Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. marec 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/257/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2510212515
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2510212515.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr.
Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v spore žalobcu: 1. J. J., nar. X.X.XXXX, adresa R., J. XXXX/
XX, 2. MUDr. P. F., nar. XX.X.XXXX, adresa R., T. XXXX/XX, obe žalobkyne zastúpené splnomocneným
zástupcom: JUDr. H. J., adresa R., J. XX, proti žalovanému: Trnavský samosprávny kraj, so sídlom
Trnava, Starohájska 10, IČO: 37 836 901, zastúpeného splnomocnencom: Winton, s.r.o., so sídlom

Bratislava, Mostová 2, IČO: 36 861 243, o náhradu za vecné bremeno, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 8C/207/2010-792 zo dňa 2.7.2018 - s výnimkou zamietajúceho
výroku II., takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach výrokov I., III., IV., V., VI. a VII.
p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyniam 1 a 2 p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol vo výroku nasledovne:
I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyniam v 1. a v 2. rade spoločne a nerozdielne sumu vo
výške 55.715,- eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a .
III. Žalovaný m á p r á v o na náhradu trov konania voči žalobkyni v 1. rade a žalobkyni v 2.

rade v rozsahu 1/3.
IV. Spoločnosť AUDING s.r.o., IČO: 36 301 892, so sídlom Bojnícka cesta č. 35, Prievidza m á p r á
v o na náhradu nákladov spojených s účasťou znalca: Ing. Adolfa Daubnera, evidenčné číslo: 915017,
na pojednávaní dňa 13.09.2017, v rozsahu 100%, a to voči žalobkyniam v 1. a v 2. rade v pomere 2/3
a voči žalovanému v pomere 1/3.
V. Súd p r i z n á v a znaleckému ústavu - Stavebná technická univerzita v Bratislave, IČO: 00
397 687, so sídlom Vazovova 5, Bratislava, náhradu nákladov spojených s vypracovaním znaleckého

posudku - znalecký úkon č. 11/2018 zo dňa 30.01.2018 vo výške 1.080,- eur.
Upravuje sa učtáreň Okresného súdu Piešťany, aby po právoplatnosti rozsudku vyplatila znaleckému
ústavu - Stavebná technická univerzita v Bratislave, IČO: 00 397 687, so sídlom Vazovova 5, Bratislava
sumu vo výške 1.080,- eur z preddavku zloženého žalovaným pod položkou registra D14 36/2017.
VI. Znalecký ústav - Stavebná technická univerzita v Bratislave, IČO: 00 397 687, so sídlom Vazovova
5, Bratislava m á p r á v o na náhradu nákladov spojených s vypracovaním znaleckého posudku -

znalecký úkon č. 11/2018 zo dňa 30.01.2018 vo výške 391,20 eur v rozsahu 100%, a to voči žalobkyniam
v 1. a v 2. rade v pomere 2/3 a voči žalovanému v pomere 1/3.VII. Znalecký ústav - Stavebná technická univerzita v Bratislave, IČO: 00 397 687, so sídlom Vazovova
5, Bratislava m á p r á v o na náhradu nákladov spojených s účasťou znalca: doc. Ing. Nadi Antošovej
PhD. bytom U. XX, U. , ev. č. 913 983, na pojednávaní dňa 02.07.2018, v rozsahu 100%, a to voči

žalobkyniam v 1. a v 2. rade v pomere 2/3 a voči žalovanému v pomere 1/3.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,
§ 100 ods. 1, § 101, § 128 ods. 2, § 151n ods. 1, § 151o ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
(ďalej aj len OZ), § 1 ods. 1, § 2 ods. 1, § 3 ods. 1 a 3, § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. o niektorých

opatreniach pri majetkovoprávnom vysporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu
na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

3.Súdprvejinštancievychádzalznespochybnenéhozistenia,ženútenéobmedzenievlastníckehopráva
k pozemku parc. č. 5211/9 o výmere 5.050 m2 zapísaného na LV č. XXXX v kat. úz. R. podielovom
spoluvlastníctve žalobkýň každej v jednej polovici, nastalo v dôsledku výstavby cestného nadjazdu,

ktorého strategický význam je nepochybný. Medzi požiadavkami verejného záujmu spoločnosti a
požiadavkami ochrany základných práv jednotlivca musí byť dosiahnutá spravodlivá rovnováha. Tu na
jednej strane stojí ústavou chránené vlastnícke právo žalobkýň, ktoré je trvalo obmedzené zastavaním
pozemku cestným telesom, pričom by bolo v rozpore s ústavnoprávnymi princípmi hľadieť na toto
obmedzenie bez nároku na primeranú náhradu. Na strane druhej stojí verejný záujem spoločnosti

na strategicky významnom cestnom prepojení. Na to, aby oba záujmy spoločnosti aj žalobkýň zostali
vyvážené, bolo úlohou súdu určiť, či si žalobkyne uplatnili dôvodne a včas nárok na náhradu za
obmedzenie vlastníckeho práva, ak áno, aká náhrada je primeraná a zodpovedajúca obmedzeniu a v
neposlednom rade vysporiadať sa s námietkami strán v konaní.

4. Po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne len čiastočne. V
konaní bolo ustálené a medzi stranami sporu nesporné, že na pozemku vzniklo zákonné vecné bremeno
v zmysle zák. č. 66/2009 Z.z. Priamo zo zákona vznikajú vecné bremená v prípadoch, v ktorých to
osobitný právny predpis výslovne ustanovuje, pričom ich obsah je určený kogentnou právnou normou. V
prípade,žešpeciálnepredpisynemajúosobitnúúpravu,riadisarežimvšeobecnouúpravouobčianskeho

práva. Pri vzniku práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sa poskytne za obmedzenie vlastníctva
pozemku primeraná náhrada zodpovedajúca rozsahu obmedzenia. Náhrada sa poskytuje v peniazoch,
pokiaľ zákon neustanoví, že ju možno poskytnúť aj inou formou.

5. Obsah vecného bremena je daný zákonom č. 66, pričom spočíva v držbe a užívaní pozemku pod

stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby. Pôvodná námietka žalovaného, že
pozemok nie je celý zastavaný cestným telesom bola vykonaným dokazovaním vyvrátená a vyplynula
nielen z potvrdenia Správy katastra v Piešťanoch zo dňa 30.1.2013 (č.l. 197), ale aj geometrického plánu
č. 25/2015 (súčasť znaleckého posudku č. 11/2018, č. l. 660). Po vrátení veci prvostupňovému súdu na
opätovné prejednanie žalovaný túto námietku už neuplatňoval. Žalobkyne si preto správne uplatňovali

náhradu za celý pozemok.

6. Súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, že charakter náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva bol
spočiatku sporný. Námietky žalovaného smerovali k tomu, že náhrada vo forme finančného plnenia
žalobkyniam nepatrí vôbec, v prípade, že by patrila, či ide o opakované plnenie, alebo jednorazovú

náhradu a za aké obdobie. Súd dospel k záveru, že za vzniknuté zákonné vecné bremeno žalobkyniam
patrí jednorazová náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, ktorú bolo potrebné kvalifikovane
ohodnotiť znaleckým posudkom. Z charakteru jednorazovej náhrady nepriamo vyplýva, že nárok na
ňu vznikol dňa 01.07.2009, čo korešponduje s dňom vzniku zákonného vecného bremena, a nie je
možné ju viazať na konkrétne časové obdobie. Je zjavné, že zákon č. 66 stručne zakotvuje vznik

zákonného vecného bremena, pričom o odplate za vecné bremeno sa právna norma nezmieňuje
vôbec. Čiastočne je možné charakterovo pripodobniť iné zákonné vecné bremená, napr. podľa §
23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastnícke bytov a nebytových priestorov alebo zákonné vecné
bremeno podľa zákona o energetike, avšak v žiadnom prípade ich nie je možné zamieňať, alebo
vychádzať z uvedených osobitných predpisov upravujúcich tieto zákonné bremená ako smerodajných.

Podstata vzniku zákonného vecného bremena zaťažujúceho pozemok je zák. č. 66 vymedzená ako
povinnosťvlastníka strpieťvýkontohtopráva,pričommomentomvznikuvecnéhobremena(01.07.2009)
vzniklo aj právo na náhradu za vecné bremeno. Z právnej normy je zjavné, že vecné bremeno
bude pozemok zaťažovať nepretržite a bez časového vymedzenia, preto ani náhrada nemôže maťcharakter opakujúceho sa plnenia, alebo plnenia viažuceho sa ku konkrétnemu časovému obdobiu
(samozrejme po 01.07.2009). K naznačenému právnemu posúdeniu sa v pokročilom štádiu konania
priklonil aj žalovaný a svoju obranu založil na tom, že síce nespochybňuje existenciu nároku žalobkýň

na jednorazovú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, ale pre prekážku litispendencie a námietku
premlčania, tento nárok nemôže byť žalobkyniam priznaný.

7. K námietke litispendencie súd uviedol, že na Okresnom súde Piešťany prebieha konanie sp. zn.:
8C/353/2012 medzi žalobkyňami 1. a 2. a žalovaným, predmetom konania je náhrada za nútené

obmedzenievlastníckehoprávakpozemkuzaobdobieod01.11.2009do30.09.2014vovýške54.785,56
eur a od 01.10.2014 vo výške 928,57 eur za každý kalendárny mesiac do budúcna. Žaloba bola
podaná dňa 02.11.2012, súd rozhodol rozsudkom dňa 08.06.2015. Uznesením 8C/207/2010-347 zo
dňa 18.04.2016 súd prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vedeného pod sp. zn.
8C/353/2012. Toto uznesenie napadol riadnym a včasným odvolaním žalovaný s návrhom na jeho
zrušenie a zastavenie konania a vo veci samej, z dôvodu prekážky už prebiehajúceho konania

(litispendencie) medzi tými istými sporovými stranami o totožnom nároku (takýmto konkurujúcim
konaním malo byť práve konanie vedené na Okresnom súde Piešťany pod spisovou značkou
8C/353/2012), kde v oboch konaniach je uplatňovaný nárok žalobkýň voči žalovanému na finančnú
náhraduzazriadenievecnéhobremenakpozemkuzaobdobieod1.novembra2009do1.augusta2013.

8. Uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.: 26Co/163/2016 zo dňa 17.01.2017 odvolací
súd uznesenie prvostupňového súdu o prerušení konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Podľa odôvodnenia z pripojeného čiastočného rozsudku Okresného súdu Piešťany z 8. júna 2015
č.k. 8C/353/2012-234 odvolací súd zistil, že na Okresnom súde Piešťany pod spisovou značkou
8C/353/2012 prebieha medzi tými istými sporovými stranami konanie, kde sa žalobkyňa 1. a žalobkyňa

2. domáhajú uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť každej zo žalobkýň samostatne náhradu za
nútené obmedzenie vlastníckeho práva k tej istej nehnuteľnosti za obdobie od 1. novembra 2009
do 30. septembra 2014 vo výške 54.785,56 eur a ďalej uloženia povinnosti žalovanému platiť od
1. októbra 2014 žalobkyni v 1. rade a žalobkyni v 2. rade, každej samostatne, náhradu za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva k tomuto pozemku vo výške 928,57 eur za každý kalendárny mesiac

s tým, že splatnú sumu v čase právoplatnosti tohto rozsudku bude žalovaný povinný zaplatiť do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Citovaným čiastočným rozsudkom (rozhodujúc o náhrade za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva žalobkýň k spornému pozemku vecným bremenom za obdobie od 1.
augusta 2013 do 30. septembra 2014 a za obdobie od 1. októbra 2014) súd prvej inštancie žalovanému
uložil I. povinnosť zaplatiť žalobkyni 1. sumu 8.074,68 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku,

II. žalovanému uložil povinnosť platiť žalobkyni 1. sumu 360,52 eur mesačne s účinnosťou od 1. júna
2015, vždy do posledného dňa príslušného mesiaca počnúc právoplatnosťou rozsudku, III. žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 2. sumu 8.074,68 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, IV.
žalovanému uložil povinnosť platiť žalobkyni 2. sumu 360,52 eur mesačne s účinnosťou od 1. júna 2015
do posledného dňa príslušného mesiaca počnúc právoplatnosťou rozsudku a V. vo zvyšku tejto časti

žalobu zamietol. Z uznesenia Krajského súdu v Trnave z 26. októbra 2016 č.k. 23Co/627/2015-321
(ktorým Krajský súd v Trnave rozhodoval o odvolaní voči citovanému čiastočnému rozsudku Okresného
súdu Piešťany) odvolací súd zistil, že krajský súd predmetný čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal
s prekážkou už skôr začatého konania medzi tými istými sporovými stranami o tom istom nároku

„náhradyzazriadenévecnébremeno“(vedenéhonaOkresnomsúdePiešťanypodsp.zn.8C/207/2010,
ktoré začalo skôr) vysloviac právny názor, že vlastník vecným bremenom zaťaženého pozemku (v
prípade, že vecné bremeno k pozemku vzniklo zo zákona a na dobu neurčitú - ako tomu bolo aj v
tomto prípade) má nárok len na jednorazovú finančnú náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva
vecným bremenom (poukazujúc v tejto súvislosti na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

pod sp. zn. 7Cdo 26/2014 ako aj R 73 a rozhodnutie Ústavného súdu SR v konaní sp. zn. I. ÚS
474/2013). Krajský súd v Trnave predmetným rozhodnutím zároveň uložil súdu prvej inštancie povinnosť
skúmať, či sú vzhľadom na práve citovaný právny názor odvolacieho súdu vôbec dané podmienky
konania vedeného na Okresnom súde Piešťany pod spisovou značkou 8C/353/2012, (keď predmetom
konania prebiehajúceho medzi tými istými sporovými stranami ako sú sporové strany v konaní vedenom

pod spis. zn. 8C/207/2010, je plnenie aj z totožného právneho nároku - zaplatenie odplaty za vecné
bremeno, pričom konanie vedené pod spis. zn. 8C/207/2010 začalo skôr) a v prípade zistenia prekážky
litispendencie toto konanie (vedené pod spis. zn. 8C/353/2012) postupom podľa ust. § 161 ods. 1 CSPzastaviť. Uznesením Okresného súdu Piešťany č.k. 8C/353/2012 - 434 zo dňa 23.01.2018 bolo konanie
8C/353/2012 zastavené, uznesenie bolo napadnuté opravnými prostriedkami.

9. V prejednávanej veci sa žalobkyne domáhajú, po pripustenej zmene žaloby, jednorazovej náhrady
za obmedzenie vlastníckeho práva (s časovým vymedzením od 01.07.2009 do 31.12.2012 a po
01.01.2013),vkonaní 8C/353/2012sadomáhajúnáhradyzazriadenievecnéhobremenaakoopakujúce
saplnenie(viďvyššiebod39.).Jezrejmé,žesúdjeviazanýžalobnýmnávrhom,avšakprávneposúdenie
veci je vecou súdu. Súd však nemôže prisúdiť žalobkyniam viac, než čoho sa domáhajú. Žalobkyne

sa spočiatku domáhali zriadenia vecného bremena na pozemku a náhrady zaň. Túto náhradu počas
konania argumentačne odôvodňovali rôzne. Žalovaný tvrdí, že zmena právnej argumentácie smerujúca
k tomu, že žalobkyne sa spočiatku domáhali náhrady za zriadenie vecného bremena za časové obdobie
a ako opakujúce sa plnenie a až neskôr sa domáhali jednorazovej náhrady za nútené obmedzenie
vlastníckeho práva je natoľko zmenou právneho dôvodu, že je daná prekážka litispendencie vo vzťahu
kukonaniu8C/353/2012.Stýmtosasúdnemôžestotožniť.Náhradazazriadenievecnéhobremenačiuž

zriadeného súdom alebo zákonom nie je ničím iným, než náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva.
Obmedzenia spočívajúce v povinnosti žalobkýň strpieť stavbu na pozemku sú samotným obsahom
a podstatou vecného bremena. Je vylúčené, že keď súd v priebehu konania čiastočným rozsudkom
rozhodol, že v časti, ktorou sa žalobkyne domáhali zriadenia vecného bremena, žalobu zamieta, lebo k
vzniku vecného bremena došlo zo zákona, mal by byť nárok žalobkýň na finančnú náhradu automaticky

posudzovaný striktne ako nárok viažuci sa k vecnému bremenu zriadenému rozhodnutím súdu. Pre
súd je v danom smere nepodstatné, či žalobkyne argumentačne odôvodňovali svoj nárok spočiatku
odlišne, podstatné je len to, či v rozhodnom období mali žalobkyne uplatnený nárok spočívajúci v tom, že
žiadajú finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva. Nakoľko obmedzenie vlastníckeho práva
je samotnou podstatou vecného bremena, súd konštatuje že takýto nárok žalobkyne uplatnený mali

(k forme náhrady viď odôvodnenie nižšie). Bolo by príliš formalistické a v rozpore s ústavnoprávnymi
princípmi a so zásadami CSP, keby každú argumentačnú zmenu žalobkýň súd vykladal ako upustenie
od toho, čoho sa domáhali od začiatku súdneho konania, a to finančnej náhrady za obmedzenie
vlastníckeho práva, ktorá je, a aj v čase podania žaloby bola, svojou podstatou odškodnením za
vznik vecného bremena zo zákona. Nemôže dať preto súd za pravdu žalovanému, že v danom

prípade ide o prekážku skôr začatej veci voči 8C/353/2012, keď v prejednávanej veci (8C/207/2010) sa
žalobkyne finančnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva domáhali skôr než sa začalo konanie
8C/353/2012.

10. K námietke premlčania prvoinštančný súd uviedol, že žalovaný v rámci procesnej obrany zdôraznil,

že pokiaľ súd pripustil uznesením na pojednávaní dňa 23.07.2013 zmenu žaloby tak, že žalovaný je
povinný zaplatiť žalobkyniam každej osobitne jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho
práva k pozemku parc. č. 5211/9 o výmere 5.050 m2, zapísaného na LV č. XXXX k.ú. R. vo výške 48.657
eur za obdobie od 01.07.2009 do 31.07.2013, ich nárok je premlčaný, lebo je uplatnený po trojročnej
premlčacej dobe, kedy bolo možné náhradu za vecné bremeno zriadené zákonom si uplatniť, t.j. do 3

rokov od vzniku vecného bremena - 01.07.2012.

11. Právo na zaplatenie finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena je majetkovým právom, ktoré
podlieha premlčaniu v zmysle § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka, a to vo všeobecnej premlčacej
dobe troch rokov, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy sa právo mohlo po prvý raz vykonať, za ktorý

deň v danom spore treba považovať deň nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., ktorým bolo
vecné bremeno zriadené, t.j. 01.07.2009. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru,
že trojročná všeobecná premlčacia doba v danej veci uplynula dňa 01.07.2012. Pre účely posúdenia
premlčania nárokov uplatnených podanou žalobou v preskúmavanej veci bolo rozhodujúce v prvom
rade zodpovedanie otázky, či nárok na náhradu za zriadenie zákonného vecného bremena podľa zák. č.

66/2009 Z.z. treba považovať za jednorazový, alebo ide o opakované plnenie, ako v spore argumentovali
žalobcovia. V tomto smere ide o náhradu jednorazovú. Zákon č. 66/2009Z.z. totiž otázku náhrady
za obmedzenie vlastníka pozemku zaťaženého zákonným vecným bremenom neupravuje vôbec, a
preto, pokiaľ ide o obsah práv a povinností zo zriadeného vecného bremena, je nevyhnutné použitie
všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách, z ktorých vyplýva, že peňažná náhrada

za vznik vecného bremena je jednorazová a nemá charakter opakovaného plnenia. (por. rozsudok
Krajského súd v Bratislave, zo dňa 28.03.2017, sp. zn.: 8Co/158/2015)12. Prvoinštančný súd ustálil, že v danom smere nie je možné inak, ako stotožniť sa so závermi
vyššie cit. rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, vyslovené v obdobnej veci. Nárok za náhradu za
zriadenie vecného bremena zo zákona je majetkovým právom a premlčuje sa v 3 ročnej premlčacej

dobe.Vprejednávanejvecižalobkynesvojnárokpostupnerozširovali.Vuplatnenejnámietkepremlčania
súd musí dať za pravdu žalovanému, ale len čiastočne. Akékoľvek rozšírenie žalobného nároku na
finančnú náhradu čo do kvantity po 01.07.2012 je premlčané, avšak nárok žalobkýň na finančnú
náhradu ako taký premlčaný byť nemôže, keď žalobkyne sa náhrady domáhali už samotnou podanou
žalobou.Preduplynutímpremlčacejdobymaližalobkynepripustenúzmenužalobytýkajúcejsafinančnej

náhrady nasledovne (uznesením na pojednávaní dňa 19.04.2012 - č.l. 81: žalovaný je povinný zaplatiť
žalobkyniam v 1. a 2. rade náhradu za zriadenie vecného bremena na túto nehnuteľnosť vo výške
55.715 eur za obdobie od 1.1.2007 do 31.12.2011 (žaloba v časti týkajúcej sa plnení do budúcna bola
vzatá späť). Je nepochybné, že žalobkyne sa domáhali náhrady spoločne a nerozdielne a až neskôr
(zmena pripustená uznesením zo dňa 13.12.2012 na pojednávaní, č.l. 163), každá osobitne. Podľa
názoru súdu to však nebráni súdu priznať žalobkyniam finančnú náhradu ako takú obom žalobkyniam

spoločne a nerozdielne. Solidarita žalobkýň vyjadrená tým, že sa domáhali finančnej náhrady spoločne
a nerozdielne má svoje opodstatnenie nielen v tom, že obe žalobkyne sú podielovými spoluvlastníčkami
pozemku v podiele 1-ica, ale aj v tom že plnením ktorejkoľvek z nich sa žalovaný zbaví svojho dlhu
voči druhej spoluvlastníčke. Samotná skutočnosť, že žalobkyne neskôr svoj nárok kvantitatívne rozšírili
a rozdelili tak, že sa domáhajú náhrady každá osobitne nie je prekážkou aby súd priznal žalobkyniam

náhradu spoločne. Solidárny spôsob plnenia náhrady podľa názoru konzumuje oba nároky žalobkýň -
každej osobitne, súd má preto za to, že neprekročil, čoho sa žalobkyne domáhali a nepriznal viac, než
bolo uplatnené.

13. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel a rozhodol, že žalovaný

je povinný zaplatiť žalobkyniam v 1. a v 2. rade spoločne a nerozdielne sumu vo výške 55.715,-
eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I). Vo zvyšku súd žalobu zamietol (výrok II.). K
zamietajúcej časti rozsudku uviedol, že nárok žalobkýň prevyšujúci priznanú sumu bol zamietnutý nielen
z dôvodu vznesenej námietky premlčania, ale aj čo do časového vymedzenia náhrady. Žalobkyniam
patrí jednorazová náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, je vylúčené, aby sa viazala na

časové ohraničenie, čo by evokovalo dojem, že do času, kým prebehnú pozemkové úpravy a pozemok
a stavba na ňom sa majetkoprávne usporiadajú, vzniká žalobkyniam nárok na jednorazovú náhradu
opätovne. Uvedené má súvis najmä so zákonnou požiadavkou primeranosti náhrady. Pri pripustení
výkladu,žebynároknajednorazovúnáhradumalvzniknúťvbudúcnostižalobkyniamopätovne,náhrada
za vecné bremeno by mohla značne prevýšiť hodnotu samotného pozemku. Súd preto konštatuje, že

sumu 55.715,- eur priznal žalobkyniam ako finančnú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva
k pozemku zaťaženého zákonným vecným bremenom jednorazovo, nie ako opakujúce sa plnenie, či
plnenie viažuce sa k časovému obdobiu, pričom nárok na náhradu vznikol dňa 01.07.2009, a po tomto
dni žalobkyniam akékoľvek opakovaná náhrada z tohto istého titulu nepatrí.

14. K výške priznanej náhrady a otázke primeranosti náhrady: vychádzajúc z obmedzenia základných
právaslobôd,tedaajzákladnéhoprávavlastniťmajetok,Ústavnýsúduviedol,že„všetkyzákladnépráva
aslobodysachránialenvtakejmierearozsahu,dokiaľuplatnenímjednéhoprávaaleboslobodynedôjde
k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného základného práva a slobody. Rovnováha
verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom na určenie primeranosti obmedzenia každého

základného práva a slobody.“ (II. ÚS 28/96).

15. V konaní žalobkyne žiadali vychádzať zo znaleckého posudku Ing. Mariána Sekulu č. 13/2010 a
spoločnosti AUDING s.r.o. č. 13/2015. Súd však pri stanovení finančnej náhrady nemohol vychádzať ani
z jedného z nich, nakoľko oba znalecké posudky neboli vyhotovené za účelom stanovenia jednorazovej

náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Dňa 05.02.2018 bol súdu doručený Znalecký
posudok č. 11/2018 vyhotovený znaleckým ústavom - Stavebná technická univerzita v Bratislave. Zo
znaleckého posudku vyplynulo, že jednorazová náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva na
pozemku, na ktorom vzniklo ku dňu 01.07.2009 vecné bremeno, je stanovená sumou 103.986,06 eur.

16. Žalovaný voči znaleckému posudku vzniesol výhrady, ku ktorým bola vypočutá znalkyňa. Zo
znaleckého posudku jednoznačne vyplynulo, že odhad všeobecnej hodnoty pozemku bol stanovený
metódou polohovej diferenciácie vo výške 194.806,53 eur a metódou porovnávacou vo výške
195.586,38 eur. Odhad výšky náhrady bol 103.986,06 eur. Súd má za to, že znalkyňa dostatočnezdôvodnila faktory objektivizujúce východiskovú hodnotu pozemku, ktoré mali dopad na hodnotu
koeficientu redukujúcich faktorov. Námietky žalovaného smerujúce k rozsahu podkladov, započítania
DPH a zvolenia porovnávacej metódy neodpovedajúcej potrebám znaleckého posudku, znalkyňa

vyvrátila pri výsluchu, pričom závery znaleckého posudku presvedčivo zdôvodnila. Žalovaný nepredložil
súdu také dôkazy, ani neprezentoval také argumenty, ktoré by súd mohol vyhodnotiť ako spochybňujúce
znalecký posudok. Napriek tomu, že náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva bola znaleckým
ústavom stanovená na sumu 103.986,06 eur, súd s prihliadnutím na námietku premlčania nemohol
žalobkyniam priznať viac, než mali v konaní riadne a včas uplatnené, preto žalobkyniam priznal náhradu

len vo výške 55.715,- eur.

17. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP v spojení s §
255 ods. 1 a 2 CSP a § 256 ods. 1 CSP tak, že prevažne úspešnému žalovanému priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 1/3. Žalobkyne mali v konaní uplatnené tri ucelené nároky: prvým z nich
sa domáhali zriadenia vecného bremena k Pozemku. V tejto časti žaloby boli žalobkyne neúspešné,

nakoľko čiastočným rozsudkom zo dňa 23.8.2012 bola žaloba v tejto časti zamietnutá. Druhým nárokom
žalobkýň bol nárok na jednorazovú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, o ktorej súd rozhodol
rozsudkom vo veci samej. Tretím nárokom bola uplatnená náhrada na vecné bremeno do budúcna,
v tejto časti žalobu vzali žalobkyne späť a konanie bolo zastavené uznesením zo dňa 23.07.2013.
Späťvzatie žaloby bližšie neodôvodnili, nemožno preto zastavenie konania v tejto časti pričítať na

ťarchu žalovanému. Druhovo ide o nároky, z ktorých prvý je typom nároku, pri ktorom nie je možné
vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch a zvyšné dva nároky naopak je možné kvantifikovať. S
prihliadnutím na konkurenciu druhovo odlišných uplatnených nárokov, súd ich považoval za rovnocenné.
Nakoľko úspech v konaní možno čo do prvého nároku pričítať žalovanému, čo do druhého nároku
žalobkyniam 1 a 2 a čo do tretieho nároku opäť žalovanému, hrubý úspech žalovaného v konaní bol v

rozsahu 2/3 a hrubý úspech žalobkýň 1 a 2 v rozsahu 1/3, čo činí čistý úspech žalovaného v rozsahu
1/3. (výrok III)

18. O trovách na znalečnom súd prvej inštancie rozhodol s použitím § 251, § 258 ods. 2 a § 260 CSP.
Skonštatoval, že znalecká organizácia AUDING s.r.o. vyúčtovala daňovým dokladom č. 0-2017/076

náklady spojené s výsluchom znalca Ing. Daubnera na pojednávaní dňa 13.09.2017. Súd rozhodol, že
spoločnosť AUDING s.r.o., má právo na náhradu nákladov spojených s účasťou znalca: Ing. Adolfa
Daubnera, v rozsahu 100%, a to voči žalobkyniam v 1. a v 2. rade v pomere 2/3 a voči žalovanému v
pomere 1/3 (výrok IV.).

19. Znalecký ústav - Stavebná technická univerzita v Bratislave vyúčtovala daňovým dokladom zo
dňa 12.02.2018 znalečné vo výške 1.471,20 eur. Uznesením 8C/207/2010 - 576 zo dňa 19.10.2017
bolo uložené žalovanému, aby zložil preddavok na trovy dôkazu v sume 1.080,- eur. Preddavok bol
zložený a je vedený pod položkou registra D14 36/2017. Súd má vždy povinnosť použiť zložený
preddavok na účely, pre ktorý bol zložený. Súd preto priznal znaleckému ústavu - Stavebná technická

univerzita v Bratislave, náhradu nákladov spojených s vypracovaním znaleckého posudku (znalečné) -
znaleckýúkonč.11/2018zodňa30.01.2018vovýške1.080,-eurzpreddavkuzloženéhožalovanýmpod
položkou registra D14 36/2017. (výrok V.) V prevyšujúcej časti znalečného (nepokrytom preddavkom)
súd rozhodol, že Znalecký ústav má právo na náhradu nákladov spojených s vypracovaním znaleckého
posudku - znalecký úkon č. 11/2018 vo výške 391,20 eur v rozsahu 100%, a to voči žalobkyniam v 1.

a v 2. rade v pomere 2/3 a voči žalovanému v pomere 1/3. (výrok VI.) Čo sa týka nároku znaleckého
ústavu voči jednotlivým stranám, súd vychádzal opäť z princípu procesnej úspešnosti v konaní žalobkýň
a žalovaného. Na pojednávaní dňa 02.07.2018 bola vypočutá znalkyňa doc. Ing. Naďa Antošová, PhD.
za znalecký ústav - Stavebná technická univerzita v Bratislave, čím vzniklo znaleckému ústavu právo na
náhradu nákladov spojených s účasťou znalca na pojednávaní dňa 02.07.2018, v rozsahu 100%, a to

voči žalobkyniam v 1. a v 2. rade v pomere 2/3 a voči žalovanému v pomere 1/3, o ktorých súd rozhodol
podľa princípu procesnej úspešnosti v konaní žalobkýň v 1. a 2. rade a žalovaného. (výrok VII.)

20. Proti tomuto rozsudku výslovne voči výrokom I., III., IV., V., VI. a VII. (teda s výnimkou zamietajúceho
výroku II.) podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalovaný, pričom uplatnil

odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd
žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%,
alternatívne, aby súd zrušil výroky I., III., IV., V., VI. a VII. predmetného rozsudku a vec vrátil súdu prvejinštancie na ďalšie konanie s tým, že žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100%.

21. V úvode odvolania žalovaný popísal priebeh konania tak, že žalobkyňa 1 podala žalobu dňa
19.10.2010, ktorou sa domáhala, aby súd zriadil vecné bremeno na parc. č. 5211/9 na LV č. XXXX
kat. úz. R. vo výmere 5.050 m2 v jej podielovom spoluvlastníctve v 1/2 v prospech žalovaného ako
vlastníka stavby cestného objektu II/499 nachádzajúcej sa na tomto pozemku a aby uložil povinnosť
žalovanému zaplatiť jej náhradu za zriadenie vecného bremena na predmetnú nehnuteľnosť v sume

určenej znaleckým posudkom Ing. Sekulu z júna 2010. Následne uznesením č.k. 8C/207/2010-16
zo dňa 1.3.2011 súd pripustil zmenu žaloby tak, že žalobkyňa 1 sa rovnako domáhala zriadenia
vecného bremena k dotknutému pozemku v prospech žalovaného a naviac požadovala, aby súd uložil
žalovanému zaplatiť jej náhradu za zriadenie vecného bremena vo výške 44.572,- Eur za obdobie
od 1.1.2007 do 31.12.2010 a vo výške 11.143,- Eur ročne od 1.1.2011 vždy do konca mesiaca júna
kalendárneho roka. Následne súd uznesením č.k. 8C/207/2010-67 zo dňa 16.12.2011 pripustil vstup

do konania žalobkyni 2. Na pojednávaní 19.4.2012 žalobkyne znovu navrhli zmenu petitu, ktorú súd
pripustil v znení v zmysle ktorého sa žalobkyne domáhali zriadenia vecného bremena na dotknutom
pozemku a náhrady za vecné bremeno vo výške 55.715,- Eur za obdobie od 1.1.2007 do 31.12.2011 a
ročne vo výške 11.143,- Eur každej zo žalobkýň. Súd čiastočným rozsudkom č.k. 8C/207/2010-129 zo
dňa 23.8.2012 právoplatným 13.9.2012 zamietol návrh žalobkýň 1 a 2 na zriadenie vecného bremena z

dôvodu, že k vzniku vecného bremena došlo priamo zo zák. č. 66/2009 Z.z. podľa § 4 ods. 1 a to dňom
účinnosti tohto zákona 1.7.2009. Opakovane na návrh žalobkýň súd pripustil dňa 13.12.2012 zmenu
žalobného petitu tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 1 a 2 každej osobitne náhradu za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva k danému pozemku vo výške 33.429,- Eur za obdobie od 1.1.2010 do
31.12.2012 a za obdobie od 1.7.2009 do 31.12.2009 čiastku 5.571,- Eur ako aj ročnú náhradu vo výške

11.143,- Eur každej žalobkyni osobitne. Súd uznesením č.k. 8C/207/2010-203 zo dňa 22.2.2013 konanie
v časti o náhradu 27.858,- Eur žalobkyni 1 aj 2 za obdobie od 1.1.2007 do 30.6.2009 zastavil. Napokon
na pojednávaní 23.7.2013 súd uznesením pripustil zmenu petitu v znení, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobkyniam 1 a 2 každej osobitne jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva k
pozemku vo výške 48.657,- Eur za obdobie od 1.7.2009 do 31.7.2013 a nahradiť žalobkyniam trovy

konania. zároveň bolo konanie v časti o náhradu 1.486,- Eur za obdobie po 1.1.2013 žalobkyni 1 aj 2
zastavené.

22. Rozsudkom č.k. 8C/207/2010-241 zo dňa 22.2.2013 súd žalobu zamietol s odôvodnením, že tento
nárok musia žalobkyne obhájiť v správnom konaní o pozemkových úpravách s poukazom na príslušné

ustanovenia Zákona o majetkoprávnom vysporiadaní pozemkov a zák. č. 330/1991 Zb. o pozemkových
úpravách.... Na základe odvolania žalobkýň Krajský súd v Trnave uznesením č.k. 10Co/480/2014-326
zo dňa 30.12.2015 toto rozhodnutie súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd pritom
dospel k záveru, že nadobudnutím účinnosti zák. č. 66/2009 Z.z. síce vzťahy užívania pozemkov
pod stavbami vlastníkmi stavieb získali potrebný právny rámec a nároky vlastníkov pozemkov pod

stavbami tak prestali byť vzťahmi posudzovateľnými podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení,
to však nemohlo vlastníkov pozemkov obmedzených uzákonením vecných bremien zbaviť práva i v
takomto čase požadovať náhradu za pretrvávajúce a zákonom zlegalizované obmedzenie.

23. V ďalšom odvolateľ poukázal na to, že do konania bolo predložených niekoľko znaleckých

posudkov, posledný pod č. 11/2018 vypracovaný Stavebnou technickou univerzitou v Bratislave, ktorého
predmetom bolo stanoviť jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie predmetného vlastníckeho
práva k danej nehnuteľnosti. Žalovaný namietal závery tohto znaleckého posudku najmä v nesprávnej
výške určujúcej koeficient redukujúcich faktorov, zvolenie porovnávacej metódy nezodpovedajúce
potrebám znaleckého posudku a nesprávne prirátanie DPH do výslednej výšky náhrady. Námietky voči

znaleckému posudku naďalej trvajú, pričom súd sa s nimi dostatočne nevysporiadal. Osobitne pokiaľ
ide o námietku započítanej DPH, keď žalovaný má za to, že ide o otázku právnu a súd sa k nej mal
relevantne vyjadriť. Napriek tomu iba prevzal tvrdenia znalca, ktoré nekonfrontoval s argumentáciou
žalovaného do tej miery, že by poskytol relevantné a plnohodnotné odpovede.

24. Žalovaný vzniesol taktiež námietku litispendencie s poukazom na konanie vedené na súde pod sp.
zn. 8C/353/2012 a vyjadrenia žalobkýň.25. Rovnako žalovaný písomným podaním doručeným súdu na pojednávaní 2.7.2018 vzniesol námietku
premlčania voči uplatnenému nároku. Poukázal pritom na to, že premlčacia doba začína plynúť odo
dňa, kedy sa právo mohlo prvý raz uplatniť na súde, čo v danom prípade je deň nadobudnutia účinnosti

Zákona o majetkovoprávnom vysporiadaní pozemkov, teda deň, kedy bolo vecné bremeno zriadené,
t.j. 1.7.2009. Trojročná všeobecná premlčacia lehota stanovená OZ tak uplynula 1.7.2012. Uznesenie
súdu o zmene žaloby zo dňa 13.12.2012 a nasl. bolo vydané po uplynutí premlčacej doby, v ktorej
si žalobkyne mohli uplatniť svoj jednorazový nárok na zriadenie vecného bremena. Zmenou petitu po
uplynutí premlčacej doby došlo nielen ku kvantitatívnej zmene požadovaného plnenia, ale taktiež k

zmene spôsobu plnenia a naviac k zmene právneho titulu požadovaného plnenia.

26. Žalovaný má za to, že uplatnený nárok je premlčaný a preto žaloba mala byť zamietnutá v celom
rozsahu. Naviac predmet konania bol vymedzený žalobným návrhom zo dňa 23.7.2013 a o tomto bol
súd povinný rozhodovať. Poukázal na to, že napriek zastúpeniu žalobkýň advokátom predniesli päť
žalobných návrhov. Žalobný návrh pred uplynutím premlčacej doby nereflektoval existenciu zákonného

vecného bremena, nežiadal za zriadenie tohto bremena náhradu. Posledný žalobný návrh pred
uplynutím premlčacej doby smeroval k tomu, aby došlo k zriadeniu tzv. súdneho vecného bremena v
prospech žalovaného a žalovaný platil žalobkyniam náhradu v ročných intervaloch, pričom naviac táto
bola ohraničená časovými obdobiami za aké náhradu požadovali. Až po vydaní čiastočného rozsudku
a po uplynutí premlčacej doby žalobkyne zmenili žalobný návrh, žiadali náhradu za nútené obmedzenie

vlastníckeho práva k pozemku. Žalovaný sa domnieva, že súd mal zamietnuť žalobu v celom rozsahu.
Považoval za zrejmé, že žalobkyne si uplatnili nárok na náhradu za zákonom zriadené vecné bremeno
až po uplynutí premlčacej doby dňa 13.12.2012. Potom, čo súd na pojednávaní v tento deň pripustil
zmenu žaloby, došlo k uplatneniu práva. Dovtedy sa žalobným návrhom domáhali, aby súd zriadil vecné
bremeno a za to požadovali náhradu v podobe opakovaného ročného plnenia. Žalovaný takéto právne

posúdenie namietal, pričom odkázal na svoje písomné stanovisko zo dňa 2.7.2018. Podľa jeho názoru
nárok uplatnený zmenou žaloby považuje za premlčaný, ak uznesenie o pripustení zmeny žaloby bolo
vydané po uplynutí premlčacej doby. Keďže premlčacia doba uplynula dňom 1.7.2012, žalobkyne si svoj
nárok uplatnili neskoro. V tejto súvislosti odkázal na uznesenie NS SR sp. zn. 1Sžr/38/2011. Zmenou
žaloby zo dňa 13.12.2012 podľa odvolateľa došlo nielen ku kvantitatívnej zmene, ale táto zmena mala aj

kvalitatívne parametre, keď žalobkyne si pred uplynutím premlčacej doby uplatňovali nárok na základe
iného právneho titulu, pričom vychádzali z iných skutočností a uplatňovali si iný nárok, ako po zmene
žaloby. Ak žalobkyne žiadali súd o zriadenie vecného bremena a za to chceli v ročných opakovaných
platbách odplatu, t.j. náhradu za súdom zriadené vecné bremeno, nemožno súhlasiť s názorom, že
zmenou žaloby, ktorá spočívala v požadovaní náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva,

t.j. zákonné vecné bremeno, nedošlo k podstatnej zmene, ktorá by zakladala premlčanie nároku. Pri
zákonnom vecnom bremene pritom začína plynúť premlčacia lehota dňom účinnosti zákona, ale pri
súdom zriadenom vecnom bremene začína plynúť až dňom právoplatnosti rozsudku o jeho zriadení.
Ide o odlišné inštitúty s odlišnými následkami vo vzťahu k premlčaniu a preto ich nemožno spájať,
ako k tomu nesprávne pristúpil súd, nemožno tvrdiť, že ide o uplatnenie rovnakého nároku. V tejto

súvislosti poukázal na bližšie nešpecifikovanú judikatúru súdov, podľa ktorej ak si žalobca uplatnil
nárok na zaplatenie úrokov z omeškania podľa Obchodného zákonníka ako príslušenstvo pohľadávky,
ktorá vznikla podľa Hospodárskeho zákonníka, nemôže mu súd priznať poplatok z omeškania podľa
Hospodárskeho zákonníka bez toho, aby došlo k zmene žaloby.

27. Odvolateľ vyslovil tiež názor, že pri zmene žaloby po uplynutí premlčacej doby došlo aj k podstatnej
zmene tvrdených okolností, nárok sa totiž opiera o iné skutočnosti, ako pred zmenou žaloby. V literatúre
sa možno stretnúť aj s názorom, že ide o zmenu v právnej kvalifikácii v dôsledku zmeny skutkového
stavu, keď v konečnom dôsledku ide o zmenu v skutkovom stave, ktorý má vplyv na zmenu právnej
kvalifikácie. Podľa odvolateľa je nespochybniteľné, že došlo k zmene žaloby z dôvodu, že žalobkyne

začali uplatňovať svoj nárok na základe inej skutočnosti, konkrétne existencie zákonom zriadeného
vecného bremena. Dal do pozornosti aj skutočnosť, že pokiaľ obe sporové strany dospejú k rovnakému
záveru, súdne rozhodnutie by takýto záver malo akceptovať, pokiaľ nie je v rozpore s dobrými mravmi.
Uznesením súdu o zmene petitu dňa 13.12.2012 došlo k uplatneniu nároku na základe iného právneho
dôvodu po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Naviac žalovaný poukázal aj na skutočnosť,

že zmenu žaloby po 1.7.2012 je nutné vyhodnotiť aj z pohľadu zmeny požadovaného nároku. Kým
zmenou žaloby zo dňa 19.4.2012, z ktorej vychádzal aj súd v rozsudku požadovali opakované ročné
plnenie, až zmenou žaloby zo dňa 13.12.2012 požadovali jednorazové plnenie. Žalovaný má za to, že
súd priznal žalobkyniam úplne niečo iné, ako pred uplynutím premlčacej doby požadovali. Vzhľadom nanespochybniteľný záver, s ktorým sa stotožnil aj súd, má žalovaný za to, že nie je možné žalobkyniam
priznať jednorazovú náhradu, keď tú pred uplynutím premlčacej doby nepožadovali. V rozsudku súd
priznal žalobkyniam viac ako požadovali, keď žalobkyne pred uplynutím premlčacej doby požadovali

plnenie za určité obdobie a súd im priznal náhradu za trvalé obmedzenie vlastníckeho práva a priznal
im náhradu z iného titulu ako požadovali. Podľa názoru žalovaného došlo zo strany súdu vydaním
predmetného rozsudku k zásadnému pochybeniu, keďže rozsudok nezohľadňuje predmet konania
vymedzený žalobným návrhom a to v rozpore s § 216 CSP porušil zásadu ne ultra petitum a priznal
žalobkyniam viac, než požadovali. Súd pritom v rozsudku dokonca ignoroval vlastné uznesenie zo

dňa 22.2.2013 č.k. 8C/207/2010-203, v ktorom výslovne uviedol, že zastavuje konanie v časti návrhu
o náhradu 27.858,- Eur. Preto ak by sa aj súd nestotožnil s vyššie prezentovanými argumentmi a
názormi žalovaného a priznal žalobkyniam čiastku požadovanú pred uplynutím premlčacej doby je nutné
konštatovať, že od tejto čiastky mala byť odrátaná suma, v ktorej rozsahu bolo konanie zastavené, t.j.
27.858,- Eur.

28. Následne žalovaný znovu poukázal na svoje námietky voči znaleckému posudku, s ktorými sa
súd v odôvodnení bližšie nezaoberal a nekriticky prevzal závery posudku. Naviac v odôvodnení sa súd
žiadnymspôsobombližšienezaoberalprimeranosťoupeňažnéhoplneniaurčenéhovovýroku,ibastroho
skonštatoval, že výška peňažného plnenia je primeraná. Žalovaný sa domnieva, že tým dochádza k
porušeniu jeho procesných práv v takej miere, že bolo porušené právo na spravodlivý proces.

29. V závere žalovaný poukázal na to, že výroky III. až VII. rozsudku sú závislé od merita a preto tieto
napáda v zmysle uvedenej argumentácie a žiada, aby mu súd priznal náhradu trov v celom rozsahu.

30. K doručenému odvolaniu žalovaného podali prostredníctvom splnomocnenca písomné vyjadrenie

žalobkyne, ktorým navrhli, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdil, nakoľko
je vo výroku vecne správne, subsidiárne, aby odvolanie žalovaného odmietol.

31. Žalobkyne vyslovili názor, že súd prvej inštancie veľmi precízne konal, zisťoval skutkový stav,
zabezpečoval dôkazy aj formou znaleckých posudkov. Predmetné konanie prebieha už deviaty rok len

preto, že žalovaný prichádzal sústavne s novými námietkami. Obidve uznesenia odvolacieho Krajského
súdu v Trnave zdôrazňujú dôvodnosť nároku žalobkýň voči žalovanému ohľadom výplaty jednorazovej
náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Žalovaný zrejme účelovo a úmyselne zamieňa
dva právne odlišné inštitúty, totiž odplatu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva a usporiadanie
vlastníctva pozemkovými reformami, hoci je výlučnou povinnosťou žalovaného, aby takúto reformu

inicioval, ktorú však žalovaný v súčasnom čase neuskutočnil, nezačal. Pripomenuli dôvodovú časť
uznesenia Krajského súdu v Trnave č.k. 10Co/480/2014-326 a 10Co/481/2014, z ktorého citovali, že
bezodplatnosť vecného bremena nemožno vyvodiť z toho, že príslušný zákon otázku náhrady nerieši,
žalovanému stav bezdôvodného obohacovania sa na úkor žalobkýň vyhovuje. Zástupcovia žalovaného
vo svojich podaniach (č.l. 413, 702, 703) jednoznačne uznávajú nárok žalobkýň, avšak len na základe

nového znaleckého posudku, tomu súd vyhovel. Menoval Ing. Bindera - AUDING, s.r.o., Prievidza,
ktorý určil jednorazovú náhradu 172.000,- Eur, zástupca žalovaného namietal uvedenú výšku a žiadal
menovať nového, zrejme kontrolného znalca, čomu súd opäť vyhovel a menoval STU - Stavebná
fakulta, Ústav stavebného znalectva v Bratislave, ktorý určil výšku jednorazovej náhrady spolu čiastkou
103.986,- Eur. Tento znalecký posudok opäť zástupca žalovaného neuznal ako súci na riešenie danej

situácie. Námietky advokáta žalovaného vyčerpávajúcim spôsobom vybavil súd prvej inštancie vo
svojom rozhodnutí z 2.7.2018 v odseku 48. V ďalšom žalobkyne poukázali na nimi tvrdené pochybenia
predchádzajúcej konajúcej sudkyne JUDr. Kondlovej.

32. V ďalšej časti vyjadrenia sa žalobkyne vyjadrili k ich návrhu na odmietnutie podania žalovaného

označeného ako odvolanie. Podľa žalobkýň podanie nie je kvalifikované a kompetentné, § 392 písm. a)
neexistuje, § 388 CSP nie je možné na danú procesnú situáciu aplikovať, nakoľko sú splnené podmienky
na potvrdenie napadnutého rozsudku. Žalovaný si v otázke zrušenia napadnutého rozsudku protirečí,
keď uvádza odkaz na § 388 CSP o zmene rozhodnutia, vzápätí však alternatívne navrhuje, aby súd
zrušil rad výrokov, samotný návrh odvolacieho podania „Súd žalobu v celom rozsahu zamieta“, nemá

oporu v CSP, súd druhého stupňa musí najskôr vo veci konať, následne môže zmeniť rozhodnutie,
teda odvolací návrh je nesprávny. Žalovaný svoje odvolanie nemohol odôvodniť podľa poučenia v
napadnutom rozsudku, nakoľko tam uvedené skutočnosti v bode a) až h) nenastali, neboli ani vecne
cez proces namietané.33. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zastúpenia podal písomné vyjadrenie k doručenému
vyjadreniu žalobkýň k odvolaniu, ktorým žiadal súd druhej inštancie, aby rozsudok zmenil a žalobu v

celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal trovy konania v celom rozsahu, alebo aby zrušil výroky
napadnuté v odvolaní a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, pričom zároveň žiadal priznať
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. V úvode uviedol, že trvá na podanom odvolaní
v celom rozsahu. Žalobkyne sa vo vyjadrení nevenujú odvolaniu z obsahovej ani vecnej stránky, ale
len opakujú tvrdenia, ktoré nie sú pre toto konanie podľa názoru žalovaného relevantné. Žalovaný

v odvolaní tvrdil, že nárok žalobkýň je premlčaný, pričom primárnym dôvodom premlčania je zmena
žalobného petitu po uplynutí premlčacej doby, pri ktorej došlo aj ku kvalitatívnej zmene. Ďalej žalovaný
poukazoval na uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým došlo k zastaveniu v časti o 27.858,- Eur, túto
čiastku mal súd odpočítať od priznaného nároku. Napokon žalovaný v odvolaní vytýkal nedostatočné
odôvodnenie primeranosti výšky priznanej sumy žalobkyniam. Pokiaľ žalobkyne uvádzajú, že žalobca
spôsobil zdĺhavosť konania, je nutné poukázať na neustále zmeny žalobných návrhov žalobkýň,

ktoré spôsobili neúmerné predlžovanie konania a potrebu neustále nanovo vykonávať dokazovanie v
závislosti od vytýčeného predmetu konania. Žalovaný pritom trvá na svojich výhradách voči znaleckému
posudku a zdôrazňuje najmä nedostatočné zdôvodnenie výšky priznanej sumy v rozsudku.

34. K návrhu na odmietnutie odvolania žalovaný uvádza, že poukázanie na ust. § 392 CSP je

namieste. To, že v texte je chyba v písomnosti a poukaz na písm. a) tohto ustanovenia, nie je dôvodom
na odmietnutie odvolania. Z predmetného odvolania je dostatočne zrejmé, čoho sa žalovaný domáha,
naviac odvolací súd nie je viazaný odvolacím návrhom. Čo sa týka časti vyjadrenia smerujúceho
voči konajúcim sudkyniam či právnemu zastúpeniu žalovaného, nepovažuje za vhodné predmetné
komentovať.

35. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.

36. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom

- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie v napadnutom rozsahu vydané (§ 359 CSP), proti
rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s

prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní

zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že
odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech, v dôsledku čoho boli splnené podmienky, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach (teda s výnimkou nenapadnutého
výroku II.) ako vo výrokoch vecne správny, potvrdil (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).

37. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným uplatnenou odvolacou argumentáciou
žalovaného, bolo posúdiť správnosť záverov súdu prvej inštancie, vo vzťahu k premlčaniu uplatneného
nároku s ohľadom na zmeny žaloby, vo vzťahu k rozsahu priznaného nároku s ohľadom na to, že
predtým došlo k čiastočnému zastaveniu konania v časti o 27.858,- Eur a vo vzťahu k primeranosti výšky
priznanej náhrady žalobkyniam, s ohľadom na ne/dostatočnosť odôvodnenia tejto časti rozhodnutia.

Výrok II. preskúmavaného rozsudku, ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol, nebol odvolaním žiadnej
zo strán napadnutý, nadobudol právoplatnosť a netvoril tak predmet prieskumu odvolacieho súdu. V
odvolacom konaní pritom bolo nevyhnutné zohľadniť zásadu v zmysle čl. 16 ods. 3 základných princípov
CSP, že v konaní o opravnom prostriedku a v ďalšom konaní nemôže byť rozhodnuté nepriaznivejšie
pre stranu, ktorá opravný prostriedok uplatnila (teda zákaz reformatio in peius).

38. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože v celom
rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutéhorozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací
súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej

inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:

A. Premlčanie

Súdom prvej inštancie bolo v odôvodnení preskúmavaného rozsudku riadne vyargumentované a medzi
stranami už ani nebolo sporné, že právo na zaplatenie finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena
je majetkovým právom, ktoré podlieha premlčaniu v zmysle § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka vo
všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy sa právo mohlo realizovať
po prvýkrát, teda v danom prípade odo dňa nadobudnutia účinnosti zák. č. 66/2009 Z.z., ktorým bolo
vecné bremeno k predmetnému pozemku v podielovom spoluvlastníctve žalobkýň zo zákona zriadené

ku dňu 1.7.2009, v dôsledku čoho premlčacia lehota uplynula dňom 1.7.2012. Z obsahu spisu je zrejmé,
že žalobkyne (pred pristúpením žalobkyne 2, najskôr iba sama žalobkyňa 1) si od začiatku žalobou
doručenou súdu 19.10.2010 uplatňovali nárok na finančnú náhradu za zriadenie vecného bremena k
dotknutému pozemku. Čiastočným rozsudkom č.k. 8C/207/2010-129 zo dňa 23.8.2012, právoplatným
13.9.2012, súd pritom zamietol návrh žalobkýň na zriadenie vecného bremena súdom z dôvodu, že k

vzniku vecného bremena došlo priamo zo zák. č. 66/2009 Z.z., uznesením zo dňa 13.12.2012 pripustil
zmenu žaloby, na základe ktorej si žalobkyne uplaňovali nárok na náhradu až od 1.7.2009 a uznesením
zo dňa 22.12.2013 bolo konanie v časti 27.858,- Eur (náhrada za čas od 1.1.2007 do 30.6.2009) pre
späťvzatie zastavené. Súd prvej inštancie správne ustálil, že náhrada za zriadenie vecného bremena
k tým istým pozemkom, v tom istom rozsahu, či už zriadeného súdom alebo zo zákona, je vždy

náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Je vecou súdu, aby tvrdený skutkový stav podradil pod
hmotnoprávnu normu, ktorá tomuto skutkovému stavu zodpovedá. Vo vzťahu k nároku na zaplatenie
tejto náhrady uplatňovanej od počiatku konania, odvolací súd zhodne s prvoinštančným považoval za
nerozhodné, či táto finančná náhrada z titulu vecného bremena, bola uplatňovaná v úvode konania
opierajúc sa o vecné bremeno zriadené súdom a neskôr (po uplynutí premlčacej lehoty) o vecné

bremeno vzniknuté zo zákona. Žalobkyne totiž v priebehu celého konania žiadali finančnú náhradu
za obmedzenie ich vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam zo strany žalovaného. Tým,
že si žalobkyne uplatňovali nárok na už žalobou uplatňovanú finančnú náhradu za obmedzenie ich
vlastníckeho práva z titulu zo zákona vzniknutého vecného bremena až po uplynutí premlčacej lehoty,
teda nedošlo k uplatneniu nároku až po premlčaní.

B. K výške náhrady s ohľadom na zastavenie konania v späťvzatej časti 27.858,- Eur

39. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyne si tak pred premlčaním (uznesenie pripúšťajúce zmenu petitu
zo dňa 19.4.2012 č.l. 81), ako aj po uplynutí premlčacej lehoty (uznesenie o pripustení zmeny zo dňa

13.12.2012 č.l. 163) uplatňovali nárok na zaplatenie náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vždy
po 11.143,- Eur ročne do budúcna, pričom pred premlčaním si uplatňovali túto sumu od 1.1.2007 a
bola vyčíslená za obdobie do 31.12.2011 na 55.715,- Eur ročne a od 1.1.2012 požadovaná v sume
11.143,- Eur ročne do budúcna. Po pripustenej zmene zo dňa 13.12.2012 si znova uplatňovali sumu
11.143,- Eur ročne, avšak za obdobie od 1.1.2010 do 31.10.2012 vo vyčíslenej sume 33.429,- Eur a

za obdobie od 1.7.2009 do 31.12.2009 v sume 5.571,- Eur, t.j. spolu vo výške 39.000,- Sk a zároveň
tiež do budúcna od 1.1.2013 ročne sumu 11.143,- Eur. Zároveň došlo k späťvzatiu žaloby vo zvyšku,
ktorá bola vyčíslená sumou 27.858,- Eur ako náhrada za obdobie od 1.1.2007 do 30.6.2009 (po 928,58
Eur mesačne vychádzajúc zo sumy 11.143,- Eur ročne). V tejto časti bolo konanie uznesením na č.l.
203 spisu čiastočne zastavené Je teda zrejmé, že zastavenie konania v sume 27.858,- Eur predstavuje

späťvzatie a zastavenie konania v uplatňovanej sume za obdobie od 1.1.2007 do 30.6.2009 s tým, že
naďalej bol uplatňovaný nárok na náhradu za obdobie až od 1.7.2009 (od vzniku zákonného vecného
bremena) avšak naďalej do budúcna bez ohraničenia v sume po 11.143,- Eur ročne. Vzhľadom na
uvedené neprichádza potom do úvahy odpočítanie od uplatnenej sumy 27.858,- Eur, v ktorej bolo
konanie čiastočne zastavené, keďže naďalej bol uplatňovaný nárok po 11.143,- Eur ročne od 1.7.2009

do budúcna bez ohraničenia. Späťvzaté a zastavené konanie bolo v nároku na náhradu za obdobie
od 1.1.2007 do 30.6.2009 vyčísleného sumou 27.858,- Eur. Vzhľadom na popísané, keď nárok na
finančnú náhradu žalobkyne uplatňovali, tak pred premlčaním ku dňu 19.4.2012, ako aj po premlčaní ku
dňu 13.12.2012, fakticky vždy v sume 11.143,- Eur ročne do budúcna bez ohraničenia, pričom ku dňu19.4.2012 to bolo od 1.1.2007 a ku dňu 13.12.2012 až od 1.9.2009, nie je možné späťvzatú časť 27.858,-
Eur odrátať od uplatňovanej sumy. Tým, že žalobkyne si neustále uplatňovali náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva vo výške 11.143,- Eur ročne, nedošlo zmenou žaloby ku dňu 13.12.2012 k jej

rozšíreniu, menilo sa len vyčíslenie pevnej sumy k dátumu, kedy k zmene došlo a naďalej sa uplatňovala
suma po 11.143,- Eur ročne do budúcna. Následne uznesením z 22.2.2013 (č.l. 203), ktoré nadobudlo
právoplatnosť 28.3.2013, došlo v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby k zastaveniu konania takto
uplatňovanej sumy výlučne za obdobie od 1.1.2007 do 30.6.2009, do obdobia, kedy vzniklo vecné
bremeno zo zákona, vyčíslené v sume 27.858,- Eur. Späťvzatie žaloby v tejto časti nijako neovplyvnilo

to, že žalobkyne si tak pred premlčaním, ako aj po premlčaní rovnako uplatňovali náhradu za vecné
bremeno v rozsahu 11.143,- Eur ročne do budúcna bez časového ohraničenia. Súd teda neprekročil
žalobný návrh, nepriznal žalobkyniam viac než čoho sa domáhali a neporušil zásadu ne ultra petitum
(§ 216 CSP).

40. Až uznesením zo dňa 23.7.2013 (č.l. 218) došlo k pripusteniu zmeny, keď žalované si uplatňovali

každá osobitne už jednorazovú náhradu a to v sume 48.657,- Eur (teda spolu 97.314,- Eur), vzhľadom na
jednorazovosť náhrady s nadbytočným uvedením, že za obdobie od 1.7.2009 do 31.7.2013. Až od tejto
zmeny žaloby už uplatňovaná suma nezodpovedá predtým uplatňovanej náhrade 11.143,- Eur ročne
zo žalobkyňami neuvedeného dôvodu. Z obsahu spisu je pritom zrejmé, že žalobkyne od počiatku ich
spoločenstva v konaní si uplatňovali uplatnenú finančnú náhradu vždy pre každú osobitne (viď č.l. 80

a nasl. spisu). K rozšíreniu žaloby po uplynutí premlčacej lehoty po 1.7.2012, teda v konaní nedošlo,
nie je preto zrejmé o čo sa opiera záver súdu v ods. 43 preskúmavaného rozsudku, že až neskôr,
pri zmene pripustenej uznesením dňa 13.12.2012 na pojednávaní (č.l. 163) si uplatňovali nárok každá
osobitne. Žalobkyne si teda naposledy po pripustení poslednej zmeny žaloby dňa 23.7.2013 uplatňovali
každá osobitne jednorazovú náhradu 48.657,- Eur, čo predstavuje finančnú náhradu za obmedzenie

vlastníckeho práva za celý pozemok v sume 97.314,- Eur. Súd im priznal solidárnu náhradu spoločne
a nerozdielne v sume 55.715,- Eur, pričom v celom zvyšku výrokom II. žalobu zamietol. Žalobkyne
pritom predmetný rozsudok odvolaním nenapadli, odvolal sa iba žalovaný a v zmysle cit. čl. 16 ods. 3
základných princípov CSP, v odvolacom konaní nemohlo byť rozhodnuté nepriaznivejšie v neprospech
odvolateľa, teda žalovaného.

C. K primeranosti priznanej náhrady vo vzťahu k záverom znaleckého posudku

41. Keďže posúdenie primeranosti finančnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva žalobkýň
si vyžadovalo odborné znalosti, súd prvej inštancie správne pribral do konania Znalecký ústav

STU Bratislava (keď predchádzajúce dva znalecké posudky Ing. Mariána Fekulu č. 13/2010 a
spoločnosti AUDING, s.r.o. č. 13/2015 boli nepoužiteľné, keďže neboli vyhotovené za účelom stanovenia
jednorazovej náhrady), ktorý podal znalecký posudok č. 11/2018 v ktorom stanovil jednorazovú náhradu
za nútené obmedzenie vlastníckeho práva žalobkýň, na ktorom vzniklo ku dňu 1.7.2009 vecné bremeno,
sumou 103.986,06 Eur. Žalovaný vzniesol voči niektorým záverom znaleckého posudku výhrady,

v dôsledku čoho súd vykonal aj výsluch zástupkyne zhotoviteľa znaleckého posudku na súdnom
pojednávaní, ktorý bol orientovaný na vyjadrenie sa Doc. Ing. Nade Antošovej, PhD. k žalovaným
sporovaným záverom posudku. K výške koeficientov regulujúcich faktorov uviedla, že vychádzala z
vyhlášky a výška koeficientu je zdôvodnená na strane 13 znaleckého posudku, kde je uvedené, že
hodnota bola stanovená na 0,95 z rozpätia 0,20 až 0,99 z kategórie 11 - iné faktory (tvar pozemku,

druh možnej zástavby - úzky dlhý tvar s možnosťou výstavby a využitia podľa územného plánu obce
na základný komunikačný systém) s tým, že koeficient 0,95 zohľadňuje faktory zo škály, ktorá je
prípustná podľa vyhlášky, pričom ide o tvar, druh pozemku, využitie ako dopravný koridor, veľkosť
a výmera pozemku. V ďalšej časti výpovede sa zástupkyňa znaleckého ústavu vyjadrila k použitiu
porovnávacej metódy s tým, že výber metódy vykonáva vždy znalec a jej použitie je odôvodnené

na str. 4 až 5 a 18 znaleckého posudku, kde sú podrobnejšie zdôvodnené teoretické východiská s
tým, že odhad všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti bol stanovený metódou polohovej diferenciácie a
metódou porovnávacou z kúpnych zmlúv uzavretých v roku 2002 pre pozemky v rovnakej lokalite
na základe zmlúv z reálnych obchodných transakcií, nakoľko túto považuje za znalecký odhad
najpravdepodobnejšiej ceny ku dňu ohodnotenia, ktorú by mala dosiahnuť na trhu v podmienkach

voľnej súťaže pri poctivom predaji, keď kupujúci aj predávajúci konajú s patričnou informovanosťou a
opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená neprimeranou pohnútkou obvykle na úrovni
vrátane DPH. Vo výpovedi znalkyňa uviedla, že iné podklady sa zabezpečiť nepodarilo, vyhláška
umožňuje použitie troch porovnateľných podkladov, pokiaľ nie je k dispozícii viac alebo nie sú vhodnépodklady, nie je dôvod pracovať s väčším počtom. Doplnila, že v danom prípade stanovená cena
odráža interval z hodnoty pozemku pre komerčné využitie (30-50% z hodnoty pozemku pre komerčné
využitie), z veľkosti mesta, stavebnej pripravenosti atď. K stanoveniu hodnoty pozemku vrátane DPH

uviedla, že vychádzali z § 2 vyhlášky (zrejme č. 492/2004 Z.z.), kde je definícia všeobecnej hodnoty
majetku „...obvykle vrátane DPH“, je to hodnota pre konečného užívateľa. Z § 2 písm. g) vyhl. MS SR
č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku vyplýva, že všeobecnou hodnotou majetku je
výsledná objektivizovaná hodnota majetku, ktorá je znaleckým odhadom najpravdepodobnejšej ceny
hodnoteného majetku ku dňu ohodnotenia v danom mieste a čase, ktorú by tento mal dosiahnuť na trhu

v podmienkach voľnej súťaže pri poctivom predaji, keď kupujúci aj predávajúci budú konať s patričnou
informovanosťou i opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená neprimeranou pohnútkou;
obvykle vrátane dane z pridanej hodnoty. V rovnakom rozsahu námietky vo vzťahu k znaleckému
posudku a v konečnom dôsledku k neprimeranosti peňažného plnenia uplatnil žalovaný v podanom
odvolaní argumentujúc, že súd v tomto smere rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.

42. Súd prvej inštancie v odôvodnení preskúmavaného rozsudku (ods. 48) vyslovil názor, že znalkyňa
dodatočne zdôvodnila faktory objektivizujúce východiskovú hodnotu pozemku, ktoré mali dopad na
hodnotu koeficientu redukujúcich faktorov. Námietky žalovaného k rozsahu podkladov, započítania
DPH a zvolenia porovnávacej metódy znalkyňa vyvrátila pri výsluchu, pričom závery znaleckého
posudku presvedčivo zdôvodnila. Žalovaný neprezentoval také argumenty, ktoré by súd mohol

vyhodnotiť ako spochybňujúce znalecký posudok. Odvolací súd sa s týmito závermi súdu prvej
inštancie stotožňuje. Z obsahu predmetného znaleckého posudku, aj v spojení s osobnou výpoveďou
zástupkyne znaleckého ústavu na pojednávaní súdu, je zrejmé, že závery znaleckého posudku v
žalovaným napádanej časti výšky určujúcej koeficient redukujúcich faktorov, zvolenia porovnávacej
metódy a stanovenia sumy vrátane DPH, sú náležite vecne i právne odôvodnené, podložené obsahom

nálezu, bolo pri nich prihliadané ku všetkým relevantným okolnostiam, nie sú v rozpore s ostatnými
dôkazmi a odôvodnenie záverov znaleckého posudku zodpovedá pravidlám logického myslenia. Závery
predmetného znaleckého posudku preto aj odvolací súd považoval za podložené, presvedčivé a
nespochybniteľné námietkami žalovaného.

43. Odhliadnuc od toho, podľa vyššie uvedeného znaleckého posudku žalovaným vznikol nárok na
zaplatenie sumy 103.986,- Eur, pričom preskúmavaným rozsudkom im bola priznaná náhrada len
cca v polovici v sume 55.715,- Eur, v dôsledku čoho aj keby vymenované námietky žalovaného
proti vyčísleniu výšky náhrady boli dôvodné, výška náhrady podľa znaleckého posudku by zrejme
neklesla pod priznanú sumu 55.715,- Eur. Zaoberanie sa týmito námietkami preto presahuje princíp

hospodárnosti občianskeho súdneho konania zakotvený v čl. 17 základných zásad CSP.

44. Keďže žalovaný v odvolaní poukazuje opätovne aj na to, že vzniesol námietku litispendencie, iba
na okraj odvolací súd uvádza, že toto konanie Okresného súdu Piešťany č.k. 8C/207/2010 bolo začaté
skôr ako obdobné konanie Okresného súdu Piešťany pod č.k. 8C/353/2012 a preto ak je daná prekážka

začatého konania, má to dopad na neskôr začaté konanie, teda na konanie 8C/353/2012, ktoré by v
zmysle § 159 CSP muselo byť zastavené. Prekážka litispendencie sa preto tohto konania nedotýka.

45. S poukazom na vyššie uvedenú zdôvodnenie, po vyčerpaní relevantnej odvolacej argumentácie
uplatnenej žalovaným, bolo potom dôvodným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v

napadnutom rozsahu vyhovujúceho výroku I., ako aj v závislých výrokoch III. až VII., ktoré ani
neboli napadnuté osobitnou odvolacou argumentáciou odvolateľa, ako v napadnutých výrokoch vecne
správny, s použitím ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

46. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú

aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na
náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

47. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,

prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

48. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvejinštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

49. V tomto odvolacom konaní boli plne úspešné žalobkyne a preto podľa cit. ust. žalobkyniam
vzniklo právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešnému žalovanému.
Prípadná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP odôvodňujúca výnimočné
nepriznanie náhrady trov úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné), pritom v konaní nebola tvrdená,
ani ju odvolací súd nezistil. Odvolací súd preto žalobkyniam 1 a 2 priznal nárok na náhradu trov

odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

50. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).