Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. február 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1To/58/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8818010055
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Pirkovská
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8818010055.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Evy Pirkovskej a sudcov JUDr.
Vladimíra Monoka a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 19.02.2019 v trestnej veci
proti obž. T. H. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 1T/7/2018 zo dňa 10.10.2018 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného T. H..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uznal okresný súd obžalovaného T. H. vinným z prečinu ublíženia na zdraví
podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

dňa 15.06.2017 v čase okolo 16.40 hod. napadol K.. Z. Z., nar. XX.XX.XXXX, prechádzajúceho v tom
čase po chodníku popri miestnej komunikácii okolo rodinného domu T. L. č. XXX/XX v obci F., kde z

dvora tohto rodinného domu vybehol obvinený, ktorý na neho vulgárne nadával, kričal po jeho synovi a
po príchode k nemu ho jedenkrát udrel päsťou pravej ruky do oblasti ľavého ramena, čím poškodenému
K.. Z. Z. spôsobil zranenie a to pomliaždenie, natiahnutie a podvrtnutie ľavého ramenného zhybu s
dobou liečenia a práceneschopnosti od 38-40 dní, ktoré zranenie si zvyčajne vyžaduje dobu liečenia
najmenej 2 týždne.

Za to mu podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona, § 38 ods. 2 Tr. zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere
šiestich mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona mu výkon uloženého trestu podmienečne odložil a podľa § 50 ods.
1 Tr. zákona určil skúšobnú dobu na dvanásť mesiacov.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku odkázal poškodeného K.. Z. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., Z. XXX/
XX, prechodne F., T. L. XXX a spoločnosť H. A. T. a.s., so sídlom Z. X W., s nárokom na náhradu škody
na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom.

Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu, v zákonom stanovenej lehote,
odvolanie proti výroku o vine a treste. Uviedol, že s rozsudkom súdu nesúhlasí, necíti sa byť vinným zo

spáchania skutku a domnieva sa, že súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym
skutkovým aj právnym záverom. Má za to, že nezohľadnil dôkazy, ktoré nasvedčovali jeho nevine a
tieto dostatočne nevzal do úvahy. Na verejnom zasadnutí potom doplnil dôvody odvolania poukazom
na skutočnosť, že sám poškodený pri konfrontácii uviedol, že modriny mal, aj keď sa to potom na
hlavnom pojednávaní snažil korigovať. Jeho tvrdenie o modrinách však potom nasvedčuje tomu, čo
znalec pripustil, teda že v prípade zistenia pomliaždení si mohol poškodený spôsobiť zranenie aj sám,

či už pádom alebo nárazom, a to znamená, že zranenie mu nemohlo byť spôsobené tak, ako to vo
svojej výpovedi popísal. Namieta tiež skutočnosť, že skutku tak, ako je popísaný vo výroku rozsudku,sa mal dopustiť aj tým, že mal kričať po synovi poškodeného, po ňom však kričať nemohol, pretože ten
žiadneho syna nemal. Navrhol preto napadnutý rozsudok zrušiť a spod obžaloby ho oslobodiť.

Na základe podaného odvolania preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v intenciách ustanovenia
§ 317 ods. 1 Tr. poriadku, podľa ktorého ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1
alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov
rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj konanie napadnutým výrokom predchádzajúce,
pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by zakladali dôvod dovolania

podľa § 371 ods. 1 a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nemožno považovať za dôvodné.

V konaní pred súdom prvého stupňa boli v posudzovanej veci vykonané dôkazy v takom rozsahu,
ako to bolo pre správne zistenie skutkového stavu, v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie potrebné.
Napokon v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ani sám odvolateľ nenamieta, že by neboli niektoré
potrebné dôkazy resp. dôkazy, ktoré navrhoval, vykonané. Jeho dovolacie námietky smerujú, podľa

neho, k nesprávnemu hodnoteniu dôkazov zo strany prvostupňového súdu.

Okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia naozaj veľmi podrobne uviedol, ktoré konkrétne dôkazy boli
vo veci vykonané, a ktoré skutočnosti z vykonaných dôkazov vyplývali. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva,
o ktoré dôkazy a zistenia z nich plynúce prvostupňový súd svoje skutkové zistenia oprel, ako jednotlivé

dôkazy vyhodnotil a prečo obrane obžalovaného či dôkazom, ktoré ju mali podporovať, neuveril.

Dôvody rozhodnutia v tomto smere považuje krajský súd za úplne vecne správne, zodpovedajúce
požiadavkám ustanovenia § 168 ods. 1 Tr. poriadku, a preto na ne v podrobnostiach aj odkazuje.

Aj keď je potrebné súhlasiť s tou časťou odvolacích námietok obžalovaného, že v skutkovej vete
napadnutého rozsudku došlo k evidentnej chybe, spočívajúcej v tom, že z nej plynie, ako keby
obžalovaný mal potom, čo vybehol z dvora rodinného domu, vulgárne nadávať poškodenému, kričať po
synovi poškodeného a následne poškodeného udrieť päsťou do oblasti ľavého ramena. Je evidentné, že
pred slovným vyjadrením ,,kričal po jeho synovi“ vypadla spojka že, keďže z obsahu dôkazov je zrejmé,

že vulgárne mal obžalovaný nadávať kvôli tomu, že poškodený mal pred tým kričať na jeho syna. Je
zrejmé, že uvedené slovné spojenie a chýbajúca spojka trocha mení význam skutkovej vety, nemení ju
všakpodstatnevovzťahukzákladnýmskutočnostiam,ktorémajúnapĺňaťznakytrestnéhočinu,prektorý
bol obžalovaný uznaný vinným, a preto z uvedeného dôvodu nepovažoval krajský súd za nevyhnutné
napadnutý rozsudok zrušovať a upravovať jeho skutkovú vetu, len na túto skutočnosť teraz poukazuje.

Mimo uvedenej nepresnosti však podľa názoru krajského súdu, vzhľadom na obsah vykonaných
dôkazov, napriek obrane obžalovaného bolo nepochybne preukázané, že skutok tak, ako ho okresný
súd vo výroku rozsudku ustálil (samozrejme s touto nepresnosťou), sa stal a že ho obžalovaný spáchal.

Aj keď obžalovaný jeho spáchanie popiera, tvrdiac, že poškodeného neudrel a aj keď v čase, keď tento
prechádzal okolo jeho domu, došlo medzi nimi k hádke kvôli tomu, čo urobil jeho synovi, na ktorého
kričal len preto, že sa zatúlal na jeho dvor, neudrel ho, ani ho udrieť nemohol, pretože sa k nemu priblížil
najbližšie na dva metre, a napriek tomu, že tvrdenia obžalovaného v tom smere, že k fyzickému útoku
zo strany obžalovaného na poškodeného nedošlo, potvrdzujú aj svedkovia Y. T., J. T. a R. Y., ani podľa

názoru krajského súdu nebol dôvod neuveriť tvrdeniam poškodeného, ktorý uvádzal, že keď bol pred
rodinným domom, kde teraz býva obžalovaný, začala naňho vulgárne kričať Y. T., následne z dvora
aj obžalovaný T. H., a to kvôli správaniu, ktorého sa mal dopustiť vo vzťahu k jeho synovi. Potom, čo
povedal, že pokiaľ bude jeho chlapec chodiť na jeho pozemok, tak ho vždy vyženie, začala kričať aj
družka obžalovaného rôzne vulgárne nadávky, po ktorých povedal, že keď neprestanú, vytočí číslo na

políciu a vtedy sa obžalovaný rozbehol k nemu, povedal mu, čo teraz urobí a vrazil mu celou silou päsťou
do ľavého ramena, po čom on odišiel na bohoslužbu, po návrate volal na políciu, kde túto skutočnosť
oznámil a keďže v noci pociťoval silné bolesti, šiel následne na ošetrenie.

Tvrdeniam poškodeného nebol dôvod neveriť vzhľadom na existenciu dôkazov, ktoré tieto tvrdenia

poškodeného podporujú. Z nich je zrejmé, že poškodený skutočne 15.06.2017 v čase okolo 19.00 hod.
oznámil fyzické napadnutie na políciu a z lekárskej správy vyplýva, že bol dňa 16.06.2017 na lekárskom
ošetrení, pričom pri tomto ošetrení uviedol, že predošlý deň popoludní bol napadnutý známym mužom,
ktorý ho mal udrieť päsťou do ľavého pleca.Charakter zranení, ktoré poškodený utrpel vyplýva jednak z lekárskych správ, ale aj znaleckého posudku
znalca z odboru súdneho lekárstva, z obsahu ktorého je zrejmé, že poškodený utrpel pomliaždenie,

natiahnutie a podvrtnutie ľavého ramenného zhybu a vzhľadom na charakter uvedeného zranenia sa tak
mohlostaťnajväčšoupravdepodobnosťouprijednomúderedooblastiprednejplochyľavéhoramenného
zhybu poškodeného, teda zranenia poškodeného mohli vzniknúť tak, ako to uvádza. Zo znaleckého
posudku, aj výpovede znalca ďalej vyplýva, že teoreticky je možné pripustiť, že by takéto zranenie mohlo
vzniknúť aj pri páde na ľavé rameno, avšak v takomto prípade by mali vzniknúť ďalšie poranenia, napr.

v oblasti tváre, pravej hornej končatiny, ako následok kontaktu týchto častí s podložkou, iné poranenia
však u poškodeného zistené neboli. Čiže, aj keď obhajoba namieta, že poškodený o nejakých modrinách
hovoril, je objektívne z lekárskych správ preukázané, že ich vznik zistený nebol.

Podľa názoru krajského súdu vzhľadom na obsah vykonaných dôkazov a skutočnosť, ako ich
prvostupňový súd vyhodnotil, nemožno spôsobu hodnotenia dôkazov z jeho strany nič vytknúť, pretože

prvostupňový súd tieto dôkazy hodnotil v zmysle ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. poriadku na základe svojho
vnútorného presvedčenia, ale založeného na starostlivom vyhodnotení všetkých dôkazov jednotlivo a
v ich súhrne.

Takýmto postupom okresný súd dospel potom nielen k správnym skutkovým, ale aj právnym záverom a

aj v tomto smere svoje rozhodnutie náležitým spôsobom vyhodnotil.

Pochybenie, ktoré by bolo zistené, a ktoré by prípadne bolo možné napraviť na podklade odvolania
podaného v prospech obžalovaného, nezistil krajský súd ani vo vzťahu k výroku o treste.

Aj v tomto smere okresný súd uviedol všetky podstatné skutočnosti, ktoré z uvedeného hľadiska mali pre
jeho rozhodovanie význam, pri rozhodovaní o druhu a výmery trestu sa dôsledne spravoval základnými
zásadami ukladania trestov uvedenými v § 34 Tr. zákona, pričom v zmysle ustanovenia § 34 ods. 4
Tr. zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadal najmä na spôsob spáchania činu, jeho
následok, zavinenie, pohnútku, pomer priťažujúcich a poľahčujúcich okolností, osobu obžalovaného a

možnosť nápravy.

S prihliadnutím na všetky uvádzané skutočnosti, podľa názoru krajského súdu trest odňatia slobody,
ktorý obžalovanému ukladal úplne na dolnej hranici trestnej sadzby vo výmere šiestich mesiacov s
podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v minimálne možnej výmere, je možné

považovať za trest, ktorým sa účel trestu sledovaný Trestným zákonom splní.

Ani s poukazom na výrok, ktorým súd poškodených odkázal s nárokom na náhradu škody na civilný
proces, neprichádzala do úvahy zmena napadnutého rozhodnutia v prospech obžalovaného, a preto
krajský súd odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. poriadku ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.