Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. február 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/223/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117211554
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3117211554.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.

Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu O. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H.,
J. G. XX, štátneho občana Slovenskej republiky, zastúpeného JUDr. Pavlom Čičmancom, advokátom,
so sídlom Trenčín, Bavlnárska 312/9 proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO 35 792 752, zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 450,10 eur s príslušenstvom,
na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 20Csp/115/2017-73 zo dňa 29.
júna 2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I. o uložení povinnosti
žalovanému zaplatiť žalobcovi 360,08 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku III. o
náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi 360,08 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku II. vo zvyšku žalobu zamietol
a vo výroku III. žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 60 %.

Na odôvodnenie tohto rozsudku súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného
zaplatenia 450,10 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia s tým, že jeho právny predchodkyňa
uzatvorila so žalovaným zmluvu o revolvingovom úvere, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver 840 eur
a žalovanému titulom úveru zaplatila v mesačných splátkach po 45,01 eur od 20.10.2012 do marca 2016
spolu v sume 1.890,74 eur. uvedený úver je však v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. bezúročný a bez
poplatkov, pretože žalovaný neuviedol v zmluve o úvere podstatné náležitosti, a to dobu trvania zmluvy,
termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a uviedol aj nesprávnu výšku ročnej percentuálnej

miery nákladov 68,22%, pretože ročná úroková sadzba bola 70,02%, a v takej výške mala byť uvedená
aj RPMN. Keďže je úver bezúročný a bez poplatkov, suma, ktorú uhradila právna predchodkyňa žalobcu
žalovanému nad sumu istiny úveru 840 eur predstavuje bezdôvodné obohatenie, ktoré získal žalovaný
na jej úkor.

2. Súd vykonal vo veci dokazovanie. Zo žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o
revolvingovom úvere č. 8500015168 zo dňa 10.9.2012, z článku 5. vyplynulo, že právny predchodkyňa

žalobcu požiadala žalovaného o poskytnutie úveru (úverového limitu) v sume 840 eur, so splatnosťou
42 mesačných splátok po 45,01 eur, splatných vždy do 20.dňa v mesiaci, celková čiastka, ktorú mala
žalobkyňa ako dlžník zaplatiť (t.j. úver + úroky za celú dobu čerpania úveru) bola v sume 1.890,42
eur, predpokladaná RPMN bola 70,02 %, ročná úroková sadzba bola 70,02 %, priemerná RPMN zaúver bola 45,60 %. Poskytnutá čiastka revolvingu: 442,90 eur. Celková čiastka pri revolvingu, ktorú
musí dlžník zaplatiť je 1.080,24 eur, predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu je 63,32 %,
ročná úroková sadzba revolvingu: 76,21 %. Účelom čerpania úveru je zariadenie domácnosti. Z článku

6.zmluvy označenom ako údaje o schválenom revolvingovom úvere vyplýva, že žalovaný sa zaviazal
poskytnúť právnej predchodkyni žalobcu úver vo výške 840,- eur, so splatnosťou 42 mesačných splátok
po 45,01 eur, splatných vždy do 20.dňa v mesiaci, celková čiastka, ktorú mal dlžník zaplatiť (t.j. úver +
úroky za celú dobu čerpania úveru) bola v sume 1.890,42 eur, RPMN za úver 68,22 %, ročná úroková
sadzba bola 70,02 %, priemerná RPMN za úver bola 45,60 %. Poskytnutá čiastka revolvingu: 442,90

eur. Celková čiastka pri revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť je 1.080,24 eur. RPMN revolvingu: 76,21
%. Ročná úroková sadzba úrokov z omeškania: 8,75 %. Zo žiadosti o vykonanie zrážok zo mzdy zo
dňa 30.10.2012 súd zistil, že žalovaný požiadal zamestnávateľa právnej predchodkyne žalobcu Leoni
Slovakia, spol. s r.o. so sídlom v novej Dubnici o vykonávanie zrážok zo mzdy na základe dohody o
zrážkach zo mzdy na uspokojenie svojej pohľadávky voči právnej predchodkyni žalobcu vyplývajúcej zo
zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 8500015168 vo výške 1.890,74 eur s tým, že po doplatení pohľadávky

ho bude informovať o ukončení zrážania. Z potvrdenia o zrážkach zo mzdy vydaného zamestnávateľom
Leoni Assemblies Slovakia, s.r.o. zo dňa 17.5.2017 vyplýva, že tento vykonával zrážky zo mzdy právnej
predchodkyne žalobcu v prospech žalovaného na základe jeho žiadosti doručenej zamestnávateľovi
dňa 6.11.2012. Celková suma zrazená zo mzdy je vo výške 1.890,74 eur a od mesiaca máj 2015
do marca 2016 bolo vykonaných 11 pravidelných zrážok po 45,01 eur. Žalovaný v oznámení zo dňa

15.4.2016 právnej predchodkyni žalobcu oznámil, že celková výška jej preplatku na základe zmluvy o
revolvingovom úvere predstavuje 45,01 eur a žalovaný túto sumu poukáže na jej, tam označený účet.

3. Uvedené zistené skutočnosti súd posúdil podľa § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 až 4, §
53 ods. 1, § 39, § 107 ods. 1 a 2, § 451, § 454, § 456 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku

dňu uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len "Občiansky zákonník"), podľa § 1 ods. 2 veta prvá, § 2, § 9
ods. 2, § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o
úvere /ďalej len "zákon č. 129/2010 Z.z."/ a uviedol, že právna predchodkyňa žalobcu a žalovaný uzavreli
dňa 10.9.2012 zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Skutočnosť, že v prípade zmluvy o úvere sa jedná o

tzv. absolútny obchod nemá vplyv na to, že ide zároveň o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 a
nasl. Občianskeho zákonníka a podľa zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Preskúmaním
zmluvy o spotrebiteľskom úvere súd zistil, že zmluva neobsahuje v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona
č. 129/2010 Z.z. údaj o termíne konečnej splatnosti úveru. Zákon v citovanom ustanovení rozlišuje
medzi dobou trvania zmluvy a termínom konečnej splatnosti úveru, pričom obidve náležitosti musia byť v

zmluveuvedené.Zákonodarcapožiadavkunauvádzaniekonkrétnehodátumukonečnejsplatnostiúveru
zaviedol s cieľom zvyšovania informovanosti spotrebiteľov. Podľa názoru súdu je v zmysle citovaného
zákonného ustanovenia nevyhnutné, aby bol v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedený osobitný údaj o
dátume /deň, mesiac, rok/, kedy je splatná posledná splátka, teda uvedenie termínu konečnej splatnosti
úveru. Nie je postačujúce pokiaľ sa termín splatnosti dá vyvodiť, resp. vypočítať z iných ustanovení

zmluvy (z počtu splátok, dátumu poskytnutia). Žalovaný síce uviedol termín konečnej splatnosti v
oznámení o schválení úveru, ktoré má podľa naoktrojovaného ustanovenia čl. 7 ods. 7.1. písm. g) tvoriť
neoddeliteľnú súčasť zmluvy, avšak táto náležitosť nie je uvedená v zmluve, na ktorej pripájajú obe
zmluvné strany svoj podpis. Splátkový kalendár, ktorý obsahuje aj termín poslednej splátky úveru nie
je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, neobsahuje podpisy zmluvných strán. Podstatné náležitosti

zmluvy o spotrebiteľskom úvere musia byť uvedené jasne, zrozumiteľne priamo v zmluve, a nie v iných
dokumentoch, ktoré vytvorí sám dodávateľ. Súd tiež zistil, že v zmluve o úvere bola uvedená RPMN
68,22% v nesprávnej výške. Táto náležitosť musí byť súčasťou zmluvy o úvere podľa § 9 ods. 2 písm.
j) zákona č. 129/2010 Z.z.. Súd vychádzal z toho, že v zmluve o úvere ako aj v oznámení o schválení
úveru bola uvedená ročná úroková sadzba úrokov z úveru 70,02%, pričom úroky predstavujú odplatu

pre veriteľa za poskytnuté peňažné prostriedky, a z tohto dôvodu RPMN nemôže byť nižšia ako ročná
úroková sadzba. Ročná percentuálna miera nákladov je podstatná náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a je pre spotrebiteľa dôležitá. Vyjadruje totiž celkové ročné náklady na úver. RPMN zahrňuje úroky,
poplatky aj prípadné poistenie. RPMN udáva percentuálny podiel z dlžnej čiastky, ktorý musí spotrebiteľ
zaplatiť za obdobie jedného roka v súvislosti so splátkami, správou a ďalšími výdajmi spojenými s

čerpaním úveru. Tento údaj má umožniť spotrebiteľovi lepšie vyhodnotiť výhodnosť alebo nevýhodnosť
poskytovaného úveru v porovnaní s inými úvermi poskytovanými inými veriteľmi. Uvedenie RPMN v
nesprávnej nižšej výške má ten následok ako keby nebola uvedená v zmluve vôbec. V zmluve o úvere
absentuje výslovné uvedenie predpokladov použitých na výpočet RPMN, ktoré náležitosti musia byť vzmluvetiežuvedenévzmysle§9ods.2písm.j)zákonač.129/2010Z.z..Dodávateľ,ktorýpripravujetext
zmlúv, je povinný postupovať s odbornou starostlivosťou a zodpovedá za to, že spotrebiteľská zmluva
obsahuje zákonom stanovené obligatórne náležitosti, ktoré sú významné pre orientáciu a rozhodovanie

spotrebiteľa pri posúdení výhodnosti úveru, doby a rozsahu úveru. Súd ustanovenie § 11 ods. 1 písm.
a) zákona č. 129/2010 Z.z. účinné do 30.12.2012 (t.j. v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom
úvere zo dňa 10.9.2012) vyložil tak, že zákon sankcionuje úver tým, že je bezúročný a bez poplatkov
vtedy, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere v písomnej forme neobsahuje náležitosti stanovené v § 9
zákona. Účelom zákona č. 129/2010 Z.z., jeho ustanovení je vyrovnávanie faktickej nerovnováhy v

právnom vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, kde dodávateľ je odborníkom, ktorý pripravuje text
zmluvných ustanovení a spotrebiteľ je v slabšom postavení pri uzatváraní zmluvy. S cieľom dosiahnutia
dôslednej a účinnej ochrany slabšej zmluvnej strany - spotrebiteľa zákon určuje, že zmluva musí v
písomnej forme obsahovať stanovené podstatné náležitosti a v prípade pochybenia veriteľa, ktorý
zodpovedázato,žezmluvamázákonnenáležitostinasledujúprenehoprimeranéaodrádzajúcesankcie
v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. V tomto zmysle treba vykladať aj ustanovenie § 11

ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z.. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k
podstatným obsahovým náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pokiaľ zmluva uzatvorená medzi
účastníkmi niektorú z podstatných náležitostí vymenovaných v § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a §
10 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná
písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Úver sa považuje za

bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. aj z dôvodu, že v zmluve
o úvere bola uvedená RPMN v nesprávnej nižšej výške, čo je na neprospech spotrebiteľa. Žalovanému
nevznikol na základe zmluvy o úvere nárok na úroky z úveru aj z dôvodu, že dojednaná úroková sadzba
je neprimerane vysoká, ako na to správne poukázal žalobca. Skutočnosť, že sa jedná o zmluvu o úvere
neobmedzuje súd v posúdení zmluvného ustanovenia o riadnych úrokoch z úveru vo svetle dobrých

mravov podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Súd mal za to, že dojednanie o úroku z úveru v sadzbe
70,02 % ročne je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Podľa zmluvy o
úvere č 8500015168 mal byť úver poskytnutý vo výške 840 eur a žalobkyňa sa ho zaviazala vrátiť v
42 mesačných splátkach po 45,01 eur spolu s odplatou (úrokom) vo výške 1.050,42 eur. Odplata za
poskytnutie úveru teda presahuje výšku poskytnutého úveru. Podľa štatistického prehľadu priemerných

úrokových mier uverejnených Národnou bankou Slovenska www.nbs.sk pri spotrebiteľských úveroch
poskytnutých v septembri 2012 s dobou splatnosti od 1 do 5 rokov bola priemerná úroková miera vo
výške 11,91 % ročne. Úrok z úveru dojednaný v predmetnej zmluve o úvere viac ako päťnásobne
prevyšuje priemernú mieru úrokov pri obdobných spotrebiteľských úveroch poskytnutých v danom čase
a zavádza značnú nevyváženosť do zmluvného vzťahu, porušuje pravidlá správania sa, ktoré sú v

prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku. Toto
zmluvné ustanovenie o výške úroku z úveru je z uvedených dôvodov neplatné. Jeho neplatnosť však
nemá za následok neplatnosť celého právneho úkonu. Podľa § 41 Občianskeho zákonníka neplatné
časti právneho úkonu v zásade nezapríčiňujú neplatnosť celého právneho úkonu, ak ich možno oddeliť
od ostatného obsahu právneho úkonu. Citované ustanovenie je vyjadrením teórie zachovania platnosti

zmlúv. V danom prípade dojednanie o úroku z úveru možno oddeliť od zvyšného obsahu zmluvy, ktorá
ostáva platnou. Úrok z úveru je síce podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného
zákonníka, no na vec sa vzťahujúci zákon č. 129/2010 Z.z. (ustanovenia § 9 ods. 2, § 11) v prípade
porušení zákonom stanovených povinností zo strany dodávateľa čo do obligatórnych náležitostí zmluvy
o spotrebiteľskom úvere sankcionujú dodávateľa tým, že úver je bezúročný a bez poplatkov, a teda

ponechávajú v platnosti aj takúto vadnú zmluvu o úvere v tom smere, že spotrebiteľ nie je povinný platiť
úroky z úveru, a ide o bezúročný úver. Ďalej súd uviedol, že mu je známy rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie zo dňa 9.11.2016 sp. zn. C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Birovej,
ktorým boli vykladané ustanovenia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len "Smernica"). Súdny dvor

Európskej únie nemá právomoc vykladať zákony členského štátu; toto oprávnenie má súd členského
štátu. Rozsudok Súdneho dvora EÚ je spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva únie, ktoré sa
v ňom nachádzajú, záväzný pre vnútroštátny súd, ktorý prejudiciálnu otázku podal, ako aj pre súdy, ktoré
budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako
nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám.

Ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku. V článku 10 ods.
2písm.c/Smernicejestanovené,žezmluvaoúverezrozumiteľneastručneuvádzadĺžkutrvaniazmluvy
o úvere, no podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/ Zákona č. 129/2010 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom
úvere musí obsahovať nie len dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere ale aj termín konečnejsplatnosti spotrebiteľského úveru. Pri tejto rozdielnej úprave vnútroštátneho práva a Smernice súd
skúmal, či do úvahy prichádza priamy účinok smernice. Priama aplikácia smernice prichádza do úvahy
len v sporoch, kde je odporcom členský štát resp. akýkoľvek orgán konajúci v jeho mene, čo opakovane

judikoval Súdny dvor európskej únie (prípady Marshall,C-152/84, Faccini Dori, C-91/92 a Pfeiffer,
C-397/01). Priame použitie smernice je teda neprípustné v tomto súdnom konaní, kde žalobcom je
súkromná právnická osoba a žalovaným fyzická osoba. Smernici nemožno priznať ani nepriamy účinok
v podobe eurokonformného výkladu zákona, teda interpretácie vnútroštátneho práva vo svetle znenia
a účelu smernice. Cieľom eurokonformného výkladu zákona je najmä vyplniť medzery vnútroštátneho

právneho predpisu samotnými ustanoveniami smernice. V posudzovanej veci možno za použitia
jazykového, logického ale aj teleologického výkladu dospieť iba k jednému záveru, a síce, že v zákone
č. 129/2010 Z.z. náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere stanovené jednoznačne, a to rozdielne od
ustanovení Smernice, nad rámec Smernice. Zákonodarca sa teda od ustanovení smernice odchýlil, a
zákon č. 129/2010 Z.z. schválil v takom znení s cieľom zabezpečiť ochranu spotrebiteľa ako slabšej
zmluvnej strany, čo vyplýva z dôvodovej správy k tomuto zákonu. Ustanovenia § 9 ods. 2, § 11 zákona

č. 129/2010 Z.z. nadobudli účinnosť 11.6.2010, a súdy už viac rokov konštantne judikovali, že v prípade
absencie vymedzených zákonných náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere sa považuje úver za
bezúročný a bez poplatkov. Akýkoľvek eurokonformný výklad predmetných zákonných ustanovení by
bol potom v priamom rozpore so zákonom, nahrádzal by výslovné znenie zákona, čo je neprípustné,
pretože by sa jednalo o výklad contra legem. Takýto výklad by bol zároveň v rozpore aj s ustálenou

rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a výrazne by narušil princíp právnej istoty vyjadrený
v čl. 2 ods. 1, 2 CSP. Aj súdny dvor spresnil, že zásada eurokonformného výkladu vnútroštátneho
práva má určité obmedzenia. Povinnosť vnútroštátneho súdu prihliadať na obsah smernice pri výklade a
uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je teda obmedzená všeobecnými zásadami
práva a nemôže slúžiť ako základ na výklad vnútroštátneho práva contra legem (rozsudky z 15. apríla

2008, Impact, C- 268/06, Zb.s. I-2483, bod 100, a Dominguez). Z týchto dôvodov už Krajský súd v
Trenčíne v rozsudku č.k. 5Co/92/2017-63 zo dňa 20.9.2017 tiež uzavrel, že napriek rozsudku Súdneho
dvora Európskej únie zo dňa 9.11.2016 sp. zn. C-42/15, po konštatovaní neprípustnosti priameho
účinku Smernice v spore medzi jednotlivcami a aj po zohľadnení eurokonformného výkladu, súd
nemôže tolerovať absenciu obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré predpisuje

zákon č. 129/2010 Z.z. a z toho dôvodu je treba považovať úver za bezúročný a bez poplatkov.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, keď predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov, mal žalovaný
právo iba na vrátenie istiny poskytnutého úveru vo výške 840 eur. Právna predchodkyňa žalobcu v
žalobe tvrdila, že titulom predmetného úveru uhradila žalovanému celkovo sumu 1.890,74 eur, no
sám žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 5.6.2018 uvádzal, že uhradila vyššiu sumu, a to 1.935,43

eur. Tvrdenie žalovaného mal súd za preukázané z predloženého prehľadu platieb ohľadom zmluvy
o úvere č. 8500015168, z ktorého vyplývajú konkrétne dátumy jednotlivých úhrad, ktoré vykonala
právna predchodkyňa žalobcu, pričom celkovo od 16.11.2012 do 8.3.2016 uhradila 43 splátok po
45,01 eur, t.j. spolu sumu 1.935,43 eur. Časť úhrad bola právnej predchodkyni žalobcu strhnutá zo
mzdy ako to vyplýva z predloženého potvrdenia jej zamestnávateľa zo dňa 17.5.2017, v ktorom však

nie sú zaznamenané presné dátumy vykonaných zrážok. Súd preto vychádzal z listinného dôkazu
predloženého žalovaným, v ktorom sú zaevidované presné dátumy a sumy úhrad právnej predchodkyne
titulom predmetného úveru v prospech žalovaného. Súd mal za to, že medzi žalovaným a právnou
predchodkyňou žalobcu vznikol záväzkovo-právny vzťah z bezdôvodného obohatenia v zmysle § 489
Občianskeho zákonníka. Neoprávnený majetkový prospech žalovaného v zmysle § 451 ods. 1, 2

Občianskeho zákonníka predstavujú úroky vyplatené žalovanému zo strany právnej predchodkyne
žalobcu v sume 1.095,43 eur (úhrady v celkovej sume 1.935,43 eur - istina úveru 840 eur), na ktoré
nemal žalovaný z vyššie uvedených dôvodov právo. Obsah tohto záväzkového vzťahu je povinnosť
žalovaného ako povinného subjektu, ktorý sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil vydať žalobkyni
ako oprávnenému subjektu tento majetkový prospech. Žalovaný namietol premlčanie práva na vydanie

bezdôvodného obohatenia. Predmetné právo je právom majetkovým a preto podlieha premlčaniu. Súd
sa teda zaoberal vznesenou námietkou premlčania, pretože premlčané právo podľa § 100 ods. 1
Občianskeho zákonníka nemožno priznať. Občiansky zákonník v ustanoveniach § 107 ods. 1, ods. 2
rozlišuje subjektívnu dvojročnú premlčaciu dobu a objektívnu trojročnú a desaťročnú premlčaciu dobu.
Počiatok plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby viaže ustanovenie § 107 ods. 1 Občianskeho

zákonníka na moment, keď sa oprávnená osoba dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jej úkor obohatil. Za účelom zaručenia právnej istoty v zmluvných vzťahoch Občiansky zákonník
stanovuje v § 107 ods. 2 aj trojročnú objektívnu premlčaciu dobu a 10 ročnú objektívnu premlčaciu dobu
v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia, ktoré plynú od momentu kedy došlo k bezdôvodnémuobohateniu. Objektívna premlčacia doba je konečná, nemôže byť predĺžená subjektívnou premlčacou
dobou. Právo sa však premlčí uplynutím subjektívnej premlčacej doby, ktorá môže uplynúť ešte pred
uplynutím objektívnej premlčacej doby. Pre posúdenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby

je významná skutočná vedomosť oprávneného a nie len možnosť vedomosti o vzniku bezdôvodného
obohatenia. Aby na strane právnej predchodkyne žalobcu mohlo byť usudzované na jej vedomosť o
bezdôvodnom obohatení, musela poznať právo, teda, že v dôsledku neuvedenia zákonných náležitostí
v zmluve o spotrebiteľskom úvere je úver bez úročný a bez poplatkov a v dôsledku neprimeranej výšky
úrokujeustanovenieotejtoodplateneplatné.Vedomosťoobsahuprávajeovládanázásadou"neznalosť

práva neospravedlňuje", a znalosť práva sa u jeho adresátov (bez ohľadu na to, či majú alebo nemajú
právnické vzdelanie) nevyvrátiteľne predpokladá v zmysle § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov
Slovenskej republiky , pričom za okamžik vzniku skutočnej vedomosti o obsahu práva u pôvodnej
žalobkyne je potrebné považovať deň účinnosti právneho predpisu. Vedomosť o tom, že zmluva nemá
predpísané náležitosti , resp. má nesprávne náležitosti treba viazať na okamih , kedy pôvodná žalobkyňa
podpísala zmluvu, keď sa s ňou oboznámila, čo v danom prípade bolo hneď po jej podpise. Vedomosť

právnej predchodkyne žalobcu o tom, že z jej strany došlo pri splácaní úveru žalovanému k plneniu
nad rámec poskytnutej istiny nastáva okamžikom, kedy právna predchodkyňa žalobcu uhradí splátku,
ktorou poskytnutú istinu prvýkrát preplatí. Pôvodná žalobkyňa totiž poznala výšku úveru ako aj výšku
splátok, a bola schopná sa jednoduchým matematickým výpočtom dozvedieť, kedy začala platiť nad
rámec istiny. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z

týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia
subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Podľa § 111 Občianskeho zákonníka zmena v osobe
veriteľa alebo dlžníka nemá vplyv na plynutie premlčacej doby. Právna predchodkyňa žalobcu podala
žalobu na súd dňa 12.6.2017. Právna predchodkyňa žalobcu nad istinu úveru preplatila poskytnutý úver.
Odo dňa nasledujúceho po dni prvej platby právnej predchodkyne žalobcu nad rámec istiny úveru začala

plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba. Vzhľadom na dvojročnú subjektívnu premlčaciu dobu
premlčané sú plnenia, ktoré právna predchodkyňa žalobcu nad rámec istiny úveru, teda bez právneho
dôvodu uhradila žalovanému pred 12.6.2015. Na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere právna
predchodkyňa žalobcu zaplatila žalovanému istinu úveru 840 eur v splátkach vykonaných od 16.11.2012
do10.2.2014vsume810,18eur(16splátokpo45,01eurajednasplátkaz10.12.2012vsume90,02eur)

a časťou splátky zo dňa 10.3.2014 v sume 29,82 eur, pričom touto splátkou zo dňa 10.3.2014 v celkovej
sume 45,10 eur prvý krát preplatila istinu o 15,19 eur a spolu s nasledujúcimi splátkami vykonaným
od 7.4.2014 do 8.3.2016 (24 splátok po 45,01 eur) nad istinu uhradila celkovo sumu 1.095,43 eur.
Vzhľadom na dvojročnú premlčaciu dobu je nárok premlčaný ohľadom splátok po 45,01 eur nad istinu
úveruuhradenýchod10.3.2014do8.6.2015.Ohľadomúhradyvsume45,01eurvykonanejdňa8.6.2015

totiž premlčacia doba začala plynúť dňa 9.6.2015 a márne uplynula dňa 9.6.2017, t.j. pred podaním
žaloby na súd. Ohľadom úhrady vykonanej dňa 8.7.2015 premlčacia doba začala plynúť dňa 9.7.2015
a mala uplynúť 9.7.2017, no pred jej uplynutím bola podaná žaloba na súd dňa 12.6.2017, a preto
nie je premlčaný tento nárok. Nárok logicky nie je premlčaný ani ohľadom 8 úhrad neskôr vykonaných
od 7.8.2015 do 8.3.2016. Nárok teda nie je premlčaný ohľadom celkovo 9 úhrad vykonaných po 45,01

eur mesačne od 8.7.2015 do 8.3.2016 v úhrnnej sume 405,09 eur. Z obsahu žaloby ako aj vyjadrenia
právneho zástupcu žalobcu vyplynulo, že žalobca uplatnil právo na vydanie bezdôvodného obohatenia
ohľadom posledných 10 úhrad právnej predchodkyne žalobcu po 45,10 eur vykonaných od 8.6.2015 do
8.3.2016 v celkovej sume 450,10 eur. Z oznámenia žalovaného o vrátení preplatku zo dňa 15.4.2016 mal
súd za preukázané, že samotný žalovaný uznal, že právna predchodkyňa žalobcu uhradila nad rámec

zmluvy čiastku 45,01 eur, a z toho dôvodu jej túto sumu vráti na jej účet v banke. Z prehľadu splátok
a dojednania v zmluve o úvere je zrejmé, že právna predchodkyňa žalobcu mala uhradiť 42 splátok po
45,01 eur, t.j. sumu 1.890,74 eur no uhradila celkovo sumu 1.935,43 eur, ktorá zodpovedá 43 splátkam
po 45,01 Eur, a preto žalovaný uznal, že právna predchodkyňa žalobcu má nárok na vrátenie poslednej
splátky. Z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu vyplynulo, že tento preplatok bol pravdepodobne v

zmysle oznámenia žalovaného vyplatený právnej predchodkyni žalobcu. Keďže posledná splátka v
sume 45,01 eur zo dňa 8.3.2016 bola právnej predchodkyni žalobcu vrátená, dlh žalovaného titulom
bezdôvodného obohatenia voči žalobcovi sa o túto sumu znížil. S poukazom na uvedené dôvody po
odpočítaní premlčanej časti nároku 45,01 eur a zaniknutej časti dlhu v sume 45,01 eur súd výrokom I.
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi bezdôvodné obohatenie v sume 360,08 eur, s tým, že lehotu na

plnenie určil podľa § 232 ods. 3 CSP, a výrokom II. žalobu vo zvyšku zamietol.

4. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil súd podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /ďalej len CSP/ s poukazom na pomer úspechu strán v spore.5. Proti tomuto rozsudku do výrokov I. o uloženej peňažnej povinnosti a výroku III. o náhrade trov
konania podal včas odvolanie žalovaný. Poprel tvrdenia žalobcu o absencii termínu konečnej splatnosti

úveru a doby trvania zmluvy. Uvedená náležitosť nemôže a nikdy nemohla byť v zmysle únijného
práva dôvodom pre bezúročnosť úveru. Súdny dvor EÚ v bode 58 rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil,
že Uvedené ustanovenie (čl. 10 ods. 2 smernica 2008/48/ES pozn.) by sa však nemalo vykladať tak,
že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do
zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice. Najvyšší

súd Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. 3Cdo/146/2017 konštatoval (bod 24 odôvodnenia) Smernica
ako špecifický prameň práva (norma práva) Európskej únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli
cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Členský štát
musí transpozíciu smernice uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti. Na
tento účel musia byť ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a
aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy

účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva Európskej
únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice nie je
absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie zákona; v opačnom prípade
by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada konformného výkladu vyžaduje,
aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom

sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (pozri bližšie rozsudok Európskeho súdneho dvora
C-212/07, bod 110).Náležitosť „konečná splatnosť úveru“ nepozná únijné právo, čo napokon viedlo k
tomu, že došlo k zmene zákona č. 129/2010 Z.z. a táto náležitosť práve z dôvodu dodržiavania únijného
práva bola vylúčená. Okrem toho zákonná požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru bola
v posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi, a to - určením podľa dátumu splatnosti

splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, - spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods.
4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení
o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti, - spôsobom vyplývajúcim zo splátkového
kalendára, ktorý predstavuje neoddeliteľnú súčasť zmluvy o revolvingovom úvere. Žalovaný tak tvrdí, že
nie je daný žiadny zákonný dôvod pre závery, že úver je bez úročný a bez poplatkov. Nesúhlasí tiež so

záverom súdu prvej inštancie o tom, že výsledná RPMN nesmie byť nižšia ako ročná úroková sadzba,
nakoľko údaj o RPMN sa počíta podľa zákonného matematického vzorca tvoriaceho prílohu k zákonu č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, do ktorého je okrem iných údajov premietnutý aj údaj o ročnej
úrokovej sadzbe. Ani žalovaný nie je oprávnený sa od predmetného vzorca výpočtu odchýliť. Súd prvej
inštancie zároveň v odôvodnení neuviedol, na základe akého výpočtu dospel k svojím záverom. Súd

prvej inštancie ďalej uvádza, že zmluva neobsahovala ďalšiu podstatnú náležitosť, ktorou je uvedenie
predpokladov použitých pri výpočte RPMN úveru. Ani s týmto záverom žalovaný nesúhlasí. Ak má byť
údaj o RPMN určený tak, že je vypočítaný na základe údajov platných v čase uzavretia zmluvy, potom to
znamená, že pri jeho určení sa vychádza z údajov jestvujúcich v danom čase, t.j. v období, kedy návrh
na uzatvorenie zmluvy veriteľ akceptuje, vychádzajúc z obsahu bodu 6 zmluvy o revolvingovom úvere.

Spôsob určenia RPMN bol žalovaným vymedzený v obsahu bodu 3 Zmluvných dojednaní. Podľa článku
3., ods. 3.1 Zmluvných dojednaní Pri stanovení RPMN v bode 5. Žiadosti o poskytnutie revolvingového
úveru/Zmluvy o revolvingovom úvere zmluvné strany vychádzajú z predpokladu, že medzi vyplatením
úveru a splatnosťou prvej splátky uplynie práve rovnaký mesiac, a že splatnosť každej nasledujúcej
splátky bude nasledovať vždy po uplynutí ďalšieho rovnakého mesiaca od splatnosti predchádzajúcej

splátky. Za rovnaký mesiac sa podľa tejto Zmluvy o RÚ a podľa prílohy č. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.
považuje 30,41666 dňa, t.j. 365/12. O tom, ako sa počíta RPMN úveru a z akých údajov vychádza, bol
žalobca písomne informovaný aj v období zavedenia predzmluvných vzťahov úveru prostredníctvom
formulára Štandardné informácie o spotrebiteľských úveroch, ktorý obsahoval aj reprezentatívny príklad
výpočtu RPMN. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na rozpor s dobrými

mravmi ohľadne výšky v zmluve dohodnutej ročnej úrokovej sadzby úveru. Odplata na finančnom trhu
v čase uzatvorenia zmluvy pripúšťala výšku odplaty, resp. ročnej úrokovej sadzby, ako bola dojednaná
v zmluve o revolvingovom úvere. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal dostatočným spôsobom s
argumentáciou žalovaného uvedenou v jeho písomných podaniach. Uplatnenie štatistických údajov
bankových subjektov, na ktoré vo svojom rozhodnutí poukazuje súd, zároveň nie je namieste, nakoľko

v čase uzatvorenia zmluvy bola výška celkovej odplaty (teda nielen ročnej úrokovej sadzby) regulovaná
explicitne. Na základe všetkých uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil
rozhodnutie tak, že žalobu zamietne a žalobcu zaviaže k povinnosti náhrady trov konania žalovaného
v celom rozsahu.6. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu a z
dôvodov odvolania žalovaného, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k
záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výroku I. o uložení povinnosti
žalovanému zaplatiť žalobcovi 360,08 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku III. o
náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť.

8. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru,
že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahu v neprospech spotrebiteľa nesprávny údaj o
RPMNúveruavdôsledkutohosaúver,ktorýnazákladnejprávnapredchodkyňažalobcuodžalovaného
čerpala, považuje za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z..
Zákonným dôsledkom tejto skutočnosti v spojení s preplatením istiny úveru právnou predchodkyňou

žalobcu je potom vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného a jeho povinnosť vydať toto
žalobcovi, ako o tom rozhodol súd prvej inštancie.
9. Súd prvej inštancie pri uvedených záveroch vychádzal z toho RPMN úveru uvedená v zmluve je nižšia
ako ročná úroková sadzba úveru, čo byť nemôže a preto je v zmluve uvedená v nesprávnej nižšej výške,
v neprospech spotrebiteľa. S tým odvolací súd súhlasí. RPMN - ročná percentuálna miera nákladov

vyjadruje celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom vyjadrené v ročnej percentuálnej sadzbe, teda
všetky náklady vrátane úroku a poplatkov. Spôsob výpočtu RPMN stanovuje zákon č. 129/2010 Z.z. a
do výpočtu sú zahrnuté ako jednorázové náklady (spracovateľský poplatok za poskytnutie úveru) tak aj
opakované náklady (napríklad poplatok za vedenie úverového účtu, či povinné poistenie). Do výpočtu
nie sú zahrnuté náklady na dobrovoľné poistenie alebo poplatok za bezhotovostný prevod pri splátke.

Ako uviedol aj súd prvej inštancie je logické, že RPMN úveru nemôže byť nižšia ako úroková sadzba
úveru, ktorá je len jedným z faktorov vstupujúcich do výpočtu RPMN. V danej veci išlo o spotrebiteľský
úver poskytnutý na dobu 42 mesiacov pri úrokovej sadzbe 70,02 % ročne s mesačným splácaním, kde
splátka zahŕňa okrem istiny úveru aj úrok z úveru. Išlo teda o celkom bežný spotrebiteľský úver /tu
odvolací súd nehodnotí prípustnosť úrokovej sadzby úroku/, pri ktorom je vylúčené, aby RPMN takéhoto

úveru bola nižšia než samotná úroková sadzba.
10. Súd prvej inštancie preto správne, v súlade s vykonaným dokazovaním, uzavrel, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi žalovaným a právnou predchodkyňou žalobcu obsahuje
nesprávny, v neprospech spotrebiteľa uvedený údaj o RPMN úveru, preto je úver na jej základe
čerpaný bezúročný a bez poplatkov. To odôvodňuje aj následný záver súdu prvej inštancie o vzniku

bezdôvodného obohatenia žalovaného pri preplatení istiny úveru právnou predchodkyňou žalobcu a o
povinnosti žalovaného vydať toto bezdôvodné obohatenie žalobcovi po zohľadnení dôvodne vznesenej
námietky premlčania.
11. Na základe uvedeného záveru sa odvolací súd už nezaoberal ďalšími odvolacími námietkami
žalovaného, podľa ktorého sú nesprávne závery súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti

úveru v dôsledku absencie údaja o termíne konečnej splatnosti úveru, neuvedenia predpokladov
použitých pri výpočte RPMN úveru, či o rozpore dojednania o úrokoch z úveru s dobrými mravmi.
12. Nakoniec odvolací súd preskúmal aj odvolaním žalovaného napadnutý výrok III. rozsudku súdu prvej
inštancie o náhrade trov konania. Toto rozhodnutie súdu prvej inštancie správne vychádza z pomeru
úspechu strán v spore a je správne po vecnej i právnej stránke odôvodnené.

13. Odvolací súd na základe týchto záverov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I.
o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 360,08 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku
a vo výroku III. o náhrade trov konania ako vecne správny potvrdil.
14. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca a preto by mu patrila náhrada trov

odvolacieho konania. Keďže mu však preukázane v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, odvolací
súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).