Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 10. marec 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Szak/3/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018201116
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:7018201116.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Eleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Hatalovej, PhD.,
v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): T. Z., nar. XX.XX.XXXX, štát. príslušnosť: Iránska Islamská
republika, bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov
Sečovce, Bitúnková 14. Sečovce, SR, zastúpený Centrom právnej pomoci, týka sa Kancelárie Košice,
Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru Úrad hraničnej a cudzineckej
polície Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného
zboru Nové Zámky, Bitúnková 8, Nové Zámky, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 06.12.2018,
o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-65-009/2018-AV z 28.11.2018, o kasačnej
sťažnosti proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Sa/56/2018-36 zo dňa 31.
decembra 2018, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáha zmeny
výroku I. rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Sa/56/2018-36 zo dňa 31. decembra 2018 o d
m i e t a .

V prevyšujúcej časti kasačnú sťažnosť z a m i e t a .

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA12-65-009/2018-AV z 28.11. 2018 (ďalej na účely rozsudku len
„preskúmavané rozhodnutie“) žalovaný podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte
cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej na účely rozsudku len „zákon č. 404/2011
Z.z.“) rozhodol o zaistení sťažovateľa na účel zabezpečenia prípravy a výkonu prevozu sťažovateľa
podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú
kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú
ochranu podanej štátnej príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z
členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie“), a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre
cudzincov Sečovce (ďalej na účely rozsudku len „ÚPZC Sečovce“). Podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011
Z.z. žalovaný stanovil dĺžku doby zaistenia do 28.02.2019.

2. Preskúmavané rozhodnutie vychádza zo skutočnosti, že sťažovateľ bol dňa 28.11.2018 v čase o 15.30
hod. kontrolovaný hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru Šahy v meste Šahy na parkovisku

pre kamióny s názvom Attila PARK. Sťažovateľ sa nachádzal v úkryte na ložnej ploche návesu
nákladného vozidla s tureckým evidenčným číslom. Počas kontroly nevedel hodnoverným spôsobom
preukázať svoju totožnosť. V súlade s ustanovením § 79 zákona č. 404/2011 Z.z. bol preto 28.11.2018
predvedený pred žalovaného k ďalším úkonom podľa predmetného zákona. Sťažovateľ do zápisnice
spísanej pod č. PPZ-HCP-BA12-65-008/2018-AV uviedol, že bol zadržaný políciou v Rumunsku a
umiestnený v tábore pre azylantov, pričom žalovaný lustráciou v Informačných systémoch policajného
zboru zistil, že sťažovateľ je žiadateľom o udelenie azylu na území Rumunska. Svojim konaním naplnil
preto podľa žalovaného podmienky jej prevozu na územie Rumunska podľa Dublinského nariadenia.
Žalovaný uvedeného dňa oznámil Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko“) dôvod na začatie konania podľa Dublinského
nariadenia.

3. V rámci konania vo veci zaistenia sťažovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. c) zák. č. 404/2011 Z.z., v
zápisnici o vyjadrení účastníka konania z 28.11.2018 sťažovateľ opísal svoju cestu z domovskej krajiny
až na územie Slovenskej republiky. Uviedol, že sa za pomoci prevádzača v Rumunsku ukryl v ložnej
ploche kamióna, v ktorom sa mal dostať až do Nemecka, ktoré je jeho cieľovou krajinou. Zároveň uviedol,
že bol umiestnený v tábore pre žiadateľov o azyl v Rumunsku. Taktiež uviedol, že odmieta zotrvať na
území Slovenskej republiky. Za každú cenu sa chce dostať do Nemecka, ktoré je jeho cieľovou krajinou.
Z uvedeného zistenia mal žalovaný za preukázané, že existuje značné riziko jeho úteku.

4. V odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že v prípade sťažovateľa a jeho doterajšieho konania
je potrebné zabezpečiť jeho prípravu alebo výkon jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia. V
tejto súvislosti konštatoval, že v prípade, ak by správny orgán nepostupoval tak, ako je uvedené vo
výrokovej časti preskúmavaného rozhodnutia, sťažovateľovi by bola daná možnosť zdržiavať sa na
neznámom mieste a tým by správny orgán mal minimálnu šancu na vykonanie opatrení za účelom
zabezpečenia dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území členských
štátov schengenského priestoru zo strany účastníka konania. Sťažovateľovi by bola daná možnosť ďalej
páchať protispoločenskú činnosť, ktorou je zdržiavanie sa na území členských štátov schengenského
priestoru bez potrebného oprávnenia. Žalovaný z toho vyvodil záver, že v tomto prípade má správny
orgán za to, že záujem spoločnosti je potrebné jednoznačne uprednostňovať pred záujmom jednotlivca,
teda sťažovateľa.

5. Žalovaný stanovil dobu zaistenia do 28.02.2019 podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z., a to po
dôkladnom vyhodnotení osoby sťažovateľa, pričom vychádzal zo skutočnosti všeobecne známej z jeho
praxe, že jednoznačnú dobu zaistenia nie je možné dopredu určiť, nakoľko táto doba závisí od viacerých
nepredpokladaných faktorov, medzi ktoré patrí komunikácia štátnych orgánov Slovenskej republiky
so štátnymi orgánmi Rumunska, prípadne nepredvídateľné zhoršenie zdravotného stavu účastníka
konania, vybavovanie prostriedkov na zabezpečenie jeho prevozu na územie Rumunska, komunikácia
s účastníkom konania alebo so splnomocnenou osobou účastníka konania ako aj vybavenie všetkých
ostatných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody,
ktorými sú obe menované krajiny signatármi.

6. Konštatoval, že predmetné zaistenie sťažovateľa je plne v súlade s článkom 5 odsek 1 písmeno f)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uverejneného v Zbierke zákonov č. 209/1992
Zb. a číslo 102/1999 Z. z. (ďalej len „Dohovor“). Počas konania o zaistení sa zaoberal aj otázkou
rešpektovania súkromného a rodinného života sťažovateľky v zmysle v článku 8 ods. 1 Dohovoru.

II.
Konanie na krajskom súde

7. Sťažovateľ podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Košiciach správnu žalobu vo
veci zaistenia podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len
„S.s.p.“). Krajský súd v Košiciach v konaní podľa ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní
žaloby (§ 206 ods. 3 S.s.p.) dospel k záveru o potrebe rozhodnúť podľa § 230 ods. 1 písm. c) S.s.p.
z nasledujúcich dôvodov:

- sťažovateľ požiadal o udelenie azylu na území Rumunska, čím táto krajina je zodpovedná za účastníka
konania v zmysle Dublinského nariadenia.

- z preskúmavaného rozhodnutia, ani z ďalšieho obsahu administratívneho spisu nevyplývajú právne
relevantné zistenia týkajúce sa ďalšej komunikácie žalovaného s Dublinským strediskom, teda ďalšieho
dokazovania a právneho hodnotenia skutkového a právneho stavu veci v súvislosti s povinnosťou
policajného orgánu preveriť reálnosť vyhostenia cudzinca, v danom prípade na územie Rumunska.

- s poukazom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojich doterajších rozhodnutiach
(napr. sp. zn. 1Sža/31/2014) zdôraznil nutnosť aktuálnych správ o krajine, do ktorej má byť štátny
príslušník tretej krajiny vrátený. Takisto v iných rozhodnutiach (sp. zn. 9Sža/23/2010, resp. sp. zn.
1SZa/7/2016) podčiarkol nielen povinnosť preveriť reálnosť vyhostenia cudzinca, ale aj skúmanie
naplnenia účelu vyhostenia.
- je povinnosťou žalovaného zabezpečiť ohľadom krajiny, do ktorej má byť sťažovateľka vrátená
(odovzdaná) dostatočne zistenia. Ide napríklad o správy z Veľvyslanectva Slovenskej republiky v
Bukurešti, Úradu policajného pridelenca v Bukurešti a Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky o preverenie bezpečnostnej situácie v Rumunsku, ako aj možnému porušeniu absolútneho
zákazu zlého zaobchádzania so žiadateľmi o azyl v zmysle článku 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky.
- z obsahu administratívneho konania teda nemožno konštatovať, že by mal žalovaný v čase vydania
rozhodnutia o zaistení žalobcu k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť sťažovateľ vrátený.
Ide nesporne o povinnosť zabezpečiť v administratívnom konaní taký dôkaz, z ktorého by jednoznačne
vyplývala schopnosť daného štátu Európskej únie (Rumunsko) prevziať sťažovateľa.
- súd sa vo všeobecnosti stotožnil s obsahom vyjadrenia žalovaného z 11.12.2018 o aktuálnom stave
v Rumunsku, podľa ktorého Rumunsko je považované za bezpečnú a demokratickú krajinu, v ktorej sú
dodržiavané všetky zákony, zákonmi stanovené normy a nariadenia.
- vo vzťahu k ďalšiemu postupu súdu podľa § 230 ods. 1 písm. a) S.s.p. alebo podľa § 230 ods. 1
písm. c) S.s.p.

o sťažovateľ nespochybňoval, že požiadal o udelenie azylu na území Rumunska, pričom danú
skutočnosť oznámil žalovaný Dublinskému stredisku ako dôvod na začatie konania podľa Dublinského
nariadenia;
o vzhľadom na všetky skutočnosti zistené v administratívnom konaní, predovšetkým riziko úteku
sťažovateľa a protiprávnosť jeho konania, krajský súd nenariadil prepustenie sťažovateľa podľa § 230
ods. 1 písm. a) S.s.p.
o žalovaný nevenoval potrebnú pozornosť v žalobe namietanej otázke účelnosti zaistenia, právnym
podmienkam vrátenia sťažovateľa na územie Rumunska a pomerom v azylovom zariadení v Rumunsku.
Takto identifikovaný nedostatok rozhodnutia žalovaného a konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu,
však podľa názoru správneho súdu nemôže mať vzhľadom na obsah správneho konania a z neho
vyplývajúce závery správneho orgánu za následok prepustenie žalobcu zo zaistenia. Ide podľa
názoru súdu o odstrániteľnú vadu, ktorú bude povinný žalovaný v ďalšom priebehu správneho konania
odstrániť urýchleným vydaním nového rozhodnutia. V jeho odôvodnení bude žalovaný povinný uviesť
vyčerpávajúce skutkové a právne dôvody vzťahujúce sa na posúdenie otázky účelnosti zaistenia v
súvislosti s navrátením žalobcu na územie Rumunska.

III.
Konanie na kasačnom súde

A)
8. Proti rozsudku krajského súdu vo všetkých výrokoch sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú
sťažnosť z dôvodov uvedených v:
- § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t. j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.
- § 440 ods. 1 písm. h) S.s.p., t. j. krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného
súdu.

9. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä uviedol,
že:

- od času vynesenia rozsudku krajského súdu došlo k novej skutočnosti nakoľko Rumunsko akceptovalo
žiadosť Slovenskej republiky o prijatie sťažovateľa späť na svoje územie, pričom dňa 17.01.2019 mu

bolo doručené rozhodnutie Dublinského strediska o jeho odovzdaní na územie Rumunska v zmysle
Dublinského nariadenia. Sťažovateľ napriek tomu nesúhlasí s návratom do Rumunska.

- krajský súd svojím postupom a napadnutým rozsudkom nielen že vec nesprávne právne posúdil, ale
aj nerešpektoval a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu a Európskeho súdu
pre ľudské práva, a napokon aj Krajského súdu v Košiciach, v obdobných veciach, v zmysle ktorej deti
by nemali byť pozbavované osobnej slobody a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo
sú bez sprievodu rodiča prípadne iného zástupcu. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
ESĽP vo veciach Muskhadzhiyeva a ďalši, Popov proti Francúzsku, A.M v France (no. 56324113) , A.B.
and Others v. France (no. 11593/12) A.M. and Others v. France (no. 24587/12) R.e. and Ve. v. France; a
taktiež na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1SZak/14/2016, 10Sza/12/2016.

- s ohľadom na najlepší záujem maloletého dieťaťa sťažovateľa vo veľmi nízkom veku preto navrhol,
aby súd nariadil jeho prepustenie zo zaistenia

- zaistenie sťažovateľa je neprípustné aj z dôvodu nemožnosti jeho návratu na územie Rumunska pre
možné porušenie čl. 3 Európskeho Dohovoru. Nemožnosť realizácie Dublinského transferu sťažovateľa
na územie Rumunska z dôvodu porušenia čl. 3 Dohovoru pre neprijateľné prijímacie podmienky
spôsobuje neúčelnosť zaistenia.

10. Navrhol, aby kasačný súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že preskúmavané rozhodnutie zrušuje
a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie, nariaďuje, aby sťažovateľ bol bezodkladne prepustený zo
zaistenia a sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania, alternatívne aby napadnutý rozsudok zrušil a
vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

B)
11. Žalovaný ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa nepodal vyjadrenie.

IV.
Právny názor Najvyššieho súdu

12. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)
predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej
sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal
sťažovateľ v skrátenej lehote včas (§ 443 ods. 2 písm. b/ S.s.p.) s prihliadnutím na neformálnosť
posudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý
rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačnú sťažnosť je potrebné odmietnuť v
časti, v ktorej sa domáha zmeny napadnutého rozsudku a s tým spojeného zrušenia preskúmavaného
rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. V ostatnej časti kasačnú sťažnosť považoval
za nedôvodnú a preto ju zamietol.

13. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 2 S.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 455
S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 11. marca 2019
(§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z.z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej
krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje
značné riziko jeho úteku.

14. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým zrušil rozhodnutie žalovaného
o zaistení sťažovateľa na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného
predpisu a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 230 ods. 1 písm. c) S.s.p. Bezodkladné prepustenie
sťažovateľa nenariadil.

15. Na prvom mieste kasačný súd poukazuje na svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť, v ktorej (m. m. sp.
zn. 1Sža/31/2014) zdôraznil nutnosť aktuálnych správ o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej

krajiny vrátený. Takisto v inom rozsudku (m. m. sp. zn. 9Sža/23/2010, resp. sp. zn. 1SZa/7/2016) najvyšší
súd podčiarkol nielen povinnosť preveriť reálnosť vyhostenia cudzinca, ale aj skúmanie naplnenia účelu
vyhostenia.

16. Vyššie uvedenými právnymi názormi sa krajský súd riadil, keď žalovanému vytkol nedostatky,
týkajúce sa skúmania naplnenia účelu zaistenia sťažovateľa, ktorým je jeho odovzdanie do Rumunska
podľa Dublinského nariadenia. Najmä zaviazal žalovaného vykonať dokazovanie za účelom preverenia
bezpečnostnej situácie, resp. k možnému porušeniu čl. 3 Dohovoru v Rumunsku.

17. Krajský súd týmto vyhovel námietkam sťažovateľa, pričom z obsahu preskúmavaného rozhodnutia
ako aj administratívneho spisu vyplynulo, že dokazovanie a na to nadväzujúce úvahy a závery
žalovaného v tomto smere absentujú. Kasačný súd sa stotožnil so záverom krajského súdu o tom,
že tieto vady (spôsobujúce nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia) možno odstrániť v ďalšom
administratívnom konaní. Nie je úlohou súdu v správnom súdnictve nahrádzať činnosť správnych
orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri
riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesno-právne predpisy. Preto aj
napriek tomu, že sťažovateľ v konaní pred krajským súdom predložil materiály, týkajúce sa prijímacích
podmienok, ktorým čelia žiadatelia o medzinárodnú ochranu v Rumunsku, povinnosť vysporiadať sa s
ich obsahom má v prvom rade správny orgán.

Podľa § 230 ods. 1 písm. c) S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby
podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie
o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia, ak obsahovalo odstrániteľné vady,
a vec vráti na ďalšie konanie žalovanému.

18. Vyššie citované ustanovenie s obdobnou situáciou (výskytu odstrániteľných vád) počíta a na tento
účel zavádza postup, podľa ktorého môže správny súd o správnej žalobe podľa § 221 ods. 1 S.s.p.
rozhodnúť (okrem možností vyjadrených v § 230 ods. 1 pod písm. a/, b/ a d/) tak, že rozhodnutie o
zaistení zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Predpokladom tohto postupu je zistenie vád,
ktoré na jednej strane mali za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, na strane druhej však
tieto vady môžu byť odstránené v ďalšom postupe žalovaného. Žalovaný následne buď bezodkladne
vydá nové rozhodnutie o zaistení, ktoré už nebude postihnuté správnym súdom vytknutými vadami,
alebo prepustí žalobcu (sťažovateľa) zo zaistenia (viď Komentár k Správnemu súdnemu poriadku;
BARICOVÁ, FEČÍK, ŠTEVČEK, FILOVÁ a kol., strana 1155).

19. Kasačný súd si je vedomý mimoriadnosti inštitútu zaistenia a vo svojej judikatúre zohľadňuje, že sa
fakticky jedná o obmedzenie, dokonca pozbavenie osobnej slobody človeka. Ide tak o citeľný zásah do
jedného zo základných práv jednotlivca, ktorý môže byť prípustný len za podmienok prísne vymedzených
nielen v zák. č. 404/2011 Z.z., ale predovšetkým ústavným poriadkom. Avšak v danom prípade, najmä
s prihliadnutím na krajským súdom zdôraznenú existenciu značného rizika úteku sťažovateľa, ktorý
požiadal o udelenie azylu na území Rumunska, pričom danú skutočnosť oznámil žalovaný Dublinskému
stredisku ako dôvod na začatie konania podľa Dublinského nariadenia, a Rozhodnutie o dožiadaní
o prijatie späť sťažovateľa vydané Ministerstvom vnútra, Generálnym inšpektorátom pre migráciu v
Bukurešti zo dňa 11.12.2018, možno konštatovať, že krajský súd neporušil zákon tým, že preskúmavané
rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom bezodkladné prepustenie sťažovateľa
nenariadil.

20. V tejto súvislosti sťažovateľ namietal odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu
(kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h/ S.s.p.) ako aj ESĽP s poukazom na to, že deti by nemali
byť pozbavené osobnej slobody bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu
rodiča. Je nepochybné, že zákonodarca v rámci zachovania kontinuity výkonu súdnej moci v medziach
Siedmej hlavy Ústavy Slovenskej republiky pod pojem rozhodovacia prax kasačného súdu zahrnul aj
doterajšiu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ak je na prejednávanú vec nielen procesno-
právne ale aj hmotno-právne uplatniteľná.

Podľa § 94 ods. 1, 2 zákona č. 404/2011 Z.z., pri umiestňovaní štátneho príslušníka tretej krajiny
zariadenie prihliada na jeho vek, zdravotný stav, príbuzenské a rodinné vzťahy a náboženské, etnické

alebo národnostné osobitosti. Rodina sa umiestni v zariadení spolu. Ak zariadenie rozhodne o rozdelení
rodiny, musí vždy prihliadať na to, aby dôsledky tohto rozdelenia boli primerané jeho dôvodom.

V uvedenom prípade, však maloletý syn sťažovateľa nebol umiestený po zaistení sťažovateľa-otca do
útvaru policajného zaistenia spolu s otcom, ale matkou, o ktorej kasačnej sťažnosti rozhodol Najvyšší
súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 10Szak 2/2019 dňa 22. februára 2019 tak, že kasačnú
sťažnosť v časti, v ktorej sa sťažovateľka- matka maloletého domáhala zmeny výroku I. rozsudku
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Sa/32/2018 zo dňa 31. decembra 2018 odmietol a v prevyšujúcej
časti kasačnú sťažnosť zamietol.

21. V uvedenom rozsudku dal najvyšší súd odpoveď na námietku sťažovateľky- matky maloletého, keď
uviedol: Aj keď zákon č. 404/2011 ).

23. Vo vzťahu k návrhu na zmenu napadnutého rozsudku krajského súdu, zrušenie preskúmavaného
rozhodnutia a vrátenie veci žalovanému kasačný súd dospel k záveru o nedostatku sťažnostnej
legitimácie sťažovateľa podľa § 442 ods. 1 S.s.p. V zmysle tohto ustanovenia má žalobca (sťažovateľ)
sťažnostnú legitimáciu, ak vo veci samej nebolo jeho žalobe vyhovené. Krajský súd vo výroku I.
napadnutého rozsudku zrušil preskúmavané rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, čím
vyhovel návrhu sťažovateľa v správnej žalobe. „Pod nevyhovením je nutné rozumieť jednak rozhodnutie
o zamietnutí žaloby, ako i všetky procesné rozhodnutia, ktorými sa konanie skončilo, t. j. odmietnutie
žaloby, ako i zastavenie konania. ... Pod nevyhovením žalobe je súčasne potrebné rozumieť aj jej
čiastočné zamietnutie. V takomto prípade je kasačná sťažnosť prípustná voči zamietavému výroku
takéhoto rozhodnutia.“ (Komentár k Správnemu súdnemu poriadku; BARICOVÁ, FEČÍK, ŠTEVČEK,

FILOVÁ a kol., strana 1636). Preto v tejto časti kasačný súd odmietol kasačnú sťažnosť ako neprípustnú
podľa § 459 písm. b) S.s.p., t. j. ako podanú neoprávnenou osobou.

V.

24. Z uvedených dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že krajský súd neporušil zákon, keď
preskúmavané rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie podľa § 230 ods. 1 c) S.s.p.
a správnu žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, kasačná sťažnosť teda nie je dôvodná a preto ju v súlade
s ust. § 461 S.s.p zamietol a v časti, v ktorej sa sťažovateľka domáhala zmeny výroku I. napadnutého
rozsudku ju odmietol pre nedostatok sťažnostnej legitimácie podľa § 459 písm. b) v spojení s § 442
ods. 1 S.s.p.

Podľa § 459 písm. b) S.s.p. kasačný súd uznesením odmietne kasačnú sťažnosť ako neprípustnú, ak
bola podaná neoprávnenou osobou.

Podľa § 461 S.s.p. platí, že kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie
je dôvodná.

25. O trovách konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p. tak,
že sťažovateľovi, ktorý bol v konaní neúspešný právo na náhradu trov konania pred kasačným súdom
nepriznal. Žalovanému ich nepriznal, v zmysle § 467 ods. 1 S.s.p. a analogicky podľa § 168 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok n i e j e prípustný.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 9. 4. 2019. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.