Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. február 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/344/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2614208983
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2614208983.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr. Terézie Mecelovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej vo veci žalobkyne: ARRIVA Trnava, a.s., Nitrianska
5, 917 02 Trnava, IČO: 36 249 840, zastúpenej advokátom: JUDr. Štefan Levický, J. Herdu 1, 917 01
Trnava, proti žalovanej: E. R., nar. XX. J. XXXX, trvalo bytom T. XX, zastúpenej advokátkou: JUDr.
Beáta Jankovičová, Hviezdoslavova 2556/63, 905 01 Senica, IČO: 42 401 488, o zaplatenie 2.394 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Senica zo 7. júna 2017 č. k.
5C/187/2014-100, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zvyškovo zamietajúcej žalobu a v časti

trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.NapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancieI.žalovanejuložilpovinnosťzaplatiťžalobkynisumu41,24
eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku; II. vo zvyšku žalobu zamietol a III. žalovanej priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust.
§ 451 ods. 1 a 2 O.z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov). Vecne
dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou podanou na súde prvej inštancie 21.10.2014 domáhala, aby súd uložil

žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.394 eur a náhradu trov konania. Žalobu odôvodnila tak,
že na pozemku parc. č. 3094/17 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 18 m2, pozemok pôvodne
zapísaný na LV č. XXXX (toho času zapísaný na LV č. XXXX) vedenom Okresným úradom Senica,
odbor katastrálny pre okres Senica, obec a katastrálne územie T., ktorého vlastníkom bola do 4.8.2014
žalobkyňa, je postavená stavba súpisné č. XXXX, druh stavby 20, popis stavby: predajný stánok,
zapísaná na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom Senica, odbor katastrálny, ktorej vlastníkom je
žalovaná. Nakoľko žalovaná využívala v období od 22.10.2012 do 4.8.2014 predmetný pozemok takým

spôsobom, že na ňom mala umiestnený svoj predajný stánok bez uzatvorenej nájomnej zmluvy so
žalobkyňou a žalobkyni neplatila nájomné/odplatu za užívanie uvedeného pozemku, došlo na strane
žalovanej k bezdôvodnému obohateniu v sume 2.394 eur (bezdôvodné obohatenie za jeden mesiac v
sume 111,60 eur s 20 % DPH, za obdobie od 1.11.2012 do 31.7.2014, tzn. za 21 mesiacov v sume
2.343,60 eur s 20 % DPH, za obdobie od 22.10.2012 do 31.10.2012, tzn. za 10 dní v sume 36 eur s 20
% DPH, za obdobie od 1.8.2014 do 4.8.2014, tzn. za 4 dni v sume 14,40 eur s 20 % DPH).
Žalovaná so žalobou nesúhlasila. Tvrdila, že nájomné požadované žalobkyňou je neúmerne vysoké

a dosiaľ nepreukázané. Žalobkyňa nepreukázala z čoho výpočet nájomného uplatneného v danej
veci pozostáva, pričom opakovane poukazovala len na všeobecne záväzné nariadenie (ďalej len
„VZN") mesta Senica, používané len pri dočasnom užívaní všeobecného priestranstva vo vlastníctve
mesta Senica, ako napríklad pod predajnými stánkami na trhovisku, alebo keď príde cirkus. Výškauplatneného bezdôvodného obohatenia stanovená žalobkyňou výpočtom nájomného by predstavovala
pri ním uplatnenej sume 7 eur za m2 mesačne, čo je cena neúmerne vysoká, pretože v meste Senica sa
pohybuje nájomné za prenájom nebytových priestorov vo výške 8 eur za m2 mesačne, pričom v danom

prípade sa jedná výlučne len o nájomné za pozemok. Žalovaná v konaní na preukázanie svojho tvrdenia
o neprimeranej výške požadovaného bezdôvodného obohatenia, ktoré žalobkyňa žiadala od nej vydať,
predložila súdu ako dôkaz Znalecký posudok č. 3/2017 vypracovaný znalcom z odboru stavebníctvo,
odvetvie odhad hodnoty nehnuteľností Ing. René Orgoňom, v ktorom znalec stanovil všeobecnú hodnotu
nájmu pozemku parc. č. 3094/17, na ktorom je postavený predajný stánok žalovanej, a to za obdobie

od 22.10.2012 do 4.8.2014.
Súd prvej inštancie mal preukázané z uvedeného Znaleckého posudku, že všeobecná hodnota nájmu
pozemku parc. č. 3094/17 predstavuje za obdobie od 22.10.2012 do 4.8.2014 sumu 41,24 eur.
Žalobkyňa uviedla, že ako podklad alebo pomôcka pre výpočet výšky bezdôvodného obohatenia jej
slúžilo VZN mesta Senica o miestnych daniach, v ktorom sú však regulované ceny a nakoľko pri stranách
sporu ide o osoby súkromného práva, bola názoru, že nájomné, resp. výpočet výšky bezdôvodného

obohatenia by nemal byť regulovaný. V danom prípade je na tvorbu ceny potrebné aplikovať zákon č.
18/1996 Z.z. o cenách, ktorý sa vzťahuje aj na tvorbu nájomného. S určením ceny nájmu dotknutého
pozemku znalcom Ing. René Orgoňom v Znaleckom posudku č. 3/2017 žalobkyňa nesúhlasila, nakoľko
znalec vôbec nezohľadnil tú skutočnosť, že žalovaná a jej zákazníci v období od 22.10.2012 do 4.8.2014
nevyužívali len pozemok žalobkyne, na ktorom má žalovaná umiestnený predajný stánok súpisné č.

XXXX, ale využívali aj priľahlé pozemky v okolí stánku, na ktorých sa nachádzajú komunikácie a
chodníky. Žalovaná a jej zákazníci, vrátane zásobovania predajného stánku, sa nejakým spôsobom
museli dostať k stánku, tzn. prechádzali aj cez iný pozemok/pozemky, resp. komunikácie a chodníky
žalobkyne,ktorévtomčasebolivjejvlastníctve.Žalobkyňabolanázoru,ženeregulovaná,tzv.komerčná
výška obvyklého nájmu, resp. všeobecná hodnota nájmu, nemôže byť niekoľkonásobne nižšia ako

regulovaná sadzba dane za užívanie verejného priestranstva, ktorú vo svojom VZN stanovilo mesto
Senica.
Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané, že žalovaná je vlastníkom predajného
stánku súpisné č. XXXX, postaveného na parc. č. 3094/17, ktorý nadobudla na základe kúpnej zmluvy z
22.10.2012. Predajný stánok sa nachádza na pozemku parc. č. 3094/17 - zastavané plochy a nádvoria

o výmere 18 m2, v k. ú. T., obec a okres T., zapísaného pôvodne na LV č. XXXX, ktorý pozemok bol
do 4.8.2014 vo vlastníctve žalobkyne, t. č. je vlastníkom dotknutého pozemku spoločnosť SAD INVEST,
s.r.o. Trnava, ktorá sa vlastníkom tohto pozemku stala 5.8.2014 a pozemok je zapísaný na LV č. XXXX.
V konaní nebolo medzi stranami sporné, že žalovaná užívala v období od 22.10.2012 do 4.8.2014
predajný stánok postavený na pozemku, ktorý v tom čase patril žalobkyni bez toho, aby za užívanie

pozemkuplatilažalobkyniodplatu,tedajezrejmé,žedošlokbezdôvodnémuobohateniu.Medzistranami
bola sporná výška požadovaného bezdôvodného obohatenia, teda výška odplaty, ktorú žalovaná mala
žalobkyni zaplatiť za užívanie jej pozemku za obdobie od 22.10.2012 do 4.8.2014. Pred podaním
žaloby na súd sa sporové strany nedohodli na uzavretí nájomnej zmluvy a výške nájomného, ako ani
na uzavretí kúpnej zmluvy, predmetom ktorej by bol odpredaj predajného stánku žalovanej žalobkyni.

Žalobkyňa žalobou žiadala zaplatiť sumu 2.394 eur, ktorú považuje za neuhradené nájomné za užívanie
pozemku žalovanou. Žalovaná v priebehu konania namietala výšku žalovanej sumy a považovala ju za
neprimerane vysokú. Z uvedeného dôvodu si žalovaná dala na vlastné náklady vypracovať Znalecký
posudok č. 3/2017, v ktorom znalec z odboru stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty nehnuteľností Ing.
René Orgoň určil všeobecnú hodnotu nájmu pozemku parc. č. 3094/17 za obdobie od 22.10.2012

do 4.8.2014 vo výške 41,24 eur. Súd prvej inštancie považoval takto určenú výšku nájomného za
primeranú s prihliadnutím na hodnotu, význam a spôsob využitia predmetu nájmu. Žalobkyňa v konaní
namietala postup znalca pri vypracovaní znaleckého posudku, ako i znalcom určenú výšku všeobecnej
hodnoty nájomného, avšak v konaní nepredložila súdu žiaden dôkaz, ktorým by vyvrátila skutočnosti
uvedené v znaleckom posudku, ako i skutočnosti tvrdené v konaní žalovanou. Žalobkyňa v konaní

neuniesla dôkazné bremeno, pretože nepredložil súdu žiadny dôkaz, z ktorého by mal súd preukázané,
že si uplatnila bezdôvodné obohatenie v správnej výške. Súd prvej inštancie bol názoru, že znalec
pri vypracovaní znaleckého posudku postupoval správne, použil vhodné metódy, aj s prihliadnutím na
umiestnenie nehnuteľnosti a náročnosť určenia nájomného, a preto sa s obsahom znaleckého posudku
a jeho závermi stotožnil. Poukazujúc na záujmy a postavenie sporových strán, ako aj na § 3 ods. 1

O.z., podľa ktorého výkon práv a povinnosti z občianskoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými
mravmi,rozhodoltak,žežalobevyhovelvčastio41,24eur,ktorúsumuuložilžalovanejzaplatiťžalobkyni
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a vo zvyšku žalobu zamietol.V časti o trovách konania svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP
(zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku), vecne len nepatrným neúspechom žalovanej,
ktorej priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku zjavne iba v časti zvyškovo zamietajúcej žalobu a v časti náhrady trov konania
podala včas odvolanie žalobkyňa, s návrhom na jeho zmenu v napadnutej časti vyhovením žalobe aj
v takejto časti a priznaním jej nároku na náhradu trov konania v rozsahu 100%, alternatívne navrhla
jeho zrušenie v napadnutej časti a vrátenie veci súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie vo

veci. Žalobkyňa poukazovala na skutočnosť, že v danom prípade nejde o užívanie zo strany žalovanej
a jej zákazníkov vrátane zásobovania predajného stánku výhradne len na pozemku o výmere 18 m2, na
ktorom je stánok žalovanej umiestnený, ale aj o užívanie zo strany žalovanej a jej zákazníkov vrátane
zásobovania predajného stánku, vedľajších/priľahlých pozemkov žalobkyne, na ktorých sú umiestnené
miestne komunikácie a chodníky, cez ktoré počas cesty ku stánkom musia žalovaná, ako aj jej zákazníci
+ zásobovanie predajného stánku prejsť. Toto tvrdenie žalobkyne v konaní nikto nespochybnil a ani

nenamietal. Žalovaná so žalobkyňou odmietla uzatvoriť nájomnú zmluvu, hoci to malo byť hlavne v
jej záujme. Taktiež jej viackrát predložila návrh na uzavretie kúpnej ceny vo vzťahu k jej predajnému
stánkustým,ževýškakúpnejcenybyzodpovedalavýškenezaplatenéhopredpokladanéhonájmu,resp.
bezdôvodného obohatenia, avšak zo strany žalovanej tento návrh nebol akceptovaný, a to i napriek
tomu, že podľa prehlásenia žalovanej ona už svoj predajný stánok viac rokov nevyužíva/nevyužívala.

Súd prvej inštancie pochybil, keď znalcom určenú všeobecnú hodnotu nájmu pozemku parc. č. 3094/17
za obdobie od 22.10.2012 do 4.8.2014 vo výške 41,24 eur považuje za primeranú s prihliadnutím na
hodnotu, význam a spôsob využitia predmetu nájmu. Nevzal do úvahy, že žalovaná a jej zákazníci,
vrátane zásobovania predajného stánku v období od 22.10.2012 do 4.8.2014 nevyužívali len pozemok
žalobkyne, na ktorom má žalovaná umiestnený svoj predajný stánok súp. č. XXXX, ale využívali aj

priľahlépozemkyvokolístánku,naktorýchsanachádzajúajkomunikácieachodníky,vlastníkomktorých
v uvedenom čase bola žalobkyňa, o ktoré sa žalobkyňa starala, čistila ich, vykonávala ich údržbu,
odvážala odpad, pôvodcom ktorého boli aj zákazníci žalovanej, kosil a udržiaval trávnaté plochy v okolí
stánku žalovaných, pričom stánok a okolité pozemky boli v noci osvetlené a toto osvetlenie slúžilo aj
pre žalovanú a jej zákazníkov. Žalovaná a jej zákazníci vrátane zásobovania predajného stánku sa

nejakým spôsobom museli dostať ku stánku, t. j. prechádzali aj cez iný pozemok/pozemky, resp. cez
komunikácie a chodníky žalobkyne, ktoré v uvedenom období boli vo vlastníctve žalobkyne. Nie je
zanedbateľnou položkou v nákladoch žalobkyne na pozemok, na ktorom je umiestnený predajný stánok
žalovanej, je aj daň z nehnuteľnosti, ktorá predstavovala 3,6% zo základu dane, pričom predstavovala
sumu 4,64 eur/m2, čo predstavuje daň z uvedeného pozemku vo výške 0,167 eur/1 m2 pozemku/rok.

Daň z pozemku je položka, ktorá tiež znižuje ziskovosť vlastníka nehnuteľnosti - pozemku. Poukazovala
na skutočnosť, že ak v prípade platenia sadzby dane podľa všeobecne záväzného nariadenia mesta
Senica, tak aj v prípade platenia nájmu, resp. vydania bezdôvodného obohatenia, ide v podstate o
rovnaký dôvod platenia, a to, že sa platí za užívanie, a to či už verejného priestranstva, alebo pozemku
vo vlastníctve súkromnej spoločnosti a aj z tohto dôvodu nemôže byť taký veľký rozdiel medzi sadzbou

dane, ktorú za užívanie verejného priestranstva stanovilo Mesto Senica medzi výškou „obvyklého"
nájmu, resp. všeobecnou hodnotou nájmu, ktorú vo svojom posudku stanovil znalec a s ktorou sa
stotožnil aj súd. Tiež nevzal do úvahy skutočnosť, že pozemok pod predajným stánkom žalovanej, ako
aj okolie tohto predajného stánku nie je verejný priestor, resp. nie je verejné priestranstvo, ktoré by
bolo vo vlastníctve napr. mesta Senica, ale je to priestor, ktorý v uvedenom období patril súkromnej

spoločnosti, ktorá je podnikateľom a z tohto dôvodu nemožno od nej spravodlivo žiadať, aby za užívanie
svojich pozemkov požadovala od nájomcov/užívateľov zlomok sumy, ktorú od užívateľov verejného
priestranstvapožadujeMestoSenica.PráveVZNMestaSenicaomiestnychdaniachslúžiliakopomôcka
pri výpočte výšky nájmu, ktorú žalobkyňa uviedla v návrhu nájomnej zmluvy, ktorý zaslala žalovanej na
podpis, resp. následne pri výpočte výšky bezdôvodného obohatenia žalovanej. Sadzby dane uvedené

vo VZN Mesta Senica o miestnych daniach sú regulované, avšak žalobkyňa je toho názoru, že nakoľko
výška nájmu medzi subjektmi súkromného práva nie je regulovaná a ani inak upravená, nájom by mal
byť komerčný a v danej veci pri dohadovaní výšky nájmu je potrebné sa riadiť príslušnými ustanoveniami
zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách. Mesto Senica vo svojich VZN o miestnych daniach, ktoré platili v
rokoch 2012 až 2014, resp. ktoré platili v období od 22.10.2012 do 4.8.2014 pri stánkoch na verejných

priestranstvách (textil, obuv a ostatný priemyselný materiál) stanovila ako sadzbu dane za užívanie
verejného priestranstva sumu 0,17 eur/1 m2/1 deň. Žalobkyňa je názoru, že neregulovaná, t. j. komerčná
výška „obvyklého" nájmu, resp. všeobecná hodnota nájmu, ako vo svojom posudku stanovil znalec,
nemôže byť niekoľko desaťnásobne, ba až takmer stonásobne nižšia, ako regulovaná sadzba dane zaužívanie verejného priestranstva, ktorú vo svojom VZN stanovilo Mesto Senica. Niekoľko desaťnásobne,
ba až takmer stonásobne nižšia neregulovaná, t. j. komerčná výška „obvyklého" nájmu, resp. všeobecná
hodnota nájmu v tejto veci tak, ako vo svojom posudku stanovil znalec a s ktorou sa súd stotožnil,

v porovnaní s regulovanou sadzbou dane za užívanie verejného priestranstva, ktorú vo svojich VZN
stanovilo Mesto Senica, určite nie je výkonom práv a povinností z občianskoprávnych vzťahov v súlade
s dobrými mravmi tak, ako v napadnutom rozsudku poukazuje súd prvej inštancie, najmä pokiaľ by z
nájomného, podľa znalca vypočítaného za rok 2014, mala žalobkyňa zaplatiť na dani z pozemkov vyše
25% (nájomné v roku 2014 určené znalcom je vo výške 0,00182 eur/1 m/deň, t. j. nájomné za celý rok

2014 za 1 m2 by podľa znalca bolo vo výške: 0,6643 eur, z čoho je daň vo výške: 0,167 eur/1 m2/rok,
čo predstavuje daň vyše 25% z nájmu, získaného podľa znalca /25,1390%/). Žalobkyňa ňou uvedené
pochybenia súdu prvej inštancie vyhodnotila tak, že na základe vykonaných dôkazov súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne vyjadrila tak, že navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Žalovaná namietala tvrdenia žalobkyne o nespochybnení
tvrdení žalobkyne žalovanou, keďže na pojednávaní 26.4.2017 poukazovala na skutočnosť, že
pozemok sa nachádza v areáli autobusovej stanice a priľahlé pozemky, na ktorých využívanie
poukazuje žalobkyňa sú verejným priestranstvom. Žalobkyňa tiež v odvolaní uviedla, že je toho

názoru, že komerčná výška „obvyklého" nájmu má byť niekoľkonásobne nižšia ako regulovaná sadzba
dane za užívanie verejného priestranstva stanoveného Mestom Senica vo VZN č. 53 o miestnych
daniach. K uvedenému tvrdeniu žalovaná uviedla, že na základe telefonickej komunikácie s p. O. R.,
zamestnankyňou Mesta Senica na majetkovoprávnom oddelení, ktorá má na starosti úsek užívania
verejného priestranstva, Mesto Senica ustanovenie VZN č. 53, na ktoré sa žalobkyňa odvoláva, v

súčasnej dobe nevyužíva vo vzťahu k žiadnemu predajnému stánku, nakoľko takéto právne vzťahy
riešia uzavretím nájomnej zmluvy s konkrétnym právnym subjektom. Uvedené ustanovenie VZN č. 53
je obsolentné a podľa vyjadrenia p. R. by malo byť zrušené. Z uvedeného je zrejmé, že ani Mesto
Senica nestanovuje výšku poplatkov za užívanie verejných priestranstiev podľa VZN č. 53, na ktoré
sa žalobkyňa v konaní odvoláva. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že v prípade, ak by akceptovala

požiadavku žalobkyne na úhradu nájomného podľa vzorca 0,17 za m2 za deň, nájom za pozemok by
mesačne (30 dní) predstavoval 91,80 eur a nájom za m2 by predstavoval výšku 5,10 eur. Takto určená
výška za užívanie metra štvorcového pozemku na verejnom priestranstve je absolútne premrštená,
nakoľko v Meste Senica sa v súčasnej dobe pohybujú ceny nájmu nebytových priestorov vo výške od 3
eur do 9 eur za m2. Na účely preukázania tejto skutočnosti predložila súdu v prílohe vyjadrenia ponuky

na prenájom nebytových priestorov v Meste Senica uverejnené na webovom portáli M. s prepočtom ceny
nájmu za m2 na mesiac a ceny nájmu za m2 na deň pri zohľadnení, že priemerný mesiac má 30 dní. Na
základe uvedeného mala za to, že výška bezdôvodného obohatenia požadovaná žalobkyňou v konaní je
neúmernevysoká,niejevobvyklejvýške,nakoľkoježalobkyňoupožadovanávovýškeobvykléhonájmu
za nebytové priestory (uzavretý priestor ohraničený minimálne štyrmi stenami, podlahou a stropom),

pričom žalovaná užívala v požadovanom období výlučne pozemok o veľkosti 18 m2 nachádzajúci sa
v areáli autobusovej stanice, ktorý je prístupný verejnosti. Pri užívaní nebytového priestoru sú pritom
prenajímateľmi poskytované ďalšie služby spojené s nájmom, najmä dodávka elektrickej energie, plynu,
kúrenie, poistenie budovy, pričom takéto služby nie sú spojené s prenájmom pozemku. Náklady, na ktoré
poukazuje žalobkyňa, považuje za neadekvátne vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa prevádzkuje

osobnú autobusovú dopravu a spravuje autobusovú stanicu s výmerou vyše 6000 m2 a tieto náklady
sú s ohľadom na pozemok o veľkosti 18 m2 zanedbateľné a žalobkyňou v konaní neboli preukázané
ani vyčíslené. Žalobkyňa v odvolaní uvádzala, že so žalovanou sa pokúsila uzavrieť nájomnú zmluvu,
pričom žalovaná nesúhlasila s výškou nájmu, neuvádza však, že žalovaná s uzavretím nájomnej zmluvy
nesúhlasila z rovnakých dôvodov ako nesúhlasila so žalobkyňou uplatneným nárokom na bezdôvodné

obohatenievkonaní,atozdôvoduneadekvátnestanovenejvýškynájmu.Rovnakožalobkyňavodvolaní
uvádza, že ponúkla možnosť odpredaja predajného stánku, avšak opätovne táto ponuka žalobkyne
bola zo strany žalovanej odmietnutá z dôvodu, že žalobkyňa neponúkla žalovanej trhovú hodnotu, ale
stanovila kúpnu cenu rovnajúcu sa výške nezaplateného nájmu. Postoj žalovanej k ponukám žalobkyne
bol zaujatý s ohľadom na nevýhodný obsah ponúk adresovaných žalovanej žalobkyňou. Bola názoru, že

súd prvej inštancie postupoval v konaní správne, keď akceptoval všeobecnú hodnotu nájmu stanovenú
v znaleckom posudku a neprihliadol na tvrdenia žalobkyne, ktorá žiadala zaviazať žalovanú na úhradu
bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku vo výške 2.394 eur.4. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovanej uviedla, že okolie stánku súp. č. XXXX nie je verejné priestranstvo,
ako to tvrdí žalovaná, ale je to priestor, ktorý patrí súkromnej spoločnosti, pričom v období od 22.10.2012
do 4.8.2014 jeho vlastníkom bola žalobkyňa a t.č. je jeho vlastníkom obchodná spoločnosť SAD

INVEST,s.r.o.,Trnava.Ďalejpoukázalanaskutočnosť,žeodžalovanejpožadujevydaniebezdôvodného
obohatenia od 22.10.2012, kedy sa stala vlastníkom predajného stánku žalovaná, do 4.8.2014, t. j. do
dňa, keď žalobkyňa bola vlastníkom nehnuteľnosti (pozemku), na ktorom je postavený predajný stánok,
takževyjadreniažalovanejtýkajúcesaVZNč.53súvtejtoveciúplnebezpredmetné,pretoženepostihujú
uvedené obdobie, pričom žalobkyňa vôbec neuvádza, resp. v odvolaní vôbec netvrdí, že toto VZN č. 53

by malo platiť aj v roku 2017. V ostatnom sa pridržiavala tvrdení z odvolania.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP, účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený
zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p."),
keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky

úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní,
že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom

prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP),
súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti zvyškovo zamietajúcej žalobu treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vo výroku vecne
správny.
Odvolacísúdnemal(napriekopačnémunázoruodvolateľky)dôvodnesúhlasiťsargumentácioupoužitou

súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej
argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej
inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej
veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§

387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej
inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:
6. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa si uplatnila proti žalovanej titulom bezdôvodného obohatenia
nárok na zaplatenie sumy 2.394 eur za užívanie žalovanou bez právneho dôvodu pozemku žalobkyne
parc. registra „C" č. 3094/17 - zastavané plochy a nádvoria, o výmere 18 m2, vedenej na liste vlastníctva

č. XXXX v k. ú. T. (viď LV na č.l. 6-7 a výpis žalobkyne z obchodného registra na č.l. 50-56), za obdobie
od 22.10.2012 do 4.8.2014 (ďalej aj rozhodné obdobie).
Súd prvej inštancie priznal žalobkyni sumu 41,24 eur a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol s
poukazom na závery znaleckého posudku, v ktorom znalec určil všeobecnú hodnotu nájmu uvedeného
pozemku v rozhodnom období sumou 41,24 eur, ktorú sumu súd prvej inštancie považoval za primeranú

s prihliadnutím na hodnotu, význam a spôsob využitia predmetu nájmu.
Vzhľadom na rozsah odvolania žalobkyne je predmetom prieskumu odvolacieho súdu posúdiť správnosť
rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej súd vo zvyšku žalobu zamietol. Vo vyhovujúcej časti veci
samej je rozhodnutie právoplatné.
Žalobkyňa v odvolaní namietala nesprávnosť vyčíslenia výšky bezdôvodného obohatenia, vytkla súdu

prvej inštancie, že znalcom určenú všeobecnú hodnotu nájmu pozemku parc. č. 3094/17 za obdobie od
22.10.2012 do 4.8.2014 vo výške 41,24 eur považuje za primeranú, poukázala na veľký rozdiel medzi
sadzbou dane, ktorú za užívanie verejného priestranstva stanovilo Mesto Senica a výškou „obvyklého"
nájmu, resp. všeobecnou hodnotou nájmu, ktorú vo svojom posudku stanovil znalec a s ktorou sa
stotožnil aj súd. Zotrvala v odvolaní aj na svojej argumentácii pred súdom prvej inštancie, že žalovaná

užívala nielen výhradne pozemok o výmere 18 m2, na ktorom je jej stánok súp. č. XXXX umiestnený, ale
aj vedľajšie/priľahlé pozemky a bola názoru, že je potrebné zohľadniť aj náklady žalobkyne na údržbu,
opravu a čistenie komunikácií a chodníkov v okolí stánku, vrátane ich zimnej údržby, kosenie a údržbutrávnatých plôch v bezprostrednom okolí stánku, odvoz smetí, vonkajšie osvetlenie v okolí stánku a jeho
okolia a pod..
Právna úprava v O. z. vychádza zo zásady, že ten kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí toto

obohatenie vydať. Za bezdôvodné obohatenie sa považuje aj užívanie veci iného, ak sa tak uskutočňuje
bez právneho dôvodu. Preto aby ten, kto získal majetkový prospech, bol povinný ho vydať, nie je
rozhodujúce naplnenie subjektívnej stránky obohateného, teda či tento vznikol zavinením obohateného.
O plnenie bez právneho dôvodu v zmysle § 451 ods. 2 O. z. ide aj v prípade užívania domu (pozemkov)
bez nájomnej či inej zmluvy, alebo iného titulu, oprávňujúceho tieto predmety užívať. V prípade takéhoto

plnenia získava majetkovú hodnotu ten, kto plnenie prijíma bez právneho dôvodu a bez poskytovania
náhrady. Teda bez toho, aby sa jeho majetok zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym
vzťahom zakladajúcim užívať dom alebo pozemok (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Cdo 52/2005).
V posudzovanej veci nebolo sporné, že v rozhodnom období bola vlastníčkou pozemku žalobkyňa a
užívala ho žalovaná, a to bez preukázania titulu, oprávňujúceho ju pozemok užívať. Strany neuzavreli

nájomnú zmluvu s dohodnutou výškou nájomného a dobou trvania nájmu. Ak pozemok žalobkyne v
rozhodnomobdobíužívalažalovaná,vzniklojejbezdôvodnéobohatenie(vpodobeplneniabezprávneho
dôvodu), ktoré je povinná vydať. Fakticky teda vykonávala právo, ktoré by jej inak prislúchalo iba z
titulu platne uzavretej nájomnej zmluvy (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
33Cdo 553/2004). Tým, že žalovaná tak robila bezodplatne, nedošlo k zmenšeniu jej majetku, hoci sa

tak (platením nájomného) malo stať. Majetkové hodnoty žalovaná získala na úkor žalobkyne, ktorá v
prípade uvoľnenia pozemku, mohla získať prospech ďalším prenájmom, príp. predajom.
Inštitút bezdôvodného obohatenia smeruje k odčerpaniu prostriedkov od osoby, ktorá ich získala ako
niektorú zo skutkových podstát uvedených v § 451 O. z.. Výška plnenia za užívanie cudzej veci
(domu, pozemkov) bez právneho dôvodu sa preto odvodzuje od prospechu, ktorý získal obohatený

(v danom prípade žalovaná) a ktorý je povinný vydať všetko, čo získal. Bezdôvodným obohatením
je teda prospech, o ktorý sa na úkor vlastníka iný subjekt užívaním jeho veci obohatil. Majetkovým
vyjadrením tohto prospechu je potom peňažná suma, zodpovedajúca sumám vynakladaným obvykle
v danom mieste a čase na užívanie podobného predmetu nájmu a ktorú by nájomca za normálnych
okolností bol povinný platiť podľa nájomnej zmluvy.

Podľa § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán,
pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný
návrh.
Citovanéustanoveniezakotvujedôkaznúpovinnosťúčastníkovvsporovomkonanít.j.povinnosťoznačiť
dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách konania.

Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením
v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi
povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ
strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy.
Neunesením dôkazného bremena sa rozumie procesná zodpovednosť strany za to, že v konaní neboli

preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech.
Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
strán. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť
preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť

dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa
vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali, pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť. Teória v tejto
súvislostihovoríotzv.presúvanídôkaznéhobremena.Idetuorozdeleniebremenatvrdeniaadôkazného
bremena medzi strany v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma
vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu (por. rozsudok Najvyššieho súdu

SR z 22.9.2010, sp. zn. 3MCdo 6/2010). Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na
preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej
veci.
Nesporným v danej veci bolo, že strany sporu neuzavreli nájomnú zmluvu ohľadom užívania žalovanou
vyššie označeného pozemku, patriaceho v rozhodnom období do výlučného vlastníctva žalobkyne. Bolo

nažalobkynipreukázaťsvojnárokvovýške,ktorúsititulomvydaniabezdôvodnéhoobohateniauplatnila.
Žalobkyňa si vyčíslila výšku bezdôvodného obohatenia vo výške nájomného za 21 mesiacov a 14 dní,
pričom pri výpočte vychádzala z VZN mesta Senica o miestnych daniach, podľa ktorého sadzba daneza využívanie verejného priestranstva pri stánkoch na verejných priestranstvách resp. pri reštauračných
a iných zariadeniach - terasy za 1 m2/deň je 0,17 eur.
Nakoľko žalovaná nesúhlasila s výškou sumy uplatňovanej žalobkyňou, predložila v konaní pred súdom

prvej inštancie ako dôkaz znalecký posudok č. 3/2017 z 15.5.2017 znalca z odboru stavebníctvo, odhad
hodnoty nehnuteľností, Ing. René Orgoňa, ktorý určil všeobecnú hodnotu nájmu predmetného pozemku
za rozhodné obdobie sumou 41,24 eur.
Súd prvej inštancie považoval takto určenú výšku všeobecnej hodnoty nájmu za rozhodné obdobie vo
výške 41,24 eur za primeranú s prihliadnutím na hodnotu, význam a spôsob využitia predmetu nájmu.

V prejednávanej veci žalobkyňa tvrdila, že žalovaná užívala nehnuteľnosť - pozemok vo vlastníctve
žalobkyne v rozhodnom období bez riadne uzatvorenej zmluvy o nájme, a že žalovaná jej za užívanie
tejto nehnuteľnosti neposkytla žiadne plnenie. Uvedené v konaní z jej strany preukázané bolo, avšak
mala aj povinnosť preukázať, že výška plnenia, ktorú požaduje titulom bezdôvodného obohatenia
zodpovedá obvyklému nájomnému v danej lokalite a čase za obdobných podmienok resp., že ňou
požadovaná suma zodpovedá sumám vynakladaným obvykle v danom mieste a čase na užívanie

podobného predmetu nájmu a ktorú by nájomca za normálnych okolností bol povinný platiť podľa
nájomnej zmluvy.
Ak žalobkyňa tvrdila, že obvyklá výška nájomného v rozhodnom období bola 2.394 eur, bolo jej
povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti a ak by tu
existovali dôkazy na podporu tvrdenia žalobkyne, bolo by úlohou súdu označené a navrhnuté dôkazy

zákonným spôsobom vykonať, následne vyhodnotiť podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania
najavo.
Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi

predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa
teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd
musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí
správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily
jednotlivých dôkazov.

Súd prvej inštancie túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na
ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Dôkazom vykonaným súdom
prvej inštancie (znaleckým dokazovaním) bola určená všeobecná hodnota nájmu za rozhodné obdobie,
s ktorým znaleckým posudkom sa súd stotožnil, pričom postup znalca pri vypracovaní znaleckého
posudku považoval za správny napriek námietkam zo strany žalobkyne, s ktorými sa riadne vysporiadal.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa síce v konaní namietala
postup znalca pri vypracovaní znaleckého posudku, ako i znalcom určenú výšku všeobecnej hodnoty
nájmupredmetnéhopozemku,avšakvkonanínepredložilažiadendôkaz,ktorýmbyvyvrátilaskutočnosti
uvedené v znaleckom posudku, ako i skutočnosti tvrdené v konaní žalovanou, a možno tak uzavrieť,
že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k výške jej nároku nad sumu 41,24 eur,

pretože nepredložila a ani neoznačila žiadny relevantný dôkaz, z ktorého by mal súd preukázané, že
si uplatnila bezdôvodné obohatenie v správnej výške. Podľa názoru odvolacieho súdu sa žalobkyni
jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností nepodarilo preukázať, že ňou uplatňovaná výška plnenia
je dôvodná, keďže ju určila iba odhadom resp. výpočtom analogickým výpočtu miestnej dane podľa
VZN Mesta Senica, ktoré sa však týkalo osobitného užívania verejného priestranstva so zohľadnením

sezóny, v predmetnej veci ale nešlo o verejné priestranstvo patriace mestu, ale išlo o pozemok
žalobkyne v areáli autobusovej stanice, ktorá bola prístupná verejnosti, preto tento spôsob výpočtu
nebolo možné považovať za správny, žalovaná ho zospornila a predložila vyššie uvedený znalecký
posudok. Žalobkyňou označený cenový predpis (zákon č. 18/1996 Z.z. o cenách) upravuje o. i. pravidlá
dohodovania, uplatňovania, regulácie a kontroly cien (vrátane nájmu) a vymedzuje pôsobnosť orgánov

štátnejsprávy,vyššíchúzemnýchcelkovaobcívoblasticien;presnevymedzuje,kedyjemožnépristúpiť
k uplatneniu jednotlivých spôsobov regulácie cien podľa tohto zákona. Medzi stranami konania však
nebola dohodnutá žiadna cena.
Vo vzťahu k tvrdeniu, že žalovaná (aj jej zákazníci a zásobovanie stánku žalovanej) užívala nielen
výhradne pozemok o výmere 18 m2, na ktorom je jej stánok s. č. 1394 umiestnený, ale aj vedľajšie/

priľahlé pozemky a že je potrebné zohľadniť aj náklady žalobkyne na údržbu, opravu a čistenie
komunikácií a chodníkov v okolí stánku, vrátane ich zimnej údržby, kosenie a údržbu trávnatých plôch
v bezprostrednom okolí stánku, odvoz smetí, vonkajšie osvetlenie v okolí stánku a jeho okolia a pod.,
ktoré žalovaná účinne poprela na pojednávaní dňa 26.4.2017, keď uviedla vlastné tvrdenia, odvolacísúd uvádza, že na preukázanie týchto tvrdení žalobkyňa nepredložila ani neoznačila žiadne dôkazy, a
teda neuniesla dôkazné bremeno.
Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zvyškovo

zamietajúcej žalobu ako i v napadnutej časti o náhrade trov prvoinštančného konania (odvolacími
námietkami nespochybneného) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

7. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.

Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré
vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods.

1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalovanej priznal proti žalobkyni
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný
úspech vo veci (žalovaná), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá
vo veci úspech nemala (žalobkyňa). Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,

ktoré vydá súdny úradník.

8. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)