Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. máj 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26CoE/158/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4403899477
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4403899477.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36
864 421, proti povinnému: N. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. cesta XX, P., o vymoženie sumy 155,35
eura s príslušenstvom a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové
Zámky č.k. 14Er/252/2003-11 zo dňa 16. mája 2013, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Nové Zámky č.k. 14Er/252/2003-11 zo dňa 16. mája 2013 r
u š í a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 1 písm. a), ods. 2, § 58 ods. 1,
§ 41 ods. 2 písm. c), § 41 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(ďalej len „Exekučný poriadok“) a § 22 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.

Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že exekučným titulom je notárska

zápisnica, obsahom ktorej je vyhlásenie o uznaní právneho záväzku a súhlas s vykonateľnosťou a
exekúciu Mgr. Martina Paičeka na základe substitučnej plnej moci od Mgr. Tomáša Kušníra, ako
splnomocnenéhozástupcuspoločnostiPDSS,s.r.o.,naspísanienotárskejzápisnice.Súdprvéhostupňa
mal za to, že splnomocnenie udelené spoločnosti PDSS, s.r.o., je súčasťou zmluvy o úvere, bolo vopred
pripravené oprávnený, ide o predtlačený formulár, ktorý povinný nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť.
Zástupca vopred zvolený oprávneným je v rozpore so zákonom a takáto notárska zápisnica je potom

nespôsobilý exekučný titul. Udelené plnomocenstvo neobsahuje ani presné špecifikovanie jeho dlhu,
ktorý má splnomocnenec za jeho osobu uznať a predmetné plnomocnestvo je tak nejasné a neurčité.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie.

Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že odňal účastníkovi možnosť konať pred

súdom, že nezistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súd prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a vo veci nenariadil pojednávanie, pričom tak
bol povinný učiniť. Uviedol, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku exekučný súd preskúmal súlad
exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nepozornosti. Namietal, že Zákon o notároch a
notárskej činnosti presne vymedzuje, kedy je notár povinný odmietnuť vykonanie požadovaného úkonu.
A preto táto právomoc nemôže byť na základe extenzívnej interpretácie prenášaná na súd, pretože by

dochádzalo k zásahu do princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery subjektov práva v právny
poriadok. Skonštatoval, že ak notár neodmietne vykonať úkon, zaniká právomoc všeobecného súdurozhodovať o súlade úkonu so zákonom a chýbajúcu zákonnú úpravu revízneho postupu nemôže
nahrádzať svojimi rozhodnutiami exekučný súd. Namietal, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa
skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Zastával názor, že platná

notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a preto s ňou musí exekučný
súd nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Zdôraznil, že súd nedisponuje právomocou
rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Ďalej tvrdil, že súd pri rozhodovaní
o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu ignoroval procesné zásady súdneho rozhodovania
v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Ďalej dospel k záveru, že odlišné zaobchádzanie so

žalobcom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením, pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR
s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd špecifikovaný ako dôvod zakázaného
odlišného zaobchádzania. Poukázal na skutočnosť, že exekučný súd rozhodol na základe normatívnej
úpravy, ktorá nemá povahu prameňa práva a preto sa ňou nemohol riadiť. Na základe uvedeného preto
tvrdil, že žalobca bol uvedený do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie
iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Namietal ďalej, že žalobca nemal možnosť

reagovať na akékoľvek tvrdenia, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom
postavení, ďalej že nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia a nebol oboznámený s tým,
že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Namietal, že exekučný
súd rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci.
Ďalej namietal, že plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň aplikovať právnu

úpravu neprijateľných zmluvných podmienok. Dodal, že žiadne z ustanovení zmluvy nestanovuje, že
povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného
titulu. Poznamenal že zástupca povinného žiadny spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo, keďže
bol na základe plnomocenstva oprávnený uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. S poukazom na
vyššie uvedené preto žiadal, aby súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súd prvého stupňa na

ďalšie konanie, alebo alternatívne navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP prerušil
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálne
otázky, a to či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon
spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda, aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o

úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu
pohľadávky vyplývajúcej z tejto zmluvy. Druhá prejudiciálna otázka znie, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47
ChartyzákladnýchprávEÚtakérozhodnutievnútroštátnehosúdu,ktoréaplikujúcvnútroštátneprocesné
a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej
pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Taktiež žiadal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a žiadal súd, aby podal Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a
princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Mal za to, že všeobecný súd je

povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla
ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti
právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP)
a zistil, že je potrebné ho podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP.

Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že exekučné konanie sa začalo dňa 26.05.2003, kedy bol
súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným
podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 05.06.2003 požiadal o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa dňa 24.06.2003 udelil súdnemu exekútorovi, poverenie na
vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - notárskej zápisnice č.k. N 779/2003, Nz

19332/2003 zo dňa 17.03.2003. Písomným podaním zo dňa 21.05.2012 podal oprávnený návrh na
zmenu súdneho exekútora. Následne súd prvého stupňa vydal napadnuté uznesenie.Podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici

s vykonateľnosťou súhlasila.

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu
predchádzal a zistil, že je potrebné ho zrušiť a vec vrátiť na konanie a rozhodnutie. Súd prvého
stupňa sa síce správne zaoberal otázkou vykonateľnosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu,

avšak následne vec nesprávne právne posúdil. Notárska zápisnica je ako exekučný titul uznaná
predpismi procesného práva, t.j. jedná sa o procesno-právny inštitút, ktorý nadväzuje na ustanovenia
občianskeho a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku. Notárska zápisnica je spôsobilým
exekučným titulom, t.j. titulom na vykonanie rozhodnutia, iba za predpokladu, že bola spísaná spôsobom
a obsahuje náležitosti predpokladané Notárskym poriadkom. Zároveň musí obsahovať právny záväzok,
v ktorom je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia ako

aj údaj o tom, že povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Súhlas povinného
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej podstatnou náležitosťou a tento prejav vôle dlžníka robí z
notárskej zápisnice exekučný titul. Notárska zápisnica je verejná listina a musí byť po formálnej stránke
spôsobilým exekučným titulom.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 citovaného zákona, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP, odvolací súd rozhodnutie zruší len ak, účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Podľa § 221 ods. 2 OSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do
právomoci ktorého vec patrí.

Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na
právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa § 39 citovaného zákona, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje
zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Odvolací súd preto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti konštatuje, že v tomto prípade je
podstatnou a právne relevantnou skutočnosťou to, či splnomocnenie a uznanie dlhu za základe toho je
platným právnym úkonom. Ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka totiž vyžaduje, aby záujmy
zástupcu neboli v rozpore so záujmami zastúpeného. V prípade nesplnenia podmienok uvedených v §

22 ods. 2 Občianskeho zákonníka je právny úkon takejto osoby absolútne neplatný (§ 39 Občianskeho
zákonníka) a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci právneho úkonu vedeli.

Povinný zmluvu o úvere vrátane splnomocnenia uzavrel dňa 30.10.2002, pričom splnomocnenie
bolo súčasťou zmluvy o úvere aj s výberom konkrétneho zástupcu, bez možnosti výberu povinným.

Odvolací súd v tomto smere poznamenáva to, že povinný splnomocnil spoločnosť PDSS s.r.o., na
spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ktorá následne splnomocnila advokáta Mgr. Tomáša
Kušníra na zastupovanie pri všetkých úkonoch, ktoré je spoločnosť PDSS s.r.o. povinná vykonať na
základe plnomocenstva udeleného dlžníkom. Následne Mgr. Tomáš Kušnír substitučne splnomocnil
Mgr. Martina Paičeka, pričom odvolaciemu súdu vzhľadom na množstvo obdobných prejednávaných

vecí je zrejmé, že Mgr. Tomáš Kušnír súčasne vystupuje opakovane ako splnomocnenec povinných
v ďalších obdobných veciach a aj ako splnomocnenec spoločností, ktorých predmetom činnosti je
poskytovanie úverov. Aj v predmetnej exekučnej veci podával ako právny zástupca oprávneného návrh
na vykonanie exekúcie proti povinnému, ktorého mal taktiež zastupovať podľa predložených plnýchmocí. Z toho je možné usúdiť, že sa o pohľadávkach dozvedel práve od oprávneného a konal na jeho
pokyn. Keďže sa v tomto prípade jednalo o osobu známu práve oprávnenému, splnomocnenie, ktoré
povinná udelila pri podpise zmluvy o úvere spoločnosti PSDD s.r.o. a tá následne udelila plnú moc

advokátovi konajúcemu v prospech oprávneného za účelom uznania dlhu, je pre existenciu rozporu
záujmov neplatným právnym úkonom a uznanie dlhu je na základe takéhoto splnomocnenia taktiež
absolútne neplatným právnym úkonom. Ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka totiž vyžaduje,
aby záujmy zástupcu neboli v rozpore so záujmami zastúpeného. V prípade nesplnenia podmienok
uvedených v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka je právny úkon takejto osoby absolútne neplatný (§

39 Občianskeho zákonníka) a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci právneho úkonu vedeli.

Okrem vyššie uvedeného v predmetnej exekučnej veci splnomocnenie na uznanie dlhu bolo dlžníkom
udelené splnomocnencovi ešte v čase, keď dlh z omeškania ešte neexistoval, t.j. dlžník sa vopred vzdal
svojho práva na uznanie dlhu v čase, keď ešte nemal vedomosť o jeho prípadnom vzniku ani o jeho
výške. Taktiež splnomocnenec v notárskej zápisnici o uznaní dlhu sám určil lehotu dokedy má byť

uznaný dlh dlžníkom zaplatený bez toho, aby bol na to splnomocnený dlžníkom.

V tomto smere poukazujúc na ustanovenie § 57 ods. 1 Exekučného poriadku je potrebné uviesť, že
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí existenciu dôvodov
na zastavenie exekúcie. Súd tak v priebehu celého konania ex offo skúma splnenie predpokladov na

vedenie exekúcie, preto súd prvého stupňa je oprávnený a aj povinný v prípade zistenia niektorého z
dôvodov uvedených v ustanovení § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaviť, pričom tak môže
uskutočniť na návrh ako aj bez návrhu.

Ako už odvolací súd uviedol vyššie, notársku zápisnicu je potrebné považovať za verejnú listinu.

Každá verejná listina osvedčuje pravdivosť údajov v nej obsiahnutých a to až do doby, pokiaľ nie
je preukázaný opak. Exekučný súd preto neposudzuje správnosť skutkových údajov uvedených v
notárskej zápisnici. Exekučný súd je oprávnený posudzovať iba naplnenie formálnych a materiálnych
predpokladov vykonateľnosti. To teda znamená, že vykonateľná môže byť aj taká zápisnica, ktorá nemá
svoj základ v hmotnom práve. Odvolací súd je ďalej toho názoru, že absencia zákonom stanovených

formálnychnáležitostímázanásledok,želistinaoznačenáakonotárskazápisnicaniejeverejnoulistinou
(u ktorej sa správnosť obsahu, ktorý je v nej uvedený predpokladá podľa § 134 OSP) a ani spôsobilým
exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku.

Na základe tohto zistenia je potom správny postup exekučného súdu podľa § 57 ods. 1 písm. g) a to

zastavenie exekúcie, nakoľko je tu dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. V prípade, ak však súd
prvého stupňa aj napriek vyššie uvedenému exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného
poriadku, urobil tak na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a preto bolo potrebné napadnuté
uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Navyše súd prvého stupňa sa vôbec nezaoberal ani návrhom oprávneného na zmenu súdneho
exekútoradoručenéhosúduprvéhostupňadňa31.05.2012aotomtonávrhunerozhodol.Pretovďalšom
konaní bude potrebné rozhodnúť aj o tomto návrhu.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v

tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu 31) sa
použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje
sa však vždy uznesením.

Súd v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) OSP, na ktoré odkazuje oprávnený, je povinný
prerušiť konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor
Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej otázke), kde v tomto konaní SúdnydvorEurópskejúnievydávarozhodnutiaootázkachvýkladuaplatnostikomunitárnehoprávapotrebného
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Nie je možné však povinnosť vnútroštátneho
súdu požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke vykladať absolútne. Predpokladom tejto

povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle
ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca
sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre danú konkrétnu vec, nakoľko zmyslom a cieľom
predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad a používanie komunitárneho práva a nie vyriešenie
konkrétneho sporu. Vyžaduje sa teda bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym

súdom, nie otázku akademickú, nesúvisiacu s vecou.

Odvolací súd dáva oprávnenému do pozornosti ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, v zmysle
ktorého, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť
zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného
konania. Exekučný poriadok tak vylučuje použitie ustanovení OSP, ktoré umožňujú súdu za určitých

okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje iba ak to výslovne určuje osobitný predpis,
t.j. v ostatných prípadoch prerušenie konania prípustné nie je. V tomto prípade žiadny osobitný predpis
možnosť prerušenia konania neupravuje, preto odvolací súd návrh na prerušenie konania zamietol. V
zmysle ustanovenia § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného
predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.

Rozhoduje sa však vždy uznesením. Exekučný poriadok je vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku
zákonom osobitným, kde platí zásada „lex specialis derogat legi generali“. To znamená, že ak iba ak
Exekučný poriadok nemá špeciálnu právnu úpravu, platia ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.
V tomto prípade možnosť prerušenia exekučného konania vylučuje samotný Exekučný poriadok vo
svojom ustanovení § 36 ods. 5, ktorým je potrebné sa riadiť, preto z uvedeného dôvodu neprichádza

v exekučnom konaní do úvahy možnosť prerušenia konania ani podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP ani
podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP.

Odvolací súd na podklade uvedeného dospel k záveru o neexistencii potreby predkladať citované
otázky Súdnemu dvor EÚ, nakoľko uvedené predbežné (prejudiciálne) otázky si na základe konštantnej

judikatúry vie súd vyriešiť sám. Predbežné otázky citované odvolateľom preto nemajú právnu relevanciu
pre danú vec, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. Navyše súd prvého stupňa rozhodoval
podľa ustanovení Exekučného poriadku a Občianskeho zákonníka (ktoré danú problematiku riešia) bez
potreby aplikácie komunitárneho práva a smernice Rady č. 93/13/EHS.

Predbežné otázky citované odvolateľom preto nemajú právnu relevanciu pre danú vec, ktorá by bola
spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodnutie o predbežnej otázke totiž nenahrádza rozhodnutie vo
veci samej jeho úlohou je zabezpečiť jednotný výklad a používanie komunitárneho práva a nie vyriešenie
konkrétneho sporu. S poukazom na to, odvolací nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými
odvolacími námietkami.

Taktiež odvolací súd nie je ani toho názoru, že by predmetné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku bolo v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná, čo by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa
§ 109 ods. 1 písm. b) OSP. Navyše podľa predmetného ustanovenia súd prvého stupňa v tomto prípade

ani nerozhodoval.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.