Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. február 2019

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 65Ek/1645/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118373547
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Segečová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2019:6118373547.2

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného SLOSMAT, s.r.o., IČO: 31 568 840, so
sídlom Cestárska 12, 010 01 Žilina, právne zast. JUDr. Magdalénou Lesayovou, advokátkou, so sídlom
Hlavná 27/A, 917 01 Trnava, proti povinnému DTS s.r.o., IČO: 51 431 645, so sídlom Oslobodenia
830/60A, 010 04 Žilina, o vymoženie 886,58,-EUR s prísl., rozhodujúc o sťažnosti oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 65Ek/1645/2018 zo dňa 11. decembra 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Sudca sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.
65Ek/1645/2018 zo dňa 11. decembra 2018 z a m i e t a.

II. Oprávnený n e m á n á r o k na náhradu trov konania o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 65Ek/1645/2018 zo dňa 11. decembra 2018.

o d ô v o d n e n i e :

1. Na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, doručeného súdu dňa 13.11.2018 sa začalo
proti povinnému exekučné konanie pre vymoženie pohľadávky priznanej na základe exekučného titulu,
ktorým je Rozhodcovský rozsudok vydaný ad hoc rozhodcom JUDr. Milanom Vojtekom, Jilemnického
30, Martin, pod sp. zn. R 64/2018 dňa 22.10.2018, ktorý mal nadobudnúť právoplatnosť dňa 5.11.2018
a vykonateľnosť dňa 9.11.2018.

2. Vyšší súdny úradník Okresného súdu Banská Bystrica uznesením sp. zn. 65Ek/1645/2018 zo dňa
11.12.2018, po preskúmaní veci, zamietol návrh oprávneného na vykonanie exekúcie a náhradu trov
exekučného konania oprávnenému nepriznal.

3. Vyšší súdny úradník svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že návrh na vykonanie exekúcie bol podaný
v rozpore s Exekučným poriadkom, na základe nespôsobilého exekučného titulu, vydaného orgánom,

ktorý na jeho vydanie nemal danú právomoc. Takýto exekučný titul je v rozpore s § 45 ods. 2 písm.
d) Exekučného poriadku. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu, ktorý nemal
právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné
(nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce, ktoré exekučný súd
nemôže akceptovať ako exekučný titul.

4. Vyšší súdny úradník v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že dňa 4.12.2018 vyzval
oprávneného na predloženie rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bola daná právomoc ad hoc
rozhodcu vo veci konať. Oprávnený vo vyjadrení zo dňa 10.12.2018, ktoré súdu zaslal uviedol, že
právomoc ad hoc rozhodcu bola založená v písomnej komunikácii strán, konkrétne v predžalobnej
upomienke zo dňa 24.9.2018, ktorú žalovaný neodmietol v žalobnej odpovedi. Predžalobnú upomienku
súdu predložil v prílohe svojho vyjadrenia. Vyšší súdny úradník, k uvádzanému neodmietnutiu

rozhodcovskej doložky povinným zistil, že v rozhodcovskom rozsudku samotný rozhodca Ing. Miloš
Valach uviedol, že „Zásielku doručovanú do vlastných rúk si žalovaný prevzal z poštovej prepravydňa 10.10.2018. Ku žalobe sa nijako nevyjadril, žalobnú odpoveď nepodal a nepožiadal o uzavretie
súdneho zmieru." Vyšší súdny úradník preto konštatoval, že písomná forma rozhodcovskej zmluvy,
rozhodcovskej doložky nebola platne dojednaná, keďže mlčanie nemožno považovať za súhlas

povinného s rozhodcovskou doložkou. V predloženom pokuse o zmier chýba prejav vôle povinného.
Súdu neboli predložené žiadne iné listinné dôkazy, preukazujúce vôľu povinného s konaním pred
rozhodcovským súdom. Preto vyšší súdny úradník uviedol, že ak má byť rozhodcovská zmluva, právom
akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných
strán. Keďže rozhodcovská doložka nebola platne dojednaná, rozhodcovský súd nemal danú právomoc

konať a rozhodovať v danej veci a oprávnený si nemal uplatňovať svoje právo na rozhodcovskom súde.
Oprávnený ku svojmu vyjadreniu priložil, okrem predžalobnej upomienky aj podací lístok. Súdu však
nepredložil doručenku, ktorá by preukazovala doručenie predžalobnej upomienky zo dňa 24.9.2018
povinnému.

5. Vyšší súdny úradník ďalej poukázal na skutočnosť, že rozhodcovská zmluva je dohoda medzi

zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v
určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1
ZoRK). Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k
zmluve (§ 4 ods. 1 ZoRK). Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná (§ 4 ods.
2 ZoRK). Písomná forma je zachovaná aj vtedy, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá vo vzájomnej

písomnej komunikácii strán alebo ak bola uzatvorená elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú
zachytenie obsahu právneho úkonu osoby, ktorá právny úkon urobila (§ 4 ods. 3 ZoRK). Rozhodcovská
zmluva môže byť podľa ZoRK uzavretá aj inými spôsobmi ako písomnou formou. Oprávnený (jeho
právny zástupca) a rozhodca v rozhodcovskom rozsudku mali na mysli tiché uzavretie rozhodcovskej
zmluvy uvedené v § 4 ods. 7 ZoRK. Podľa neho sa rozhodcovská zmluva považuje za písomne uzavretú

aj v prípade, ak sa jej existencie v rozhodcovskej žalobe dovoláva žalobca a žalovaný jej neexistenciu
v žalobnej odpovedi doručenej rozhodcovskému súdu nenamietne.

6. V danom prípade vyšší súdny úradník zistil, že medzi účastníkmi vznikol záväzkový vzťah, pričom
povinný neuhradil oprávnenému faktúru č. 181270 zo dňa 19.6.2018. Návrh, že spor medzi nimi

bude rozhodnutý rozhodcom, oprávnený, resp. jeho právny zástupca neštandardným spôsobom
zakomponovalaždopokusuozmier-predžalobnejupomienkyzodňa24.09.2018.Zobsahuuvedeného
pokusu o zmier vyplynulo, že povinný bol vyzvaný neodkladne do 7 dní splniť svoj záväzok a že v
prípade neuhradenia dlžnej sumy bude prípadný spor riešený v rozhodcovskom konaní pred rozhodcom
JUDr. Milanom Vojtekom. Oprávnený tak sám vybral osobu, ktorá mala spor vyriešiť a preto nie je

možné takúto výzvu považovať za rozhodcovskú zmluvu ani rozhodcovskú doložku. V tomto prípade
ide totiž o dvojstranný právny úkon, pričom Pokus o zmier bol jednostranným právnym úkonom
urobený oprávneným, adresovaný povinnému. Dohoda (rozhodcovská zmluva) by sa považovala za
uzavretú vtedy, ak by vyjadrenie súhlasu adresáta (povinného) bez výhrad došlo včas navrhovateľovi
(oprávnenému). Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu (rozsudok NS SR

3Cdo 233/2008). Ak by teda povinný odoslal oprávnenému listinu, hoci aj elektronickou formou, ktorá by
obsahovala jeho prejav vôle - výslovný súhlas s návrhom oprávneného rozhodnúť prípadné spory pred
rozhodcom, v takom prípade by bolo možné považovať rozhodcovskú doložku (zmluvu) za uzavretú
v písomnej forme na základe ich vzájomnej komunikácie. V tomto prípade však išlo o jednostranný
návrh oprávneného, pričom k akceptácii tohto návrhu zo strany povinného nedošlo nijakým spôsobom,

neuvádza to oprávnený a nevyplýva to ani z predložených listín. Na základe uvedeného potom vyšší
súdny úradník konštatoval, že nedošlo k uzavretiu písomnej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ ide o tzv.
tiché uzavretie rozhodcovskej zmluvy uvedené v § 4 ods. 7 ZoRK, rozhodcovská zmluva sa považuje
za písomne uzavretú aj v prípade, ak sa jej existencie v rozhodcovskej žalobe dovoláva žalobca a
žalovaný jej neexistenciu v žalobnej odpovedi doručenej rozhodcovskému súdu nenamietne. Zo zákona

však nemožno vyvodiť, že by aj pasivita a nečinnosť žalovaného v rozhodcovskom konaní mala za
následok podrobenie sa právomoci rozhodcu, ako to uvádza oprávnený. Povinný tak písomne ani iným
spôsobom rozhodcovskú zmluvu s oprávneným neuzavrel, nemal žiadnu vedomosť o tom, že prípadný
spor by mohol byť prejednaný iným orgánom ako všeobecným súdom. Preto, predmetný rozhodcovský
rozsudokzodňa22.10.2018,vydanýrozhodcom,ktorývyvodilsvojuprávomocnakonaniearozhodnutie

na základe neplatnej rozhodcovskej doložky - predžalobnej upomienky zo dňa 24.9.2018, je nulitným
právnym aktom a nemožno ho považovať za spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 45 ods.2
písm. d) Exekučného poriadku.7.Kprávomociexekučnéhosúdupreskúmavaťprávomocrozhodcovskéhosúdukonať, ktorúspochybnil
oprávnený tvrdením, že zákonodarca v ustanovení §53 ods. l Exekučného poriadku uvádza iba
abstraktnú formuláciu „Ak nie sú dôvody na zamietnutie návrhu ...“, z ktorej nevyplýva povinnosť

exekučného súdu skúmať právoplatné rozhodcovské exekučné tituly, vyšší súdny úradník uviedol, že
takéto tvrdenie exekučný súd nemôže akceptovať, nakoľko súdna prax je jednotná v názore, že už v
štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov na poverenie súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie sa exekučný súd, okrem iného zaoberá aj tým, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných

právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné. Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie
označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu (či už v spotrebiteľskej alebo nespotrebiteľskej
veci), je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor
prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení
otázky či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je

exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd (judikát R 46/2012). Exekučný
súd je v takom prípade povinný návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť, ak už pri postupe podľa §
53 ods. 1 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je
nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Preto vyšší súdny úradník dospel k záveru, že exekučný titul je v
rozpore s týmto zákonom, pretože návrh na vykonanie exekúcie bol podaný na základe nespôsobilého

exekučného titulu a návrh na vykonanie exekúcie podľa ust. § 53 ods. 3 písm. a) v spojení s § 53 ods. 4
prvej vety Exekučného poriadku v celom rozsahu zamietol. Trovy oprávnenému nepriznal s poukazom
na ustanovenia § 199b, § 199c ods. 1 Exekučného poriadku.

8. Proti takémuto uzneseniu vyššieho súdneho úradníka, ktoré bolo oprávnenému doručené dňa

18.12.2018, prostredníctvom súdneho exekútora, prostredníctvom ktorého podal návrh na vykonanie
exekúcie,podaloprávnenýprostredníctvomsvojhoprávnehozástupcu dňa24.12.2018,tedavzákonom
stanovenej lehote, sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že vyšší súdny úradník nesprávne právne posúdil vec
a svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, čím porušil zásadu právnej istoty upravenú v čl. 2 ods. 2 CSP.
Vyšší súdny úradník svoje rozhodnutia odôvodnil iba v bodoch 28 a 29 a to iba odkazom na judikát

R 46/2012, čím poprel právo oprávneného na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a na súdnu
ochranu.

9. Ďalej oprávnený uviedol, že exekučný súd sa dogmaticky pridržiava aplikačnej praxe zavedenej
v čase pred novelou Exekučného poriadku prijatou zákonom č. 2/2017 Z.z. podľa ustanovenia § 44

ods. 2, ktoré exekučnému súdu priznávalo možnosť prieskumu správnosti exekučného titulu ale najmä
jeho súlad so zákonom. Zákonom 2/2017 Z.z. však bolo toto ustanovenie z Exekučného poriadku
vypustené a nahradené bolo ustanovením § 53 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré exekučnému súdu
právo prieskumu exekučného titulu a jeho súlad so zákonom (zákonom všeobecne, teda aj súlad s
ustanoveniami ZoRK) nepriznáva. Ustanovenie § 53 ods. 3 EP pojednáva o zamietnutí návrhu na

vykonanie exekúcie v prípade rozporu návrhu na exekúciu alebo rozporu exekučného titulu „s týmto
zákonom", teda s Exekučným poriadkom. Exekučný poriadok pritom neobsahuje žiadne ustanovenia,
ktoré by oprávňovali exekučný súd ku prieskumu obsahu rozhodcovského rozsudku, ktorý je exekučným
titulom. To znamená, že v režime právnej úpravy pred 1.4.2017 mal exekučný súd v § 44 ods.
2 právo prieskumu exekučného titulu a jeho súlad so zákonmi všeobecne, avšak po 1.4.2018 v

konaniach začatých po 1.4.2017 má exekučný súd možnosť skúmať exekučný titul výhradne v súvislosti
s Exekučným poriadkom. Vyšší súdny úradník pritom svoje rozhodnutie založil najmä na dôvodoch
upravených v ZoRK. Vyšší súdny úradník aj poukazoval na jednotnú judikatúru v čase účinnosti
pôvodného znenia zákona (pred novelou 2/2017Z.z.). Vyšší súdny úradník tak vôbec neprihliadol na
novšiu judikatúru, najmä Uznesenie NS SR, sp. zn. 6M Cdo 9/2012, Uznesenie NS SR, sp. zn. 6E

Cdo 7/2013, Uznesenie NS SR, sp. zn. 3 MObdo 5/2013, ani Nález ÚS sp. zn. II.ÚS 300/2018,
ktoré prieskum exekučného titulu aj vo vzťahu ku právomoci rozhodcovského orgánu ktorý vydal ET
vylučujú. Dokonca vec prejednávaná pred Ústavným súdom bola identická s prípadom oprávneného,
kedy právomoc rozhodcu bola založená výhradne na pasivite žalovaného bez toho, aby tento podpísal
rozhodcovskú zmluvu alebo doložku. Nerešpektovaním novšej judikatúry tak bolo porušené ustanovenie

čl. 2 ods. 2 CSP, ako aj porušená zásada PRIOR TEMPORE, POTIOR IURE vyjadrená aj v aktuálnej
judikatúre, uznesení Najvyššieho súdu SR z 19.3.2018, sp. zn. 3 Cdo 198 2017. Právna veta tohto
rozhodnutia znie: „Nový, teda judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný právny názor sa aplikuje
aj do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, aleiba nachádza. Pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho
pravidla; ide o tú istú normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny
judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže

vedome aplikovať nesprávny, judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny názor je vzhľadom na to
potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné retrospektívne pôsobenie
zmeny judikatúry líši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych noriem". Z uvedeného pre
exekučný súd vyplýva zákaz retrospektívneho uplatňovania staršej judikatúry pred novšou. S poukazom
na vyššie uvedené skutočnosti preto oprávnený navrhol, aby sudca exekučného súdu rozhodnutie

vyššieho súdneho úradníka zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo sám vo veci rozhodol tak,
že vydá poverenie na vykonanie exekúcie a oprávnenému prizná nárok na náhradu trov právneho
zastúpenia za tento úkon právnej služby vo výške 12,86,-EUR + 9,21,-EUR režijný paušál, spolu 22,07,-
EUR.

10. V zmysle § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o
rozhodnutie,protiktorémujeprípustnéodvolanie,aosťažnostiachprotirozhodnutiamvyššiehosúdneho
úradníka.

11. V zmysle § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného

sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

12. V zmysle § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré

treba doručiť, je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti
dôvodom uznesenia nie je prípustná.

13. V zmysle § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

14. V zmysle § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

15. Po preskúmaní veci sa sudca stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho

úradníka a dospel k záveru, že sťažnosť povinného je potrebné ako nedôvodnú zamietnuť.

16. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 14. odôvodnenia, sudca nad rámec
uvedeného k jednotlivým tvrdeniam oprávneného v podanej sťažnosti uvádza:

17. K tvrdeniu oprávneného v podanej sťažnosti, že vyšší súdny úradník svoje rozhodnutie odôvodnil
nedostatočne, keď ho odôvodnil tak, že v bode 28 odôvodnenia poukázal len na jeden argument
oprávneného a v bode 29 odôvodnenia poukázal iba na jednotnú aplikačnú prax a odkázal na judikát R
46/2012, čím poprel právo účastníkov na súdnu ochranu, sudca uvádza, že po preskúmaní napadnutého
rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka a jeho odôvodnenia, nemožno nijako dospieť k záveru, že

vyšší súdny úradník odôvodnil svoje rozhodnutie iba v bodoch 28 a 29 odôvodnenia. Po preskúmaní
odôvodnenia rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka sudca uvádza, že odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia možno považovať za dostatočné a v súlade s § 220 CSP. Vyšší súdny úradník sa
zaoberal všetkými právne relevantnými argumentami oprávneného uvedenými v jeho vyjadrení zo
dňa 10.12.2018. Odôvodnenie rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka pokiaľ ide o jeho posúdenie

skutkových tvrdení a argumentov oprávneného, sa nachádza v bodoch 25 až 38 a súd má za to, že ho
možno považovať za jasné, výstižné, presvedčivé a dostatočné.

18. K oprávneniu exekučného súdu preskúmať, či exekučný titul vydal orgán na to oprávnený, v tomto
prípade či bola daná právomoc ad hoc rozhodcu rozhodovať spor medzi sporovými stranami, súd

uvádza:

19. V zmysle § 53 ods. 1 Exekučného poriadku a o zmene a doplnení ďalších zákonov, súd preskúma
návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy. Ak nie sú dôvody na zamietnutie návrhu na vykonanieexekúcie, súd do 15 dní od doručenia návrhu vydá poverenie na vykonanie exekúcie a upovedomí o tom
oprávneného. Lehota podľa druhej vety neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 45 ods. 2 písm. c) a d)
alebo ak má byť exekúcia vykonaná na podklade exekučného titulu, ktorým sa priznal nárok zo zmenky

proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou.

20. V zmysle § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku, súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne,
ak zistí rozpor návrhu alebo exekučného titulu s týmto zákonom.

21. V zmysle § 45 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu,
ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

22. V zmysle § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, exekučným titulom na účely tohto zákona je aj
vykonateľné rozhodnutie vydané v rozhodcovskom konaní vrátane zmieru v ňom schváleného.

23. Preskúmaním súdneho spisu sudca zistil, že oprávnený žiadal vykonať exekúciu na podklade
exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný ad hoc rozhodcom JUDr. Milanom
Vojtekom, Jilemnického 30, Martin pod sp. zn. R 64/2018 dňa 22.10.2018. Súd sa preto zaoberal
právnou otázkou, či ad hoc rozhodca mal alebo nemal sporovými stranami danú právomoc rozhodovať
spor medzi nimi. Oprávnený v podanej sťažnosti tvrdil, že exekučný súd nemal zákonný dôvod na

spochybňovanie exekučného titulu a že exekučný súd nie je oprávnený akokoľvek preskúmavať
právomoc rozhodcovského súdu, v danom prípade ad hoc rozhodcu vo veci konať a rozhodnúť. Súd
uvedené tvrdenia oprávneného nemôže akceptovať. Exekučný súd je oprávnený a povinný v zmysle §
53 Exekučného poriadku skúmať pri každom exekučnom titule jeho formálnu a materiálnu vykonateľnosť
a to bez rozdielu či ide o rozsudok všeobecného súdu alebo o rozsudok rozhodcovského súdu alebo

o rozhodnutie ad hoc rozhodcu. Teda, aj v prejednávanom prípade, kde je v návrhu na vykonanie
exekúcie označený ako exekučný titul rozsudok vydaný ad hoc rozhodcom v nespotrebiteľskej veci,
je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný vyriešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, prípadne doložky, t.j. či bola daná právomoc ad hoc rozhodcu
o veci konať a rozhodovať. Nedostatok právomoci súdu (všeobecného aj rozhodcovského) sa považuje

za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo
veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu.

24.Právnaotázkaposudzovanianedostatkuprávomocisúdu,resp.inéhoorgánuprivydanírozhodnutia,
ktoré má byť exekučným titulom, exekučným súdom, je zhodne vyriešená okrem staršej judikatúry

(ktorú na jednej strane pri jej aplikácii vyšším súdnym úradníkom napádal oprávnený avšak na
druhej strane aj on sám na ňu poukazoval) aj v novších rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej
republiky. Súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 484/2018
z 13.9.2018, ktorý rozhodujúc o sťažnosti v obdobnej právnej veci, v ktorej rovnako ad hoc rozhodca
založil svoju právomoc konať iba na jednostrannom právnom úkone, keď rozhodcovská doložka bola

rovnako obsiahnutá iba v pokuse o zmier, uviedol, že „Ústavný súd prisvedčuje názoru okresného
súdu, že je povinnosťou exekučného súdu ex offo skúmať a prihliadnuť na zistenú nulitu aktu, ktorá je
bez akýchkoľvek pochybností následkom vydania rozhodnutia orgánom, ktorý nedisponuje právomocou
na rozhodovanie veci a splnenie tejto povinnosti exekučným súdom nemožno považovať za postup,
ktorý je nad rámec jeho právomoci, ako to tvrdí sťažovateľ. Za ústavne akceptovateľnú a udržateľnú

ústavný súd považuje aj tú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorej sa sudca okresného súdu
nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa o existencii rozhodcovskej zmluvy, ktorú odvodzuje od vlastného
jednostranného vyhlásenia, resp. nečinnosti žalovaného v priebehu rozhodcovského konania, o ktorom
sa žalovaný nedozvedel a pri ktorom preto neboli naplnené zákonné podmienky pre uplatnenie fikcie
doručovania (keďže adresát bol na mieste doručovania neznámy, pozn.)“.

25. Rovnako aj v rozhodnutí Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 378/2018 zo dňa 16.10.2018, ústavný
súd k argumentácii exekučného súdu, že: „Exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný vyriešiť
otázku, či bola daná právomoc rozhodcovského súdu o veci konať a rozhodovať. Nedostatok právomoci
súdu (všeobecného aj rozhodcovského) sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a
vec postúpiť inému orgánu. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Zároveň sa okresný
súd pozrel na vec z opačnej strany, uvádzajúc, že pokiaľ by exekučný súd neposudzoval formálnuvykonateľnosť exekučného titulu (t. j. či bol exekučný titul vydaný orgánom vybaveným k tomu
právomocou), poskytol by takému titulu bezdôvodne súdnu ochranu. Taktiež by to znamenalo, že
rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul by mohol vydať rozhodca v akejkoľvek veci bez založenia

jeho právomoci a bez uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky, čo by bolo
neakceptovateľné a v rozpore s právom na súdnu a inú ochranu. Napokon zdôraznil, že pri skúmaní
existencie rozhodcovskej zmluvy (doložky) neposudzoval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku
a postup súdu nijako nesmeroval k zrušeniu rozhodcovského rozhodnutia“ uviedol, že „Ústavný súd
musí prisvedčiť okresnému súdu, že exekučný súd je (aj naďalej) oprávnený a zároveň aj povinný

skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy.
Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný
spor, nie je exekučný súd viazaný, tým ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Pokiaľ tak okresný
súd v aktuálne posudzovanej veci postupoval, nemožno mu ani v tomto smere nič vytknúť.“ Ďalej
ústavný súd konštatoval, že: „Ústavný súd preto zhrňujúco konštatuje, že závery, ku ktorým okresný
súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu.“ Napokon, k právu na súdnu ochranu, (ktoré tiež oprávnený považuje za
porušené rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka), ústavný súd uviedol, že „Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého
nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich
dôvodov a námietok. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných
prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony
primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania
uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS
329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010), čomu podľa názoru ústavného súdu
učinil okresný súd svojím rozhodnutím zadosť.“
.

26. Sudca poukazuje aj na to, že rovnaké právne závery vyplývajú aj zo staršej rozhodovacej činnosti
ústavného súdu, napríklad z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 78/2011, v zmysle ktorého
možno uzavrieť, že v rámci exekučného konania je (všeobecný) súd oprávnený skúmať rozhodnutie
označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré
nevyvoláva žiadne právne účinky. V uvedenom rozhodnutí Ústavný súd SR konštatuje, že nezistil

porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy, t.j. práva na súdnu a inú právnu ochranu, a nepovažuje za nedôvodné a
svojvoľné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o tom, že: „interpretačná prax dovolacieho
súdu je jednotná v tom, že predpokladom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a následné
vydanie upovedomenia o začatí exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia, pričom sa musí
jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej aj formálnej stránke. Iba vykonateľné rozhodnutie totiž

umožňuje v exekučnom konaní vynútiť plnenie. Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné
zaoberápredovšetkýmtým,čisajednáorozhodnutie,ktorémožnovykonaťpodľaExekučnéhoporiadku,
a či rozhodnutie je vykonateľné po formálnej ako aj po materiálne stránke. Ide pritom o predpoklady, ku
ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný titul bol vydaný
orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným. Ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o

právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti ale
naopak,mátozanásledok,žetakétorozhodnutieniejemožnévykonať.Niejetotižaktomštátnejsprávy,
resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval. Vzhľadom
na vyššie uvedené, treba aj na vydanie platobného výmeru správcom konkurznej podstaty v danej
veci hľadieť ako na nulitný akt. Toho dôsledkom je, že v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul

pre vykonanie exekúcie. Pokiaľ ide o právne dôsledky nulitného aktu dovolací súd dáva do pozornosti
rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 56/1995,
č. 70/1998, č. 72/1998, pričom do osobitnej pozornosti dáva rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené pod č. 58/1997, ktoré expressis verbis vyslovilo záver, že výkon rozhodnutia je
neprípustný, ak je „exekučný titul“ nulitným právnym aktom. Najvyšší súd dáva v tejto súvislosti do

pozornosti rozhodnutie sp. zn. 3MCdo 20/2008, s ktorým sa plne stotožňuje. Súčasne zdôrazňuje,
že práve jednotná interpretácia právnych predpisov je jedným z prostriedkov spravodlivého súdneho
procesu“.27. Aj Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 3Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011, zaujal stanovisko, že:
„pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na

základeuzavretejrozhodcovskejzmluvy“a konštatuje,že:„Rozhodnutie,ktoréniejeexekučnýmtitulom,
nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná
v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul)
uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či

z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak
po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané),
ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a
presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má
nútene vykonať).“

28. Teda, s poukazom na právne závery vyplývajúce z vyššie citovanej judikatúry, možno konštatovať, že
postup vyššieho súdneho úradníka, keď sa v súlade so súčasnou právnou úpravou zaoberal otázkou, či
exekučný titul vydal orgán oprávnený na jeho vydanie a keď skúmal na to nadväzujúcu otázku existencie
exekučného titulu a jeho vykonateľnosti, bol správny. Vyšší súdny úradník skúmal predložený exekučný
titul v súlade a v medziach priznaných mu ustanovením § 53 Exekučného poriadku. V tejto súvislosti

je potrebné poukázať na to, že do rozsahu prieskumnej činnosti exekučného súdu patrí predovšetkým
to, či je exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a
formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný hmotno-právne legitimovaní z exekučného titulu.

29. Ak teda oprávnený v podanej sťažnosti poukazuje na zmenu právnej úpravy po nadobudnutí

účinnosti zák. č. 2/2017 Z.z., ktorým sa novelizovalo znenie Exekučného poriadku, z ktorej má
vyplývať, že bol vylúčený prieskum exekučného titulu exekučným súdom, vo vzťahu k právomoci
rozhodcovského orgánu ktorý vydal exekučný titul a v súlade s rozhodnutím Ústavného súdu SR,
sp. zn. II. ÚS 300/2018 zo dňa 5.9.2018 má aj pasivita žalovaného zakladať právomoc rozhodcu
konať, potom s týmito jeho tvrdeniami nemožno súhlasiť. Uvedené závery nevyplývajú zo žiadneho

ustanovenia Exekučného poriadku. Tvrdený argument oprávneného nemožno podľa názoru súdu
vyvodiť ani z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 300/2018 zo dňa 5.9.2018, na ktoré
oprávnený poukázal, pretože v tomto rozhodnutí ústavný súd predovšetkým konštatoval nedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (ktorý mimochodom dospel k záverom o potrebe
skúmania právomoci rozhodcovského orgánu pri vydaní exekučného titulu), pokiaľ ide o nedostatočné

odôvodnenie odklonu jeho záverov od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6E Cdo 7/2013. Práve
nedostatok odôvodnenia bol dôvod zrušenia tohto sťažnosťou napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd
sa v tomto svojom rozhodnutí nikde nevyjadril, že by od 1.4.2017 bol vylúčený prieskum exekučného
titulu exekučným súdom vo vzťahu k právomoci rozhodcovského orgánu vydať exekučný titul, ako to
tvrdil oprávnený.

30. V tejto súvislosti, aj pokiaľ ide o tvrdenie oprávneného, že novšia judikatúra sa má aplikovať
retrospektívne a nový právny názor je potrebné aplikovať aj na všetky prebiehajúce konania, najmä
pokiaľ ide o rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 300/2018 zo dňa 5.9.2018, sudca poukazuje
na už uvedené rozhodnutia Ústavného súdu IV. ÚS 484/2018 zo dňa 13.9.2018 a III. ÚS 378/2018 zo

dňa 16.10.2018, t.j. na novšie rozhodnutia.

31. Na základe vyššie uvedených skutočností, má súd za to, že postup exekučného súdu, ktorým skúma,
či bola daná (alebo nie) právomoc orgánu, ktorý vydal exekučný titul, je v súlade s ustanovením § 53
Exekučného poriadku a v súlade s podstatou a zmyslom Exekučného poriadku.

32. Súd považuje za vhodné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že rozhodcovské súdy, ani ad hoc rozhodcovia
nepredstavujú zložku verejnej moci, ale ide o súkromnoprávne orgány. Ich právomoc, na rozdiel od
všeobecných súdov, nie je daná len ustanoveniami zákona, ale predovšetkým je odvodená od výslovnej
a slobodnej vôle zmluvných strán takýmto spôsobom (alternatívnym k sporovému súdnemu konaniu)

prejednať prípadný spor medzi nimi, pričom na základe takejto ich vôle uzavrú rozhodcovskú zmluvu,
resp. rozhodcovskú doložku, v ktorej svoj súhlas vyjadria obe strany dohody (nie iba jedna). Voľa strán
smeruje aj k výberu konkrétneho rozhodcovského súdu, v tomto prípade, ad hoc rozhodcu. Len tak môže
byť právomoc súkromnoprávneho orgánu daná. V opačnom prípade by mohol akýkoľvek subjekt (z vôlejednej strany) vydať rozhodnutie a prezentovať ho ako exekučný titul. Nečinnosť jednej zo zmluvných
strán pri uzatváraní takéhoto právneho úkonu, v žiadnom prípade nemožno považovať za prejav jej vôle
uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu, ani rozhodcovskú doložku.

33. Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade
exekučného titulu odporujúceho zákonu, v danom prípade rozhodcovského rozsudku ad hoc rozhodcu,
ak na jeho vydanie ad hoc rozhodca nemal danú právomoc od zmluvných strán, o ktorých spore
rozhodoval. Takéto rozhodnutie je nulitné a nikoho nezaväzujúce. Takéto rozhodnutie preto ani nemožno

považovať za exekučný titul v zmysle § 45 Exekučného poriadku, ktorý by bol vykonateľným, čo je v
rozpore s Exekučným poriadkom. Uvedený rozpor je dôvodom na zamietnutie návrhu na vykonanie
exekúcie v zmysle § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku. V zmysle uvedených právnych záverov
postupoval aj vyšší súdny úradník. Opačný výklad ustanovenia § 53 Exekučného poriadku, z ktorého
by vyplývalo, že je vylúčené, aby exekučný súd skúmal právomoc orgánu, ktorý vydal exekučný titul
(ako to tvrdí oprávnený), z daného ustanovenia nijako nevyplýva. Tento by bol podľa názoru súdu

neakceptovateľný a v rozpore s podstatou a zmyslom ustanovenia § 53 Exekučného poriadku a
celkového účelu zákona. Ak by bol exekučný súd iba v úlohe štatistu, ktorý by bol „povinný“ vydať
poverenie súdnemu exekútorovi na základe akéhokoľvek rozhodnutia akejkoľvek osoby, ktoré by mu
oprávnený predložil ako exekučný titul, znamenalo by to, že rozhodcovský rozsudok ako exekučný
titul by mohol vydať rozhodca v akejkoľvek veci bez založenia jeho právomoci a bez uzatvorenia

rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky, čo by bolo neakceptovateľné a v rozpore s právom
na súdnu a inú ochranu.
34. Exekučný súd je preto povinný skúmať zákonnosť exekučného konania v ktoromkoľvek jeho štádiu.
Ak exekučný súd zistí, už v čase skúmania návrhu na vykonanie exekúcie, že orgán, ktorý vydal
exekučný titul nemal právomoc ho vydať, potom ide o takú okolnosť pre ktorú je nútený výkon takéhoto

rozhodnutia neprípustný a exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný v zmysle § 53 Exekučného
poriadku(t.j.ajpodľaaktuálnejprávnejúpravy)takýtonávrhnavykonanieexekúciezamietnuť.Exekučný
súd by neposudzovaním formálnej vykonateľnosti exekučného titulu (teda toho, či bol exekučný titul
vydaný orgánom vybaveným na to právomocou), poskytol takémuto titulu bezdôvodne súdnu ochranu.

35. V tejto súvislosti ešte sudca dodáva, že pokiaľ ide o rozhodcovský rozsudok, ako výsledok
súkromnoprávneho konania, ktorý má slúžiť stranám sporu ako exekučný titul v exekučnom konaní
vedenom všeobecným súdom Slovenskej republiky, je na stranách sporu, v tomto prípade na
oprávnenom, aby vo vlastnom záujme rozhodcovskú zmluvu alebo doložku so svojím obchodným
partnerom uzatvoril riadne a predovšetkým transparentne, aby dbal o to, že takéto rozhodnutie bude

vydané na to oprávnenou osobou, v súlade so zákonom a predovšetkým na to, aby toto rozhodnutie
vrátane jeho právoplatnosti a vykonateľnosti mohlo byť a bolo preskúmateľné exekučným súdom, ktorý
tieto predpoklady exekučného titulu posudzuje. Preto, vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti,
nemožno prisvedčiť obrane oprávneného v tom, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať právomoc
orgánu, ktorý vydal exekučný titul.

36. K samotnému preskúmaniu právomoci ad hoc rozhodcu konať a rozhodovať o sporoch medzi
oprávneným a povinným, súd uvádza:

37. V zmysle § 3 ods. 1 ZoRK, rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že

všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom
právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.

38. V zmysle § 4 ods. 1 ZoRK , rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu
rozhodcovskej doložky k zmluve.

39. V zmysle § 4 ods. 2 ZoRK, rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná.

40. V zmysle § 4 ods. 3 ZoRK, písomná forma je zachovaná aj vtedy, ak je rozhodcovská
zmluva obsiahnutá vo vzájomnej písomnej komunikácii strán alebo ak bola uzatvorená elektronickými

prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a osoby, ktorá právny úkon urobila.41. V zmysle § 4 ods. 7 ZoRK, rozhodcovská zmluva sa považuje za písomne uzavretú v rozsahu
predmetu podanej žaloby aj vtedy, ak je jej existencia tvrdená v žalobe a žalovaný v žalobnej odpovedi
doručenej rozhodcovskému súdu jej existenciu nenamietne.

42. V zmysle § 34 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Občiansky zákonník), právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo
zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmito prejavom spájajú.

43. V zmysle § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka, prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je
určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy (ďalej len „návrh“), ak je
dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia.

44. V zmysle § 43c ods. 1 Občianskeho zákonníka, včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh
určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu.

45. V zmysle § 43c ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka, včasné prijatie návrhu nadobúda účinnosť
okamihom, keď vyjadrenie súhlasu s obsahom návrhu dôjde navrhovateľovi.

46. V zmysle § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu

na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie
návrhu.

47. Z rozhodcovského rozsudku vydaného ad hoc rozhodcom JUDr. Milanom Vojtekom, Jilemnického
30, Martin pod sp. zn. R 64/2018 dňa 22.10.2018, ktorý oprávnený predložil ako exekučný titul a na

základe ktorého navrhol vykonanie exekúcie, vyplýva, že ad hoc rozhodca svoju právomoc odvodil
z rozhodcovskej doložky uvedenej v predžalobnej upomienke - pokuse o zmier zo dňa 24.9.2018.
Rozhodcovská zmluva medzi oprávneným a povinným mala vzniknúť v zmysle ustanovenia § 4 ods.
3 písm. a) ZoRK, podľa ktorého je písomná forma rozhodcovskej zmluvy zachovaná aj vtedy, ak je
rozhodcovská zmluva obsiahnutá vo vzájomnej písomnej komunikácii strán. Rozhodcovská zmluva

medzi oprávneným a povinným mala vzniknúť aj podľa § 4 ods. 7 ZoRK a to nepodaním námietky voči
takto uzatvorenej rozhodcovskej zmluve v rámci rozhodcovského konania. Keďže povinný v žalobnej
odpovedi takto uzatvorenú rozhodcovskú zmluvu nenamietol, rozhodca ju považoval za platne uzavretú.
Súd preto skúmal vznik rozhodcovskej zmluvy z hľadiska obidvoch oprávneným tvrdených spôsobov
jej vzniku. Súd však v tejto súvislosti poznamenáva, že ak oprávnený tvrdí, že rozhodcovská zmluva

medzi ním a povinným mala vzniknúť viacerými spôsobmi, potom ide o dva rôzne spôsoby vzniku
rozhodcovskej zmluvy a z tvrdení oprávneného sa tak javí, že ani sám si nie je istý tým, akým spôsobom
vznikla rozhodcovská zmluva medzi ním a povinným a teda tým, ako mal povinný prejaviť svoju vôľu
podrobiť sa, v prípade sporu, právomoci konkrétneho ad hoc rozhodcu.

48. Súd pri skúmaní existencie rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky zistil, že táto nebola
medzi oprávneným a povinným uzatvorená vo forme osobitnej zmluvy v zmysle § 4 ods. 1 ZoRK
(uvedené oprávnený ani netvrdil). Rozhodcovská doložka obsiahnutá v predžalobnej upomienke zo dňa
24.9.2018 znie nasledovne: „V prípade uplatnenia nároku veriteľa Vám týmto zároveň oznamujeme,
že postupom upraveným v ustanovení § 4 ods. 3 písm. a) zákona 244/2002 Z. z., bude prípadný

spor riešený v rozhodcovskom konaní podľa hmotného práva Slovenskej republiky pred rozhodcom
JUDr. Milanom Vojtekom, so sídlom Jilemnického 30, 036 01 Martin, Slovenská republika, alebo pred
iným rozhodcom, či rozhodcovským súdom na území členského štátu Európskej únie určeným JUDr.
Milanom Vojtekom, so sídlom Jilemnického 30, 036 01 Martin, postupom upraveným v § 8 ods. 1 ZoRK
(dojednaný spôsob určenia rozhodcu). Konanie bude písomné podľa slovenského právneho poriadku,

podľa Rokovacích pravidiel rozhodcu JUDr. Milana Vojteka uverejnených na internetovej stránke
wwvv.arbitraz.sk. V prípadoch upravených ustanovením § 22a ZoRK sa podanie návrhu nedoručuje
protistrane.“ Súd skúmal, či rozhodcovská zmluva vznikla medzi oprávneným a povinným v zmysle §
4 ods. 3 ZoRK, t.j. vo vzájomnej písomnej komunikácii strán alebo elektronickými prostriedkami, ktoré
umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a osoby, ktorá právny úkon urobila. Už z citovaného

znenia a z formy rozhodcovskej doložky je však zrejmé, že táto je jednostranným právnym úkonom,
formulovaným ako oznámenie, ktoré možno podľa jeho obsahu považovať v zmysle § 43a ods. 1
Občianskeho zákonníka, iba za návrh na uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy. Súd nemal v konaní nijako
preukázané, že by povinný na tento návrh oprávneného na uzatvorenie zmluvy nejakým spôsobomreagoval, že by s ním o tomto návrhu komunikoval a už vôbec nie, že by ho bol akceptoval. Zmluva
je pritom dvojstranný právny úkon. Na jej vznik zákon predpokladá prejavy vôle dvoch strán, pričom
základným právotvorným prvkom zmluvy je zhoda vôle zmluvných strán na jej obsahu. Bez zhody

vôle zmluvných strán na konkrétnom obsahu zmluvy, zmluva vôbec nevznikne. Sudca po preskúmaní
spisu zistil, že v súdnom spise sa nenachádza žiadny dokument, ktorý by nasvedčoval tomu, že medzi
povinným a oprávneným by existovala akákoľvek vzájomná komunikácia. Súdu tak nebol predložený
žiadny dokument (ani z listinnej ani z elektronickej komunikácie) zaslaný povinným oprávnenému, z
ktorého by vyplývalo akceptovanie návrhu oprávneného na uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy. Sudca

preto k vzniku rozhodcovskej zmluvy spôsobom v zmysle § 4 ods. 3 písm. a) ZoRK uvádza, že nemožno
akceptovať vznik rozhodcovskej zmluvy medzi oprávneným a povinným takýmto spôsobom.

49. Pokiaľ ide o ďalší oprávneným uvádzaný spôsob vzniku rozhodcovskej zmluvy medzi oprávneným
a povinným, kedy v zmysle § 4 ods. 7 ZoRK je rozhodcovská zmluva uzatvorená aj vtedy, ak jej
existenciu tvrdí v rozhodcovskej žalobe žalobca (oprávnený) a žalovaný (povinný) v žalobnej odpovedi

doručenej rozhodcovskému súdu jej neexistenciu nenamietne. Súd má za to, že takýto spôsob uzavretia
rozhodcovskej zmluvy vyžaduje aktívnu (nie iba pasívnu) účasť povinného v rozhodcovskom konaní.
V zmysle uvedeného ustanovenia totiž povinný musí rozhodcovskému súdu doručiť žalobnú odpoveď.
Z rozhodcovského rozsudku však vyplýva, že povinný si žalobný návrh s prílohami síce prevzal dňa
10.10.2018, avšak k žalobe sa nijako nevyjadril a žalobnú odpoveď nepodal. Keďže povinný nijakú

žalobnú odpoveď rozhodcovskému súdu nedoručil, platná rozhodcovská zmluva medzi oprávneným
a povinným nemohla ani takýmto spôsobom vzniknúť. Uvedeným spôsobom by mohla rozhodcovská
zmluva vzniknúť iba vtedy, ak by oprávnený v žalobe podanej na rozhodcovský súd (ad hoc rozhodcovi)
tvrdil, že rozhodcovská zmluva vznikla, ak by sa povinný k tejto žalobe vyjadril, toto vyjadrenie doručil
rozhodcovskému súdu (ad hoc rozhodcovi) a neuviedol by v ňom, že rozhodcovská zmluva medzi ním a

oprávnenýmneexistuje.Muselibybyťkumulatívnesplnenétrizákonnépodmienkyvznikurozhodcovskej
zmluvy (nie iba jedna a to podanie žaloby). V posudzovanom prípade uvedené podmienky splnené
neboli. Zo žiadneho ustanovenia ZoRK nemožno vyvodiť (ako to tvrdí oprávnený), že by pasivita a
nečinnosť žalovaného v rozhodcovskom konaní mala za následok uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy a
podrobenie sa právomoci rozhodcu. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu

(rozsudok NS SR 3Cdo 233/2008). Vzhľadom na uvedené skutočnosti, preto ani spôsobom v zmysle §
4 ods. 7 ZoRK rozhodcovská zmluva medzi oprávneným a povinným nevznikla.

50. Sudca tak po preskúmaní veci konštatuje, že medzi oprávneným a povinným nevznikla
rozhodcovská zmluva žiadnym z oprávneným uvádzaných spôsobov jej vzniku.

51. Preto, ako už súd uviedol, exekučný súd nemôže akceptovať ako exekučný titul rozhodcovský
rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc pre ad hoc rozhodcu, ktorý ho vydal. Exekučný
titul, vydaný orgánom, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax
za rozhodnutie zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho

nezaväzujúce. Na nulitný akt sa hľadí tak, akoby neexistoval. Takýto exekučný titul je potom v rozpore
s ustanoveniami Exekučného poriadku (vykonateľný exekučný titul v zmysle 45 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku) a preto návrhu na vykonanie exekúcie, ktorým sa navrhuje vykonanie exekúcie
na základe nespôsobilého exekučného titulu nemožno vyhovieť a sťažnosť oprávneného bolo potrebné
ako nedôvodnú zamietnuť.

52.Vzmysleust.§199aods.1Exekučnéhoporiadku,trovamioprávnenéhosúvýdavkynazastupovanie
v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom
povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s
podaním návrhu na vykonanie exekúcie.

53. V zmysle § 199b Exekučného poriadku, oprávnený a povinný v exekučnom konaní platia trovy, ktoré
im v konaní vzniknú a trovy svojho zástupcu.

54. V zmysle § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu

účelne vynaložených trov, ktoré v konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení
na vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na
zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.55. V zmysle § 35 ods. 1 prvá veta Exekučného poriadku, do vydania poverenia na vykonanie exekúcie
je účastníkom konania oprávnený.

56. Keďže exekučné konanie sa nachádza v štádiu pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, t.j.
pred začatím exekúcie, keď iba oprávnený je účastníkom exekučného konania, oprávnenému nevznikol
nárok na náhradu trov konania. Výškou nároku sa preto súd už nezaoberal.

57. Vzhľadom na uvedené sudca rozhodol tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie.