Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. apríl 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4To/46/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7201896718
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Ševčovič
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7201896718.4

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Ševčoviča a sudcov
JUDr. Jaroslava Chleboviča a JUDr. Zuzany Homzovej, v trestnej veci obžalovaného Ing. A. I. a spol., pre
spolupáchateľstvo pokračovacieho trestného činu sprenevery v časti v štádiu pokusu podľa § 9 ods.2,
§ 8 ods.1 k § 248 ods.1, ods.4 Tr. zák. účinného v čase spáchania trestného činu a v časti v štádiu
dokonania podľa § 248 ods.1, ods.4 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku a iné, na verejnom

zasadnutí konanom dňa 30. apríla 2018, o odvolaní okresného prokurátora a obžalovaných Ing. A. I. a
Ing. L. T. proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 26.5.2016, sp. zn. 8T 431/01 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 256 Tr. por. zák. č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Tr. por.“) z a m i e t
a odvolanie okresného prokurátora a obžalovaných Ing. A. I. a Ing. L. T..

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 26.5.2016, sp. zn. 8T/431/2001 boli obžalovaní Ing. A.

I. a Ing. L. T. uznaní vinnými a to obžalovaný Ing. A. I. v spolupáchateľstve podľa § 9 ods.2 Tr. zák. z
pokračovacieho trestného činu sprenevery v časti v štádiu pokusu podľa § 8 ods.1 k § 248 ods.1, ods.4
Tr. zák. účinného v čase spáchania trestného činu a v časti v štádiu dokonania podľa § 248 ods.1, ods.4
Tr. zák. účinného v čase spáchania trestného činu a obžalovaný Ing. L. T. v spolupáchateľstve podľa §
9 ods.2 Tr. zák. z pokračovacieho trestného činu sprenevery podľa § 248 ods.1, ods.4 Tr. zák. účinného
v čase spáchania trestného činu v bodoch 1/ a 2/ rozsudku dokonaného a v bode 3/ rozsudku v štádiu

pokusu podľa § 8 ods.1 Tr. zák. účinného v čase spáchania trestného činu na tom skutkovom základe, že

1/ obžalovaný Ing. A. I. ako riaditeľ kancelárie prezidenta K., obžalovaný Ing. L. T. ako predseda
predstavenstva spoločnosti L., W..S.. D. a súčasne generálny riaditeľ tejto spoločnosti spolu s doposiaľ
nestotožnenými osobami, obžalovaný Ing. A. I. vystavil požiadavku na opravu podláh, opravu vodovodov
a kanalizácie, opravu elektro a opravu ústredného kúrenia na nehnuteľnosti č. p. X/A/II/XXXX na rohu J.

a O. ulice v I., majiteľom ktorej sú K. (expozitúra K., W..S.. v I.) dňa 20.12.1996 hoci vedel, že sa jedná
o novostavbu, ktorá si takéto opravy nevyžaduje. Na základe tejto požiadavky obžalovaný Ing. L. T. dal
pokyn Ing. B. G. výkonnému riaditeľovi spoločnosti L., W..S.. na fakturáciu, čím bolo faktúrou č.
XXXXX z 26.6.1997 za fiktívne práce fakturované vo výške 20,576.321,- Sk. Obžalovaný Ing. A. I. za
K., W..S.. potvrdil vykonanie týchto prác v zápise o odovzdaní a prevzatí prác z 25.6.1997 a súhlasil s
úhradou faktúry, hoci si boli vedomí, že fakturované práce vykonané neboli, čím pre poškodenú stranu

K., W..S.. D. so sídlom v D. vznikla škoda vo výške 20,576.321,- Sk,

2/ obžalovaný Ing. A. I. ako riaditeľ kancelárie prezidenta K. s obžalovaným Ing. L. T. a ďalšími
nestotožnenými osobami uzavrel dňa 29.12.1996 za K., W..S.. zmluvu o dielo so spoločnosťou L.,
W..S.. D.Š., ktorej obsahom bolo vykonanie stavebných prác, opráv a údržby. Na základe tejto zmluvy
následne obžalovaný Ing. A. I. objednával vykonávanie opráv na budove uvedenej v bode 1/ rozsudku

a spoločnosť L., W..S.. prostredníctvom Ing. B. G. po pokyne obžalovaného Ing. L. T. vykonávala pre
K., W..S.. D. fakturáciu vykonania prác v týchto prípadoch:faktúrou č. XXXXXX zo dňa 15.1.1998 na sumu 7,514. 660,10 Sk,
faktúrou č. XXXXXX zo dňa 6.2.1998 na sumu 22,877.274,- Sk,
faktúrou č. XXXXXX zo dňa 29.4.1998 na sumu 14,124.836,- Sk,

faktúrou č. XXXXX zo dňa 11.6.1998 na sumu 15,853.133,- Sk,
faktúrou č. XXXXXX zo dňa 7.9.1998 na sumu 20,576.321,- Sk,
faktúrou č. XXXXXX zo dňa 2.11.1998 na sumu 23,345.436,- Sk.

Vo všetkých prípadoch obžalovaný Ing. A. I. a obžalovaný Ing. L. T. po predložení faktúr s príslušnými

súpismi vykonaných prác obžalovaným Ing. L.Š. T., obžalovaný Ing. A. I. potvrdil vykonanie týchto prác
hoci obaja vedeli, že tieto práce vykonané neboli. Na pokyn obžalovaného Ing. A. I. boli faktúry aj
uhradené, čím pre K., W..S.. D. vznikla škoda vo výške 104,231.660,10 Sk.

3/ obžalovaný Ing. A. I. ako riaditeľ kancelárie prezidenta K., W..S.. D. po objednávaní vykonania
opráv budovy uvedenej v bode 1/ rozsudku dňa 12.6.1998 a po vyfakturovaní prác Ing. B. G. faktúrou

č. XXXXXX zo dňa 18.12.1998 na sumu 12,517.913,10 Sk dal pokyn na úhradu faktúry, hoci obaja
obžalovaní vedeli, že fakturované práce neboli vykonané. Faktúra nebola uhradená z dôvodu jej
neakceptovania zo strany K., W..S.. D..

Za to okresný súd uložil obžalovanému Ing. A. I. podľa § 248 ods.4 Tr. zák., § 40 ods.1 Tr. zák. účinného

v čase spáchania trestného činu trest odňatia slobody v trvaní 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa § 58 ods.1 písm. a) Tr. zák., s použitím § 59 ods.1 Tr. zák. účinného v čase spáchania činu výkon
trestu odňatia slobody podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 40 (štyridsať) mesiacov.

Obžalovanému Ing. L. T. okresný súd uložil podľa § 248 ods.4 Tr. zák., § 40 ods.1 Tr. zák. účinného v
čase spáchania trestného činu trest odňatia slobody v trvaní 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa § 58 ods.1 písm. a) Tr. zák., s použitím § 59 ods.1 Tr. zák. účinného v čase spáchania činu výkon
trestu odňatia slobody podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 30 (tridsať) mesiacov.

Súčasne, okresný súd podľa § 226 písm. b) Tr. por. obžalovaných Ing. K. D.Š. a Ing. A. I. oslobodil spod
obžaloby Okresnej prokuratúry Košice II, sp. zn. 2 Pv 1090/2001 pre skutok právne kvalifikovaný ako
trestný čin podvodu podľa § 9 ods.2, § 250 ods.1, ods.3 písm. b) Tr. zák. č. 177/1993 Z.z., ktorý mali
spáchať tak, že

po predchádzajúcej vzájomnej dohode v snahe vylákať podvodným spôsobom finančné prostriedky od
K., W..S.. D. Ing. K. D., ako konateľ spoločnosti B. D.., S..X..F.. A., v presne nezistenom čase koncom
roka1996alebozačiatkomroka1997potom,čomuvtedajšímriaditeľomkancelárieprezidentaK.,W..S..
D.Ing.A.I.bezvedomiapredstavenstvaK.,W..S..D.,bolavystavenáobjednávkač.W.X/XX/X/XXX/bez

dátumu vystavenia na vypracovanie prieskumu objektov pre rekreáciu na Y. Š., okres A., vhodných na
kúpupreK.,W..S..D.azisteniavlastníckychvzťahov,vylákalIng.K.D.odriaditeľaStrediskacestovného
ruchu D., okres A. O.Á. G. pod zámienkou zabezpečenia podkladov k študijnej práci urbanistické štúdie,
z ktorých si vyhotovil kópie, a tieto predložil Ing. A. I., pričom obaja vedeli, že ani jedna z týchto štúdií
nie je použiteľná pre K., W..S.. D. a nespĺňali predmet objednávky, aj napriek tomu Ing. K. D. vystavil a

predložil Ing. A. I. za spoločnosť B. D.., S..X..F.. A. k úhrade:
faktúru č. X/X/XX zo dňa 9.1.1997 na sumu 421.349,- Sk,
faktúru č. X/X/XX zo dňa 9.1.1997 na sumu 667.274,- Sk,
faktúru č. X/X/XX zo dňa 5.5.1997 na sumu 1,092.732,- Sk, ktoré Ing. A. I. schválil a uhradil spoločnosti
B. D.., S..X..F.. A., čím spoločnosti K., W..S.. D. spôsobil škodu vo výške 2,181.356,- Sk,

pretože tento skutok nie je trestným činom.

Poškodenú stranu S. X. podľa § 229 ods.1, ods.3 Tr. por. s nárokom na náhradu škody odkázal na
občianskoprávne konanie.

Proti tomuto rozsudku, bezprostredne po jeho vyhlásení, odôvodnení a poučení o opravnom prostriedku
zahlásili odvolanie okresný prokurátor u obžalovaných Ing. L. T. a Ing. A. I. do výroku o treste a u
obžalovaných Ing. K. D. a Ing. A. I. do výroku o vine a treste a obžalovaný Ing. L. T. proti výroku o vinea treste. V zákonom stanovenej lehote podal odvolanie obžalovaný Ing. A. I. a to čo do výroku o vine
a treste.

Okresný prokurátor v písomných dôvodoch odvolania uviedol, že okresný súd po zhodnotení dôkazov
tak jednotlivo, ako aj v súhrne dospel k záveru, že skutky uvedené v bodoch 1/ a 3/ rozsudku sa stali a
spáchali ich obžalovaní Ing. L. T. a Ing. A. I. s nestotožnenými osobami. Konanie obžalovaných v bodoch
1/ a 3/ po právnej stránke posúdil ako pokračovací trestný čin sprenevery v časti v štádiu pokusu podľa §
8 ods.1 Tr. zák., v časti v štádiu dokonania podľa § 248 ods.1, ods.4 Tr. zák. účinného v čase spáchania

trestného činu, a to vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods.2 Tr. zák.

Po hodnotení subjektívnej stránky okresný súd dospel k záveru, že obžalovaní konali v priamom úmysle,
tedatrestnýčinspáchalitak,žechcelispôsobomuvedenýmvTrestnomzákoneporušiťzáujemchránený
týmto zákonom. Tomuto záveru nasvedčuje skutočnosť, že obžalovaní vyhotovovali faktúry, uzatvárali
zmluvy na práce a činnosti, ktoré vykonávané neboli, na základe ktorých dochádzalo k úhradám

jednotlivých faktúr zo zdrojov poškodených firiem. Okresný súd ďalej pri určení druhu trestu a jeho
výmery obžalovaným Ing. L. T. a Ing. A. I. použil ustanovenie § 40 ods.1 Tr. zák., podľa ktorého ak súd
vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej
sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany
spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu

trestu stanoveného týmto zákonom. Pri výmere trestu u obžalovaných Ing. L. T. a Ing. A. I. zohľadnil aj
neúmernú dĺžku konania, ktorej neprimeranosť odôvodňuje poskytnutie dotknutej osoby zadosťučinenie.
Vo vzťahu k oslobodzujúcej časti rozsudku okresný súd uviedol, že žiadnym hodnoverným dôkazom
nebolo preukázané, aby obžalovaní Ing. A. I. a Ing. K. D. konali po predchádzajúcej vzájomnej dohode.
Orgánom činným v trestnom konaní sa nepodarilo zabezpečiť žiadny dôkaz, aby sa obaja obžalovaní

poznali a stretli za účelom dohody vylákať podvodným spôsobom finančné prostriedky. Zároveň podľa
názoru okresného súdu nebolo dostatočným spôsobom preukázané ani to, aby sa obaja obžalovaní
snažili vylákať podvodným spôsobom finančné prostriedky od spoločnosti K. W..S.. Zo strany obžaloby
nebol produkovaný žiadny relevantný dôkaz, aby obžalovaní vedeli, minimálne obžalovaný Ing. I., že ani
jedna štúdia je nepoužiteľná pre potreby K., W..S.. Na základe vykonaného komplexného dokazovania

po podrobnom vyhodnotení všetkých dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti dospel okresný súd
k jednoznačnému záveru, že skutkový dej uvedený v obžalobe sa síce stal, avšak nenapĺňa znaky
skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 250 ods.1, ods.3 písm. b) Tr. zák. spáchaného v
spolupáchateľstve podľa § 9 ods.2 Tr. zák. účinného v čase spáchania trestného činu. Preto okresný
súd obžalovaných v zmysle ustanovenia § 226 písm. b) Tr. por. oslobodil.

Podľa názoru prokurátora okresný súd pri určovaní druhu a výmery trestu u obžalovaných Ing. L. T. a
Ing. A. I. sa neriadil dôsledne ustanovením § 34 ods.1 Tr. zák. Ide o primárnu zásadu, podľa ktorej
je účelom trestu ochrana spoločnosti pred páchateľom trestného činu, vyjadrená vo forme represie.
Cieľom uplatňovania tejto zásady je uložiť páchateľovi trestného činu trest, ktorý by mal byť určitou

formou odplaty spoločnosti, a to vo forme ujmy na osobnej slobode, majetkových alebo iných právach
odsúdeného, ktorú môže uložiť len súd podľa Trestného zákona a za spáchaný trestný čin, pričom
ujma nie je účelom trestu, ale iba podmienkou ako ho dosiahnuť. Tresty uložené obžalovaným Ing. L.
T. a Ing. A. I. považuje za neprimerane mierne povahe spáchanej trestnej činnosti, spôsobu spáchania
a následku trestnej činnosti za použitia ustanovenia § 40 ods.1 Tr. zák. účinného v čase spáchania

skutku. Okresný súd mal správne uložiť obžalovaným tresty odňatia slobody v strede trestnej sadzby
so zaradením pre účely trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia bez použitia ustanovenia
§ 40 ods.1 Tr. zák., pretože na použitie tohto ustanovenia neboli splnené zákonom stanovené
podmienky. Vo vzťahu k neúmernej dĺžke konania prokurátor uviedol, že primeranosť dĺžky konania
je judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva posudzovaná s ohľadom na konkrétne okolnosti

prípadu s prihliadnutím ku kritériám zakotveným v judikatúre súdu, akými sú zložitosť prípadu, správanie
sťažovateľa a správanie sa štátnych orgánov, poprípade čo je pre sťažovateľa v stávke. Súd v žiadnom
zo svojich rozhodnutí nekonkretizoval „všeobecne záväznú“ dobu, ktorú by bolo možné za primeranú
lehotu považovať. Porušenie pravidla plynúceho z čl. 6 ods.1 Dohovoru je sankcionované vyvodením
zodpovednosti voči obvinenému, kedy bolo v rozhodnutiach Súdu spravidla priznané sťažovateľovi

spravodlivé zadosťučinenie vo forme peňažnej náhrady a konštatované porušenie čl. 6 ods.1 Dohovoru.
Zdôraznil, že obžaloba na obžalovaného Ing. L. T. a Ing. A. I. bola podaná na Okresný súd Košice
II dňa 16.10.2001, teda o tri roky po tom, čo obžalovaní dokonali trestný čin sprenevery podľa § 9
ods.2, § 248 ods.1,4 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku. Po zrušení rozsudku okresného súdusp. zn. 8T/431/01 zo dňa 8.1.2004 Krajským súdom v Košiciach sp. zn. 4To/173/04 zo dňa 14.9.2005
okresný súd vydal rozsudok zo dňa 26.5.2016, teda po 11 - tich rokoch od rozhodnutia Krajského súdu v
Košiciach aj napriek jeho viacerým sťažnostiam v zmysle ustanovenia § 55 ods.4 Tr. por. adresovaným

Okresnému súdu Košice II. Ďalej poukázal na tú skutočnosť, že prieťahy v konaní pred Okresným
súdom Košice II boli spôsobené aj neodôvodneným návrhom obžalovaných a ich obhajcov na vykonanie
dôkazov. Vo vzťahu k oslobodzujúcej časti rozsudku uviedol, že konanie obžalovaných Ing. K.X. D.
a obžalovaného Ing. A. I. bolo potrebné podľa obžaloby kvalifikovať ako trestný čin podvodu podľa
§ 9 ods.2, § 250 ods.1,3 písm. b) Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku po objektívnej stránke

v tom, že sa podvodným konaním neoprávnene obohatili na úkor majetku K. tak, že Ing. D.Š. ako
konateľ S..X..F.. B. D.. A. na prelome rokov 1996/1997 po tom, čo mu vtedajším riaditeľom kancelárie
prezidenta K., W..S.. D. obžalovaným Ing. I. bez vedomia predstavenstva K., W..S.. D. bola vystavená
objednávka na vypracovanie prieskumu objektov pre rekreáciu na Y. Š., vhodných na kúpu pre K. W..S..
D. vylákal obžalovaný Ing. D. od riaditeľa strediska cestovného ruchu D. O. G. urbanistické štúdie, ktoré
neskôr predložil obžalovanému Ing. I., pričom obaja vedeli, že žiadna zo štúdií nie je použiteľná pre K.

W..S.. a obž. Ing. D. vystavil a predložil obžalovanému Ing. I. k úhrade faktúry na sumu 2,181.356,- Sk,
ktoré obžalovaný Ing. D. schválil a uhradil ku škode K. W..S.. D.. Subjektívna stránka konania oboch
obžalovaných bola preukázaná vo forme priameho úmyslu. Ďalej prokurátor poukázal na výpovede
jednotlivých svedkov a navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku
o treste u obžalovaných Ing. L. T. a Ing. A. I. a v oslobodzujúcej časti rozsudku u obžalovaných Ing. K.

D. a Ing. A. I. čo do výroku o vine a treste.

Obžalovaný Ing. A. I. podané odvolanie prostredníctvom svojho obhajcu odôvodnil tak, že okresný
súd v napadnutom rozsudku konštatuje, že sa dopustil trestného činu sprenevery, keďže si formou
spolupáchateľstva prisvojil finančné prostriedky, ktoré boli vlastníctvom inej osoby, a ktoré mu boli

zverené ako riadiacemu pracovníkovi. S týmto záverom okresného súdu však nesúhlasí. Poukázal na
ustanovenie § 248 ods.1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účinného v čase údajného spáchania trestného
činu, z ktorého vyplýva, že subjektom trestného činu sprenevery môže byť len subjekt špeciálny, teda
subjekt, ktorý má na základe svojej funkcie zverené veci, teda aj peňažné prostriedky, aby s nimi určitým
spôsobom nakladal. Zo skutkového stavu zisteného okresným súdom však nevyplýva, že by peňažné

prostriedky mu boli zverené. So skutočnosťou, ako mu boli zverené peňažné prostriedky, a ako bol s nimi
oprávnený nakladať sa okresný súd náležitým spôsobom nevysporiadal. Okresný súd v rozsudku pri
odôvodnenímimoriadnehozníženiatrestu konštatuje,žekmimoriadnemuzníženiutrestumuuloženého
prispela aj „skutočnosť, že na páchaní jednoznačne mali účasť nestotožnené osoby, bez účasti ktorých
by nemohli spáchať trestnú činnosť v takom rozsahu, a takým spôsobom“, pritom z vykonaného

dokazovania vyplýva, že on vždy informoval o podpisovaní akýchkoľvek dokumentov Ing. Ľ. S., ktorý
bol najskôr viceprezidentom pre vonkajšie vzťahy a neskôr viceprezidentom pre riadenie. Obžalovaný
má ďalej za to, že okresný súd sa v napadnutom rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho
obhajobou spočívajúcou v tom, že nejednal v rozpore so záujmami spoločnosti K., W..S.., ale práve
naopak,plnillenvôľuriadiacehoorgánuK.,W..S..,tedapredstavenstva,resp.vôľusamotnejspoločnosti.

V ďalšom obžalovaný poukazuje na výpoveď vtedajšieho riaditeľa a predsedu predstavenstva K., W..S..
RNDr. O. S., CS., ktorý uviedol, že istý systém kontroly predstavenstva predstavovalo jeho samotné
zloženie, ktoré pozostávalo z nominantov skupín akcionárov, pričom predstavenstvo rozhodovalo so
znalosťou vecí, nie len formálne. Na druhej strane však uvádza, že budova expozitúry v I. nemala taký
význam, aby bola v pozornosti členov predstavenstva. Rovnako ostatní členovia predstavenstva K.,

W..S.. vo svojich výpovediach obdobným spôsobom konštatujú, že o prenájme budovy expozitúry K.,
W..S.., resp. o opravách tejto budovy sa na predstavenstve vôbec nerokovalo. Tieto výpovede sú však
v značnom rozpore s inými dôkazmi vykonanými na hlavných pojednávaniach. Ide jednak o listinné
dôkazy, z ktorých vyplýva, že na kolaudácii budovy sa na pokyn predsedu predstavenstva a riaditeľa
RNDr. O. S., CSc., zúčastnila jedenásťčlenná komisia zastupujúca K., W..S.. na čele s viceprezidentom

Ing. W. O.. Rovnako nebola v kontexte ostatných dôkazov vyhodnotená výpoveď svedka Ing. Z. J.,
ktorý pracoval ako riaditeľ expozitúry prezidenta spoločnosti K., W..S.. I.. Okresný súd sa v napadnutom
rozsudku v kontexte ostatných dôkazov nevysporiadal ani s výpoveďou svedka Ing. O. A., riaditeľa K. T.
v roku 1998. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a sám podľa § 322 ods.3 Tr. por. rozhodol tak, že ho oslobodí spod obžaloby podľa § 285 písm. a)

Tr. por. z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná sa nestal, resp. v zmysle § 285 písm. b) Tr. por. z dôvodu,
že skutok, o ktorom sa koná, nie je trestným činom, alternatívne, aby odvolací súd podľa § 321 ods.1
písm. b), písm. c) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie.Obžalovaný Ing. L. T. zahlásené odvolanie odôvodnil cestou svojho obhajcu tak, že ak súd má za
to, že pri správnom použití zákona treba skutok, ktorý je predmetom obžaloby posúdiť podľa iného
ustanovenia zákona, ako podľa ktorého ho posudzovala obžaloba, vráti vec prokurátorovi na došetrenie,

ak treba so zreteľom na odchylné právne posúdenie vec ešte bližšie objasniť. Súd môže rozhodnúť
len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu. Už v prípravnom konaní, v rámci vyšetrovania
vznikli problémy s definovaním skutkov, ako aj s ich kvalifikáciou. V zmysle uznesenia vyšetrovateľa
dňa 29.2.2000 bol skutok kvalifikovaný ako trestný čin podvodu. Následne pri zmene skutkov sa tieto
kvalifikovaliakolegalizáciapríjmuztrestnejčinnostiavúplnom záverebolaobžalobapodanápretrestný

čin sprenevery. Rozsudok okresného súdu konania, ktorého sa mal dopustiť definoval ako spreneveru,
lebo si prisvojil cudziu vec, ktorá mu bola zverená, resp. konal tak, že jeho konanie smerovalo k
dokonaniu trestného činu v úmysle prisvojiť si cudziu vec, ktorá mu bola zverená. Podľa judikatúry,
zverenou vecou sú aj finančné prostriedky. Uviedol, že nebol generálnym riaditeľom L. W..S.. D., ale
predsedom predstavenstva, pričom podstata jeho činnosti spočívala prioritne v organizovaní činnosti
spoločnosti. Výkonným riaditeľom pre výrobnú činnosť bol Ing. B. G., ktorý v plnom rozsahu zodpovedal

za realizovanie činností, mimo iných aj tých, ktoré sú definované v skutkoch rozsudku, pričom v
tomto smere bol absolútne nezávislý, nakoľko to zodpovedalo aj jeho kvalifikačným predpokladom.
Ing. B. G. bol výkonným riaditeľom so všetkými oprávneniami a náležitosťami - vrátane podpisových
oprávnení, kontroly a verifikácie. Okolo tejto osoby je viacero nejasností a nevysvetlených okolností,
ktoré mohli viesť k tomu, aby sa zodpovednosť preniesla na neho. Z výpovede svedka Ing. Z. na hlavnom

pojednávaní vyplýva, že mu mohol dať príkaz teoreticky, prakticky nie. Je nepochybne preukázané, že v
budove expozitúry na J. ulici v I. nebol a nepreukázalo sa ani to, aby bol nejakým spôsobom ovplyvňoval
udalosti súvisiace s touto budovou. To, že bola objednávka na takúto prácu je nepopierateľné, ale
zodpovednosť za realizáciu a kontrolu mali osoby, na to určení pracovníci. Okresný súd tvrdí, že
mal dať pokyn Ing. B. G.. Takéto tvrdenie obžalovaný odmieta a to s prihliadnutím na zodpovednosť

Ing. B. G.. Podstatnou náležitosťou je, že K. mali v I. niekoľko expozitúr, pričom ako spoločnosť
na ich rekonštrukciách participovali. Z faktúr, ktoré boli predmetom vyšetrovania a stali sa základom
pre podanie obžaloby však vyplýva, že v zásade nie sú definované ako expozitúra na ul. J./O., ale
len expozitúra. To je závažný moment, s ktorým sa doposiaľ ani vyšetrovateľ, ani súd nezaoberali a
neskúmali, či sa niektoré z faktúr netýkajú iných expozitúr. Obžalovaný zastáva názor, že vec v štádiu,

v akom sa ocitla na súde nebola dostatočne kvalifikovane a nespochybniteľne dokázaná, a preto aj
rozhodnutiesúduouznanívinybolozaloženénanedostatočnýchanienepochybnýchdôkazochapokiaľ
prvostupňový súd napriek týmto skutočnostiam rozhodol o jeho vine, konal v rozpore s podmienkou
o objektívnom zistení všetkých skutočností, ktoré slúžia aj v jeho prospech. Vo vzťahu ku škode
má za to, že súd musí zistiť aspoň najmenšiu výšku škody, ktorú páchateľ spôsobil. Táto najnižšia

hranica škody spôsobená trestným činom sa musí zistiť ako každá iná skutočnosť alebo okolnosť
významná pre rozhodnutie veci, lebo je dôležitým predpokladom pre posúdenie nebezpečnosti činu pre
spoločnosť. Zvlášť je otázka výšky škody dôležitá aj s prihliadnutím na konštatáciu Krajskej prokuratúry
v Košiciach, keď prokurátor pôvodne zrušil uznesenie vyšetrovateľa o kvalifikovaní skutku ako trestného
činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti a konštatoval, že suma viacej ako 52 mil. Sk bola medzi L.

W..S.. a K. W..S.. vzájomne započítaná, a teda v tejto časti nevidí dôvod, aby to zakladalo trestný čin.
Touto skutočnosťou sa súd absolútne nezaoberal, nevyporiadal sa s ňou a neprihliadol na ňu, hoci je
nepochybné, že už vzájomne započítané pohľadávky a záväzky nemôžu tvoriť škodu. Navrhol, aby
odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a sám vo veci rozhodol tak, že podľa § 285 písm. a) Tr. por.
ho oslobodí spod obžaloby.

Na základe podaných odvolaní krajský súd podľa § 254 ods.1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môžu odvolatelia podať odvolanie, i správnosť
postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadajúc pritom i na vady, ktoré neboli odvolaním
vytýkané a zistil nasledovné.

Okresný súd prvotne rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 8.1.2004, sp. zn. 8T 431/01 tak, že uznal
obžalovaných Ing. L. T., Ing. A. I. a Ing. K. D. za vinných z pokračujúceho trestného činu podvodu
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods.2, § 250 ods.1, ods.4 Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 8 ods.1 Tr. zák.
Z dôvodu podaných odvolaní zo strany obžalovaných Ing. L. T., Ing. A. I. a Ing. K. D.Í.ra a okresného

prokurátora vec bola predložená Krajskému súdu v Košiciach za účelom rozhodnutia o podaných
odvolaniach. Krajský súd svojím uznesením zo dňa 14.9.2005, sp. zn. 4To 173/04 podľa § 263 ods.1
písm.b)Tr.por.,§258ods.1písm.b),c)Tr.por.zrušilnapadnutýrozsudokvcelomrozsahuapodľa§259
ods.1Tr.por.vecvrátilokresnémusúdu,abyjuvpotrebnomrozsahuznovuprejednalarozhodol. Úlohouokresného súdu po zrušení veci bolo zistiť, kto bol oprávnený v spoločnostiach L. W..S.. D. a K. W..S..
D. konať menom právnických osôb alebo v ich zastúpení a v rámci nej nakladať s majetkom spoločnosti,
a s akými kompetenciami, zistiť inštitucionálne prepojenia oboch spoločností prostredníctvom aktov

riadenia, ak mohol, resp. mal podľa záverov okresného súdu obžalovaný Ing. L. T. vydaním usmernenia
obžalovanému Ing. A. I., riaditeľovi kancelárie prezidenta K. W..S.. D. určiť splnenie pracovnej úlohy (v
konkrétnom prípade vystavenie požiadaviek na opravy, údržbu a stavebné práce na budove X/A/XX/
XXXX na rohu J. a O. ul. v I., pribratím znalca ustáliť skutočnú výšku spôsobenej škody (nie fakturačnú)
aj vzhľadom na oprávnené zápočty realizované medzi firmami L. W..S.. D. a K. W..S.. D.. Rovnako

tak bolo potrebné preukázať dispozíciu s vyfakturovanými a prevzatými finančnými prostriedkami na
účtoch subdodávateľských firiem R. W..S.., Z. D. S. S..X..F.. S., L. s.X..F.. D. a L. S..X..F.. D., od
spoločnosti L. W..S.. D., relevantným spôsobom zistiť dôvod uvoľňovania finančných prostriedkov na
účely rekonštrukcie predmetnej nehnuteľnosti bez rozhodnutia predstavenstva - schválenia investície
i bez jej zapracovania do finančného plánu spoločnosti K. W..S.. D., resp. či uvedené práce mohli
byť realizované aj bez ich zapracovania do tohto finančného plánu a to aj bez predloženia projektu a

rozpočtu plánovanej investície a ustáliť, či boli vypracované samotné parciálne projekty rekonštrukcií
a náväzne rozpočty, kým, a v akom rozsahu a hlavne na čí podnet. Ďalej bolo úlohou okresného
súdu výsluchom pracovníkov Daňového odboru K. T. D., objasniť podmienky čerpania finančných
prostriedkov za uvedené práce a následným výsluchom svedka Ing. K. Z.Í. zistiť dôvod jeho žiadosti o
zaujatie kvalifikovaného stanoviska k dodatočným vykonaným prácam na nehnuteľnosti X/A/XX/XXXX

v I. (investícia alebo oprava) adresovanému na úsek riadený viceprezidentom pre riadenie W..S.. K. D.
Ing. S. a súčasne preveriť, či uvedený úsek mal podklady, a v akom rozsahu k prácam, ktoré mali byť
realizované na základe zmluvy o dielo, prípadne zistiť dôvod predloženia tejto zmluvy na uvedený úsek.
Opätovným výsluchom svedkyne A. S. (zamestnankyne K. T., S..X..F.. D., ktorej patrilo protokolárne
preberanie stavebných prác a výkonov) bolo potrebné zistiť, či aj v ďalších troch prípadoch potvrdila

vecnú správnosť faktúr iba na pokyn obžalovaného Ing. I. a to aj vo vzťahu k obžalovanému Ing. K. D., ak
súd konštatuje v skutkovej vete (bez produkcie dôkazov), že obžalovaní Ing. I. a Ing. D. mali vedieť, že
ani jedna z predložených štúdií nie je použiteľná pre potreby K. W..S.., resp. skúmať, kto bol oprávnený
posúdiť použiteľnosť uvedených štúdií, a či k samotnému vyhodnoteniu ich použiteľnosti vôbec došlo.

Odvolací súd konštatuje, že v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku postupoval okresný
súd v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku a v zmysle vyššie citovaného zrušujúceho uznesenia
krajského súdu vykonal na hlavnom pojednávaní všetky potrebné dôkazy, majúce význam pre
rozhodnutie o vine a treste, tieto dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 6 Tr. por. a dospel
tak ku správnym skutkovým a právnym záverom.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 125 Tr. por. okresný súd rozviedol,
ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, a akými úvahami sa
spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Uvádzané hodnotenie prvostupňového rozhodnutia odôvodňuje nielen rozsah a početnosť vykonaných
dôkazov, ale hlavne ich kvalita.

Práve skutkové okolnosti v oslobodzujúcej časti rozhodnutia boli preukázané nielen výpoveďami
obžalovaných Ing. L. T. a Ing. A. I., ale i usvedčujúcimi výpoveďami svedkov Ing. P. B., Ing. B. G., O.

S., Ing. Z. J. i Ing. O. A. a nepriamo RNDr. O. S., CSc., i RNDr. A. D., ako i znaleckým dokazovaním
a celým radom listinných dôkazov.

Výsledky vykonaného dokazovania umožňujú bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť záver, že
obžalovaní Ing. A. I. a Ing. L. T. v bode 1/ a 2/ rozsudku si prisvojili cudziu vec, ktorá im bola zverená

a spôsobili tak škodu veľkého rozsahu a v bode 3/ rozsudku sa dopustili konania nebezpečného pre
spoločnosť, ktoré bezprostredne smerovalo k dokonaniu trestného činu, a ktorého sa dopustili v úmysle
prisvojiť si cudziu vec, ktorá im bola zverená a spôsobili tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu,
avšak k dokonaniu trestného činu nedošlo.

Krajský súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého rozsudku, nemal
žiadne pochybnosti o závere okresného súdu, že obžalovaní Ing. L. T. a Ing. A. I. sa dopustili konania
tak, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, a keďže so závermi okresného súdu sa
stotožňuje, tak na ne ako na správne a zákonné v podrobnostiach poukazuje.Okresný súd nepochybil ani pri posúdení druhu a výšky trestu u obžalovaných Ing. L. T. a Ing. A. I. ak
postupom podľa § 40 ods.1 Tr. zák. aplikujúc článok 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd vo väzbe na neúmernú dĺžku trestného konania (viac ako 20 rokov) mimoriadne znížil
tresty obom obžalovaným s tým, že práve takýto postup je i podľa názoru krajského súdu vyjadrením
satisfakcie obžalovaným za porušenie ich ústavného i základného ľudského práva vyjadreného tak v
Ústave SR , ako i v citovanom Dohovore. Práve takýto druh a výška trestu je plne súladná nielen s
vnútroštátnou, ale i európskou judikatúrou a judikatúrou ESĽP.

Aj vo vzťahu k oslobodzujúcej časti rozhodnutia krajský súd konštatuje odôvodnenosť a úplnosť
skutkový zistení prvostupňového súdu a zvýrazňuje, že orgánom činným v trestnom konaní, ale ani
súdu sa nepodarilo zabezpečiť a vykonať žiadny dôkaz potvrdzujúci subjektívnu stránku konania
obžalovaných Ing. A. I. a Ing. K. D., teda ich úmysel vylákať podvodným spôsobom finančné prostriedky
od spoločnosti K. W..S.., naviac, aby obžalovaný Ing. A. I. zadal posudzovanú objednávku bez vedomia

predstavenstva spoločnosti K. W..S.. D., ale ani to, aby obžalovaní vedeli (minimálne obžalovaný Ing.
I.), že ani jedna predložená štúdia je nepoužiteľná pre potreby K. W..S.. D..

Na základe uvádzaného krajský súd v súlade so závermi okresného súdu konštatuje úplnú absenciu
zákonných znakov žalovaného trestného činu podľa § 250 ods.1,3 písm. b) Tr. zák. vo forme

spolupáchateľstva. Následná aplikácia ustanovenia § 226 písm. b) Tr. por. okresným súdom je logická,
stavu veci a zákonu zodpovedajúca.

K odvolacej námietke prokurátora krajský súd pripomína, že ak súd prvého stupňa postupoval pri
hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods.6 Tr. por. to znamená, že ich hodnotil podľa svojho

vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolnosti prípadu jednotlivo, i
v ich súhrne a urobil logicky odôvodnené úplné skutkové zistenia, nemôže odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotení tie isté dôkazy s iným v
úvahu prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť
žiadnu chybu v zmysle vyššie citovaného ustanovenia.

To boli dôvody, pre ktoré krajský súd o odvolaniach obžalovaných a prokurátora rozhodol v zmysle
výrokovej časti rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.