Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. február 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/92/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2217010192
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2217010192.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.

Kataríny Stanislavskej a JUDr. Jozefa Piknu, v trestnej veci obžalovaného Z. H., nar. XX.XX.XXXX, pre
prečinusmrteniapodľa§149ods.1,ods.2písm.a/Trestnéhozákonavjednočinnomsúbehusprečinom
ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, č.k. 2T/45/2017-264 zo dňa 12.03.2018, na verejnom
zasadnutí konanom dňa 28.02.2019 v Trnave, takto:

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku
o treste a spôsobe jeho výkonu.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa

obžalovaný Z. H., nar. XX.XX.XXXX v X. M., trvale bytom K. Z. č. XX,

o d s u d z u j e :

Podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona, s použitím §§ 36 písm. j), písm. l), 37 písm. h), § 38 ods. 3, § 41
ods. 1 Trestného zákona k úhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 3 (troch) rokov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, § 51 ods. 1 Trestného zákona sa trest podmienečne
odkladá s probačným dohľadom na skúšobnú dobu v trvaní 4 (štyroch) rokov.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, ukladá sa obžalovanému trest zákazu činnosti viesť

motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na 3 (tri) roky.

Podľa § 51 ods. 4 písm. g) Trestného zákona sa obžalovanému ukladá povinnosť spočívajúca v príkaze
podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu
sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda, č.k. 2T/45/2017-264 zo dňa 12.03.2018 bol
obžalovaný Z. H., nar. XX.XX.XXXX uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm.

a) Trestného zákona a iné, na tom skutkovom základe,

žedňa 03.09.2015 v čase o 21:45 hod na ceste č. I/63 v km 39,80 medzi mestom X. M. a obcou K. v okrese
X. M. viedol v smere od X. M. na obec K. osobné motorové vozidlo zn. Volkswagen Golf, EČ: BL103FA,

ktoré viedol rýchlosťou vyššou ako je v danom úseku najvyššia povolená, kde v uvedenom kilometri na
rovnom úseku cesty prešiel do protismernej časti vozovky, čím porušil ustanovenie § 16 ods. 1, ods. 2 a
§ 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov, kde prednou
ľavou časťou vozidla narazil do prednej ľavej časti oproti idúceho osobného motorového vozidla zn.
Škoda Suberb EČ: DS207ET, vedeného J. G., vodič osobného motorového vozidla zn. Škoda Superb J.

G. utrpel v dôsledku zrážky vozidiel zranenia, ktorým na mieste dopravnej nehody podľahol, pasažierka
sediaca v čase zrážky vozidiel na zadnom sedadle vozidla zn. Škoda Superb mal. M.T. nar. XX.XX.XXXX
utrpela v dôsledku zrážky vozidiel nasledovné zranenia: zlomeninu kostí predkolenia vľavo s posunutím
úlomkov, udretie brady, oblasti panvy vpravo, ramena vľavo a pasažierka sediaca v čase zrážky vozidiel
na zadnom sedadle vozidla zn. Škoda Superb mal. M.T. nar. XX.XX.XXXX utrpela v dôsledku zrážky
vozidiel nasledovné zranenia: zlomeninu stehennej kosti s posunutím úlomkov, zlomeninu vnútorného

členka vpravo bez posunutia, natrhnutie obličky vľavo so subkapsulárnym hematómom a prítomnosť
malého množstva krvi v dutine brušnej, ktoré si u oboch vyžiadali liečbu v trvaní od 03.09.2015 do
18.12.2015,

teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania - porušením

dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona a inému spôsobil z nedbanlivosti ťažkú ujmu na zdraví
a taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania - porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa
zákona,

čím spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom

súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona.

Za tento skutok uložil okresný súd obžalovanému podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona, s použitím §
36 písm. j), písm. l), § 38 ods. 3, § 41 ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní
3 rokov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona okresný súd obžalovanému trest podmienečne

odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona určil obžalovanému skúšobnú dobu v trvaní 4 rokov.
Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona okresný súd obžalovanému uložil trest zákazu činnosti
viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na 6 rokov. Zároveň podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku
okresný súd poškodenú W. G. nar. XX.XX.XXXX v X. M., bytom T., K. XXX/X s nárokom na náhradu
škody odkázal na civilný proces.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 264-265 spisu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní dňa 12.03.2018
po zákonnom poučení podľa § 257 Trestného poriadku urobil vyhlásenie podľa § 257 písm. b) Trestného

poriadku o tom, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. Na otázky súdu v zmysle § 333
písm. c), d), f) g), h) Trestného poriadku obžalovaný odpovedal kladne, prokurátor navrhol vyhlásenie
obžalovaného prijať, na čo okresný súd postupom podľa § 257 ods. 6 a ods. 7 Trestného poriadku prijal
vyhlásenie obžalovaného o vine a vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu v akom sa obžalovaný priznal ku
spáchaniu skutku nevykoná.

Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a
to odpisom z Registra trestov, výpisom z priestupkového registra, správami o povesti na obžalovaného,
pričom zistil, že obžalovaný doposiaľ nebol súdne trestaný a z evidenčnej karty vodiča vyplýva, že
obžalovaný má 15 záznamov, z toho 10 za prekročenie povolenej rýchlosti.

Priurčovanídruhutrestuajehovýmeryokresnýsúdprihliadolnajmänaspôsobspáchaniatrestnéhočinu
a jeho následok, pohnútku, pričom zistil poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) a písm. l) Trestného
zákona, a dospel k záveru, že na obžalovaného možno účinne vplývať uložením prevýchovného trestu
naslobode,pretomuuložiltrestuvedenývovýrokovejčastinapadnutéhorozsudku.Pokiaľideonáhradu

škody, poškodenú W. G. s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces, nakoľko dokazovanie
by presahovalo rámec trestného konania.Proti tomuto rozsudku okresného súdu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie obžalovaný
prostredníctvom obhajcu, ktoré písomne odôvodnil na č.l. 263 a č.l. 274 spisu a tiež okresný prokurátor,
ktorý odvolanie písomne odôvodnil na č.l. 263 a a č.l. 269.

Okresný prokurátor nepovažuje uložený trest za zákonný, nakoľko okresný súd nesprávne aplikoval
ustanovenie § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, na základe ktorého podmienečne odložil výkon
trestu prevyšujúceho dva roky bez súčasného uloženia probačného dohľadu a určenia obmedzení a
povinností, ktoré sú súčasťou probačného dohľadu. Taktiež okresný súd pochybil, keď u obžalovaného

nezohľadnil priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona, pretože bol odsúdený na úhrnný
trest za viac trestných činov. Ďalej poukázal na to, že pokiaľ bolo úmyslom okresného súdu podmienečne
odložiť výkon trestu odňatia slobody v trvaní troch rokov, mal tak urobiť podľa § 51 ods. 1 Trestného
zákonapričombolpovinnýuložiťobžalovanémuajprobačnýdohľadaobmedzeniaapovinnostiuvedené
v ods. 3 a ods. 4, ktoré sú súčasťou probačného dohľadu.

S poukazom na vyššie uvedené dôvody okresný prokurátor navrhol, aby odvolací súd s poukazom na
§ 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušil a podľa § 322
ods. 3 Trestného poriadku rozhodol o uložení zákonného trestu pre obžalovaného.

Obžalovaný podal odvolanie čo do výroku o treste, a to pokiaľ ide o uloženie trestu zákazu činnosti

viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na 6 rokov. Poukazuje na to, že vzhľadom na jeho prácu ako
novinára v oblasti motorizmu a testovania nových modelov motocyklov ročne najazdí priemerne 96.000
km. Priestupky, ktoré zistil okresný súd nepovažuje za priestupky závažného charakteru, tieto priestupky
úprimne ľutuje. Obžalovaný je toho času obchodným zástupcom, po nehode sa dostal do finančných
ťažkostí, bol nútený predať rodinný dom a presťahovať sa do nájomného bytu v obci X. N.. Tiež má

exekúcie, ktoré spláca mesačne vo výške 650 eur, plní si vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu
vo výške 200 eur mesačne, poukázal aj na výdavky spojené s bývaním a splácaním dlhu voči príbuzným
ktorý mu po dopravnej nehode finančne pomohli. Svoju prácu bude môcť vykonávať iba pokiaľ bude
môcťjazdiťnamotorovomvozidleavprípadeprávoplatnéhotrestuzákazučinnosti byzostalbezstáleho
príjmu a nemohol by uhrádzať všetky uvedené výdavky, tiež má záujem nahradiť škodu poškodenej W.

G..

V prípade uloženia trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 6 rokov by
došlo k postihu nielen jeho osoby, ale aj osôb na ňom závislých, najmä jeho maloletého dieťaťa. Takto
uložený trest považuje za neprimerane prísny, nakoľko mu znemožní vykonávať svoju prácu. Uloženie

trestu zákazu činnosti nie je obligatórnym trestom, a podmienečný trest odňatia slobody je v danom
prípade dostatočným na dosiahnutie účelu trestu.

Pokiaľ ide o odvolanie okresného prokurátora, dodáva, že necíti potrebu vyjadrovať sa k odvolacím
námietkam, je ochotný sa podrobiť probačnému dohľadu a prijať obmedzenia a povinnosti, ktoré by boli

súčasťou takéhoto dohľadu.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhuje, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku
napadnutý rozsudok vo výroku o treste zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v
trvaní 6 rokov zrušil a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol rozsudkom tak, že obžalovanému

uloží miernejší trest.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 28.02.2019 za prítomnosti obžalovaného a jeho
obhajcu a zástupkyne Krajskej prokuratúry v Trnave, na ktorom oboznámil zúčastnených s napadnutým
rozsudkom okresného súdu, odvolaním okresného prokurátora, odvolaním obžalovaného a podstatným

obsahom spisu. Zástupkyňa Krajskej prokuratúry v Trnave uviedla, že sa pridržiava písomných dôvodov
odvolania, pričom poukazuje na nezákonne uložený trest, kedy nebol uložený aj probačný dohľad a tiež
nebola zohľadnená priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona, nakoľko obžalovaný
spáchal viac trestných činov. Pokiaľ ide o trest zákazu činnosti, navrhuje odvolanie obžalovaného
zamietnuť. Obhajca obžalovaného sa pridržal písomných dôvodov odvolania, poukázal na nepriaznivú

finančnúsituáciuobžalovaného,kedymalponehodezranenia,ktorémuneumožnilipracovaťvdôsledku
čoho sa dostal do finančných ťažkostí. Navrhuje zmierniť trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
akéhokoľvek druhu. Obžalovaný uviedol, že vodičský preukaz potrebuje kvôli práci, kedy je denne na
cestách. Skutok oľutoval, do dnešného udržiava kontakt s poškodenou a maloletými deťmi, ktoré prinehode utrpela zranenia. Jeho maloleté dcéra žije v Z., preto by bolo obtiažne cestovať za ňou bez
vodičského oprávnenia.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok ak bolo
napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona.

Podľa § 322 ods. 3 veta prvá Trestného poriadku, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci,
ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku

správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.

Úvodom odvolací súd poukazuje na to, že výrok o vine obžalovaného nie je predmetom odvolacieho
prieskumu, nakoľko proti tomuto výroku nebolo možné podať odvolanie z toho dôvodu, že súd prvého
stupňa postupom podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku prijal vyhlásenie o vine obžalovaného zo

spáchaniaskutku,ktorýmubolvobžalobekladenýzavinu.Nakoľkoinštitútuznaniavinysvojoupovahou
vylučuje preskúmavanie skutkového stavu konštatovaného výrokom obžaloby a obžalobou určenej
právnej kvalifikácie po prijatí vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku,
odvolací súd teda nemohol preskúmať tento výrok z hľadiska jeho zákonnosti a odôvodnenosti. Proti
výroku o vine v tomto prípade teda odvolanie ako opravný prostriedok nie je prípustné.

Hlavné pojednávanie na súde prvého stupňa bolo vykonané v zmysle príslušných zákonných ustanovení
Trestného poriadku, kedy po prednesení obžaloby okresným prokurátorom obžalovaný po zákonnom
poučení urobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, že je vinný zo spáchania
skutkov uvedených v obžalobe. Následne sa obžalovaný kladne vyjadril ku skutočnostiam v zmysle

§ 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku, na čo prokurátor navrhol jeho vyhlásenie
prijať. Okresný súd potom správne podľa § 257 ods. 7, ods. 8 Trestného poriadku prijal vyhlásenie
obžalovaného o vine a vykonal dokazovanie výlučne vo vzťahu k výroku o treste. Uvedené skutočnosti
nesporne vyplývajú zo zápisnice z hlavného pojednávania na č.l. 258, pričom odvolací súd konštatuje,
že takýto postup okresného súdu bol správny.

Odvolacísúdkonštatuje,žepokiaľideouloženýtrest, súdprvéhostupňapochybiltým,žesanedôsledne
riadil príslušnými ustanoveniami upravujúcimi ukladanie trestov a to § 34 a nasl. Trestného zákona.

Z vykonaného dokazovanie v konaní pred súdom prvého stupňa bolo ustálené, že obžalovaný ako vodič

dopravného prostriedku spôsobil inému z nedbanlivosti smrť a inému z nedbanlivosti ťažko ublížil na
zdraví tým, že porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona, v tomto prípade zákon č. 8/2009 Z.z.
o cestnej premávke, čím po objektívnej ako aj subjektívnej stránke naplnil skutkovú podstatu prečinu
usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom
ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona.

Podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona, ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží
mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie
trestný. Popri treste prípustnom podľa takého zákonného ustanovenia možno v rámci úhrnného trestu
uložiť aj iný druh trestu, ak jeho uloženie by bolo odôvodnené niektorým zo zbiehajúcich sa trestných

činov. Ak sú dolné hranice trestných sadzieb trestov odňatia slobody rôzne, je dolnou hranicou úhrnného
trestu najvyššia z nich.

Vzhľadom na to, že obžalovaný sa svojim konaním dopustil spáchania dvoch skutkov v jednočinnom
súbehu, do úvahy prichádzalo uloženie úhrnného trestu v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 41

ods. 1 Trestného zákona. V tomto prípade bolo nevyhnutné uložiť obžalovanému trest podľa § 149 ods.
2 Trestného zákona, kde je trestná sadzba za uvedený prečin stanovená v rozmedzí 2-5 rokov (teda
ide o prísnejšiu trestnú sadzbu).Odvolací súd s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, kedy síce na jednej strane obžalovaný
spôsobil následok, ktorým bola smrť osoby ako aj ťažké ublíženie na zdraví dvoch maloletých detí,
musel prihliadnuť aj na samotnú osobu obžalovaného, jeho doterajší život, postoj k trestnej činnosti,

možnosti jeho nápravy a ďalšie. Odvolací súd tak ako súd prvého stupňa vzhliadol u obžalovaného dve
poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. j) a písm. l) Trestného zákona (obžalovaný doposiaľ nebol súdne
trestaný a ku spáchaniu skutku sa priznal a svoj čin oľutoval) a jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37
písm. h) Trestného zákona (spáchal viac trestných činov), na ktorú však súd prvého stupňa nesprávne
opomenul prihliadnuť. Nakoľko prevažovali poľahčujúce okolnosti (pomer 2:1), bolo dôvodné pristúpiť k

modifikácií trestnej sadzby podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona, t.j. znížiť hornú hranicu trestnej sadzby
o jednu tretinu. Odvolací súd prihliadol pritom aj na osobu obžalovaného, ktorý doposiaľ nebol súdne
trestaný, pokiaľ ide o objasnenie trestnej činnosti poskytol orgánom činným v trestnom konaní potrebnú
súčinnosť, kontaktoval pozostalých ktorým sa ospravedlnil, prejavil snahu nahradiť škodu poškodeným,
riadne sa dostavil na pojednávania, ku skutku sa priznal a svoj čin oľutoval a pred spáchaním skutku
viedol riadny život. Práve tieto okolnosti odôvodňovali záver, že na obžalovaného nie je nevyhnutné

pôsobiť nepodmienečným trestom odňatia slobody.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, súd môže podmienečne odložiť výkon trestu odňatia
slobody neprevyšujúceho dva roky, ak vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho
doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, a na okolnosti prípadu, má dôvodne za to, že na

zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný.

Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona, súd môže za podmienok uvedených v § 49 ods. 1 <. platí rovnako.

Na splnenie účelu trestu tak bude postačovať uloženie úhrnného trestu odňatia slobody v trvaní 3 rokov
s podmienečným odkladom podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, avšak za súčasného uloženia
probačného dohľadu podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona v trvaní 4 rokov, na nevyhnutnosť uloženia
ktorého správne poukázal okresný prokurátor.

„Hrozbou“ pre obžalovaného bude to, že ak sa v priebehu skúšobnej doby dopustí akejkoľvek trestnej
činnosti, za ktorú bude právoplatne odsúdený, alebo sa dopustí porušenia uložených obmedzení,
zakladajú takéto skutočnosti zákonný dôvod na premenu uloženého podmienečného trestu odňatia
slobody na nepodmienečný. Nad obžalovaným tak bude po dobu 4 rokov visieť „Damoklov meč“ ako

výstraha pred páchaním akéhokoľvek protiprávneho konania a zároveň akási motivácia viesť riadny
život. Obžalovaný počas tejto doby preukáže, či hrozba výkonom trestu postačuje na jeho nápravu a
zaradenie sa do riadneho spôsobu života za súčasného dodržiavania spoločenských noriem, alebo je
nevyhnutný výkon uloženého trestu. Závisí už iba od správania sa obžalovaného počas skúšobnej doby,
či využije možnosti prevýchovného trestu.

Vzhľadom na charakter trestnej činnosti, kedy sa obžalovaný dopustil protiprávneho konania porušením
povinnosti vodiča na úseku cestnej premávky podľa zákona č. 8/2009 Z.z, o cestnej premávke, kedy
nevenoval dostatočnú pozornosť riadeniu vozidla a nedodržal maximálnu povolenú rýchlosť na danom
úseku, čím konaním obžalovaného došlo k neodstrániteľnému následku v podobe smrti vodiča oproti

idúceho vozidla a v podobe ďalšieho ťažkého následku v podobe ťažkej ujmy na zdraví dvoch maloletých
detí, ktoré tvorili posádku vozidla, zúčastneného na dopravnej nehode, ktorá neporušila žiadne z
pravidiel cestnej premávky, naopak dodržiavala nielen maximálnu povolenú rýchlosť ale aj ustanovenia
o správnej technike jazdy vozidla. Dopravná nehoda sa navyše stala v obci, kde zákonodarca uložením
dopravných obmedzení vyjadril snahu o zvýšenie bezpečnosti cestnej premávky, pretože ide o miesto,

kde možno očakávať vyššiu koncentráciu osôb či majetku a teda miesto so zvýšeným rizikom ťažších
následkov porušenia dopravných predpisov.

Obžalovaný, ktorý ako uviedol v odvolaní je aktívnym vodičom, podľa jeho udaní najazdí mesačne v
priemere 8 tisíc km, okrem dopravných priestupkov, ktoré sám hodnotí ako menej závažné sa iným

spôsobom porušení v cestnej premávke nedopustil. Tieto skutočnosti však bez ďalšieho nemožno
jednostranne hodnotiť v prospech obžalovaného tak, že mu súd vzhľadom na charakter spáchaného
prečinu neuloží obligatórne aj trest v podobe zákazu viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu.Podľa § 61 ods. 1 Trestného zákona, trest zákazu činnosti spočíva v tom, že sa odsúdenému po dobu
výkonu tohto trestu zakazuje výkon určitého zamestnania, povolania alebo funkcie alebo takej činnosti,
na ktorú treba osobitné povolenie alebo ktorej podmienky výkonu upravuje osobitný predpis.

Podľa § 61 ods. 2 Trestného zákona, trest zákazu činnosti môže súd uložiť na jeden rok až desať rokov,
ak sa páchateľ dopustil trestného činu v súvislosti s touto činnosťou.

Je síce pravdou tak ako uviedol obžalovaný, že trest spočívajúci v zákaze činnosti súd neukladá

obligatórne vo vzťahu ku konkrétnemu trestnému činu (teda k uloženiu tohto trestu nepristupuje
automaticky vždy, keď dôjde k porušeniu povinnosti spájajúcej sa s porušením povinnosti na úseku
cestnej premávky), ale k uloženiu pristupuje fakultatívne, t.j. po zvážení všetkých okolností prípadu.
Táto skutočnosť vyplýva zo slovného spojenia „môže súd uložiť“, z čoho je zrejmé, že nejde o uloženie
zákonnej povinnosti ale o voľnú úvahu súdu v rámci hodnotenia dôkazov. Uloženie takéhoto trestu
nemôže byť „paušálne“.

Obžalovaný poukazuje, že vodičské oprávnenie je prakticky prostriedkom obživy obžalovaného a pri
uložení trestu zákazu činnosti by bolo neprimerane zasiahnuté nielen do jeho sociálnej situácie, pretože
by ako vodič z povolania stratil zamestnanie, ale takýmto trestom by bolo postihnuté i jeho maloleté
dieťa, voči ktorému je povinný plniť si vyživovaciu povinnosť.

Tu odvolací súd poukazuje, že neuloženie tohto druhu trestu páchateľovi, ktorý sa dopustil spáchania
trestného činu, resp. prečinu v súvislosti s porušením povinnosti v cestnej premávke by malo byť len
výnimkou, odôvodnenou mimoriadnymi okolnosťami prípadu a doterajším spôsobom života páchateľa.
Zhovievavosť súdu pri ukladaní trestu sa v tomto prípade prejavila už tým, že obžalovaný je „ušetrený“

od pôsobenia výkonu trestu odňatia slobody, preto neuložením trestu zákazu činnosti viesť motorové
vozidlá akéhokoľvek druhu by predstavovalo neprimerané zvýhodnenie obžalovaného. Je potrebné
podotknúť, že práve jeho protiprávnym konaním nielenže dvom maloletým deťom spôsobil ťažkú ujmu
na zdraví, ale tieto deti prišli o svojho otca na výživu ktorého boli vzhľadom na svoj vek odkázané.
Preto nebolo možné stotožniť sa s námietkou obžalovaného, že takýto trest je trestom neprimeraným.

Podľa názoru odvolacieho súdu by však uloženie trestu bez trestu zákazu činnosti viesť motorové
vozidlá akéhokoľvek druhu by nespĺňal požiadavku primeranosti, a to hlavne s poukazom na spôsobený
následok, ktorým bola smrť a ťažké ublíženie na zdraví dvoch maloletých detí. V tomto prípade bol
zachovaný princíp úmernosti represie, t.j. aby táto nepresiahla mieru nevyhnutnú pre splnenie účelu
trestu. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s tvrdením obžalovaného, keď poukázal, že v minulosti bol

priestupkovo postihnutý za porušenie pravidiel cestnej premávky, ktoré nemali závažný charakter. Z
výpisu z registra priestupkov vyplýva, že obžalovaný bol dovedna 12 krát priestupkovo riešený a to
za prekročenie maximálnej povolenej rýchlosti, kedy mu boli opakovane ukladané sankcie v podobe
pokút a to vo vysokých sumách (napr. 100 eur, 150 eur, 200 eur)! Už len z uvedených súm je zrejmé,
že v daných prípadoch išlo o výrazné prekročenie maximálnych povolených rýchlostí, kedy mal a

mohol predpokladať, aký následok môže obžalovaný spôsobiť, čo sa napokon aj stalo, kedy svojou
neprimerane rýchlou jazdou spôsobil smrť a ťažké ublíženie na zdraví dvom maloletých deťom. Nie je
namieste, aby obžalovaný zľahčoval svoju nedisciplinovanosť pokiaľ ide o neprimerane rýchlu jazdu.

Trest je opatrením štátneho donútenia, ktoré v mene štátu, na základe a v medziach zákona ukladajú

v predpísanom konaní na to povolané súdy páchateľovi za spáchaný trestný čin. V tejto definícii je
vyjadrená zásada „nulla poena sine lege, sine crimine, sine iudicio“. Trest ako právny následok trestného
činu môže priamo postihnúť len páchateľa trestného činu (zásada personálnosti trestu) tak, aby bol
zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu (§ 34 ods. 3 Trestného zákona). (citované z uznesenia
Najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost/19/2015).

Aj napriek vyššie uvedenému však s prihliadnutím na § 34 ods. 3 Trestného zákona, podľa ktorého
trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a
jemu blízke osoby, odvolací súd zmiernil uložený trest zákazu činnosti a to tak, že zo súdom prvého
stupňa uložených 6 rokov tento trest znížil na 3 roky, berúc do úvahy to, že aj obžalovaný je rodičom,

otcom maloletého dieťaťa, voči ktorému je povinný plniť si vyživovaciu povinnosť a dočasnou stratou
vodičského oprávnenia po dobu 6 rokov, by bol sťažený nielen kontakt so svojim dieťaťom ale aj
plnenie pracovných povinností. Na druhej strane však odvolací súd zdôrazňuje, že stratou vodičského
oprávnenia po dobu uloženého trestu (3 roky) obžalovaný nestratí zdroj obživy. Obžalovaný je osobouv produktívnom veku, neverbalizoval zdravotné ťažkosti, ktoré by mu bránili vykonávať akúkoľvek inú
prácu,podmienkouktorejbynebolovodičskéoprávnenie.Obžalovanýmávzhľadomnaaktuálnusituáciu
na trhu práce široké možnosti zamestnať sa tak, aby uložením trestu nebolo neprimerané zasiahnuté

do pomerov jeho maloletého dieťaťa.

V tomto smere odvolací súd primerane poukazuje aj na ustálenú judikatúru (napríklad R I./1966), ktorá
konštatuje,žeúčelomtrestuzákazučinnostijepredovšetkýmzabrániťopakovaniutrestnéhočinuapreto
jeho uloženie je plne odôvodnené vtedy, keď páchateľ trestným činom v doprave vyvolá pochybnosť

o svojej spoľahlivosti alebo spôsobilosti k vedeniu motorových vozidiel. V tomto prípade jednoznačne
možno skonštatovať, že obžalovaný svojim konaním (s prihliadnutím na početné dopravné priestupky)
dôvodne vyvolal pochybnosť o svojej spoľahlivosti a spôsobilosti vo vzťahu k vedeniu motorového
vozidla.

Primeranosť trestu je nevyhnutným predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže

nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého
následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii
trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno považovať aj za
predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného. V rámci požiadavky
primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje

naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia
primeranosti trestu. Druh a výmera testu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené
tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.

Odvolací súd zároveň venoval osobitnú pozornosť Výpisu z evidencie priestupkov obžalovaného,

nakoľko charakter týchto priestupkov priamo súvisel s trestnou činnosťou, pre ktorú bol obžalovaný.
Z uvedeného výpisu vyplýva, že obžalovaný má doposiaľ 12 záznamov v registri, a to za opakované
porušovanie povinnosti vodiča na úseku cestnej premávky, vo všetkých prípadoch ide o prekročenie
maximálnej povolenej rýchlosti. Z toho potom vyplýva, že obžalovaný je náchylný k nerešpektovaniu
pravidiel na úseku cestnej premávky vyplývajúcich mu zo zákonných predpisov, za ktoré bol v

každom prípade postihnutý pokutou, pričom aj po uložení sankcie sa dopravných priestupkov dopúšťal
opakovane a vo veľmi krátkych časových intervaloch. Uložené sankcie v blokovom konaní v podobe
pokút teda u obžalovaného neviedli k rešpektovaniu príkazov a obmedzení vyplývajúcich z platných
právnych predpisov, čo napokon vyústilo do protiprávneho následku, pre ktorý je obžalovaný súdený
v tejto veci.

Podľa § 51 ods. 4 písm. g) Trestného zákona, podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody s
probačným dohľadom spočíva okrem povinností aj v obmedzeniach, medzi ktoré možno zaradiť aj
povinnosť podrobiť sa sociálnemu výcviku, eventuálne inému výchovnému programu.

Práve preto odvolací súd na druhej strane pristúpil k sprísneniu uloženého trestu tak, že na posilnenie
dosiahnutia účelu uloženého trestu uložil obžalovanému podľa § 51 ods. 4 písm. g) Trestného zákona
povinnosťspočívajúcuvpovinnostipodrobiťsavsúčinnosti sprobačnýmamediačnýmúradníkomalebo
iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu. V tomto prípade
bude obžalovaný povinný podrobiť sa a absolvovať sociálny výcvik zameraný na zvyšovanie sociálnych

zručností a spôsobilosti, s cieľom posilniť schopnosť viesť riadny život akcentujúc na posilnenie vzťahu
k rešpektovaniu a dodržiavaniu právnych prepisov v cestnej premávke.

Cieľom tohto výchovného opatrenia bude predovšetkým náprava obžalovaného, t.j. snaha pôsobiť
naňho tak, aby si osvojil spoločensky prijateľné postoje a správanie a upevnil schopnosti k ich

dodržiavaniu. V neposlednom rade je cieľom takto uloženého obmedzenia predchádzanie trestnej
činnosti a zabránenie recidívy pro futuro (do budúcna) vyváženým pomerom medzi trestnou represiou
a prevenciou.

Takto uložený trest je v súlade so zásadou, že trest je právnym následkom trestného činu a teda musí

byť úmerný k spáchanému prečinu (zásada proporcionálnosti trestu), že je jedným z prostriedkov na
dosiahnutie účelu Trestného zákona a tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť
zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok
represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu -rehabilitácia) a jednak aj voči ďalším občanom - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje
prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Takto uložený
trest súčasne vyjadruje aj morálne odsúdenie obžalovaného (retribúcia) a zahŕňa tak individuálnu ako

aj generálnu prevenciu a zároveň vyjadruje jeho morálne odsúdenie spoločnosťou. Páchateľ trestného
činu má totižto trest pociťovať ako ujmu a nie ako len formálne odsudzujúce vyjadrenie súdu nad jeho
protiprávnym konaním, ktorého znaky sú uvedené v osobitnej časti Trestného zákona.

Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, odvolací súd tento výrok nepreskúmaval, vzhľadom na obmedzený

revízny princíp, nakoľko odvolanie okresného prokurátora ako aj obžalovaného bolo podané výlučne čo
do výroku o treste a poškodená W. G. (N.) odvolanie nepodala.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné
alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v

odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojstupňovom súdnom konaní
rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd
opakoval vo svojom rozhodnutí správne, skutkové a právne závery súdu prvého stupňa vo vzťahu v
tomtoprípadekobomodvolaniaminapadnutýmvýrokom pokiaľideokaždýargument.(napr.R68/2008-
I, rozsudok G. z 9. decembra 1994 vo veci Q. R. proti Španielskemu kráľovstvu).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a pochybenie súdu prvého stupňa odvolací súd podľa §
321 ods.1 písm. d/ Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho
výkonupodľaktoréhoodvolacísúdnapadnutýrozsudokzruší,akbolonapadnutýmrozsudkomporušené
ustanovenie Trestného zákona. Keďže podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, odvolací súd rozhodne

sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v
napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom, na
základe vyššie uvedených úvah a na základe odvolania okresného prokurátora ako aj obžalovaného,
odvolací súd vo veci rozhodol spôsobom vyplývajúcim z výrokovej časti tohto rozsudku, pričom v zmysle
§ 322 ods. 3 Trestného poriadku mal dostatok podkladov pre vlastné rozhodnutie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.