Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. február 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25CoPr/2/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4616207043
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4616207043.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu

JUDr. Sone Vackovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v právnej veci žalobcu: P. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom
P. XXX, W., zastúpený JUDr. Alexandrou Karlíkovou, advokátkou so sídlom Blatnícka 3, Bratislava, proti
žalovanému: B. I. - P., miesto podnikania Smrečinová ul. 13, Komárno - Nová Stráž, IČO: 32 412 495,
zastúpený JUDr. Gabrielom Szabóom, advokátom, Kostolné námestie 32, Kolárovo, o zaplatenie 774,07
eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „súd
prvej inštancie") zo dňa 11. apríla 2018 č.k. 6Cpr/11/2016-188 (ďalej len „napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie"), takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu, o výške
ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo
výške 768,88 eura spolu s 8,05% úrokom z omeškania ročne, od 15. 09. 2015 do zaplatenia, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania.
1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že dňa 29. 02. 2008 uzatvoril žalobca, ako

zamestnanec, so žalovaným, ako zamestnávateľom, pracovnú zmluvu s dohodnutým dňom nástupu do
práce 01. 03. 2008 na funkciu vodič, strojník. Pracovný pomer bol dojednaný na dobu neurčitú, v rozsahu
40 hodín týždenne s uvedením mzdových podmienok 50 Sk/hod. Na základe dohody medzi žalobcom
a žalovaným došlo k skončeniu pracovného pomeru ku dňu 29. 02. 2016. Podľa žalobcu žalovaný mu
nevyplácal náhrady za stravovanie, ktoré si v konaní uplatnil za obdobie od 01. 10. 2013 do 30. 09.
2015. Z výplatných pások za predmetné obdobie vyplýva, že žalovaný žalobcovi uvádzal odpracovaný 8
hod. pracovný čas s počtom odpracovaných dní v mesiaci a počtom hodín. Podľa žalovaného žalobcovi

poskytoval príspevok na stravu.
1.2. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 118 ods. 1, ods. 2, § 129
ods. 1, § 152 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, ods. 6, ods. 7, ods. 8 zákona číslo 311/2001 Z.z.
Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“), § 1 písm. a/, b/, c/ Opatrenia
Ministrestva práce, sociálnych vecí a rodiny číslo 248/2012 Z.z., ktorým sa určujú sumy stravného
(ďalej len „Opatrenie MPSVaR“), 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení
neskoršíchpredpisov),§3ods.1,§10cNariadeniaVládySlovenskejrepublikyčíslo87/1995Z.z.,ktorým

sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Nariadenie“), § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku (zákon číslo 160/2015
Z.z., ďalej len „CSP“).1.3. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že nárok žalobcu bol uplatnený dôvodne. Žalobcovi
priznal nárok na náhradu stravného za obdobie od 01. 10. 2013 do 30. 09. 2015 konštatujúc, že v
konaní neboli preukázané tvrdenia žalovaného, že mesačná mzda zahŕňala aj finančnú kompenzáciu

za nemožnosť zabezpečenia stravovania. Žalobcovi patrí finančný príspevok 55%, čo predstavuje
pohyblivú výšku pre každý mesiac a nemôže byť určený paušálnou sumou. Z pracovnej zmluvy uzavretej
medzi žalobcom a žalovaným nevyplýva, že z dohodnutej mzdy predstavuje časť finančnú náhradu za
príspevok na stravovanie. Tvrdenia žalobcu boli potvrdené aj svedeckými výpoveďami C. J., P. V., I.
T., P. Q., P. E.. Súd žalobe žalobcu vyhovel, keď uplatnený nárok bol riadne vyčíslený a špecifikovaný

za jednotlivé odpracované mesiace, pričom zo strany žalovaného nebolo preukázané, že žalobca si v
niektorých dňoch, za ktoré si uplatnil nárok, čerpal voľno, čo nevyplýva ani z predložených mzdových
listov. Súd tak obranu žalovaného, že finančný príspevok na stravovanie žalobcovi vyplácal v mesačnej
mzde považoval za nedôvodnú poukazujúc na znenie ustanovenia § 118 ods. 2 Zákonníka práce.
1.4. Ďalej konštatoval, že finančný príspevok na stravovanie je plnenie poskytované v súvislosti so
zamestnaním podľa osobitného ustanovenia Zákonníka práce, nie je peňažným plnením za vykonanú

prácu a nemôže byť súčasťou mzdy. Zákon nezakazuje zamestnávateľovi vyplácať príspevok spolu so
mzdou, ale musí byť dostatočne zrejmé, čo je mzda a čo sú iné plnenia. Žalobca si tak dôvodne uplatnil
svoj nárok v súlade s ustanovením § 152 ods. 3 Zákonníka práce, preto súd prvej inštancie žalobe
vyhovel v celom rozsahu.
1.5. Za dôvodne uplatnený považoval súd prvej inštancie úrok z omeškania a tento priznal od 15. 09.

2015, t.j. od termínu splatnosti mzdy.
1.6. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 2 a § 255 ods. 1 CSP, a keďže žalobca bol v
konaní úspešný, priznal mu plnú náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním žalovaný dôvodiac všetkými odvolacími dôvodmi
podľa § 365 ods. 1 písm. a/ až h/ CSP. Vytýkal súdu prvej inštancie absenciu postupu podľa § 191 ods.

1 SP pri hodnotení dôkazov, odôvodnenie rozhodnutia v rozpore s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, ako
aj skutočnosť, že súd prvej inštancie sa nezaoberal jednotlivými dôkazmi, dôkazy navrhnuté žalovaným
v žiadnom smere nepodrobil prieskumnej činnosti, nevyhodnotil ich a nedal jasnú odpoveď na to, prečo
nevykonal ďalšie, žalovaným navrhnuté dôkazy.
2.1.Namietal,ženiejepravdou,žežalovanýsvojimzamestnancomnezabezpečovalžiadnymspôsobom

stravu a už vonkoncom nie je pravdou, že im neposkytoval prestávku v práci. Počas celého súdneho
konania žalovaný trval na tom, že výpovede svedkov I., P. a P. sú až nápadne podobné, rovnaké, z čoho
vyplýva, že boli účelové, vopred naučené a v žiadnom prípade nezodpovedajú skutočností. Žalovaný
na podporu svojich tvrdení ako dôkaz, že svojim zamestnancom a teda aj žalobcovi zabezpečoval
náhraduzastravu,resp.finančnýpríspevoknastravuprostredníctvompreplácanýchprestávok,predložil

denné výkony drvičky betónu O.. Súčasne žiadal súd, aby vykonal doplnenie dokazovania na základe
uvedeného dôkazu. Súd sa však s uvedeným dôkazom nezaoberal a vo svojom rozsudku ho ani len
nespomenul. D. C. J. vo svojej výpovedi uviedol, že dostali navyše niečo mimo mzdy. Uvedené však
z napadnutého rozsudku vôbec nevyplýva a súd týmto skutočnostiam nezaujal žiadne stanovisko. Pre
nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné zistiť, ako sa súd vyporiadal s vyššie

uvedenými tvrdeniami. Výpovede svedkov G. C. a B. B. súd v napadnutom rozsudku iba spomenul,
avšak žalobcom a svedkom C. J. uvedené skutočnosti, ktorými títo potvrdili skutočností tvrdené
žalovaným, ani len nespomenul. Žalovaný naďalej trvá na tom, že svojim zamestnancom, aj žalobcovi,
zabezpečoval úhradu za stravu prostredníctvom platených prestávok v práci. Navyše vyplácanie
príspevku na stravu počas trvania pracovného pomeru žalobca nikdy nijakým spôsobom nenamietal

a nenamietal ho žiadny zo zamestnancov žalovaného, pričom viacerí z vypočúvaných svedkov, ako
aj žalobca pracovali u žalovaného dlhé roky. Žalovaný má za to, že aj táto skutočnosť potvrdzuje
iba to, že žalobcovi bola poskytnutá náhrada za stravovanie. Súd sa však k tvrdeniam žalovaného
absolútne nevyjadril a nedal odpovede na viaceré skutkovo relevantné otázky, na ktoré poukazoval
žalovaný. Pritom bez akýchkoľvek relevantných dôkazov uveril výpovediam svedkov žalobcu a oprel

svoje rozhodnutie iba o ich tvrdenia. Žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s rozpormi vo výpovediach
a nevenoval pozornosť dôkazom preukazujúcim tvrdenia žalovaného. V dôsledku absencie riadneho
odôvodnenia rozhodnutia, nemožno napadnutý rozsudok považovať za presvedčivý a preskúmateľný.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný podáva voči napadnutému rozsudku v celom
rozsahu odvolanie a navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, resp. aby

rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že odvolanie žalovaného je účelové
a neopodstatnené. Odôvodnenie rozsudku je jasné a zrozumiteľné. Žalovaný vo svojom odvolaní
tvrdí, že jedine výpovede !o zákona vyplýva, že žalobcovi ako zamestnancovi patrí finančný príspevok55% z minimálnej hodnoty stravovacej poukážky, čo predstavuje pohyblivú výšku pre každý mesiac
a nemôže byť určený paušálnou sumou. Takisto z pracovnej zmluvy nevyplýva, že z dohodnutej
mzdy predstavuje časť finančnú náhradu za príspevok na stravovanie. Zároveň súd prvej inštancie

konštatoval v odôvodnení rozsudku, že žalovaný nepreukázal svoje tvrdenie, že žalobca si v niektorých
dňoch, za ktoré si uplatnil nárok, čerpal voľno, čo nevyplýva ani zo mzdových listov. Súd prvej inštancie
tak obranu žalovaného, že finančný príspevok na stravovanie žalobcovi vyplácal v mesačnej mzde,
považoval za nedôvodnú, poukazujúc na zákonné ustanovenie § 118 ods. 2 Zákonníka práce v platnom
znení. Nie je preto dôvod, prečo by mali svedkovia krivo vypovedať, nakoľko ani jednému zo svedkov

žalovaný stravné neposkytoval, a preto sa ich výpovede zhodujú. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa
30. 06. 2017, pred vyhlásením uznesenia súdu o skončení dokazovania, sa právny zástupca žalovaného
vyjadril, že návrhy na dokazovanie nemá. Nakoľko právny zástupca žalovaného navrhol vykonanie
ďalších dôkazov až po vydaní uznesenia o skončení dokazovania v rámci ním podaného odvolania voči
uzneseniu o prerušení konania zo dňa 15. 08. 2017, súd nebol povinný sa nimi zaoberať. Navrhuje
odvolanie v celom rozsahu zamietnuť ako neopodstatnené a neodôvodnené a potvrdiť rozhodnutie súdu

prvej inštancie v celom rozsahu a zároveň zaviazať žalovaného k náhrade trov konania žalobcovi vo
výške 100 %.
4.Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - zákon číslo 160/2015 Z.z.,
ďalej len „CSP“), rozhodujúc o odvolaní žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie, po preskúmaní
napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania žalovaného podľa § 363 a §

365 ods. 1 CSP, súc viazaný dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP),
skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, za splnenia podmienok uvedených
v ustanovení § 219 ods. 3 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozsudok
súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, preto podľa § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok
potvrdil.

5.Predmetom konania v danej veci je žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 774,07 eura
dôvodiac, že žalovaný, ako jeho zamestnávateľ, mu neposkytoval náhradu za stravovanie podľa § 152
Zákonníka práce. Opatrením MPSVaR č. 248/2012 o sumách stravného, ministerstvo ustanovilo sumu
stravného pre časové pásmo 5 až 12 hodín vo výške 4 eura. Hodnota stravovacej poukážky musí
predstavovať najmenej 75% stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín tzn.

vo výške 3 eura. Výška minimálneho príspevku žalovaného ako zamestnávateľa je 55% z tejto sumy
tzn. vo výške 1,63 eura účinnú od 20. 08. 2002 za každý odpracovaný deň. Podľa opatrenia MPSVaR
č. 296/2014 je táto suma vo výške 1,75 eura od 01. 11. 2014 za každý odpracovaný deň. Žalovaný
začal prispievať žalobcovi na stravu až v októbri 2015. Žalobca si uplatňuje finančný príspevok na
stravné v sume 55% z minimálnej hodnoty stravnej poukážky od 01. 10. 2013 do 30. 09. 2015. Počet

odpracovaných dní od 01. 10. 2013 do 31. 10. 2014 je 250 dní, preto 250 krát 1,65 eura tvorí sumu
stravného vo výške 412,50 eura. Počet odpracovaných dní od 01. 11. 2014 do 30. 09. 2015 je 209, preto
209 krát 1,73 eura tvorí sumu stravného 361,57 eura, spolu 774,07 eura.
5.1. Žalobca zobral žalobu v časti o zaplatenie sumy 5,19 eura späť, súd prvej inštancie v tejto časti
konanie zastavil.

5.2. Súd prvej inštancie žalobe žalobcu v časti o zaplatenie sumy 768,88 eura vyhovel. Dospel k záveru,
že žalovaný nepreukázal, že žalobcovi, ako zamestnancovi, zabezpečoval stravu, resp. poskytoval
finančnú kompenzáciu za nemožnosť zabezpečovania stravovania.
5.3. S rozsudkom súdu prvej inštancie sa nestotožnil žalovaný namietajúc, že zamestnancom
zabezpečoval stravu prostredníctvom platených prestávok v práci, ako aj nedostatočné odôvodnenie

napadnutého rozsudku a nezohľadnenie a nevyhodnotenie vykonaných dôkazov, ako aj nevykonanie
navrhnutých dôkazov.
6. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní žalovaného, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie, konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie žalovaného a dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny. Spornou skutočnosťou v danej veci zostalo

posúdenie, či žalovaný ako zamestnávateľ, zabezpečoval žalobcovi, ako zamestnancovi, stravu podľa
§ 152 Zákonníka práce.
7. Podľa § 152 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný zabezpečovať zamestnancom vo
všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo
v ich blízkosti; túto povinnosť má aj zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania voči

dočasne pridelenému zamestnancovi. Túto povinnosť nemá voči zamestnancom vyslaným na pracovnú
cestu, s výnimkou zamestnancov vyslaných na pracovnú cestu, ktorí na svojom pravidelnom pracovisku
odpracovali viac ako štyri hodiny. Povinnosť zamestnávateľa ustanovená v prvej vete sa nevzťahuje na
zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme v zahraničí.Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie podľa odseku 1 najmä
poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja zamestnancovi v priebehu
pracovnej zmeny vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa

alebo zabezpečí stravovanie pre svojich zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej
osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, ak ich sprostredkuje u právnickej osoby
alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať stravovacie služby. Nárok na poskytnutie stravy
má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny. Ak pracovná
zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť poskytnutie ďalšieho teplého hlavného

jedla.
Podľa ods. 3 tohto ustanovenia, zamestnávateľ prispieva na stravovanie podľa odseku 2 v sume
najmenej 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55 % stravného poskytovaného
pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu. Príspevok podľa prvej vety
sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor. Okrem toho zamestnávateľ poskytuje príspevok podľa
osobitného predpisu.

Podľa ods. 4 tohto ustanovenia, pri zabezpečovaní stravovania zamestnancov prostredníctvom
právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, sa
cenou jedla rozumie hodnota stravovacej poukážky. Hodnota stravovacej poukážky musí predstavovať
najmenej 75 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného
predpisu.

Podľa ods. 5 tohto ustanovenia, pri zabezpečovaní stravovania zamestnancov prostredníctvom
právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby
prostredníctvom stravovacích poukážok, je výška poplatku za sprostredkované stravovacie služby
maximálne 3 % z hodnoty sumy uvedenej na stravovacej poukážke.
Podľa ods. 6 tohto ustanovenia, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi finančný príspevok v sume

uvedenej v odseku 3, len ak povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancom stravovanie vylučujú
podmienky výkonu práce na pracovisku alebo ak zamestnávateľ nemôže zabezpečiť stravovanie podľa
odseku 2, alebo ak zamestnanec na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára zo
zdravotných dôvodov nemôže využiť žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených
zamestnávateľom.

Podľa ods. 7 tohto ustanovenia, zamestnávateľ poskytne finančný príspevok na stravovanie podľa
odseku 6 aj zamestnancovi pri výkone domáckej práce alebo telepráce, ak mu nezabezpečí stravovanie
podľaodseku2aleboakbystravovaniepodľaodseku2bolovrozporespovahouvykonávanejdomáckej
práce alebo telepráce.
Podľa ods. 8 tohto ustanovenia, zamestnávateľ môže po prerokovaní so zástupcami zamestnancov

a/ upraviť podmienky, za ktorých bude zamestnancom poskytovať stravovanie počas dovolenky,
prekážok v práci, alebo inej ospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci,
b/ umožniť stravovať sa zamestnancom, ktorí pracujú mimo rámca rozvrhu pracovných zmien za
rovnakých podmienok ako ostatným zamestnancom,
c/ rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie, a ktorým bude prispievať na stravovanie

podľa odseku 3.
8. Odvolací súd, po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, odvolania žalovaného,
konania, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia, dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je
dôvodné, súd prvej inštancie v danej veci správne aplikoval právne normy, vec správne právne posúdil,
vyhodnotil všetky dôkazy produkované stranami sporu, správne sa vyporiadal s tvrdeniami strán sporu,

rozhodnutie v konečnom dôsledku aj dostatočným s relevantným spôsobom odôvodnil, preto nemal
odvolací súd dôvod na zrušenie, či zmenu napadnutého rozsudku.
9.Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s

odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
10.Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací

súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže hoiba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.
11. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd iba dodáva, že ustanovenie §
152 Zákonníka práce jednoznačne ustanovuje povinnosť zamestnávateľa zabezpečovať stravovanie
zákonom definovaným spôsobom, t. j. voči určenému okruhu adresátov a v rámci zákonom stanoveného
rozsahu. Povinným subjektom z hľadiska poskytovania stravy je zamestnávateľ, ak zamestnáva

aspoň jedného zamestnanca oprávneného na poskytnutie stravy. Oprávneným subjektom na účely
zabezpečenia stravovania podľa § 152 je zamestnanec v pracovnom pomere za predpokladu, že
odpracoval viac ako štyri hodiny v rámci pracovnej zmeny. Povinnosť zamestnávateľa zabezpečovať
stravovanie sa týka len zamestnancov vykonávajúcich prácu na základe pracovnej zmluvy; nevzťahuje
sa na osoby vykonávajúce prácu u zamestnávateľa na základe niektorej z dohôd o prácach
vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohoda o vykonaní práce, dohoda o pracovnej činnosti

alebo dohoda o brigádnickej práci študentov). Povinnosť zamestnávateľa v rámci zabezpečovania
stravovania je priestorovo alokovaná (umiestnená) buď priamo na pracoviská zamestnávateľa, alebo
do sféry blízkeho okolia týchto pracovísk. Zamestnávateľ môže zabezpečiť stravovanie počas
pracovných zmien (počas sobôt, nedieľ a sviatkov) aj formou stravovacích poukážok, ak nemá možnosť
zabezpečiť stravovanie inými spôsobmi. Nesplnenie povinnosti zamestnávateľa zabezpečovať svojim

zamestnancom stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v
ich blízkosti, je porušením pracovnoprávnych predpisov. Predmetné ustanovenie ďalej upravuje výšku
príspevku zamestnávateľa na stravovanie.
11.1.V zmysle tohto ustanovenia bol preto žalovaný, ako zamestnávateľ, jednoznačne povinný
zabezpečiť žalobcovi stravovanie, a to buď priamo, poskytovaním stravy, resp. poskytovaním príspevku

v podobe stravných lístkov. Dôkazné bremeno splnenia tejto povinnosti spočíva na zamestnávateľovi.
Zamestnávateľjepovinnýpreukázať,žezamestnancovizabezpečilstravučiužjejpriamymposkytnutím,
resp. poskytnutím finančného príspevku, ktorý nemôže byť súčasťou mzdy, môže byť uvedený na
výplatnej páske, avšak samostatne definovateľný tak, aby bolo zrejmé, v akej výške zamestnávateľ
poskytol zamestnancovi príspevok na stravu.

11.2. V danom prípade však žalovaný, ako zamestnávateľ, nepreukázal súdu prvej inštancie, že
zamestnancom a teda aj žalobcovi, stravu zabezpečil. Taktiež nepreukázal hodnoverným spôsobom,
že poskytol zamestnancom príspevok na stravu. Obrana žalovaného, že zabezpečoval zamestnancom
náhradu za stravu prostredníctvom platených prestávok v práci, neobstojí, nakoľko nie je splnením
povinnosti uvedenej v ustanovení § 152 Zákonníka práce. Touto formou zamestnávateľ nie je oprávnený

zabezpečovať zamestnancom stravu. Ak za tejto situácie potom súd prvej inštancie vyhovel žalobe
žalobcu a žalovaného zaviazal dodatočne zaplatiť žalobcovi náhradu za nezabezpečenie stravy, počas
jeho pracovného pomeru, rozhodol správne, v súlade s ustanovením § 152 Zákonníka práce. Odvolací
súd sa s týmto záverom súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožnil a napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdil.

12. Ustanovenie § 387 ods. 3 CSP ukladá odvolaciemu súdu povinnosť vyjadriť sa k podstatným
námietkam odvolateľa, žalovaného, uvedených v podanom odvolaní. K týmto námietkam uvádza
nasledovné dôvody:
12.1. Žalovaný v podanom odvolaní namieta nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, dôvodiac jeho
nedostatočným odôvodnením, v čom vidí procesnú vadu konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/

CSP. Odvolací súd poukazuje na stálu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
v danom prípade konkrétne na rozhodnutie sp.zn. 3Cdo 118/2016, v ktorom dovolací súd uviedol,
že: „nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998)
považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), nezakladajúcu prípustnosť dovolania. Správnosť
takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu

o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných
s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015).
Ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým
názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok
riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 OSP, ale len tzv. inú vadu

konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ OSP.“. Obdobne argumentoval Ústavný súd SR v uznesení zo 14.
januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 a tiež v uznesení z 26. augusta 2015 sp. zn. I. ÚS 364/2015. Na
rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo
prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inúvadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP“. Toto stanovisko, ktoré bolo

publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R
2/2016.
12.2.1.Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby
sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety
a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu
neobsahujevôbecžiadneodôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdny
systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej,
že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).“
12.2.2. Uvedené stanovisko sa vzťahuje aj vady konania pred súdom prvej inštancie, na ktoré odvolací
súd musí prihliadať aj bez návrhu. Civilný sporový poriadok, upravuje odvolací dôvod, odňatie možnosti

konať pred súdom v ustanovení § 365 ods.1 písm. b/ CSP, a po jeho zistení umožňuje odvolaciemu súdu
podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP napadnuté rozhodnutie zrušiť. Po preskúmaní napadnutého rozsudku
v danej veci však odvolací súd nezistil žalovaným namietanú vadu konania, pretože rozhodnutie súdu
prvej inštancie obsahovalo náležitosti § 220 ods. 2 CSP, obsahovalo dôvody a úvahy, na základe ktorých
v danej veci rozhodol. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku podrobne zaoberal splnením

podmienok pre konštatovanie porušenia povinností uvedených v ustanovení § 152 Zákonníka práce zo
strany zamestnávateľa, spočívajúcej v nezabezpečení stravovania zamestnancom a teda aj žalobcovi.
S poukazom na tieto dôvody preto námietka žalovaného o nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej
inštancie, uvedená iba všeobecne, bez ďalšej konkretizácie, je neakceptovateľná a nedôvodná.
12.3. Ďalej žalovaný v podanom odvolaní namieta nevyhodnotenie dôkazov ním predložených,

konkrétne denných výkonov drvičky betónu RESTA. Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu,
napadnutého rozhodnutia, odvolania žalovaného však dospel k záveru, že súd prvej inštancie vyhodnotil
všetky predložené dôkazy stranami sporu, správne z nich vyvodil správny právny záver. Na zdôraznenie
správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto namietanej časti, odvolací súd iba zdôrazňuje,
že denné výkony drvičky betónu nemôžu byť dostatočným dôkazom na preukázanie skutočnosti, že

žalovaný, ako zamestnávateľ, zákonným spôsobom, uvedených v ustanovení § 152 Zákonníka práce,
zabezpečil svojim zamestnancom a teda aj žalobcovi, stravu, resp. poskytol finančnú kompenzáciu
za nezabezpečenie stravy. Denné výkony drvičky nemôžu byť takýmto dôkazom. Taktiež tvrdenie
žalovaného, že zamestnancom preplácal prestávky v práci na obed, nie je spôsobom zabezpečenia
stravy, resp. poskytnutia finančnej kompenzácie. Spôsob zabezpečovania stravy, resp. finančnej

kompenzácie upravuje ustanovenie § 152 Zákonníka práce a žiadny iným spôsob, ako tam uvedený,
nemôže byť považovaný za splnenie povinnosti zamestnávateľa vyplývajúcej z tohto ustanovenia. Z
týchto dôvodov odvolací súd námietku žalovaného vyhodnotil ako účelovú a neopodstatnenú.
12.4. Odvolací súd námietku žalovaného, týkajúcu sa nevyhodnotenia svedeckých výpovedí,
resp. rozporov v týchto výpovediach súdom prvej inštancie, považoval taktiež iba za

účelovú a neopodstatnenú. Povinnosťou žalovaného, ako zamestnávateľa bolo jednoznačným a
nespochybniteľným spôsobom preukázať a predložiť dôkazy o tom, že zamestnancom, a teda aj
žalobcovi, zabezpečoval stravu, resp. poskytol finančnú kompenzáciu. Túto povinnosť si žalovaný
nesplnil, dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že zamestnancom stravu poskytoval, nepreukázal. Súd
prvejinštanciesadostatočnýmspôsobomvyporiadalsdôkazmi,ktoréstranysporuvkonaníprodukovali.

Skutočnosť, že žalovaný dôkazné bremeno svojho tvrdenia neuniesol, nemôže byť na ujmu žalobcovi,
resp. nemôže byť vytýkané súdu prvej inštancie.
13. Za vyššie uvedenej situácie potom odvolací súd, keďže výrok napadnutého rozsudku považoval za
vecne správny, podľa § 387 ods. 1 CSP, potvrdil.

14. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 396 a § 255 ods.
1 CSP, úspešnému žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému. O
výške trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 1 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).