Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 5. december 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/276/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1712221821
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1712221821.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov

senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: I.Á. G.,
Z.. XX.XX.XXXX, B. Š. XXX/XX, Q., zast. JUDr. Lýdiou Ráckovou, advokátkou, Lichnerova 72, Senec,
proti žalovanému: KOCKA s.r.o., so sídlom Récka cesta 302, Senec, IČO: 36 364 436, zast. PAICEK
LEGAL s.r.o., Panská 17, Bratislava, o zaplatenie 3.714,25 eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Pezinok zo dňa 19. apríla 2017, č.k. 8C 74/2014-161, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
3.714,25 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na
plnú náhradu trov konania.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že bol na
základe pracovnej zmluvy zo dňa 12.09.2011 u žalovaného v pracovnom pomere ako vodič nákladného
vozidla, s nástupom práce dňa 12.09.2011, pričom dňa 18.06.2012 pracovný pomer skončil písomnou

dohodou ku dňu 18.06.2012. Podľa pracovnej zmluvy mu žalovaný vyplácal dohodnutú hrubú mzdu
380,40 eur. Z titulu zahraničných pracovných ciest vozidlami žalovaného do Talianska mu prislúchali
aj cestovné náhrady - stravné (diéty), ktoré mu žalovaný nevyplácal, hoci po splnení podmienok
ustanovených v zákone o cestovných náhradách bol povinný mu tieto diéty poskytnúť. Išlo o pracovné
cesty v rozsahu uvedenom v tabuľke (ktorú pripojil), vykonané výlučne v rámci pracovnoprávneho
vzťahu. Žalovaný porušil ust. § 145 ods. 1 Zákonníka práce. Z titulu uvedených pracovných ciest si
žalobca za obdobie od 13.09.2011 do 16.06.2012 uplatnil diéty v celkovej sume 3.714,25 eur. Súd

prvej inštancie uviedol, že rozhodol najskôr platobným rozkazom, proti ktorému podal žalovaný podal
odpor, v ktorom uviedol, že tvrdenie žalobcu, že mu neboli vyplácané diéty sa nezakladá na pravde,
keďže ako vyplýva z ich účtovnej evidencie, ako ostatným zamestnancom, tak aj žalobcovi boli za
každú uskutočnenú zahraničnú pracovnú cestu vyplatené cestovné náhrady v súlade s ustanoveniami
Zákonníka práce. Žalobca vo vyjadrení k odporu poukázal na to, že žalovaný k odporu nedoložil
účtovné doklady, na ktoré sa odvolával, ani doklad preukazujúci prevzatie cestovných náhrad ním s jeho
vlastnoručným podpisom resp. poukazovanie cestovných náhrad na účet žalobcu. Súd prvej inštancie

vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, žalovaného, svedkov: F. X., F. Q., F. E., T. B., E. B., F. F., F. L.,
a oboznámením listín: pracovná zmluva zo dňa 12.09.2011, dohoda o rozviazaní pracovného pomeru
zo dňa 18.06.2012, podrobný rozpis aktivít vodiča, vyúčtovanie cestovných výdavkov, príkaz na cesty,
a výdavkové pokladničné doklady.3. Žalobca v konaní zotrval na žalobe a tvrdil, že mu žalovaný do skončenia pracovného pomeru
nevyplatil cestovné náhrady - diéty za obdobie od 13.09.2011 do 16.06.2012 vo výške 3714,25 eur v

zmysle zák. č. 283/2002 o cestovných náhradách spolu s opatrením MF SR č. 472/2011 a opatrením
č. 482/2010. Žalovaného vyzval, aby mu vyplatil diéty, na čo žalovaný reagoval, že diéty vyplatil, čo sa
nezakladá na pravde. Mal za to, že žalovaným predložené listinné dôkazy sú vyprodukované dodatočne,
nespĺňajú základné náležitosti účtovných dokladov a nepreukazujú akékoľvek prevzatie diét zo strany
žalobcu, keď ani na jednom nefiguruje podpis žalobcu. V položke výdavky je uvedené meno Q., nie

meno žalobcu, bez podpisu prijímateľa, a preto sú tieto listinné dôkazy irelevantné. Uviedol, že žalovaný
nemohol dopredu vyplácať diéty, keď to ešte nemal ani vyúčtované, pričom nie je pravda, že mu bolo
vyplácané niečo dopredu. Zdôraznil, že žalovaný k svojmu tvrdeniu, že mu diéty vyplatil, nepredložil
žiaden dôkaz. Poukázal na to, že účtovníčka (F. X.) v konaní tvrdila, že diéty boli údajne vyplatené,
ale nevedela uviesť výpočet týchto diét. Svedkyňa B. vypovedala, že keď nastúpila do spoločnosti
žalovaného, našla v počítači vypísanú tabuľku, že žalobcovi boli údajne tieto diéty vyplácané, keď

uviedla, že to môže byť za stravné, ale nevedela či to je určite vyplatené za stravné, a či skutočne
boli vyplatené. Na otázku prečo pri ostatných vodičoch nie je uvedené, že bolo vyplatené stravné,
odpovedala, že asi údajne nebolo vyplácané. Svedkyňa B. nemohla podľa jeho názoru vypovedať
hodnoverne, nakoľko do spoločnosti žalovaného nastúpila, keď žalobca a Q. vo firme nepracovali.
Svedkyňa Q. potvrdila, že jediným konateľom a spoločníkom, ktorý rozhodoval o finančných otázkach

a vyplácaniach pracovných ciest bol pán B.. Svedkyňa tiež poprela, že by ona sama uskutočňovala
akékoľvek vyplácanie diét, o tom nie je ani jediný dôkaz, ktorý by bol podpísaný žalobcom. Ak svedok E.
vypovedal, že mu boli vyplatené diéty, žalobca poukázal na to, že ak by to bola pravda, touto svedeckou
výpoveďou nebolo preukázané, že diéty boli vyplácané žalobcovi. Svedkyňa L. uviedla, že nemohla byť
prítomná pri vyplácaní, nakoľko tieto diéty neboli vyplatené. Svedok B. nepreukázal, že by mal vedomosť

o vyplácaní diét. Svedok L. potvrdil len to, že chodil na zahraničné pracovné cesty a bolo mu vyplácané
50 eur na deň. S poukazom na to, že žalovaný pracovné cesty ani nenamietal, že ich žalobca nevykonal,
mal za to, že dokazovaním bolo preukázané, že mu žalovaný nikdy nevyplatil diéty za pracovné cesty,
a preto žaloba bola podaná dôvodne. Žalovaný v konaní tvrdil, že cestovné náhrady boli žalobcovi
zaplatené. Z originálov listín jednoznačne vyplýva, že neboli vyhotovené dodatočne, ako tvrdí žalobca,

keď uvedený dátum na zahraničnú pracovnú cestu jednoznačne zodpovedá, kedy boli tieto príkazy
urobené. Poukázal na to, že dôkazy vykonané v konaní treba posudzovať aj ako nepriame dôkazy, ktoré
vytvárajú súvislý presvedčivý reťazec a spochybňujú nárok žalobcu. Žalobu považoval za účelovú aj
vzhľadom na čas, ktorý uplynul od údajného nezaplatenia stravného do podania žaloby. Mal za to, že z
dokazovania a zo svedeckej výpovede F. X. vyplýva, že cestovné náklady boli vyplácané riadne a včas.

Z výsluchu menovanej vyplýva, že túto informáciu jej poskytla vtedajšia konateľka žalovaného.

4. Žalobca na pojednávaniach uviedol, že pracoval u žalovaného ako vodič nákladného vozidla a jazdil
do Talianska. S p. B. sa dohodli na financiách, ale diéty mu stále odkladal, odďaľoval, a nevyplatil
mu ich doposiaľ. Nevyplatil mu ani poslednú mzdu, preto sa taktiež musel obrátiť na súd, a až potom

mu to zaplatil. Mal mať diéty vyplatené, pričom poukázal na tachografovú kartu, kde je zaznamenané
odkedy dokedy bol preč, cez aké územie prechádzal. Žalovaný si vyrátal nejaké diéty do účtovníctva,
ale tieto nesedia tak, ako ich vyrátal žalobca. Poukázal na to, že podpis na daných listinách nie je jeho.
Uviedol, že pri cestovných výdavkoch by sa mal podpisovať výdavkový a príjmový doklad. Keď ukončil
pracovnýpomerdohodou,žalovanýmupovedal,žemuvyplatívšetkydiéty,čosanestalo.Ohľadneiných

výdavkov, tieto finančné prostriedky použil na diaľničnú známku a pohonné hmoty a vždy po každej ceste
odovzdal bločky a urobil vyúčtovanie. Tieto výdavky žalovaný napísal do diét, ale takéto výdavky tam
nemajú čo robiť. Žalobcovi bola položená otázka, že ak namietal, že neboli predložené všetky doklady
na vypočítanie stravného, prečo tieto doklady nepredložil a neviedol ich, na ktorú odpovedal, že nakoľko
žalovaný mu povedal, že v aute je všetko vedené elektronicky, preto tieto doklady nepredložil, ale sám

pre seba si ich viedol, a má to na tachografickej a digitálnej karte. Uviedol, že keď sa dohadoval so
žalovaným ohľadne mzdy, že mu bude vyplácaný základ mzdy cca 350 eur + 50 eur za každý deň v
zahraničí, toto bola jeho výplata, nemá to nič spoločné s diétami, pričom oficiálne dostal na účet základ a
50 eur dostával na ruku, avšak diéty, ktoré mu patria zo zákona, nedostal. Žalovaný na pojednávaniach
uviedol, že považuje vyjadrenie žalobcu za klamstvo, pretože mu bolo všetko včas a riadne vyplatené.

Pri vypočítaní daných diét vychádzal z podkladov, ktoré predložil žalobca pani Q.Z., a to bločky z cesty,
všetky časy. Na otázku, či má dôkaz o prevzatí peňazí žalobcom, uviedol, že „bol svedkom, keď sa
peniaze odovzdávali žalobcovi“. Uviedol, že žalobca mal vždy vyplatenú presnú sumu na cestu aj s
diétami, keď to bolo vypočítané tak, aby suma pokrývala náklady na cestu spolu s diaľničnými známkamia pohonnými hmotami a zvyšok boli diéty, ktoré si žalobca nechal a sám si vyúčtoval. Žalobca dostával
vyššiu sumu ako na pohonné hmoty, taktiež ako na diéty a vo vyúčtovacom liste mal započítané aj diéty.

5. Súd prvej inštancie mal pracovnou zmluvou uzavretou medzi stranami preukázané, že žalobca ako
vodič nákladného vozidla s dňom nástupu 12.09.2011 vykonával pre žalovaného riadenie zvereného
vozidla-denné ošetrenie vozidla a jeho kontrola pre zabezpečenie bezpečnej prevádzky - vykonávanie
bežných opráv- zabezpečovanie väčších opráv v špecializovaných firmách; účasť pri nakladaní a
vykladaní nákladu, starostlivosť o prepravovaný náklad vrátane prípadnej prípravy dokladov pre colnú

kontrolu - pri špeciálnych vozidlách ovládanie príslušných mechanizmov a zariadení namontovaných
na vozidlách - vedenie príslušnej evidencie o vozidle, o absolvovaných cestách, o spotrebe pohonných
hmôt a o prípadnej preprave tovare; s miestom výkonu práce J.C. C. XXX, Q.. Z Dohody o rozviazaní
pracovného pomeru zo dňa 18.06.2012 zistil, že strany sa dohodli, že ku dňu 18.06.2012 končí pracovný
pomer žalobcu u žalovaného.

6. V odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej veľmi podrobne uviedol výpovede svedkov vypočutých v
konaní. Z výpovede svedkyne F. X., externej účtovníčky žalovaného, vyplýva, že doklady na výpočet
cestovných náhrad jej neboli predkladané pravidelne, neboli predložené v úplnej forme, keď boli
predložené ako poznámky niekoho, ktoré si ona sama spracovala. Boli jej predložené ako rukou písané,
ale niekedy to malo inú formu. Bol tam uvedený začiatok pracovnej cesty, meno šoféra. Brala to ako

interné poznámky, nakoľko výška diét sa nezhodovala s predpisom. Vychádzala z podkladov, ktoré jej
boli predložené z pracovnej cesty a z bločkov, keď listiny jej predkladala konateľka Q.. Do diét bolo
zarátané stravné a ďalšie výdavky, vychádzalo sa presne podľa skutočne napísaných ciest a časového
pásma predložených bločkov. Po nahliadnutí do predložených cestovných príkazov na cestu uviedla,
že túto tabuľku a výdavkový doklad vypisovala ona z dôvodu, aby to malo všetky účtovné náležitosti.

Mala od konateľky len ústne potvrdenie, že sa pracovné cesty vyplácajú, nakoľko tieto podklady neboli
predložené niekedy až dva tri mesiace po skončení daného obdobia. Príkaz na cestu spracovala ako
účtovné doklady, aby to bolo riadne zaevidované aj napriek tomu, že tam chýbal podpis konateľky
a preberajúceho, keďže neriešila vnútorný chod firmy, a po skončení účtovného obdobia predložila
doklady na dodatočný podpis. Uviedla, ako postupovala pri výpočte diét a vysvetlila, že niekedy jej

neboli predložené ani pomocné poznámky ani záznam z tachometra, vychádzala potom z blokov.
Poukázala na to, že táto firma jej dávala veľa informácií ústne. Ona zaúčtovala tú sumu, ktorá bola
uvedená vo výdavkovom doklade. Žalovanému signalizovala, že nemá dostatočne predložené listiny
na vypočítanie diét, ale zaúčtovala ich aj napriek tomu, že tam nebol uvedený podpis prijímateľa,
nakoľko za predložené doklady zodpovedá konateľ firmy, ona zodpovedala za správnosť zaúčtovania.

Na otázku, aby porovnala jednu zo zahraničných ciest v zmysle daného vyúčtovania, ktoré bolo
predložené žalovaným, vypovedala, že sa líšia a vysvetlila v čom, a uviedla, že je možné, že to vyrátala
zle, ale vychádzala len z dokladov a informácií, ktoré jej boli poskytnuté, pričom jej boli poskytnuté
nedostačujúco.Akbyjejpredložilitakévyúčtovanie,akéjejbolodanéknahliadnutiu,takbytovyúčtovala
správne. O vyplácaní stravného mala len ústne potvrdenie od vtedajšej konateľky a zaúčtovala to ako

výdavok cestovného z pokladne. Na výdavkovom pokladničnom doklade je uvedené Q. z dôvodu, že sa
eviduje firemná pokladňa a z pokladňou nakladá konateľ a vypláca z pokladne peniaze. Meno žalobcu
nemohla uviesť, keďže nebola pri tom, keď sa vyplácali peniaze. Pani Q. tam podpísaná nie je, doklady
mala podpisovať až po tom, keď jej odovzdala všetky účtovné doklady. Z účtovného hľadiska stačil
podpis príjemcu a informáciu, že peniaze vyberala p. Q., mala ústne od nej. Na otázku, či by sa daňová

kontrola uspokojila s týmito dokladmi, uviedla, že by určite potrebovali podrobnejšie, nakoľko tam chýba
rozpísanie časových pásiem pre správne vypočítanie diét a podpisy príjemcu. Mala za to, že diéty mohli
byť v prevažnej miere vyrátané správne.
Svedkyňa F. Q. uviedla, že papierovo bola napísaná ako konateľka, ale reálne bola administratívny
pracovník. Diéty neboli vyplácané, ohľadne finančníctva všetko riešil žalovaný, lebo bol majiteľom firmy.

Po nahliadnutí na listinné dôkazy a to zahraničnú pracovnú cestu od 13.09.2011 do 15.09.2011 a
od 24.01.2012 do 27.01.2012 vypovedala, že prvú stranu písala ona, výdavkový nepísala ona, to je
dodatočne vyplnené, nevedela kým, nie je tam uvedený ani jej podpis, predpokladala, že je to urobené
účtovníkom. Druhá strana, ktorá je k tomu priložená, to nie je jej podpis, to nevypisovala ona. Na otázku
súdu, koho je podpis v kolónke "zaúčtoval", uviedla, že predpokladá, že to bola p. X. (externá účtovníčka,

pozn. odvolacieho súdu). Príkaz na cestu dávala účtovníkom, k čomu sa potom priložili bločky z cesty
a všetko išlo k účtovníkovi. Ohľadne vyplácania diét nevedela akým spôsobom a ako boli vyplácané.
Uviedla,žeonadiétynevypočítavala,zaňouprišlaúčtovníčkaktorájejprikázala,abyonavypísalapríkaz
na cestu a tabuľku, k tomu sa priložili bločky, ktoré mala od šoféra. Keď išiel žalobca na zahraničnúpracovnú cestu, dostával peniaze na náklady spojené s cestou - tankovanie, diaľnica, parkovanie. Po
návrate z cesty jej ich vyúčtoval, dal jej bločky a zostatok vrátil. Pri vyúčtovaní nefigurovala položka
stravné. Diéty nevyplácala. Svedkyňa F. Q. bola opätovne vypočutá za účelom odstránenia rozporu vo

výpovediach, keďže svedkyňa X. tvrdila, že diéty boli vyplácané na základe informácie konateľky a ona
na druhej strane tvrdila, že diéty neboli vyplácané, a uviedla, že takú informáciu pani X. nikdy nedala,
a že ona diéty nevyplácala. Vypovedala, že o výdavkových dokladoch nič nevedela, že ich prvý raz
videla na súde, že všetko mal na starosti žalovaný, a že účtovníčke vždy doručila všetky doklady. Právny
zástupca žalovaného namietal dôveryhodnosť tejto svedkyne z dôvodu blízkeho vzťahu so žalobcom.

Súd prvej inštancie na túto námietku neprihliadol s odôvodnením, že svedkyňa bola v danom období
konateľkou (17.09.2008 -16.09.2008) a spoločníčkou žalovaného a mala vedomosť o chode firmy, a
ako jediná oprávnená osoba sa mohla vyjadriť k určitým skutočnostiam. Poukázal na to, že svedkyňu
navrhol vypočuť sám žalovaný a následne namietol jej dôveryhodnosť.
Svedok F. E. uviedol, že chodil na pracovné cesty so žalobcom, pričom keď išiel na zahraničnú cestu,
sám si to aj vyúčtoval na listine, ktorú predkladal Q.. Cestovné príkazy nepodpisoval, chodil iba na

výpomoc, pričom v autách nebol namontovaný satelit. Či boli alebo neboli vyplácané diéty žalobcovi
nemal vedomosť. Jemu boli diéty vyplácané v riadnej výške, podpisoval príjmový doklad, diéty mu
vyplácala p. Q..
Svedkyňa F. L. vo výpovedi uviedla, že v období od 13.09.2011 do 16.06.2012 boli vyplácané diéty.
Zúčastnila sa so žalobcom na pracovnej ceste a nikdy jej nespomenul, že by mu neboli vyplácané

diéty. Ona mala vedomosť, že žalobcovi boli diéty vyplácané aj viac, nakoľko žalobca sám uviedol, že
"šéfová" sa pomýlila a vyplatila mu viac. Či žalobcovi boli vyplácané zálohy nevedela. Nebola prítomná
pri vyplácaní diét. Keď žalobca prišiel z kancelárie zakladal si peniaze, či to boli peniaze na ďalšie cesty
nevedela, bol deň výplaty, nevedela, či si zakladal peniaze z výplaty, alebo iné.
Svedkyňa T. B. vypovedala, že u žalovaného začala pracovať v auguste 2012 ako administratívny

pracovník. O tom že žalobcovi neboli vyplácané diéty sa dozvedela 09.10.2012, keď im prišla výzva od
právničky na zaplatenie 3.714 eur. Žalobca ju dňa 23.08.2012 kontaktoval ohľadne nevyplatenia výplaty
sumystrnutejzatelefón.Žalobcanikdynetvrdil,žebymuniečonebolovyplácané.Oslovilaajúčtovníčku,
ktorá jej uviedla, že diéty sú vyplácané a odovzdala všetky doklady p. Q., ktorá mala predložiť výdavkový
doklad a odovzdať ich šoférom. V prevzatom počítači našla súbory evidované diéty, súbor kamión, a

boli tam jednotlivé pracovné cesty, jednotlivé zložky od r. 2009. Tabuľku si vytlačila, pričom v období,
keď tam pracoval žalobca o diétach tam nebola tabuľka, na konci je ale uvedené v r. 2012 evidencia
vyplatené, myslela, že to boli diéty. Tak jej to bolo povedané, že to bolo 50 eur, tak to dostávali šoféri.
P. B. ju ubezpečil, že diéty boli vyplácané, taktiež účtovníčka jej uviedla, že bola ubezpečená, že boli
vyplácané. Všetky listiny dávala konateľka potom pani X.. Ona túto tabuľku nerobila, môže byť len v

domnení, že boli žalobcovi vyplácané diéty hneď po ceste. V tomto súbore nič nemenila, je to z obdobia
13.06.2011, keď pani Q. pracovala vo firme, z toho logicky vyplýva že to mal vyplácané hneď po ceste.
Z toho, že tam nie sú uvedení ostatní, logicky vyplýva, že im to nebolo vyplatené. V tabuľke ako to pani
Q. viedla, nesedia dátumy, ani tabuľka, ktorú predložil súdu žalobca.
SvedokE.B.napojednávaníuviedol,žepracovalužalovanéhoakovodič.Keďsavrátildofirmy,predložil

vyúčtovanie. Vypisovala sa "staska", to je taký denník v ktorom sa uvádzali časy odkiaľ a kam. Keď
sa prevzali peniaze na firmu, tak sa podpisovalo prevzatie. Podklady sa odovzdávali pani Q., ak bola
prítomná. Diéty väčšinou vyplácala pani Q.Z.. Ohľadne vyplácania diét žalobcovi, nemal vedomosť.
Jemu boli vyplácané včas na ruku vo výške 50 eur za deň, keď bol v zahraničí.
Svedok F. L. vypovedal, že pracoval pre žalovaného v období 2008- 2011, vypisoval papier "staska",

ktorý pripojil k bločkom, ktoré po ceste získal, a odovzdával to slečne Q.Ö., alebo zamestnávateľovi.
Sťahoval údaje z tachografovej karty vodiča. Stravné za pracovné cesty vyplácala pani Q., alebo
zamestnávateľ a boli vyplácané včas na ruku vo výške 50 eur.

7.Zpredloženýchlistínvyúčtovaniecestovnýchvýdavkovmalzapreukázané,žežalobcavdňoch13.09.

- 15.09.2011, 20.09. - 24.09.2011, 04.10. - 08.10.2011, 11.10. - 14.10.2011, 18.10. - 21.10.2011, 01.11.
- 04.11.2011, 08.11. - 11.11.2011, 22.11. - 24.11.2011, 29.11. - 01.12.2011, 24.01. - 27.01.2012, 07.02. -
11.02.2012, 14.02. - 18.02.2012, 21.02. -24.02.2012, 28.02. - 02.03.2012, 07.03. - 09.03.2012, 13.03. -
17.03.2012, 27.03. - 30.03.2012, 03.04. - 06.04.2012, 11.04. - 13.04.2012, 17.04. - 19.04.2012, 24.04. -
26.04.2012, 30.04. - 04.05.2012, 15.05. - 18.05.2012, 29.05. - 01.06.2012, 05.06. - 08.06.2012, 12.06.

- 15.06.2012 vykonával zahraničné pracovné cesty pre žalovaného.

8. Vec posúdil právne podľa § 145 ods. 1 Zákonníka práce, Opatrenia Ministerstva financií č. 472/2011
Z.z. a § 13 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z., o cestovných náhradách a dospel k záveru, že žaloba jedôvodná. Nebolo sporné, že žalobca vykonával pre žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa
12.09.2011 vodiča nákladného vozidla, a že pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončil dohodou
dňa 18.06.2012. Žalobca sa žalobou domáhal vyplatenia cestovných náhrad - stravné (diéty) z dôvodu

absolvovaných zahraničných pracovných ciest. Z podrobného rozpisu aktivít vodiča mal za preukázané,
že žalobca v období od 13.09.2011 do 16.06.2012 vykonával zahraničnú pracovnú cestu, k čomu doložil
aj podrobne rukou vypísané vyúčtovanie cestovných výdavkov. Z vykonaného dokazovania a hlavne z
výpovede svedkyne X., externej účtovníčky žalovaného, mal za preukázané, že žalovaný jej predkladal
podklady na vypočítanie diét neúplne a nepravidelne. Tieto podklady označila ako nejaké výpisky, ktoré

si musela sama spracovávať. Svedkyňa zároveň uviedla, že tabuľky a výdavkové doklady z účtovného
hľadiska vypisovala ona sama, aby spĺňali účtovné náležitosti. Na jej tvrdenie, že bolo povinnosťou
zamestnancov, aby si sami vypočítali výšku diét, reagoval žalobca tak, že si diéty nevypočítaval, nakoľko
mu žalovaný uviedol, že všetko je v aute vedené elektronicky, a nie je to potrebné. Svedkyňa uviedla,
že mala od konateľky Q. vedomosť, že diéty vyplácali, a preto vyhotovovala príjmový doklad na jej
meno, kde následne pri vyplatení diét mal byť uvedený podpis prijímateľa peňazí. Svedkyňa súdu

potvrdila, že niekoľkokrát vyzývala žalovaného, že doklady jej predkladajú na vypočítanie diét neúplné,
tieto doklady boli dodatočne vypísané a dané na podpis. Keďže jej žalovaný nepredkladal dostatočné
listiny na vypočítanie diét, je možné, že to vypočítala zle. Uviedla tiež, že do diét boli zahrnuté aj iné
výdavky. Z výpovede svedkyne mal súd prvej inštancie preukázané len to, že listiny, ktoré žalovaný
predložil na preukázanie, že vyplatil žalobcovi diéty za zahraničné cesty, vypisovala externá účtovníčka.

Vyhodnotil, že z týchto listín nevyplýva, že cestovné náhrady boli žalobcovi vyplatené. Konštatoval,
že zo svedeckej výpovede taktiež vyplynulo, že pri vypočítaní diét vychádzala účtovníčka z neúplných
podkladov predložených žalovaným. Žalovaný na pojednávaniach uviedol, že diéty vyplácali, keď dávali
zamestnancom peniaze na zahraničnú pracovnú cestu, a to na pohonné hmoty a mýto, a zvyšok ktorý
zostal po ceste, si nechali ako diéty. Následne žalovaný uviedol, že bol aj osobne pri tom, keď sa

žalovanému diéty vyplácali. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na to, že je neobvyklé a hlavne
neštandardné, aby boli zamestnancom vyplácané diéty pred absolvovaním zahraničnej cesty, keď
žalovaný ani nemal vedomosť o potrebných vstupných údajoch, a to čas trvania zahraničnej pracovnej
cesty a iné potrebné údaje na ich výpočet.

9. Vyhodnotil, že žalovaný neuniesol ohľadne vyplatenia diét dôkazné bremeno, keď nepredložil taký
prostriedok procesnej obrany, ktorý by preukazoval, že by žalobcovi skutočne boli vyplatené cestovné
náhrady za absolvované zahraničné cesty v období 13.09.2011 do 16.06.2012. Predložil len listiny
vypísané jeho externou účtovníčkou, ktorá ich sama vypísala z dôvodu, aby mala v poriadku listiny z
účtovného hľadiska, čo aj sama účtovníčka vo svojej výpovedi potvrdila. Skonštatoval, že vypočul počas

konaniadostatoksvedkov,ktorýchnavrholžalovaný.SvedkyňaQ.vypovedala,žeonadiétynevyplácala,
všetko mal na starosti pán B.. Svedok F. E.Š. uviedol iba to, ako boli jemu vyplácané diéty, ktoré mu
boli vyplácane v hotovosti a podpisoval pri tom príjmový doklad. Diéty mu vyplácala pani Q.. O to, či
boli vyplatené diéty žalobcovi, sa nezaujímal. Svedkyňa L. vo výpovedi uviedla, že mala vedomosť, že
diéty boli žalobcovi vyplácané, ale nebola prítomná pri vyplatení diét. To vydedukovala, iba z toho, čo

uviedol žalobca, keď povedal, že "šéfová sa pomýlila", ale následne nevedela uviesť, že či peniaze,
ktoré si zakladal žalobca, boli cestovné náhrady, alebo výplata, alebo iné. Z výpovede svedkyne B.
mal za preukázané, že začala pracovať u žalovaného v auguste 2012 a ohľadne nevyplatenia diét sa
dozvedela až na základe výzvy právnej zástupkyne žalobcu. Zamestnanci jej uviedli, že im boli diéty
vyplatené, a účtovníčka jej povedala, že diéty boli vyplatené. Svedkyňa vychádzala iba z údajov, ktoré

jej povedala účtovníčka, nemala preukázanú skutočnosť, že diéty boli žalobcovi skutočne vyplatené.
Svedok B. sa ohľadne vyplatenia cestovných náhrad žalobcovi nevyjadril. Svedok L. uviedol, že jemu
boli diéty vyplácané na ruku a včas, keď bola zúčtovaná cesta za mesiac, ktorý odpracoval, a to 50 eur na
deň. Svedok F. sa ohľadom vyplácania diét nevedel vyjadriť. Dospel potom k záveru, že žalobcovi neboli
cestovné náhrady za zahraničné pracovné cesty vyplatené. Pri vypočítaní stravného - diét vychádzal

z podrobného rozpisu aktivít vodiča a z vyúčtovania cestovných výdavkov, predložených žalobcom
a prihliadol na to, že pri zahraničnej pracovnej ceste zamestnancovi patrí za každý kalendárny deň
zahraničnej pracovnej cesty za podmienok ustanovených zákonom o cestovných náhradách stravné
v eurách alebo v cudzej mene. Stravné v cudzej mene je ustanovené v závislosti od času trvania
zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky v kalendárnom dni, pričom čas trvania

zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky je rozdelený na časové pásma do 6
hodín vrátane, 6 až 12 hodín, nad 12 hodín. Ak zahraničná pracovná cesta mimo územia Slovenskej
republiky trvá v kalendárnom dni do 6 hodín vrátane, patrí zamestnancovi stravné vo výške 25 %
zo základnej sadzby stravného, nad 6 hodín až 12 hodín, patrí zamestnancovi stravné vo výške50 % zo základnej sadzby stravného, nad 12 hodín, patrí zamestnancovi stravné v sume základnej
sadzby stravného. Z vyúčtovania cestovných výdavkov 13.09. - 15.09.2011 vyplýva suma 83,50 eur
(Maďarsko 39 eur/25% 9,75 eur, x 2, Slovinsko 38 eur/25% 9,50 eur, Taliansko 45 eur), vyúčtovanie

20.09.-24.09.2011 t.j. 4 dni - Maďarsko 2x 9,75 eur, Slovinsko 2x 9,50, Taliansko 3x 45 eur, spolu
173,50 eur, vyúčtovanie cestovných výdavkov 04.10.-08.10.2011 t.j. 4 dní, spolu 173,50 eur, vyúčtovanie
cestovných výdavkov 11.10.-14.10.2011 Maďarsko 2x 9,75 eur, Slovinsko 1x 9,50 eur, celý deň 38 eur,
2x 45 eur Taliansko, spolu 157 eur, vyúčtovanie za obdobie 18.10.-21.10.2011 t.j. 4 dní spolu 173,50
eur, vyúčtovanie cestovných výdavkov 01.11.-04.11.2011 v sume 163, kde 2x Maďarsko do 6 hodín 9,75

eur, Slovinsko 2x 9,50 eur, Taliansko 1x 45 eur, 1x 22,50 eur, spolu 163 eur. Vyúčtovanie za obdobie
08.11.-11.11.2011 t.j. 4 dni, 2x Maďarsko do 6 hodín 9,75 eur, Slovinsko 2x 9,50eur, Taliansko 3x 45 eur,
1x22,50 eur, spolu 196 eur. Vyúčtovanie za obdobie 22.11.-24.11. cez Rakúsko a Taliansko, Rakúsko
45 eur/25%/22,50 2x, Taliansko 1x 45 eur, rovnaké aj za vyúčtovanie 29.11-01.12.2011, spolu 67,50
eur. Za rok 2012 obdobie 24.01.-27.01.2012 -Maďarsko 39eur/25%/9,75 eur, Slovinsko 38/25%/9,50/2x,
Taliansko 2x45 eur, spolu 128,50 eur, 07.02.-11.02.2012, 14.02.18.02.2012, 21.02.-25.02.2012, zhodné

časy, kde Maďarsko 2x 9,75 eur, Slovinsko 2x9,50 eur, Taliansko 3x45 eur, spolu 173,50eur, vyúčtovanie
28.02.-02.03. 2012 v sume 157, vyúčtovanie 07.03.-09.03.2012 v sume 173, 50 eur, Maďarsko 2c 9,75
eur, Slovinsko 2x9,50 eur, 3x 45 eur Taliansko, zahraničná cesta 13.03.-17.03.2012 vo výške 185,50 eur,
27.03.-30.03.2012 v sume 94,75 eur, Maďarsko 2x 9,75 eur, Slovinsko 2x 9,50 eur, Taliansko 1x 45 eur,
1x45/25%/11,25 eur, obdobie 34.-6.4.2012,11.04.-13.04.2012,17.04.-19.04.2012, Maďarsko 2x 9,75

eur, Slovinsko 2x 9,50eur, 2x 45 Taliansko, spolu 128,50 eur 3x, obdobie 24.04.-26.04.2012 Maďarsko
2x9,50eur, Slovinsko 2x 9,50eur, Taliansko 1x 45 eur spolu 83,50 eur, pracovná cesta 30.04.-04.05.2012
Maďarsko 2x 9,75 eur, Slovinsko 2x 9,50eur, Taliansko 1x 45 eur, spolu 102,50 eur, vyúčtovanie za
obdobie 16.05. -18.05.2012 v sume 128,50 eur, Maďarsko 2x 9,75 eur, Slovinsko 2x 9,50 eur, Taliansko
2x 45 eur, 29.05.-01.06.2012 Maďarsko 2x 9,75 eur, Slovinsko 1x9,50 eur, 1x 38 eur, Taliansko 2x 45eur,

spolu 157 eur, vyúčtovanie cestovných výdavkov 05.06.-08.06.2012 spolu 157 eur, Maďarsko 2x 9,75
eur, Slovinsko 1x9,50 eur, 1x 38 eur, 2x 45 eur Taliansko, 12.06.-15.06.2012 2x 9,75 eur, Slovinsko
2x 38 eur, Taliansko 2x 45 eur, spolu 185,50 eur, spolu 3714,25 eur. Žalobou uplatnený nárok žalobcu
vyhodnotil za dôvodný, a preto jeho žalobe vyhovel.

10. O trovách konania rozhodol podľa § 255 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a 2 C.s.p. a žalobcovi, ktorý
bol v konaní úspešný, priznal voči žalovanému, ktorý úspešný nebol, nárok na náhradu trov konania v
plnom rozsahu.

11. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť, alebo zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Súdu prvej inštancie vytkol, že tvrdenia strán a dôkazy nehodnotil v súlade so zásadami a ustanoveniami
Civilného sporového poriadku (čl. 15, čl. 2 ods. 1 a § 191 ods. 1 C.s.p.), že sa s dôkazmi vysporiadal
jednostranne, hoci viaceré svedčili v jeho prospech, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý
proces.Zotrvalnanázore,žežalobcomuplatnenýnárokjenedôvodný,keďžestravné(diéty)zažalované

obdobie mu bolo riadne a včas zaplatené ešte pred podaním žaloby, čo bolo v priebehu súdneho konania
ajpresvedčivopreukázané,atonajmävýsluchomsvedkov.Namietal,žesúdprvejinštancienebralohľad
na výpovede svedkov tvrdiacich, že vodičom bolo stravné riadne vyplácané, čo je v rozpore s výpoveďou
jedinej svedkyne F. Q., ktorá tvrdila opak. Zdôraznil, že táto svedkyňa je manželkou žalobcu, pričom z
jej výpovede sú zrejmé viaceré logické rozpory a nejasnosti, keď nemožno uveriť jej tvrdeniu, že ako

spoločníčka, konateľka a zamestnanec - jediná administratíva spoločnosti, pripravovala podklady pre
účtovníčku, na príkaz účtovníčky vypisovala príkaz na cestu a tabuľku, prikladala bločky od šoféra, a
zároveň, že neviedla evidenciu stravného v jej prenosnom počítači, ale túto tabuľku by si v ňom viedol
niekto iný. Poukázal na výsluchy svedkov F. X., F. E., F. L., T. B., E. B. T. F. L., z ktorých citoval, a
ktorými mal za preukázané, že žalobcovi boli diéty vyplácané. Zdôraznil hlavne výpoveď svedkyne L.,

ktorá uviedla, že vie, že žalobcovi boli diéty vyplácané, keď sa podľa jej vyjadrenia niekoľkokrát so
žalobcom zúčastnila pracovných ciest, po ktorých jej nikdy nespomenul, že by mu neboli vyplácané
diéty. Uviedla, že diéty mu boli vyplácané a to dokonca navyše, pretože sám žalobca jej spomínal, že
„šéfova sa pomýlila a vyplatila mi viac“. V súvislosti s výsluchom tejto svedkyne uviedol, že pri priamej
konfrontácii medzi ňou a žalobcom pri výsluchu na pojednávaní sa žalobca sám nachytal a usvedčil

zo zavádzania. Za absurdné považoval tvrdenie žalobcu, že mu ako jedinému zo šoférov vyplácal 50
eur za deň pracovnej cesty bez toho, aby si ich dal do nákladov, a diéty, na ktoré mal žalobca zákonný
nárok, by mu nevyplácal. S poukazom na obsah výpovedí svedkov mal za to, že vtedajší konateľ
diéty evidentne vyplácal a vyplatil aj žalobcovi, keď opačné tvrdenie svedkyne - manželky žalobcumusí byť vyhodnotené ako nedôveryhodné a nerelevantné, a nemožno na ňom založiť rozhodnutie,
ktorým bude žalobe vyhovené. Považoval za absolútne vylúčené a logicky neopodstatnené tvrdiť, že
žalobca bol jediným zamestnancom, ktorému neboli údajné diéty vyplácané. Keďže výsluchom svedkov

bol preukázané, že spôsob vyplácania stravného bol v jeho spoločnosti zaužívanou praxou, nebol
žiaden dôvod práve žalobcovi predmetné plnenie neposkytnúť. Tvrdil, že logické rozpory vyplývajú aj
z časových súvislostí uplatnenia nároku na súde, keď je nepravdepodobné a nelogické, že by túto
situáciu zamestnanec neriešil ihneď v čase, keď k nej údajne došlo. Žaloba bola podaná až 18.12.2012,
pričom diéty podľa tvrdenia žalobcu nemali byť zaplatené už za obdobie od 13.9.2011, a takýto značný

časový odstup podľa jeho názoru svedčí o účelovosti konania žalobcu, ktorý si po naštrbení vzájomných
vzťahov voči nemu uplatňuje fiktívne a neexistentné nároky. Zdôraznil, že nepriame dôkazy boli vo
svojom súhrne dostatočne presvedčivé a vytvárali reťazec dôkazov vylučujúci záver o nevyplatení diét.
Súdu prvej inštancie vytkol, že bez ďalšieho uveril inými dôkazmi nepreukázaným tvrdeniam žalobcu a
jeho manželky a nezobral do úvahy výpovede ostatných svedkov svedčiacich o opaku. Mal potom za
to, že nie on, ale žalobca neuniesol dôkazné bremeno v súvislosti s riadnym preukázaním uplatneného

nároku. Nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu a dôkaznej situácie súdom prvej inštancie v rozpore
s objektívnym stavom zároveň zakladá aj vadu nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku,
čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 220 ods. 2
C.s.p. ako aj rozhodnutia súdov rôznych stupňov a ESĽP ohľadom odôvodnenia súdneho rozhodnutia,
a tvrdil, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozsudku dopustil viacerých pochybení a dospel

k záverom, ktoré vzhľadom na výsledok dokazovania neobstoja. Najmä nevyhodnotil, prečo pri celkom
zjavne zaužívanej firemnej praxi vyplácania stravného vodičom pri cestách do zahraničiach by toto
stravné nebolo vyplácané jedine žalobcovi, ktorý sa ho domáhal zo značným časovým odstupom bez
predchádzajúcich sťažností alebo akýchkoľvek čo i len slovných prejavov nespokojnosti adresovaných
v prítomnosti ostatných zamestnancov, a to za situácie, keď vyplácanie stravného mala na starosti jeho

manželka, vtedajšia konateľka, ktorá teraz účelovo tvrdí opak. Mal tiež za to, že súd prvej inštancie
nevykonal dôsledné porovnanie ciest vyplývajúcich zo špecifikácie v žalobe s údajmi vyplývajúcimi z
tachografu a neporovnal žalobcovo vyúčtovanie cestovných výdavkov s predloženými podkladmi, z
ktorých vychádzala účtovníčka. Ak súd prvej inštancie v odôvodnení poukázal na to, že „je neobvyklé
a neštandardné, aby boli zamestnancom vyplácané diéty pred absolvovaním zahraničnej cesty, keď

žalovaný ani nemal vedomosť o potrebných vstupných údajoch, a to časť trvania zahraničnej pracovnej
cesty a iné potrebné údaje na ich výpočet“, namietal nesprávne právne posúdenie veci, pretože ust. §
36 zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách ukladá dokonca povinnosť poskytnúť zamestnancovi
preddavok na náhradu podľa cit. zákona (medzi ktoré patrí aj stravné) do sumy predpokladaných
náhrad - a po predložení potrebných dokladov po návrate z pracovnej cesty v zahraničí sa vykoná

vyúčtovanie. Zdôraznil, že teda postupoval v súlade so zákonom. Ďalej sa podrobne zaoberal výsluchom
a nedôveryhodnosťou svedkyne F. Q. so záverom, že výsledok jej výsluchu nemožno vyhodnotiť ako
relevantný a objektívny a nemožno na ňom založiť súdne rozhodnutie o vyhovení žalobe. Záverom
uviedol, že žaloba je účelová, žalobcom uplatnený nárok neopodstatnený, keď navyše nie je dostatočne
preukázaný a v konaní bol nepriamo vyvrátený celým sledom vykonaných dôkazov - výsluchom svedkov

(okrem manželky žalobcu), a súd prvej inštancie mal preto žalobu zamietnuť. K odvolaniu priložil
porovnávaciu tabuľku.

12. Žalobca navrhol vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdiť ako vecne správny, keď zotrval na dôvodnosti svojej žaloby, o ktorej bolo rozhodnuté

na základe vykonaných dôkazov správne, keďže žalovaný napriek jeho nesúhlasu skutočne neuniesol
dôkazné bremeno. Poukázal na to, že žalovaný v odvolaní tvrdil, že rozsudok je nesprávny, keď súd
prisvedčil jemu a tým aj svedkyni Q., ktorá údajne vypovedala nepravdivo, keď zároveň súdu prvej
inštancie vytkol, že nerozhodol o zamietnutí žaloby, lebo údajne výpoveďami svedkov preukázal, že
aká bola prax vyplácania diét, že z nej vyplýva, že diéty boli vyplácané a polemizuje nad tým, prečo

by ich práve žalobcovi nevyplatil. V tejto súvislosti zdôraznil, že žalovaný však v skutočnosti neuniesol
dôkaznébremeno,keďnepredložiljedinýúčtovnýdoklad,ktorýmbypreukázalnielenriadnezaúčtovanie
diét, ale ich vyplatenie a to konkrétne jemu. Zotrval na tom, že doklady predložené žalovaným až
počas pojednávania nemajú žiadnu dôkaznú váhu, keďže medzi nimi nie je ani jeden, na ktorom by
bol jeho podpis ako prijímateľa peňazí, pričom tieto doklady nemajú ani náležitosti riadnych účtovných

dokladov, a preto je viac než isté, že boli vyrobené dodatočne na účely súdneho konania. Poukázal
tiež na to, že žalovaný v konaní nenamietal ani pracovné cesty, ani ich rozsah a na nepatrné rozdiely,
ku ktorým údajne výpočtami došiel (hoci účtovníčka vypovedala, že diéty presne v zmysle zákona
nevedela ani vypočítať), nenamietal ani výšku uplatnených diét. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, žeradom nepriamych dôkazov preukázal, že diéty vodičom vyplácal, a že nemal dôvod tieto nevyplácať
žalobcovi. Uviedol, že žalovaný sa v odpore proti platobnému rozkazu najskôr bránil tým, že vyplatenie
diét vyplýva údajne z jeho účtovnej evidencie a nezmieňoval sa o tom, že vyplácanie diét by mu mali

potvrdzovať svedkovia. V konaní napokon súdu doručil nejaké doklady, pričom vôbec nejde o účtovnú
evidenciu v zmysle predpisov a zároveň žiaden z týchto dokladov nepreukazuje vyplácanie diét nielen
jemu, ale ani nikomu inému. V tejto súvislosti poukázal na to, že už vo vyjadrení k predmetnému odporu
vopred uviedol svoju pochybnosť o tom, že by žalovaný disponoval akoukoľvek účtovnou evidenciou,
lebo vedel, že neexistuje, keďže mu žiadne diéty neboli vyplatené. Zdôraznil, že žalovaný predmetnými

dokladmi nepreukázal ani to, že by mal nejaké diéty zaúčtované v účtovníctve, keďže svoje účtovníctvo
súdu nepredložil, a už vôbec nepreukázal to, že by mu vyplatil diéty. Upriamil pozornosť na dodatočné
vypísané výdavkové doklady na meno F. Q., ktoré žalovaný predložil súdu, a uviedol, že konateľ
žalovaného J. B. ju následne zažaloval na Okresnom súde v Galante o náhradu škody v totožnej výške
3.714,25 eur, avšak po podaní vyjadrenia k tejto žalobe zobral žalobu späť a súd uznesením č.k. 35C
112/2014-66 zo dňa 11.01.2016 konanie zastavil. Mal za to, že ak žalovaný tieto výdavkové doklady

predložil do spisu, asi pozabudol, že meno príjemcu na nich je F. Q. a sú naviac bez podpisu, takže ich
súd nemohol akceptovať ako dôkaz, že diéty boli vyplatené jemu. Pokiaľ žalovaný vytýkal súdu prvej
inštancie, že neprihliadol na svedecké výpovede ním navrhnutých svedkov, uviedol, že súd správne
tieto nemohol považovať za dôkaz vyplatenia mu diét, ak ani jeden z nich nepotvrdil, že by bol očitým
svedkom vyplácania mu akýchkoľvek diét, čo i len v jednom prípade. Ak žalovaný namietal vierohodnosť

výpovede svedkyne Q., pripomenul, že naopak svedkovia, ktorí vypovedali v prospech žalovaného, mali
záujem vypovedať v jeho prospech tendenčne či účelovo. Opätovne zdôraznil, že mu je známe, že
žiaden zo šoférov nemal vyplácané diéty a vyjadril sa k nevieryhodnosti svedkov žalovaného. Poukázal
tiež na to, že tabuľka, ktorú žalovaný doložil ako dôkaz vyplatenia diét, nie je žiadnym dôkazom, keď v
nej nie je ani zmienka o tom, že by to boli diéty, sú tam uvádzané dáke sumy zhodné s tým, na čom sa

on dohodol s J. B. - teda kolónka vyplatené 50 eur na deň. Za zaujímavé považoval, že takýto záznam
je len pri jeho mene a nie pri ostatných šoféroch, pretože ak by to mali byť diéty, tak podľa tejto tabuľky
mali byť vyplatené iba jemu a nikomu inému napriek tvrdeniu žalovaného, že diéty vyplácal aj ostatným
šoférom. Záverom poznamenal, že uveril J. B., ktorý ho prijímal do zamestnania, a s ktorým sa dohodol,
že na účet bude dostávať základnú mzdu a mimo toho 50 eur na ruku za každý deň v práci a diéty. V

tejto súvislosti uviedol, že základnú mzdu dostával na účet pravidelne, s 50 eur bolo často meškané a o
diétach sa menovaný vyjadroval, že mu ich vyplatí, keď mu nabehnú peniaze z Talianska. Po ukončení
pracovného pomeru v júni 2012 mu J. B. napísal SMS, že k poslednému dňu nasledujúceho mesiaca
mu doplatí zvyšok mzdy a diéty, čo neurobil, preto sa svojich nárokov domáha súdnou cestou.

13.Vosvojomvyjadreníkvyjadreniužalobcužalovanývyjadrilnesúhlasstvrdeniamižalobcuazdôraznil,
že ním uplatnený nárok je nedôvodný, pretože mu diéty boli zaplatené, čo presvedčivo preukázal, a to
najmä výsluchom svedkov. Za absurdné a ničím nepodložené považoval aj tvrdenia žalobcu, že ním
predložené dôkazy boli vyrobené dodatočne, a že nemajú žiadnu váhu, keď mal za to, že žalobca
všeobecne považuje všetky dôkazy v jeho neprospech buď za neprípustné alebo za vykonštruované a

snaží sa navodiť situáciu ako by mal súd brať do úvahy len ním prezentované dôkazy. Poukázal na to,
že žalobca sa vo svojom vyjadrení vôbec nezaoberal ním namietanou nedôveryhodnosťou svedkyne
Q. a zásadnými rozpormi pri jej výpovediach. Zopakoval svoju argumentáciu ohľadom svedkyne Q.
z odvolania. Opätovne poukázal tiež na logické rozpory vyplývajúce z časových súvislostí uplatnenia
nároku na súde žalobcom, ktoré žalobca tiež bližšie neozrejmil. K tvrdeniam žalobcu o priebehu

vzájomnej komunikácie medzi stranami prostredníctvom SMS správ a ohľadom tabuľky predloženej
v konaní ako dôkaz, poukázal na výsluch svedkyne B., ktorá uviedla, že ju žalobca kontaktoval už
23.08.2012, ale diéty nepožadoval, a že o tom, že vraj mu neboli vyplácané diéty, sa dozvedela až
09.10.2012, keď prišla výzva od právničky. Používala počítač po bývalej konateľke Q., v ktorom našla
súbory „kamión“ od roku 2009, o diétach tam nebola tabuľka, až v roku 2012 je pri mene žalobcu

uvedené „vyplatené“, o čom si myslí, že to boli diéty, keďže išlo o sumu 50 eur, ktorú dostávali šoféri
na deň. Ak žalobca vo vyjadrení uviedol, že svedkovia vypovedajúci v prospech žalovaného vypovedali
údajne tendenčne, mal za to, že takéto tvrdenia žalobcu sú len v rovine ničím nepodložených hypotéz.
Opätovne ako aj v odvolaní poukázal na priamu konfrontáciu svedkyne L. a žalobcu, z ktorej vyvodzoval,
že sa žalobca sám usvedčil zo zavádzania. Uzavrel, že nakoľko výsluchom svedkov bolo jednoznačne

preukázané, že pri vyplácaní diét spôsobom ako to potvrdili svedkovia, evidentne išlo o zaužívanú prax
v jeho spoločnosti, nebol žiaden dôvod práve žalobcovi diéty neposkytnúť. Uviedol, že súd by mal brať
do úvahy nielen výlučne priame, ale aj nepriame dôkazy, ktoré sú podľa jeho názoru vo svojom súhrne
dostatočne presvedčivé a vylučujú záver o nevyplatení diét žalobcovi.14. K vyjadreniu žalovaného sa žalobca nevyjadril.

15. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

16. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

17. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho

spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z
hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom
rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého
rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel, a v podrobnostiach na
ne poukazuje. Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, vyjadrí sa len

k odvolacím námietkam žalovaného. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel totiž odvolací súd k
záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného
nároku ako aj ohľadom tvrdení žalovaného, ktoré uvádzal na svoju obranu, a zhodnotením výsledkov
vykonaného dokazovania v súlade s ust. § 191 C.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na
ich základe vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti žalobcom uplatňovaných nárokov. Vec aj

správne právne posúdil, keď aplikoval ust. § 145 ods. 1 Zákonníka práce, Opatrenie Ministerstva financií
č. 472/2011 Z.z. a § 13 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z., o cestovných náhradách, a svoje dôvody
vedúce k zamietnutiu žaloby žalobcu aj náležitým spôsobom a podrobne odôvodnil tak, ako to má na
mysli ust. § 220 ods. 2 C.s.p.. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so
všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie

podstatné, zaoberal sa argumentáciou oboch sporových strán, a správne a logicky vyhodnotil vykonané
dôkazy. Dospel tiež k správnemu záveru, že žalobca bol v rozhodnom čase zamestnancom žalovaného,
že vykonával ako zamestnanec zahraničné pracovné cesty v ním tvrdených termínoch, a že mu voči
žalovanému vznikol nárok na vyplatenie cestovných náhrad (diét) v žalovanej výške. Žalobca tvrdil, že
mužalovanýdiétynevyplatiladomáhalsaichvyplateniasúdnoucestou,žalovanýzastvrdil,žežalobcovi

diéty vyplatil. Súd prvej inštancie po vykonaní rozsiahleho dokazovania správne vyhodnotil, že dôkazné
bremeno preukázania tvrdeného vyplatenia diét žalobcovi v žalovanej výške zaťažovalo žalovaného ako
zamestnávateľa, pričom dospel k správnemu záveru, že žalovaný neuniesol na svoje tvrdenia dôkazné
bremeno a relevantnými dôkazmi nepreukázal, že žalobcovi diéty v žalovanej výške vyplatil. Ak potom
súdprvejinštanciežalobežalobcuozaplatenie3.714,25eurvcelomrozsahuvyhovel,rozhodolsprávne.

18. Odvolací súd sa stotožňuje so všetkými závermi, ku ktorým súd prvej inštancie vo svojom
rozsudku dospel, a jeho rozhodnutie považuje za logické, pochopiteľné a presvedčivé. V tejto súvislosti
považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s
očakávaniami a predstavami sporových strán, v tomto prípade žalovaného, ale z hľadiska odôvodnenia

musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám
musí dať odpoveď na podstatné otázky a skutočnosti, čím sa súd prvej inštancie aj riadil, a ako
už bolo uvedené vyššie, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, pričom sa dostatočne vysporiadal s
argumentáciou strán sporu. V kontexte odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie je
zbytočné sa v odvolacom konaní zaoberať identickými námietkami žalovaného, keď závery súdu prvej

inštancie sú v plnom rozsahu podložené správnym výkladom.

19. Z obsahu odvolania žalovaného je nepochybné, že nesúhlasí výlučne s hodnotením dôkazov
súdom prvej inštancie, keď má na rozdiel od súdom prvej inštancie prijatých záverov za to, že z
vykonaných dôkazov vyplýva to, čo tvrdí on. V odvolaní namietal, že súd prvej inštancie vyhodnotil

vykonané dokazovanie nesprávne, pretože podľa jeho názoru nepriamymi dôkazmi preukázal, že
žalobcovi diéty vyplatil, a naopak žalobca svoj nárok nepreukázal, a zopakoval všetky svoje tvrdenia
z konania pred súdom prvej inštancie, ktoré však súd prvej inštancie už zobral do úvahy a vyhodnotil
v napadnutom rozsudku. Nespochybňoval ani zahraničné pracovné cesty ani žalobcovi priznanú sumutitulom cestovných náhrad (diét), zotrval len na tvrdení, že žalobcovi už pred podaním žaloby diéty
vyplatil, a s poukazom na výpovede svedkov, mal za to, že týmito nepriamymi dôkazmi svoje tvrdenie
preukázal, a ak súd prvej inštancie dospel k záveru o dôvodnosti žaloby, nevyhodnotil dokazovanie

správne. Odvolací súd sa s vyhodnotením produkovaných dôkazov stotožnil, keď považuje za potrebné
poukázať na to, že strany sporu sú povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a majú
teda v sporovom konaní dôkaznú povinnosť. Strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na
preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré
bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky

postihujú i tú stranu sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie
vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových
tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok
sporu, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany
sporu nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých
dôkazov, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie, čo je aj prípad prejednávanej veci, keď súd prvej

inštancie vyhodnotil, že žalovaný ním produkovanými dôkazmi svoje tvrdenia o vyplatení diét žalobcovi
nepreukázal, a že žalobou uplatnený nárok je dôvodný.

20. Predpokladom dôkaznej povinnosti je tvrdenie skutočností stranou sporu, tzv. bremeno tvrdenia.
Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Strana sporu, ktorá

nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, spravidla
ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom
neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre
neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti;
potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá

upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena,
t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.
Spravidla je bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno rozdelené medzi stranami v spore v závislosti na
tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov právneho vzťahu. Obvykle platí, že
skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce

sú záležitosťou žalovaného. Z hľadiska povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti v posudzovanej
veci, odvolací súd uvádza, že žalobca tvrdil a preukázal, že bol v rozhodnom období v pracovnom
pomere u žalovaného, že vykonal vyššie uvedené pracovné zahraničné cesty, a že mu vznikol nárok
na zaplatenie cestovných náhrad v žalovanej výške. Tieto skutočnosti ani neboli sporné. Žalobcom
tvrdený nárok vyplýva z ust. § 145 ods. 1 Zákonníka práce, Opatrenie Ministerstva financií č. 472/2011

Z.z. a § 13 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z., o cestovných náhradách, ktoré správne aplikoval súd
prvej inštancie. Žalobca tvrdil, že mu žalovaný cestovné náhrady nevyplatil (toto tvrdenie nie je možné
preukázať, je ho však možné vyvrátiť). Skutočnosť, že si splnil svoju povinnosť a vyplatil žalobcovi
cestovné náhrady v žalovanej výške, musí zásadne tvrdiť a preukázať žalovaný ako zamestnávateľ
žalobcu.Žalovanývkonanítvrdilvyplateniediétžalobcovi,avšakanipodľanázoruodvolaciehosúdutoto

tvrdenie nepreukázal. Neprodukoval totiž žiadny relevantný a konkrétny dôkaz, ktorý by preukazoval,
že žalobcovi skutočne vyplatil žalovanú sumu titulom cestovných náhrad. Ak s poukazom na výpovede
svedkov počas konania pred súdom prvej inštancie ako i v odvolaní tvrdil, že týmito nepriamymi dôkazmi
preukázal zaužívanú prax v jeho spoločnosti, a že diéty sa vyplácali, a preto boli vyplatené aj žalobcovi,
keď nevidel rozumný dôvod, prečo by ich práve jemu nevyplatil, odvolací súd sa s jeho argumentáciou

nestotožnil. Žalovaným označené výpovede svedkov (ani iné označené dôkazy) totiž v žiadnom prípade
nepreukazujú ním tvrdenú skutočnosť, že žalobcovi vyplatil pred podaním žaloby cestovné náhrady v
žalovanej výške. O pravdivosti tohto tvrdenia nesvedčí ani jeden priamy dôkaz a nie je ju možné vyvodiť
ani z vyššie uvedených výpovedí svedkov, keďže z nich vyplývajúca skutočnosť, že všeobecnosti bola
u žalovaného zaužívaná prax vyplácania diét, prípadne výpovede iných vodičov, ktorí uviedli, že im boli

diéty vyplatené, nepreukazujú za stavu, keď to žalobca popiera, že žalovaný vyplatil žalobcovi na diétach
žalovanú sumu. V tejto súvislosti je vzhľadom na dôkaznú povinnosť zamestnávateľa totiž irelevantné,
aká bola u žalovaného zaužívaná prax, alebo, či žalovaný iným vodičom vyplatil diéty, rozhodujúce
je, že nepreukázal, že diéty vyplatil práve žalobcovi. Pri absencii ďalších dôkazov nebolo možné ani
odvolaciemu súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdení žalovanej o vyplatení diét žalobcovi, ale ani o

tom, že by tieto tvrdenia boli nepravdivé. Z uvedeného je potom zrejmé, že žalovaný ako zamestnávateľ
neuniesol v konaní dôkazné bremeno a nepreukázal, že si splnil svoje povinnosti v súlade so zákonom
a vyplatil žalobcovi cestovné náhrady v žalovanej výške.21. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem
ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje
do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho

dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení
súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých
zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky z každého dôkazu potom porovná s poznatkami získanými
hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné, či protichodné,
vzájomne sa doplňujúce a podobne. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je

záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery
strana splnila svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa
28.02.20116, sp. zn. MCdo 1/2010). Odvolací súd ďalej uvádza, že súd prvej inštancie rozhodoval na
základe poznatkov získaných z vykonaných dôkazov a zhodných tvrdení sporových strán, a následne
tieto poznatky voľne podľa svojej logickej úvahy zhodnotil a dospel k rozhodnutiu. Prihliadol pri tom
na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany (v súlade s ust. §

191 C.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie sa všetkými týmito hľadiskami a zásadami
riadil. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a
s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada
voľného hodnotenia dôkazov, pričom kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorému súd dospel,

sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku, z ktorého v posudzovanej veci
všetky závery, ku ktorým súd prvej inštancie vyhodnotením dôkazov dospel, jednoznačne vyplývajú.
Ako už bolo uvedené vyššie, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je presvedčivé, pričom závery z
neho plynúce sú racionálne a logické, a tiež spravodlivé. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo
vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov potom nemajú za následok úvahu odvolacieho

súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.
Odvolací súd sa s vyhodnotením produkovaných dôkazov súdom prvej inštancie stotožnil.

22. K odvolaniu žalovaného potom uvádza, že namietané nesprávne hodnotenie dôkazov, nie je
opodstatnené. V tejto súvislosti považuje za potrebné pripomenúť, že hodnotenie dôkazov je vecou

súdu, a nie sporových strán. Konštatuje tiež, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania
ako aj okolností rozhodných pre posúdenie dôvodnosti žaloby, dospel k správnym skutkovým zisteniam,
pričom žalovaný v odvolaní namietal len vyhodnotenie dôkazov, ktoré považoval za nesprávne. Tu
považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným
súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami, a ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne právo dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia dôkazov (I. ÚS 97/97).

23. Odvolací súd sa vzhľadom na vyššie uvedené so závermi súdu prvej inštancie v plnom rozsahu
stotožnil a v podrobnostiach na tieto poukazuje za využitia ust. § 387 ods. 2 C.s.p.. Dospel totiž k
záveru, že vzhľadom na správne odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd prvej inštancie
dostatočne vysporiadal s tvrdeniami oboch sporových strán, a teda aj žalovaného, ktorý v odvolaní už

len zopakoval svoju argumentáciu z konania pred súdom prvej inštancie, by bola ďalšia argumentácia
odvolacieho súdu len opakovaním správnych záverov vyslovených súdom prvej inštancie.

24. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a
2 C.s.p. potvrdil.

25.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolpodľaust.§255ods.1vspojenís§262ods.
1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný, priznal proti žalovanému
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).