Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. jún 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/95/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7210212921
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7210212921.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň
JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu X.. J. K., narodeného X. F. XXXX, bytom
Z. L. XX, F. H., Č., prechodne V. A., X. XX, zastúpeného JUDr. Jurajom Kulom, advokátom, so sídlom v
Košiciach, Mäsiarska 30, proti žalovanej ŠPORT PRESS, spol. s r.o., so sídlom v Bratislave, Francisciho
4 (predtým Ilkovičova 34), IČO: 31 330 789, zastúpenej JUDr. Antonom Blahom, advokátom, so sídlom v

Bratislave, Mickiewiczova 6, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Košice II zo dňa 21. februára 2012 č.k. 22C/79/2010-132 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom zo dňa 21. februára
2012 č.k. 22C/79/2010-132 uložil žalovanej povinnosť uverejniť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku v

denníku ŠPORT na strane 43 nasledovné ospravedlnenie žalobcovi : „Dňa 12.4.2010 v denníku ŠPORT
na strane 43 sme uverejnili článok s názvom, „Páni C. a K., kto vám dal právo?", ktorého autorom bol
šéfredaktor denníka ŠPORT I. Q.. V článku sme okrem iného uviedli:
„Nie je azda tréner, ktorý prikáže svojmu mužstvu prehrať a ktorý sám počas zápasu robí všetko preto,
aby sa tak stalo, skutočne šašom?"
„. sa rád hrdí tým, že trénoval aj v bundeslige, no zabúda dodať, že keď ho z F. po troch mesiacoch

pôsobenia v najvyššej súťaži vyhodili, tamojší priaznivci sa v onen chladný decembrový deň od radosti
kúpali vo fontáne. Časom totiž pochopili, že je to človek malý nielen vzrastom, ale aj duchom, navyše
s mäkkou chrbticou".
„Apropo, ak by si v bundeslige dovolil to, čo v sobotu v X., hnali by ho stade svinským krokom."
„Podľa mnohých ohlasov, ktoré sme mali na prešovský podvod v sobotu večer a v priebehu včerajška z
rôznych kútov Európy, K. hrozí, že okrem X. si už nikde ani len „neškrtne".

„Kto už môže mať záujem o človeka, ktorý vo svojej márnomyseľnosti pre malichernosť zapredá vlastné
farby?"
„Kto dal C. a K. právo takýmto spôsobom pošpiniť meno slávneho klubu s takmer šesťdesiatročnou
tradíciou, za zeleno - biele farby ktorého sa v minulosti bili aj majstri sveta a olympijskí medailisti?"
„Kto im dal právo znemožniť hráčov K., väčšina z ktorých sú slušní ľudia s fér vzťahom k športu?"
„Kto im dal právo vziať viacerým mladým chlapcom, ktorí museli v sobotu šaškovať na ihrisku, ilúzie o

čistote športu?"
„Kto im dal právo napľuť do tváre stovkám čestných a verných fanúšikov, ktorí stáli a stoja za Tatranom
v dobrom i zlom?
„A ako sa im môžu pozrieť do očí po tom, čo od nich navyše bez hanby vyberali vstupné na vopred
zrežírovanú frašku?"
„ŠťastímpreK.je,žeonjevďakaveľkýmosobnostiamaúspechomeštespredchmeliarovskejéryvečný,

zatiaľ čo C. a K. skôr či neskôr odídu."
Tieto uvedené tvrdenia sú nepravdivé za čo sa žalobcovi ospravedlňujeme.2. Zároveň, uložil žalovanej aj povinnosť zaplatiť žalobcovi 7.000 € do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

3. Žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania za zaplatený súdny poplatok 276 €
a na účet právneho zástupcu žalobcu trovy právneho zastúpenia16.439,63 €, a to do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

4. Rozhodnutie odôvodnil tým, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalovaná zverejnila v
denníku ŠPORT 12. apríla 2010 na strane 43 článok „Pani C. a K., kto vám dal právo“, ktorý napísal
šéfredaktor I. Q.. Na tento článok bola publikovaná reakcia čitateľov denníka ŠPORT v utorok 13. apríla
2010 na strane 28 až 29. Článok bol zverejnený dňa 12.4.2010 potom, ako v hádzanárskej súťaži
prehral v sobotu (10.4.2010) Tatran Prešov s ŠKP Bratislava (37 :40). Uvedený výsledok znamenal, že
v semifinále play-off sa stretli Tatran Prešov - ŠKP Bratislava, Hlohovec - Nové Zámky. Nespornou bola

aj tá skutočnosť, že po prehre sa Považská Bystrica, Košice a Bardejov do play-off nedostali.

5. Žalobca trénoval Tatran Prešov podľa trénerskej zmluvy č. 1/2008, ktorej fotokópia sa nachádza na
č.l. 94 spisu. Uvedená zmluva bola doplnená Dodatkom č. 1 zo dňa 27.1.2009. Dňa 30.4.2009 bola
uzavretá aj zmluva o dielo medzi TATRANOM Prešov, spol. s r.o. a RT PROGRES, s.r.o. na výkon

špecializovanej činnosti, ktorá bola doplnená Dodatkom č. 1 z 3.2.2010, Dodatkom č. 2 z 31.3.2010 a
Dodatkom č. 3 z 25.3.2011.

6. Predmetom konania je ochrana osobnostných práv žalobcu, a to najmä občianskej cti, ľudskej
dôstojnosti, vážnosti v spoločnosti v rámci súkromného aj profesijného života a ohrozenie postavenia

a uplatnenia žalobcu v spoločnosti, ktorých porušenia sa mala dopustiť žalovaná tak, že zverejnila v
denníku ŠPORT článok s názvom „Páni C. a K., kto vám dal právo?“. Súd s prihliadnutím na doterajšiu
judikatúru Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 61/2010 uviedol, že žalobca ako tréner hádzanárov K. X.
je povinný „zniesť“ určitý stupeň kritiky a rovnako musí si byť vedomý, že musí zniesť v tejto súvislosti aj
určitú mieru irónie aj voči svojej osobe, lebo ho možno hodnotiť ako osobu verejného záujmu. Poukázal

na aplikačnú prax Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu pri posudzovaní vyváženosti práva
na slobodu prejavu a ostatných osobnostných práv v konklúzii práv na pravdivé informácie diferencovať
poskytovanie ochrany „súkromným fyzickým osobám“ a fyzickým osobám verejne činným. Žalovaná, na
ktorú sa vzťahuje realizácia práva na slobodu prejavu a práva na informácie, realizáciou tohto svojho
práva nesmie zverejňovať informácie nepravdivé, skresľujúce, neúplné a zavádzajúce. Konštatoval, že

žalovaná zverejneným článkom poskytla širokej verejnosti informácie, ktoré neboli pravdivé. Uvedená
skutočnosť vyplýva priamo z výpovede jej šéfredaktora, ktorý uviedol, že došlo k „faktografickej“ chybe
v článku o pôsobnosti žalobcu v B. a jeho následnom pôsobení v X.Š.. Rovnako aj o incidente, ktorý sa
mal stať vo VIP priestoroch v X. B.. Okrem toho žalovaná neopísala pravdivo rozhodujúce skutky. Celý
skutkový dej opísala takým spôsobom, že čitateľovi neumožňuje z jeho opisu urobiť si vlastný úsudok.

Článok vôbec nedáva možnosť uvažovať o postupe trénera, či išlo z jeho strany o hernú taktiku, ale
navodzuje u čitateľa pocit, že tréner zápas predal, keď použil vyjadrenie, že „zapredal vlastné farby“,
„pošpinil meno Tatrana Prešov“...

7. Žalovaná neuviedla, z akých skutočností vyplynulo tvrdenie, že žalobca prikázal družstvu prehrať,

neoznačilažiadnychsvedkov,nepredložilažiadnedôkazy.Taktiežneuviedla,žedružstvoTatranaPrešov
malo v tabuľke istú pozíciu, a že v zápase si zahrali aj ostatní hráči, resp. neuviedla, že mohlo ísť zo
strany Tatrana Prešov o taktiku pred play-off súťažou, ktorá nie je zakázaná a tréner, ktorý má záujem
o družstvo a dobré postavenie družstva, takéto niečo v záujme družstva použije. Článok navádzal
čitateľov, aby sa vyjadrili, avšak mali sa vyjadriť k tvrdeniam, ktoré nie sú pravdivé. Žalovaná v konaní

žiadnym dôkazom nepreukázala dôvodnosť a pravdivosť tvrdení, že žalobca sa dopustil podvodu alebo
zapredania vlastných farieb. Dokonca nepreukázala, aby žalobca sa dopustil nejakej chyby vyplývajúcej
ztrénerskéhopostu.Vrámcikritikymožnozaurčitýchokolnostípripustiťzveličovaniealeboironizovanie,
avšak len na pravdivom základe. Už samotná táto skutočnosť je spôsobilá zasiahnuť do osobnostných
práv žalobcu.

8. Žalovaná použitými slovnými prostriedkami sa vyjadruje k žalobcovi nielen ako k trénerovi, ale aj ako k
človeku, fyzickej osobe, ktoré žalobcu nielenže urážajú, ale aj zosmiešňujú a ponižujú. Sú to vyjadrenia
„o mäkkej chrbtici“, o tom, že žalobca „je malý nielen vzrastom, ale aj duchom“, keď žalobcu nazýva„šašom“. Žalovaná týmto spôsobom zasiahla aj do vnútornej integrity žalobcu. Takýto zásah je spôsobilý
u zasiahnutej osoby trvať individuálne i neobmedzený čas. Žalovaná výrazným spôsobom prekročila
svoje práva a zasiahla do osobnostných práv žalobcu, a to do jeho cti a ľudskej dôstojnosti. Intenzita

tohto zásahu je o to výraznejšia, že zasiahla žalobcu v rodinnom živote, medzi priateľmi a najmä v
profesijnom živote (o čom svedčia výpovede svedkov D.. E. T. „o angažmá s K. už nemali záujem“, D..
F. X. „jednania s K. sme museli ukončiť“).

9. Súd hodnotil aj dôkaz predložený žalovanou - potvrdenie HCB Karviná, podpísané prezidentom O. X.

O., že so žalobcom na jar 2010 sa nekontaktovali. Uvedené potvrdenie ale nevyvracia tvrdenie svedka
X., že v prvotných jednaniach bol on oprávnený konať so žalobcom.

10. Vykonaným dokazovaním dospel súd k záveru, že článok a výroky v ňom uvedené boli spôsobilé
„porušiť“ a zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu.

11. Súd považoval za preukázaný aj nárok na uplatnenie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zásah do
osobnostných práv žalobcu bol vykonaný v denníku s celoslovenskou pôsobnosťou. Denník má širokú
popularitu a o článku sa dozvedeli známi a kolegovia zo zahraničia, minimálne z Českej republiky.
Žalobcu tento článok zasiahol aj v rodinnom živote ako vyplynulo z výpovede brata žalobcu. Zásah
žalovanej bol spojený so znížením vážnosti a dôstojnosti žalobcu v spoločnosti, a zakladá nárok

žalobcu domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Priznanie finančnej náhrady vo výške
7.000 € považoval súd za uplatnenú v minimálnej miere s poukazom na široký zásah do žalobcových
osobnostných práv. Na zistený skutkový stav aplikoval súd ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka
(ďalej len „OZ“), § 13 ods. 1 až 3 OZ, článku 19 ods. 1 až 3 Ústavy SR, článku 26 ods. 1, 2 Ústavy SR,
článku 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 7 ods. 1, 2, § 8 ods. 1

zákona č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači. Výrok o náhrade trov konania dôvodil súd aplikáciou § 142
ods. 1 O.s.p.

12. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie. Navrhla zmeniť napadnutý
rozsudok a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Z opatrnosti navrhla zrušiť napadnutý rozsudok a vrátiť

vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie podala z dôvodov uvedených v § 205 ods.
1 (správne malo byť odsek 2 O.s.p. - poznámka odvolacieho súdu), písm. d/ a písm. f/ O.s.p. Po
citácii článkov 26 ods. 1, 2 Ústavy SR a článku 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uviedla, že nespornou skutočnosťou je, že dňa 10. apríla 2010 hádzanársky klub
Tatrana Prešov prehral s klubom ŠKP Bratislava. Ak dôjde k prehre klubu, spoluzodpovedný za tento

stav je aj tréner. Prehra mužstva (ešte k tomu s oveľa slabším súperom) je zlyhaním celého mužstva,
vrátane trénera a spoločným neúspechom. Tréner mužstva by mal za svoj neúspech niesť morálnu
aj športovú zodpovednosť a v tomto smere spolu s hráčmi musí znášať kritiku a výhrady. Ak si sám
svoj neúspech neprizná, je potom v celospoločenskom záujme vystaviť jeho konanie kritike, ktorá
nemusí byť vždy príjemná. Poukázala na „stanovisko“ Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci

Handyside c/a Spojené kráľovstvo zo dňa 7.12.1976, podľa ktorého „sloboda prejavu sa vzťahuje nielen
na „informácie“ a „myšlienky“, ktoré sú prijímané priaznivo alebo sú považované za neškodné alebo
sa k ním zastáva ľahostajný postoj, ale aj také, ktoré urážajú, šokujú, či znepokojujú štát alebo časť
obyvateľstva. Žalovaná v článku použila „hodnotiace úsudky“. Predmetom článku je kritika športového
výsledku a činnosti trénera. Žalobca je osoba verejne činná, čo konštatoval aj okresný súd. Osoba

verejne činná, či verejne známa, musí zniesť väčšiu mieru kritiky, než súkromná osoba. Nie je preto
rozhodujúce, či išlo zo strany žalobcu o taktiku pred play-off. Rozhodujúca je samotná prehra a aj
profesné zlyhanie hráčov a trénera mužstva. Ak by totiž mali byť cieľom rôznych športových klubov
prehry, potom by bola zbytočná akákoľvek forma súťaže, či už na národnej alebo medzinárodnej úrovni,
a akákoľvek forma kritiky. Z predložených dôkazov (články v denníku ŠPORT zo dňa 12.12.2008,

16.12.2008 a 8.4.2010) vyplýva, že „nemajú a ani nikdy nemali voči žalobcovi negatívny vzťah a ani
záujem jeho meno dehonestovať“. Predmetný článok „autorská glósa“ je vyjadrením názoru autora,
realizáciou jeho základného práva na slobodu názoru a slova. Odvolateľka vyčítala súdu aj to, že
žalobcovi priznal nárok na nemajetkovú ujmu. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal závažný zásah
objektívne spôsobilý vyvolať v značnej miere porušenie alebo ohrozenie jeho osobnostných práv.

Vyslovila názor, že neboli splnené predpoklady na priznanie nároku na nemajetkovú ujmu v peniazoch,
ktoré musia byť splnené kumulatívne, lebo neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu popierajú.
Uvedený zásah má byť objektívne spôsobilý vyvolať porušenie alebo ohrozenie osobnostných práv
žalobcu, čo predmetný článok nemohol spôsobiť. Neexistuje príčinná súvislosť medzi neoprávnenýmzásahom a vzniknutou nemajetkovou ujmou. Morálne zadosťučinenie nie je dostačujúce, čo pri kritike
nie je aktuálne. Dôstojnosť žalobcu alebo jeho vážnosť v spoločnosti nebola v značnej miere znížená.
Vzniesla aj výhrady k vykonanému dokazovaniu. Namietala, že výsluch svedka L. A. bol vykonaný v

rozpore s § 118a ods. 2 O.s.p., lebo žalobca navrhol vypočuť uvedeného svedka až listom zo dňa
18.3.2011, pričom prvé pojednávanie vo veci samej bolo dňa 1.3.2010 (správne 1.3.2011 - poznámka
odvolacieho súdu). Podľa odvolateľky neobstojí odôvodnenie, že sa právny zástupca žalobcu stretol
so svedkom náhodou na tréningu. Od podania žaloby, t.j. od 24.5.2010 mal žalobca dostatok času
na presné označenie okruhu svedkov. Okresný súd prijal dôkaz predložený žalovanou - potvrdenie O.

A., podpísané prezidentom klubu, že na jar 2010 žalobcu nekontaktovali. Súd nesprávne vyhodnotil
výsluch svedka D.. F. X., ktorý na pojednávaní dňa 13.9.2011 uviedol, že prezident klubu mal vedomosť
o angažovaní žalobcu na pozíciu trénera klubu. S prihliadnutím na predložený listinný dôkaz majú za
to, že výpoveď svedka D.. F. X. je nedôveryhodná poukazujúc aj na deklarovaný „kamarátsky“ vzťah so
žalobcom. Nesprávne bol posúdený aj dôkaz Dodatok č. 3 k zmluve o dielo zo dňa 30.4.2009, lebo, ak
by uverejnením článku došlo k zásahu do profesijného života žalobcu, nebol by K. X., spol. s r.o. dňa

25.3.2011 uzavrel so žalobcom tento Dodatok č. 3. Zásah do rodinného života žalobca nepreukázal. Ako
svedkovia neboli vypočutí ani manželka žalobcu, ani rodičia žalobcu. Odvolateľka namietala aj náhradu
trov konania poukazujúc na to, že vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka je tarifná
hodnota 2.000 €, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z., základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty

veci, alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal,
ak táto vyhláška neustanovuje inak. Výpočet tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z tarifnej
hodnoty je upravený v § 10 ods. 1 citovanej vyhlášky. Za jeden úkon právnej služby, ak sa žiada náhrada
nemajetkovej ujmy, je odmena vo výška 91,29 €.

13. Žalobca v písomnom vyjadrení na odvolanie žalovanej navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej. Žiadal zmeniť rozsudok vo výroku o náhrade trov konania v zmysle odvolania žalovanej,
alternatívne zrušiť rozsudok vo výroku o náhrade trov konania a vrátiť vec súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie. Za nepravdivé označil tvrdenie žalovanej, že v predmetnom článku je kritika športového
výsledku a činnosti trénera. Žalovaná sa v článku zaoberala predovšetkým dehonestáciou osoby

žalobcu,aniekritikoujehočinnostiakotrénera.Článokzdôvoduopísanianepravdivéhoskutkovéhodeja
a opísania žalobcovho pracovného pôsobenia vôbec nedal možnosť uvažovať nad postupom trénera, či
nešlo z jeho strany o hernú taktiku a navodzoval u čitateľa pocit, že tréner predal zápas, najmä slovným
vyjadrením ako „zapredal vlastné farby“, pošpinil meno K. X. a podobne. Tvrdenia žalovanej o tom, že
žalobca je osoba verejne činná, je nepresné. Je pravdou, že osoby verejne činné musia znášať vyššiu

mieru kritiky ako súkromné osoby, ale aj tu platí, že musia byť akceptované a dodržané osobnostné
práva tej ktorej osoby. Žalovaná opisuje svoj článok ako bežný prejav kritiky voči trénerovi športu, ktorý
musí znášať zodpovednosť za prehru svojho tímu. S týmto žalobca nesúhlasí, lebo žalovaná okrem
toho, že uverejnila skutočnosti nezakladajúce sa na pravde, v článku použila hlboko urážlivé a ľudsky
ponižujúce slovné nadávky voči žalobcovi ako „o človeku s mäkkou chrbticou, nielen malý vzrastom,

ale aj duchom, šašo“ a podobne. Stotožnil sa aj s priznaním nemajetkovej ujmy. Nesúhlasil s tvrdením
žalovanej, že súd pri dokazovaní porušil § 118a ods. 2 O.s.p. Súd postupoval podľa § 118a ods. 2 O.s.p.
Neopodstatnené je tvrdenie žalovanej, že výpoveď svedka D.. F. X. je nedôveryhodná. Z výpovede
svedka súd nemohol dôjsť k inému záveru, len k tomu, že žalobca zverejnením článku v denníku s
celoslovenskou pôsobnosťou utrpel vážny zásah v profesijnom živote.

14. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 25. marca 2014 č.k. 6Co/158/2012-172 potvrdil rozsudok
okresného súdu vo veci samej. Zrušil rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil
vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

15. Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2016 č.k. III. ÚS 73/2015-35
bol rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25. marca 2014 sp. zn. 6Co/158/2012 zrušený a vec
vrátená súdu na ďalšie konanie.

16. Ústavný súd SR v Náleze vyčítal odvolaciemu súdu, že sa nevyporiadal s námietkou žalovanej,

že okresný súd postupoval v rozpore s § 118a O.s.p., keď prihliadol na výpoveď svedka L. A. a pri
hodnotení dôkazov postupoval v rozpore s § 132 O.s.p.. Poukázal na zápisnicu z pojednávania zo dňa
19. apríla 2010 (správne 19. apríla 2011 - poznámka odvolacieho súdu), z ktorej vyplýva, že žalobcanavrhol vypočuť svedka L. A. až listom zo dňa 18. marca 2011, pričom prvé pojednávanie vo veci sa
uskutočnilo dňa 1. marca 2011.

17. Po citácii § 118a ods. 1 O.s.p. ústavný súd konštatoval, že pokiaľ okresný súd pripustil vykonanie
dôkazov v rozpore s § 118a ods. 1,2 O.s.p., na ktoré neskôr aj prihliadol v rámci hodnotenia dôkazov
v odôvodnení svojho rozhodnutia, takéto rozhodnutie je prijaté v rozpore s citovanými ustanoveniami
O.s.p. a má za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 ústavy a
práva v zmysle Čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

18. Ďalej ústavný súd konštatoval, že odvolateľka vyčítala súdu, že mal postupovať podľa testu
proporcionality, keďže išlo o skúmanie konfliktu dvoch ústavných práv.

19. Hoci okresný súd citoval judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj Európskeho súdu
pre ľudské práva týkajúcu sa problematiky slobody prejavu, v rámci ktorej poukázal na úlohu novinárov

ako strážnych psov v demokracii a na ich privilegované postavenie, uvedené nepremietol do hodnotenia
skutkových okolností prípadu. Jednou z podstatných časti testu proporcionality je tiež skúmanie cieľa a
úmyslu prejavu, ktorý nebol v okolnostiach prípadu dostatočne skúmaný.

20. Podstatou sporu je konflikt medzi ústavou garantovanou slobodou prejavu a základným právom

vyhľadávať a rozširovať informácie žalovanej (Čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky) a právom na ochranu
osobnosti žalobcu (garantovaným čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky - ďalej len „Ústavy“).

21. Vychádzajúc zo záväznosti Ústavy pre všetky orgány verejnej moci (súdy nevynímajúc), ústavný
súd konštatoval, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany osobnosti musí byť vždy zohľadnená

ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk. Znamená to, že v niektorých
prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z
hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti.

22. V okolnostiach posudzovaného prípadu je nepochybné, že rozhodnutím súdov došlo k zásahu do

ústavou garantovanej slobody prejavu žalovanej, t.j. došlo k jej obmedzeniu.

23. V posudzovanom prípade došlo k obmedzeniu slobody prejavu žalovanej na zákonnom podklade,
ktorý tvorili § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, (ďalej len OZ), pričom zároveň išlo o obmedzenie,
ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu osobnosti žalobcu, čo nepochybne

možno považovať za legitímny cieľ.

24. Za týchto okolností bolo potrebné posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu žalovanej primeraný, t.j.
či zodpovedal zásade proporcionality.

25. Ústavný súd vyslovil názor, že konflikt slobody prejavu a práva na súkromie na úrovni všeobecných
súdovjepotrebnériešiťpreskúmavanímproporcionalitymedzinamietanýmzásahomdoslobodyprejavu
žalovanej a ústavnými garanciami práva na súkromie žalobcu.

26. Na tento účel ústavný súd už viackrát vo svojich rozhodnutiach aplikoval Test proporcionality

(napríklad II ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 302/2010, IV. ÚS 448/2012, IV. ÚS 492/2012), ktorý
ako nástroj je založený na hľadaní odpovedi na otázky - KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY, a AKO v
posudzovanom prípade uverejnil informáciu, pričom zároveň posudzoval, či všeobecný súd pri svojom
rozhodovaní zohľadnil všetky aspekty, ktoré test proporcionality zahrňuje.

27. Pri posudzovaní otázky subjektu KTO, ktorý mal v danom prípade neprípustným spôsobom
zasiahnuť do žalobcovho práva na ochranu osobnosti (právo na súkromie), z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) jednoznačne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska
ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní a o veciach
verejného záujmu. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru „preháňania a provokácie“.

Nebolo sporné, že žalovaná je „nositeľkou“ slobody prejavu. (Ide o dlhoročného uznávaného športového
novinára šéfredaktora denníka Šport, ktorý sa dlhodobo zaoberá športom, konkrétne hádzanou).28. Pri posudzovaní otázky O KOM boli inkriminované články, ústavný súd uviedol, že inkriminovaný
článok sa týkal žalobcu, ktorý v relevantnom čase vykonával funkciu trénera hádzanárskeho mužstva.
Pri pôsobení žalobcu ako osoby verejne činnej, sú hranice prijateľnej kritiky širšie, ako u súkromnej

osoby.

29. V súvislosti s otázkou, ČO bolo predmetom inkriminovaného článku ústavný súd poukázal na
skutočnosť, že uvedený článok sa týkal žalobcu, ale zároveň aj majiteľa klubu, ktorých žalovaná
považovala za zodpovedných za prekvapivý výsledok zápasu. Žalovaná Tvrdila, že predmetný článok je

„žánrová glósa“, a je vyjadrením autora na akútnu situáciu v oblasti športu konkrétne hádzanej. Uvedený
článok obsahoval aj nepravdivé skutkové tvrdenie, ktoré súviselo s pôsobením žalobcu ako trénera v
bundeslige, čo žalovaná pripustila v tomto smere faktografickú chybu. Ďalším sporným výrokom bolo
označenie žalobcu v článku za „človeka malého nielen vzrastom, ale aj duchom, navyše s mäkkou
chrbticou“. Pokiaľ ide o ďalšie výroky uvedené vo výrokovej časti označeného rozsudku okresného súdu,
tieto možno podľa názoru ústavného súdu skôr podľa ich povahy, zaradiť medzi hodnotové súdy, či už

formou sugestívnych otázok, (napríklad nie je azda tréner, ktorý ...) alebo silne emočne ladeným názorov
(napríklad „apropo, ak by v bundeslige dovolil to, čo v sobotu v Prešove, hnali by to stade svinským
krokom“).

30. Ďalšie výroky podľa názoru ústavného súdu bolo potrebné vnímať v kontexte celého článku, ako aj

jeho nadpisu a už uvedenej výzvy, ktoré skôr smerovali k neprípustnosti takej kritiky, ktorá by mala mať
za výsledok prehru v zápase. Ani tieto výroky nemožno považovať za skutkové tvrdenia, skôr o rečnícke
otázky, ktorými autor vyjadril svoj názor.

31. Obsah článku v súvislostiach zahrňoval aj dôležitú otázku verejného záujmu, ktorou je zjednodušene

povedané fair play v športe. K otázkam verejného záujmu patrí aj informovanie o činnosti športovcov,
ako aj trénerov, t.j. osôb pôsobiacich vo verejnej sfére. Obsahom inkriminovaného článku boli v
posudzovanom prípade aj nepochybne veci dôležitého verejného záujmu (indície o nešportových
praktikách).

32. Dôležitým kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je aj miesto KDE boli uverejnené
sporné výroky (t.j. otázka KDE boli inkriminované články uverejnené). Inkriminované články boli
uverejnené v denníku Šport, konkrétne v jeho prílohe, ktorý má celoslovenskú pôsobnosť, pričom otázka
nákladu, ako aj jeho popularita nebola predmetom dokazovania.

33. V súvislosti s posudzovaním kritéria, KEDY boli inkriminované články žalovanou uverejnené, ústavný
súd konštatoval, že informácia je pominuteľným majetkom a oneskorenie jej zverejnenia je spravidla
spojené so stratou jej hodnoty a významu, pričom verejnosť má právo na aktuálne informácie.

34. V súvislosti s posudzovaným kritériom AKO boli informácie v inkriminovaných článkov zverejnené,

ústavný súd poukázal na to, že vo svojej rozhodovacej činnosti vychádza z ustálenej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), v zmysle ktorej pri posudzovaní limitov slobody prejavu
treba rozlišovať medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo
otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov dôkazy, naopak, nepripúšťa (napríklad Lingens proti Rakúsku).

35. Ochrana výrokov majúci charakter hodnotiacich úsudkov je tak z hľadiska slobody prejavu vo
všeobecnosti intenzívnejšia ako v prípade uverejnená faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu neskôr
ukázať ako nepravdivé.

36. Ústavný súd po preskúmaní inkriminovaných článkov konštatoval, že v nich boli obsiahnuté

informácie formulované aj v podobe faktov, ale v prevažnej časti hodnotiacich úsudkov.

37. Odhliadnuc od toho, že nešlo len o skutkové tvrdenia, ústavný súd konštatoval, že v inkriminovanom
článku boli uplatnené expresívne výrazové prostriedky, ktoré bolo potrebné vnímať najmä v kontexte
toho, kde boli uverejnené, a preto je otázne, či tieto expresívne výrazy týkajúce sa žalobcu boli

spôsobilé už samy osobe vyvolať difamačné účinky. Uvedené skutočnosti podľa názoru ústavného súdu
nemôžu bez primeraného zohľadnenia obrany žalovanej legitimizovať záver vo veci konajúcich súdov
o neprípustnostnom zásahu do práva na súkromie žalobcu.38. Súčasťou ochrany žalovanej bolo aj poukazovanie na to, že denník Šport informuje športovú
verejnosť o športových výsledkoch a športovcoch. Výrazové prostriedky použité športovými novinármi
sú spravidla tvrdšie a údernejšie, lebo predstavujú priamu reakciu na športový zážitok, preto pri

komentovaní športu sa dá očakávať expresívnosť, pretože ide o emočné prostredie, ktoré je vnímané
športovou verejnosťou emočne. Tento dôležitý aspekt bol podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach
prípadu nezohľadnený.

39. Sumarizujúc dosiaľ formulované predbežné závery ústavný súd konštatoval, že

- inkriminovaný článok uverejnila žalovaná, ktorá ako „nositeľka“ slobody prejavu disponuje v zhode s
konštantnou judikatúrou ústavného súdu a ESĽP zvýšenou ochranou,
- žalobca bol v relevantnom čase osobou verejne činnou (známy tréner hádzanárskeho mužstva), u
ktorej sú hranice prijateľnej kritiky širšie, ako u bežných občanov,
- obsahom inkriminovaných článkov boli nepochybne aj veci dôležitého verejného záujmu (otázka fair
play v športe),

- inkriminované články boli uverejnené v období, keď došlo k prekvapivej prehre, čo legitimizuje motív
ich uverejnenia,
- viacero výrokov obsiahnutých v inkriminovaných článkov bolo formulovaných v podobe hodnotových
súdov, ktorých pravdivosť nebolo možné preukázať, a nie skutkových tvrdení, ako ich hodnotil súd,
- obrana sťažovateľky odvolajúca sa na svoje postavenie, ako aj na postavenie žalobcu v kontexte

mylne interpretovanej výzvy autora a už zistenej skutočnosti, že väčšina výrokov považovaných
všeobecnými súdmi za skutkové tvrdenia mali skôr povahu hodnotových súdov, pri zohľadnení
špecifického emotívneho slovníku športových komentátorov by mohla byť spôsobilá v spojení s
ústavne akceptovateľným (proporcionálnym) vyhodnotením konfliktu medzi slobodou prejavu žalovanej
a právom na súkromie žalobcu, ktorý je podstatou sporu medzi účastníkmi napadnutého konania pred

všeobecnými súdmi, spochybniť záver okresného súdu (a krajského súdu) o tom, že inkriminovanými
článkami došlo k neprípustnému zásahu do osobnostných práv žalobcu,
- podľa názoru ústavného súdu je záver súdu o tom, že žalovaná uverejnila o žalobcovi nepravdivé,
resp. pravdu skresľujúce informácie, vzhľadom na dosiaľ uvedené nedostatočne a nepresvedčivo
odôvodnené.

40. Podľa prechodného ustanovenia (§ 470 ods. 1 CSP, zákona č. 160/2015 Z.z., ďalej len CSP), ktorý
nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

41. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP (ale)právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

42. Odvolanie žalobcu bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, a tak podmienky prípustnosti odvolania, ako
aj dôvody odvolania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania,

teda podľa príslušných ustanovení O.s.p..

43. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivej
ochrane porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej
istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak

neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1,2 CSP), ako aj potrebe ústavne
konformného i eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 CSP).

44. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas
žalovanou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, prejednal odvolanie bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu odvolacích dôvodov a dospel
k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné, o čom svedčí právny názov Ústavného súdu Slovenskej
republiky v Náleze zo dňa 24.2.2016, sp. zn. III. ÚS 23/2015 a v dôsledku jeho záväznosti odvolací
súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

45. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu
povinnosť súdu vo veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené
zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, aleaj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z
23. augusta 2001, II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 sp. zn. II. ÚS 132/02 etc.).

46. Právo na súdnu ochranu okrem Ústavy Slovenskej republiky (Čl. 46 ods. 1 Ústavy), Listiny
základných práv a slobôd (Čl. 36 ods. 1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Čl. 6
ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (napríklad
§ 41 O.s.p., § 123 O.s.p., § 115 O.s.p. a nasl.).

47. Obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je právo účastníka, aby sa jeho
vec, ak to zákon pripúšťa prejednávala v dvojinštančnom konaní.

48. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude vykonať test proporcionality medzi
namietaným zásahom do slobody prejavu žalovanej, a ústavnými garanciami práva na súkromie
žalobcu. Akbyodvolacísúdvykonaltestproporcionality,ktorývNálezenaznačilÚstavnýsúdSlovenskej

republiky, uvedeným postupom by porušil nielen právo žalobcu (ale aj žalovanej) na spravodlivý proces,
pretože svoje rozhodnutie by založil na iných právnych záveroch, než okresný súd (súd prvej inštancie).
V skutočnosti by odňal žalobcovi právo namietať správnosť jeho právneho názoru na inštančne vyššom
súde.

49. K novým právnym záverom odvolacieho súdu by sa žalobca nemal možnosť vyjadriť a predniesť
svoje tvrdenia a argumenty podobne ako aj žalovaná.

50. Je treba zdôrazniť, že ak odvolací súd dospeje k iným právnym názorom pri posudzovaní zisteného
skutkového stavu súdom prvého stupňa, musí rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti súdneho
konania, odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím.

51. Ak by odvolací súd takto nepostupoval, znemožnil by žalobcovi realizáciu jeho procesných práv,
lebo by mu odoprel možnosť prieskumu správnosti nových, prípadne z pohľadu súdu prvého stupňa

dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom rozhodujúcich
skutkových zistení. Týmto postupom by odvolací súd žalobcovi, ako aj žalovanej odňal možnosť konať
pred súdom, a táto vada je tak závažnou procesnou vadou, že by rozhodnutie odvolacieho súdu v
takomto konaní nemohlo byť považované za zákonné a správne.

52. V ďalšom konaní súd prvej inštancie je viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v
časti II. Nálezu zo dňa 24. februára 2016 sp. zn. III. ÚS 73/2015-35.

53. Úlohou súdu pri opätovnom rozhodovaní v predmetnej veci bude primerane zohľadniť konštantnú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky týkajúcu sa

konfliktu medzi slobodou prejavu a právom na súkromie v spojení s konkrétnymi okolnosťami v
posudzovanej veci. Povinnosťou súdu bude vyporiadať sa aj s námietkami žalovanej uvedenými v
odvolaní.

54.Ztýchtodôvodov,aosobitnezdôvodovuvedenýchvNálezeÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyzo

dňa24.2.2016,sp.zn.III.ÚS73/2015-35odvolaciemusúduneostalainámožnosťnežzrušiťrozhodnutie
súdu prvej inštancie a vrátiť vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

55. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov konania súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

56. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).