Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. február 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/317/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6918201303
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Halušková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6918201303.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Haluškovej a

sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jozefa Zlochu, v spore žalobcov 1/ B. G., nar. XX.XX.XXXX,
trvalým pobytom A.. O. č. XXXX/X, XXX XX O. D. a 2/ G. G., nar. XX.XX.XXXX, trvalým pobytom
A. K. č. XXX, XXX XX Y., obidvoch zastúpených Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so
sídlom Námestie sv. Egídia 93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, proti žalovanému Allianz - Slovenská
poisťovňa, a. s. so sídlom Dostojevského rad č. 4, 815 74 Bratislava, IČO: 00 151 700, o zaplatenie
20.000,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov a odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Rimavská Sobota č. k. 13C/9/2018-80 zo dňa 04.09.2018 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalobca 1/ n e m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania a žalovaný n e
m á voči žalobcovi 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

III. Žalovaný m á voči žalobcovi 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo
dňa 04.09.2018 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu vo výške X.XXX,- Eur do troch

dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok), žalobu žalobcu 1/ v prevyšujúcej časti a v časti úrokov
z omeškania zamietol (druhý výrok), žalobu žalobcu 2/ zamietol (tretí výrok), žalobcovi 1/ priznal
voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy (štvrtý výrok) a
žalovanému priznal voči žalobcovi 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (piaty výrok).
Z dôvodov rozsudku vyplýva, že predmetom konania bolo zaplatenie sumy XX.XXX,- Eur spolu s X
% ročným úrokom z omeškania zo sumy XX.XXX,- Eur od podania žaloby do zaplatenia každému zo
žalobcov z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla v dôsledku zásahu do ochrany osobnostných práv

každého z nich v zmysle § 11 a § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalobcovia 1/ a 2/ žalobu odôvodnili
tým, že dňa XX.XX.XXXX v čase okolo XX.XX hod. v O. došlo k dopravnej nehode, ktorú zavinil W.. W.
I. - vodič motorového vozidla V. V. R.: T. XXX V., povinne zmluvne poisteného u žalovaného. Pri nehode
vodič W.. W. I. zrazil na priechode pre chodcov I. G., nar. XX.XX.XXXX, ktorý bol bratom žalobcov
1/ a 2/ (K. žalobcu 2/). Z rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 3T/187/2015 zo dňa
10.08.2016 (ktorý bol podľa poznámky okresného súdu zrušený a znova bolo rozhodnuté rozsudkom
zo dňa 31.01.2018, právoplatným dňa 16.02.2018) vyplýva, že zodpovedným subjektom je W.. W. I..

Žalobu odôvodnili tým, že smrť brata zasiahla jeho najbližších tak ťažko aj preto, že bola nečakaná,
bezdôvodná a tragická. Toto tragické vyhasnutie života zanechalo v rodine žalobcov prázdne miesto,
ktoré nie je možné ničím zaplniť. Smrť brata vážne zasiahla do súkromia obidvoch žalobcov a hlboko
ranila celú rodinu, ktorá sa s touto smutnou udalosťou nikdy celkom nevysporiadala. Pasívnu legitimáciužalovaného odôvodnili extenzívnym výkladom ustanovenia § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o PZP“). Poukázali na

rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo 170/2016 zo dňa 30.01.2018 a rozhodnutie ÚS SR sp. zn. III.ÚS
666/2016 zo dňa 11.10.2016. Žalovaný vo vyjadrení v žalobe namietol nedostatok svojej pasívnej
legitimácie pre nesprávne právne posúdenie otázky, či je nemajetková ujma krytá zákonom o PZP
a pre nesprávnu aplikáciu eurokonformného výkladu vnútroštátneho predpisu týkajúceho sa rozsahu
poistného krytia, spočívajúceho v nezohľadnení zákazu výkladu contra legem. Poukázal na uznesenie

ÚS SR sp. zn. ÚS 847/2016 zo dňa 10.11.2016 odkazujúc na odlišné stanovisko sudcu I.. B. C., na
rozsudky NS SR sp. zn. 3Cdo 301/2012 z 31.03.2016 a sp. zn. 6Cdo 185/2011 zo dňa 14.03.2012 a
uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo 168/2009 z 20.04.2011.

1.1 Súd prvej inštancie mal výpoveďou žalobcu 1/ preukázané, že sa o smrti brata I. dozvedel z
televíznych správ a následne ho asi o dve hodiny ho kontaktovala nevlastná matka, ktorá mu oznámila,

čo sa stalo. S bratom I. bývali okrem posledných XX rokov v jednom meste a mali intenzívny vzťah,
stretávali sa viackrát do týždňa, trávili aj víkendy na chate v T.. Brat I. bol akoby druhým otcom jeho
detí. Po odsťahovaní sa do J. a následne do Y. G. sa stretávali vtedy, keď prišiel do O. D., alebo cez
dovolenky, ktoré trávil v O. D., pričom boli aj v telefonickom kontakte. Smrť brata žalobcu 1/ zasiahla a
nechce si to pripomínať. Brat I. bol slobodný, žil s matkou a bratom, dvojičkou G. G.žalobca 2/). Pracoval

ako O.. Svedkyňa L. G. uviedla, že I. G. a G. G. intenzívne pozná od roku XXXX, kedy sa vydala za
ich staršieho brata B. G.. Súrodenecký vzťah jej manžela (žalobcu 1/) a I. G. bol dobrý, kým žalobca 1/
býval v O. D. aj intenzívny, navštevovali sa niekoľkokrát do týždňa, trávili aj víkendy a I. G. bol akoby
K. keďže ona pracovala na zmeny a žalobca 1/ na týždňovky. Po ich odsťahovaní sa do J. a následne
do Y. G. boli v kontakte tak raz za mesiac, keď prišli do O. D.. Boli aj v telefonickom kontakte. Zo

smrti brata bol žalobca 1/ v šoku, tri dni ležal v posteli, preto musela ona so synom pricestovať do
O. D. vybavovať pohreb I.. Žalobca 2/ bol podľa svedkyne čiernou ovcou rodiny, nikde nepracoval, bol
odkázaný na brata I., ktorý sa staral o neho aj o ich matku. Motorové vozidlo zn. V. V. R.: T. XXX V.
bolo v čase dopravnej nehody, pri ktorej bol usmrtený brat žalobcov I. G., povinne zmluvne poistené
u žalovaného. Okresný súd Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 3T/187/2015 rozsudkom

zo dňa 31.01.2018, právoplatným dňa 16.02.2018, uznal obžalovaného W.. W. I.
vinným z prečinu usmrtenia, keď inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a taký čin spáchal závažnejším
spôsobom, t. j. porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona na tom skutkovom základe,
že dňa XX.XX.XXXX v čase okolo XX.XX hod. viedol osobné motorové vozidlo zn. V. V. R.: T. XXX V. po
štátnej ceste W.XX P.. cesta v uzavretej obci O. D. v smere od obce B. na obec T. vyššou ako povolenou

rýchlosťou, v intervale od XX,XX km/h do XX,XX km/h, kde na rovnom úseku suchej zjazdnej vozovky
za zníženej viditeľnosti neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla, stavu a
povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať, nesledoval situáciu v cestnej premávke,
zvolil nesprávnu techniku jazdy, začal vykonávať vyhýbací manéver doľava s úmyslom obísť chodca
bežiaceho z jeho strany doľava cez priechod pre chodcov, riadne vyznačený vodorovnou dopravnou

značkou „W došlo k zrážke s chodcom v protismernom jazdnom pruhu na priechode pre chodcov,
rýchlosťou v intervale od XX,XX km/h do XX,XX km/h, pričom chodec I. G. (brat žalobcov) utrpel
zranenia, ktorým následne po prevoze do nemocnice v O. D. dňa XX.XX.XXXX podľahol. K neúčasti
žalobcu 2/ jeho zástupca uviedol, že momentálne žije ako J. a nie je možné ho kontaktovať. Žalobca 1/
k neúčasti žalobcu 2/ uviedol, že ho nevidel XX rokov a ani ho nechce vidieť. Okresný súd postupom

podľa § 180 Civilného sporového poriadku vykonal pojednávanie v neprítomnosti žalobcu 2/.

1.2 Po citácii § 11, § 13 ods. 1 - 3 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1, § 4 ods. 2 písm. a), § 15
ods. 1 zákona o PZP súd prvej inštancie konštatoval, že medzi stranami bolo sporným len to, či § 4
ods. 2 písm. a) zákona o PZP v znení účinnom v čase vzniku škody treba vykladať tak, že poistenie

zodpovednosti v zmysle tohto zákona sa vzťahuje (za splnenia ostatných podmienok) aj na nároky
pozostalých po obetiach dopravných nehôd na náhradu im spôsobenej nemajetkovej ujmy podľa § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka a títo pozostalí (poškodení) môžu svoje nároky v zmysle ust. § 15 ods.
1 zákona o PZP uplatniť priamo proti poisťovateľovi rovnako ako ostatné nároky na náhradu škody.
Od výkladu tohto zákonného ustanovenia závisí záver o tom, či žalovaný je alebo nie je v konaní

pasívne legitimovaným subjektom. Okresný súd dospel k záveru, že žalovaný je v konaní nositeľom
hmotnoprávnej zodpovednosti z poistného právneho vzťahu aj v prípade, ak je predmetom konania
nárok pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čím
je daná pasívna legitimácia žalovaného v tomto súdnom spore. Tento právny záver odôvodnil súdprvej inštancie rozhodnutím ÚS SR sp. zn. III.ÚS 666/2016 z 11.10.2016, v ktorom Ústavný súd SR
uviedol, že pri interpretácii ustanovení zákona o PZP nemožno opomenúť ústavno-právne súvislosti
integrácie Slovenskej republiky do Európskej únie. Po vzniku členstva Slovenskej republiky v Európskej

únii zostáva Národná rada SR síce stále jediným vnútroštátnym zákonodarným orgánom, nie však
jediným orgánom oprávneným normovať obsah spoločenských vzťahov na úrovni zákonnej sily. Za
určitých okolností slovenské orgány (aj súdy) aplikujúce právo musia skúmať nielen vôľu zákonodarcu,
ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej regulácie, ktorá je z hľadiska právnej relevancie
úpravy správania subjektov práva v právnych vzťahoch postavená na roveň, ba niekedy aj nad vôľu

zákonodarcu. Povinnosťou slovenského vnútroštátneho súdu je nielen ústavne konformná, ale aj
eurokonformná interpretácia zákonov. Vstup Slovenskej republiky do Európskej únie predstavuje
zásadný prelom v procese interpretácie práva, pretože okrem vnútroštátneho zákonodarcu (ktorý tvoril
koncept materiálneho poňatia škody v čase, keď integráciu SR do Európskej únie nebolo možné ani
len predpokladať) je doň oprávnený svoju vôľu presadzovať aj únijný normotvorca. Ústavne konformný
výklad práva je dôležitý aj preto, že právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen

súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a
účel toho-ktorého záujmu chráneného príslušnou normou (nález Ústavného súdu SR sp. zn. 2221/07 zo
dňa 19.03.2008). Súčasťou práva na súkromie ako zložky ochrany osobnosti v širšom slova zmysle je aj
právo na rodinný život zahŕňajúci vzťahy medzi blízkymi príbuznými. Zavinená smrť blízkej osoby preto
môže vzhľadom k vzájomným úzkym, pevným sociálnym, morálnym a citovým väzbám predstavovať

natoľko závažnú nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie a napĺňanie osobnosti pozostalého, že môže byť
kvalifikovaná ako ujma znižujúca jeho dôstojnosť, či vážnosť v spoločnosti (nález Ústavného súdu
ČR sp. zn. PL ÚS 16/04 zo dňa 04.05.2005). Pri takomto zásahu do práva na súkromný a rodinný
život, ktorý predstavuje mimoriadnu udalosť s nenapraviteľným následkom, nemôže byť na mieste
žiadna z foriem morálneho zadosťučinenia podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom i

náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch môže nanajvýš neoprávnenú ujmu len zmierniť, keďže sa vo
všeobecnom slova zmysle ani nedá odškodniť. Smrťou blízkej osoby totiž dôjde k nenahraditeľnej
ujme a deštrukcii rodinných vzťahov a takýto zásah je svojou povahou trvalý a neodstrániteľný. Krytie
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám motorovými vozidlami je definované
právnou úpravou Európskej únie. V dôsledku vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie je pre

vnútroštátny orgán aplikácie práva dôležitý aj eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa
tak zabezpečil „reálny“ účinok príslušnej smernice. Smernice Európske únie predstavujú kategóriu
predpisov sekundárneho práva typickú absenciou priamej uplatniteľnosti voči fyzickým a právnickým
osobám v jednotlivých členských štátoch. Vychádzajúc zo Zmluvy o fungovaní Európskej únie (čl. 288
ods. 3) je smernica záväzná pre každý členský štát, pričom vnútroštátne orgány sú povinné svoje

vrchnostenské kompetencie vykonávať tak, aby bolo zabezpečené dosiahnutie výsledku očakávaného
smernicou. Relevantnými sú z hľadiska predmetu sporu tzv. motorové smernice (smernica Rady č.
84/5/EHS zo dňa 30.12.1983, smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/14/EHS zo dňa
11.05.2005 ako i smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/103/ES zo dňa 16.12.2009),
ktoré ukladajú členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú

prevádzkou motorových vozidiel bola krytá poistením. Ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú
náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel nemôžu odňať smerniciam
potrebný účinok. Členské štáty majú tiež zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva
zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb,
ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením (rozsudok Súdneho dvora

C-22/12 Haasová). Z bodu 59. rozsudku Súdneho dvora C-22/12 Haasová vyplýva, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci
samej. Z bodu 56. tohto rozsudku vyplýva, že týmto vnútroštátnym právom je § 11 a 13 Občianskeho

zákonníka. Podľa bodu 50 tohto rozsudku medzi škody, ktoré sa musia v súlade s tzv. motorovými
smernicami nahradiť patrí aj nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného
za škodu upravuje vnútroštátne právo v ustanovení § 11 a 13 Občianskeho zákonníka. Z bodu 57
rozsudku vyplýva, že tento záver nie je možné spochybniť ani tým, že ustanovenia zakladajúce právo
pozostalých po obetiach dopravnej nehody na náhradu nemajetkovej ujmy systematicky patria do tej

časti Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do práva na ochranu osobnosti (prvá časť), zatiaľ
čo právo na náhradu škody je v Občianskom zákonníku upravené v inej časti (šiesta časť). V zmysle
bodu58uvedenéhorozsudkujerozhodujúce,žezodpovednosťpoistenéhovzniklanazákladedopravnej
nehody a má občianskoprávnu povahu. Napokon Európsky súdny dvor v tomto rozsudku používapojem „škoda z dôvodu nemajetkovej ujmy“, nehovorí o samostatnom, od pojmu škoda oddelenom
pojme nemajetkovej ujmy. Pojem zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
používaný v uvedených smerniciach je potrebné vykladať tak, že do neho patria aj nároky, ktoré

vnútroštátne právo výslovne nezaraďuje medzi nároky na „náhradu škody“ v prísnom slova zmysle, ak
je ich podstata podobná, teda že majú občianskoprávny charakter a vznikajú v dôsledku protiprávnej
udalosti - dopravnej nehody. Pod pojem ujma na zdraví (používaný v smerniciach) patrí akákoľvek
ujma spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa fyzickú ako aj psychickú traumu (uznesenie
NS SR sp. zn. 3 Cdo/234/2017 zo dňa 17.04.2018). Na základe uvedeného potom súd prvej inštancie

vychádzajúc z eurokonformného výkladu pojmu škoda v zákone o PZP uzatvoril, že pod tento pojem
treba zahrnúť aj nemajetkovú ujmu spôsobenú blízkym osobám obetí dopravných nehôd, keďže jej
náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo v § 11 a § 13
Občianskeho zákonníka, pričom ide o zodpovednosť, ktorá vznikla na základe dopravnej nehody a má
občianskoprávnu povahu. Žalobcovia sa teda dôvodne domáhali náhrady nemajetkovej ujmy priamo
voči žalovanému, ktorý má v zmysle eurokonformného výkladu ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona o PZP

v rámci škody na zdraví nahradiť i nemajetkovú ujmu v podobe psychickej traumy.

1.3 K argumentácii žalovaného vo vyjadrení k žalobe poukazom na uznesenie sp. zn. ÚS 847/2016
zo dňa 10.11.2016, konkrétne na odlišné stanovisko sudcu I.. B. C., na rozsudok NS SR sp. zn. 3
Cdo 301/2012 zo dňa 31.03.2016, uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 168/2009 zo dňa 20.04.2011 a na

rozsudok NS SR sp. zn. 6 Cdo 185/2011 zo dňa 14.03.2012 okresný súd uviedol, že od právnych
záverov uvedených v týchto rozhodnutiach, resp. v stanovisku sudcu ÚS SR I.. B. C. sa Najvyšší súd
SR vo svetle novšej judikatúry odklonil v rozhodnutiach sp. zn. 6MCdo 1/2016 zo dňa 31.07.2017 a
sp. zn. 3 Cdo 234/2017 zo dňa 17.04.2018, podľa ktorých rozsah poistného krytia podľa § 4 ods.
2 písm. a) zákona o PZP zahŕňa aj nároky pozostalých po obetiach dopravných nehôd na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom pozostalí si môžu
svoje nároky v zmysle § 15 ods. 1 zákona o PZP uplatniť priamo proti poisťovateľovi rovnako ako
všetky ostatné nároky na náhradu škody. V súvislosti s obranou žalovaného ohľadne nedostatku jeho
vecnej pasívnej legitimácie okresný súd poznamenal, že z rozhodnutia sp. zn. ÚS 847/2016 zo dňa
10.11.2016, na ktoré v rámci svojej argumentácie žalovaný poukázal vyplynul záver, že z rozhodnutia

Súdneho dvora vo veci Haasová (body 47 až 50) aj napriek rôznym jazykovým verziám tzv. motorových
smerníc sa ustanovenia smerníc snažia o posilnenie ochrany obetí, takže za týchto okolností treba
uplatniť extenzívny výklad uvedených pojmov a medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s týmito
smernicami treba zahrnúť aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného
za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, t.j. záver totožný s právnym názorom

súdu v danej veci. Odlišný právny názor totožný s argumentáciou žalovaného vyplýva len zo stanoviska
jedného z troch rozhodujúcich sudcov, a to sudcu I.. B. C.. K rozhodnutiu NS SR sp. zn. 4 Cdo168/2009
zo dňa 20.04.2011, na ktoré poukazoval žalovaný okresný súd uviedol, že k tomuto rozhodnutiu dal
odlišné stanovisko sudca I.. O. V., v zmysle ktorého na účely zákona o PZP treba pojem škoda vykladať
extenzívne tak, že zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti

za zásah do osobnostných práv pozostalých spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný
život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Okresný súd teda
poukázal na nejednotnosť právnych záverov najvyšších súdnych autorít vo veci problematiky týkajúcej
sa pasívnej legitimácie poisťovní ohľadne nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka za zásah do osobnostných práv pozostalých (do práva na súkromný a rodinný

život).

1.4 K námietke žalovaného, že do úvahy neprichádza priame uplatnenie smernice ani aplikácia
eurokonformného výkladu práva súd prvej inštancie uviedol, že tzv. motorové smernice nemajú voči
stranám sporu priamy účinok, ukladajú povinnosti len členským štátom, avšak neexistencia priameho

účinku smerníc nič nemení na potrebe uplatňovania princípu prednosti práva Európskej únie pred
národným poriadkom. Aj keď nedochádza k priamej aplikácii konkrétnej právnej normy Európskej únie,
t.j. keď sa aplikuje norma vnútroštátna, mala by byť interpretovaná v súlade s právom Európskej únie.
Zohľadniac právne závery Európskeho súdneho dvora (rozsudok C-22/12), Ústavného súdu SR (III.ÚS
666/2016, III. ÚS 646/2015) aj nevyhnutnosť eurokonformného výkladu vnútroštátnej právnej úpravy

(inak by došlo k nerešpektovaniu únijného práva), v zmysle ktorého škodou na zdraví podľa zákona
o PZP je aj nemajetková ujma, nedochádza k výkladu vnútroštátnej právnej úpravy contra legem, ale
vzhľadom na členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii dochádza k záväznej aplikácii únijného
práva. Súd prvej inštancie s poukazom na princíp spravodlivého usporiadania vzťahov strán sporu priposudzovaní tejto právnej veci vychádzal z časovo neskorších rozhodnutí Najvyššieho súdu SR ako sú
rozhodnutia, o ktoré opiera svoju argumentáciu žalovaný.

1.5 Pri posudzovaní primeranosti žalobcom 1/ uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
XX.XXX,- eur okresný súd vychádzajúc z § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka konštatoval, že právna
úprava pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch neustanovuje žiadne medze. Pri
určení výšky náhrady musí súd vychádzať z dvoch kritérií, a to zo závažnosti vzniknutej nemajetkovej
ujmy a z okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby došlo.

Maximálna výška náhrady je ohraničená výškou peňažnej sumy požadovanej žalobcom v žalobe.
Vykonanýmdokazovanímmalokresnýsúdpreukázané,ževzťahymedzižalobcom1/ajeho usmrteným
bratom I. G. boli dobré a pomerne intenzívne, navštevovali sa často dovtedy, kým žalobca 1/ žil
v O. D., t.j. v meste, v ktorom žil aj jeho brat I. G.. Avšak posledných XX rokov, počas ktorých
žalobca 1/ nežije v O. D. sa vzťahy zúžili počas návštev žalobcu 1/ v O. D. a počas dovoleniek,
ktoré trávil v O. D.. Je nespochybniteľné, že smrťou blízkej osoby dochádza k nenahraditeľnej ujme,

preto sa judikatúra súdov v oblasti ochrany osobnosti zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho
charakteru náhrady nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu
vo význame, že smrť nemožno nijako odškodniť. Vychádzajúc zo spomenutých zákonných kritérií pri
posudzovaní primeranosti nemajetkovej ujmy v súlade s princípom spravodlivého usporiadania vzťahov
strán sporu, s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých došlo k usmrteniu brata žalobcu 1/ (jednoznačne

preukázaná vina odsúdeného bez spoluzavinenia usmrteného) ako aj intenzitu a charakter rodinných
väzieb medzi žalobcom 1/ a jeho usmrteným bratom súd prvej inštancie považoval za primeranú
náhradu nemajetkovej ujmy pre žalobcu 1/ vo výške X.XXX,- Eur a vo zvyšku žalobu zamietol. Úrok
z omeškania uplatnený vo výške X % ročne zo sumy XX.XXX,- Eur od podania žaloby do zaplatenia
okresný súd žalobcovi 1/ nepriznal, lebo povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia. Až uplynutím takto určenej
lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania (rozsudok NS SR zo dňa 24.06.1998 sp. zn. 1Co 15/97,
rozsudok NS SR zo dňa 14.03.2012 sp. zn. 6Cdo 185/2011).

1.6 Onárokunanáhradutrovkonaniažalobcu1/ súdprvejinštancierozhodol podľa§262ods.1a§255
ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej tiež „C.s.p.“) vychádzajúc z pomeru úspechu vo veci, ktorý
treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisela od úvahy súdu. O procesne neúspešného
žalobcunepôjde,akmubolapriznanáaspoňčasťžalobouuplatnenéhonároku.Nemožnohototižzaťažiť
procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. V prejednávanom spore

bol úspech žalobcu 1/ závislý iba od úvahy súdu, preto mu okresný súd priznal voči žalovanému nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy z prisúdenej sumy X.XXX,- Eur. Podľa
§ 262 ods. 2 C.s.p. o výške priznanej náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Podľa § 232 ods. 3 C.s.p. okresný súd určil lehotu
na plnenie do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

1.7 O nároku na náhradu trov konania žalovaného súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 a §
255 ods. 1 C.s.p., vychádzajúc zo zásady pomeru úspechu vo veci. Žalovaný mal vo vzťahu k žalobcovi
2/ úspech vo veci v plnom rozsahu, preto mu okresný súd priznal nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie
žalobcovia z dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm. c) C.s.p. s návrhom, aby odvolací súd zmenil
rozsudok súdu prvej inštancie tak, že každému zo žalobcov prizná nárok na zaplatenie istiny XX.XXX,-
Eur. Uplatnili si trovy konania.

2.1 Žalobca 1/ považoval za nedostatočné, resp. nesprávne vyhodnotenie rozsahu ujmy spôsobenej
nečakanou tragickou smrťou jeho brata, ktorý L. a všetok svoj čas a energiu venoval svojim súrodencom,
deťom žalobcu 1/ a svojej matke. Vzťah nebohého so žalobcom 1/ označil za mimoriadny, blízky a
intenzívny. Ich osobný kontakt sa logicky musel obmedziť po odsťahovaní sa žalobcu 1/ do J., avšak

ostal naďalej mimoriadne častý (stretnutia X - X krát do mesiaca), trávili spolu dovolenky a udržiavali
častý telefonický kontakt. Priznaná výška ujmy nie je primeraná značnému rozsahu skutočnej citovej
ujmy spôsobenej náhlym úmrtím brata. Tragické vyhasnutie jeho života zanechalo u žalobcu 1/ prázdne
miesto, ktoré nie je možné ničím zaplniť. Po informácii o smrti brata a o tom, ako k nej došlo bol žalobca1/, čo potvrdila svedecká výpoveď jeho manželky, v takom šoku, že bol pripútaný na lôžko po dobu troch
dní, nebol schopný sám zariadiť potrebné formality a zabezpečiť pohreb.

2.2 Žalobca 2/ v odvolaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu namietal, že žiaden procesný
predpis nepodmieňuje prípadný úspech žalobcu v spore jeho osobnou účasťou na pojednávaní. Žalobca
2/ svoju stratu a zásah spôsobený náhlou smrťou brata - dvojičky opísal v liste, ktorý bol súdu predložený
ako dôkaz. Osobná výpoveď žalobcu 2/ môže len zlepšiť jeho dôkaznú situáciu. Jeho listom bola
preukázaná dĺžka a intenzita jeho vzťahu s nebohým bratom. Z výpovedí žalobcu 1/ a jeho manželky

bolo zrejmé, že nebohý brat bol jedinou osobou, ktorá sa o žalobca 2/ starala, zabezpečovala jeho
materiálne potreby a pod.. Na uvedenom nič nemôže zmeniť spôsob života, ktorý vedie žalobca 2/, lebo
to nevypovedá o jeho citovej väzbe k nebohému bratovi. Nebohý napriek spôsobu života žalobcu 2/ s
ním žil v jednej domácnosti takmer XX rokov a staral sa o neho.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedol, že odhliadnuc od namietanej pasívnej legitimácie

žalovaného súd prvej inštancie správne posúdil rozsah vzniknutej ujmy, keď prihliadol na prerušený
kontakt medzi žalobcom 1/ a jeho nebohým bratom. Zohľadnil, že odškodnenia rádovo vo výške
XX.XXX,- Eur sú priznávané najmä v prípadoch veľmi blízkeho intenzívneho vzťahu, kde strata blízkeho
výrazným spôsobom zasiahla do života a citovej sféry dotknutej osoby, najmä vo vzťahu manžel -
manželka, rodič - dieťa. Manželka žalobcu 1/ nepotvrdila, že sa žalobca 1/ s nebohým bratom stretávali

X - X T.. Žalobca 1/ žijúci vyše XX rokov XXX km od nebohého brata nepreukázal existenciu osobitného
citového vzťahu, ktorý by sa preukázateľne manifestoval aj v reálnom živote, aby bolo možné dať
zadosť jeho požiadavke na odškodnenie vo výške XX.XXX,- Eur. Žalobca 2/ pristupoval pasívne k
súdnemu konaniu, nezúčastnil sa na pojednávaní, nenavrhoval dôkazy a jediný predložený dôkaz -
„. - bol datovaný ďaleko pred začatím súdneho konania a bol napísaný na iný účel. Keďže nešlo o

spotrebiteľský spor, neboli splnené podmienky pre vykonávanie dokazovania nad rámec dispozičného
oprávnenia žalobcu 2/. S odkazom na svoje odvolanie žalovaný navrhol zmenu žaloby v podobe jej
zamietnutia uplatniac si náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3.1 Žalobcovia vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k ich odvolaniu zotrvali na predošlej argumentácii

obsiahnutej v ich odvolaní. Za neobjektívny označili názor, že z dôvodu vzdialenosti boli citové väzby
medzi bratmi narušené. Naopak, nebohý brat sa aj napriek zmene bydliska naďalej staral o svoju
najbližšiu rodinu, pomáhal jej finančne a citové väzby neboli nijako zmenou bydliska narušené. Intenzitu
citovej väzby žalobcu 2/ a nebohého brata nemožno vyvodzovať z jeho pasivity v konaní. Na veci nič
nemení skutočnosť, že list predložený ako dôkaz bol napísaný podstatne skôr pred podaním žaloby.

Osobná výpoveď v konaní nie je nevyhnutná, pokiaľ charakter a intenzita bratského vzťahu vyplynula
z iného dôkazu.

4. Proti prvému a štvrtému výroku rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie
žalovaný z dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku navrhnúc,

aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu žalobcu 1/ zamietol. Žalovaný si
uplatnil trovy konania. Namietol nedostatok svojej vecnej legitimácie v spore, pretože medzi náhradou
nemajetkovej ujmy a náhradou škody existuje pojmová aj obsahová odlišnosť. Ich rozlíšenie vychádza
nielen zo štruktúry Občianskeho zákonníka, ale aj z § 16 tohto právneho predpisu, ktorý pripúšťa
kumuláciu nároku na nemajetkovú ujmu a nároku na náhradu škody, čím zdôraznil ich vzájomnú

odlišnosť. Podľa právnej praxe sa právo na náhradu škody spôsobenej neoprávneným zásahom do
práva na ochranu osobnosti premlčuje podľa § 106 Občianskeho zákonníka, nakoľko ide o majetkové
právo. Osobnostné práva sú absolútnymi subjektívnymi právami prináležiacimi výlučne fyzickým
osobám. Právo na ochranu osobnosti je nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy. Právo na náhradu
škody patrí fyzickej aj právnickej osobe, nemá absolútnu, ale len relatívnu povahu. Nemá ani rýdzo

osobnostnú, ale majetkovú povahu, preto sa premlčuje. Tento inštitút plní reparačnú a preventívnu
funkciu. Pod pojmom nemajetková ujma nemožno rozumieť škodu na zdraví. Pôvodca neoprávneného
zásahu do takéhoto vzťahu sa označuje za ohroziteľa, resp. porušiteľa práva, nikdy nie za škodcu
a fyzická osoba, do ktorej osobnostnej sféry bolo zasiahnuté sa nikdy neoznačuje za poškodeného.
Zatiaľ čo zodpovednosť za škodu je založená na princípe prezumovaného zavinenia a subjektívnej

zodpovednosti, v prípade nemajetkovej ujmy ide výlučne o objektívnu zodpovednosť. Pre určenie výšky
primeraného zadosťučinenia v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je potrebné
splnenie zákonom kvalifikovaných podmienok odlišných od predpokladov priznania náhrady škody.
Vrchní soud v Olomouci v rozhodnutí sp. zn. 3To 183/98 konštatoval, že nárok fyzickej osoby na náhradunemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno stotožniť s nárokom
poškodeného na náhradu škody podľa § 43 ods. 2 Trestného poriadku, o ktorom je oprávnený súd
rozhodovať v rámci trestného konania.

4.1 Žalovaný namietol záver súdu prvej inštancie, že otázkou zásadného významu je, či je nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka možné subsumovať
pod ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona o PZP v časti nákladov pri usmrtení. Nesúhlasil s extenzívnym
výkladom § 4 ods. 2 písm. a) zákona o PZP súdom prvej inštancie, pretože toto ustanovenie uvádza,

že poistenie sa týka poistenia zodpovednosti za škodu, nie poistenia zodpovednosti za nemajetkovú
ujmu. Konkrétny obsah rozsahu poistného krytia možno odvodiť z § 4 ods. 1 zákona o PZP, ktorý
rešpektuje rozlíšenie vecnej škody a škody na zdraví, samostatne upravené v iných ustanoveniach
Občianskeho zákonníka. Pojem náklady právny poriadok v súvislosti so škodou na zdraví, resp. pri
usmrtení používa vo význame, ktorý mu pripisuje § 449 Občianskeho zákonníka. Pod pojem náklady
pri usmrtení nepatrí nemajetková ujma. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona o PZP treba vykladať

jednotne s ustanoveniami, na ktoré nadväzuje, a to § 4 ods. 1 uvedeného zákona. Podľa § 2 písm.
g) zákona o PZP poškodený je ten, kto utrpel prevádzkou motorového vozidla škodu a má nárok na
náhradu škody (nie nemajetkovej ujmy!) podľa tohto zákona. Obdobne v § 2 písm. i) zákona o PZP sa
poistnou udalosťou rozumie vznik povinnosti poisťovateľa alebo kancelárie nahradiť vzniknutú škodu
(nie nemajetkovú ujmu). K inému právnemu záveru nemožno dospieť ani pri systematickom výklade,

ani pri teleologickej interpretácii právnej normy. Aj z názvu poistenia „poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla“ je zrejmé, že jeho účelom je kryť zodpovednosť za škodu,
nie nemajetkovú ujmu, ktorá nie je škodou.

4.2 Otázka pasívnej legitimácie poisťovne v prípade uplatnenia náhrady nemajetkovej ujmy tvorila

predmet rozhodovacej praxe súdov napr. NS ČR sp. zn. 30Cdo 1051/2005 alebo sp. zn. 28Cdo
931/2002, z ktorých je zrejmé, že súdy nižších stupňov zamietli žalobu voči poisťovniam pre nedostatok
ich pasívnej legitimácie v prípade práva na ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka.

4.3 Žalovaný poukázal na neprijateľnosť extenzívneho (eurokonformného) výkladu pojmu škoda, ktorý

používa zákon o PZP. V prejednávanom spore podľa žalovaného neprichádza do úvahy uplatnenie
smernice ani aplikácia eurokonformného výkladu práva. Medzi stranami sporu bolo nesporné, že podľa
rozsudku ESD z 24.10.2013 vo veci C - 22/12 má byť článok 3 ods. 1 Smernice Rady č. 72/166/
EHS z 24.04.1972 vykladaný tak, že povinným zmluvným poistením má byť krytá aj nemajetková
ujma, pokiaľ takýto nárok poškodenej osobe priznáva vnútroštátny právny poriadok. Smernica EÚ je

záväzná pre každý členský štát, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Je adresovaná členským
štátom, ktoré majú povinnosť ju transponovať. Vnútroštátne orgány aplikácie práva sa majú usilovať o
eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, t. j. jeho výklad v súlade so smernicou. Priama aplikácia
ustanovení smernice prichádza do úvahy len subsidiárne ako ultima ratio, ak eurokonformný výklad
problematického vnútroštátneho ustanovenia nie je možný. Priama aplikácia smernice nesmie mať za

následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, čo znamená že smernica nikdy nemôže
mať horizontálny ani obrátený vertikálny priamy účinok. Priama aplikácia smernice prichádza do úvahy
len v sporoch, kde je odporcom členský štát. Nevýhody, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplývajú
z nemožnosti priamej aplikácie smernice v súkromnoprávnych sporoch môžu byť okrem využitia inštitútu
eurokonformného výkladu čiastočne vykompenzované prostredníctvom konania proti štátu o náhradu

škody spôsobenej porušením komunitárneho práva. Horizontálny priamy účinok smerníc Európsky
súdny dvor donedávna nepripúšťal vôbec. V zmysle nálezu ÚS SR sp. zn. I.ÚS 440/2011 sa povinnosť
vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom Európskej únie nazýva nepriamy účinok. Rozlišuje
nepriamy účinok nápravný, nepriamy účinok určujúci a potvrdzujúci nepriamy účinok. Nepriamy účinok
smernice spočíva v povinnosti členského štátu vykladať znenie vnútroštátneho predpisu vo svetle znenia

a cieľa smernice. Zásada konformného výkladu vnútroštátneho práva má aj určité obmedzenia, a to
všeobecnými zásadami práva. Povinnosť vnútroštátneho súdu dovolávať sa na obsah smernice pri
výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva nemôže slúžiť ako základ na
výklad contra legem vnútroštátneho práva. Pre prípad, že výsledok stanovený smernicou by nemohol
byť dosiahnutý na základe výkladu právo spoločenstva ukladá členským štátom povinnosť nahradiť

škodu, ktorú spôsobili jednotlivcom z dôvodu neprebratia smernice (C - 6/90 a 9/90 Frankovich). Jedným
zo základných pravidiel stanovujúcich limity súladného výkladu stanoveného judikatúrou Súdneho
dvora je pravidlo zákazu výkladu contra legem. Vnútroštátny súd nie je povinný vykladať vnútroštátne
právo v súlade so sekundárnym právom EÚ, pokiaľ by to znamenalo nutnosť vykladať ho celkomproti jeho zmyslu. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 168/2009, podľa ktorého chráneným
predmetom, za poškodenie ktorého má poisťovateľ plniť za poisteného poškodenému, ak v zmluve
nie je uvedené inak, nie je zásah do súkromia, ktorého súčasťou je aj rodinný život. Vnútroštátna

práva úprava, ktorá je pre súd pri rozhodovaní veci záväzná, jednoznačne bez pochýb určuje, aké
nároky sú z povinného zmluvného poistenia kryté. Nepatrí sem nemajetková ujma pozostalých. Zásada
konformného výkladu nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem, ktorý
by v tomto prípade znamenal pripísanie náhrady škody poisťovateľovi v rozpore s tým, čo stanovuje
vnútroštátna právna norma. Eurokonformný výklad zákona o PZP prichádza do úvahy len v prípade,

ak želateľný výklad (ten, ktorý bol v súlade so sekundárnym právom EÚ) možno dosiahnuť aplikáciou
aspoň väčšiny druhov výkladu právnej normy. V prejednávanom spore však nie je možné vzhľadom na
text zákona o PZP dospieť k záveru, že nemajetková ujma je de lege lata krytá zákonom o PZP, a to
ani za použitia gramatického, logického, účelového (s odkazom na dôvodnú správu k zákonu o PZP),
systematického,historickéhovýkladu.Rozpormedzizáveromdosiahnuteľnýmvýkladomvnútroštátneho
práva a výkladom práva vo svetle smernice EÚ nie je možné odstrániť výkladom contra legem, ktorý by

v konečnom dôsledku narušil princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a práva ako
takého. Aj Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 4Cdo 168/2009 zo dňa 20.04.2011 uviedol, že predmetom
poistného krytia nie je nemajetková ujma. Na uvedenej skutočnosti nič nemení ani existencia súdneho
rozhodnutia vo veciC-22/2012Haasová/Petrík,nakoľkovtomtorozhodnutísúdnevykladalvnútroštátne
právo, ale vykladal smernicu. Súdny dvor nepovedal, že nemajetková ujma je krytá vnútroštátnym

právom,lenkonštatoval,žemábyťkrytá.Smernicaakosekundárnyprameňeurópskehopráva zaväzuje
len štát, ktorého povinnosťou je zosúladiť vnútroštátne práva so smernicou. Podľa žalovaného neobstojí
ani argumentácia odvolávajúca sa na právny názor Ústavného súdu SR (napr. v uznesení sp. zn. III.
ÚS 474/2016 zo dňa 17.08.2016). Zdôraznil, že Ústavný súd SR nepatrí medzi všeobecné súdy, nie je
ďalším odvolacím súdom, resp. právnou inštitúciou voči všeobecným súdom. V samotnom rozhodnutí

III. ÚS 666/2016 Ústavný súd konštatoval, že jeho úlohou nie je vysloviť jediný možný a jediný správny
názor na problematiku interpretácie pojmu škoda použitého v zákone o PZP. Úlohou Ústavného súdu v
zmysle jeho rozhodnutia III. ÚS 89/2016 nie je zjednocovať judikatúru všeobecných súdov a suplovať
tak postavenie zverené zákonom Najvyššiemu súdu. Žalovaný zopakoval poukaz na odlišné stanovisko
ústavného sudcu B. C. v rozhodnutí II. ÚS 847/2016. Napokon poukázal na rozhodnutie NS SR z

15.05.2017 sp. zn. 8Cdo/219/2016 vydané po rozhodnutiach citovaných žalobcom v žalobe, v ktorom
Najvyšší súd SR rozhodol tak, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je krytá z PZP. Žalovaný má za to, že
jeho judikatúru je možné v uvažovanom smere považovať za ustálenú (s odkazom na rozhodnutia sp.
zn. 4Cdo/168/2009, 4Cdo/139/2011, 3Cdo/301/2012, 8Cdo/219/2016).

4.4 Žalobcovia po doručení odvolania žalovaného (XX.XX.XXXX) vyjadrenie v lehote určenej súdom
prvej inštancie v trvaní XX dní (§ 373 ods. 3 C.s.p.) k odvolaniu žalovaného nepodali.

5. Na základe odvolania podaného včas stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359, § 362 C.s.p.) krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) vec prejednal v rozsahu určenom

ustanovením § 379 C.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario za použitia
§ 177 ods. 2 písm. c) C.s.p.. Z dôvodu, že odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
sa pri posudzovaní sporu zaoberal len námietkami, uvedenými v odvolaniach žalobcov a žalovaného
a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z
hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods.

2 C.s.p.). Dospel k záveru, že odvolania nie sú dôvodné, preto rozsudok okresného súdu s poukazom
na § 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd sa v zásade stotožnil so skutkovými
a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre
posúdenie veci a svoje rozhodnutie, ktoré je logické a presvedčivé, odôvodnil v súlade s ustanovením
§ 220 ods. 2 C.s.p.. Na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu a vzhľadom na potrebu

vysporiadať sa s tvrdeniami žalobcov a žalovaného v odvolaniach odvolací súd dopĺňa ďalšie dôvody.

6. Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu
zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci a vyvodil z nich správny právny záver. Ani v priebehu
odvolacieho konania sa na týchto zisteniach nič nezmenilo. Odvolací súd si osvojil náležité, jasné a

presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v celom rozsahu odkazuje.
7. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1
Cdo 222/2009 zo dňa 26. februára 2010). Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanieskutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také
predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne
spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale

ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav
ju nesprávne aplikoval (citované z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 4/2009).

8. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

9. Podľa § 13 ods. 1 - 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby
alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo.

10. Podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov

poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené
preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení.

11. Súd prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsudku podrobným spôsobom zdôvodnil pasívnu
legitimáciužalovaného. Odvolacísúdzhodnesokresnýmsúdomkonštatuje,žepoisteniezodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa vzťahuje v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona o
PZP aj na nároky pozostalých po obetiach dopravných nehôd na náhradu im spôsobenej nemajetkovej
ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Škoda totiž v súlade s komunitárnym právom zahŕňa
nielen zníženie majetku a ušlý zisk, ale aj nemajetkovú ujmu. Ustanovenie § 4 ods. 1 a ods. 2 písm.
a) zákona o PZP nevylučuje náhradu nemajetkovej ujmy, keď v tejto súvislosti je potrebné vychádzať

z extenzívneho výkladu pojmu škoda a pod pojem ujma na zdraví zahrnúť aj nemajetkovú ujmu
spôsobenú blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Tento pojem je potrebné vykladať
eurokonformne tak, ako to urobil okresný súd z podrobne vysvetlených dôvodov, s ktorými sa odvolací
súd stotožňuje. Z tohto hľadiska argumentácia žalovaného v odvolaní o pojmovej a obsahovej odlišnosti
práva na náhradu nemajetkovej ujmy a práva na náhradu škody neobstojí. Záver súdu prvej inštancie,

že zavinená smrť blízkej osoby môže vzhľadom na vzájomné úzke, pevné, sociálne, morálne a citové
väzby predstavovať taký zásah do práva na súkromný a rodinný život, ktorý je mimoriadnou udalosťou
s nenapraviteľným následkom a nepostačujúca je niektorá z foriem morálneho zadosťučinenia podľa §
13 ods. 1 Občianskeho zákonníka žiadna strana sporu nespochybnila.

11.1 Smernica Rady č. 84/5/EHS, smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/14/EHS i smernica
Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/103/ES ukladajú členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby
zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola krytá poistením. V zmysle
rozsudku Európskeho súdneho dvora vo veci C - 22/12 Haasová majú členské štáty zaručiť, aby náhrada
škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli

blízki rodinní príslušníci obetí dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením. Ako správne uviedol
súd prvej inštancie, NS SR v uznesení sp. zn. 3Cdo 234/2017 zo 17.04.2018 konštatoval, že do pojmu
ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa fyzickú aj
psychickú traumu. Pod pojem zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
treba zahrnúť aj také nároky, ktoré vnútroštátne právo výslovne nezaraďuje medzi nároky na náhradu

škody v užšom slova zmysle, ak je ich podstata podobná. Ak právo umožňuje žalobcom požadovať
náhradu nemajetkovej ujmy, dôvodný je záver, že takáto náhrada musí byť likvidovaná z povinného
zmluvného poistenia. Právna úprava, ktorá by uvedenému odporovala bráni neplneniu cieľa smerníc EÚ
a nesmie sa použiť (Simmenthal C-106/77). Účastníkom poistného vzťahu je žalovaný, z čoho vyplýva
jeho pasívna legitimácia v prebiehajúcom konaní. Súd prvej inštancie vnútroštátne právo s odkazom na

právo Európskej únie nevykladal contra legem, proti zmyslu sekundárneho práva Európskej únie.

11.2 Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa
pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (I. ÚS 87/1993). Za súčasť ustálenejjudikatúry pre účely jej záväznosti (a potreby odôvodnenia odchýlenia sa od takéhoto záväzného názoru
najvyššieho súdu) je potrebné považovať určitý právny názor opakovane potvrdený najvyšším súdom.
Významnú hodnotu má aj to, či bolo takéto rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, teda bolo pripomienkované predpokladaným spôsobom
a odsúhlasené príslušným kolégiom, a je tak považované za súčasť ustálenej judikatúry v obdobných
veciach.

11.3 Žalovaný v procesnej pozícii odvolateľa poukázal na rozhodnutia NS SR, v zmysle ktorých

predmetom poistného krytia nie je nemajetková ujma napr. sp. zn. 4Cdo 168/2009 z 20.04.2011,
8Cdo 219/2016 z 15.05.2017, 4Cdo 168/2009, 4Cdo 139/2011, 3Cdo 301/2012, 8Cdo 219/2016 majúc
za to, že ide o judikatúru, ktorú možno v uvažovanom smere považovať za ustálenú. Odvolací súd
zhodne so súdom prvej inštancie poukazuje na neskoršie rozhodnutia NS SR vydané vo veci sp.
zn. 6MCdo 1/2016 z 31.07.2017, 3Cdo 234/2017 zo dňa 17.04.2018 alebo 7Cdo 170/2016 zo dňa
30.01.2018, ktoré v dôsledku vývoja aplikačnej praxe zodpovedali uvedenú otázku odlišne. S poukazom

na odlišný obsah uvedených dvoch skupín rozhodnutí podľa odvolacieho súdu ustálená judikatúra pre
účely jej záväznosti a potreby odôvodnenia odchýlenia sa od záväzného názoru najvyššieho súdu
aktuálne neexistuje. Odvolací súd ďalej udáva, že argumentácia a právny názor Ústavného súdu
SR vyslovené v jeho uznesení sp. zn. III.ÚS 474/2016 ako jednej z najvyšších súdnych autorít v
Slovenskej republike môže slúžiť ako interpretačné pravidlo pri hľadaní zmyslu a účelu zákona o

PZP, zodpovedajúceho spravodlivému usporiadaniu vzťahov vznikajúcich pri spôsobení škody osobou
povinne zmluvne poistenou poškodenému a v prípade jeho úmrtia nemajetkovej ujmy jeho blízkym
príbuzným.

12. Žalobcovia svoje odvolanie podali z dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. (súd

prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam). Odvolacie
námietky týkajúce sa vád v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa môžu prejaviť v nesprávnom
hodnotení dôkazov, ktoré vyústilo do nesprávnych skutkových zistení (§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.).

13. Súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu 1/ zohľadnil obidve

taxatívne určené kritériá v § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Prihliadol teda na závažnosť vzniknutej
nemajetkovej ujmy aj na okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu žalobcu 1/ do jeho práva
na súkromný a rodinný život došlo. Čím je vzniknutá nemajetková ujma závažnejšia do jej intenzity a
trvania, tým vyššia by mala byť suma peňažného zadosťučinenia. Určenie konkrétnej výšky peňažného
zadosťučinenia je vecou voľnej úvahy súdu, ktorá musí vychádzať z čo najúplnejšieho skutkové stavu.

Okresný súd správne konštatoval prítomnosť interpersonálnych väzieb medzi žalobcom 1/ a jeho
usmrteným bratom I. a zistil nielen ich dobré a pomerne intenzívne rodinné vzťahy dokiaľ žil žalobca 1/ v
O. D., ale aj ich zúženie počas doby posledných XX rokov po jeho odsťahovaní sa zohľadniac, že smrťou
blízkej osoby vždy dochádza k nenahraditeľnej ujme. Odvolací súd iba dopĺňa, že žalobca 1/ s nebohým
neboli najbližší rodinní príslušníci (akými sú napr. životný partner, rodičia, deti), neviedli spoločnú

domácnosť,nehospodárilispoločne,spoločnenetrávilivšetokvoľnýčas.Existenciuvzájomnýchcitových
a sociálnych pút žalobcu 1/ a nebohého I. G. nemožno spochybniť, spochybniť nemožno ani ich
nezvratné ukončenie momentom náhlej smrti poškodeného. Súd prvej inštancie správne prihliadol aj
na okolnosti, za ktorých k dopravnej nehode došlo (preukázaná vina odsúdeného motorového vozidla
bez spoluzavinenia usmrteného). Žalobca 1/ v odvolaní neuviedol okolnosti prípadu prejavujúce sa v

intenzite zásahu do jeho súkromia, ktoré by neboli súdom prvej inštancie zohľadnené. Jeho námietky
o nesprávnych skutkových zisteniach sú preto nedôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým
žalobu žalobcu 1/ v prevyšujúcej časti a v časti úrokov z omeškania (proti tejto časti druhého výroku
odvolacie námietky podané neboli, ide však o príslušenstvo žalovaného nároku) zamietol odvolací súd
považuje za zodpovedajúce zisteným skutkovým okolnostiam.

13.1 Záver súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby žalobcu 2/ (tretí výrok) uvedený v bode 21.2
odôvodnenia jeho rozsudku o neunesení dôkazného bremena žalobcom 2/ je správny. Súd prvej
inštancie konštatoval objektívne pretrhnutie rodinných a citových väzieb žalobcu 2/ s jeho bratom - K.
G.H., čo mohlo privodiť žalobcovi 2/ citovú ujmu, ktorá ale musí byť riadne preukázaná. Pripojený list

zo XX.XX.XXXX je reakciou žalobcu 2/ na smrť jeho brata I.. Pre správne ustálenie potreby priznania
finančného zadosťučinenia je nevyhnutné poznať minimálne okolnosti napísania tohto listu, ktoré neboli
prezentované, ako uviedol súd prvej inštancie. Žalobca 2/ v odvolaní uvádza, že z účastníckej výpovede
žalobcu 1/ a svedeckej výpovede jeho manželky je zrejmé, že nebohý brat bol jedinou osobou, ktorá sastarala o žalobcu 2/. Už súd prvej inštancie uviedol, že z výpovede svedkyne L. G. nevyplynuli žiadne
skutočnosti týkajúce sa subjektívneho vnímania citovej ujmy žalobcom 2/ spôsobenej mu smrťou jeho
brata. Žalobca 2/ nepreukázal potrebu priznania finančného zadosťučinenia už aj vzhľadom na časový

úsek, ktorý uplynul od smrti jeho brata do podania žaloby (XX.XX.XXXX).

14. Odvolací súd preskúmal aj správnosť odvolaním žalovaného napadnutého štvrtého výroku o
trovách konania. Žalovaný tento výrok odvolaním napadol iba formálne, lebo žiadne odvolacie dôvody
neuviedol. Nakoľko ide o závislý výrok (§ 379 písm. a) C.s.p.) od výroku vo veci samej, odvolací súd

ho podrobil odvolaciemu prieskumu a po zistení jeho vecnej správnosti aj súladu s právnou úpravou
ho potvrdil.

14.1 Voči piatemu výroku o trovách konania, ktorých náhrada bola v rozsahu 100 % priznaná
žalovanému voči žalobcovi 2/ odvolanie podané nebolo. Ide však tiež o závislý výrok (§ 379 písm. a)
C.s.p.) od výroku vo veci samej, preto ho odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu a po zistení jeho

vecnej správnosti aj súladu s právnou úpravou ho potvrdil.

15. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania aplikoval odvolací súd vo vzťahu žalobcu 1/ a
žalovaného s poukazom na § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 C.s.p. zásadu pomeru úspechu. Odvolací súd
zdôrazňuje, že predmetom konania boli dva samostatné nároky - každý zo žalobcov sa samostatne

domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy. Žalobcovia podali odvolanie proti druhému a tretiemu výroku
rozsudku súdu prvej inštancie, žalovaný voči prvému a štvrtému výroku. Žalobca 1/ nebol so svojím
odvolaním proti druhému výroku o čiastočnom zamietnutí jeho žaloby (o X.XXX,- eur istiny a o úrok z
omeškania vo výške X % ročne zo sumy XX.XXX,- eur od podania žaloby XX.XX.XXXX do zaplatenia)
úspešný, preto v tejto časti vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalovanému voči

žalobcovi 1/. Žalovaný so svojím odvolaním voči prvému a tretiemu (závislému) výroku rozsudku nebol
úspešný, takže nárok na náhradu trov odvolacieho konania v tejto časti vznikol žalobcovi 1/ voči
žalovanému. Nakoľko prvý a druhý výrok odvolaním napadnutého rozsudku sú rozhodnutiami o jednom
nároku (žalobcu 1/ voči žalovanému na zaplatenie nemajetkovej ujmy), odvolací súd dospel k záveru
o rovnakom pomere úspechu a neúspechu žalobcu 1/ aj žalovaného v odvolacom konaní a nikomu

z nich nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Z dôvodu presnosti a určitosti výroku
o trovách odvolacieho konania, vzhľadom na účastníctvo žalobcu 2/ v spore, sa odvolací súd vyhol
formulácii o tom, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania nemá v konaní medzi žalobcom 1/
a žalovaným žiadna strana sporu. Žalobca 2/ v odvolacom konaní úspešný nebol, preto odvolací súd
priznal žalovanému voči žalobcovi 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s

poukazom na § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p..

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,

pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).