Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. január 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/46/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412200472
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1412200472.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov

senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: Rozhlas a
televízia Slovenska, IČO: 47 232 480, so sídlom Mlynská dolina, 845 45 Bratislava, proti žalovanému:
Ing. O. Š., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. E. XA, I., zast. JUDr. Evaristom Zuzanom, advokátom, IČO: 45
028 273, so sídlom Horná 65, Banská Bystrica, o zaplatenie 6.154,76 eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 26. októbra 2017, č.k. 6C 165/2012-474,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca od žalovaného
domáhal zaplatenia 6.154,76 eur s príslušenstvom a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému
náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a súčasne určil, že o výške náhrady trov konania bude
rozhodnuté samostatným uznesením vydaným súdom prvej inštancie.

2. V odôvodnení tohto rozsudku uviedol, že žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalovaný, ktorého

zamestnával na základe pracovnej zmluvy v rokoch 2009 - 2010 v pracovnej pozícii vedúceho
Redakcie športu v organizačnom útvare Hlavná redakcia spravodajstva, publicistiky a športu, objednal
prostredníctvom jeho Útvaru medzinárodných vzťahov (ďalej len „ÚMV“) celkovo 106 lístkov na 16
zápasov majstrovstiev sveta vo futbale v roku 2010 (ďalej len ,,MS“), ktoré sa konali od 11.06.2010
do 11.07.2010, a to v hodnote 32.960 USD. Dňa 12.05.2010 z tejto objednávky zrušil 64 lístkov v
hodnote 12.400 USD a dňa 01.06.2010 písomne prevzal potvrdenie o pridelení 42 ks lístkov v celkovej
sume 20.560 USD, čiže 64 ks lístkov neprevzal. Nakoľko k zrušeniu objednávky lístkov na MS došlo

po termíne, ktorý stanovila European Broadcasting Union (ďalej len „EBU“), prostredníctvom ktorej sa
lístky objednávali, EBU zrušenie objednávky 64 ks lístkov neakceptovala a následne na vlastné náklady
predala z neprevzatých lístkov 16 lístkov. Na základe faktúry č. XXXXXXXXXX mu potom vyúčtovala
sumu28.720USD(t.j.20.607eurprikurzezodňa23.08.2010)za90lístkovnaMSvofutbale.Uviedol,že
žalovaný uhradil dňa 02.09.2010 do jeho pokladne sumu 14.452,24 eur. Na základe protokolu o výsledku
kontroly zo dňa 08.10.2010 a zápisnice zo zasadnutia škodovej komisie zo dňa 29.10.2010 vyzval
žalovaného k úhrade dlžnej sumy, avšak bezvýsledne. V tejto súvislosti poukazujúc na rozhodnutie č. 5

generálneho riaditeľa Slovenskej televízie zo dňa 25.02.2009 Podpisový poriadok Slovenskej televízie
(ktorým bolo stanovené podpisové oprávnenie pre vedúceho na 2. stupni riadenia na schvaľovanie
hospodárskych operácií pre obchodné zmluvy, zmluvy o spolupráci, objednávky, faktúry, interné doklady
služby, práce, servis, opravy, údržbu, nákup a zapožičanie do 1.600 eur), konštatoval, že nakoľkovýška spornej objednávky presahovala limit podpisového oprávnenia žalovaného, žalovaný porušil
ustanovenia jeho podpisového poriadku, a tiež jeho pracovný poriadok. Keďže rozdiel vo výške 6.154,76
eur mu už žalovaný neuhradil, domáha sa jeho zaplatenia žalobou. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a

uviedol, že žalobcovi žiadnu škodu nespôsobil. Počas zamestnaneckého vzťahu so žalobcom, ktorý
trval do 31.07.2010, si riadne plnil všetky svoje pracovné povinnosti, pričom nebol oprávnený uzatvárať
žiadnu príkaznú zmluvu. Robil iba to, čo mu bolo prikázané nadriadenými. Od svojho nadriadeného
vedúceho hlavnej redakcie športu Ing. D. dostal pokyn, aby na oddelenie medzinárodných vzťahov
posunul informáciu o potrebe nákupu lístkov a tento príkaz aj splnil. Lístky objednávalo medzinárodné

oddelenie. Pri výstupe z pracovného pomeru mal od zamestnávateľa - žalobcu potvrdené, že žalobca
nemá voči nemu žiadne pohľadávky. Odvtedy už nebol nikým zo strany žalobcu kontaktovaný, ani
prizvaný k škodovej komisii. Nakoľko v rozhodnom čase bol zamestnancom žalobcu, mal za to, že
predmetný spor je potrebné posudzovať podľa Zákonníka práce. Zdôraznil, že okrem toho, že žalobca
ho neoboznámil so škodou v lehotách podľa Zákonníka práce a neumožnil mu vyjadriť sa k vzniknutej
škode, nepreukázal ani reálnu existenciu škody. Poukázal tiež na to, že žalobca aj napriek tomu, že sa

o škode dozvedel dňa 29.10.2010, doposiaľ škodu so zamestnancom a ani zástupcami zamestnancov
neprerokoval. Žalobca podaním zo dňa 09.04.2013 zmenil svoju právnu argumentáciu a s poukazom na
právnu úpravu príkaznej zmluvy obsiahnutú v ust. § 728 Obč. zák., tvrdil, že na základe príkaznej zmluvy
objednal na príkaz žalovaného 106 vstupeniek na MS. Dňa 12.05.2010 mu žalovaný prikázal zrušiť z
pôvodnej objednávky objednávku 64 vstupeniek, a keďže príkaz bol daný po termíne určeným EBU

na zrušenie objednávok, EBU zrušenie objednávky neuznala a dňa 20.08.2010 mu vystavila sumárnu
faktúru č. 145330 vo výške 130.006 CHF. Žalovaný uhradil cenu za objednané vstupenky do jeho
pokladne dvomi hotovostnými platbami, prvou vo výške 8.899 eur a druhou vo výške 5.553,24 eur,
spolu vo výške 14.425,24 eur. Žalobca uhradil vyfakturovanú sumu za 90 vstupeniek (vo výške 30.822
CHF, t.j. 20.607 eur) v prospech EBU dňa 22.09.2010. Vychádzajúc zo žalovaným vykonaných platieb

konštatoval, že žalovanému zostalo k úhrade ešte 6.154,76 eur.

3. Z vykonaného dokazovania (doplneného v intenciách odvolacím súdom v uznesení č.k. 4Co
316/2014-264 zo dňa 31.03.2016 vysloveného právneho názoru) zistil, že žalovaný uzatvoril dňa
29.06.2007 s STV pracovnú zmluvu na dobu neurčitú s druhom práce vedúci športu. Na základe Dohody

o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 01.10.2007 bol žalovaný s účinnosťou od 01.10.2007 zaradený
na pozíciu vedúci redakcie športu. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 31.07.2008 si dohodli
mzdové náležitosti zamestnanca. Z popisu prác A. W. zo dňa 01.07.2001 mal preukázané, že bola
zaradená ako prevádzkový referent špecialista na Útvare Programové centrum športu a motorizmu a
okrem iného vybavovala aj zahraničnú korešpondenciu a fakturáciu v rámci EBU. Z pracovnej zmluvy

L. G. uzatvorenej dňa 01.08.2007 s STV mal preukázané, že bol v pracovnej pozícií koordinátor a
jeho pracovnou náplňou bola aktívna komunikácia s EBU a tiež objednávanie zahraničných športových
programov, ponúkanie významných športových programov a sprostredkúvanie informácií o ponúkaných
športových podujatiach ostatným organizačným zložkám STV. Z organizačného poriadku STV zo dňa
28.09.2007 zistil, že Útvar medzinárodných vzťahov aktívne reprezentuje STV v EBU a koordinuje

participáciu STV na projektoch EBU. V rámci koordinácie medzinárodných programov spolupracuje s
redakciou športu a motorizmu. Redakcia športu v rámci hlavnej činnosti zabezpečuje výrobu športových
relácií,priamychprenosovazáznamovšportovýchpodujatí,apritomspolupracujezároveňspríslušnými
odbornými útvarmi STV. Zo zoznamu akreditovaných pracovníkov žalobcu na MS vo futbale mal
preukázané, že žalovaný bol na dané podujatie akreditovaný. Rozhodnutím č. 5 generálneho riaditeľa

STV zo dňa 25.02.2009 bol s účinnosťou od 01.03.2009 vydaný Podpisový poriadok STV, z ktorého čl. 1
zistil, že vedúci na 2. stupni riadenia (ktorým bol aj žalovaný) má podpisové oprávnenie na schvaľovanie
hospodárskych operácií do 1.660 eur vrátane.

4. Z e-mailovej komunikácie medzi žalovaným a A.. W. zo dňa 31.03.2008 zistil, že A.. W. v rámci

svojej pozície v STV ponúkala možnosť nahlásenia počtu zápasov na finále ligy majstrov, a žalovaný
v odpovedi na jej e-mail reagoval tak, že si objednal 8 ks lístkov, pričom k otázke platenia uviedol, že
„STV to zaplatí a potom sa to refakturuje na 1.2. Mediu, atď., mám to dohodnuté s ekonomickým“. Z
e-mailovej komunikácie medzi žalovaným a L.. G. zo dňa 22.04.2009 zistil, že obdobným spôsobom
žalovaný objednával lístky na športové podujatia aj u L.. G.. Z e-mailovej komunikácie medzi žalovaným,

A.W.,S.M.(zástupkyňouEBU)aZ.L.(zástupcomEurovízie)malpreukázané,žepartneromvčlenských
štátoch bol oboznámený termín rezervácie lístkov na MS vo futbale (09.12.2009, resp. 11.12.2009). Dňa
10.12.2009 žalovaný požiadal e-mailom A.. W. o doplnenie objednávky na MS a súčasne uviedol, že
všetko zaplatí on a že rodina je veľká. A.. W. mu dňa 11.12.2009 odpísala, že všetko je tak ako žiadalobjednané. Na jej otázky týkajúce sa uistenia zaplatenia objednaných lístkov uviedol, aby sa nebála. Z
tejto komunikácie ďalej zistil, že pôvodne objednaný počet lístkov nebude odobratý, pretože žalovaný
oznámil, že o lístky v počte 64 kusov menežment STV, ani 1.2 Media už nemajú záujem, požiadal preto

A. W., aby u EBU tieto lístky zrušila. A. W. pri komunikácii so zástupkyňou EBU zistila, že k zrušeniu
rezervácie došlo po termíne, avšak EBU sa aj napriek tomu pokúsi predať nejaké lístky po vlastnej línii.
Zo stornovaných lístkov sa podarilo EBU predať 16 lístkov. EBU však trvala na tom, že všetky objednané
lístky je potrebné zaplatiť, a to aj napriek tomu, že ich objednávateľ neprevezme. Pri komunikácii s A.
W. žalovaný uviedol, že za lístky, ktoré STV neodoberie, nebude EBU nič platiť. Uviedol, že záujem o

lístky rapídne poklesol z dôvodu zníženej bezpečnostnej situácie, na čo A. W. odpovedala, že aj tak sa
musia rešpektovať nejaké „deadliny“, čím uznala argumentáciu zástupkyne EBU o tom, že lístky boli
stornovanépotermíne,avšakvyjadrilapresvedčenie,žezástupkyňaEBUlístkypredá.Vyjadrilasúčasne
znepokojenie nad tým, aké riziko podstúpila v súvislosti s objedaním lístkov, ktoré bude potrebné (po
oneskorenom stornovaní) ,,naslepo“ zaplatiť. Z e-mailovej komunikácie medzi zástupcom Eurovízie a
členskými partnermi zo dňa 05.11.2009 mal ďalej preukázané, že konečný termín rezervácie vstupeniek

na MS vo futbale bol do 09.12.2009 a termín na objednanie lístkov na finále bol určený do 11.12.2009.
Z e-mailovej komunikácie žalovaného a A. W. zo dňa 12.05.2010 zistil, že žalovaný oznámil A. W.
definitívny zoznam a počet lístkov na MS, ktoré odoberie (celkovo v počte 42 kusov), ako aj zoznam
a počet lístkov, ktoré neplánuje odobrať (64 kusov). Z e-mailovej komunikácie žalovaného a A.. W. zo
dňa 19 - 21.06.2010 zistil, že zástupkyňa EBU predala 4 zo stornovaných lístkov, a žalovaný oznámil,

že nakoľko stornované lístky v STV nikto neprevzal a rezervácia bola zrušená, nebude ich EBU platiť.
A.. W. na to uviedla, že takýto postup pravdepodobne neprejde, pretože lístky sú vydané a nikto iný ich
nezaplatí, pričom zdôraznila, že lístky mali stornovať skôr. Žalovaný v reakcii na jej odpoveď uviedol,
že len ťažko mohol niečo stornovať, keď nemal 5 mesiacov jasnú odpoveď od manažmentu, Rady, a
ani od 1.2 Medie. V tejto súvislosti tiež uviedol, že M. viackrát urgoval manažment, aby sa vyjadril, či

chcú vstupenky, alebo ich majú vrátiť. Z ďalšej e-mailovej komunikácie medzi žalovaným a A.. W. zo
dňa 14.09.2010 mal preukázané, že A.. W. avizovala žalovanému potrebu uhradenia faktúry za zápas
Realu Madrid, na čo žalovaný uviedol, že všetky lístky, ktoré boli objednané v rokoch 2009-2010, boli
riadne zaplatené do pokladne pani P. ešte pred jeho odchodom, a to bez ohľadu na to, či sa už faktúra
nachádzala v STV, alebo nie, pretože niektoré kluby zasielajú faktúry neskoro. Zároveň uviedol, že si

nepamätá, či daný zápas objednávali, pretože niekedy sa stávalo, že prišli faktúry aj omylom. Tvrdil
však, že ak boli lístky objednané a prevzaté, tak ich aj zaplatil do pokladne.

5. Z potvrdenky o prijatí sumy 8.000 USD a sumy 8.718,59 eur zo dňa 12.07.2010 mal preukázané, že
žalovaný zaplatil dvoma platbami v hotovosti Útvaru ekonomiky STV vstupenky na MS. Z príjmových

pokladničných dokladov zo dňa: 26.03.2010, 20.04.2010, 23.04.2010, 18.05.2010, 29.06.2010 zistil,
že žalovaný zaplatil STV za viaceré futbalové zápasy UEFA ligy peňažné sumy vkladom v hotovosti.
Faktúrou č. XXXXXXXXXX vystavenou dňa 10.08.2010 EBU vyúčtovala STV spolu 90 lístkov v
celkovej hodnote 28.720 USD, t.j. 20.607 eur. Dňa 22.09.2010 STV uhradila cenu lístkov (spolu aj s
ostatnými položkami uvádzanými vo faktúre) v celkovej výške 139.006 CHF. Dňa 24.09.2010 vyzval

generálny riaditeľ STV listom žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 8.181,75 eur titulom
neuhradenej ceny objednaných listov na MS. Na tento list reagoval žalovaný písomnou odpoveďou zo
dňa 08.10.2010, v ktorej uviedol, že ako vedúci redakcie športu nebol kompetentný svojvoľne vykonávať
objednávky týkajúce sa prípravy MS vo futbale. Rezervácie a všetky objednávky boli robené na pokyn
šéfredaktora Hlavnej redakcie športu Ing. D.. Všetky odobraté vstupenky boli podľa jeho vyjadrenia

v plnej výške riadne uhradené do pokladne STV ešte pred skončením jeho pracovného pomeru dňa
15.07.2010. Nakoľko termíny objednávok, rezervácie a rušenie služieb spojených s MS vo futbale
boli vykonávané na pokyn manažmentu STV, prostredníctvom šéfredaktora Hlavnej redakcie športu,
považoval výzvu na zaplatenie vyššie uvedenej sumy za neopodstatnenú.

6. Z protokolu o výsledku kontroly zo dňa 08.10.2010 súd prvej inštancie zistil záver kontrolnej skupiny,
podľa ktorého uhradením faktúry v prospech EBU vznikla žalobcovi škoda vo výške 6.154,76 eur, za
ktorú zodpovedá jeho bývalý zamestnanec - žalovaný. Z priebežného protokolu, ktorý tvorí súčasť
protokolu zo dňa 08.10.2010, z vyjadrenia vedúcej ÚMV (prostredníctvom ktorého sa objednávali
lístky na MS) mal preukázané, že A. W. neinformovala vedúcu ÚMV o objednávaní lístkov na MS

a postupovala bez jej vedomia. Z oznámenia s protokolom o výsledku kontroly zo dňa 12.10.2010
zistil, že osoba poverená vedením Kontrolného útvaru STV oznámila predsedovi Škodovej komisie
STV, že kontrolou bola zistená škoda STV vo výške 6.154,76 eur, ktorá bola spôsobená bývalým
zamestnancom - žalovaným. Zo zápisnice zo zasadnutia škodovej komisie zo dňa 29.10.2010 malpreukázané, že od 30.09.2010 do 06.10.2010 vykonával Ing. Machovič ako osoba poverená vedením
Kontrolného útvaru STV kontrolu dodržiavania pracovných postupov zamestnancov ÚMV a Hlavnej
redakcie spravodajstva, publicistiky a športu v súvislosti s objednávaním vstupeniek na medzinárodné

športové podujatia zabezpečované v súvislosti EBU, a zistil, že bývalý zamestnanec STV - žalovaný,
vtedajší vedúci Redakcie športu si prostredníctvom ÚMV objednal u EBU lístky na športové podujatia v
rámci STV, a tým, že neoprávnene podpisoval objednávky, pri ktorých bol stanovený limit podpisového
oprávnenia vedúceho na 2. stupni riadenia do 1.600 eur, porušil Rozhodnutie č. 5 generálneho riaditeľa
STV zo dňa 25.02.2009 Podpisový poriadok. Dňa 01.06.2010 žalovaný písomne prevzal potvrdenie o

pridelení lístkov na MS vo futbale 2010 v počte 42 kusov v celkovej sume 20.560 USD. Zvyšných 64
objednaných lístkov neprevzal s tým, že ich objednávka bola z jeho strany zrušená dňa 12.05.2010.
Objednávka týchto listov však bola zrušená po termíne, ktorý stanovila EBU, a po oneskorenom zrušení
objednávky sa EBU (z neprevzatých 64 lístkov) podarilo predať na vlastné náklady 16 lístkov. EBU
faktúrou č. XXXXXXXXXX vystavenou dňa 10.08.2010 vyúčtovala STV za 90 lístkov sumu 28.720 USD,
t.j. 20.607 eur. Žalovaný dňa 02.09.2010 uhradil do pokladne STV za 42 lístkov sumu 14.452,24 eur,

čiže neuhradil plnú výšku vyfakturovanej sumy za všetky ním objednané lístky. STV uhradením faktúry
vznikla za žalovaným neuhradených 48 ks lístkov škoda vo výške 6.154,76 eur. Škodová komisia určila
žalovaného za osobu zodpovednú za túto škodu a generálnemu riaditeľovi odporučila odstúpiť škodovú
udalosť právnemu útvaru STV.

7. Podľa vyhlásenia A. W. zo dňa 02.10.2010 manažoval všetky objednávky lístkov na predmetné
športové podujatia žalovaný a ona, resp. jej kolega G. robili iba „servis“ pre STV. Po postupe slovenskej
futbalovej reprezentácie na MS sa zvýšil dopyt po lístkoch, ktoré mali byť určené hlavne pre partnerov
STV, členov Rady a sponzorov. Objednávky boli vykonané žalovaným a pánom I. z 1.2 Medie. Nebolo
jej úlohou posudzovať rozhodnutia manažmentu, ani ich stratégiu voči sponzorom, či partnerom STV.

Jej úlohou bolo na základe príkazu vniesť požiadavky STV na extranet EBU pre dané podujatie. Platba
za lístky sa mala uskutočniť rovnakým spôsobom, ako sa to dialo roky predtým.

8. Z výpovede svedkyne A. W.chtovej zamestnanej ako manažérka v RTVS zabezpečujúca vysielacie
práva zo zahraničia, predovšetkým športové prenosy, zistil, že žalobca je členom EBU, a preto má

možnosť získať lístky na športové podujatia za nižšiu cenu. Svedkyňa potvrdila, že cez organizačný
útvar, na ktorom pracuje, sa objednávali lístky na MS, ktorých neuhradená časť ceny je predmetom tohto
sporu. Potvrdila tiež to, že žalovaný sa na ňu obrátil s tým, že by chcel objednať lístky na MS. Vybavoval
ho jej kolega G., mala však vedomosť o tom, že došlo k určitej objednávke. Dodatočne ju žalovaný e-
mailom požiadal o to, či môže doobjednať ďalšie lístky s odôvodnením, že rodina je veľká, a že to zaplatí.

Lístky, ktorých malo byť okolo 100 ks, následne doobjednala. Následne v polovici mája 2010, kedy už
nebolo možné objednávku lístkov zrušiť, ju žalovaný požiadal, aby časť objednaných lístkov zrušila, o
čo sa pokúsila, avšak neúspešne. Potvrdila, že EBU sa podarilo predať z týchto žalovaným zrušených
lístkov 16 lístkov. Z odôvodnenia žalovaného „že rodina je veľká a on to zaplatí“ vydedukovala, že ide
o súkromnú vec žalovaného. Zdôraznila, že lístky objednávala iba v mene toho, kto ju o to požiadal,

čo napokon patrilo do jej pracovnej náplne. Žalovaný podľa jej vyjadrenia a poznatkov platil za lístky
priamo do pokladne žalobcu.

9. Z výpovede svedka L. G., ktorý pracuje u žalobcu ako koordinátor, okrem iného zistil, že žalovaný
od neho žiadal, aby objednal lístky na rôzne zápasy MS vo futbale v počte asi 60 ks. Pre koho tieto

lístky chcel, nevedel uviesť. So žalovaným spolupracoval pri zabezpečovaní MS a riešil s ním veci v
pozícii zamestnanca televízie, nerozlišoval, či ide o jeho súkromnú, alebo pracovnú vec. Objednávka
lístkov sa riešila v období deadlinu na objednanie lístkov. Nakoniec sa však lístky podarilo objednať, boli
objednané v mene STV.

10. Z výpovede svedka Mgr. W. A., projektového manažéra RTVS, zistil, že v čase objednávania
lístkov nepracoval u žalobcu, mal však vedomosť o tom, že manažment žalobcu zabezpečoval na
reprezentatívne účely vstupenky na rôzne športové podujatia cez pani W. z titulu jej pracovného
zaradenia, čo znamená, že lístky si nemohol objednať ktokoľvek, pretože finančný záväzok, ktorý
objednanímlístkovpretelevíziuvznikne,musíbyťverifikovanýmanažmentom.Zdôraznil,žepopríchode

do televízie sa stretol s problémom týkajúcim sa nejasného postupu pri objednávaní lístkov, preto od
času, kedy sa vrátil k žalobcovi na pozíciu riaditeľa programu STV, je postup už taký, že lístky na
podujatia sa môžu objednávať už len s jeho súhlasom. Uviedol, že podľa jeho názoru p. W. nemala
objednať lístky bez verifikácie nadriadeného, pretože náklad za lístky musel z logického hľadiska niekdefigurovať. Mal za to, že žalobcovi spôsobil škodu ten, kto schválil takýto výdavok, a keďže p. W. nebola
žalovanému priamo podriadená, vyslovil, že žalovaný jej nebol oprávnený dávať pokyny v oblasti nákupu
lístkov, a z toho dôvodu ani za žalobcovi vzniknutú škodu nenesie žalovaný zodpovednosť.

11. Z výpovede svedka Ing. A. I., ktorý v minulosti pracoval pre 1.2 Media (t.j. dcérsku spoločnosť STV)
zistil, že táto spoločnosť mala s STV dohodu, na základe ktorej si mohla cez STV objednávať lístky na
športové podujatia. So žalovaným ako zástupcom STV rokoval iba raz ohľadom nákupu lístkov a pri ich
odovzdanímuvyplatilpeniazeakofyzickáosoba.KonkrétneišloolístkynafináleligymajstrovvMadride.

12. Výpoveďou svedka Ing. M. D., ktorý bol v období od 2008 do 2010 šéfom STV3, mal potvrdené,
že jeho podriadení zabezpečovali na pokyn generálneho riaditeľa tiež nákup lístkov na rôzne športové
podujatia určených pre vedenie, pracovníkov Rady STV a podobne. Potvrdil, že zabezpečovaním lístkov
bol poverený žalovaný, ktorý ich zabezpečoval na základe pokynu generálneho riaditeľa, a nie na
základe jeho osobného pokynu, nakoľko takýto pokyn nikdy nedal, pretože iba sprostredkúval príkazy z

grémia. Zdôraznil, že lístky sa objednávali na pracovné účely a pracovníci, ktorí boli akreditovaní, lístky
nepotrebovali.

13. Z výsledkov vykonaného dokazovania potom ustálil, že STV (právny predchodca žalobcu) si
prostredníctvom zamestnancov Útvaru medzinárodných vzťahov (ÚMV) objednala u EBU na základe

požiadavky žalovaného ako vtedajšieho vedúceho zamestnanca žalobcu v redakcii športu 106 lístkov
na MS vo futbale v celkovej hodnote 32.960 USD. Žalovaný časť lístkov (v počte 42 ks) fyzicky prevzal.
Druhú časť objednávky (v počte 64 ks lístkov) žalovaný (a ani STV) neprevzal, nakoľko žalovaný
objednávku v tejto časti prostredníctvom zamestnancov ÚMV u EBU stornoval. EBU sa z neprevzatých
lístkov (64) podarilo predať 16 lístkov. Zvyšné neprevzaté lístky EBU nepredala, a preto STV vystavila

faktúru za 90 lístkov (42 ks lístkov prevzatých žalovaným + 64 ks lístkov vrátených - 16 ks lístkov
predaných prostredníctvom EBU) v celkovej sume 28.720 USD, v prepočte 20.607 eur. Dňa 02.09.2010
uhradil žalovaný do pokladne STV (žalobcovi) sumu za lístky vo výške 14.452,24 eur. Žalobca vystavenú
faktúru od EBU v plnej výške uhradil dňa 22.09.2010. Zo zápisnice škodovej komisie zasadajúcej dňa
29.10.2010 zistil, že Škodová komisia pri prerokovaní škody dospela k záveru, že STV vznikla škoda

v dôsledku neuhradenia zvyšnej časti neodobratých (stornovaných) lístkov vo výške 6.154,76 eur, za
ktorú je zodpovedný žalovaný. Generálny riaditeľ STV listom zo dňa 24.09.2010 vyzval žalovaného na
zaplatenie dlžnej sumy vo výške 8.181,75 eur, ktorá nebola správna, nakoľko došlo k pisárskej chybe,
čo sa preukázalo v priebehu dokazovania, správne však mala byť uvedená suma 6.164,76 eur, ktorá
zodpovedá rozdielu medzi výškou uhradenej faktúry a platbami vykonanými žalovaným. Vychádzajúc z

uvedeného ustálil, že predmetom sporu je nárok žalobcu voči žalovanému na zaplatenie sumy 6.154,76
eur. Žalobca svoju žalobu odôvodnil po právnej stránke tým, že žalovaný konal nad mieru svojich
kompetencií, teda porušil Podpisový poriadok a tým mu spôsobil škodu. Následne svoju argumentáciu
zmenil a tvrdil, že žalovaný ako príkazca udelením príkazu (na základe ústnej príkaznej zmluvy) jeho
zamestnancom (W., G.A.) vykonať objednávku lístkov, zodpovedá za daný príkaz, a teda aj za schodok,

ktorý žalobcovi vznikol. Zmenu právnej argumentácie žalobcu považoval za irelevantnú, pretože je
úlohou súdu, a nie sporových strán, podriadiť sporný vzťah pod konkrétnu právnu normu.

14. Vec posúdil právne podľa ust. § 179 ods. 1, § 186 ods. 1, § 191 ods. 1 a 2 Zákonníka práce
(ďalej len „ZP“), § 420 ods. 1 Obč. zák. a dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná. Vzťah medzi

žalobcom (zamestnávateľom) a žalovaným (zamestnancom) posúdil ako vzťah pracovnoprávny a od
tohto vzťahu odvíjal aj nároky žalobcu v spore. S poukazom na znenie ust. § 179 ods. 1 ZP (podľa
ktorého: cit. „Zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu spôsobil zavineným
porušením povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Zamestnávateľ je
povinnýpreukázaťzamestnancovozavinenieokremprípadovuvedenýchv§182a185.“)avzhľadomna

skutočnosť, že STV (právny predchodca žalobcu) uhradila časť faktúry vystavenej za nákup lístkov (vo
výške 6.164,76 eur) z vlastných finančných prostriedkov, konštatoval, že žalobca v konaní nepreukázal,
ako mal žalovaný kvalifikovane porušiť svoje pracovné povinnosti, v dôsledku porušenia ktorých
vznikla v žalobe vyčíslená škoda. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, týkajúcu sa existencie príkaznej
zmluvy, s touto sa nestotožnil, pretože vzájomné vzťahy medzi jednotlivými zainteresovanými subjektmi

sú vzťahmi pracovnoprávnymi (zamestnávateľsko-zamestnaneckými), ktoré upravujú ustanovenia
Zákonníka práce, ktorý predstavuje špeciálnu právnu úpravu týchto špecifických (pracovnoprávnych)
vzťahov, ktorá by bola aplikáciou ustanovení o príkaznej zmluve negovaná. Vychádzajúc zo zistenia,
že žalovaný nebol voči zamestnancom ÚMV, ktorí predmetné lístky v mene žalobcu objednali anásledne aj neúspešne stornovali, nadriadený, vyhodnotil, že potom im nemohol dávať ani žiadne
záväzné pokyny, a pokiaľ im aj nejaký pokyn na nákup lístkov dal, takýto pokyn nebol pre nich
záväzný. Aj keď mal nepochybne preukázané, že lístky boli objednávané žalobcom prostredníctvom

jeho zamestnancov na ÚMV (čo potvrdzuje aj skutočnosť, že EBU vystavila faktúru za lístky práve
žalobcovi) na základe iniciatívy žalovaného (či už pracovnej, alebo súkromnej), vzhľadom na fakt, že
žalovaný nemohol dať záväzný pokyn na objednanie lístkov a ani ich fyzicky neobjednal, vyhodnotil, že
v zmysle pracovnoprávnych postupov neporušil v tomto konkrétnom prípade žiadne ustanovenie, ktoré
by znamenalo porušenie povinností pri plnení jeho pracovných úloh, z ktorých by bolo možné následne

vyvodiť jeho materiálnu zodpovednosť. Vyslovil preto záver, že mu nemožno pričítať zodpovednosť
za žalobcovi uhradením ceny neprevzatých lístkov vzniknutú škodu vo výške 6.154,76 eur. Na záver
zdôraznil, že aj keď v minulosti u žalobcu dochádzalo k objednávaniu a plateniu lístkov rovnakým
spôsobom ako v danom prípade, nič to nemení na fakte, že akékoľvek výkony týkajúce sa objednávania
príslušných lístkov mali byť odsúhlasené príslušným vedúcim zamestnancom ÚMV, tak ako to vyplýva
z organizačného poriadku STV a zo záverov kontroly Škodovej komisie, čo sa však v danom prípade

nestalo. Vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať ani príčinnú
súvislosť medzi avizovanou škodou a konaním žalovaného, žalobu zamietol.

15. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na ust. § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcu zaviazal k
povinnosti zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, s tým, že o výške náhrady trov

buderozhodnutévsúladesust.§262ods.2C.s.p.poprávoplatnostirozsudkusamostatnýmuznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

16. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a jeho
žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Odvolanie podal z dôvodu, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci, konanie pred súdom má inú vadu, ktorá má za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, a tiež z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súdu prvej inštancie vytkol, že sa v napadnutom rozsudku
vôbec nevysporiadal so skutočnosťami vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania, ktoré podporujú jeho
tvrdenia o tom, že žalovaný pri objednávaní lístkov neplnil pracovné úlohy, ani žiadne iné úlohy priamo

súvisiace s pracovnými úlohami. Uviedol, že z napadnutého rozsudku rovnako ako aj z pôvodne
vydaného rozsudku nevyplýva, na základe akých dôkazov dospel súd prvej inštancie k záveru o tom, že
právny vzťah medzi žalobcom ako zamestnávateľom a žalovaným ako zamestnancom pri objednávaní
predmetných lístkov bol pracovnoprávny a treba ho posudzovať podľa ustanovení Zákonníka práce.
Napadnutý rozsudok považoval preto za nepreskúmateľný a nezákonný. Na rozdiel od súdu prvej

inštancie mal za to, že z vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu vyplýva, že preukázal
viaceré významné skutočnosti, a to, že: priamy nadriadený žalovanému žiadny pokyn na objednanie
lístkov nedal; žalovaný od začiatku objednával lístky na vlastný účet (a nie pre žalobcu), čo podľa jeho
názoru vyplýva z vlastných slov žalovaného pri objednávke, v rámci ktorej uviedol, že lístky zaplatí zo
svojich peňazí, z jeho výpovede, v ktorej uviedol, že išlo o bližšie nešpecifikovanú dohodu s ekonomikou,

a tiež zo skutočnosti, že časť objednaných lístkov, ako sám uviedol, zaplatil z peňazí, ktoré vyzbieral;
žalobca pre výkon svojich zmluvných povinností objednané lístky nepotreboval, pretože osoby, ktorých
fyzická prítomnosť bola na štadiónoch potrebná, mali riadnu akreditáciu, čiže lístky nepotrebovali.
Namietal, že s týmito skutočnosťami sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku, aj napriek tomu,
že ich zahrnul do rámca skutkových zistení, žiadnym spôsobom nevysporiadal. Poukázal tiež na to, že

pre právne posúdenie vzťahu, ktorý medzi sporovými stranami vznikol, a pre určenie právnej úpravy
vzťahujúcej sa na daný právny vzťah, bolo rozhodujúce zistenie, či zo strany žalovaného bola pri
objednávaní lístkov iniciatíva súkromná alebo pracovná, a tiež riadne odôvodnenie jedného z týchto
záverov, čo však súd prvej inštancie neskúmal, nakoľko považoval za nepodstatné skúmať, či iniciatíva
žalovaného bola súkromná alebo pracovná. Podľa jeho názoru z vykonaného dokazovania jednoznačne

vyplýva, že žalovaný objednával sporné lístky pre svoju súkromnú potrebu, keď nebol predložený žiaden
dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že žalovaný objednával predmetné lístky na základe pokynu žalobcu, resp.
pre žalobcu ako svojho zamestnávateľa. Nesúhlasil preto s právnym posúdením súdu prvej inštancie, že
vzťah, z ktorého vznikol medzi ním a žalovaným spor, je pracovnoprávny a treba naň aplikovať Zákonník
práce. Naďalej zastával názor, že medzi ním a žalovaným bola uzatvorená príkazná zmluva, čiže ide o

vzťah z príkaznej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka a nie o pracovnoprávny vzťah podľa Zákonníka
práce. Uviedol, že aj keby medzi nimi príkazná zmluva nevznikla, v danom prípade nie sú dané ani
predpoklady na posudzovanie zodpovednosti za škodu podľa Zákonníka práce, pretože žalovaný pri
objednávaní lístkov neuplatňoval záujmy zamestnávateľa, ale výlučne svoje vlastné záujmy. Súd prvejinštancie mal preto podľa jeho názoru v prípade presvedčenia, že nedošlo k vzniku príkaznej zmluvy
postupovať podľa všeobecných ustanovení o zodpovednosti za škodu (a nie podľa Zákonníka práce).
Pre prípad, že by sa odvolací súd aj napriek ním uvedenej argumentácii stotožnil so záverom súdu

prvej inštancie o tom, že v danom prípade je potrebné aplikovať ustanovenia o zodpovednosti za škodu
spôsobenú zamestnancom podľa Zákonníka práce, zdôraznil, že výslovne odmieta tvrdenie súdu prvej
inštancie, že: cit. „Žalovaný totiž v zmysle pracovnoprávnych postupov neporušil v tomto konkrétnom
prípade žiadne ustanovenie, ktoré by znamenalo porušenie povinností pri plnení jeho pracovných úloh,
z ktorých by bolo možné následne vyvodiť jeho materiálnu zodpovednosť.“ V tejto súvislosti poukázal

na závery kontroly Škodovej komisie, v ktorých konštatovala, že zo strany žalovaného došlo vystavením
objednávky lístkov vo výške presahujúcej limit podpisového oprávnenia žalovaného (ktorý bol stanovený
do výšky 1.660 eur vrátane) k porušeniu rozhodnutia č. 5 generálneho riaditeľa Slovenskej televízie
zo dňa 25.02.2009 - Podpisový poriadok Slovenskej televízie, a tým súčasne aj k porušeniu čl. 54
písm. c) Pracovného poriadku. Mal potom za to, že žalovaný porušil predpisy vzťahujúce sa na výkon
jeho práce. Záver súdu prvej inštancie, že nepreukázal príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného

a spôsobenou škodou, považoval za neudržateľný, pretože podľa jeho názoru je úplne zrejmé, že ak
by žalovaný dodržiaval Podpisový poriadok a objednával lístky max. do výšky 1.660 eur, k uvedenej
škode by nedošlo, pretože by neexistovala potreba väčšiu časť lístkov zrušiť z dôvodu „nevyzbieraných
peňazí, resp. straty záujmu časti objednávateľov“.
17. K odvolaniu žalobcu sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril žalovaný. Uviedol, že

napadnutý rozsudok je odôvodnený jasne, výstižne, vecne, vyčerpávajúco a absolútne presvedčivo. Súd
prvej inštancie na pojednávaní vykonal všetky navrhované dôkazy, prečítal všetky listiny, ktoré boli do
súdneho spisu žalobcom založené, a to aj napriek tomu, že žalobca ani nevedel súdu odôvodniť, čo chce
predloženými dôkazmi preukázať. Poukázal na to, že súd prvej inštancie postupoval tiež striktne podľa
pokynov odvolacieho súdu uvedených v zrušujúcom uznesení. V odôvodnení napadnutého rozsudku

sa riadne, logicky a jasne vysporiadal aj so všetkými podstatnými argumentmi žalobcu. Poukázal tiež
na to, že práve žalobca bol ten, kto na začiatku správne právne kvalifikoval vzťah medzi sebou a
žalovaným ako vzťah medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Zmenu právnej kvalifikácie tohto
vzťahu žalobcom ako vzťahu z príkaznej zmluvy podľa ust. § 728 Občianskeho zákonníka považoval
za zmätočnú. Vo vzťahu k zvyšným odvolacím námietkam žalobcu uviedol, že sú nedôvodné, pretože

vychádzajú z nesprávnej premisy, že lístky objednával žalovaný. Zdôraznil, že žalobca ignoruje fakt,
že objednávku lístkov neuskutočnil žalovaný, ale sám žalobca prostredníctvom svojej zamestnankyne
p. W.. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdil.

18. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 C.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

19. Podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

20. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

21. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho
spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v procesnom postupe súdu prvej

inštancie žiadne vady v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi
sa odvolaním napadnutého rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu,
ktorou sa od žalovaného domáhal zaplatenia sumy 6.154,76 eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie
vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku, ktorého výsledky aj
náležite v súlade s ust. § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy,

z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite
v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie
vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie
veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktorénimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo

sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna
relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom
súhrne posúdil a aj podrobne a správne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia bol koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné, a jeho argumenty (týkajúce
sa kumulatívneho nesplnenia všetkých predpokladov potrebných pre priznanie nároku na náhradu

škody, konkrétne nepreukázanie porušenia povinnosti žalovaným pri plnení jeho pracovných úloh
alebo v priamej súvislosti s ním a nepreukázanie príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného a
žalobcovi spôsobenou škodou) podporujú príslušný záver o nedôvodnosti žaloby žalobcu. Rozhodnutie
je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie
na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a tiež
spravodlivé. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné
dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam
žalobcu.

22. Odvolací súd sa s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 238/2008 zo dňa

30.11.2009 zaoberal len tými námietkami a argumentmi žalobcu, vyslovenými v jeho odvolaní, ktoré boli
pre rozhodnutie o odvolaní odvolacím súdom relevantné. V prvom rade odvolací súd konštatuje, že z
obsahu odvolania žalobcu je nepochybné, že v značnej miere nesúhlasí s hodnotením dôkazov súdom
prvej inštancie, keď má na rozdiel od súdom prvej inštancie prijatého záveru za to, že z vykonaných
dôkazov vyplýva to, čo tvrdí on, teda, že bolo preukázané, že priamy nadriadený žalovanému žiadny

pokyn na objednanie lístkov nedal a žalovaný predmetné lístky objednával z vlastnej súkromnej, nie
pracovnej iniciatívy na vlastný účet (čo podľa žalobcu vyplývalo: z vlastných slov žalovaného pri
objednávke, kde uviedol, že lístky zaplatí zo svojich peňazí; z jeho výpovede, v ktorej uviedol, že
išlo o bližšie nešpecifikovanú dohodu s ekonomikou; a tiež z jeho tvrdenia, v ktorom zdôraznil, že
časť objednaných lístkov zaplatil z peňazí, ktoré vyzbieral), teda nie pre neho ako zamestnávateľa, v

ktorej súvislosti zdôraznil, že objednané lístky ani pre výkon svojich zmluvných povinnosti nepotreboval,
a to z dôvodu že, osoby, ktorých fyzická prítomnosť bola na štadiónoch potrebná, boli prítomné na
štadiónoch na základe akreditácie, čiže bez potreby lístkov. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za
potrebné uviesť, že základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností
mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad.

Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z
hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak
v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky z
každéhodôkazupotomporovnáspoznatkamizískanýmihodnotenímostatnýchdôkazovauváži,doakej
miery sú tieto poznatky súladné, či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového

hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre
záver o tom, či a do akej miery strana splnila svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie (rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. MCdo 1/2010 zo dňa 28.02.2016). Odvolací súd ďalej uvádza, že súd
prvej inštancie rozhodoval na základe poznatkov získaných z vykonaných dôkazov a zhodných tvrdení
sporových strán (§ 186 ods. 2 C.s.p.), a následne tieto poznatky voľne podľa svojej logickej úvahy

zhodnotil a dospel k rozhodnutiu. Dôkazy teda hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany (§ 191 ods. 1 C.s.p.). Hodnotenie dôkazov je činnosť
súdu, pri ktorej vykonané dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd
prvej inštancie sa všetkými týmito hľadiskami a zásadami riadil. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade

nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti
ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov, pričom kontrola
výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorému súd dospel, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu
odôvodnenia rozsudku, z ktorého v posudzovanej veci všetky závery, ku ktorým súd prvej inštancie
vyhodnotením dôkazov dospel, jednoznačne vyplývajú. Ako už bolo uvedené vyššie, odôvodnenie

rozsudku je vyčerpávajúce, logické a pochopiteľné i pre laika. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní
vo vzťahu k vyhodnoteniu vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by
nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. Odvolací súd
sa s vyhodnotením vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie stotožnil. K odvolaniu žalobcu potomuvádza, že namietané nesprávne hodnotenie dôkazov, vrátane nesprávnych skutkových a právnych
záverov,niejeopodstatnené.Vtejtosúvislostipovažujezapotrebnépripomenúť,žehodnoteniedôkazov
je vecou súdu, a nie sporových strán. Konštatuje tiež, že súd prvej inštancie na základe vykonaného

dokazovania, ako aj okolností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby, dospel k správnym
skutkovým zisteniam. Tu považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že do obsahu základného práva
podľačl.46ods.1ÚstavySlovenskejrepublikyaprávanaspravodlivýprocespodľačl.6ods.1Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s
jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu

pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami, a ani právo
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne právo dožadovať sa
ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (I. ÚS 97/97).

23. Pre úplnosť však odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o v odvolaní žalobcu uvedené tvrdenia,
že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že priamy nadriadený žalovanému žiadny pokyn na

objednanie lístkov nedal, a že žalovaný objednával sporné lístky pre seba a nie pre žalobcu, tieto sú
nesporne vyvrátené vyhlásením a výpoveďou svedkyne A. W. zo dňa 02.10.2010 a výpoveďou svedka
Ing. M. D., ktorý výslovne uviedol, že lístky na rôzne športové podujatia sa nakupovali na základe
pokynu generálneho riaditeľa a boli určené pre vedenie, pracovníkov Rady STV a podobne. Okrem
toho potvrdil, že tieto lístky sa objednávali na pracovné účely a ich zabezpečovaním bol poverený

žalovaný, ktorý ich objednával na základe pokynu „zhora“, čiže pokynu generálneho riaditeľa, nikdy však
nie na základe jeho osobného pokynu, pretože on iba sprostredkoval príkazy a pokyny z grémia na
nákup lístkov. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že z výpovede svedka Ing. M. D., priameho
nadriadeného žalovaného, nesporne vyplýva, že žalovaný zabezpečoval objednávku sporných lístkov
prežalobcu,aniepreseba,atonazákladepokynuzvedenia(generálnehoriaditeľa)sprostredkovaného

Ing. M. D., priamym nadriadeným žalovaného, je preto zrejmé, že žalobcom v odvolaní uvádzané
tvrdenia o tom, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že priamy nadriadený žalovanému žiadny
pokyn na objednanie lístkov nedal, a že žalovaný objednával lístky na vlastný účet (a nie pre žalobcu),
nie sú pravdivé, nakoľko z vykonaného dokazovania nevyplývajú. Okrem toho aj svedkyňa A. W. vo
svojom vyhlásení zo dňa 02.10.2010 potvrdila, že všetky objednávky lístkov na dané športové podujatie

manažoval (t.j. zabezpečoval, fakticky však nezasielal záväznú objednávku) žalovaný a ona spolu s
kolegom G. robili iba „servis“ pre STV, a súčasne uviedla, že tieto lístky mali byť určené hlavne pre
partnerov STV, členov Rady a sponzorov. K platbe lístkov uviedla, že sa mala uskutočniť rovnakým
spôsobom ako doposiaľ.

24. Pokiaľ ide o vyjadrenia žalovaného (t.j. že lístky zaplatí zo svojich peňazí /čo však žalobca skreslil,
pretože z e-mailovej komunikácie uvedenej v bode 17. odôvodnenia rozsudku, vyplýva, že žalovaný
uviedol, že „všetko zaplatí on“, neuviedol však, že zo svojich peňazí/.., že ide o bližšie nešpecifikovanú
dohodu s ekonomikou..., a že časť objednaných lístkov zaplatil z peňazí, ktoré vyzbieral ...), na ktoré
poukázal v odvolaní žalobca, a ktoré podľa jeho názoru preukazujú skutočnosť, že žalovaný objednával

lístky na vlastný účet, odvolací súd zdôrazňuje, že táto skutočnosť z uvedených vyjadrení vôbec
nevyplýva, pretože to, že žalovaný prisľúbil zaplatiť za objednané lístky dohodnutú cenu, a to, že ju
za prevzaté lístky aj zaplatil ešte neznamená, že lístky objednával pre seba. Aj z týchto dôvodov
vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky žalobcu, ktorými namietal nesprávnosť hodnotenia dôkazov
a skutkových zistení súdom prvej inštancie za absolútne nedôvodné a účelové, a konštatuje, že súdom

prvej inštancie ustálený skutkový stav (ktorým ustálil, že žalovaný ako vtedajší vedúci zamestnanec
STV /právny predchodca žalobcu/ v redakcii športu zabezpečoval pre STV objednanie 106 ks lístkov na
MS vo futbale v celkovej hodnote 32.960 USD prostredníctvom zamestnancov Útvaru medzinárodných
vzťahov /ÚMV/, ktorým adresoval žiadosť o objednanie lístkov, a ktorí na základe jeho žiadosti u EBU
požadované lístky faktickým úkonom /zaslaním záväznej objednávky/ v mene STV objednali), je správny

pretože nepochybne vyplýva z komplexného hodnotenia jednotlivých vykonaných dôkazov.
25. Právne posúdenie vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, z ktorého vznikol
posudzovaný spor, súdom prvej inštancie je správne a odvolací súd s ním súhlasí. Súd prvej inštancie
správne posúdil z právneho hľadiska predmetný vzťah ako pracovnoprávny, pretože vzhľadom na
špeciálne postavenie subjektov tohto vzťahu, kde na jednej strane vystupuje právny predchodca žalobcu

ako zamestnávateľ a žalovaný ako (v súčasnosti už jeho bývalý) zamestnanec, je zrejmé, že jednotlivé
práva a povinnosti vyplývajúce z tohto vzťahu sú upravené príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce
(§ 1 ods. 1 ZP). Pre úplnosť odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ Zákonník práce vo svojej prvej
časti (zvanej všeobecné ustanovenia) neustanoví inak, v zmysle ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce savzťahujú na (individuálne a kolektívne) pracovnoprávne vzťahy aj všeobecné ustanovenia Občianskeho
zákonníka, čo znamená, že ak na pracovnoprávne vzťahy nie je možné aplikovať všeobecné
ustanovenia Zákonníka práce a Zákonník práce zároveň v prvej časti (všeobecné ustanovenia)

neustanovuje inak, subsidiárne sa použijú všeobecné ustanovenia (prvá časť) Občianskeho zákonníka.
Nakoľko však v danom prípade si žalobca uplatňoval nárok na zaplatenie sumy 6.154,76 eur s
príslušenstvom titulom náhrady škody, ktorá je upravená osobitne v ôsmej časti Zákonníka práce, s
prihliadnutím aj na vyššie uvedené značne obmedzené subsidiárne použitie Občianskeho zákonníka
na pracovnoprávne vzťahy, t.j. iba jeho všeobecných ustanoveniach (prvej časti, pričom zodpovednosť

za škodu je upravená až v šiestej časti, ktorá sa subsidiárne na pracovnoprávne vzťahy neaplikuje), je
zrejmé,žepriposudzovanínárokužalobcunanáhraduškodysaObčianskyzákonníkaplikovaťnemohol,
a výlučne bolo potrebné aplikovať špeciálne ustanovenia Zákonníka práce upravujúce náhradu škody (§
177anásledneZP),čižeoaplikáciiustanoveníObčianskehozákonníkaopríkaznejzmluvenemožnoani
hovoriť, navyše vykonaným dokazovaním ani nebolo preukázané, že by došlo k uzatvoreniu žalobcom
tvrdenej príkaznej zmluvy, prípadne, že by na strane žalovaného existovala vôľa takúto zmluvu uzavrieť.

Pokiaľ teda súd prvej inštancie posudzoval nárok žalobcu na náhradu škody podľa ust. § 179 ods. 1, §
186 ods. 1, § 191 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, posúdil vec právne správne. S odvolacími námietkami
žalobcu týkajúcimi sa právneho posúdenia vzťahu sporových strán sa preto odvolací súd nestotožnil a
považoval ich s poukazom na vyššie uvedené za nedôvodné.

26. Odvolací súd konštatuje, že vykonaným dokazovaním (z v súdnom spise založenej e-mailovej
komunikácie, z výpovedí svedkov a z listinných dôkazov, najmä z protokolu o výsledku kontroly zo dňa
08.10.2010nač.l.6súdnehospisu)bolonespornepreukázané,žeúkonzasielaniazáväznejobjednávky,
teda objednávku sporných lístkov vykonali v mene STV zamestnanci jej organizačného útvaru ÚMV na
základe žiadosti žalovaného, teda nie žalovaný. Žalovaný len manažoval (zabezpečoval) objednávku

predmetných lístkov. Keďže žalovaný nebol oprávnený dávať záväzné pokyny zamestnancom ÚMV
(nebol ich priamy nadriadený a ani nadriadený), je nepochybné, že zamestnanci ÚMV jeho žiadosti o
objednaniespornýchlístkovpoprerokovanísosvojouvedúcounemuselivyhovieť.Potomsprihliadnutím
aj na skutočnosť, že žalovaný fyzicky objednávku sporných lístkov nevykonal a nezaslal záväznú
objednávku EBU, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že objednanie

lístkov bez ohľadu na to, či k nemu došlo na základe súkromnej alebo pracovnej žiadosti žalovaného,
nemožno pričítať na zodpovednosť žalovaného. V súvislosti s odvolacím argumentom žalobcu, podľa
ktorého žalovaný vystavením objednávky lístkov vo výške presahujúcej limit podpisového oprávnenia
žalovaného (ktorý bol stanovený do výšky 1.660 eur vrátane) porušil predpisy vzťahujúce sa na
výkon jeho práce, konkrétne rozhodnutie č. 5 generálneho riaditeľa Slovenskej televízie zo dňa

25.02.2009 - Podpisový poriadok Slovenskej televízie a súčasne aj čl. 54 písm. c) Pracovného poriadku,
odvolací súd uvádza, že táto je nedôvodná, pretože objednávka sporných lístkov, ako je už vyššie
vysvetlené, nebola vystavená žalovaným, ale zamestnancami ÚMV, ktorí ju bez schválenia svojou
nadriadenouvedúcouzaslaliEBU(bolopreukázané,žeA.W.neinformovalavedúcuÚMVoobjednávaní
lístkov na MS a postupovala bez jej vedomia). V tejto súvislosti ešte odvolací súd pre komplexnosť

uvádza, že posúdenie, či zo strany žalovaného došlo k porušeniu povinnosti pri plnení pracovných
úloh alebo v priamej súvislosti s nimi, prináleží súdu, ktorý v tomto smere nie je viazaný žiadnymi
právnymi názormi a závermi vyslovenými stranami sporu resp. kontrolnými orgánmi. Zároveň odvolací
súd zdôrazňuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je vyčerpávajúce, zrozumiteľné, logické a
presvedčivé. Skutočnosť, že súd prvej inštancie neodôvodnil rozsudok podľa predstáv žalobcu ešte

neznamená, že je nepreskúmateľný. Z týchto dôvodov považoval odvolací súd odvolacie námietky
žalobcu za nedôvodné a nespôsobilé privodiť vo veci iné rozhodnutie ako bolo vydané súdom prvej
inštancie.

27. Pokiaľ ide o závislý výrok, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262

ods. 1 C.s.p., a ktorým bol žalovanému ako plne úspešnému v konaní priznaný nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok je aj v tejto časti správny.

28. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom
rozsahu ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil.

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný, priznal voči
neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).