Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. október 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/45/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817200268
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3817200268.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek
senátu Mgr. Stanislavy Miklánkovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia
Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Mýtna č. 48, IČO: 35 831 154, právne zastúpeného: JUDr. Ján
Šoltés, advokát so sídlom Bratislava, Mýtna č. 48, proti žalovanej: T. K., bytom O., R. cesta č. XC/
XXX, o zaplatenie 1.005,66 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu

Prievidza č.k. 13Csp/5/2017-50 zo dňa 08. septembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanej nárok na náhradu
trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 52 ods. 1, 2; § 54 ods.
1, 2; § 100; § 101; § 103 a § 565 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, 2; § 2 písm. a), b) a d); §

9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy
a § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Uviedol, že právny predchodca žalobcu sa
žalobou domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy 1.005,66 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25%
ročne zo sumy 1.005,66 eur od 20.02.2014 do zaplatenia a trov konania. Zistil, že dňa 08.06.2013
žalovaná ako dlžník uzavrela s právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom Zmluvu o poskytnutí

najľahšej pôžičky č. 6147578, za základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo forme pôžičky v sume
1.000 eur, s celkovými nákladmi spotrebiteľa 318,32 eur, teda v celkovej čiastke 1.318,32 eur, ktorú
sa zaviazala splatiť v 24 mesačných splátkach po 54,93 eur. V predmetnej zmluve nebola uvedená
ročná úroková sadzba, no bola uvedená RPMN 32% a priemerná RPMN 48,52%. Termín konečnej
splatnosti bol uvedený ako 6/2015. Keďže žalovaná bola v omeškaní s úhradou splátok predmetného
spotrebiteľského úveru, právny predchodca žalobcu ju vyzval, listom zo dňa 24.01.2014, k zaplateniu

omeškaných splátok v sume 236,19 eur obratom, inak dôjde k vyhláseniu splatnosti celého úveru.
Právny predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 19.02.2014 a žalobu na súd
prvej inštancie podal dňa 12.01.2017. Z prehľadu splátok a úhrad žalovanej k zmluve vyplývalo, že
žalovaná uhradila na splatenie pôžičky sumu 164,79 eur. Po vykonanom dokazovaní dospel súd prvej
inštancie k záveru, že žaloba žalobcu bola podaná nedôvodne. Mal za to, že zmluva uzavretá dňa
08.06.2013 medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou má charakter spotrebiteľského úveru,

poskytnutého v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z.. Po preskúmaní predmetnej zmluvy súd prvej inštancie
uzavrel, že vzniknutý právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve
a žalobcom uplatnený nárok je nárokom zo spotrebiteľskej zmluvy. Následne, v zmysle § 5b zákona
č. 250/2007 Z.z., posudzoval z úradnej moci premlčanie nároku žalobcu. Keďže išlo o spotrebiteľskú
zmluvu na daný právny vzťah aplikoval aj ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách v Občianskom
zákonníku (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Mal za to, že splatnosť spotrebiteľského úveru nastala

v celom rozsahu dňa 19.02.2014 v dôsledku tohto, že bola žalovaná v omeškaní so zaplatením splátok
splatných od mesiaca október 2013 (od 20.10.2013) viac ako tri mesiace a neuhradila omeškané splátkynapriek výzve zo dňa 24.01.2014, v ktorej bola žalovaná vyzvaná na úhradu omeškaných splátok a
upozornená na možnosť zosplatnenia pôžičky veriteľom, pričom toto právo bolo zmluvnými stranami
dohodnuté v čl. 12.4 Zmluvy o pôžičke zo dňa 08.06.2013. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že nárok

žalobcu na zaplatenie celého zostatku spotrebiteľského úveru sa premlčuje podľa § 101 Občianskeho
zákonníka vo všeobecnej premlčacej dobe s tým, že v zmysle § 103 Občianskeho zákonníka začína
plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo
splátok stane zročným celý dlh, začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.
V danom prípade to znamená, že premlčacia doba začala plynúť dňa 20.10.2013, keďže v dôsledku

nezaplatenia tejto splátky spotrebiteľského úveru a jej omeškania viac ako tri mesiace sa stal celý
predmetný dlh splatný dňa 19.02.2014, t.j. do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky po výzve na
úhradu omeškaných splátok. Doba na riadne uplatnenie nároku žalobcom v premlčacej dobe tak podľa
súdu prvej inštancie uplynula dňa 20.10.2016. Pokiaľ žalobca uplatnil nárok na súde až dňa 12.01.2017,
tento je z dôvodu premlčania, nedôvodný. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods.
1, 2 CSP tak, že aj keď v celom rozsahu úspešnej žalovanej vznikol nárok na náhradu trov konania voči

žalobcovi, súd jej nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže jej zo súdneho spisu žiadne trovy
konania nevyplývajú.

2.Protitomutorozsudkupodalvzákonnejlehoteodvolaniežalobca,spoukazomna§365ods.1písm.h)
CSP. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zaviaže žalovanú zaplatiť žalobcovi

istinu 988,74 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25% od 20.02.2014 do zaplatenia a prizná mu voči
nej právo na náhradu trov konania. Tiež navrhol, aby odvolací súd zastavil konanie v časti o zaplatenie
istiny v sume 16,86 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25% od 20.02.2014 do zaplatenia. Právny
názor súdu prvej inštancie o posúdení premlčania považoval za nesprávny. Podľa žalobcu by premlčané
mali byť splátky splatné 20.10.2013, 20.11.2013 a 20.12.2013. Dňa 19.02.2014 bol zosplatnený celý

úver a žaloba bola podaná dňa 12.01.2017. V čase podania žaloby tak podľa žalobcu nebol premlčaný
zostatok úveru zosplatneného dňa 19.02.2014, pozostávajúci z 18 neuhradených splátok á 54,93 eur,
t.j. v celkovej sume 988,74 eur, keďže bol uplatnený v rámci plynutia premlčacej doby, tak v zmysle § 103
Občianskehozákonníka,akoajpodľa§101Občianskehozákonníkaohľadomzosplatenenéhoúveru.Ak
by totiž mala začať plynúť premlčacia doba celého dlhu od splatnosti prvej omeškanej splátky, došlo by v

rozpore so zákonom k posunutiu plynutia premlčacej doby pre okamih splatnosti všetkých omeškaných
splátok nasledujúcich po splatnosti prvej z nich. Podporne poukázal na uznesenie Krajského súdu v
Trenčíne č.k. 17Co/228/2016-74. Uzavrel, že v zmysle vyššie uvedeného bola žaloba nedôvodná len čo
do zaplatenia sumy 16,86 eur s úrokom z omeškania 5,25% od 20.02.2014 do zaplatenia.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b)

CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

5. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej
rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov účinného od 01.05.2014, orgán
rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia

práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

6. V preskúmavanej veci je zrejmé, že súd prvej inštancie ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo

spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku (08.09.2017) vziať na
zreteľ§5bzákonaoochranespotrebiteľaaprihliadnuťtaknazákonnýdôvod,ktorýbránilpriznaťplnenie
požadované žalobou.

7. Dňa 07.02.2018 však Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci PL. ÚS 11/2016 vyhlásil nález, podľa

ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods.
1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ustanovenie, ktoré nie je v súlade s ústavou,
stráca účinnosť dňom uverejnenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (čl. 125 ods. 3, ods.
6 Ústavy Slovenskej republiky).8. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo ustanovenie § 5b zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinné a súd prvej inštancie bol povinný toto ustanovenie

aplikovať. Napriek tomu nález Ústavného súdu SR treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku
existujúci nesúlad napadnutého ustanovenia s Ústavou SR. Nález ústavného súdu - okrem toho, že je
právnym dôvodom neúčinnosti nesúladného ustanovenia zákona (ex nunc, od publikovania nálezu v
Zbierke zákonov SR) - predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení ústavy (v tomto prípade čl.
46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) v tom zmysle, že ich treba vykladať inak než ich vyložil

zákonodarcapriprijímanínesúladnéhoustanoveniazákona(vtomtoprípadetoznamená,žeprihliadanie
na premlčanie bez námietky strany je v rozpore s týmito ustanoveniami ústavy). Súdy sú pri rozhodovaní
viazané nielen zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods. 1 Ústavy SR). Podľa zjednocujúceho stanoviska
pléna Ústavného súdu SR z 11. októbra 2006 sp. zn. PLz. ÚS 1/06, v ktorom bola riešená otázka
okamihu hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu, ústavný súd okrem iného konštatoval, že
hmotnoprávne účinky nálezu vo vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, nastávajú

ex tunc, teda na ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí, akoby nebolo nikdy
súčasťou právneho poriadku.

9. Aplikácia protiústavného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. súdom prvej inštancie v danej
veci, aj keď išlo o postup v zmysle zákona, predstavuje porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v

zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, a teda nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým bolo
znemožnené strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Aj keď žalobca v odvolaní priamo nenamietal nesprávnosť tohto postupu
súdu prvej inštancie (netvrdil, že ex offo prihliadanie na premlčanie je v rozpore s ústavou), namietal,
že jeho pohľadávka, resp. jej časť nemohla byť ku dňu podania žaloby premlčaná. Pokiaľ by súd prvej

inštancie neaplikoval ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., bez vznesenia námietky premlčania
druhou stranou by musel vec posúdiť de facto rovnako, ako keby k premlčaniu nedošlo - teda tak, ako
tvrdil žalobca v odvolaní (aj keď z iných dôvodov). Tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred
odvolacím súdom, pretože aj keď súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie, toto vyhodnocoval
len v rozsahu potrebnom pre posúdenie premlčania. Bol preto daný dôvod na zrušenie napadnutého

rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 389 ods.
1 písm. b/, § 391 ods. 1 CSP.

10. Povinnosťou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude vyvodiť z vykonaného dokazovania skutkové
zistenia v takom rozsahu, aby mohli byť po ich právnom posúdení podkladom pre rozhodnutie o

celom predmete sporu v zmysle podanej žaloby žalobcu, a opätovne vo veci rozhodnúť. Pred novým
rozhodnutím vo veci bude súd prvej inštancie postupovať v súlade s prípadnými procesnými návrhmi
strán sporu, rozhodujúce skutočnosti vyhodnotí podľa zásad uvedených v § 191 ods. 1 CSP, pričom
sa vysporiada so všetkými námietkami produkovanými stranami v konaní a tiež uvedenými v odvolaní
a vo veci opätovne rozhodne. Svoje rozhodnutie je súd prvej inštancie povinný odôvodniť v súlade so

zásadami uvedenými v § 220 ods. 2 CSP (§ 391 ods. 3 CSP).

11. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v zmysle § 391 ods. 2 CSP.

12. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne o trovách prvoinštančného

konania, ako aj o trovách odvolacieho konania /§ 396 ods. 3 CSP/.

13. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v

lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).