Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. september 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/37/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114226336
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Dubcová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5114226336.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej

a členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: FV BREZNO
3 s.r.o., so sídlom Lazovná 53, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 45 597 421, zastúpeného zástupcom:
ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA SLIVKA & LEČKOVÁ s.r.o., so sídlom Turčianska 16, 821 09 Bratislava,
IČO: 35 913 754, proti žalovanému: Stredoslovenská distribučná, a.s. (predchádzajúce obchodné meno
Stredoslovenská energetika - Distribúcia, a.s.), so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36
442 151, zastúpenému zástupcom: AKMG, s.r.o., so sídlom Dolná 6A, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36
800 589, v konaní o zaplatenie 1.738,49 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku

Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb/173/2014-423 zo dňa 8. decembra 2017 vo výroku o povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.738,49 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25%
ročne zo sumy 1.738,49 Eur od 11.11.2014 až do zaplatenia v spojení so závislým výrokom o nároku
na náhradu trov konania, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb/173/2014-423 zo dňa 8. decembra 2017 v napadnutom
výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.738,49 Eur spolu s úrokmi z
omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 1.738,49 Eur od 11.11.2014 až do zaplatenia, a to v lehote

do 3 dní od právoplatnosti rozsudku v spojení s výrokom, podľa ktorého žalobcovi sa priznáva nárok
na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd
rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, p o t v r d z u j e .

Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresného súdu bolo rozhodnuté o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi
sumu vo výške 1.738,49 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 1.738,49
Eur od 11.11.2014 až do zaplatenia, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V časti

o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 1.738,49 Eur od 22.04.2014 do
10.11.2014 bola žaloba zamietnutá. Samostatným výrokom žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu
trov konania voči žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd
po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením. V odôvodnení svojho rozsudku okresný súd
poukázal na žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 1.738,49 Eur s príslušenstvom na
tom základe, že žalobca je výrobcom elektriny a prevádzkovateľom zariadenia na výrobu elektriny zo
slnečnej energie s inštalovaným výkonom 990 kW, ktoré sa nachádza v katastrálnom území J., pričom

žalovaný fakturoval žalobcovi odplatu za prístup do distribučnej sústavy výrobcom elektriny pripojeným
do distribučnej sústavy žalovaného a to napriek tomu, že žalobca s ním nemá uzavretú zmluvu o
prístupe. Platby bez platne uzavretej zmluvy podľa žalobcu sú s poukazom na nález Ústavného súdu
SR protiústavné a tak došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného na úkor žalobcu.2. Okresný súd mal za zistené, že žalobca je výrobcom elektriny pripojeným do distribučnej sústavy
žalovaného a prevádzkovateľom zariadenia na výrobu elektriny zo slnečnej energie nachádzajúcom sa

v katastrálnom území J. na pozemku parc. KNC č. 6786/6 a 6787/10. Tieto skutočnosti neboli sporné,
pričom uvedené vyplývalo aj z rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „URSO")
zo dňa 17.10.2013, č. 0679/2014/E-OZ (č.l. 64 spisu). Bolo preukázané, že žalovaný vystavil žalobcovi
faktúru č. 9141001713 na sumu 1.738,49 Eur za prístup do distribučnej sústavy za obdobie 01/2014,
ktorú faktúru žalobca uhradil. Žalobca v súvislosti so svojim žalobným nárokom poukázal na to, že

žalovaný mu účtoval poplatok za prístup do distribučnej sústavy napriek tomu, že žalobca s ním nemal
uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, ako aj, že žalovaný od žalobcu požadoval platby
za služby, ktoré si nikdy u neho neobjednal a ktoré mu neboli ani poskytnuté. Poukázal na Nález
Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/2014 z 22. júna 2016, podľa ktorého, ak výrobca elektriny nemá s
prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy
a distribúcii elektriny, takémuto výrobcovi nevzniká povinnosť uhrádzať tzv. G-komponent. Žalovaný

preto nebol oprávnený fakturovať platby za prístup do distribučnej sústavy nezazmluvneným výrobcom
elektriny a ani žalobcovi, keďže žalobca nemal uzavretú žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej
sústavy.

3. Okresný súd zistil v zmysle Nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016,

že právna úprava platby za prístup do distribučnej sústavy je neústavná, a to v zvýraznenej časti
citovaného ustanovenia, podľa ktorého v zmysle § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z. „platba za
prístup do distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy (...) na
základefaktúryvystavenejprevádzkovateľomregionálnejdistribučnejsústavy,atoajvprípade,aktakýto
výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe

do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny". Podľa Nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/2014-132
zo dňa 22. júna 2016 právna úprava platby za prístup do distribučnej sústavy je neústavná, pretože
povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy môže vzniknúť len na
základe uzavretej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a URSO nebol splnomocnený na vydanie
všeobecnezáväznéhoprávnehopredpisu,ktorýmbyustanovilvýrobcomelektrinypovinnosťplatiťplatbu

za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že títo nemajú uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej
sústavy. Toto rozhodnutie Ústavného súdu SR bolo publikované dňa 21.07.2016 v Zbierke zákonov, čím
sa stalo všeobecne záväzným. Ústavný súd SR v konaní o súlade predpisu dňa 22.06.2016 nálezom
rozhodol tak, že vyslovil nesúlad napádanej právnej úpravy platby za prístup s čl. 13 ods. 1 písm. a) v
spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na základe nálezu
Ústavného súdu SR, ustanovenie § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z. stratilo účinnosť v časti „a
to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy
uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny". Okresný súd poukázal na
odôvodnenie rozhodnutia Ústavného súdu SR odseku 21.5, z ktorého vyplýva, že „povinnosť výrobcov

elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods.
5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe
do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o prístupe
do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny na rozdiel od zmluvy o
pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods.

2 písm. a) zákona o energetike. Iné povinnosti výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien za prístup
do distribučnej sústavy alebo iných poplatkov či platieb mimo záväzku uhrádzať tieto ceny na základe
uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, nie sú v zákone o energetike explicitne upravené".
Pokiaľ potom časť ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladá výrobcom elektriny
povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy, podľa odseku 21.7 predmetného

nálezu Ústavného súdu SR vyplýva, „povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej
sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu
o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených
pre výrobcov elektriny v zákone o energetike, čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných
sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle

zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav". Rozhodnutie
Ústavného súdu SR potvrdilo len to, že kto nemal uzatvorenú zmluvu o prístupe, tak nemal povinnosť
uhrádzať platbu za prístup.4. Okresný súd v ďalšej časti svojho odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že podľa ustálenej
judikatúry Ústavného súdu SR účinky jeho rozhodnutia o nesúlade právneho predpisu pôsobia spätne,
t.j. ex tunc aj na situácie, ktoré predchádzali jeho vydaniu. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS

17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016 je poplatok za prístup do distribučnej sústavy (G-komponent), ktorý
bol stanovený v rámci údajnej pôsobnosti URSO vo vyhláške č. 221/2013 Z.z. a ktorý si žalovaný v
zmysle ust. § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z. od žalobcu uplatňoval, protiústavný. Pokiaľ išlo
o platby, ktoré boli vyberané a fakturované za obdobie ešte pred rozhodnutím Ústavného súdu SR
PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016, okresný súd poukázal na to, že je potrebné vychádzať zo

zjednocujúceho stanoviska pléna Ústavného súdu SR PLz. ÚS 1/06-4, ktoré otázku účinkov rozhodnutia
ústavného súdu vyriešilo tak, že „hmotnoprávne účinky nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
nastávajú pre všetkých účastníkov konania ex tunc". Okresný súd skonštatoval, že bolo nepochybné
to, že žalobca platby za prístup uhrádzal, pričom nemal uzavretú zmluvu o prístupe so žalovaným a po
celý čas mu bola platba za prístup fakturovaná len na základe ustanovení vyhlášky č. 221/2013 Z.z..
Okresný súd nemal spochybnené vyúčtovanie poplatku za prístup do distribučnej sústavy žalovaným za

obdobie od januára 2014, ani to, že faktúra bola uhradená. Na posúdenie žalobcovho nároku okresný
súd odkázal na ust. § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.

5. Okresný súd konštatoval, že žalobca je výrobca elektriny, ktorú dodáva do distribučnej sústavy
žalovaného, ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Na to, aby takúto elektrinu mohol dodať, musí

byť k tejto sústave fyzicky pripojený, ktoré pripojenie sa uskutočňuje na základe zmluvy o pripojení, ktorú
uzavrie výrobca s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Za pripojenie do distribučnej sústavy a na
zabezpečenie potrebnej kapacity v distribučnej sústave na pripojenie každý výrobca platí jednorazový
poplatok, ide o tzv. pripojovací poplatok. Okresný súd zistil, že sporové strany uzavreli Zmluvu o
pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu do distribučnej sústavy dňa 14.08.2014 spolu s prílohami,

podľa ktorej žalovaný sa zaviazal pripojiť zariadenie odberateľa do distribučnej sústavy SSE-D.
Okresný súd však súčasne poukázal na rozdielnosť pojmu pripojenie a prístup do distribučnej sústavy.
Zo zmluvy o pripojení nevyplýva aj dojednanie prístupu a zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy
nemožno subsumovať pod zmluvu o pripojení. Okresný súd v tejto súvislosti poukázal na Zákon o
energetike č. 251/2012 Z.z., § 26 ods. 3 a ods. 5, v ktorých je obsiahnutá samostatná definícia zmluvy

o pripojení, podľa ktorej sa prevádzkovateľ zaväzuje zabezpečiť v sústave kapacitu na pripojenie v
zmluvne dohodnutej výške a pripojiť zariadenie na výrobu, odber a distribúciu elektriny a definícia
zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, podľa ktorej prevádzkovateľ distribučnej sústavy sa zaväzuje
rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu a umožniť prístup do sústavy. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozsudku zvýrazňoval rozdielnosť zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a zmluvy o pripojení.

Zmluvaoprístupepodľazáveruokresnéhosúdunemôžebyťnahradenázmluvamiinýmiamátripovinné
obsahové náležitosti podľa § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z., a to 1/ záväzok rezervovať dohodnutú
kapacitu, 2/ umožniť prístup a 3/ záväzok žalovaného prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou, ktorej
množstvo je obmedzené výškou rezervovanej kapacity, elektrinu. Tento tretí záväzok nikdy v žiadnej
inej zmluve uzatvorenej medzi stranami konania nebol zakontrahovaný, a to ani v písomnej a ani

v ústnej forme. Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016 jednoznačne
konštatuje, že vyhláška č. 221/2013 Z.z. je v rozpore v časti: „a to aj v prípade, ak takýto výrobca
nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu
o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny". Ústavný súd SR jednoznačne vyslovil, že
na to, aby bola možnosť uplatňovať poplatok za G-komponent, musí byť medzi účastníkmi, t.j. medzi

prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a výrobcom elektriny, uzavretá zmluva o prístupe
do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny ako konkrétny zmluvný typ, ktorý je upravený v § 26 ods.
5 zákona o energetike a pokiaľ táto zmluva uzavretá nie je, nie je možné tento poplatok uplatňovať.
Rezervovaná kapacita, na ktorú poukazoval žalovaný, je právom výrobcu, ktoré vyplýva zo zmluvy o
pripojení a za túto bol zaplatený jednorazový poplatok v rámci zmluvy o pripojení. Okresný súd uviedol,

že zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, distribúcii elektriny je konkrétny zmluvný typ podľa § 26
ods. 5 zákona o energetike, pričom Ústavný súd SR vyslovil, že keď táto zmluva uzatvorená nie je s
distribučnou spoločnosťou, nemá byť platený G-komponent. Žalobca takúto zmluvu uzavretú nemal,
ktorá zmluva má konkrétny obsahový rámec a má tri podstatné obsahové náležitosti, ktoré neboli v
žiadnej inej zmluve medzi stranami tohto konania, ani nikde neboli žiadnou, ani konkludentnou, ani

ústnou formou uzatvorené.

6. Okresný súd poukázal na vyjadrenie žalobcu, ktorý uviedol, že žiadnu distribúciu elektriny nevykonáva
a nijakým spôsobom distribučnú sústavu nevyužíva, a preto prístup do distribučnej sústavy nepotrebuje.VýrobcaelektrinyzOZEelektrinuvyrobíaodovzdáprevádzkovateľovidistribučnejsústavypredvstupom
do jeho distribučnej sústavy. Výrobcovia elektriny z OZE ani nemôžu elektrinu distribuovať a dodávať
inému subjektu ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy. V opačnom prípade by prišli o zákonnú

podporu, preto výrobcom elektriny z podstaty veci neostáva žiadna elektrina, ktorú by mohli prepravovať
distribučnou sústavou k ďalším odberateľom. Okresný súd poukázal okrem vyjadrení žalobcu aj na
vyjadrenia žalovaného, ktorý trval na tom, že prístup bol žalobcovi poskytnutý a žalobca ho aj potreboval
a aj využíval, na preukázanie čoho predložil schému, graf a technicko-odbornú analýzu, dokonca navrhol
znalecké dokazovanie na preukázanie, že služba spočívajúca v zabezpečení prístupu a možnosti užívať

sústavu, je pre žalobcu poskytovaná. Okresný súd zvýraznil, že zmluva o prístupe, jej uzavretie nebolo
preukázané.Pokiaľišloomaximálnerezervovanúkapacitu,taktátobolapodstatnounáležitosťouzmluvy
o pripojení, čo vyplýva zo zákonnej definície zmluvy o pripojení, v ktorej daná hodnota musí byť uvedená,
avšak netýka sa zmluvy o prístupe. Žalobca poprel akékoľvek uzavretie zmluvy o prístupe s tým, že
prístup ani nikdy nevyužíval a nemal ani žiadny prístup. Platba za prístup bola nutná z dôvodu vyhlášky
č. 221/2013 Z.z.. Okresný súd opätovne poukázal na Zmluvu o pripojení zo dňa 14.08.2014, podľa ktorej

sa žalovaný zaviazal zabezpečiť a umožniť pripojenie zariadenia odberateľa do distribučnej sústavy
SSE-D (č.l. 265 spisu). Predmetom zmluvy o pripojení bolo výlučne pripojenie žalobcovho zariadenia
na výrobu elektriny do distribučnej sústavy žalovaného, a nie dohoda o prístupe žalobcu do distribučnej
sústavy žalovaného. Prístup bolo možné dohodnúť len v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a
distribúcii elektriny. Okresný súd poukázal na predchádzajúcu právnu úpravu, a to predchádzajúci zákon

o energetike, v zmysle ktorého k pripojeniu síce dochádzalo na základe zmluvy o prístupe a pripojení,
avšak jej predmetom bolo výlučne fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného
elektrického zariadenia do sústavy. Napokon aj zmluva o pripojení, ktorú uzavrel žalobca so žalovaným,
obsahuje výlučne dohodu o pripojení žalobcových zariadení na výrobu elektriny do distribučnej sústavy.

7. Okresný súd k viacerým predloženým zmluvám uviedol, že tieto neriešia vzťah sporných strán. Pokiaľ
išlo o zmluvu o distribúcii elektriny, či rámcovú distribučnú zmluvu, či zmluvu o dodávke a distribúcii
elektriny medzi žalobcom a SSE, a.s., tieto sa týkali výlučne zmluvného vzťahu medzi inými zmluvnými
stranami a súčasne nepreukazujú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny medzi
žalobcom a žalovaným. Taktiež za zmluvu o prístupe nebolo možné považovať ani zmluvu o výkupe

elektrinynakrytiestrátazmluvuodoplatku.PrávnaúpravavspojitostisvyslovenýmnázoromÚstavného
súdu SR jednoznačne stanovovala uzavretie zmluvy o prístupe, avšak okresný súd nemal preukázané
jej uzavretie v žiadnej forme. Predložené zmluvy súčasne neboli zmluvami o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny. Okresný súd poukázal na to, že keby aj bola uzavretá zmluva o dodávke
a distribúcii elektriny pred účinnosťou novelizovaného právneho predpisu, tá sa po účinnosti súčasného

zákona o energetike považuje za zmluvu o združenej dodávke elektriny a predmetná zmluva nie je
zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Zmluvu o prístupe do distribučnej
sústavyadistribúciielektrinymôžeuzavrieťlenžalovanýakoprevádzkovateľdistribučnejsústavy.Pokiaľ
žalovaný predložil nákres - schému na preukázanie, že skutočne žalobca mal prístup, za ktorý by mal
platiť poplatok, ako aj grafy, tak tieto doklady nepovažoval okresný súd za hodnoverný dôkaz, pretože

išlo o schému a grafy vyhotovené žalovaným bez akéhokoľvek preukázania tvrdených skutočností, či
odbornosti vyhotovenia danej schémy, grafov, pričom išlo o veľmi zjednodušenú schému, ktorá bola
čiastočne zavádzajúca, ak pripojenie do distribúcie je aj pri dodávke, pri dodávaní do prenosnej sústavy.
Zmluva o prístupe a distribúcii, ktorú mal uzavretú žalobca s SSE, a.s., neriešila zmluvný vzťah so
žalovaným, na základe ktorého by žalovaný bol oprávnený požadovať poplatok za prístup od žalobcu.

Pokiaľ žalobca za rezervovanú kapacitu platil, bola to iná platba, teda za elektrinu, ktorá prichádza
do zariadenia, nie za elektrinu, ktorú dodáva. Okresný súd uviedol, že nemal preukázané tvrdenia
žalovaného. Nebolo preukázané poskytnutie prístupu žalovaným a jeho využitie žalobcom, a to prístup
do distribučnej sústavy. Ak žalovaný účtoval platbu za prístup, tak došlo k tomu bez právneho či
zmluvného základu. Okresný súd po právnej stránke bol povinný vyhodnotiť, či existoval právny základ

pre účtovanie platby za prístup a takým právnym základom aj podľa zákona o energetike a zákonnej
definície prístupu a tak isto aj podľa Ústavného súdu SR je len zmluva o prístupe do distribučnej sústavy
a distribúcie elektriny, ktorú zmluvu tohto druhu žalovaný nepredložil, jej vznik nepreukázal, preto takáto
zmluva neexistovala. Ak mal žalobca zabezpečenú rezervovanú kapacitu, bolo to v zmysle zmluvy o
pripojení. Tieto zmluvy síce navzájom úzko súvisia, ale každej predmet je iný a nemožno ho spájať a

tvrdiť, že pri zmluve o pripojení ide o zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy.

8. Okresný súd mal za to, že zo špecifikácie predmetu zmluvy o pripojení jednoznačne vyplýva, že nejde
o zmluvu o prístupe. Nebolo preukázané uzavretie zmluvy o prístupe, ktorá je špecifickou zmluvou aktorá musí spĺňať náležitosti podľa § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z.. Neexistuje žiadne zákonné
ustanovenie, ktoré by vyžadovalo pre dodávku elektriny s právom na podporu uzatvorenie zmluvy o
prístupe do distribučnej sústavy. Okresný súd zvýraznil tvrdenia žalobcu, ktorý uviedol, že distribučnú

sústavu nevyužíva a miestom odovzdania elektriny je miesto pripojenia a jeho jediným odberateľom
môže byť iba žalovaný. Z tohto preto ani nemal dôvod, prečo by žalobca takúto zmluvu o prístupe do
distribučnejsústavyadistribúciielektrinysožalovanýmuzatváral.Akvykonalžalobcaplatbyžalovanému
bez uzavretej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, tak podľa aj nálezu Ústavného súdu SR išlo o
plnenie bez právneho dôvodu. Okresný súd tento stav posúdil ako stav bezdôvodného obohatenia, ktoré

je žalovaný povinný vrátiť žalobcovi, ak zmluva o prístupe nebola uzavretá, tak žalobca nebol povinný
platiť a jeho povinnosť nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia alebo vyhlášky, čo konštatoval aj
Ústavný súd SR. Okresný súd ďalej poukázal na tvrdenia, že v zmysle § 3 ods. 2 vyhlášky č. 24/2013
Z.z. platba za prístup do sústavy zahŕňa platbu za rezervovanú kapacitu a je súčasťou platby za prenos
elektriny alebo distribúciu elektriny, teda je súčasťou platby za distribúciu elektriny.

9. Okresný súd zhrnul, že predmetom sporu je výlučne právna otázka, a to, či medzi žalobcom a
žalovaným existuje obchodnoprávny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a
distribúcii elektriny alebo nie. Predložená technická analýza, ako ani schéma, žiadnym spôsobom
nedáva odpoveď na túto právnu otázku. Analýza nepreukázala existenciu obchodno-právneho vzťahu
medzi žalobcom a žalovaným založeným zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii

elektriny, ktorá je jediným právnym základom pre uhrádzanie platby za prístup. Technicko-odborné
posúdenie využívania kapacity bolo pre danú vec irelevantné, pretože podstatou je právne posúdenie
a technické otázky a odpovede sú pre právne posúdenie s poukazom na zákonné definície sporných
pojmov a rozhodnutia Ústavného súdu SR, irelevantné. Výklad žalovaného podľa názoru okresného
súdu by mal za následok to, že URSO môže kedykoľvek vymyslieť akúkoľvek platbu, ktorú budú

distribučné spoločnosti od výrobcov elektriny vyberať, títo sa ale nikdy nedomôžu spravodlivosti a
návratu týchto platieb. Takýto stav nemožno označiť za ústavnokonformný, ani za napĺňajúci princíp
právnej istoty. Okresný súd nezistil dôvod, prečo by práva žalovaného, ktorý by poberal neústavné
platby, mali prevážiť nad právami žalobcu, ktorý tieto platby bol nútený uhrádzať. Výsledky vykonaného
dokazovania, ako aj právne posúdenie, vyústilo do jednoznačného záveru prijatého súdom prvej

inštancieopotrebeodlišovaťzmluvuopripojeníazmluvuoprístupedodistribučnejsústavy.Okresnýsúd
mal preukázané iba uzavretie zmluvy o pripojení, nie však uzavretie zmluvy o prístupe do distribučnej
sústavy. Podľa vyhlášky č. 221/2013 Z.z., URSO zaviedol platbu za prístup do distribučnej sústavy, ktorá
sauplatňovalaod01.01.2014,avšakišlooplatbuzaprístup,ktorábolamožnálennazákladezmluvného
záväzkového vzťahu. Okresný súd za aplikácie ust. § 34, § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení

s § 266 ods. 1, § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka nemal ani preukázané to, že by žalobca prejavil
vôľu uzavrieť zmluvu o prístupe. Zo žiadneho dôkazu vykonaného pred okresným súdom nevyplynulo
uzavretie zmluvy o prístupe ani v ústnej forme. Okresný súd preto uzavrel, že medzi stranami sporu
nebola uzavretá žiadna zmluva o prístupe. Zo zmluvy o pripojení jednoznačne vyplynul len predmet
týkajúci sa pripojenia a nie prístupu. Ak strany uzavreli zmluvu o pripojení, v rámci ktorej bola určená

rezervovaná kapacita, uvedené nebolo možné považovať za dojednanie aj prístupu. Ústavný súd SR
posúdil platby za prístup za opodstatnené, avšak iba v prípade, ak je uzavretá zmluva o prístupe. Zmluva
o prístupe v danej sporovej veci, ktorá by zakladala právo na platby za prístup do distribučnej sústavy,
medzi žalobcom a žalovaným nebola uzavretá. Ústavný súd SR jednoznačne vyslovil účinky svojho
rozhodnutia ex tunc, teda účinky sa vzťahujú aj na situácie, ktoré vznikli pred vydaním rozhodnutia

Ústavného súdu SR, pričom prednosť má princíp ústavnosti. Aj Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí
zdôvodnil rozlíšenie pripojenia a prístupu do distribučnej sústavy tak, že pripojenie je zabezpečenie
potrebnej kapacity v distribučnej sústave a fyzické pripojenie zariadenia a uzavretie zmluvy o pripojení
je povinnosťou výrobcu. Prístup je právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej
distribučnej kapacity. V zmluve o prístupe a distribúcii sa distribútor zaväzuje rezervovať distribučnú

kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť vyrobenú elektrinu podľa dohodnutej kapacity. Keďže
ide o právo, výrobca sa môže rozhodnúť, či chce distribuovať elektrinu cez sústavu. Nebol preukázaný
žiaden prejav vôle uzavrieť zmluvu o prístupe zo strany žalobcu. Nebolo potrebné vykonať ďalšie
dokazovanie, pretože bolo nepochybne preukázané, že zmluva o prístupe nebola uzavretá, nevyplýva
zo zmluvy o pripojení, ani zo žiadnej inej a nevyplýva ani žiaden prejav vôle zo strany žalobcu takúto

zmluvu uzavrieť. Ani samotný prístup do distribučnej sústavy nebol preukázaný, a preto fakturované
platbyvspojitostisrozhodnutímÚstavnéhosúduSRbolinedôvodnéajepovinnosťoužalovanéhotakéto
uhradené platby zo strany žalobcu vrátiť. Vo vzťahu k rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-239/07
okresný súd uviedol, že jeho konštatovania nemajú vplyv na vyslovený názor okresného súdu, pretoženerieši spornú otázku tohto konania a rozhodnutie okresného súdu nie je v rozpore s rozhodnutím
Súdneho dvora.

10. K výsledkom dokazovania okresný súd poukázal na ust. § 191 CSP. Ak žalovaný navrhol nariadiť
znalecké dokazovanie znalcom z oblasti elektrotechniky, ktorý potvrdí, resp. ktorý odpovie na otázku a
právne posúdi, či môže výrobca vyrábať bez toho elektrinu, aby žalovaný vynaložil náklady a udržiaval
sústavu v nejakom prevádzkyschopnom stave preto, aby mohol žalobca vykonávať svoju podnikateľskú
činnosť, okresný súd nepovažoval vykonanie tohto dôkazu za hospodárne a efektívne, keďže v danom

prípade nejde o technickú otázku, ale o právnu otázku. Vo vzťahu k tomuto navrhnutému dôkazu okresný
súd poukázal na ust. § 153 CSP, keď na tento dôkaz neprihliadal, pretože žalovaný návrh predložil
okresnému súdu dňa 08.12.2017, hoci žaloba bola podaná už dňa 06.08.2014, teda pred viac ako 3
rokmi. Ani z tohto dôvodu okresný súd na takýto návrh neprihliadal, keďže nebol uplatnený riadne a
včas. Zároveň okresný súd poznamenal, že žalovaný uviedol, že hoci daný dôkaz navrhuje, ponecháva
na zvážení súdu jeho vykonanie. Aj listiny predložené na pojednávaní dňa 08.12.2017, teda po viac ako

3 rokoch od začatia konania, okresný súd v zmysle § 153 CSP nepovažoval za predložené riadne a včas
a nebol tak dôvod nimi sa podrobnejšie zaoberať a prihliadať na ne. Bez ohľadu na aplikáciu § 153 CSP
okresný súd uviedol, že tieto listiny neboli hodnoverné a ani relevantné pre toto konanie. Okresný súd
preto po vykonanom dokazovaní a právnom zhodnotení, považoval nárok žalobcu na vrátenie plnenia
vo výške 1.738,49 Eur za dôvodný.

11. Žalobca požadoval aj úroky z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 1.738,49 Eur od
22.04.2014. Okresný súd poukázal na ust. § 369 Obchodného zákonníka, § 1 ods.1 Nariadenia vlády
SR č. 21/2013 Z.z.. Z dôvodu, že v danej veci šlo o obchodno-záväzkový vzťah, pre bezdôvodné
obohateniesaaplikovalizostranyokresnéhosúduustanoveniaObčianskehozákonníka,avšaknaúroky

z omeškania boli aplikované ustanovenia Obchodného zákonníka. Ak išlo o vzťah medzi podnikateľmi,
bolo neopodstatnené aplikovať právnu úpravu úrokov z omeškania podľa Občianskeho zákonníka.
Okresný súd pri výške úrokov z omeškania postupoval podľa Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z.,
z čoho úroková sadzba v rozhodnom období bola vo výške uvedenej vo výrokovej časti rozhodnutia
okresného súdu. Okresný súd nemal preukázané, že žalobca vyzval žalovaného na vrátenie dlžnej

úhrady osobitnou výzvou, avšak podľa ustálenej súdnej praxe túto výzvu nahrádza žaloba. Žalovaný ako
dlžník sa dostal do omeškania nasledujúci deň po doručení žaloby. Žaloba bola doručená žalovanému
dňa 10.11.2014, pričom žalovaný sa dostal do omeškania nasledujúcim dňom 11.11.2014. Z tohto
dôvodu okresný súd za uplatnené obdobie do 10.11.2014, t.j. od 22.04.2014 do 10.11.2014, úroky z
omeškania nepriznal a v tejto časti žalobu zamietol. Čo sa týka výšky úrokov z omeškania, okresný súd

uplatnenú výšku priznal, pretože išlo o výšku stanovenú osobitným predpisom. Výšku úrokovej sadzby
okresný súd nedokazoval, pretože podľa CSP mal o nej vedomosť z inej sporovej agendy.

12. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania okresný súd aplikoval ust. §
255 CSP, Čl. 4 CSP v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP. Napriek tomu, že v časti uplatnených úrokov z

omeškania za obdobie od 22.04.2014 do 10.11.2014 bola žaloba zamietnutá, posúdil okresný súd v
tejto časti neúspech žalobcu za nepatrný. Preto v zmysle zaužívanej súdnej praxe v spojitosti s Čl. 4
CSP rozhodol tak, že žalobcovi priznal náhradu trov voči žalovanému v rozsahu 100%. Mal za to, že za
takýchto okolností je vhodné a spravodlivé aplikovať Čl. 4 CSP, preto pre nepatrný úspech žalovaného,
či nepatrný neúspech žalobcu v časti príslušenstva, a to za relatívne krátke obdobie, nebol podľa názoru

okresného súdu dôvod pomerne rozdeľovať trovy. V zmysle § 262 CSP o výške náhrady trov rozhodne
okresný súd až v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, na základe samostatného uznesenia.

13. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný, a to len voči výroku, podľa
ktorého je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.738,49 Eur spolu s príslušenstvom v

spojení so závislým výrokom o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania. Žalovaný uviedol, že
konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 365 ods. 1
písm. d) CSP, pretože okresný súd rozhodol bez toho, aby prihliadol na návrhy žalovaného. Nevykonal
dôkazy predložené žalovaným, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností v zmysle § 365 ods.
1 písm. e) CSP, ako aj, že okresný súd dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Žalovaný

žiadal rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku zmeniť, žalobu zamietnuť a žalovanému priznať
trovy súdneho konania. Žalovaný zvýraznil, že zmluvu o pripojení je potrebné hodnotiť a existenciu
zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je potrebné zisťovať v súlade so zákonom č. 656/2004 Z.z. o
energetike. Okresný súd však posudzoval otázku existencie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy,výklad práva a povinností výrobcu elektrickej energie, ako aj výklad jednotlivých pojmov podľa zákona
č. 251/2012 Z.z. o energetike. Okresný súd mal pri skúmaní existencie zmluvy o prístupe do distribučnej
sústavy vychádzať zo zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike a nie z neskoršieho zákona č. 251/2012 Z.z.

o energetike. Aj podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky platnosť či neplatnosť právneho úkonu
možno posudzovať len so zreteľom na okolnosti, ktoré existovali v čase jeho urobenia. Žalovaný v tejto
súvislosti poukázal na ust. § 2 písm. a) bod 23.2, § 21 ods. 2 písm. a), § 24 ods. 1 písm. d), § 27
ods. 1, § 28 ods. 1 písm. a), § 29 ods. 1 písm. b), § 21 ods. 1, § 24 ods. 1 zákona č. 656/2004 Z.z.
o energetike. Z týchto zákonných ustanovení vyplýva povinnosť výrobcu uzavrieť s prevádzkovateľom

distribučnej sústavy zmluvu o prístupe a o pripojení k sústave s prevádzkovateľom sústavy. Prístup
do distribučnej sústavy sa spája s kapacitou sústavy, keď zakotvuje oprávnenie žalovaného odmietnuť
prístup do sústavy z dôvodu nedostatku kapacity sústavy. Odberateľom elektriny je osoba, ktorá odoberá
elektrinu z distribučnej sústavy žalovaného a výrobca je osoba, ktorá elektrinu do distribučnej sústavy
dodáva. Okresný súd počas prejednávania sporu vôbec nerozlišoval túto právnu a vecne preukázanú
skutočnosť, teda postavenie žalobcu ako odberateľa a ako výrobcu. Rozdielnosť práv a povinností

odberateľa elektriny a práv a povinností výrobcu elektriny je zásadná a týka sa aj úpravy vzťahov s
prevádzkovateľom distribučnej sústavy, teda vzťahov so žalovaným v oblasti pripojenia k distribučnej
sústave a k prístupu do distribučnej sústavy. Okresný súd okrem toho, že na platnú zmluvu o pripojení
uzavretú medzi žalobcom a žalovaným neaplikoval zákon č. 656/2004 Z.z. platný v čase uzavretia tejto
zmluvy, ignoroval aj súčasne platnú právnu úpravu v tom, že pri odberateľovi je právo na prístup a

distribúciu elektriny a pri výrobcovi je právo na prístup do sústavy. Práve zohľadnenie tejto zásadnej
rozdielnosti postavenia žalobcu ako odberateľa a ako výrobcu v predmetnom spore nebolo okresným
súdom vykonané a posúdené dostatočne. Tento rozdiel vôbec nezobral okresný súd do úvahy a
vyhodnotil ho v rozpore so zákonom č. 656/2004 Z.z. a tiež s platným a účinným zákonom č. 251/2012
Z.z. o energetike. Ak okresný súd nerozlišoval v konaní právne postavenie žalobcu voči žalovanému,

rozdielnosť v postavení odberateľa elektriny a výrobcu elektriny, tak potom vyvodil nesprávne tvrdenie,
že prístup do distribučnej sústavy je možný len na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy
a distribúcii elektriny, pretože takéto tvrdenie je v rozpore s § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004
Z.z. o energetike. V zmysle príslušných ustanovení zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike a zákona č.
251/2012 Z.z. o energetike pripojením sa rozumie zabezpečenie potrebnej kapacity v sústave a fyzické

pripojenie, prístupom sa rozumie právo účastníka trhu využívať poskytnutú kapacitu v sústave.

14. Žalobca a žalovaný mali medzi sebou uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, čo
vyplýva zo zmluvy o pripojení, prílohy č. 1, kde sa stanovila maximálna rezervovaná kapacita pre
výrobné zariadenie žalobcu, teda kapacita v rozsahu ktorej je žalobca oprávnený dodávať elektrinu do

distribučnej sústavy SSE-D, čím dochádza k využívaniu kapacity distribučnej sústavy. Žalovaný teda
posúdil pripojenie a prístup do sústavy budúcim výrobcom ako možný, pričom v rozsahu dohodnutej
maximálnej rezervovanej kapacity žalovaný umožnil žalobcovi prístup do svojej sústavy. Tým, že zmluva
o pripojení definuje zmluvné strany a práva a povinnosti týchto zmluvných strán v rozsahu záväzku
žalovaného zabezpečiť maximálnu rezervovanú kapacitu pre žalobcu v stanovenej výške, bolo možné

konštatovať, že zmluva o pripojení predstavuje dojednanie aj o prístupe žalobcu do distribučnej sústavy
žalovaného,atedazmluvaopripojenívsebesubsumujeajzmluvuoprístupe.To,ževzmluveopripojení
je upravený záväzok žalovaného pripojiť žalobcu, ako aj záväzok žalovaného rezervovať maximálnu
rezervovanú kapacitu žalobcovi v distribučnej sústave žalovaného, čo predstavuje prístup žalobcu do
sústavy žalovaného, je v súlade s § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike, ktorý

stanovuje povinnosť výrobcu elektriny uzavrieť s prevádzkovateľom sústavy zmluvu o prístupe a o
pripojení. Správnosť nazerania na problematiku prístupu do distribučnej sústavy je možné odvodiť aj zo
záverov Súdneho dvora EÚ, ktorý vo veci C-239/07, bod 40 rozsudku poskytol výklad pojmu „prístup do
sústavy" nasledovne: „Pojem prístup sa spája s dodávkou elektrickej energie a zahŕňa predovšetkým
kvalitu, pravidelnosť a náklady služby". To, že žalobca dodáva elektrickú energiu do distribučnej sústavy,

nie je medzi stranami sporné. Žalobca a žalovaný podľa názoru žalovaného majú uzavretú zmluvu o
prístupe do distribučnej sústavy žalovaného, na základe ktorej žalovaný fakturoval žalobcovi platbu za
prístup do distribučnej sústavy žalovaného a zo strany žalobcu jednoznačne dochádza k využívaniu
pridelenej kapacity distribučnej sústavy, a preto nie je možné prijať právny názor o bezdôvodnom
obohatení. Tvrdenia žalobcu nemajú oporu ani v zákone č. 656/2004 Z.z. o energetike.

15. Žalovaný ďalej poukázal na závery okresného súdu v odseku 45., v odseku 34., v odseku 42.,
v odseku 52., napadnutého rozsudku okresného súdu. Žalovaný uviedol, že Ústavný súd SR jasne
povedal, že prístup predstavuje právo „vpúšťať" elektrickú energiu do distribučnej sústavy, pričomupresňuje účel tohto „vpúšťania". V tomto smere ÚS SR nehovorí, že právo „vpúšťať" do distribučnej
sústavy elektrinu vyrobenú výrobcom je priamo spojené s dohodou o tom, že vyrobená elektrina má
byť týmto výrobcom aj priamo distribuovaná (prepravovaná) do stanoveného miesta. ÚS SR len logicky

konštatuje, že pokiaľ na jednej strane výrobca elektrickej energie „vpúšťa" elektrinu do distribučnej
sústavy (a teda má prístup do distribučnej sústavy), tak na druhej strane musí túto elektrinu niekto
odoberať, inak by prevádzkovateľ distribučnej sústavy nemohol zabezpečiť bezpečnosť distribučnej
sústavy. Zmluva o pripojení stanovuje, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy je okrem iného aj príloha
č. 1 - špecifikácia odberného miesta, špecifikácia odovzdávacieho miesta, doba realizácie. Zmluva o

pripojení je podpísaná tak žalobcom ako aj žalovaným, a preto predstavuje ich vôľu upraviť si vzájomné
vzťahy zadefinovaným spôsobom. Obe zmluvné strany, t.j. tak žalobca ako aj žalovaný prejavili vôľu
vo výške maximálnej rezervovanej kapacity stanovenej v prílohe č. 1. Žalobca je tým subjektom,
ktorý SSE-D žiadal o pridelenie kapacity v distribučnej sústave v ním stanovenom rozsahu. SSE-D
následne iba vyhodnotila, či distribučná sústava disponuje dostatočnou kapacitou a v kladnom prípade
žiadosti žalobcu vyhovela. Zo strany žalobcu reálne dochádza k využívaniu dohodnutej maximálnej

rezervovanej kapacity. Žalovaný nesúhlasil so záverom okresného súdu, že nebola predložená zmluva
o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Žalovaný okresnému súdu predložil zmluvu
o dodávke a distribúcii elektriny (zmluvu o združenej dodávke elektriny) uzavretú medzi žalobcom a
vybraným dodávateľom, kde je uvedený záväzok dodávateľa poskytnúť pre žalobcu ako odberateľa
prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny. Dodávateľ však tieto služby poskytuje žalobcovi

prostredníctvom prevádzkovateľa distribučnej sústavy - SSE-D, o čom svedčia aj rámcové distribučné
zmluvy predložené okresnému súdu. Je tak zrejmé, že práve SSE-D je subjektom poskytujúcim prístup
dodistribučnejsústavyadistribúciuelektrinyprežalobcu.Natietoskutočnostivšakokresnýsúdvsvojom
rozhodnutí vôbec neprihliadol. Žalobca v rámci popísaných právnych vzťahov vystupuje v postavení
odberateľa a nie v postavení výrobcu elektriny. Ak žalobca pripustil, že „prístup" mu je zo strany

žalovaného poskytovaný, jedná sa jednoznačne o prístup do distribučnej sústavy žalovaného, a teda
v prípade uhrádzania platieb za prístup do distribučnej sústavy na strane žalovaného nemohlo dôjsť k
bezdôvodnému obohateniu. Okresný súd sa týmto konštatovaním žalobcu dostatočne nevysporiadal.
Žalovaný zdôraznil, že žalobcovi účtoval výlučne platby za prístup do distribučnej sústavy, a teda za
službu, ktorá aj podľa názoru okresného súdu v zmysle odseku 36. napadnutého rozsudku bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá. Žalobcovi zo strany žalovaného neboli v postavení výrobcu elektriny
účtované žiadne platby za služby distribúcie elektriny. Žalovaný vo svojich vyjadreniach opakovane
okresnému súdu uviedol, že pre objektívne posúdenie predmetu sporu bolo nevyhnutné sa zaoberať
všetkými právnymi vzťahmi, ktoré medzi žalovaným a žalobcom vznikli a sú aj naďalej platné. Žalobca
musí mať a má zabezpečené základné zmluvné vzťahy na trhu s elektrinou tak, aby jeho právne

postavenie nebolo kvalifikované ako neoprávnený odber. Podľa § 39 zákona č. 656/2004 Z.z. o
energetike, neoprávneným odberom elektriny je aj odber elektriny bez uzavretej zmluvy o prístupe do
distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. V prípade neoprávneného odberu na strane žalobcu by
bol totiž žalovaný oprávnený podľa § 31 ods. 1 písm. c) bod 3. zákona o energetike č. 251/2012
Z.z. žalobcovi obmedziť alebo prerušiť distribúciu elektriny, k čomu však nedošlo, pretože žalobca má

základné zmluvné vzťahy, a teda aj zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny zo
strany žalovaného zabezpečené.

16. Žalovaný odkázal na technicko-odborné posúdenie, z ktorého vyplýva, že výrobca elektrickej
energie fakticky pripojený do distribučného systému má do nej prístup a využíva distribučnú sústavu.

Z technicko-odborného posúdenia vyplýva, že pri dodávke elektrickej energie do distribučnej sústavy
je táto sústava využívaná, pričom sa ďalej uvádza, že kapacita sústavy je fakticky využívaná, aj keď
daným prvkom nepreteká v daný okamih energia vyrobená príslušným zdrojom. Žalobca v postavení
výrobcu má zabezpečený faktický prístup do distribučnej sústavy a tento prístup aj využíva. Okresný súd
mal predložené technicko-odborné posúdenie považovať za plnohodnotný dôkaz, pričom z neho mal

vychádzať pri zodpovedaní na položenú právnu otázku, a teda, či medzi žalobcom a žalovaným existuje
zmluva o prístupe do distribučnej sústavy. Vzhľadom na právny názor žalovaného o existencii zmluvy
o prístupe do distribučnej sústavy je možné uviesť, že predložené technicko-odborné posúdenie len
osvedčuje právny stav. Žalobca reálne využíva distribučnú sústavu žalovaného. K využívaniu dochádza,
pretože inak by žalobca nemohol vykonávať svoju podnikateľskú činnosť - výrobu elektriny - a tak

na strane žalovaného nemôže nastať bezdôvodné obohatenie tým, že žalobcovi využívanie svojej
distribučnej sústavy umožňuje.17. Žalovaný s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky uviedol, že tento posudzoval
otázku nesúladu označených ustanovení vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013
Z.z. o cenovej regulácii, okrem iných so zákonom č. 251/2012 Z.z. o energetike. Právna úprava

obsiahnutá v zákone č. 656/2004 Z.z. o energetike, ktorú žalovaný považuje za rozhodnú, nebola
Ústavným súdom SR vôbec posudzovaná, a preto Ústavný súd SR sa nevyjadril k otázke zmluvy
o prístupe do distribučnej sústavy v kontexte zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike a rovnako
neposudzoval a nevyjadril sa k otázke podstatných náležitostí takejto zmluvy v zmysle tohto zákona
a ani neposudzoval a nevyjadril sa k otázke formy takejto zmluvy v zmysle tohto zákona. Vzhľadom

na aplikáciu nesprávnej právnej normy si okresný súd osvojil závery Ústavného súdu SR vyjadrené v
náleze, v dôsledku čoho konajúci okresný súd opomenul tú skutočnosť, že v čase uzavretia zmluvy
o pripojení bolo povinnosťou výrobcu elektriny a nie fakultatívnou možnosťou výrobcu elektriny tak,
ako to uvádza okresný súd, uzavrieť zmluvu o prístupe do sústavy. Žalovaný poukázal na to, že nález
Ústavného súdu SR pôsobí zásadne vždy ex nunc, keďže opačný výklad by znamenal zavedenie
retroaktivity, ktorá je v civilnom práve neprípustná. Žalovaný poukázal aj na to, že ak okresný súd

odkazoval na Zjednocujúce stanovisko pléna Ústavného súdu SR publikované v Zbierke rozhodnutí
Ústavného súdu SR pod č. 64/2006, tak toto zjednocujúce stanovisko sa týka prípadu, v ktorom
žalobca požadoval od žalovaných plnenie z titulu právneho predpisu, ktorý v priebehu konania stratil
účinnosť. Pri dôslednom preštudovaní zjednocujúceho stanoviska je z jeho odôvodnenia jasné, že
výrobcovia elektrickej energie vrátane žalobcu, ktorí zaplatili platbu za prístup do distribučnej sústavy na

základe ustanovenia, ktoré bolo neskôr vyhlásené za protiústavné, sa na dané zjednocujúce stanovisko
nemôžu odvolávať. Ústavný súd SR vo všeobecnej rovine opakovane judikoval, že nálezy Ústavného
súdu SR vo veci nesúladu právnych predpisov majú účinky ex nunc, napríklad PL.ÚS 13/98, PL.ÚS
15/08, PL.ÚS 4/09, PL.ÚS 17/08. Podstatným v danej veci je to, že žalobca riadne platil za prístup
do distribučnej sústavy, a to na základe príslušných rozhodnutí ÚRSO. Uvedené rozhodnutia ÚRSO

naďalej platia. Žalobca preto nie je v situácii, v ktorej by od neho v súdnom či exekučnom konaní
vymáhal prevádzkovateľ distribučnej sústavy platbu za prístup do distribučnej sústavy. Na žalobcu
by pritom dopadlo zjednocujúce stanovisko iba vtedy, ak by si od neho prevádzkovateľ distribučnej
sústavy vymáhal platby za prístup do distribučnej sústavy na základe rozhodnutí ÚRSO vydaných
na základe neúčinného ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z.. Nejestvuje výslovné

rozhodnutie Ústavného súdu SR k účinkom nálezov vydaných vo veciach nesúladu právnych predpisov,
ktoré by dopadali na uzavreté právne vzťahy. V tejto situácii sa preto musí aplikovať zásada ex nunc
účinkov nálezov Ústavného súdu SR. Takýto pohľad má opodstatnenie aj s ohľadom na princíp zákazu
retroaktivity právnych noriem, ako aj na požiadavku, aby ten, kto konal, resp. postupoval na základe
dôvery v platný a účinný právny predpis, nebol v tejto dôvere k nemu sklamaný. Rozhodnutia Ústavného

súdu SR, na ktoré poukazoval žalovaný, tak tieto časovo nasledujú po zjednocujúcom stanovisku a tieto
jednoznačne uvádzajú, že účinky rozhodnutia Ústavného súdu SR sú ex nunc. Žalovaný preto žiadal
rozsudok v napadnutom výroku zmeniť tak, že žaloba bude zamietnutá a žalobca zaviazaný k náhrade
trov súdneho konania.

18. K doručenému odvolaniu žalovaného sa žalobca písomne nevyjadril.

19. Postupom krajského súdu, a to podaním zo dňa 31.7.2018 bolo podanie žalovaného spolu
so stanoviskom katedry ústavného práva k účinkom nálezu ústavného súdu doručené na vedomie
zástupcovi žalobcu. V predmetnom podaní žalovaný poukazoval na odlišnosť pojmov „maximálna

rezervovaná kapacita" a „distribučná kapacita", aplikáciu prechodných ustanovení zákona č. 251/2012
Z.z. o energetike.

20. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania
prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP a verejným vyhlásením rozsudku krajským

súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu v napadnutých
výrokoch potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté
hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

21. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia

pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/37/2018-468 zo dňa
21.6.2018, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského
súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného uznesenia dňa
11.9.2018 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, s oznámením miesta a času verejnéhovyhlásenia rozsudku elektronicky zástupcovi žalovaného na e-mail: [email protected]., na základe čoho boli
splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

22. Primárne krajský súd uvádza, že pri posudzovaní odvolacích dôvodov žalovaného vychádzal
zo skutkového stavu zisteného okresným súdom, ktorým bol viazaný podľa § 383 CSP, keďže
neboli zistené dôvody pre zopakovanie dokazovania vykonaného pred okresným súdom ani pre
doplnenie dokazovania. Okresný súd na posúdenie žalobcovho nároku v dostatočnom rozsahu vykonal
dokazovanie.Krajskýsúddodáva,žerozsudokokresnéhosúduposudzovallenvrozsahuazodvolacích

dôvodov vyjadrených v odvolaní žalovaného zo dňa 8.1.2018 za aplikácie ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP.

23. K odvolacím dôvodom žalovaného krajský súd uvádza, že ani jeden z nich nebol relevantný, preto
nemohol vyvolať zmenu rozsudku okresného súdu v napadnutých výrokoch. Predmetom sporu bolo
vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným, ktorého vydania sa žalobca domáhal na tom základe, že
žalovaný fakturoval žalobcovi odplatu za prístup do distribučnej sústavy žalovaného na základe vyhlášky

č. 221/2013 Z.z. vydanej Úradom pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO"), ktorou tento úrad
zaviedol pre výrobcov elektriny novú platbu označenú ako „platba za prístup do distribučnej sústavy",
tzv. „G-komponent" s tým, že povinnosť úhrady mali všetci výrobcovia elektriny bez ohľadu na to, či
mali uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že nemal so
žalovaným uzavretú takúto zmluvu, preto s poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016 argumentoval protiústavnosťou, resp. nezákonnosťou
účtovanej platby.

24. Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016 rozhodol tak,
že ust. § 26 ods. 23 v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom

regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny", vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová
regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov, nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a)
v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení
s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pokiaľ sa

jedná o samotné dôvody, pre ktoré Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol o nesúlade predmetného
ustanovenia vyhlášky, tieto sa nachádzajú na strane 65, 66, 67 tohto nálezu.

25. Podľa § 26 ods. 23 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa
ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení účinnom do 20.7.2016 (do dňa publikácie

Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2014 v Zbierke zákonov, ďalej len
„vyhláška č. 221/2013 Z.z."), platba za prístup do distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy vo
výške 30% hodnoty maximálnej rezervovanej kapacity dojednanej v zmluve o pripojení zariadenia na
výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy alebo z hodnoty výšky celkového inštalovaného

výkonu zariadenia na výrobu elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny nemá uzatvorenú zmluvu
o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy vo výške tarify za
dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu podľa účinného cenového rozhodnutia úradu za prístup do
distribučnej sústavy a distribúciu elektriny na rok t pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy.
Výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi

regionálnejdistribučnejsústavyplatbazaprístupdodistribučnejsústavyvovýškepodľapredchádzajúcej
vety na základe faktúry vystavenej prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a to aj v prípade,
ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú
zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Výrobcovia
elektriny si rezervovanú kapacitu neobjednávajú. Na napäťovej úrovni nízkeho napätia sa hodnota

maximálnej rezervovanej kapacity rovná hodnote rezervovanej kapacity určenej menovitou hodnotou
hlavného ističa v ampéroch. To neplatí pre výrobcu elektriny, ktorého zariadenie na výrobu elektriny slúži
výlučne na poskytovanie podporných služieb pre prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo výlučne
na dodávku regulačnej elektriny, a výrobcu elektriny, ktorý prevádzkuje zariadenie na výrobu elektriny z
vodnej energie s celkovým inštalovaným výkonom do 5 MW.

26. Krajský súd poukázal na citáciu tejto právnej úpravy vo väzbe s prijatým Nálezom Ústavného súdu
Slovenskej republiky PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016, ktorý nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sa vzťahoval aj na predmetnú sporovú právnu vec.27. V rámci podaného odvolania žalovaný namietal, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol založený
za účinnosti zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike, čo vyplýva z uzavretej zmluvy o pripojení, ktorá je

platným a účinným právnym úkonom obsahujúcim práva a povinnosti žalobcu a žalovaného, z ktorého
právneho vzťahu je potrebné podľa názoru žalovaného vychádzať pri posudzovaní existencie zmluvy o
prístupe do distribučnej sústavy, čo znamená, že zmluvu o pripojení je potrebné hodnotiť a existenciu
zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je potrebné zisťovať v súlade so zákonom č. 656/2004 Z.z.
o energetike. Žalovaný namietal, že okresný súd posudzoval otázku existencie zmluvy o prístupe do

distribučnej sústavy, výklad práv a povinností výrobcu elektrickej energie, ako aj výklad jednotlivých
pojmov podľa zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike, pričom aplikáciou zákona č. 656/2004 Z.z. o
energetike sa zaoberá len v odseku 44. a 45. odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu.
Žalovaný namietal, že ak okresný súd na prejednávaný prípad aplikoval nesprávny zákon, a to zákon
č. 251/2012 Z.z. o energetike, porušil tým základné právo žalovaného na súdnu ochranu garantované
Ústavou Slovenskej republiky.

28. Zákon č. 251/2012 Z.z. o energetike a o znení a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
č. 251/2012 Z.z.") nadobudol účinnosť 1.9.2012, okrem čl. I § 37 ods. 4 písm. c) a ods. 6 písm. j) -
l), ktoré nadobudli účinnosť 1.1.2014. Okresný súd v odseku 26. odôvodnenia napadnutého rozsudku
uviedol, že mal preukázané uzavretie Zmluvy o pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu do distribučnej

sústavy dňa 14.8.2014 spolu s prílohami. Na č.l. 265 - 267 spisu sa nachádza Zmluva o pripojení
zariadeniaodberateľa-výrobcudodistribučnejsústavyzodňa14.8.2014(ďalejlen„Zmluvaopripojení"),
uzatvorená medzi žalobcom ako výrobcom elektriny a žalovaným ako prevádzkovateľom. Bolo zistené,
že žalovaný účtoval žalobcovi platbu za prístup do distribučnej sústavy faktúrou č. 9141001713 zo
dňa 3.4.2014 v sume 1.738,49 Eur za mesiac január 2014 (č.l. 67 spisu), teda k účtovaniu zo

strany žalovaného došlo v roku 2014. Na základe týchto skutočností potom nebolo pravdivé tvrdenie
žalovaného,žeprávnyvzťahmedzižalobcomažalovanýmbolzaloženýzaúčinnostizákonač.656/2004
Z.z. o energetike. V danom prípade bolo potrebné vychádzať práve zo zákona č. 251/2012 Z.z.. Ak aj
žalovaný poukazoval na to, že okresný súd použil zákon č. 656/2004 Z.z. o energetike, tak okresný súd
v odsekoch 44., 45. odôvodnenia len porovnával právnu úpravu zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike

s právnou úpravou zákona č. 251/2012 Z.z. s konštatovaním, že aj právna úprava zákona č. 656/2004
Z.z. o energetike v znení účinnom od 1.1.2011 do 31.7.2012, rovnako ako právna úprava zákona č.
251/2012 Z.z. rozlišovala medzi pripojením do distribučnej sústavy a prístupom do distribučnej sústavy.

29. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že okresný súd vôbec nerozlišoval postavenie žalobcu voči

žalovanému, rozdielnosť v postavení odberateľa elektriny a výrobcu elektriny. Žalovaný zvýraznil
rozdielnosť práv a povinností odberateľa elektriny a práv a povinností výrobcu elektriny, ktorá rozdielnosť
je zásadná a týka sa aj úpravy vzťahov s prevádzkovateľom distribučnej sústavy, teda vzťahov so
žalovaným v oblasti pripojenia k distribučnej sústave a k prístupu do distribučnej sústavy. Okresný súd
súčasne ignoroval platnú právnu úpravu v tom, že pri odberateľovi je právo na prístup a distribúciu

elektriny (ust. § 35 ods. 1 písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z.) a pri výrobcovi právo na prístup do sústavy
(ust. § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z.). Tým, že okresný súd nerozlišoval rozdielnosť
právneho postavenia žalobcu voči žalovanému, rozdielnosť v postavení odberateľa elektriny a výrobcu
elektriny, podľa názoru žalovaného nesprávne rozlišoval aj samotný pojem pripojenia a prístupu do
distribučnej sústavy. Žalovaný považoval za nesprávne tvrdenie okresného súdu a jeho záver, že prístup

do distribučnej sústavy je možný len na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny. Žalovaný v odvolaní poukázal na výklad ustanovení zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike a
mal za to, že žalobca a žalovaný majú medzi sebou uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy,
čo vyplýva zo Zmluvy o pripojení v rámci prílohy č. 1 a v rozsahu dohodnutej maximálne rezervovanej
kapacity žalovaný umožnil žalobcovi prístup do svojej sústavy, a tým, že Zmluva o pripojení definuje

zmluvné strany a práva a povinností týchto zmluvných strán v rozsahu záväzku žalovaného zabezpečiť
maximálnu rezervovanú kapacitu pre žalobcu v stanovenej výške, je možné konštatovať, že Zmluva o
pripojení predstavuje dojednania aj o prístupe žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného, to znamená,
že Zmluva o pripojení v sebe subsumuje zmluvu o prístupe. Žalovaný v odvolaní zdôraznil, že v Zmluve
o pripojení je upravený záväzok žalovaného pripojiť žalobcu, ako aj záväzok žalovaného rezervovať

maximálnu rezervovanú kapacitu žalobcovi v distribučnej sústave žalovaného, čo predstavuje prístup
žalobcu do sústavy žalovaného a uvedené je v súlade s ust. § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004
Z.z. o energetike, ktorý stanovuje povinnosť výrobcu elektriny uzavrieť s prevádzkovateľom sústavy
zmluvu o prístupe a o pripojení. Žalovaný v odvolaní pre svoju argumentáciu poukázal aj na záverySúdnehodvoraEurópskejúnie,ktorývovecisp.zn.C-239/07vbode40rozsudku poskytolvýkladpojmu
prístup do sústavy tak, že „Pojem prístup sa spája s dodávkou elektrickej energie a zahŕňa predovšetkým
kvalitu, pravidelnosť a náklady služby". Žalovaný v odvolaní zvýraznil, že medzi ním a žalobcom bola

uzavretá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy žalovaného, na základe ktorej žalovaný fakturoval
žalobcoviplatbuzaprístupdodistribučnejsústavyžalovaného,akoaj,žezostranyžalobcujednoznačne
dochádza k využívaniu pridelenej kapacity distribučnej sústavy, a preto nie je možné prijať právny názor
o bezdôvodnom obohatení.

30. Vo vzťahu k vyššie uvedeným odvolacím dôvodom žalovaného je potrebné zvýrazniť to, že v
prejednávanom sporovom prípade bolo podstatné vyriešiť právnu otázku a to, či medzi stranami sporu
existuje obchodno-právny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny. V danej veci boli relevantné ustanovenia zákona č. 251/2012 Z.z., na ktoré poukazoval
aj okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku, ku ktorým zákonným ustanoveniam patrí § 2 písm.
a) bod 12.2, § 2 písm. b) bod 4, § 26 ods. 3, § 26 ods. 5, § 27 ods. 1 písm. b), § 27 ods. 2

písm. a) zákona č. 251/2012 Z.z.. Na základe zmluvy o prístupe prevádzkovateľ distribučnej sústavy
umožňuje účastníkovi využívať distribučnú sústavu v dohodnutej kapacite a vyrobenú elektrinu prepraviť
konkrétnemu subjektu, resp. odberateľovi. Zmluvou o pripojení sa prevádzkovateľ distribučnej sústavy
nezaväzuje prepraviť elektrinu, iba zabezpečiť v sústave kapacitu na pripojenie a následne po splnení
podmienok pripojiť zariadenie výrobcu k distribučnej sústave. Zmluva o prístupe a Zmluva o pripojení

sú preto dva rôzne zmluvné inštitúty, ktoré sa líšia vzhľadom na ich výslovnú zákonnú definíciu, resp.
ich predmet. Pokiaľ išlo o Zmluvu o pripojení uzavretú medzi žalobcom a žalovaným, jej predmetom
bol záväzok žalovaného zabezpečiť a umožniť žalobcovi za podmienok dohodnutých v tejto zmluve
pripojenie zariadení žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného a nie prístup do distribučnej sústavy.

31. Žalovaný oprávnenosť účtovania platby odvodzoval z toho, že každý výrobca elektriny, ktorý dodáva
elektrinu do distribučnej sústavy fakticky túto aj využíva. Žalobca podľa názoru žalovaného využíva
prístup do distribučnej sústavy tým, že je do nej pripojený, dodáva do nej vyrobenú elektrinu. Žalovaný
v rámci odvolania sa snažil preukázať oprávnenosť platby s poukazom aj na iné zmluvné vzťahy, avšak
Ústavný súd Slovenskej republike v Náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016 (strana 66)

ustálil, že ten, kto nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, nemá povinnosť platby. V
podstate sám žalovaný v podanom odvolaní potvrdzuje neexistenciu zmluvy o prístupe, ak uvádza, že
Zmluva o pripojení predstavuje dojednanie aj o prístupe žalobcu do distribučnej sústavy vzhľadom na
záväzok žalovaného zabezpečiť maximálnu rezervovanú kapacitu pre žalobcu v distribučnej sústave,
a teda žalovaný tvrdí, že Zmluva o pripojení v sebe subsumuje zmluvu o prístupe, čo však vzhľadom

k rozdielnosti týchto dvoch zmluvných inštitútov nemohlo byť akceptovateľné. Žalovaný bol nositeľom
dôkazného bremena v tom, aby predložil dôkaz o existencii zmluvy o prístupe žalobcu do distribučnej
sústavy žalovaného, čo sa mu však v konaní pred súdom prvej inštancie nepodarilo. Súdny dvor poskytol
výklad pojmov prístup a pripojenie, obsiahnutých v Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/54/
ES zo dňa 26. júna 2003 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrickou energiou a o zrušení

smernice 96/92/ES, avšak krajský súd v zhode so záverom okresného súdu uvádza, že tento rozsudok
neposkytuje odpoveď na otázku, ktorá bola sporná v tomto konaní, či medzi stranami sporu existuje
obchodno-právny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.

32.Aniďalšíodvolacídôvodžalovanéhonebolrelevantný,ktorýmpoukazovalnato,žeNálezÚstavného

súdu Slovenskej republiky sa zaoberal ustanoveniami zákona č. 251/2012 Z.z. a nie zákonnou úpravou
č. 656/2004 Z.z., ktorú považoval žalovaný za rozhodnú, čo podľa názoru krajského súdu nebolo
správne, keďže na daný prípad bolo potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 251/2012 Z.z. a nie
ustanovenia zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky riešil
právnu úpravu zákonom č. 251/2012 Z.z. a vyhláškou č. 221/2013 Z.z.. Závery vyplývajúce z Nálezu

Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016 sú aplikovateľné na daný sporový
prípad, a tento je potrebné riešiť v zmysle zákona č. 251/2012 Z.z. a nie podľa právnej úpravy prijatej
zákonom č. 656/2004 Z.z.. Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016 jasne
konštatoval nesúlad ust. § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z. v dotknutej časti s čl. 13 ods. 1 písm.
a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení

s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k čomu na
strane 66 - 67 odôvodnenia uviedol, že „Pokiaľ potom časť ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej
regulácii ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej
sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvuo prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených
pre výrobcov elektriny v zákone o energetike, čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných
sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle

zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav". „Popísaný stav
nekorešponduje s dikciou čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky, keď Úrad pre reguláciu sieťových odvetví
nepostupoval pri prijímaní spornej časti § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii na základe zákonov
(zákona o energetike a zákona o regulácii) a v ich medziach. Zároveň tieto časti § 26 ods. 23 vyhlášky o
cenovej regulácii ukladajú povinnosti výrobcov elektriny, o ktorých nemožno vyhlásiť, že by boli ukladané

zákonom alebo na základe zákona (zákona o energetike a zákona o regulácii), čím sa dostávajú do
kontradikcie s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví prijatím sporných
častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii navyše nekonal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil
zákon, teda nekonal v súlade s princípom legality vyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý tvorí integrálnu
súčasť princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Nemožno taktiež opomenuť, že aplikáciou
neústavných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii dochádza k odčerpaniu časti majetku

tých výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy,
čím dochádza k neústavnému zásahu do základného práva výrobcov elektriny ako podnikateľských
subjektov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu." Na základe
tohto rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že ak žalobca nemá so žalovaným
platne uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, tak nemožno požadovať od neho platbu za

prístup do distribučnej sústavy, pretože takáto povinnosť ide nad rámec povinností, ktoré sú zakotvené
pre žalobcu v zákone č. 251/2012 Z.z., ale aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre
reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach, pričom
uzavretie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy podľa § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z.
bolo a je fakultatívnou možnosťou žalobcu.

33. K účinkom Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22.
júna 2016, ak žalovaný namietal, že nemôže pôsobiť ex tunc, ale ex nunc, tak s týmto odvolacím
dôvodom žalovaného sa krajský súd nestotožňuje. Okresný súd vyslovil záver, že Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016 má účinky ex tunc, s ktorým

zdôvodnením a právnym záverom vysloveným súdom prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje. Pre
vyslovenie účinkov predmetného nálezu ústavného súdu ex tunc je podstatné uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky PLz ÚS 1/06-4 zo dňa 11. októbra 2006, ktorým Ústavný súd Slovenskej
republiky zjednotil odchýlne právne názory svojich senátov v otázke účinkov nálezu a uprednostnil
princíp ústavnosti, keď sa priklonil k názoru, že rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky

má účinky ex tunc. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň
neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty. K názoru, že nález Ústavného súdu SR o
nesúlade právnych predpisov s ústavou má hmotnoprávne účinky ex tunc, sa priklonil Ústavný súd
Slovenskej republiky aj v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 51/06 zo dňa 8. júna 2006 a v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS
72/06 zo dňa 14. júna 2006. Pokiaľ aj žalovaný namietal, že na danú vec nemožno aplikovať uznesenie

PLz ÚS 1/06-4 zo dňa 11. októbra 2006, keďže dopadá na odlišnú skutkovú, ako aj právnu situáciu, tak
krajský súd je toho názoru, že Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto zjednocujúcom stanovisku sa
zaoberal všeobecnou právnou otázkou účinkov nálezov.

34. Na základe vyššie uvedených zhodnotení krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu,

ktorý rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi žalovanú istinu spolu s príslušenstvom
ako pohľadávku žalobcu z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalovaného
neoprávneným účtovaním platby za prístup do distribučnej sústavy žalobcovi v nadväznosti na
konštatáciu účinkov Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016
ex tunc, t.j. keď jeho účinky sa vzťahujú aj na situácie, ktoré vznikli pred vydaním tohto rozhodnutia,

pretože prednosť má princíp ústavnosti. Krajský súd preto rozsudok okresného súdu v napadnutých
výrokoch, t.j. aj v závislom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania potvrdil ako
vecne správne rozhodnutie za vzatia do úvahy skutočnosti, že samostatnými odvolacími dôvodmi nebol
napadnutý výrok o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, preto ako výrok závislý od výroku
vo veci samej bol rovnako potvrdený krajským súdom ako súdom odvolacím.

35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému bol vočižalovanému priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady trov
konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právneposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.