Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. január 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/127/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114232415
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Machyniak

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:5114232415.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Machyniaka a

sudcov JUDr. Rudolfa Čirča a JUDr. Daniely Švecovej v spore žalobcov 1/ K. D., narodeného XX.
XX. XXXX, bývajúceho v U., N., 2/ U. D., narodenej XX. X. XXXX, bývajúcej v U., H., zastúpených
Mgr. Petrom Balážom, advokátom so sídlom v Martine, ul. Na Bystričku 14A, proti žalovanej Prima
banka Slovensko, a. s., so sídlom v Žiline, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, zastúpenej SEDLAČKO &
PARTNERS, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, o určenie neprijateľnosti
zmluvnej podmienky a primerané finančné zadosťučinenie, vedenom na Okresnom súde Žiline pod sp.
zn. 14C/295/2014, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 28. júna 2016 sp. zn.

11Co/471/2015, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne náhradu trov dovolacieho konania,
o výške ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 24. septembra 2015 sp. zn.
14C/295/2014 prvým výrokom zamietol žalobu žalobcov, ktorou sa domáhali určenia porušenia ich
práv ako spotrebiteľov vyplývajúcich im z vo výroku rozsudku označených ustanovení zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.

o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 250/2007 Z. z.“) a z ustanovení
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Druhým výrokom určil,
že bod 4.6 Zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/128/05 z 10. mája 2005 uzatvorenej medzi žalobcami
a žalovanou v znení: „Banka má právo adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu podľa bodu
4.4. Zmluvy v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika Klienta. Zmena miery rizika Klienta môže
súvisieť predovšetkým so zmenou rizikovej váhy Klienta podľa pravidiel stanovených Národnou bankou
Slovenska. Pre posúdenie zmeny miery rizika Klienta sú rozhodujúce skutočnosti platné v čase podpisu

Úverovej zmluvy v porovnaní so skutočnosťami platnými v čase vykonávanej zmeny. Príslušnú zmenu
úrokovej sadzby je Banka oprávnená uskutočniť automaticky, bez dodatkov k Úverovej zmluve“, je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou a z toho dôvodu absolútne neplatným ustanovením zmluvy. V
poradí tretím výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne sumu
1.194,98 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Napokon rozhodol o trovách konania a povinnosti
žalovanej zaplatiť súdny poplatok. V odôvodnení rozhodnutia k druhému výroku rozsudku uviedol,
že bod 4.6 Zmluvy v znení vyššie spomenutom umožňuje meniť ustanovenia zmluvy jednostranne

len na základe vôle veriteľa. Vychádzal zo zistenia, že možnosť jednostranného zvýšenia úrokovej
sadzby bola stanovená na zmenu miery rizika klienta najmä (nie však výhradne) so zmenou rizikovej
váhy klienta podľa pravidiel stanovených Národnou bankou Slovenska. Národná banka Slovenska
ale nestanovuje kritériá hodnotenia klienta, ale kritériá pre postup banky pri správe rizík, teda vočiširšiemu okruhu klientov a produktov. Neexistuje preto predpis, ktorý by jasne mohol stanoviť rozdiel
v miere rizikovosti a miere zvýšenia úrokového rozpätia, a teda nemožno hovoriť ani o žiadnych
pravidlách výpočtu a posudzovania kritérií rizík, čím sa vytvára svojvôľa veriteľa. Poukázal na postup

žalovanej,ktoráanipoviacerýchžiadostiachžalobcovneozrejmiladôvodyaplikáciebodu4.6Zmluvy,ale
odkazovala len na obchodné tajomstvo príslušných výpočtov miery rizikovosti klienta. Navyše, súd prvej
inštancie na základe žalobcami predložených dokladov ani nezistil také zmeny, ktoré by odôvodňovali
zmenu miery rizika. Postup žalovanej na základe bodu 4.6 Zmluvy bol netransparentný a svojvoľný.
Dospel preto k právnemu názoru, že takéto ustanovenie Zmluvy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou

podľa § 53 ods. 4 písm. i) Občianskeho zákonníka a z tohto dôvodu neplatné. Námietku žalovanej o
nedostatkunaliehavéhoprávnehozáujmunaurčeníneprijateľnostizmluvnejpodmienkyzdôvoduzániku
právneho vzťahu vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalobcovia sa totiž môžu na základe úspešného určenia
neprijateľnosti zmluvnej podmienky domáhať vydania nárokov voči žalovanej, prípadne preventívne
brániť pred uplatnením nárokov zo strany žalovanej. V rozsahu v akom tieto nároky nie sú premlčané
má spotrebiteľ legitímne právo domáhať sa určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky. V danom

prípade nemožno opomenúť ani skutočnosť, že priamym následkom uplatnenia neprijateľnej zmluvnej
podmienky bol zánik právneho vzťahu. Keďže žalobcovia ako spotrebitelia úspešne uplatnili porušenie
svojho práva, následne po judikovaní neprijateľnej zmluvnej podmienky, im priznal podľa § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z. z. právo na finančné zadosťučinenie. Aplikáciu uvedeného zákona odôvodnil
tým, že predmetným zákonom došlo k zrušeniu zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (ďalej

len „zákon č. 634/1992 Zb.“), pričom podľa prechodného ustanovenia podľa doterajších predpisov sa
mali dokončiť len prebiehajúce konania. Navyše, bolo povinnosťou veriteľa dať už existujúce zmluvy do
súladu s platnými právnymi predpismi. Za primerané považoval priznanie finančného zadosťučinenia
v sume 1.194,98 eur. Zohľadnil najmä, že žalovaná uplatnila voči žalobcom zvýšenú úrokovú sadzbu
na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, že uplatnenie viedlo k ukončeniu právneho vzťahu, že

žalobcovia ako spotrebitelia utrpeli ujmu a na jej prekonanie museli nevyhnutne vynaložiť ďalšie náklady.
2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie podali strany sporu odvolania, o ktorých rozhodol
Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 28. júna 2016 sp. zn. 11Co/471/2015 tak,
že ho ako vecne správny potvrdil a žiadnej zo strán sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Vo vzťahu k námietke nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcov na určení neprijateľnosti

zmluvnej podmienky uviedol, že sa nemožno stotožniť s tvrdením žalovanej, že zánikom právneho
vzťahustrácaprespotrebiteľavýznamdovolaniasaneprijateľnostizmluvnejpodmienkyvspotrebiteľskej
zmluve, ktorou bol spotrebiteľský vzťah založený. Právny vzťah medzi stranami sporu síce zanikol
splnením, ale nároky žalobcov ako spotrebiteľov voči žalovanej trvajú naďalej o to viac, že žalovaná
svojím protiprávnym konaním na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve

prakticky donútila žalobcov k predčasnému splateniu úveru jeho refinancovaním v inej banke. K
tvrdeniu žalovanej, že na zmluvu o hypotekárnom úvere nebolo možné aplikovať úpravu týkajúcu sa
neprijateľných zmluvných podmienok, pretože táto bola do slovenského právneho poriadku zakotvená
až zákonom č. 575/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
skonštatoval, že zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov ako Občianskeho zákonníka, mali charakter

spotrebiteľských zmlúv v zmysle už vtedy platného ustanovenia § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992
Zb. Preto aj zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov možno považovať za spotrebiteľské. Zákon č.
568/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o
doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky
poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.

568/2007 Z. z.“) s účinnosťou od 01. 01. 2008 rozšíril definíciu spotrebiteľských zmlúv aj na zmluvné
typy, ktoré neboli upravené v Občianskom zákonníku. V rámci prechodných ustanovení k tejto novele
Občianskeho zákonníka podľa § 879j sa jeho ustanoveniami spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli
pred 1. januárom 2008. To znamená, že ak sporná úverová zmluva bola uzatvorená medzi stranami
sporu pred týmto dátumom, jej posúdenie z hľadiska spotrebiteľských zmlúv možno vykonať v zmysle

ustanovení (novely) Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy. Navyše, ak sa aj
do 1. januára 2008 ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách nevzťahovali na
iné typy spotrebiteľských zmlúv ako tie, ktoré boli upravované Občianskym zákonníkom, posudzovanie
neprijateľných a neprimeraných podmienok bolo potrebné vykonať aj v zmysle Smernice Rady 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a posudzovať ich neplatnosť

z hľadiska ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd preto dospel k záveru, že
ustanoveniami o spotrebiteľských zmluvách upravených v Občianskom zákonníku od 1. januára 2008
sa riadili aj právne vzťahy vyplývajúce zo zmlúv, ktoré mali charakter spotrebiteľskej zmluvy, avšak
neboli ako druh zmluvy upravené v VIII. Časti Občianskeho zákonníka. Uvedená zmena Občianskehozákonníka teda rozšírila posudzovanie neprijateľnosti zmluvných podmienok v zmysle ustanovenia §
53 Občianskeho zákonníka aj na ostatné zmluvné typy. K priznaniu finančného zadosťučinenia uviedol,
že zákon neustanovuje žiadne špeciálne podmienky pre jeho priznanie. Základom pre určenie sumy

peňažného zadosťučinenia je primeranosť a súd túto sumu určí na základe vlastnej úvahy. Stotožnil sa
s kritériami, ktoré vzal súd prvej inštancie pri rozsahu finančného zadosťučinenia do úvahy a s výškou,
ktorá žalobcom bola priznaná.
3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala včas dovolanie žalovaná. Uviedla, že dovolanie uplatňuje
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom prípustnosť vyvodzovala z § 421 ods. 1

písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C. s. p.). Podľa žalovanej
rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia štyroch právnych otázok, ktoré v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené. Prvou otázkou nastolenou žalovanou je otázka
aktívnej vecnej legitimácie žalobcov v prípade žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v
spotrebiteľskej zmluve po zániku záväzkovoprávneho vzťahu. Poukázala na skutočnosť, že žalobcovia
nie sú účastníkmi zmluvy o úvere, z ktorej vyvodzujú svoj nárok, keďže poskytnutý úver žalovanej vrátili

v celom rozsahu 12. mája 2014. Nie sú nositeľmi subjektívneho práva, o ktorom má súd rozhodnúť, teda
nemajú aktívnu vecnú legitimáciu na podanie žaloby. Dovolanie sa existencie neprijateľnej zmluvnej
podmienky a porušenia práv spotrebiteľa nemá po zániku právneho vzťahu reálny význam, pretože
sa určovacím výrokom súdu už nemôže ovplyvniť hmotnoprávne postavenie strán sporu. Žalovanou v
dovolaní uvedená druhá otázka sa vzťahuje na preukazovanie naliehavého právneho záujmu na určení

neprijateľnosti zmluvnej podmienky v prípade individuálnych spotrebiteľských sporov. Podľa právneho
názoru žalovanej žalobcovia nemajú naliehavý právny záujem na určení neplatnosti a neprijateľnosti
dotknutého ustanovenia úverovej zmluvy, pretože sa žalobou nedomáhajú ochrany individuálnych
spotrebiteľských práv. Žaloba tak nemá význam z dôvodu, že nijakým spôsobom neovplyvní právne
postavenie žalobcov a navyše výrok rozsudku v súlade s § 228 ods. 1 C. s. p. nemôže zaväzovať iných

spotrebiteľov a dodávateľov. Tretia právna otázka sa týka možnosti vysloviť neprijateľnosť zmluvnej
podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzavretej pred účinnosťou zákona č. 568/2007 Z. z. Žalovaná
vychádzala z názoru, podľa ktorého v čase uzavretia úverovej zmluvy nebolo možné osobitne judikovať
neprijateľnosť zmluvných podmienok. Takáto možnosť bola zavedená až zákonom č. 568/2007 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Súd preto nemohol judikovať ich neplatnosť v dôsledku
retroaktívnych účinkov § 879j Občianskeho zákonníka. Dotknuté ustanovenia zmluvy mohli nanajvýš
stratiť účinnosť a stať sa obsolentnými. Napokon štvrtá otázka sa vzťahuje na priznané finančné
zadosťučinenie a žalovaná ju vymedzila tým spôsobom, či je možné priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. bez toho, aby v konaní bola preukázaná

existencia a výška vzniknutej ujmy a bez toho, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy.
Uviedla, že zákon č. 250/2007 Z. z. nadobudol účinnosť 1. júla 2007, teda po vzniku úverového vzťahu
medzi stranami sporu. Na daný právny vzťah sa preto musí aplikovať zákon č. 634/1992 Zb., ktorý
priznanie finančného zadosťučinenia spája s preukázaním vzniku finančnej ujmy a jej výšky. Žalobcovia
nepreukázali vznik akejkoľvek ujmy, a preto nemajú nárok na primerané finančné zadosťučinenie podľa

§ 26 ods. 3 zákona č. 634/1992 Zb. Na základe uvedeného potom žiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanej
prizná nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, odvolacím súdom a dovolacím súdom.
4. Žalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že dôvody uvedené v dovolaní boli v plnom rozsahu
zohľadnené a vyriešené súdom prvej inštancie, ako aj odvolacím súdom. Podľa názoru žalobcov vyplýva

ich aktívna vecná legitimácia a naliehavý právny záujem priamo zo zákona. Zánik právneho vzťahu
neovplyvňuje právnu skutočnosť, že niektorá podmienka v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľná a
zároveň neplatná aj z iných dôvodov (§ 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka). Táto právna
skutočnosť zakladá ďalšie práva spotrebiteľa a zodpovednosť dodávateľa. Nemožno preto prijať právny
názor žalovanej, keďže by ním došlo k popretiu účelu ochrany spotrebiteľa, a to sankcionovanie

neprijateľných zmluvných podmienok uplatňovaných dodávateľom voči spotrebiteľom. K namietanej
neexistencii ujmy zaujali žalobcovia stanovisko, podľa ktorého im vznikla ujma jednostranným
navýšením splátok, rozdielnym započítavaním splátok na úhradu istiny a úhradu príslušenstva úveru,
ako aj refinancovaním úveru v inej banke. Navrhli preto dovolanie žalovanej ako nedôvodné zamietnuť.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zistení, že

dovolanie podala v stanovenej lehote strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.
s. p.), zastúpená advokátom v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 C. s. p., že ide o dovolanie, ktoré
spĺňa náležitosti stanovené zákonom (§ 428 C. s. p.), bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že
dovolanie žalovanej nie je dôvodné.6. V preskúmavanej veci žalovaná napadla dovolaním rozsudok odvolacieho súdu z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.), pričom prípustnosť dovolania vyvodzovala
z § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p. Dovolací súd nemajúc vedomosť o rozhodovacej praxi právnych otázok

vymedzených žalovanou, od ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu dovolacím súdom, pristúpil
k posúdeniu dôvodnosti dovolania v týchto právnych otázkach.
7. Žalovaná prvú otázku vymedzila tak, či je daná aktívna vecná legitimácia dlžníkov (žalobcov)
v prípade žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve po zániku
záväzkovoprávneho vzťahu. Sama bola toho názoru, že žalobcovia nie sú účastníkmi zmluvy o úvere, z

ktorej vyvodzujú svoj nárok, keďže poskytnutý úver žalovanej vrátili v celom rozsahu 12. mája 2014. Nie
sú nositeľmi subjektívneho práva, o ktorom má súd rozhodnúť, a teda nemajú aktívnu vecnú legitimáciu
na podanie žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky.
8. Vo všeobecnosti platí, že pod vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva,
podľa ktorého je určitá osoba subjektom práva alebo povinnosti, ktoré sú predmetom konania. Pre
posúdenie, kto je v spore vecne legitimovaný je rozhodujúce výlučne právo hmotné. V prípade

dvojstranných právnych vzťahov, v ktorých strany stoja navzájom v spore, sa rozlišuje vecná legitimácia
aktívna (na strane žalobcu) alebo pasívna (na strane žalovaného). Z hľadiska vecnej legitimácie je
teda podstatné, že ten, kto žaluje, je aj v skutočnosti podľa hmotného práva nositeľom oprávnenia, o
ktoré v konaní ide (aktívna vecná legitimácia), resp. ten, kto je žalovaný, je aj reálne nositeľom hmotnej
povinnosti, ktorá je predmetom konania. V prípade, že predmet konania úzko súvisí s právnym úkonom

(s platnosťou jeho ustanovenia z dôvodu neprijateľnej podmienky), je vecne legitimovaný predovšetkým
ten, kto je účastný tohto právneho úkonu.
9. V preskúmavanej veci je predmetom konania žaloba, ktorou sa žalobcovia domáhajú určenia
neprijateľnosti podmienky uvedenej v bode 4.6. úverovej zmluvy uzavretej s predchodcom žalovanej
(Dexiou banka Slovensko a. s.) a zároveň neplatnosti dotknutého ustanovenia zmluvy (ide o absolútnu

neplatnosť, ktorá pôsobí priamo zo zákona). Uvedená zmluva má povahu spotrebiteľskej zmluvy
(k tomu pozri bod 13. rozsudku). Keďže pre vecnú legitimáciu je určujúce hmotné právo, treba pri
jej posúdení vychádzať z ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy,
osobitne ustanovenia týkajúce sa neprijateľných zmluvných podmienok, ale aj z ďalších právnych
predpisov, najmä zo Zákona o ochrane spotrebiteľa. Z hmotného práva okrem iného vyplýva všeobecná

zásada, že spotrebiteľské zmluvy nesmú zásadne obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, t. j. neprijateľné
podmienky (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy). Z dikcie citovaného
ustanovenia možno vyvodiť povinnosť dodávateľa, podľa ktorej nesmie v spotrebiteľských zmluvách
používať neprijateľné podmienky, čomu korešponduje právo spotrebiteľa na ochranu pred neprijateľnými

podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Ako procesný prostriedok ochrany tu slúži práve žaloba o
určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky. V takomto spore je potom nositeľom hmotného oprávnenia,
o ktoré v konaní ide ten subjekt, ktorý vystupuje v zmluve ako spotrebiteľ a nositeľom povinnosti subjekt
vystupujúci v zmluve ako dodávateľ. V danej veci žalobcovia vystupujú v úverovej zmluve v pozícii
spotrebiteľov a žalovaná v pozícii dodávateľa. Žalobcovia sú teda tými subjektami, ktoré možno označiť

za nositeľov hmotného oprávnenia, o ktoré v konaní ide a teda majú v tomto konaní vecnú aktívnu
legitimáciu. Podľa dovolacieho súdu v prípade žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky z
hľadiska vecnej legitimácie (na strane žalobcov) nemá právny význam zánik záväzku splnením dlhu
(nie vždy splnenie dlhu má za následok zánik celého právneho vzťahu). Ako už bolo uvedené vyššie
predmetnážalobavychádzazozákonnejpožiadavky,podľaktorejspotrebiteľskézmluvynesmúzásadne

obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky. To sa okrem iného prejavuje v povinnosti dodávateľa
nepoužívať v spotrebiteľských zmluvách neprijateľné podmienky. V tomto prípade nejde o nárok z
právneho vzťahu, ktorého právnym dôvodom je zmluva, teda o nárok vyplývajúci zo zmluvy, ale o
nárok, ktorý vyplýva priamo zo zákona. V konaní o neprijateľnosť zmluvnej podmienky zánik záväzku
splnením (prípadne aj zánik celého právneho vzťahu) nemôže mať žiaden vplyv na žalobcami uplatnený

nárok a teda ani na ich vecnú legitimáciu. Žalobcovia preto aj v prípade, že nárok uplatnili žalobou
po zániku záväzkového právneho vzťahu, sú nositeľmi hmotného oprávnenia, o ktoré v konaní ide,
a teda majú v predmetnom spore vecnú aktívnu legitimáciu. Opačný názor by v podstate znamenal
odňatie možnosti spotrebiteľovi domáhať sa práva na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v
spotrebiteľských zmluvách žalobou na súde, čo odporuje čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako

aj Smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(ďalej len „Smernica“).10. Ak v preskúmavanej veci odvolací súd dospel k právnemu názoru, podľa ktorého žalobcovia majú v
tomto konaní aktívnu vecnú legitimáciu, posúdil vec v tejto otázke správne. Dovolanie žalovanej, pokiaľ
napáda správnosť rozsudku odvolacieho súdu v tejto časti, je preto nedôvodné.

11. Pokiaľ ide o otázku, či je potrebné preukazovať naliehavý právny záujem na určení neprijateľnosti
zmluvnej podmienky v prípade individuálnych spotrebiteľských sporoch treba uviesť, že žalovaná tu
vychádza z nesprávnej premisy, keď tvrdí, že žaloba o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky
je určovacou žalobou v zmysle § 80 písm. c) O. s. p. (s účinnosťou od 1. 7. 2016 § 137 písm. c)
C. s. p.). Základným atribútom určovacej žaloby v zmysle citovaného ustanovenia je, že predmetom

žaloby musí byť určenie (ne)existencie práva (má sa na mysli vlastníckeho práva, práva nájmu a
pod.), čo v tejto žalobe absentuje. Uvedená žaloba vychádza z predpokladu, že dodávateľ porušuje
svoju povinnosť nepoužívať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. Je teda založená na
protiprávnom konaní dodávateľa voči spotrebiteľovi. Výsledkom prijatým na základe takejto žaloby, sa
priamo nedeklaruje (ne)existencia práva, ale sa deklaruje existencia nečestnej podmienky, ktorá je v
spotrebiteľskej zmluve od jej vzniku. Rozdiel v porovnaní s určovacou žalobou je ďalej v tom, že žalobu

o neprijateľnosť zmluvnej podmienky možno uplatniť len v prípade spotrebiteľskej zmluvy. Úplne odlišný
v porovnaní s určovacou žalobou je aj účel, ktorému má uvedená žaloba slúžiť (jej cieľom je zabrániť
používaniu neprijateľnej zmluvnej podmienky). Dovolací súd dospieva preto k záveru, že v prípade
žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky ide o osobitný druh žaloby patriaci spotrebiteľovi s
cieľom domáhať sa proti porušiteľovi ochrany svojho práva pred neprijateľnými podmienkami na súde,

ktorá má podklad v osobitných predpisoch (§ 53 ods. 1, ods. 4 a 5 a § 53a Občianskeho zákonníka, §
3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.). V prípade takejto žaloby nie je preto potrebné tvrdiť a preukazovať
naliehavý právny záujem. Vzhľadom na tento dovolacím súdom prijatý záver, právna argumentácia
žalovanej, ktorá sa v tejto časti týka len určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c) O. s. p., sa na vec vôbec
nevzťahuje. Dovolací súd sa preto k nej ani bližšie nevyjadruje.

12. Dovolací súd pre úplnosť však považuje za potrebné poznamenať, že cieľom žaloby o určenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky nie je len to, aby individuálny spotrebiteľ bol chránený pred
záväzkom voči nekalej podmienke uvedenej v spotrebiteľskej zmluve (aby ho táto nezaväzovala),
ale obsahom je aj povinnosť dodávateľa nepoužívať ďalej nečestnú zmluvnú podmienku, najmä
neuplatňovať z nej plnenie na súde a neprijímať plnenia z takejto podmienky. Účelom žaloby je aj pôsobiť

ako „odstrašujúci“ prostriedok voči dodávateľom so zámerom predchádzať nečestným zmluvným
podmienkam. Význam vyslovenia konkrétnej neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vo výroku
rozsudku je tiež v tom, aby dodávateľa „nútil“ k náprave tohto stavu vo forme zdržať sa používania takejto
podmienky alebo podmienky s rovnakým významom nielen vo vzťahu k individuálnemu spotrebiteľovi,
ale aby upustil od jej používania vo formulárových zmluvách voči všetkým spotrebiteľom. Tým sa

zároveň napĺňa dosiahnutie cieľa sledovaného Smernicou zabrániť neustálemu používaniu neprijateľnej
zmluvnej podmienky zo strany dodávateľov. Hoci aj v tomto prípade výrok právoplatného rozsudku
pôsobí len medzi stranami sporu (§ 228 ods. 1 C. s. p.), jeho účinky nepochybne presahujú tento
zákonom vymedzený rámec a majú oveľa širší rozmer, než len zaväzovať strany sporu. Okrem toho
právoplatný rozsudok, ktorým súd vo výroku určí neprijateľnosť zmluvnej podmienky, nebude len

vnútornou satisfakciou pre spotrebiteľa, ale sa ním zároveň vytvára zákonný predpoklad pre uplatnenie
sankcie voči dodávateľovi za to, že porušil svoju zákonnú povinnosť, a to v podobe práva spotrebiteľa na
primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Potreba pripustiť žalobu
o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky z tohto dôvodu sa zvyšuje najmä vtedy, ak dodávateľ v
úverovej zmluve nielenže použil neprijateľnú zmluvnú podmienku, ale ju aj reálne voči spotrebiteľovi

uplatnil, napríklad v súvislosti s jednostranným zvýšením úrokovej sadzby, ako sa to stalo v tomto
prípade.
13. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že ak odvolací súd dospel k záveru, podľa ktorého v
prípade žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v individuálnych spotrebiteľských sporoch
nie je potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c) O. s. p., posúdil

túto otázku správne. Dovolanie žalovanej ani v tejto časti nie je preto dôvodné.
14. Pokiaľ ide o tretiu právnu otázku, či možno vysloviť neprijateľnosť zmluvnej podmienky obsiahnutej
v zmluve, ktorá bola uzavretá pred účinnosťou zákona č. 568/2007 Z. z., dovolací súd uvádza, že v
rámci tejto otázky za správne považuje závery prijaté odvolacím súdom, plne sa v tejto časti stotožňuje
s dôvodmi jeho rozhodnutia, na ktoré odkazuje. Dovolací súd k týmto dôvodom dopĺňa, že právna

úprava spotrebiteľských zmlúv bola do Občianskeho zákonníka včlenená zákonom č. 150/2004 Z. z.,
ktorý nadobudol účinnosť 1. apríla 2004. Okrem vymedzenia pojmov spotrebiteľskej zmluvy, dodávateľa
a spotrebiteľa, sa zakotvuje všeobecná zásada nepoužívať v spotrebiteľských zmluvách neprijateľné
podmienky a príkladmo je upravený aj výpočet prípadov neprijateľných podmienok v spotrebiteľskejzmluve a tiež ich právny následok v podobe ich neplatnosti (§ 52 ods. 1 až ods. 3 a § 53 ods. 1, ods.
3 písm. a) až j) a ods. 4 Občianskeho zákonníka). To znamená, že Občiansky zákonník v čase vzniku
úverovej zmluvy, ktorá je predmetom sporu (10. 5. 2005), už upravoval spotrebiteľské zmluvy, včítane

neprijateľných zmluvných podmienok. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 568/2007
Z. z. účinná od 1. januára 2008 okrem iného širšie vymedzila pojem spotrebiteľskej zmluvy tak, aby sa
odstránil stav zúženej aplikácie Smernice a pokiaľ ide o úpravu neprijateľných podmienok, len rozšírila
ich okruh o ďalšie prípady. Podľa dovolacieho súdu, keďže uvedená novela žiadne zásadné zmeny
nepriniesla, bolo možné neprijateľnosť zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vysloviť už aj pred

účinnosťou zákona č. 568/2007 Z. z. Pokiaľ by tomu malo brániť vymedzenie pojmu spotrebiteľskej
zmluvy v pôvodnej právnej úprave (tá za spotrebiteľskú zmluvu považovala len odplatné zmluvy, ktoré
sa uzavierajú podľa ôsmej časti a podľa § 55 a nasl. Občianskeho zákonníka), správne odvolací súd
odkazuje na ustanovenie § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. účinného od 28. 10. 2004, podľa
ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté nielen podľa Občianskeho zákonníka, ale aj
podľa Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa

uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje. Takýmto kritériám (najmä, že zmluvné podmienky boli vopred pripravené - formulárová
zmluva, ktorej obsah žalobcovia nemohli ovplyvniť) sporná úverová zmluva nepochybne vyhovuje, a
preto treba mať za to, že už v čase jej vzniku, išlo o spotrebiteľskú zmluvu. Za správny treba považovať aj
názor odvolacieho súdu, že pomerne široká ochrana spotrebiteľom je garantovaná aj Smernicou, ktorá

je všeobecnej povahy a jej aplikácia prichádza do úvahy vždy, ak daný vzťah neupravuje (vnútroštátna)
právna úprava, prípadne bude aplikovaná popri osobitnej právnej úprave. Správne vyvodil, že ak by sa aj
do 1. januára 2008 ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a ani ustanovenia
Zákona o ochrane spotrebiteľa na daný prípad nevzťahovali, bolo by potrebné riadiť sa pri posúdení
neprijateľnosti zmluvných podmienok spornej úverovej zmluvy príslušnými ustanoveniami Smernice,

ktorá za spotrebiteľskú zmluvu považuje iba takú zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť
jej obsah, čo bol aj prípad žalobcov.
15. Dovolací súd so zreteľom na uvedené dospel zhodne s odvolacím súdom k záveru, že aj v prípade
úverovej zmluvy uzavretej pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 568/2007 Z. z., možno vysloviť
neprijateľnosť zmluvnej podmienky obsiahnutej v takejto zmluve. Aj v tejto časti je preto dovolanie

žalovanej nedôvodné.
16. Napokon sa dovolací súd zaoberal ostatnou právnou otázkou, a to, či možno priznať primerané
finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. bez toho, aby bola
v konaní preukázaná existencia a výška vzniknutej ujmy a bez toho, aby bol medzi stranami spor zo
spotrebiteľskej zmluvy.

17. Dovolací súd v prvom rade považuje za nevyhnutné v nadväznosti na tvrdenie žalovanej určiť právny
režim, podľa ktorého je nutné posudzovať právo na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.
V zákone č. 250/2007 Z. z. v prechodnom ustanovení § 29 je upravené pravidlo, podľa ktorého konania
začatédo30.júna2007sadokončiapodľadoterajšíchpredpisov.Keďžetentosúdnysporzačalpodaním
žaloby 2. 10. 2014, t. j. po 30. júni 2007, je treba na vec aplikovať právnu úpravu zákona č. 250/2007 Z.

z. a nie zákona č.634/1992 Zb. tak, ako to nesprávne tvrdila žalovaná. Výklad preferovaný žalovanou
by znamenal poškodenie spotrebiteľov v tom zmysle, že širšiu ochranu by požívali len tí spotrebitelia,
ktorých právne vzťahy vznikli za účinnosti zákona č. 250/2007 Z. z., čo je neprípustné.
18. Aplikujúc režim zákona č. 250/2007 Z. z. je potom nutné použiť jeho § 3 ods. 5, podľa ktorého
spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom

aosobitnýmipredpismi,máprávonaprimeranéfinančnézadosťučinenieodtoho,ktozaporušeniepráva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie
má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť
dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok
na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch,

kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť
ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom,
ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom,
ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením

porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech
spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za
škodu,zbezdôvodnéhoobohatenia,alebovovýrokurozsudkuurčíneprijateľnosťkonkrétnevymedzenej
zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SRsp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo
spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri
uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu

škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo
odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového
prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.
Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri
určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia.

Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu,
stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.
19. V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že žalobcovia ako spotrebitelia úspešne uplatnili na
súde porušenie svojich práv na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách,
keď ich žalobe súd vo vzťahu k tomuto nároku v celom rozsahu vyhovel. Splnili tak predpoklad, ktorý
zákon č. 250/2007 Z. z. v ustanovení § 3 ods. 5 vyžaduje pre vznik práva na primerané finančné

zadosťučinenie. Pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo
spotrebiteľskejzmluvyaanito,abyžalobcoviapreukazovaliexistenciuavýškuvzniknutejujmy.Odvolací
súd v tejto časti žaloby správne vec po právnej stránke posúdil, keď vychádzal zo záveru, že zákon pre
priznanie finančného zadosťučinenia žiadne osobitné podmienky nestanovuje.
20. Vo vzťahu k tejto otázke možno uzavrieť, že v prípade žaloby spotrebiteľa o primerané finančné

zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami
spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľ v tomto konaní preukazoval existenciu a výšku
vzniknutej ujmy. Dovolanie žalovanej je tak aj v jeho ostatnej časti nedôvodné.
21. So zreteľom na vyššie uvedené dôvody dovolací súd dospel k záveru, že právne posúdenie
žalovanou vymedzených právnych otázok odvolacím súdom bolo správne. Žalovaná napadla dovolaním

vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto jej dovolanie ako
nedôvodne podané podľa § 448 C. s. p. zamietol.
22. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255
ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcom úspešným v dovolacom konaní priznal ich plnú náhradu, a to uložením
povinnosti žalovanej zaplatiť spoločne a nerozdielne náhradu týchto trov s tým, že o výške náhrady

rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 1 a 2 C. s. p.).
23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.