Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. december 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Co/32/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217728
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Hritzová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217728.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Hritzovej a členov senátu

JUDr. Jána Bzdúška a JUDr. Pavla Lukáča, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864
421,protižalovanému:Slovenskárepublika,vjejmene:MinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,
Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 14C/92/2013-47 zo dňa 10.12.2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 14C/92/2013-47 zo dňa 10.12.2013 p o t v r d z u j e .

Odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh žalobcu, ktorým sa domáhal náhrady škody a
nemajetkovej ujmy, zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Uviedol, že žalobca sa návrhom zo dňa 28.09.2012 domáhal vydania medzitýmneho rozsudku, ktorým
by súd určil, že žalovaný je zodpovedný za škodu vzniknutú žalobcovi nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Levice, pretože tento nerozhodol v zákonom určenej lehote o žiadosti o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla

nesplnenímzáväzkuvyplývajúcehozozmluvyoúveredlžníkomtitulommajetkovejškodyvovýške125,--
eur a z titulu nemajetkovej ujmy vo výške 385,-- eur.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie a zistil, že žalobca sa v danej veci domáhal náhrady
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorým bol v predmetnej veci Okresný súd Levice vo veci vymáhania pohľadávky oprávneného, ktorým
bol žalobca, proti povinnému - Y. K., o zaplatenie 724,96 eura s príslušenstvom. V tejto exekučnej

veci oprávnený dňa 01.11.2008 spísal pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým zápisnicu na
základe exekučného titulu, ktorým bol v predmetnej veci Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp.
zn. SR04754/08 zo dňa 27.06.2008. Súdny Exekútor doručil Okresnému súdu Levice žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd v predmetnej veci dňa 27.01.2009 vydal poverenie
súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor prevzal poverenie dňa 02.02.2009.

Uviedol, že nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: a/ protiprávny úkon, resp.

škodová udalosť, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom
(škodovou udalosťou) a vznikom škody, d/ zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri
objektívnej zodpovednosti nie je podstatné, či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil alebo nie).Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je citovaným zákonom koncipovaná
ako zodpovednosť objektívna (podľa § 3 ods. 2 zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť), čo
znamená, že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo

forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla), je výsledkom činnosti
príslušnéhoorgánuštátu(tzv.zodpovednosťzavýsledok).Ústavnýmzákladomuvedenejzodpovednosti
je čl. 46 ods. 3 ústavy ("Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,
iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom").

Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a
následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri
zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Z uvedených skutočností vyplýva, že nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik

zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku žalobcu,
ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom, ktorý by bol z hľadiska
zmenšenia majetku žalobcu rozhodujúcim, t. j. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho
majetok by sa nezmenšil.

V nadväznosti na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, v danej veci súd prvého stupňa skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli.
Otázku,čivkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju
v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a
postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie z pohľadu dodržiavania lehôt či už zákonných, resp.
primeraných lehôt na rozhodnutie v danej veci, nie je kompetentný preskúmavať všeobecný súd v
konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej
sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy).

Žalobca namietal, že exekučný súd sa dopustil nesprávneho postupu tým, že rozhodnutie v danej veci
vydal nie v zákonnej, 15 dňovej lehote, ale po viac ako 7 mesiacoch, resp. 232 dní tým, že rozhodol o
žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie vydaním poverenia. Súd prvého
stupňa v tomto prípade skúmal, či exekučný súd dodržal zákonnú 15-dňovú lehotu, z akého dôvodu táto

dodržaná nebola a či je tu existencia dôvodu na náhradu škody, a či vôbec nejaká škoda vznikla.

Podľa žalobcu rozhodcovský rozsudok je exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného
poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku novelou účinnou od 01.06.2011. Novelizácia predmetného ustanovenia by bola nadbytočná,

ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i). Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný
titul považoval podľa písmena d) potvrdzuje aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa
ktorého k novele účinnej od 01.06.2010 o zániku 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe
rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu potreby preskúmavania písomností pre prípad neprípustnosti
exekúcie. Zákon číslo 144/2010 Z. z., ktorý novelizoval Exekučný poriadok, sa vzťahuje aj na konania

začaté pred účinnosťou tohto zákona (komentár k § 44 Exekučného poriadku). K vydávaniu poverení
na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku. Pre výklad zákona je podstatný úmysel zákonodarcu - Národnej Rady
SR prezentovaný v dôvodovej správe k novele § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Podľa
zdôvodnenia žalobcu by súd musel vydávať poverenie na základe rozhodcovského rozsudku v lehote

15 dní s poukazom na § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku aj v súčasnosti, keď rozhodcovské
rozsudky sú uvedené v ustanovení § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, čo je nižšie uvádzanou
judikatúrou vyvrátené.

Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že exekučné konania bolo vedené v čase účinnosti

Exekučného poriadku, kde v § 44 ods. 2 je uvedené, že 15 dňová lehota na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/, t.j. ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so
zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.Žiadosť o udelenie poverenia bola súdu doručená 06.11.2008 a súd rozhodol o tejto žiadosti dňa
27.01.2009 a to vydaním poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Z uvedeného vyplýva,

že exekučný súd vydal poverenie súdnemu exekútorovi po dvoch mesiacoch od doručenia žiadosti
súdneho exekútora. Exekučným titulom bol však rozhodcovský rozsudok, súd teda lehotu na vydanie
poverenia v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nemal, keďže lehota 15 dní na
vydanie poverenia neplatila v prípade, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Z uvedeného
dôvodu nie je možné skonštatovať, že exekučný súd sa dopustil nesprávneho úradného postupu tým,

že o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia rozhodol po mesiaci od doručenia žiadosti, a to
vydaním poverenia.

Nárok na náhradu škody si žalobca uplatňoval výlučne podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., dôvodiac,
že príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. V súvislosti s

prípadným prieťahom v danej veci sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na
prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V
zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v súčasnom znení by len takéto podklady by boli relevantné
pre priznanie náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013. Aj keď návrh bol podaný v
roku 2012, súd je toho názoru, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného

ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. platného v čase podania
návrhu na vydanie poverenia a začatia tohto konania.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, platného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia
(06.11.2008) upravovalo povinnosť súdu vydať poverenie v lehote 15 dní, ak nezistí rozpor žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom, pričom táto lehota sa netýkala prípadov, ak bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok
(§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku). Samotné znenie zákonného ustanovenia oprávňovalo
exekučný súd ex offo skúmať exekučný titul nielen z formálneho, ale aj z vecného hľadiska. Z tohto údaju
jednoznačne vyplýva, že tvrdenie žalobcu, že exekučný súd rozhodol po zákonom stanovenej lehote, s

omeškaním viac ako 7 mesiacov, resp. 232 dní, je nepravdivé a zavádzajúce. V danej veci je potrebné
konštatovať, že iba samotná skutočnosť, že súd rozhodol v exekučnej veci po mesiaci od podania
žiadosti o udelenie poverenia neznamená, že sa dopustil nesprávneho postupu, keďže v tomto prípade
15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatila. S poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku preto nie je možné posudzovať postup exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie

poverenia po 15-dňovej lehote ako nesprávny.

Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa preto konštatoval, že v danej exekučnej veci vedenej
Okresným súdom Levice sp. zn. 12Er/1001/2008 nezistil žiadny nesprávny úradným postup, zakladajúci
nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy žalobcu.

Žalovaný v písomnom vyjadrení vzniesol námietku premlčania dôvodiac, že lehota na uplatnenie
tohto nároku (premlčacia lehota) uplynula po troch rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty od
doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na to,
exekučné konanie bolo začaté v roku 2008 (dňa 06.11.2008) doručením žiadosti o udelenie poverenia

súdu) a žalobca sa predbežného prerokovania domáhal v roku 2012 (dňa 23.04.2012), predmetný nárok
žalobcu na náhradu škody, súd nepovažoval za premlčaný, keďže podľa § 19 ods. 1 zákona, právo
na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. V predmetnej
veci exekučný súd vydal poverenie súdnemu exekútorovi dňa 27.01.2009. Z tohto dôvodu námietku
premlčania vznesenú žalovaný, súd prvého stupňa neakceptoval.

Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: a/ protiprávny úkon resp. škodová
udalosť, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom (škodovou
udalosťou) a vznikom škody, d/ zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri objektívnej
zodpovednosti nie je podstatné, či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil alebo nie).

V danej veci žalobca súdu nepredložil žiadne dôkazy o existencii majetkovej škody 125,-- eur, keď
síce zdôvodnil z akých položiek táto škoda pozostáva (70,-- eur na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, 40,-- eur na udržiavanie asprávu informačného systému, 15,-- eur na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na

exekučnom súde), avšak žiadny dôkaz v tomto smere súdu nepredložil. Okrem toho súd prvého
stupňa poznamenal, že v exekučnom spise sa nenachádza žiadna urgencia, žiadosť, či sťažnosť
oprávneného, z ktorého dôvodu nemohli oprávnenému vzniknúť náklady na administratívne spracovanie
textovurgencií.Ibasamotnétvrdeniežalobcuoexistenciivyššieuvedenejškodyniejemožnépovažovať
za preukázanú existenciu výšky škody. Súd prvého stupňa vyčíslenú výšku škody vynaloženú na

správu pohľadávky, ako aj výšku škody na udržiavanie a správu informačného systému považoval za
účelovú, nepreukázanú, nakoľko bol toho názoru, že žalobca musel pohľadávku spravovať informačným
systémom aj za situácie, ak by bol exekučný súd rozhodol bezodkladne po doručení žiadosti o udelenie
poverenia. Taktiež žiadosť žalobcu, aby súd vyčkal a oboznámil sa so znaleckým posudkom, ktorý v
predmetnej veci dal vypracovať, vyhodnotil súd ako neopodstatnenú, z ktorého dôvodu tento návrh na
doplnenie dokazovania zamietol. Z predloženého potvrdenia, ako aj z vyjadrenia právneho zástupcu na

pojednávaní nebolo zrejmé na aké otázky má znalecký posudok dať odpoveď, nebolo zrejmé, akými
skutočnosťamiaproblémamisaznalecvpodanomznaleckomposudkubudezaoberať.Právnyzástupca
žalobcunapojednávanínevedelsúdupredložiťdôkazynapreukázanéexistencieavýškyhmotnejškody.
Taktiežžalobca,naktoromjepreukázanieexistenciepríčinnejsúvislostimedzivznikomškodyakonaním
žalovaného, túto žiadnym spôsobom nepreukázal, čím sa dostal do dôkaznej núdze. Súd prvého stupňa

nezistil príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a postupom exekučného súdu, ktorý vydal poverenie
po štyroch mesiacoch z dôvodu, že ani v prípade, ak by súd bol rozhodol bezodkladne (na nasledujúci
deň), by hmotná škoda žalobcovi nevznikla. V tomto čase nedošlo k zániku povinného, keďže ním bola
fyzická osoba, ktorá nestratila právnu spôsobilosť, nedošlo k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu
s povinným a ani k insolvencii povinného (tieto skutočnosti žalobca súdu vôbec nepreukázal napriek

tomu, že v návrhu tvrdí, že k nim došlo), taktiež súdu prvého stupňa nepreukázal, aké kroky mienil
uskutočniť k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky.

Kuplatnenejnemajetkovejujmysúdprvéhostupňapoznamenal,žetátobolauplatnenáneopodstatnene,
nakoľko skonštatoval, že k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nedošlo, teda nedošlo

porušeniu základného práva na súdnu ochranu, nedošlo k vnútorným zásahom do spoločnosti, k
ovplyvňovaniu podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušeniu práv žalobcu, strate legitímnych
očakávaní, k strate dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné
vymoženie pohľadávky tak, ako to žalobca sám v podanom návrhu tvrdí, pričom toto svoje tvrdenie
žiadnym spôsobom nepreukázal a vykonaným dokazovaním bolo zistené a preukázané, že k týmto jeho

tvrdeniam zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo.

Vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa dospel k názoru, že na strane žalovaného, konajúceho
cestou exekučného súdu, nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, vo veci sa ďalej nezaoberal ani
výškou majetkovej škody ani nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený právny základ a to zodpovednosť

žalovaného za uplatňovanú ujmu.

O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý
mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si ich neuplatnil a žiadne trovy mu ani
nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnom stanovenej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedol,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na

základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho
vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej
skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil

svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č.
412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok žalobcu na náhradu škody
a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nevysvetlil, prečo zastáva

názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení

poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu

ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie

veci v primeranej lehote.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v súlade s ust. § 212 ods. 1 a 214 ods. 2 OSP, pričom vo

veci rozhodol postupom podľa § 156 ods. 3 OSP. Po oboznámení sa s obsahom odvolania, rozhodnutia
súdu prvého stupňa, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu
žalobcu nie je možné vyhovieť.

Predmetom tohto konania je suma 125,-- eur, ktorej zaplatenie sa žalobca domáha z dôvodu náhrady

škody a suma 385,-- eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Ako právny základ
návrhu na začatie konania žalobca uviedol škodu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho
úradnéhopostupuOkresnéhosúduLevicevexekučnomkonanívedenompod.sp.zn.exekučnéhospisu
EX 9363/2008. Nesprávny úradný postup mal vzniknúť v dôsledku toho, že exekučný súd rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 27.01.2009 a rozhodnutím o poverení, t.

j. až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V prvom rade je potrebné poznamenať, že zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

upravuje zodpovednosť štátu za činnosť súdu, orgánu štátnej správy, orgánu územnej samosprávy v
prípadoch, keď na orgán územnej samosprávy je prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy, upravuje
aj zodpovednosť štátu za činnosť fyzických a právnických osôb v niektorých prípadoch pri výkone
štátnej správy a zodpovednosť orgánu územnej samosprávy pri výkone samosprávnych funkcií v
samostatnej pôsobnosti orgánu územnej samosprávy. Porušovanie zákonnosti pri výkone verejnej moci

jenežiaducimaspoločenskyneprijateľnýmjavom.Orgányverejnejmocivprávnomštátemusiamaťtaké
právne postavenie, ktoré bez pochybností umožňuje uplatnenie ich zodpovednosti za každé porušenie
zákona alebo za ich každý nesprávny úradný postup. Takúto možnosť zaručuje čl. 46 ods. 3 Ústavy SR,
ktorým sa priznávajú dve príbuzné, navzájom nezávislé práva a to právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, či už ide o orgán štátnej správy, územnej samosprávy,

súd alebo iný štátny orgán a právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
orgánu verejnej moci. Rovnako čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (zákon č. 23/1991 Zb.)
ustanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, inéhoštátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa odseku 4 listiny
podrobnosti ustanoví zákon.

Týmto zákonom je práve zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý rozlišuje medzi zodpovednosťou štátu a
zodpovednosťou územnej samosprávy, pričom zodpovednosť štátu sa vzťahuje tak na prípady, keď bola
škoda spôsobená orgánmi štátu pri výkone verejnej moci, ako aj na prípady, keď bola škoda spôsobená
orgánmi územnej samosprávy pri výkone verejnej moci, na ktoré bol prenesený výkon pôsobnosti štátnej
správy podľa osobitného predpisu.

Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia
byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Podmienkami vzniku tejto
zodpovednosti sú: a) výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, b) vznik škody alebo
nemajetkovej ujmy poškodenému, c) príčinná súvislosť medzi a) a b). Základnou podmienkou
zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva

verejnú moc. Druhým predpokladom zodpovednosti štátu za škodu je vznik škody alebo nemajetkovej
ujmy, ktorú musí preukázať poškodený. Medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou
škodou musí byť daná priama príčinná súvislosť. Zákon upravuje z hľadiska spôsobu, akým bola škoda
spôsobená, dva odlišné okruhy zodpovednosti za škodu. Prvý okruh predstavuje zodpovednosť za
škodu spôsobenú protiprávnym (nezákonným) rozhodnutím (§ 5 a § 6 zákona). Druhý okruh predstavuje

zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9 zákona). Zároveň je v rámci
zákona samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní (§ 7 zákona),
väzbe, treste alebo ochrannom opatrení (§ 8 zákona).

Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä

jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným
postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Aj
nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup je možné
považovať i iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu.

Zodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúorgánmiverejnejmocimácharakterobjektívnejzodpovednosti
(bez ohľadu na zavinenie). Štát teda zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tými, ktorí
v jeho mene vykonávali verejnú moc bez ohľadu na to, či tieto osoby spôsobili škodu svojím zavinením
alebo bez tohto zavinenia. Z hľadiska posúdenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci je teda rozhodujúce, či boli splnené objektívne predpoklady tejto zodpovednosti (výkon

verejnej moci v súvislosti s činnosťami uvedenými v ustanovení § 3 ods. 1 zákona, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi konaním a škodou).

Pri koncipovaní objektívnej zodpovednosti ide zákon ešte ďalej, keď ustanovuje zákaz liberácie, t. j.
zbavenie sa zodpovednosti (§ 3 ods. 2 zákona). Ak sú splnené podmienky, nedáva zákon štátu (ani

územnej samospráve) sa zbaviť zodpovednosti. Tým vlastne nadobúda táto zodpovednosť charakter
absolútnej zodpovednosti.

Pravda, aj v tomto prípade musia byť podmienky zodpovednosti za škodu preukázané. Vyššie uvedené
podmienky zodpovednosti musí preukázať poškodený, ktorý v prípadnom súdnom konaní o náhradu

škody znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu.

V nadväznosti na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný postup
považuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho
činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym

úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je napr. aj nevydanie či oneskorené vydanie
rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami vydané rozhodnutie správne či v ustanovenej
lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania.

Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným

postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že
úkony tzv. úradného postupu samy osebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie vydané,
bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia.Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladovprevznikškody.Idetedaoobjasneniepríčin,ktoréviedlikurčitémuvýsledkuaostarostlivé

zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide teda o vzťah
príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť
škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom
škody vo vzťahu príčiny a následku.

Nesprávny úradný postup má značný význam i pri vzniku škody účastníkovi konania v príčinnej súvislosti
s prieťahmi v konaní. Úprava zodpovednosti za konanie orgánov verejnej moci za prieťahy v konaní ako
dôsledkov nesprávneho úradného postupu umožňuje riešiť spory už na vnútroštátnej úrovni a nie pred
Ústavným súdom SR alebo Európskym súdom pre ľudské práva.

V súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi odvolací súd v dôsledku podaného odvolania taktiež

preskúmal, či v tomto prípade boli naplnené podmienky vzniku zodpovednostného právneho vzťahu
štátu vo vzťahu k žalobcovi, pričom zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a taktiež
vec správne právne posúdil. Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Levice vedeného pod sp. zn.
12Er/1001/2008 vyplýva, že dňa 28.09.2008 bola pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica o návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním doručeným exekučnému

súdudňa06.11.2008požiadalsúdoudeleniepoverenianavykonanieexekúcienapodkladeexekučného
titulu - rozhodcovského rozsudku č. k. SR 04754/08 zo dňa 27.06.2008. Následne dňa 27.01.2009
exekučný súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2010, súd preskúma žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné

odvolanie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo

exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V tomto smere odvolací súd konštatuje, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku upravuje 15-
dňovú lehotu, o plynutie ktorej sa opiera aj návrh žalobcu žiadajúc náhradu škody v zmysle zákona č.
514/2003 Z. z. Žalobca vo svojom návrhu tvrdí, že súd aplikujúc toto ustanovenie nerozhodol v zákonom
stanovenej lehote.

Viazanosť rozsahom a dôvodmi odvolania vyplýva pre odvolací súd z § 212 ods. 1 a 2 OSP. Prieskumná
činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí
preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť
konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti
napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného

odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom
odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej
činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je
viazaný rozsahom podaného odvolania. Treba zdôrazniť, že ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy.

Žalobca vo svojom odvolaní v prvom rade namietal odňatie účastníkovi možnosti konať pred súdom,
nesprávne právne posúdenie veci a neúplné zistenie skutkového stavu.Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie taký závadný procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade v oprávnení

každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť
súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v
medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu
ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t. j. zákonom
ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom
je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu

základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).

V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom ústavy sa zaručuje
ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý proces, ktorého
základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa čl. 46

ods. 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech žalobcu (II. ÚS 71/97, III. ÚS
46/04). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd
nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi.

Z obsahu súdneho spisu však nevyplýva, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci v prípade
žalobcu nerešpektoval niektoré z týchto práv. Namietané pochybenia súdu prvého stupňa vyjadrené v
ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a) a c) OSP nie sú v dôvodoch odvolania konkretizované vo vzťahu
k napádanému rozhodnutiu. Taktiež žalobca postup súdu, ktorým malo dôjsť k namietanému odňatiu
možnosti konať pred súdom v odvolaní presne nepopísal a odvolací súd ani žiaden takýto dôvod nezistil.

Odvolací súd nevidel odňatie možnosti konať pred súdom ani v postupe súdu prvého stupňa, ktorým
zamietol návrh žalobcu na doplnenie znaleckého dokazovania. Vo vzťahu k tejto skutočnosti odvolací
súd konštatuje, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 OSP však súd rozhodne o tom, ktoré z označených

dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani
nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto
nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým
odvolací dôvod. Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť,
že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal. Podľa

ustálenej právnej teórie a súdnej praxe je sporové konanie ovládané prejednávacou zásadou, v zmysle
ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou účastníkov konania. Účastník
má jednak povinnosť tvrdenia, ako aj povinnosť dôkaznú (§ 120 ods. 1 prvá veta OSP). Táto skutočnosť
ale neznamená, že zákonná úprava sa zrieka zásady materiálnej pravdy. Uvedená zásada, ako protipól
zásady formálnej pravdy, je vyjadrená v § 153 ods. 1 OSP, podľa ktorého súd rozhodne na základe

skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi
účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

V zmysle § 120 ods. 1 druhá veta OSP len súd má právo rozhodnúť, ktoré z označených dôkazov
vykoná. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu

skutkového stavu. Ich nevykonanie musí v rozhodnutí odôvodniť. Na druhej strane, súd je povinný
vykonať navrhnuté dôkazy, ak sú právne relevantné a ich vykonanie je nevyhnutné pre rozhodnutie vo
veci. To, či súd vykoná dôkazy označené účastníkom konania, nie je ľubovôľou súdu. Rozhodujúce je
zistenie, či skutkové závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania umožňujú záver, ktorý v konečnom
dôsledku bude zodpovedať cieľu sledovanému § 1 až § 6 OSP, v zmysle ktorých je potrebné vykladať

ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Iba súdny proces, ktorý bol v súlade so základnými
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku je možné označiť za konanie zabezpečujúce právo
na súdnu ochranu. Za súladné preto nemožno označiť nevykonanie dôkazu označeného účastníkomkonania, ak je nad všetky pochybnosti zrejmé, že môže mať rozhodujúci význam pre ozrejmenie
skutkového stavu zodpovedajúcemu objektívnej pravde.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa zamietnutie vykonania znaleckého dokazovania ako
neopodstatnené odôvodnil tým, že uviedol, že z predloženého potvrdenia, ako aj z vyjadrenia právneho
zástupcu na pojednávaní nebolo zrejmé na aké otázky má znalecký posudok dať odpoveď, nebolo
zrejmé, akými skutočnosťami a problémami sa znalec v podanom znaleckom posudku bude zaoberať.
Právny zástupca žalobcu na pojednávaní nevedel súdu predložiť dôkazy na preukázané existencie a

výšky hmotnej škody. Taktiež žalobca, na ktorom je preukázanie existencie príčinnej súvislosti medzi
vznikom škody a konaním žalovaného, túto žiadnym spôsobom nepreukázal, čím sa dostal do dôkaznej
núdze. Súd ani nezistil príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a postupom exekučného súdu, ktorý
vydal poverenie po štyroch mesiacoch z dôvodu, že ani v prípade, ak by súd bol rozhodol bezodkladne
(na nasledujúci deň), by hmotná škoda žalobcovi nevznikla.

V tomto postupe súdu prvého stupňa nemožno vzhľadom na vyššie uvedené konštatovať odňatie
možnostikonaniapredsúdom,nakoľkosúdprvéhostupňarozhodolvzmyslezákonaasvojerozhodnutie
v tomto smere aj dostačujúco odôvodnil. Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá bez ďalšieho
ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy
nevykonal.

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. (ďalší dôvod odvolania) odvolací súd
uvádza, že súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom
ku dňu začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z. citoval v správnom znení a preto je táto námietka žalobcu nedôvodná.

Súd prvého stupňa taktiež svoje rozhodnutie nezaložil na „nedôveryhodnosti“ údajov, tak ako to tvrdí
žalobca v podanom odvolaní ani nevytvoril konštrukciu, podľa ktorej je nárok žalobcu na náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný „vyvrátený“ značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd
prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii súdny spis sp. zn. 12Er/1001/2008, z ktorého listín a

údajov vychádzal. To, že súd prvého stupňa konštatoval sa v počte dní, v ktorých bol súd prvého stupňa
v omeškaní s udelením poverenia nezhodol s údajmi uvedenými v návrhu žalobcu nezakladá vadu
konania a skutočnosť, že by súd prvého stupňa návrh zamietol z dôvodu nedôveryhodnosti údajov.
Základom rozhodnutia súdu prvého stupňa je nesplnenie zákonných podmienok zodpovednostného
právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. a nie nedôveryhodnosť údajov.

Ďalej vo vzťahu k námietke oprávneného, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konanízákonnýmilehotami,odvolacísúdkonštatuje,žesúdprvéhostupňavtomtosmerenepolemizoval
nad dĺžkou konania. Vo vzťahu ku žalobcom tvrdeným prieťahom konania súd prvého stupňa uviedol, že
otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov je kompetentný Ústavný súd SR a s týmto názorom sa odvolací súd stotožňuje. Odvolací
súd iba dopĺňa, že judikatúra Ústavného súdu SR sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo porušené základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu podľa troch základných kritérií, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,

správanie účastníka konania a postup súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP sa prihliada aj na premet
sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre účastníka. Len samotné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka
konania, nakoľko je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Súd prvého stupňa v súvislosti s
nárokom žalobcu na náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu iba preskúmal, či naozaj

došlo k porušeniu zákonom stanovenej lehoty alebo nie, t. j. neposudzoval ani prieťahy v konaní ani
vhodnosť dĺžky konania. Posudzoval splnenie podmienok nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z., čo bola podstata návrhu žalobcu.

Odvolací súd vo vzťahu k žalobcom tvrdenému prejavu nesústredenosti činnosti súdu, keď podľa jeho

názoru súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia (rozpor exekučného
titulu so zákonom), odvolací súd konštatuje, že tento odvolací dôvod nekorešponduje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, nakoľko súd prvého stupňa sa rozporom exekučného titulu so zákonom v
tomto prípade vôbec nezaoberal.Vo vzťahu k hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu odvolací súd konštatuje, že odvolacie dôvody
sa hmotnoprávnej stránky napadnutého rozhodnutia vôbec nedotýkajú. Iba na dôvažok odvolací súd

uvádza, že k hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu na začatie konania je nepreukázanie
podmienok na uplatnenie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., ktorými sú nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. Žalobca svoj návrh odôvodnil nedodržaním zákonom stanovenej lehoty 15 dní na udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. V tomto smere je potrebné uviesť, že síce ustanovenie § 44 ods.

2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania upravovalo lehotu 15
dní na udelenie poverenia, táto však s účinnosťou od 01.06.2010 neplatí v prípade exekučných titulov
podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Exekučným titulom bol v tomto prípade rozhodcovský rozsudok podľa
§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Až aplikačná prax v prípade rozhodcovských rozsudkov
v spotrebiteľských veciach si vyžiadala potrebu novelizácie predmetného ustanovenia a odstránenia
lehoty 15 na rozhodovanie o udelenia poverenia v týchto prípadoch. Exekučné konanie sa začalo za

účinnosti ešte pred novelou, avšak exekučný súd už rozhodoval v čase po účinnosti novely, preto
uvedenénovelizovanéustanoveniemožnovziaťdoúvahyakopodporumyšlienokopotrebeexekučného
súdu posúdiť súlad tohto exekučného titulu so zákonom v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, čo
lehota 15 dní vo väčšine prípadov neumožňovala.

Z rozhodovacej činnosti je známou skutočnosťou, že aplikácia práva Európskej únie v oblasti ochrany
spotrebiteľa (v dôsledku vstupu Slovenskej republiky do EÚ) zasiahla do dovtedajšej súdnej praxe
a významne ovplyvnila jej vývoj. Uvedenému sa nevyhlo ani exekučné konanie. V duchu existujúcej
judikatúry bolo a je povinnosťou exekučného súdu postupovať v exekučnom konaní v súlade s právnou
úpravou a zásadami na ochranu spotrebiteľa, opakovane judikovanými Európskym súdnym dvorom

(napr. vec C40/08, C-76/10). Vzhľadom na nerovné postavenie spotrebiteľa ako jednej zo zmluvných
strán (slabšia
vyjednávacia pozícia, úroveň informovanosti), čl. 6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje, že nekalé
podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Z judikatúry ESD vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie,
ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami

zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť. Tento nerovný
stav možno odstrániť iba vonkajším pozitívnym zásahom vo vzťahu k účastníkom zmluvy. Ochrane
spotrebiteľa je preto potrebné venovať náležitú pozornosť aj v exekučnom konaní, s čím je spojené
adekvátne plynutie času. Vyššie uvedeným okolnostiam (venovanie náležitej pozornosti ochrane
spotrebiteľa) nasvedčuje skutočnosť, spomínaná už vyššie, že neskoršia právna úprava v ustanovenia

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyňala rozhodcovské rozsudky zo zákonom stanovenej 15-dňovej
lehoty na vydanie poverenia od doručenia žiadosti súdneho exekútora. Rýchlosť nemôže byť na úkor
kvality. Ku skúmaniu zákonnosti exekúcie nemožno pristupovať formalisticky len za účelom dodržania
zákonnej lehoty. Je namieste starostlivo skúmať zákonnosť exekúcie. Uvedené okolnosti sú objektívne
spôsobilé vyvolať predĺženie zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia.

Odvolací súd v tomto smere musí v zhode s tvrdením žalobcu skonštatovať, že exekučný súd rozhodol
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie tak, že rozhodol o udelení
poverenia súdnemu exekútorovi, avšak až po uplynutí 2 mesiacov, t. j. až po zákonom stanovenej lehote
15 dní (žiadosť podaná dňa 06.11.2008 a exekučný súd udelil poverenie dňa 27.01.2009). Na exekučné

konanie sa totiž vťahoval Exekučný poriadok v znení účinnom v čase začatia exekučného konania
dňa 06.11.2008, t. j. Exekučný poriadok v znení účinnom pred novelou, ktorá lehotu 15 dní v prípade
rozhodcovských rozsudkov odstránila. V prebiehajúcich exekučných konaniach sa a priori totiž uplatnia
doterajšie právne predpisy. Všeobecne sa týmto vychádza z prísneho dodržania ústavných princípov
zákazu retroaktivity. V tomto prípade tak síce možno aj napriek nesprávnemu právnemu záveru súdu

prvého stupňa v tomto smere konštatovať omeškanie sa exekučného súdu ohľadom udelenia poverenia
na vykonanie exekúcie s ohľadom na znenie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení
účinnom v čase začatia exekučného konania, avšak vo vzťahu k ďalším zákonným podmienkam pre
úspešnosť návrhu nie je možné súhlasiť so žalobcom. Žalobca totiž od tohto postupu súdu uplatnil
nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy vyčíslenú v podanom návrhu, ktorá mu mala vzniknúť v

dôsledkunákladov,ktorémuselvynaložiťvobdobídorozhodnutiaexekučnéhosúdu(správapohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca, udržiavanie a správa informačného systému a
administratívne práce spojené s urgenciami adresovanými exekučnému súdu). Nemajetkovú ujmu v
peniazoch si uplatnil, nakoľko pre neho nie je samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie ožiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcievzákonomstanovenejlehotevspojenísporušením
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom
čase dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Podľa názoru žalobcu neskorým ukončením procedúry exekučným súdom došlo k zániku povinného,
k zmareniu účelu pre stratu kontaktu s povinným a taktiež aj k insolvencii povinného. Poukázal pritom
na právo garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR majúc za to, že potreba náhrady nemajetkovej ujmy
má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy za
porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Sumu nemajetkovej ujmy žalobca vyčíslil ako

alikvotný pomer 55,-- eur za každý mesiac omeškania exekučného súdu na základe aplikácie doktríny
Ústavného súdu 660,-- eur za rok: 12 mesiacov v roku = 55,-- eur, t. j. 385,-- eur za sedem celých
mesiacov.

Nie je možné súhlasiť s tvrdením žalobcu ohľadom vzniku škody a nemajetkovej ujmy vyčíslenej v
podanom návrhu, nakoľko žalobca dôvody vzniku škody a nemajetkovej ujmy a jej príčinnej súvislosti

s nesprávnym úradným postupom súdu nijako nepreukázal. Žalobca nepredložil súdu relevantné
dôkazy preukazujúce a dokumentujúce skutočnú reálnu výšku jeho škody. V tomto prípade je potrebné
preukázať príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom reálnej konkrétnej škody,
ktorá mala žalobcovi skutočne vzniknúť. Žalobca musí totiž preukázať konkrétnu sumu, ktorú si uplatňuje
ako škodu a nie minimálnu výšku škody, ktorá by mu mohla vzniknúť a taktiež musí preukázať, že škoda,

ktorá mu vznikla je v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu. V tomto prípade nie
je preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom vznikom škody (v akejkoľvek
výške), t. j. nie je splnená jedna podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č.
514/2003 Z. z. Žalobca ním vyčíslené sumy ničím nepodložil a odvolaciemu súdu z obsahu súdneho
spisu nie sú známe ani skutočnosti, že by v dôsledku omeškania exekučného súdu došlo k zániku

povinného, k zmareniu účelu pre stratu kontaktu s povinným a taktiež nie je preukázané, že by došlo k
insolvencii povinného. Žalobca uviedol aj nepravdivé údaje týkajúce sa doby omeškania (viac ako 232
dní). Taktiež žalobca nepreukázal ani dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, keďže ani jeden dôvod,
ktorý uvádza v návrhu ničím nepodložil a ničím nepreukázal. Nestačí samotné tvrdenie žalobcu o tom,
aké náklady mu vznikli, ktoré iba vyčíslil bez predloženia relevantného dôkazu o tom. Aj vo vzťahu k

nemajetkovej ujme sa jedná iba o hypotetické konštatovanie bez preukázania priameho zásahu do sféry
žalobcu.

Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že exekučné konanie naďalej prebieha. Z judikatúry súdov SR,
Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného súdu je totiž nepochybné, že žalobca ako obchodná spoločnosť

podáva vo veľkých množstvách návrhy na vykonanie exekúcií, na podklade neplatných rozhodcovských
doložiek, čím nie je daná ani právomoc rozhodcovského súdu na vydanie rozhodcovského rozsudku
a v mnohých prípadoch sú žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
právoplatne zamietnuté alebo exekúcie následne z uvedeného dôvodu zastavené. Exekučnému súdu
totiž v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu prináleží súdna kontrola zmluvných

podmienok spotrebiteľskej zmluvy s cieľom vylúčiť neprimerané podmienky, ktoré zhoršujú postavenie
spotrebiteľa. Prieskum rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu umožňuje aj zákon č. 244/2002
Z. z., kde ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 umožňuje zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie, ak súd zistí nedostatky podľa § 45 ods. písm. b) alebo c), teda ak rozhodcovský
rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b).

Vzhľadom na uvedené žalobca nesplnil podmienky zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. V danom prípade bolo na žalobcovi preukázať skutočnosti uvedené v návrhu
a to, že exekučný súd svojím nesprávny úradným postupom spôsobil také konanie, ktoré by bolo v
príčinnej súvislosti so škodou vyčíslenou v návrhu. Rovnako tam mal postupovať a preukázať dôvody

pre priznanie nemajetkovej ujmy.

Na základe zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vo výroku vecne
správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko žalovanému v súvislosti s
odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednohlasne.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.