Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. apríl 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/101/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116217186
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6116217186.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a

členov senátu Mgr. Janky Benkovičovej a JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD., v spore žalobcu TELERVIS
PLUS, a. s., so sídlom Staré Grunty 7, 841 04 Bratislava, IČO: 35 717 769, právne zastúpeného JUDr.
Alanom Strelákom, advokátom, so sídlom Advokátskej kancelárie Na vŕšku 12, 811 01 Bratislava, proti
žalovaným 1/ R. B., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom D. D. XXXX/XX, XXX XX O. O., t.č. bytom
W. XXX, XXX XX O., 2/ Q. P., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom Z. XXXX/XX, XXX XX O. O.,
o zaplatenie 514,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská
Bystrica č.k. 12Csp/52/2016-45 z 6. apríla 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica vo výroku, ktorým žalobu v časti o zaplatenie 116,- Eur
a úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 116,- Eur od 05. 10. 2015 do zaplatenia zamietol
(II. výrok) a v závislom výroku o trovách konania (III. výrok) p o t v r d z u j e.

II. Žalovaným 1/, 2/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Okresný súd Banská Bystrica ako súd prvej inštancie (ďalej aj „okresný súd“, resp. „súd prvej
inštancie“, event. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 06. 04. 2017 uložil
žalovanej 1/ a žalovanej 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 398,- Eur spolu s úrokom

z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 400,- Eur od 05. 10. 2015 do zaplatenia (I. výrok). Žalobu
v časti o zaplatenie 116,- Eur a úroku z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 116,- Eur od 05. 10.
2015 do zaplatenia zamietol (II. výrok). O trovách prvoinštančného konania rozhodol tak, že žalobca má
nárok na náhradu trov konania od žalovaných spoločne a nerozdielne v rozsahu 56 % (III. výrok).
1.2 V úvode odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal voči
žalovanej 1/, 2/ zaplatenia sumy 514,- Eur s príslušenstvom z dôvodu, že žalovaná 1/ ako dlžník a
žalovaná 2/ ako spoludlžník uzatvorili dňa 13. 03. 2015 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. S (ďalej

aj ,,Zmluva o úvere“) na čiastku 400,- Eur za celkový úrok vo výške 20% z poskytnutej sumy, t. j. vo
výške 80,- Eur a za poskytnutie úveru účtoval žalobca servisný poplatok vo výške 9% z úverovej sumy,
t. j. vo výške 36,- Eur. Žalované 1/, 2/ sa zaviazali zaplatiť celkovú čiastku 516,- Eur v 13 mesačných
splátkach a to v prvých troch mesiacoch vo výške 2,- Eur a ďalej v pravidelných 10 mesačných splátkach
vo výške 51,- Eur. Prvá splátka bola splatná 10. deň po uzavretí zmluvy a každá ďalšia až do úplného
zaplatenia bola splatná 30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky s tým, že po uplynutí 3. mesiacov
od omeškania so zaplatením splátky je veriteľ oprávnený žiadať vrátenie celej sumy spolu s úrokmi,

ak sa nedohodnú zmluvné strany inak. Vzhľadom na to, že žalovaná 1/, 2/neplnili riadne a včas v
zmysle splátkového kalendára, oznámil im stratu výhody splátok v zmysle ust. § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka (ďalej aj ,,OZ“). V oznámení o zosplatnení záväzku zo dňa 04. 10. 2015 žalobca žalovaným1/, 2/ oznámil, že celý dlh sa stáva splatným ku dňu 04. 08. 2015. Ku dňu vypracovania žaloby bola
uhradená suma celkove 2,- Eur.
1.3 V ďalšej časti odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie poukázal na vykonané dokazovanie, z

ktorého mal preukázané, že „žalobca uzatvoril so žalovanými dňa 13. 03. 2015 zmluvu o spotrebiteľskom
úvere č. S na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej 1/ a žalovanej 2/ úver vo výške 400,- Eur. Úver
bol poskytnutý za celkový úrok 20% z istiny, za poskytnutie úveru si žalobca účtoval servisný poplatok
vo výške 18 % z istiny. Žalované sa v zmluve zaviazali uhradiť žalobcovi úver riadne a včas vrátane
úroku a servisného poplatku v 13. mesačných splátkach a to nasledovne: v prvých troch mesačných

splátkach vo výške 2,- Eur a ďalších 10. mesačných splátkach vo výške 51,- Eur, pričom prvá splátka
bola splatná 10. deň po uzavretí tejto zmluvy, každá ďalšia splátka až do úplného zaplatenia bola splatná
30. deň po platnosti predchádzajúcej splátky. Žalobca vyčíslil úrok vo výške 80,- Eur a servisný poplatok
vo výške 36,- Eur. Priemerná RPMN v zmysle § 9 ods. 2 písm. y) Zákona o spotrebiteľských úveroch
bola žalobcom uvedená 34,42 %. Nakoľko žalované úver riadne a včas nesplácali, žalobca pristúpil k
vyhláseniu mimoriadnej splatnosti a ku dňu 04. 10. 2015 úver zosplatnil z dôvodu omeškania z jeho

splácaním. Žalovaná 1/ a žalovaná 2/ uhradili žalobcovi celkove 2,- Eur“.
1.4 Na prejednávaný spor súd prvej inštancie aplikoval zákonné ustanovenia § 219 ods. 3, prvá veta, §
297, druhá veta, písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“), § 1 ods. 2, § 9 ods. 2 písm.
f), i), j), k), § 11 ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy t. j. do 31. 03. 2015 (ďalej aj ,,Zákon o spotrebiteľských
úveroch“, resp. ,,zák. č. 129/2010 Z. z.“), § 497, § 506, § 369 ods. 3 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1
nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka
v znení neskorších predpisov, ktoré v odôvodnení presne odcitoval.
1.5 Následne v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že „v zmluve o spotrebiteľskom

úvere nie je uvedený údaj o termíne konečnej splatnosti, ktorý sa vyžaduje podľa § 9 ods. 2 písm.
f) Zákona o spotrebiteľských úveroch, keď žalobca uviedol, cit. : „Termín poslednej splátky úveru, t.
j. konečná splatnosť úveru je 380 deň po uzavretí zmluvy, pričom doba trvania tejto zmluvy je od
uzatvorenia zmluvy do termínu konečnej splatnosti úveru, t. j. 380 kalendárnych dní. Účelom dotknutého
ustanovenia bolo, aby spotrebiteľ bol pri podpise zmluvy informovaný ako dlho je povinný plniť si

povinnosť splácať úver, a preto je nutné, aby dodávateľ v zmluve časovo (dátumovo) špecifikoval
konečnú splatnosť úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov (dátum poskytnutia
úveru spotrebiteľovi, splatnosť prvej splátky, frekvencia, výška a počet splátok - obdobný právny názor
bol vyslovený napr. v rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/151/2012 zo dňa 19.
09. 2012). Uvedenému zodpovedá aj gramatický výklad, keď ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) „dobu

trvania zmluvy“ a „termín konečnej splatnosti“. V zmluve nie je uvedené ani to, kedy má žalovaný začať
úver splácať, keďže v nej chýba uvedenie splatnosti prvej splátky (prvá splátka je splatná 10. deň po
poskytnutí úveru). V uzatvorenej zmluve o spotrebiteľskom úvere nie je uvedený údaj o úrokovej sadzbe
spotrebiteľského úveru, ktorý sa vyžaduje podľa § 9 ods. 2 písm. i) Zákona o spotrebiteľských úveroch,
keď výška úroku bola stanovená za trinásť mesiacov a nie za obdobie jedného roka. V uzatvorenej

zmluve o spotrebiteľskom úvere nie je uvedený údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, ktorý sa
vyžaduje podľa § 9 ods. 2 písm. j) Zákona o spotrebiteľských úveroch, keď v zmluve žalobca uviedol,
že RPMN bola vypočítaná rovnicou podľa zákona, ktorá je v zmluve aj uvedená, no vyčíslená ročná
percentuálna miera nákladov v zmluve uvedená nie je. V uzatvorenej zmluve o spotrebiteľskom úvere
nie je uvedený údaj o výške a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ktorý sa vyžaduje

podľa § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch, keď v zmluve je uvedená iba výška
splátky. Údaj o výške splátok istiny, údaj o výške splátok úrokov žalobca v zmluve neuviedol. Uviedol
iba údaj o výške splátky a to 3 x 2,- Eur a 10 x 51,- Eur. Údaj o termíne splátok istiny úrokov a
iných poplatkov žalobca v zmluve neuviedol, keď v zmluve uviedol, že „prvá splátka je splatná 10.
deň po uzatvorení tejto zmluvy, každá ďalšia splátka až do úplného zaplatenia je splatná 30. deň po

splatnosti predchádzajúcej splátky“. Takáto určenie termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov
spotrebiteľského úveru nemožno považovať za súladné s § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských
úveroch. Nakoľko uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje všetky zákonom predpísané
náležitosti, keď absentuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru (odsek 19. odôvodnenia), o úrokovej
sadzbe (20.), ročnej percentuálnej miere nákladov (21.), o výške splátky istiny, úrokov a iných poplatkov

(22.) a o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (23.), podľa § 11 ods. 1 písm. b) v spojení
s § 9 ods. 2 písm. f), písm. i), písm. j) a písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch sa poskytnutý
úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd preto žalobe čiastočne vyhovel a žalovanú 1/ a
žalovanú 2/ zaviazal spoločne a nerozdielne uhradiť žalobcovi sumu 398,- Eur, ako rozdiel medziposkytnutými finančnými prostriedkami a uhradenými finančnými prostriedkami (400,- Eur - 2,- Eur). Z
dôvodu omeškania žalovanej 1/ a žalovanej 2/ splnením peňažného dlhu vznikol žalobcovi podľa § 369
Obchodného zákonníka právo na zaplatenie úrokov z omeškania podľa predpisov občianskeho práva.

Žalovaným bola preto uložená povinnosť zaplatiť aj úroky z omeškania vo výške 5,05% ročne z dlžnej
sumy od 05. 10. 2015 (deň nasledujúci po dni vyhlásenia úveru za predčasne splatný) do zaplatenia,
keďže omeškanie splnením dlhu doposiaľ trvá. Nakoľko poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov (25.), žaloba je nedôvodná v časti, v ktorej sa žalobca domáhal o žalovaných
zaplatenia sumy prevyšujúcej 398,- Eur. Súd preto žalobu v prevyšujúcej časti, t. j. o zaplatenie 116,-

Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 116,- Eur od 05. 10. 2015 do zaplatenia
zamietol“.
1.6 Na rozhodnutie o trovách konania aplikoval ustanovenie § 255 ods. 2, § 262 ods. 1 CSP a vzhľadom
na pomer úspechu a neúspechu v žalobcu v spore priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči
žalovaným v rozsahu 56% (78% úspech - 22% neúspech).

1.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca (prostredníctvom právneho zástupcu) odvolanie
proti zamietajúcemu výroku v časti o zaplatenie 116,- Eur a úroku z omeškania vo výške 5,05% ročne
od 05. 10. 2015 do zaplatenia (II. výrok) a proti závislému výroku o trovách konania (III. výrok) a žiadal,
aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v plnom rozsahu a uloží
súdu prvej inštancie povinnosť nahradiť mu trovy konania.

1.2 V odôvodnení odvolania namietal nesprávny právny záver súdu prvej inštancie, ktorý je v rozpore
so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES z 23. 04. 2008. Konštatoval, že
požiadavka zakotvená zákonným ustanovením § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. nie je v
súlade s čl. 10 ods. 2 písm. h) Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES z 23. 04.
2008, nakoľko vnútroštátna právna úprava prekročila a neustále porušuje čl. 22 ods. 1 smernice

o povinnosti harmonizovať predmetnú smernicu do vnútroštátneho poriadku. Ďalej poukázal na
rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 09. 11. 2016 vo veci Home Credit proti S. O.
sp. zn. C-42/2015. Uviedol, že vnútroštátna úprava neuvádza akým spôsobom majú byť jednotlivé
zložky splátok vyčíslené, pričom aj nad požiadavku základných náležitostí definovaných smernicou č.
2008/48, ktorá je nadradená vnútroštátnej právnej úprave, zmluva o spotrebiteľskom úvere uvádza

percentuálne rozloženie jednotlivých častí splátok. Skonštatoval preto, že posudzovaná zmluva spĺňa
zákonnú náležitosť v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. a to s poukazom na výklad
smernice č. 2008/48 ustanovenia čl. 10 ods. 2 v spojení s výkladom článku 22 smernice obsiahnutom
v rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C - 42/15. Taktiež namietal, že predmetná
zmluva obsahuje ďalšiu náležitosť a to termín konečnej splatnosti v čl. III. bod 2, pričom vnútroštátna

právna úprava jednoznačne nestanovuje spôsob akým má byť termín konečnej splatnosti špecifikovaný,
a špecifikácia termínu konečnej splatnosti 380 dňom po uzavretí zmluvy je podľa žalobcu presná,
dostatočná a nemenná. Poukázal na právny názor vyslovený v súdnych rozhodnutiach Krajského
súdu v Trnave pod sp. zn. 24Co/795/2014, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/31/2014. Konštatoval,
že povinnosť aplikácie komunitárneho práva vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora zo dňa 09. 03.

1978, sp. zn. 106/77 (Simmenthal). Zároveň poukázal na priamu aplikáciu smernice č. 2008/48/ES a
jej prednostnú aplikáciu pred vnútroštátnym právom, ktoré nie je v súlade s komunitárnym právom.
Namietal, že súd prvej inštancie mal uplatniť normu komunitárneho práva a nie vnútroštátnu právnu
úpravu, pričom obdobný právny názor vyslovil aj Ústavný súd SR v náleze č.k. PL-US3/09-378 zo
dňa 26. 01. 2011. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie o absencii úrokovej sadzby v zmluve o

spotrebiteľskom úvere, pričom súd prvej inštancie opomenul vysvetľovacie ustanovenie v § 2 písm. j) a
k) zák. č. 129/2010 Z. z., z ktorého je zrejmé, že úroková sadzba v zmluve je uvedená vo forme úrokovej
sadzby v čl. I, kde je jasne uvedené, že „úver je poskytnutý za celkový úrok..“, teda za fixné percento na
celú dobu trvania zmluvy, čo je v súlade s citovaným zákonným ustanovením.

3. Žalované 1/, 2/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu
určenom ustanoveniami § 379, § 380 a § 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1
CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom

výroku, ktorým okresný súd žalobu v časti o zaplatenie 116,- Eur s príslušenstvom zamietol (II. výrok) a
v závislom výroku o trovách konania (III. výrok) ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.5.1 Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

5.2 Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

6. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu
odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne, prvoinštančný súd predmetnú
vec skutkovo aj právne správne posúdil. Odvolací súd (v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP) sa v celom
rozsahu stotožňuje i s jeho odôvodnením, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné,
presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi

otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritériá odôvodnenia uvedené v ust. § 220 ods. 2 CSP.

7. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s citovaným ust. § 387
ods.2CSP)pretopoukazujelennaurčiténajzásadnejšieaspekty,ktorýmireagujenaargumentyžalobcu

uvedené v odvolaní.

8. Z obsahu odvolania žalobcu vyplýva, že vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje obligatórne
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z nie je v súlade s čl. 10 ods.

2 písm. h), i) a čl. 22 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES z 23. 04. 2008.

9. Otázka priameho účinku smernice vo všeobecnosti sa v podstate týka vymedzenia podmienok,
za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva únie aplikovať priamo, bezprostredne, na

prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ a otázku priameho
účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v
zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice
zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také, sa nemôžu použiť v rámci sporu,
v ktorom stoja proti

sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore
medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho
zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice.

Uvedený právny záver Súdneho dvora EÚ potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach. Smernica
nemôže sama o sebe ukladať jednotlivcovi povinnosť a ustanovenie Smernice „nie je možné sa voči
takejto osobe dovolávať“ (bod 13. vo veci Marshall C-152/84). Ako Súdny dvor zdôraznil v ustálenej
judikatúre v rozsudku z 26. 02. 1986 Marshall (152/84, Zb.s. 723, bod 48), samotná smernica nemôže
ukladať povinnosti jednotlivcovi, tak že sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať (bod 14. vo

veci Faccini Dori, C-91/92).

10. Celkom zásadným prípadom pre vymedzenie horizontálneho priameho účinku smerníc je veci
Pfeiffer C-397/01 až C-403/01, rozsudok zo dňa 05. 10. 2004, v zmysle ktorého „z toho vyplýva, že
sa nemôže hoci aj jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie Smernice zaručujúcej jednotlivcovi

práva alebo ukladajúce povinnosti ako také, použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne
jednotlivci“ (bod 15. vo veci Pfeiffer C-397/01 až C-403/01).

11. Odvolací súd zdôrazňuje, že nesplnenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle Zákona
o spotrebiteľských úveroch, má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru a

preto odvolací súd konštatuje, že nesúhlasí s argumentáciou žalobcu o splnení obligatórnych náležitostí
posudzovanej, ktoré by sa podľa argumentácie žalobcu nemali uplatňovať s poukazom na články
Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES z 23. 04. 2008.12. V súdenej veci ide o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa vzťahujú príslušné ustanovenia zákona č.
129/2100 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov a ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských

zmluvách. Citovaný zákon v ust. § 9 ods. 2 okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho
zákonníka, stanovuje obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a v ustanovení § 11 ods.
1 zák. č. 129/2100 Z. z.

sankcionuje pre absenciu obligatórnych náležitostí predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov.
Súd prvej inštancie správne pristúpil k prieskumu, či zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje všetky
náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch a dospel k správnemu právnemu záveru, že
predmetná zmluva neobsahuje základnú obsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2 a preto v zmysle § 11 ods.
1 písm. b) cit. Zákona sa považuje predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov. Odvolací súd dospel
k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje

zákonom predpísanú náležitosť, a to konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, v texte zmluvy nie
je obsiahnutý žiaden údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Odvolací súd uzatvára, že s
poukazom na znenie zákonných ustanovení nepostačuje a nie je rozhodujúce, že z obsahu zmluvy
o spotrebiteľskom úvere by bolo možné dátum konečnej splatnosti vypočítať, keďže zákonodarca v
citovanom ustanovení výslovne vyžaduje, aby zmluva obsahovala konečnú splatnosť spotrebiteľského

úveru, čo v danom prípade nebolo splnené.

13. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku, ktorým žalobu v
časti o zaplatenie 116,- Eur a úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 116,- Eur od 05. 10.
2015 do zaplatenia zamietol (II. výrok) ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP vrátane

závislého výroku o trovách konania (III. výrok), pretože okresný súd náležite aplikoval ustanovenie §
255 ods. 2 CSP s prihliadnutím na čiastočný (prevažujúci) úspech žalobcu v spore.

14. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku prvoinštančného súdu (I. výrok) zostal nedotknutý (§ 367

ods. 2 CSP).

15. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval

zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V
tomto prípade boli v odvolacom konaní plne úspešné žalovaná 1/, 2/, zásadne by teda mali nárok aj na
náhradu trov odvolacieho konania. Pretože však zo spisu odvolací súd nezistil, že by žalovanej 1/, 2/
v odvolacom konaní nejaké účelne vynaložené trovy vznikli, odvolací súd im náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).