Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. máj 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/181/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210409
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3512210409.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek JUDr. Aleny

Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: X., zastúpeného G. proti žalovanému: Q. o
zaplatenie 125 Eur a iné s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové
Mesto nad Váhom zo dňa 14. júla 2014, č. k. 7C/291/2012-101, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti
žalovanému zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, s tým, že si
súčasne vymienil o trovách konania rozhodnúť po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Spor právne
posúdil podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom v rozhodnom období, § 3 ods. 1 písm.
d/, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení platnom v rozhodnom období.

2. V odôvodnení uviedol, že skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za

škodu a to existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody,
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou. Za nesprávny úradný postup možno považovať aj porušenie povinnosti štátneho orgánu vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, ako aj postup v rozpore s platným právnymi normami. Z
ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného v rozhodnom období Exekučného poriadku nevyplýva,
že 15-dňová lehota na vydanie poverenia pre exekúciu sa vzťahuje na rozhodnutie o zastavení
konania. Povinnosťou orgánu štátu teda je len v 15-dňovej lehote vydať poverenie na exekúciu,

ak exekučný titul spĺňa zákonom stanovené podmienky. Postup súdu, ktorý rozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia na exekúciu tak, že konanie zastavil pre nesúčinnosť oprávneného, ktorý za účelom
preskúmania materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu bol opakovane vyzvaný prostredníctvom
právneho zástupcu na predloženie zmluvy o úvere a všeobecných zmluvných podmienok, pričom
požadované listiny nepredložil, čo viedlo k zastaveniu konania, o ktorom bolo rozhodnuté v lehote 146
dní od podania návrhu, nemožno označiť za rozporný so zákonom a lehotu, v ktorom bolo rozhodnutie
o zastavení exekučného konania vydané, nemožno charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní.

Postup súdu tak nebol spôsobilý vyvolať u žalobcu vznik škody. Pre nenaplnenie predpokladov vzniku
zodpovednosti žalovaného za žalobcom tvrdený vznik škody, žalobu ako v celom rozsahu nedôvodnú
zamietol.3. O náhrade trov konania si súd prvej inštancie vymienil rozhodnúť do 30 dní po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 O.s.p.).

4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v tom čase účinnom § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom (v tom čase účinnom § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.),
v konaní rozhodoval vylúčený sudca (v tom čase účinnom § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s §
221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil (v tom čase účinnom

§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.), súd prvej inštancie neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, čo zodpovedá odvolacím dôvodom uvedeným v súčasnosti
účinnom § 365 Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. Namietal, že súd prvej inštancie

vec prejednal v neprítomnosti žalovaného (nie jeho ako žalobcu) a jeho právneho zástupcu postupujúc
podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. On
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení

na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd
v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods.
2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,

za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd
pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie

svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy ako strana konania nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len
na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči
dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Ďalej uvádzal odvolacie dôvody ku skutočnosti, že

sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. Poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti

boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod
nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah
si určil sám, kedy žalobca žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list.
Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky

počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka
povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na
udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdavkov, na administratívne spracovanie textov,
publikačnévýdavky,poštovnéatelekomunikačnévýdavky.Zodôvodneniarozsudkuvôbecniejezrejmé,
akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka

chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ
v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými
istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu
pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej
veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Hodlal

v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečonekonštatoval,žedošlokporušeniuprávažalobcunaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie
súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto

chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi. Uviedol, že sú irelevantné
úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si žalobca zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o
podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej
sfére žalobcu nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť
spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

6. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“).

7. V zmysle intertemporálnej úpravy uvedenej v ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. V preskúmavanej veci
podal žalobca odvolanie ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. O jeho odvolaní rozhodoval
odvolací súd už po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku v súlade s § 470 ods. 2 CSP,

podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti,
zostali zachované.

8. Vzhľadom na citovanú intertemporálnu úpravu, ktorá znamená okamžitú aplikovateľnosť predpisu,
krajskýsúd akosúdodvolacíprejednal odvolanie strany sporupodľaCSP, jehoustanovení uvedených

v § 355 a nasl.

9. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o
konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

10. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

11. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov,
ak dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 CSP).

12. V zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací
súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

13. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

14. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

15. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) vec preskúmal podľa §§ 379 a 380 Civilného sporového
poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len „CSP“ ) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 CSP a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne potvrdiť

podľa § 387 ods. 1 CSP. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil v súlade s požiadavkami §
220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje
správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

16. V preskúmavanej veci podal žalobca odvolanie ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku.

O jeho odvolaní rozhodoval odvolací súd už po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku v
súlade s § 470 ods. 2 CSP, podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti, zostali zachované.17. Odvolací súd v konaní súdu prvej inštancie nezistil existenciu vád týkajúcich sa procesných
podmienok, ani taký nesprávny procesný postup, ktorý by bol spôsobilý viesť k záveru o porušení práva
strán sporu na spravodlivý proces, existenciu ktorých skúmal obligatórne z hľadiska ust. § 380 ods. 2

CSP.

18. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu
odvolací súd dodáva:

19. Žalobca, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov vo svojom odvolaní
neuviedol (nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy),
aké konkrétne nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, teda vecnému dôvodu
zamietnutia žaloby, vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania (napr. „súd sa dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“), ktoré uvádzal aj v
žalobe. Okrem toho uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného rozhodnutia a nezodpovedá

ani skutkovým zisteniam ani právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia okresného
súdu.

20. Aj keď žalobca neuviedol, konkrétne v čom vidí nedostatky v právnom posúdení veci, krajský
súd na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie dodáva, že zo znenia ustanovenia §

44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehotu 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora
stanovuje zákon na poverenie exekútora na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok a ustálená súdna
prax usmerňuje exekučné súdy pred vydaním poverenia materiálne preskúmať, či neexistuje právna
nedovolenosť, alebo rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu. V prípade materiálneho
prieskumu súladnosti exekučného titulu je vo všeobecnosti 15-dňová lehota na vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie veľmi problematickým činiteľom, keďže spotrebiteľské právo je jedno z
najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú
aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. A práve
preto zákon nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, ani na zastavenie
exekučného konania. Z jazykového, gramatického výkladu ust. § 44 ods. 2 vyplýva, že zákonodarca

nemal na mysli lehotu 15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba na „poverenie“ súdneho
exekútoravykonanímexekúcie.Akbolojehozámerom,abysalehota15dnívzťahovalainarozhodnutie,
ktorým sa zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, či
zastavenieexekučnéhokonania,prenesplneniepodmienoknavydaniepoverenia,výslovnebytoupravil
spôsobom ako pri iných ustanoveniach Exekučného poriadku (napr. 44 ods. 8, § 50 ods. 2 atď.) teda

s použitím slova „rozhodne“. Z uvedených viacerých druhov výkladov zákona (gramatický, jazykový,
teleologický) vyplýva, že je nesprávny výklad žalobcu, podľa ktorého je zákonom daná povinnosť
exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do 15 dní od doručenia
takej žiadosti.

21. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že aj nie každý prípadne aj zistený prieťah
v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci,
sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax ústavného súdu

ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú:
právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd
v konaní postupoval. Pojem „zbytočné prieťahy“ je autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať len
s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto
prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré

bybolomožnékvalifikovaťakozbytočnéprieťahyvzmyslečl.48ods.2ÚstavySR(porovnajII.ÚS64/97,
I. ÚS 63/00, I. ÚS 16/02, I. ÚS 70/02). V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať,
že rozhodnutie o zastavení exekučného konania pre nesplnenie podmienok na udelenie poverenia
v lehote 146 dní po doručení žiadosti, vzhľadom na okolnosti konkrétnej veci ( nutnosť vykonania
šetrenia za účelom spárovania podaného návrhu s konkrétnym exekučným konaním, ktoré v návrhu

žalobca neuviedol, nutnosť materiálne preskúmať ex. titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok, množstvo
obdobných návrhov podaných na daný súd žalobcom v rovnaký deň, nečinnosť oprávneného, ktorý bol
márne opakovane v priebehu plynutia tohto času vyzývaný na predloženie úverovej zmluvy a VOP ),
nebolo možné považovať za zbytočné prieťahy v konaní.22. Žalobca vo svojich žalobách v podstate žiadal, aby súd prvej inštancie opätovne preskúmaval
rozhodnutia súdov v exekučnom konaní. Žalobca napadol aj samotné zdôvodnenie predmetného

rozhodnutia exekučného súdu, pričom uvádzal, že napáda nesprávny postup, nie nesprávne, resp.
nezákonnérozhodnutiepodľa§5ods.1zákonač.514/2003Z.z.Zodpovednosťzaškoduznesprávneho
úradného postupu nezakladajú vady konania ako je zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených
skutočností a právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie (rozsudok NS ČR sp. zn.
2Cdon 129/97 zo dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku by sa žalobca mohol domáhať len podľa § 5 ods.

1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného súdu ako nezákonné
zrušené, čo sa nestalo.

23. K odvolacím námietkam (k majetkovej škode a k nemajetkovej ujme) odvolací súd zdôrazňuje, že na
to, aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody, prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy, je
potrebné najskôr zistiť, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti žalovaného za škodu podľa § 9

ods. 1,ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. a to existencia nesprávneho úradného postupu. V
danom spore však súd prvej inštancie ani odvolací súd existenciu toho predpokladu z vyššie uvedených
objektívne udržateľných dôvodov nezistil.

24. Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil,

že by bola žalobcovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

25. Žalobca v podanom odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie porušil jeho právo na kontradiktórny
súdny proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení,
pretože súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania.
Uvedená námietka žalobcu je nedôvodná. Pojednávanie bolo nariadené na deň 14.07.2014. Na

pojednávanie bol žalobca riadne a včas predvolaný, ktoré predvolanie prevzal jeho právny zástupca dňa
16.06.2014. Z dátumov je zrejmé, že žalobca mal čas takmer 4 týždne na to, aby sa mohol vyjadriť
a to či už písomne, alebo ústne na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný. Nielenže bola
zachovaná zákonom stanovená 5-dňová lehota na prípravu pojednávania, ale žalobca mal väčší časový
priestor na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so všetkými listinnými

dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a to vrátane aj exekučného spisu, ktorý bol súčasťou spisu. Písomné
vyjadrenie žalovaného, ktoré bolo v spore podané, bolo žalobcovi doručované a toto jeho právny
zástupca prevzal dňa 14.11.2013.

26. Neobstojí tvrdenie žalobcu uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného skutkového

stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ustanovenie § 101 ods.
2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Ako už
odvolací súd vyššie uviedol, súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol žalobca
riadne a včas predvolaný, no nedostavil sa.

27. Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní
(procesný kódex platný v rozhodnom období) ústavou zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom
konaní zabezpečoval tak, že ukladal súdu, ak zákon neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci
samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania (§ 115 ods.1 O.s.p.), a to tak, aby mali
dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. Ak súd

nariadil pojednávanie, mohol vec prejednať v neprítomnosti riadne predvolaného účastníka len vtedy,
ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.).
Keďže účastník mohol v konaní vystupovať aj prostredníctvom zástupcu (napr. zástupcu na základe
plnomocenstva; § 22 a nasl. O.s.p.) mal aj tento zástupca právo osobne sa zúčastniť občianskeho
súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho neprítomnosti platilo to isté, čo o

samomúčastníkovikonania.Právoúčastníka,abyjehovecbolaprejednanáverejneavjehoprítomnosti,
nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak,
že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva. Možnosť prejednať vec v neprítomnosti
účastníka(zástupcu)trebaposudzovaťvždyvzhľadomnavšetkyokolnostidanéhoprípadu,pričomtrebamať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom je právom účastníka konania, a to v každom
štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, a ak na tomto svojom práve účastník trvá.
Zákon nešpecifikoval, čo treba považovať za dôležitý dôvod, danosť ktorého bráni prejednať vec v

neprítomnosti účastníka. Súd ale mohol žiadosť o odročenie pojednávania posudzovať len z aspektu
tých skutočností, ktoré sú prípadne uvedené v žiadosti o odročenie pojednávania.

28. V návrhu žalobcu na zrušenie pojednávania zo dňa 11.07.2014 sa za dôvod pre zrušenie
pojednávania (aj pre odvolanie) považuje skutočnosť, že nebolo ústavne konformným spôsobom

vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a pridelenie veci nestrannému súdu, pretože nesúhlasí s
uznesením krajského súdu o tom, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania
veci. Žiadal o prerušenie konania do rozhodnutia o podanej sťažnosti na Ústavnom súde Slovenskej
republiky. Súd prvej inštancie návrh na prerušenie konania zamietol, ktoré rozhodnutie ako vecne
správne odvolací súd potvrdil. Naviac, odvolací súd z úradnej činnosti zistil, že Ústavný súd o sťažnosti
žalobcu rozhodol Nálezom zo dňa 30.04.2013 č.k. I.ÚS 250/2013-10 tak, že sťažnosť odmietol pre

nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s
§ 25 ods. 1, 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (zákon o ústavnom súde), z čoho
vyplýva, že už v čase podania návrhu na prerušenie konania neexistovali skutkové okolnosti, od ktorých
odvodzoval žalobca dôvodnosť svojho návrhu na prerušenie konania (podanie ústavnej sťažnosti). Z

uvedených dôvodov, i keď súd prvej inštancie o návrhu na prerušenie konania rozhodol až potom,
ako vydal meritórne rozhodnutie, ide síce o vadu konania, nie však o takú, ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, teda by bola spôsobilou viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia.
Odvolací súd dodáva, že procesné práva strán sporu nie sú samoúčelné. Procesné práva súvisia s
všeobecným chápaním základného práva na súdnu ochranu, ktorá sa prejavuje vo vyjadrení účelu CSP

(predtým OSP) ktorým je zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov strán, ako
aj výchova na dodržiavanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Podľa názoru odvolacieho súdu uplatnený nárok žalobcu v danej veci, ako aj v mnohých analogických
prípadoch v rámci celej republiky, možno považovať za zneužívanie práva, jeho šikanózny výkon,
ktorý sa prejavuje aj v procesných obštrukciách v uvádzaných konaniach, odďaľujúcich rozhodnutia vo

veci samej. Odvolaciu námietku žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom postupom súdu prvej
inštancie, tak vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.

29. Z uvedených skutočností vyplýva, že v návrhu uvedený dôvod zrušenia pojednávania nebol
dôvodný.Podľanázoruodvolaciehosúduvzhodesnázoromokresnéhosúduriadnepredvolanýžalobca

(splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania
zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval v konaní. Žalobcovi nebolo postupom okresného súdu
odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania
dôkazov a vypočuť si prednesy žalovaného a následne sa k nim vyjadriť a prípadne navrhnúť, označiť a
predložiť ďalšie dôkazy. Tohto práva sa žalobca sám svoju neprítomnosťou na pojednávaní bezdôvodne

vzdal.

30. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje,
že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
podľa tvrdenia žalobcu svojim nesprávnym úradným postupom založil zodpovednosť žalovaného za

majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z. Sudca uviedol, že sa vo veci necíti byť
zaujatý. Nemá žiaden vzťah k veci, stranám sporu, alebo ich zástupcom. Žalobca v návrhu na prerušenie
konania ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať
vylúčenie sudcu, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý
záver o nevylúčení sudcu rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia

sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania
inštitútu sudcovskej nestrannosti.

31.Nepravdivéjetiežtvrdeniežalobu,ženebolpoučenýpodľa§120ods.4O.s.p.Poučenieouvedenom
procesnom práve a zároveň povinnosti bolo dané sudcom opakovane ústne na pojednávaniach dňa

12.05.2014 a 14.07.2014, na ktorých sa, ako už bolo vyššie uvedené, bezdôvodne nezúčastnil.

32. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky
právoplatného rozhodnutia o prerušení konania, proti ktorému podal odvolanie, odvolací súd uvádza,že uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, je vykonateľné pred nadobudnutím
právoplatnosti. Vzhľadom na možnosť uplatnenia námietky rozhodovania veci vylúčeným sudcom
ako odvolacieho, resp. dovolacieho dôvodu je správne, ak súd prvej inštancie uprednostnil princíp

hospodárnosti a rýchlosti konania, ktorého nedodržanie je žalobcom tvrdeným vecným dôvodom
podania samotnej žaloby.

33. Pokiaľ sa žalobca v konečnom dôsledku vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja
jedinečnosti daného deja, ktoré súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými

dôvodmi ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on a žalovaný, odvolací súd zdôrazňuje,
že samotná žaloba, ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových
zisteniach, väčšina odvolacích dôvodov žalobcu sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá
skutočnému stavu, ide o cyklostylované žaloby a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je
pravdou tvrdenie žalobcu v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa vo veci nenariadilo
ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že ústavný súd doposiaľ nerozhodol o ústavnej sťažnosti pre

porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu,
že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a pod.

34. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vo výroku vecne správne
podľa ust. § 387 CSP potvrdil.

35. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 a § 251 CSP, kedy úspešnému žalovanému v konaní nárok na náhradu trov odvolacieho konania
priznaný nebol, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu
preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky nevyplývajú.

36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).