Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. marec 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/138/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4110209521
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4110209521.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
W. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom M. Z. XXXX/X, E. W., zast. JUDr. Petrom Harakálym, advokátom,
so sídlom v Košiciach, Kováčska 28, proti žalovanému: Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s., so sídlom
Dostojevského rad 4, Bratislava, IČO: 00 151 700, o náhradu škody z ublíženia na zdraví a o zvýšenie
sťaženia spoločenského uplatnenia, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Nitra zo dňa 2. mája 2017 č. k. 25C/101/2010-529 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku m e n í tak,

že žalobu z a m i e t a .

V napadnutom zamietajúcom výroku týkajúcom sa úrokov z omeškania sa rozsudok súdu prvej inštancie
p o t v r d z u j e .

Žalovaný je povinný zaplatiť na účet Okresného súdu Nitra trovy štátu v sume 463,41 eura do 15 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia a vo zvyšku budú trovy štátu hradené z rozpočtových prostriedkov

Okresného súdu Nitra.

Žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1.1.Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancieuložilžalovanémupovinnosťzaplatiť žalobcovi9%úrok
z omeškania ročne zo sumy 37.047,62 eura od 30. 08. 2011 do 17. 01. 2014, zo sumy 36.248,02 eura
od 18. 01. 2014 do 14. 04. 2015, zo sumy 18.798 eur od 15. 04. 2015 do 27. 09. 2016 a to všetko do troch
dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. V časti o zaplatenie 58.504,62 eura súd konanie zastavil a vo
zvyšku návrh zamietol. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Nitra trovy štátu v

sume 463,41 eura do 15. dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, vo zvyšku budú trovy štátu hradné z
rozpočtových prostriedkov Okresného súdu Nitra. Rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu
trov konania. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 106 ods. 1, 2, § 420 ods. 1, § 424, § 442 ods. 1, §
443, § 444, § 445, § 446, § 449 ods. 1, § 450, § 799 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1, 2, § 5 ods.
1, 2, 5, § 6 ods. 3, § 7 ods. 1, § 8 ods. 1, 4, § 10 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o
náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, § 11 ods. 6, 7, 8, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, § 4

ods.3písm.d),§68ods.1zákonač.315/1996Z.z.opremávkenapozemnýchkomunikáciáchauviedol,
že súd prvej inštancie vo veci rozhodol dňa 10. 03. 2015 tak, že žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy
57.804,96 eura s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 58.604,56 eura od 12. 08. 2011 do 17. 01.
2014 a zo sumy 57.804,96 eura od 18. 01. 2014 do zaplatenia. Bodovú hodnotu bolestného ustálil na1.850,60 bodoch a SSÚ na 9.200 bodoch, priznal žalobcovi 50% zvýšenie SSÚ, liečebné náklady ustálil
v sume 4.301,89 eura. Náhradu škody znížil o 50% spoluúčasť žalobcu. Žalobcovi čiastočne priznal
úroky z omeškania. Krajský súd v Nitre rozhodnutie zrušil. Mal za to, že okresný súd bodové ohodnotenie

bolestného a SSÚ, 50 % zvýšenie SSÚ, ako aj 50% spoluzodpovednosť žalobcu správne vyhodnotil na
základe vykonaného dokazovania. Nejasný bol výpočet priznanej sumy a úrokov z omeškania, a teda
rozhodnutie bolo v tejto časti nepreskúmateľné.

1.2. Do prvého rozhodnutia súd zistil, že dňa 25. 08. 2008 sa stala dopravná nehoda, pri ktorej žalobca

ako spolujazdec utrpel veľmi ťažké zranenia vo veku 18 rokov. Následkom úrazu sa stal invalidným
s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 100% a na základe posudku úradu práce
sociálnych vecí a rodiny mu bola určená miera funkčnej poruchy 90%. V rámci prešetrovania dopravnej
nehody sa viedlo vyšetrovanie aj voči žalobcovi. V konaní sp. zn. 1T/3/2010 bol trestným rozkazom zo
dňa 29. 10. 2010, právoplatným dňa 20. 01. 2011 uznaný z prečinu ublíženia na zdraví aj žalobcovi,
uznaný za vinného E. O.. Vozidlo, na ktorom sa stala dopravná nehoda, bolo vo vlastníctve L. O.,

ktorá mala zákonnú poistku u žalovaného. V deň nehody išiel E. O. a žalobca od L. O. požičať vozidlo.
Svedkyňa L. O. vypovedala, že vozidlo požičala pod podmienkou, že vozidlo bude šoférovať len žalobca,
ktorý mal vodičský preukaz. Žalobca uvádzal, že podľa neho majiteľka vozidla vedela, že jej syn E.
O., ktorý nemá vodičský preukaz, chodí na ňom jazdiť. Žalobca zobral do auta ďalšie osoby a to
svedkov: Y. N., K. B. a W. K.. Zaviezol ich za obec medzi G. a M., kde so súhlasom žalobcu všetci

jazdili. Žalobca sa týchto jázd nezúčastňoval. Ako vodič mal nakoniec zase všetkých odviezť domov
a odovzdať vozidlo majiteľovi. E. O. chcel ísť ešte poslednú jazdu smerom k obci. Žalobcu musel na
to presviedčať, vtedy nasadol aj žalobca na zadné sedadlo. Pri jazde prišlo k predmetnej nehode,
keď menovaný išiel rýchlo, napriek tomu, že na neho ostatní kričali, aby spomalil. Podľa svedka E.
O. pásy na mieste, kde sedel žalobca fungovali, podľa ostatných osôb sediacich v aute, vypočutých

ako svedkov, tieto pásy nefungovali, keď to aj skúšali. Svedok E. O., napriek konfrontácie zotrval na
svojom tvrdení. K otázke funkčnosti pásov bol vypočutý aj znalec Ing. Veverka, ktorý vypracovával ZP
aj ku trestnému konaniu, pričom nemohol jednoznačne konštatovať, či boli alebo neboli pásy funkčné. S
návrhom predložil žalobca lekárky posudok o bolestnom a SSÚ vypracovaný MUDr. Jozefom Hudecom,
primáromNárodno-rehabilitačnéhocentravKováčovej.Bolestnéurčilvovýške2.520,90bodovaSSUvo

výške 9.980 bodov, keď základné bodové ohodnotenie SSU zvýšil dvojnásobne. Hodnota jedného bodu
predstavovala sumu 14,46 eura, na čom sa sporné strany zhodli. Žalovaný sa nestotožňoval s bodovým
ohodnotením bolestného a SSU predloženým lekárskym posudkom, keď bez nejakého odborného
podloženia svojich tvrdení spochybňoval výšku bodového ohodnotenia, ako aj to, že lekár zdvojnásobil
bodové hodnotenie SSU. V rámci bodového ohodnotenia žalovaný spochybňoval najmä položky 314a

a 316c, keď mali za to, že už následky úrazu boli zahrnuté v položke 307. Vo veci vypracoval znalecký
posudok MUDr. Šimon Kóňa. Bodové ohodnotenie bolestného znalec určil vo výške 1.850,60 bodu a
SSU vo výške 9.200 bodov, keď tiež zdvojnásobil bodové ohodnotenie SSU v celom rozsahu. Žalovaný
opätovne, bez akéhokoľvek odborného podloženia svojich tvrdení, len vlastným tvrdením spochybňoval
výšku SSU, keď výšku bodového ohodnotenia bolestného akceptoval. Opätovne okrem iného namietal,

že inkontinencia stolice a moču nemala byť samostatne hodnotená, keď táto bola zohľadnená v rámci
bodového ohodnotenia poškodenia miechy - poúrazová quadruplégia. Žalovaný nesúhlasil ani s tým, že
sa má paušálne zvýšiť bodové ohodnotenie SSU, ale maximálne sa mali zvýšiť len jednotlivé položky.
OhľadnezapočítaniajednejpoložkySSUdoinejžalovanýuvádzal,žemajúposudkyinýchpoškodených,
kde je inkontinencia stolice a moču započítaná do poúrazovej quadruplégie a samostatne sa neboduje.

Z psychiatrického hľadiska bolo v znaleckom posudku konštatované, že v súvislosti s úrazom sa u
žalobcu nerozvinula žiadna trvalá duševná porucha, ani trvalá zmena osobnosti. Na základe stanoviska
žalovaného MUDr. Šimon Kóňa v rámci dodatku k znaleckému posudku zotrval na svojich stanoviskách,
čo konzultoval aj s odborníkom z oblasti neurológie. Na základe všeobecných námietok žalovaného
súd vyzval inštitút Forenzných medicínskych expertíz s. r. o. na odpoveď na otázku, ktorú žalovaný

spochybňoval, na základe čoho šesť doktorov v rámci odborného vyjadrenia všeobecne konštatovali,
že poúrazová quadruplégia nemusí automaticky zohľadňovať sfinkterove poruchy, teda inkontinencie
stolice a moču.

1.3. Žalobca sa domáhal zvýšenia SSU o 50% súdom. Vo svojich výpovediach žalobca uvádzal, že pred

nehodou bol študentom tretieho ročníka strednej školy, mal v pláne pokračovať v štúdiu na vojenskej
škole a stať sa profesionálnym vojakom. Venoval sa športu, amatérsky bicykloval, chodil na turistiku.
Hrával basketbal za strednú školu. Aktívne sa venoval hudbe, v rámci miesta bydliska a okolia robil DJ.
Bol známy pod prezývkou DJ Hawec. Skladal hudbu a tomuto koníčku sa mienil vážnejšie venovať.Po úraze je odkázaný na pomoc inej osoby, pohybovať sa môže len na invalidnom vozíku a aj to
len s pomocou inej osoby. Musí nosiť plienky, má obmedzenú hybnosť rúk. Strednú školu externe
dokončil, v ďalšom štúdiu však nepokračuje. Von môže chodiť len s doprovodom, v spánku ho musia

polohovať. Pri hygiene a strave potrebuje pomoc. Je obmedzený v možnosti mať rodinu. Psychicky sa
nelieči. Ako svedkovia vypovedali: L. K. - otec žalobcu, G. Q. - kamarát žalobcu a W. K. - brat žalobcu.
Konštatovali, že pred nehodou žalobca aktívne rekreačne športoval, venoval sa hudbe, v kolektíve
rozdával úsmevy, bol pohodový optimista. Tvoril texty, ale aj melódie. Po nehode vyžaduje opateru,
má osobnú asistentku. Po psychickej stránke zle znáša situáciu, opakovane máva zápaly močových

ciest. Zlepšenie zdravotného stavu je nepravdepodobné. V súčasnosti sa hudbe venuje len pasívne,
zbiera a počúva LP platne, občas ho zoberú priatelia na koncert. Číta knihy, pozerá filmy. Žalovaný
sa nestotožňoval s 50% zvýšením SSU súdom, navrhoval a akceptoval 35%, majúc za to, že sú aj
horšie prípady ako žalobca, pričom netrpí žalobca psychickou poruchou, má záujem sa integrovať do
spoločnosti. Žalovaný mal za to, že žalobca nepreukázal mimoriadnu úroveň svojich aktivít, dokončil
školu maturitou. Stretáva sa s priateľmi.

1.4. Žalobca si od žalovaného uplatňoval aj liečebné náklady vo výške 4.301,89 eura za zdravotné
pomôcky a liečenie. Zdravotné pomôcky neboli medzi účastníkmi sporné. Žalovaný spochybňoval liečbu
hyperbarickou oxigenoterapiou, k čomu bolo súdom zistené od Všeobecnej zdravotnej poisťovne listom
zo dňa 25. 09. 2014, že ide o uznávanú liečebnú metódu. Liečbu žalobcovi nepreplácali. Listom zo dňa

05. 02. 2015 sa MUDr. Leichenbergová z Centra hyperbarickej medicíny vyjadrila, že ide o uznávanú
liečbu, ktorá bola žalobcovi indikovaná. Žalobca si uplatňoval 30 procedúr, čo nakoniec žalovaný
akceptoval.

1.5. Žalobca aj priamo cestou právneho zástupcu oslovil priamo žalovaného o vyplatenie bolestného,

SSU, mimoriadneho zvýšenia SSU. Listami zo dňa 23. 12. 2009, 18. 05. 2010 žalovaný žalobcovi
oznámil, že sa náhradou škody zaoberal, avšak poskytnúť poistné plnenie nemohol, keďže nebol
preukázaný právny základ, nakoľko nebolo právoplatne rozhodnuté o zavinení dopravnej nehody
konkrétnou osobou. Po tom ako trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť, postupne začal žalovaný
žalobcovi plniť, keď ho ešte priebežne vyzýval na doplnenie aktuálnych lekárskych správ, a to aj listom

zo dňa 09. 03. 2011, keď bez neobdržania potrebných dokladov nemohli pristúpiť k likvidácii poistnej
udalosti. Listom zo dňa 17. 05. 2011 žalovaný žalobcovi oznámil, že dňa 11. 05. 2011 obdržal lekárske
správy, na základe ktorých sa žalovaný s náhradou škody zaoberá. Žalovaný v priebehu konania od 22.
02. 2011 do 30. 06. 2011 z titulu bolestného, SSU, zvýšenia SSU a liečebných nákladov vyplatil žalobcovi
sumu 55.860,22 eura. Dňa 17. 01. 2014 z titulu bolestného vyplatil žalovaný žalobcovi sumu 799,60 eura

a dňa 16. 01. 2015 sumu 840 eur z titulu liečebných nákladov za liečbu hyperbarickou oxigenoterapiou.

1.6. Žalobca si od 16. 03. 2010 z bolestného, SSU a z liečebných nákladov od 18. 05. 2010
uplatňoval úrok z omeškania z dôvodu, že žalovaný dobrovoľne neplnil svoju zákonnú povinnosť.
Žalovaný nesúhlasil s tým, že by mal žalobca nárok na úrok z omeškania, keď žalobcovi plnil v

lehote troch mesiacov od oznámenia poškodeného o škodovej udalosti, resp. písomne odmietol plniť z
dôvodov uvedených v predchádzajúcom odstavci. Čo sa týka oznámenia škodovej udalosti, žalobca ako
poškodený, nielenže mal oznámiť škodovú udalosť, ale mal povinnosť predložiť všetky listinné dôkazy
ako sú lekárske správy a iné doklady, na preukázanie svojich nárokov.

1.7. Žalobca v priebehu konania akceptoval 25% zodpovednosť - spoluvinu na poistnej udalosti, keď
ako osoba s vodičským preukazom umožnil šoférovať vozidlo osobe, ktorá nemá vodičský preukaz, keď
však poukazoval na tú skutočnosť, že E. O. nie prvýkrát šoféroval vozidlo, išlo o človeka vo veku takmer
18 rokov, ktorý v tom čase bol žiakom autoškoly, pričom vozidlo mu zveril na jeho naliehanie. K nehode
pritom prišlo z dôvodu neprimeranej rýchlosti a arogancie vodiča. Z týchto dôvodov sa žalobca domáhal

po vykonaní dokazovania od žalovaného zaplatenia sumy 116.157,36 eura z titulu bolestného, SSU,
zvýšenéhoSSUaliečebnýchnákladov,úrokuzomeškaniavsume4.419,24eura,9%úrokuzomeškania
od 16. 03. 2010 z titulu bolestného a SSU a 9% úrok z omeškania od 15. 05. 2010 z liečebných nákladov.
Žalovaný trval na 60% spoluzodpovednosti od žalobcu, teda na jeho 60% zavinení z dôvodu, že umožnil
šoférovať vozidlo osobe bez vodičského preukazu a na zadnom sedadle vozidla sedel, bez toho, aby

sa pripútal. Z dôvodu, že v rozsahu nároku, ktorý voči navrhovateľovi uznával, bolo žalobcovi všetko
vyplatené, navrhoval návrh zamietnuť.1.8. Dňa 14. 04. 2015 uhradil žalovaný žalobcovi sumu 24.836,18 eura z toho bolestné 2.733,44 eura,
náklady na liečenie 430,18 eura SSÚ v sume 14.286,40 eura a zvýšenie SSÚ v sume 7.386,14 eura. Dňa
27. 09. 2016 uhradil žalobca sumu 32.968,80 eura, z toho SSÚ v sume 18.798 eura a zvýšenie SSÚ v

sume 14.170,80 eura. Žalobca naďalej akceptoval len 25% zodpovednosť žalobcu za škodu, na základe
čoho sa domáhal ešte zaplatenia sumy 6.690,16 eura bolestného, 33.258 eura SSÚ, 16.629,10 eura
zvýšenia SSÚ, 1.075,48 eura liečebných nákladov, okrem zvýšenia SSÚ s 9% úrokom z omeškania od
16. 03. 2010, resp. od 18. 05. 2010 (liečebné náklady) do zaplatenia a vyčísleného úroku z omeškania
v sume 23.453,50 eura. Pôvodne sa žalobca domáhal sumy 257.220,30 eura, po prvom rozhodnutí OS

Nitra zobral žalobca žalobu späť v časti sumy 58.504,62 eura. Žalobca trval na úroku z omeškania,
žalovaný nesúhlasil s úrokom z omeškania, keď poškodený musí škodu aj preukázať pri uplatnení si
nároku voči poisťovni. Obe strany predložili rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave k potvrdeniu svojho
názoru.

1.9. Vzhľadom na postoj žalobcu, ohľadne zotrvania na ním navrhovanom krátení náhrady škody (25%)

a skutočnosť, že prvé rozhodnutie bolo zrušené odvolacím súdom, súd zopakoval v odsekoch 3-8 závery
doterajšieho dokazovania a takisto aj právne zdôvodnenie rozhodnutia v odsekoch 41-43. S týmito sa
stotožnil aj odvolací súd. V konaní bolo preukázané, že žalobca utrpel škodu na zdraví, ktorú spôsobil E.
O. na vozidle, ktoré bolo zákonne poistené u žalovaného. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva
právo žalobcu na náhradu škody priamo od žalovaného. Vzhľadom na priebeh dokazovania pri bodovom

ohodnotení bolestného a SSU, súd vychádzal zo záverov znaleckého posudku vypracovaného v tomto
konaní. Mal za to, že znalec sa po odbornej stránke vysporiadal s posudkom, ktorý o bolestnom a SSU
predložil žalobca, zdôvodnil, prečo jednotlivé bodové ohodnotenie znížil a s týmto rozsahom bodového
ohodnotenia v ZP sa stotožnil aj žalobca. Žalobca v konaní predložil posudky o bolestnom a SSU, tieto
neboli nijako objektívne spochybnené. Tvrdenia žalovaného nemožno brať za odborne hodnoverné.

Posudky neboli zásadne rozdielne. Z praxe odvolacích súdov však prvoinštančný súd považoval za
vhodné dať k bolestnému a SSU vypracovať znalecký posudok. Súd neakceptoval námietky žalovaného
voči násobeniu bodového ohodnotenia SSU a aj voči niektorým položkám SSU, keď mal za to, že
znaleckým posudkom bolo po odbornej stránke hodnoverne preukázané a vysvetlené, prečo je nárok
na všetky položky, ktoré boli nabodované, a prečo je nárok na dvojnásobné zvýšenie všetkých položiek.

Na týchto skutočnostiach sa v podstate zhodli nielen znalec, ale aj posudkový lekár, pričom žalovaný
len subjektívne spochybnil výšku bodového ohodnotenia a odborným vyjadrením bolo vyvrátené jeho
všeobecné konštatovanie o iných znaleckých posudkoch, v ktorých sa inkontinencia stolice a moču
zarátavala do bodového ohodnotenia poúrazovej quadruplégie. Je na lekárovi, aby ako posudkový lekár
alebo znalec rozhodol o bodovom ohodnotení a o tom, že je dôvod pre 100% zvýšenie všetkých položiek

SSU. Súd mal za to, že v konaní nebol preukázaný dôkaz, ktorý by túto skutočnosť spochybnil, teda
stanoviská dvoch nezávislých lekárov. Pri hodnote bodu 14,46 eura tak bolestné celkovo predstavovalo
sumu 26.759,68 eura (1.850,60 bodu) a SSU 133.032 eura (9.200 bodu).

1.10. V danom prípade sa žalobca domáhal aj zvýšenia SSU súdom o 50%. Žalovaný spočiatku

akceptoval 35%. V danom prípade ide o subjektívne posúdenie súdu, avšak vzhľadom na objektívne
vykonané dokazovanie. Súd bez zaváhania mal za to, že v danom prípade je dôvod hodný osobitného
zreteľa pre 50% zvýšenie SSU. Pri svojom závere súd vychádzal z toho, že žalobca je občanom
SR, pričom všetci občania sú si rovní v zmysle Ústavy SR, a teda nemožno vzhliadať na to, či je
niekto vrcholový športovec alebo tzv. celebrita. Podľa názoru súdu každý občan má teda nárok na to,

aby pri splnení objektívnych skutočností bol dôvod na to, aby mal nárok na dosiahnutie maximálneho
zvýšenia SSU, iný pohľad by znamenal porušovanie základných ľudských práv žalobcu. Úraz sa stal
žalobcovi v mladom veku, pričom znemožnil jednoznačne žalobcovi ďalšie jeho životné plány, či už
študijné alebo pracovné, ale aj súkromné. Pripútaný na invalidný vozík nemôže ísť žalobca študovať na
vojenskú školu, nemôže si založiť rodinu, je odkázaný neustále na pomoc inej osoby. Nemôže sa aktívne

venovať svojim záľubám. Žalobca je plne invalidný so 100% zníženou zárobkovou schopnosťou a 90%
funkčnou poruchou. Uviedol, že ide o jednorazovú náhradu pre celý žalobcov život, pričom súčasná
medicínasistotounepredpokladázlepšeniestavužalobcu,naopak,následkynehodyhobudúohrozovať
a obmedzovať po celý zvyšok života (napr. zápal močového mechúra). Podľa názoru súdu v prípade
platnosti predchádzajúcej právnej úpravy, kedy bolo na úvahe súdu, koľkonásobne sa môže SSU zvýšiť,

by bolo možné uvažovať o rozdieloch medzi napr. žalobcom a osobou s rovnakými zraneniami, ktorá má
aj psychické poruchy a ktorá sa nevie a nechce integrovať do spoločnosti. V danom prípade však, keď
by súd neváhal pri starej platnej úprave zvýšiť SSU aj 50-násobne, zvýšenie o polovičku nedáva súdu
také manévrovacie možnosti, aby robil až také rozdiely. Nemôže byť na neprospech žalobcu, že mázáujem sa integrovať do spoločnosti a taktiež, ak si čo i len trochu vie niekto predstaviť, že by bol „v koži
žalobcu", že by nemal žiadne psychické problémy pri uvedomovaní si svojej situácie, vnímajúc ľudí okolo
seba, rovesníkov a porovnávať ich životy so svojim. Súd zvažoval danú situáciu aj tak, že sa snažil vžiť

do situácie žalobcu a zvážiť, či je požiadavka na zvýšenie SSU o polovičku objektívne oprávnená, alebo
nie. Súd bol tej predstavy, že ktokoľvek, kto by sa dokázal vžiť do situácie žalobcu, i bez štipky empatie,
by o nižšom nároku ako 50% zvýšenie SSU ani objektívne neuvažoval. Súd bol presvedčený, že by tak
neuvažoval v danej situácii ani žiadny zástupca žalovaného. Finančná náhrada za následky úrazu má
v podstate vyrovnať hendikep medzi osobou bez úrazu v približne rovnakom postavení ako poškodený

a samotného poškodeného. Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia má vo svojej podstate
predstavovať náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre život a životné úkony poškodeného,
pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh
(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. novembra 2013 sp. zn. 5Cdo 49/2012). Podľa súdu len samotné
SSU túto úlohu nesplnilo. Pri priznaní nároku na zvýšenie SSU si stačí položiť otázku, či k takémuto
relatívnemu zrovnaniu priznaním zvýšenia SSU prišlo. Súd pochyboval, že by na to niekto odpovedal,

že áno v zmysle, že ani dané zvýšenie nie je dostatočné. Nad rámec zákona súd ísť nemohol. Žalobca
a svedkovia L. a W. K., G. Q. podrobne porovnali život žalobcu pred a po úraze. Súd na ich výpovede
pri svojom závere o 50% zvýšení SSU poukázal aj na skutočnosť, že žalobca je plne invalidný, na čo
zákonakonaprípadhodnýosobitnéhozreteľapoukazuje.Invaliditaniejejedinýmdôvodomprezvýšenie
SSU, je však v zákone ako dôvod explicitne konštatovaná, čo už by podľa súdu bol dostatočný dôvod

pre zvýšenie SSU. Súd ho však v rámci mimoriadnych dôvodov videl v zásadnom negatívnom rozdiele
života žalobcu pred a po nehode, jeho veku, zmarení jeho celoživotných plánov, trvalých celoživotných
následkoch, vžití sa objektívneho človeka do pozície žalobcu. V rámci 50% zvýšenia SSU mal žalobca
nárok na sumu 66.516 eur.

1.11.Žalobcasadomáhalajvrámcižalobynáhradyliečebnýchnákladovvsume4.301,89eura.Súd,ako
aj účastníci, teda aj žalovaný, po doplnení dokazovania tento rozsah akceptovali. Z celkového rozsahu
oprávneného nároku žalobcu žalovanému do prvého rozhodnutia plnil, keď zvýšenie SSU priznal v
rozsahu 35% a celkovú náhradu krátil o 60%. Jedna vec je posúdenie zvýšenia SSU súdom, druhá vec je
vyhodnotenie spoluzodpovednosti žalobcu za vzniknutú škodu. V zmysle § 450 Občianskeho zákonníka

mal súd za to, že v danom prípade vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa v spoluzodpovednosti
žalobcu na vzniknutej škode, a preto jeho nárok v celkovej výške 230.609,57 eura krátil o 50% na
základe spoluzodpovednosti žalobcu na sumu 115.304,78 eura. V danom prípade spoluzodpovednosť
žalobcu súd videl v tom, že jediný žalobca ako odborne zdatná osoba, ktorej bolo vozidlo zverené,
umožnila šoférovať vozidlo osobe bez vodičského oprávnenia, teda bez odbornej zdatnosti a sám

žalobca sa rozhodol do predmetného vozidla si sadnúť. Nešlo o úmyselne spôsobenú škodu a na
pomery osoby, ktorá škodu spôsobila nebolo potrebné prihliadať, keďže bola škoda krytá zákonným
poistením u právnickej osoby. Viesť motorové vozidlo môže len osoba spĺňajúca odborné a zákonné
kritériá. Nestačí, že takáto osoba je plnoletá. Žalobca dobre vedel, že E. O. nemá vodičské oprávnenie,
preto aj išiel s ním po kľúče od auta a mal auto aj priviesť. Napriek tomu si sadol do vozidla, ktoré bolo

touto osobou riadené, teda za to, že sa stala dopravná nehoda, niesol následne rovnakú zodpovednosť
ako osoba, ktorá vozidlo šoférovala. Nič na tom nemení ani tá skutočnosť, že ho menovaný presviedčal,
aby mu umožnil šoférovať, ani to, že to nerobil prvýkrát. Žalobca tiež nesie spoluzodpovednosť za
to, že menovaný prekročil povolenú rýchlosť a nerešpektoval jeho pokyny, ako aj pokyny ostatných
spolusediacich. Súd bol toho názoru, že sám žalobca svoje rozhodnutie ľutuje, avšak bolo ho nutné pri

rozhodovaní zohľadniť. Čo sa týka skutočnosti, že žalobca nebol vo vozidle pripútaný, mal súd za to,
že táto skutočnosť je už zohľadnená v 50% zodpovednosti žalobcu za vzniknutú škodu, keď nebolo ani
jednoznačne preukázané, či boli pásy vzadu, kde sedel žalobca, funkčné alebo nie. Len jeden z piatich
osôb sediacich v aute tvrdil, že pásy boli funkčné a ani znalec túto skutočnosť nevedel jednoznačne
určiť. Zvyšovanie spoluzodpovednosti žalobcu z tohto dôvodu tak súd považoval za neprimerané.

1.12. V priebehu konania žalovaný akceptoval názor súdu na výšku bolestného, SSÚ, zvýšenia SSÚ,
liečebných nákladov a výšky spoluzodpovednosti žalobcu. Na základe týchto skutočností žalobcovi
vyplatil celú sumu, na ktorú mal podľa okresného súdu žalobca nárok. Žalovaný, na rozdiel od žalobcu,
vedel podľa rozhodnutia prvoinštančného súdu dospieť k výške priznaných nárokov (špecifikácia

vyplatených nárokov č. l. 504-505). Na poslednom pojednávaní sa výpočty žalobcu, žalovaného a súdu
zosúladili. Žalobca sa z titulu bolestného, SSU, zvýšenia SSU a náhrady liečebných nákladov domáhal
celkovozaplateniasumy257.220,30eurasúrokomzomeškania.Vzhľadomnato,ževpriebehukonania
bol vypracovaný znalecký posudok, ktorý určil výšku bodového ohodnotenia bolestného a SSU v nižšejmiere ako si žalobca pôvodne uplatňoval, a vzhľadom na tú skutočnosť, že do prvého rozhodnutia súdu
žalovaný žalobcovi celkove vyplatil sumu 57.499,82 eura, po čom žalobca zobral žalobu späť celkovo
v rozsahu nad sumu 116.157,36 eura, súd konanie v časti o zaplatenie 141.062,94 eura (257.220,30 -

116.157,36) podľa § 96 OSP právoplatne zastavil. V tomto rozhodnutí súd rozhodol o zastavení konania
v sume 58.504,62 eura pre spätvzatie podľa § 145 CSP. So zastavením konania súhlasil aj žalovaný,
resp. nemal voči nemu námietky.

1.13. Podľa právnych záverov súdu bolestné žalobcu predstavovalo sumu 26.759,68 eura (odsek 41),

SSÚ 133.032 eura (odsek 41), zvýšenie SSÚ (odsek 42) 66.516 eura, liečebné náklady 4.301,89 eura
(odsek 43). Spolu 230.609,57 eura, pri 50% spoluúčasti (odsek 43) ide o sumu 115.304,785 eura. Do
prvého rozhodnutia žalovaný uhradil žalovanému sumu 57.499,82 eura a do druhého - tohto rozhodnutia
sumu 57.804,98, celkovo zaokrúhlene sumu 115.304,80 eura, teda celú sumu, na ktorú mal podľa
súdu žalobca nárok. Z tohto dôvodu súd vo zvyšku (6.690,16 eura bolestného, 33.258 eura SSÚ,
16.629,10 eura zvýšenia SSÚ, 1.075,48 eura liečebných nákladov) návrh zamietol, ako aj ohľadne úroku

z omeškania nad priznanú výšku.

1.14. Žalobca sa z bolestného, SSU a liečebných nákladov domáhal tiež úroku z omeškania. Súd
mal za to, že žalobca má podľa zákona č. 381/2001 Z. z. nárok na úrok z omeškania, nestotožnil sa
však s dobou, odkedy sa žalovaný do omeškania dostal. Samotná žaloba bola podaná predčasne,

keď ešte jednoznačne nebolo určené, kto je zodpovedná osoba, a či teda má žalobca nárok si voči
žalovanému niečo uplatňovať. Táto prekážka odpadla po právoplatnosti trestného rozkazu dňa 20. 01.
2011. Následne začal žalovaný žalobcovi plniť v rozsahu obmedzení, ktoré deklaroval. Žiadal pritom,
aby žalobca predložil požadované doklady, ktoré boli potrebné pre preskúmanie nároku žalobcu. V liste
žalovaného zo 17. 05. 2011 je konštatované, že žalobca predložil žalovanému doklady dňa 11. 05.

2011. Od tohto dátumu mal súd za to, že bežala žalovanému trojmesačná zákonná lehota na vyriešenie
poistnej udalosti. Z tohto dôvodu sa po 11. 08. 2011, teda od 12. 08. 2011 dostáva žalovaný s plnením do
omeškaniaatotakohľadnebolestnéhoaSSU.Súdsanestotožnilstvrdenímžalovaného,žesanedostal
do omeškania, keďže žalobcovi žalovaný zasielal listy o tom, prečo mu neplní. Najprv to totiž boli listy o
tom, že nie je rozhodnuté právoplatne o zavinení dopravnej nehody, avšak táto prekážka právoplatným

trestným rozkazom odpadla, a keď následne žalovaný žalobcu vyzýval na dokladovanie svojich nárokov,
táto prekážka odpadla po tom, ako ich žalobca predložil. Je teda pravdou, že poškodený má preukázať
svojenárokyatietoajprimeranedokladovať,avšaksúdmalzato,žeprekážkaneplneniamôžesplnením
si povinnosti poškodeného odpadnúť a vzniká tak poškodenému nárok na úrok z omeškania. V opačnom
prípade by totiž stačilo, aby žalovaný odpísal, že nebude plniť a to z akéhokoľvek dôvodu a nikdy by

poškodenému nevznikol nárok na úrok z omeškania, s čím sa súd nestotožnil. Nie je v § 11 ods. 6 (v
čase nehody ods. 5) zákona č. 381/2001 Z. z. citované, aké písomné dôvody pre neplnenie, či zníženie
plnenia to majú byť. Rozsah plnenia bol preukázaný posudkami. Obe sporné strany predložili rozdielne
rozhodnutia KS v Bratislave. Žalobca, že má nárok na úrok z omeškania a žalovaný že nemá nárok na
úrok z omeškania. Úrok z omeškania je vlastne trest pre dlžníka v prípade neplnenia si svojej povinnosti,

zároveň je totiž možné si uplatňovať aj škodu pre neplnenie. Zákon pohnútky pre neplnenie konkrétne
neurčuje, toto je na súde. Súd vyhodnotí, či si veriteľ oprávnene uplatňuje úrok z omeškania, alebo
nie. Dôvod pre nárok na úrok z omeškania vzniká aj z dôvodu, že po odbornej, či právnej stránke z
nesprávneho dôvodu dlžník neplní. Žalobca ako poškodený podľa súdu nárok preukázal v čase, keď
žalovaný konštatoval, že predložil požadované doklady. Následne plynula žalovanému trojmesačná

lehota, po ktorej mal podľa § 11 ods. 6 (v čase nehody ods. 5) zákona č. 381/2001 Z. z. plniť v
súdom priznanej výške. Uvedené ustanovenie nemôže totiž ospravedlňovať nesprávne rozhodnutie
žalovaného. Takýmto výkladom by porušovalo rovnosť strán a zvýhodňovalo poisťovňu ako jednu zo
strany prípadu. Súd sa svojim názorom priklonil k názoru KS v Bratislave, ktorý priznal úrok z omeškania.

1.15. Ohľadne liečebných nákladov v sume 840 eur súd žalobcovi úrok z omeškania nepriznal,
pretože žalobca nárok na preplatenie liečby hyperbarickou oxigenoterapiou preukázal až v priebehu
tohto konania, pričom dôkazmi bol jeho nárok potvrdený správou Všeobecnej zdravotnej poisťovne
oboznámenou dňa 13. 01. 2015, po čom dňa 16. 01. 2015 žalovaný túto liečbu krátenú podľa jeho
právneho postoja v primeranej lehote preplatil. Ohľadne zvýšenia SSU súdom nie je nárok na úrok

z omeškania, keďže tento nárok vzniká až na základe rozhodnutia súdu. Dňa 11. 05. 2011 žalobca
preukázateľne odovzdal požadované doklady, dňa 12. 05. 2011 začala bežať trojmesačná lehota na
prešetrenie nároku. Lehota končí 12. 08. 2011 a od 13. 08. 2011 má žalovaný 15 dní na vyplatenie
plnenia, lehota končí 28. 08. 2011, čo je nedeľa, následne 29. 08. 2011 mal žalovaný plniť, do omeškaniasa dostáva následný deň. Od 30. 08. 2011 sa tak dostal žalovaný s plnením z priznanej sumy do
omeškania za bolestné v sume 3.533,04 eura, SSU v sume 33.084,40 eura a liečebných nákladov v
sume 430,18 eura. Celkovo tak v sume 37.046,62 eura. Dňa 17. 01. 2014 žalovaný plnil bolestné v sume

799,60 eura, čiže od 18. 01. 2014 bol žalovaný v omeškaní so zaplatením sumy 36.248,02 eura a to
do 14. 04. 2015, vtedy uhradil bolestné v sume 2.733,44 eura, SSU v sume 14.286,40 eura, liečebné
náklady v sume 430,18 eura, spolu v sume 17.450,02 eura. Dňa 27. 09. 2016 žalovaný plnil SSÚ v sume
18.798 eura. Odvety už nie je s plnením v omeškaní.

1.16. V zmysle § 259 CSP súd zaviazal žalovaného na náhradu trov štátu v celkovej sume 450,80 eura.
Súd uhrádzal náklady za znalecké dokazovanie v celkovej sume 1.201,60 eura (185,40 eura č. l. 274,
730,80 eura č. l. 261, 159,36 eura č. l. 262, 151,25 eura č. l. 297). Žalovaný bol pomerne rovnako
neúspešný (nárok žalobcu na bolestné, SSU, zvýšenie SSU a liečebné náklady) ako úspešný (50%
spoluzodpovednosť žalobcu). Podľa výsledku konania mal žalovaný uhradiť 50% trov štátu v sume
613,41 eura. Vzhľadom na úhradu zálohy v sume 150 eur, súd zaviazal žalovaného na doplatok. Zvyšné

trovy štátu budú, vzhľadom na oslobodenie žalobcu od platenia trov konania hradené z rozpočtových
prostriedkov súdu.

1.17. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá právo na
náhradu trov konania Súd mal za to, že strany boli pomerne rovnako úspešné, resp. neúspešné, teda

každá sporná strana v rozsahu 50%, preto mal súd za to, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov
konania. Je pravdou, že časť rozhodnutia vychádza aj z úvahy súdu, teda ide o konštitutívne rozhodnutie
súdu a to ohľadne zvýšenia SSU a výška priznanej sumy vychádza zo znaleckého posudku, avšak takto
zistené a priznané sumy súd krátil na základe zákonného ustanovenia § 450 Občianskeho zákonníka v
rozsahu 50% a tu už aj žalobca nesie procesnú zodpovednosť za výsledok konania.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách štátu napadol
v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalovaný, odôvodniac ho tým, že vzhľadom k tomu, že
žalovaným je poisťovateľ, úrok z omeškania sa spravuje osobitným režimom upraveným v zák. č.
381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla, ktorá má v tomto prípade prednosť pred ustanoveniami Občianskeho zákonníka.
Poisťovňa plní po preukázaní, že za škodu zodpovedá jej poistený len tie uplatnené nároky, ktoré
sú dôvodné a preukázané. Poukázal na ustanovenie § 11 ods. 5 zákona o PZP a uviedol, že z
toho ustanovenia vyplýva, že poisťovateľ má povinnosť v lehote 3 mesiacov odo dňa oznámenia a
poškodeného buď skočiť prešetrovanie škodovej udalosti a oznámiť výšku poistného plnenia, alebo

poskytnúť písomné odôvodnenie zamietnutia, resp. zníženia poistného plnenia. Za predpokladu, že
poisťovňa túto povinnosť splní, nevniká poškodenému v zmysle § 11 ods. 7 zákona o PZP právo
uplatňovať úrok z omeškania. Zdôraznil, že nestačí, že si poškodený nároky v poisťovni uplatní, je
povinný ich aj preukázať. V tomto prípade nedošlo k omeškaniu poisťovne, ani k pochybeniu poisťovni
v zmysle uvedených dôvodov, nakoľko podľa ustanovenia § 11 ods. 5 písm. b) zák. č. 381/2001 Z. z.

je poisťovateľ povinný bez zbytočného odkladu začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho
povinnosti poskytnúť poistenie na plnenie, a to do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o
škodovej udalosti poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov k tým uplatneným nárokom
na náhradu škody, v ktorých nebol v ustanovenej lehote preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa
poskytnúť poistné plnenie. Právny zástupca JUDr. Harakály za poškodeného oznámil škodovú udalosť

dňa 25. 11. 2009 a doložil niektoré doklady, na čo mu listom z 23. 12. 2009 zaslali písomné vyrozumenie
s vysvetlením dôvodu, prečo nemôžu pristúpiť k likvidácii. Žalovaný si tak splnil zákonnú povinnosť
vyplývajúcu mu z § 11 ods. 5 zák. č. 381/2001 Z. z. Zákonná úprava stanovuje len jednu trojmesačnú
lehotu odo dňa oznámenia poškodeného škodovej udalosti, v ktorej má poisťovňa alternatívne poskytnúť
poistné plnenie, ak bol rozsah povinnosti poskytnúť poistné plnenie a nárok na náhradu škody

preukázaný alebo poskytnúť písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré poisťovateľ odmietol poskytnúť
poistné plnenie alebo, pre ktoré znížil plnenie. Súd nesprávne omeškanie žalovaného neposudzuje,
vzhľadom k existujúcej právnej úprave § 11 ods. 5, teda od oznámenia poškodeného o škodovej
udalosti, ale začiatok plynutia trojmesačnej lehoty stanovuje od inej skutočnosti, ktorú zákon neuvádza,
čím súd rozširuje povinnosti poisťovne nad rámec zákonnej úpravy. Navyše, súdom uvádzaný list

žalobcu zo dňa 17. 05. 2011 sa týka len nároku náhrady škody za sťaženie spoločenského uplatnenia a
poisťovňa v ňom žalobcovi súčasne oznamuje, že vo veci prebieha šetrenie. V danej veci od roku 2010
prebieha súdne konanie, pričom o nárokoch žalobcu nie je dodnes právoplatne rozhodnuté. Šetrenie
poisťovne,keďženemohlobyťukončenépredpodanímžalobysapresunulodosúdnehokonaniaformoudokazovania. Ak súd na jednej strane tvrdí, že žalobca preukázal nároky predložením dokladov v máji
2011, prečo po tomto termíne vykonával dokazovanie? Aj s ohľadom na túto skutočnosť vyznieva
konštatovanie o omeškaní žalovaného rozporuplne. Uviedol, že znaleckým dokazovaním MUDr. Konyu

v súdnom konaní bol ustanovený iný, nižší počet bodového ohodnotenia ako bol uplatnený u žalovaného
na základe lekárskeho posudku MUDr. Hudeca a v tomto konaní žalobca nepreukázal dôvodnosť
zvyšovaniavšetkýchpoložiekbolestného,čímsapotvrdilaoprávnenosťnámietokžalovaného.Nadruhej
strane, znalec stanovil ustálenosť zdravotného stavu na rok 2009, čo má vplyv na hodnotu bodu.
Znalecký posudok bol súdu doručený 30. 09. 2013. Napriek týmto skutočnostiam, súd určil omeškanie

žalovaného s vyplatením sumy 3.533,04 eura titulom bolestného k 30. 8. 2011, teda viac ako 2 roky pred
vypracovaním znaleckého posudku, ktorý riešil sporné otázky medzi stranami. Otázku času splnenia
záväzku poisťovateľa výslovne rieši aj Zákon o povinnom zmluvnom poistení v ustanovení § 11 ods. 6,
keďustanovuje,kedynastávasplatnosťpoistnéhoplnenia,ktorújepovinnýposkytnúťpoisťovateľ.Podľa
uvedeného ustanovenia je plnenie splatné do pätnástich dní, len čo poistiteľ skončil vyšetrenie potrebné
na zistenie rozsahu povinnosti plniť, respektíve po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške

náhrady škody poisťovateľovi, ak z tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného
plnenia. Nároky uplatnené u žalovaného boli a sú súčasne predmetom dokazovania v súdnom konaní a
rozsah povinnosti poisťovne poskytnúť plnenie bude daný až po právoplatnom rozhodnutí súdu, keďže
rozsah zodpovednosti nášho poisteného a rozsah spoluviny žalobcu nie je stále jednoznačne daný,
pretože medzi stranami je sporný a závisí od posúdenia súdom. Vzhľadom k uvedenému nemožno

vôbec hovoriť o ukončení šetrenia poisťovne, ktoré bude ukončené až právoplatným rozsudkom súdu
v tejto veci. Preto nie je možné, aby sa žalovaný dostal do omeškania s plnením, ktoré ešte nie je
plnením, ktoré ešte nie je splatné. Vzhľadom k tomu, že žalovaný si splnil povinnosť vyplývajúcu mu
z ustanovenia § 11 ods. 5 zák. č. 381/2001 Z. z. do troch mesiacov od oznámenia poškodeného o
škodovej udalosti poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov odmietnutia poskytnúť mu

plnenie, nevznikla mu povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania v zmysle § 11 ods. 7 a jeho
povinnosť plniť tak vzniká až doručením právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody a do
omeškania by sa žalovaný mohol dostať až v prípade nesplnenia si povinnosti uloženej mu právoplatným
rozhodnutím.Peňažnásankciavpodobeúrokovzomeškaniaupravená§11ods.7jeviazanávýlučnena
nesplnenie tejto povinnosti bez ohľadu na to, ako bolo v konečnom dôsledku o nároku poškodeného na

poskytnutie poistného plnenia v sporovom konaní rozhodnuté, relevantné tak nie ako mala, resp. mohla
inak poisťovňa poistnú udalosť vybaviť. Poukázal na rozhodnutia súdov, ktoré na otázku omeškania
poisťovne majú zhodný názor. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a to tak, že žalobu
v časti 9% úroku z omeškania ročne zo sumy 37.047,62 eura od 30. 08. 2011 do 17. 01. 2014, zo sumy
36.248,02 eura od 18. 01. 2014 do 14. 04. 2015 a zo sumy 18.798 eur od 15. 04. 2015 do 27. 09. 2016

zamietne. V súvislosti so zmenou výroku vo veci samej žiadal rozhodnúť aj o trovách konania štátu,
keďže toto rozhodnutie závisí od rozhodnutia vo veci samej a výsledku konania podľa úspechu strán.

3. Rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania napadol
v zákonnej lehote odvolaním i žalobca, domáhajúc sa jeho zmeny a uloženia žalovanému zaplatiť

žalobcovi 9% úrok z omeškania ročne zo sumy 25.484,40 eura od 06. 04. 2010 do 22. 02. 2011, 9%
úrok z omeškania ročne zo sumy 880,76 eura od 23. 10. 2010 do 22. 02. 2011, 9% úrok z omeškania
ročne zo sumy 1.962,80 eura od 06. 04. 2010 do 10. 03. 2011, 9% úrok z omeškania ročne zo sumy
15.831,20 eura od 06. 04. 2010 do 08. 06. 2011, 9% úrok z omeškania ročne zo sumy 799,60 eura
od 06. 04. 2010 do 29. 08. 2011, 9% úrok z omeškania ročne zo sumy 17.019,84 eura od 06. 04.

2010 do 29. 08. 2011, 9% úrok z omeškania ročne zo sumy 430,18 eura od 23. 10. 2010 do 29. 08.
2011, 9% úrok z omeškania ročne zo sumy 18.798 eur od 06. 04. 2010 do 29. 08. 2011 a trov konania
na súde prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní v rozsahu 100%. Podané odvolanie odôvodnil
ustanovením § 365 ods. 1 písm. h) CSP a tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca sa podanou žalobou okrem náhrady za bolesť, sťaženie

spoločenského uplatnenia náhrady za vynaložené náklady spojené s liečením domáhal aj príslušenstva,
a to úroku z omeškania z jednotlivých náhrad, ktoré mu žalovaný počas súdneho konania čiastočne
plnil. Po uplatnení nárokov mal žalovaný lehotu troch mesiacov na skončenie prešetrenia potrebného na
zistenie rozsahu jej povinnosti plniť. Preto mal žalobca za to, že uplynutím tejto lehoty dňa 16. 03. 2010
sa žalovaný dostal do omeškania s plnením náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia. Pri náhrade za vynaložené náklady spojené s liečením žalobca poukázal na to, že žalovaný
listom zo dňa 18. 05. 2010 odmietol tieto náklady uhradiť, preto sa dostal do omeškania v tejto časti
nároku už v tento deň. Žalobca mal za to, že okresný súd správne posúdil, že žalovaný sa s plnením
jednotlivých nárokov dostal do omeškania, avšak nesprávne určil deň začiatku omeškania v dôsledkunesprávneho právneho posúdenia zisteného skutkového stavu, v dôsledku čoho je výrok okresného
súdu v časti zamietajúcej žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie úroku z omeškania nesprávny.
Peňažná povinnosť poisťovateľa plniť peňažné plnenie zodpovedajúce náhrade škody poškodenému

je právnou povinnosťou, pri ktorej má poisťovateľ postavenie dlžníka a poškodený postavenie veriteľa.
Uvedené plnenie náhrady škody musí byť zaplatené riadne a včas, ako to ukladá ustanovenie § 559
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pre posúdenie, či poisťovateľ plnil poškodenému riadne a včas, je
podstatné stanovenie lehoty, v ktorej má poisťovateľ plniť. Lehota na plnenie poisťovateľa poškodenému
je stanovená v ustanovení § 11 ods. 6 a 7 zákona č. 381/2001 Z. z., podľa ktorých je poisťovateľ povinný

do troch mesiacov od oznámenia poškodeného škodovej udalosti skončiť prešetrenie potrebné na
zistenie rozsahu jeho povinnosti plniť a následne do pätnástich dní po skončení prešetrovania poskytnúť
samotné plnenie. Pokiaľ v uvedenej lehote poisťovateľ plnenie poškodenému neposkytne, dostáva sa
nasledujúcimdňomdoomeškaniaavzmysle§517ods.2Občianskehozákonníkapoškodenémuvzniká
právo domáhať sa aj zaplatenia úroku z omeškania. V danom prípade si žalobca u žalovanej uplatnil
nárok na náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia podaním zo dňa 16. 12. 2009.

Uvedené podanie bolo žalovanému doručené dňa 21. 12. 2009. Žalobca spolu s uplatnením nárokov
na náhradu za bolesť a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia predložil žalovanému aj riadne
lekárskeposudky,vktorýchbolibolesťasťaženiespoločenskéhouplatneniabodovohodnotenévsúlade
s ustanovením zák. č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o nahradenie sťaženia spoločenského
uplatnenia. Zdôraznil, že práve lekárske posudky sú v zmysle § 3 ods. 2, § 4 ods. 2 a § 5 ods. 1 zák.

č. 437/2004 Z. z. legálnymi dokladmi, ktorými sa preukazuje výška nároku na náhradu za bolesť a
výška nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a na základe ktorých sa táto náhrada
v zmysle vyššie uvedených ustanovení poskytuje. Z uvedeného dôvodu je preto podstatné, že žalobca
spolu s uplatnením nárokov žalovanému doručil aj lekárske posudky, ktorými preukázal ním uplatnené
nároky. Túto otázku nesprávne posúdil aj okresný súd, keď predloženie lekárskych správ zo strany

žalobcu žalovanému považoval za relevantné vo vzťahu k posúdeniu počiatku omeškania žalovaného.
Ak teda žalovanému bolo dňa 21. 12. 2009 riadne doručené uplatnenie nároku žalobcu na náhradu
za bolesť a za náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia spolu s lekárskymi posudkami, od tohto
dňa začala plynúť lehota 3 troch mesiacov na uskutočnenie prešetrenia škodovej udalosti zo strany
žalovaného a táto lehota uplynula dňa 21. 03. 2010, pričom od tohto dňa začína plynúť lehota 15 dní na

poskytnutie plnenia zo strany žalovaného a tá uplynula dňa 05. 04. 2010. Pokiaľ žalovaný v tejto lehote
žalobcovi plnenie neposkytol, dostal sa najneskôr nasledujúcim dňom, teda 06. 04. 2010 do omeškania
s plnením náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Náhradu liečebných
nákladov si žalobca u žalovaného riadne uplatnil podaním zo dňa 05. 05. 2010, ktoré bolo žalovanému
doručené 07. 07. 2010. Teda od 07. 07. 2010 začala plynúť lehota troch mesiacov na uskutočnenie

prešetrenia škodovej udalosti zo strany žalovaného a táto lehota uplynula 07. 10. 2010, pričom od
tohto dňa začína plynúť 15 dní na poskytnutie plnenia zo strany žalovaného, ktorá uplynula dňa 22.
10. 2010. Pokiaľ žalovaný v tento deň žalobcovi plnenie poskytol, dostal sa najneskôr nasledujúcim
dňom, teda 23. 10. 2010 do omeškania s plnením náhrady liečebných nákladov. Za správnu nemožno
považovať ani argumentáciu okresného súdu, že žaloba bola podaná predčasne. Žalobca má nárok na

náhradu škody predovšetkým z titulu objektívnej zodpovednosti za škodu vyvolanú osobitnou povahou
prevádzky motorového vozidla v zmysle § 427 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, pri ktorej je
potrebné skúmať subjektívny prvok zavinenia zo strany vodiča motorového vozidla. Podstatným v tomto
smere vo vzťahu k žalovanému bola len skutočnosť, že motorové vozidlo neviedol samotný žalobca,
ale iná osoba, čo bolo nepochybne zrejmé už z uznesenia o začatí trestného stíhania. Keďže okresný

súd priznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania od 30. 08. 2011, žalobca si odvolacím návrhom
uplatnil doteraz nepriznaný úrok z omeškania, najviac však do dňa 29. 08. 2011. Uviedol, že odvolaním
napáda rozsudok aj vo výroku, ktorým okresný súd nepriznal žiadnej zo strán nárok na náhradu trov
konania. Podľa jeho názoru, súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 a 2 CSP na danú
vec. Z ustanovenia § 255 ods. 1 a 2 CSP je zrejmé, že pre rozhodnutie o náhrade trov konania má

základný význam posúdenie úspechu strany v konaní. Civilný sporový poriadok však nedefinuje, čo sa
rozumie úspechom strany v konaní a ako sa tento úspech, či jeho miera určuje. Hodnotenie úspechu
strany v konaní však nemôže byť bez výnimky mechanické, len na základe posúdenia pomeru sumy,
ktorej sa žalobca v konaní domáhal a sumy, ktorá mu bola v konečnom dôsledku priznaná súdom,
resp. porovnaním, v akom pomere bol právny základ nároku súdom uznaný za dôvodný. Pri hodnotení

úspechu strán v konaní je nutné prihliadať na všetky okolnosti prípadu, na druh nároku, ktorého sa
žalobca v konaní domáha, na okolnosti, za ktorých si nárok uplatňuje, na jeho postup v konaní pri
uplatňovaní jednotlivých nárokov s prihliadnutím na už spomínaný princíp právnej istoty, aj na to, či
môže správne určiť výšku nárokov pri podaní žaloby, vzhľadom na jeho očakávania, ktoré je možnépovažovať za legitímne, alebo aj túto výšku možno určiť až s prihliadnutím na jednotlivé skutkové
zistenia v konaní. Súd posúdil úspech strán v konaní na náklade stanovenej miery spoluzavinenia na
vzniku škody zo strany žalobcu. Pri posúdení miery spoluzavinenia žalobcu a pri hodnotení významu

pre úspech žalobcu v konaní je potrebné prihliadať na niekoľko závažných skutočností. Je potrebné
uviesť, že možnosť zohľadnenia konkrétnej miery spoluzavinenia žalobcu na samotnom vzniku škody
vyplynula z výsledkov dokazovania, konkrétne z výsluchov všetkých svedkov na okolnosti, za ktorých sa
stala dopravná nehoda, pri ktorej žalobca utrpel vážne poškodenie zdravia. Nakoľko žalobca legitímne
nemoholpripodanížalobystanoviťpresnemierusvojhospoluzavinenia,zdôvoduzachovaniaopatrnosti

zabezpečenia si svojich práv musel uplatniť na súde celú náhradu bez zohľadnenia spoluzavinenia.
Po vykonaní dokazovania relevantného vo vzťahu k posúdeniu miery svojho spoluzavinenia reagoval
na zistené skutočnosti a zistený skutkový stav a pripustil mieru spoluzavinenia na vzniku škody v
rozsahu 25% a na základe toho následne upravil výšku svojich nárokov. Po tom, čo žalobca uznal
istú mieru spoluzavinenia na vzniku škody, konečné stanovenie výšky bolo závislé už len výlučne od
úvahy súdu a jeho vlastného hodnotenia závažnosť jednotlivých prvkov konania žalobcu v súvislosti s

okolnosťami predchádzajúcimi vzniku dopravnej nehody. V časti 50%, v ktorej neboli žalobcovi nároky
súdom priznané z dôvodu jeho spoluzavinenia na vzniku škody, záviselo rozhodnutie súdu o skutočnosti,
ktoré boli zistené až v priebehu samotného konania vykonaným dokazovaním následne od vlastnej
úvahy súdu. Za tejto situácie nie je možné nepriznanie časti nároku žalobcu hodnotiť ako neúspech
žalobcu, nakoľko tento nemohol pri podaní žaloby presne určiť mieru svojho spoluzavinenia, zvlášť, ak

jej presné určenie vyplynulo až z vykonaného dokazovania v konaní. Aj z uvedeného dôvodu žalobca
skutočne nemohol legitímne počítať s presnou mierou spoluzavinenia pri určovaní výšky jeho nárokov
tak, ako ju určil nakoniec okresný súd. V momente, keď mu bol známy skutkový stav zistený v procese
dokazovania a výsluchu svedkov, už mohol približne legitímne očakávať, že pri stanovení výšky jeho
uplatnených nárokov je nutné prihliadnuť aj na istú mieru spoluzavinenia, pričom túto následne zohľadnil

pri oprave svojho žalobného návrhu. Hodnotením nepriznania uvedenej časti uplatnených nárokov
žalobcu ako jeho neúspech v konaní by bolo v rozpore s princípom právnej istoty a v rozpore so
spravodlivou ochranou ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov, na ktoré
sa odvoláva práve ustanovenie článku 1 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Z uvedených dôvodov
nemožno pri hodnotení úspechu či neúspechu žalobcu v konaní prihliadať na nepriznanú časť nárokov

v pomere 50%, nakoľko časť tejto sumy zodpovedajúcej 25% si žalobca v konaní v čase, kedy mohol
legitímne očakávať zohľadnenie konkrétnej miery spoluzavinenia v konečnom rozhodnutí, neuplatňoval.
Vo zvyšnej časti záviselo rozhodnutie súdu od jeho vlastnej úvahy, čo tiež nemožno hodnotiť na ťarchu
žalobcu. V prípade, ak by odvolací súd neakceptoval vyššie uvedený právny názor, je možné vychádzať
z pomeru úspechu strán v konaní vo výške 50% u každej zo strán len pri trovách konania vzniknutých do

čiastočného späťvzatia žalobcu a uznania miery spoluzavinenia v rozsahu 25% v podaní zo dňa 02. 12.
2013. Následne bola predmetom konania len časť zodpovedajúca 75% uplatnených nárokov žalobcu, v
ktorých bol žalobca v konečnom dôsledku úspešný v časti 50% a vo zvyšnej časti 25% neúspešný.

4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že nárok na úrok z omeškania poškodeného

z náhrady škody, ktorá mu bola spôsobená prevádzkou motorového vozidla voči poisťovateľovi
zodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidlajepotrebnéposudzovaťkomplexne
s prihliadnutím na to, aké právne povinnosti má poisťovateľ voči poškodenému, a kedy sa s plnením
uvedených povinností dostane do omeškania. Pritom je potrebné mať na zreteli, že každému právu
jedného subjektu zväčša zodpovedá právna povinnosť iného subjektu. Právna povinnosť poskytnúť

peňažné plnenie poškodenému zodpovedajúce náhrade škody nie je totožná s právnou povinnosťou
poisťovateľa skončiť prešetrovanie poistnej udalosti a zaslať poškodenému oznámenie o plnení,
respektíve o dôvodoch neplnenia. Ide o dve odlišné právne povinnosti poisťovateľa, ktoré síce spolu
súvisia, ale sú to reálne dve samostatné právne povinnosti. Splnením povinnosti poisťovateľa skončiť
prešetrenie poistnej udalosti a zaslať poškodenému oznámenie o plnení, resp. o dôvodoch neplnenia

nezaniká povinnosť poisťovateľa poškodenému plniť náhradu škody, ktorá mu oprávnene patrí a túto
náhradu plniť riadne a včas. Ustanovenie § 11 ods. 8 zák. č. 381/2001 Z. z. upravuje nárok poškodeného
na úrok z omeškania len v súvislosti s porušením povinnosti poisťovateľa v zmysle § 11 ods. 6 zák. č.
381/2001 Z. z., teda porušením povinnosti poisťovateľa súvisiacich so včasným a riadnym prešetrením
poistnej udalosti. Uvedené ustanovenie sa však nijakým spôsobom nezaoberá dôsledkami omeškania

poisťovateľa v súvislosti s omeškaním pri jeho samotnej povinnosti plniť samotnú náhradu. Dôsledky
omeškania v súvislosti so samotnou povinnosťou poisťovateľa plniť nie sú riešené ustanovením §
11 ods. 8, ani iným ustanovením tohto zákona. Na dôsledky omeškania poisťovateľa s plnením jeho
hlavnejprávnejpovinnostiplniťsamotnúnáhraduškodyjepotrebnéaplikovaťvšeobecnýprávnypredpis,ktorým je ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 11 ods. 7 zák. č. 381/2001
Z. z. okrem 15-dňovej lehoty na plnenie začínajúcej skončením prešetrovania poisťovateľa uvádza
alternatívne aj možnosť plnenia poisťovateľa až po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške

náhrady škody. ide však logicky o lehotu na plnenie v prípade nárokov na náhradu škody, ktorých výšku
stanovuje súd až svojim konštitutívnym rozhodnutím. Iný výklad nedáva racionálny zmysel. Žalovaný
si chybne vykladá ustanovenie § 11 ods. 8 zák. č. 381/2001 Z. z., keď ho interpretuje spôsobom,
že poškodený má nárok na úrok za omeškanie jedine v prípade uvedenom v tomto ustanovení. Toto
ustanovenie sa totiž zaoberá len prípadom omeškania poisťovateľa s plnením jeho povinnosti riadne

a včas začať a skončiť prešetrovanie poistnej udalosti a jeho výsledky riadne poškodenému oznámiť.
Avšak toto ustanovenie sa už nezaoberá omeškaním poisťovateľa so splnením jeho inej podstatnejšej
právnej povinnosti včas a riadne poskytnúť poškodenému plnenie náhrady škody, ktoré poisťovateľovi
riadne preukázal. Ustanovenie § 11 ods. 8 nevylučuje vznik nároku poškodeného na úrok z omeškania
pri samotnom omeškaní s poskytnutím peňažného plnenia náhrady škody zo strany poisťovateľa,
a preto nie je možné na základe tohto ustanovenia v takomto prípade nárok na úrok z omeškania

od poškodeného vylúčiť. Výklad prezentovaný zo strany žalovaného je nesprávny aj z dôvodu, že
poisťovateľ by uvedením akéhokoľvek dôvodu a jeho oznámením poškodenému mohol odmietať a
zadržiavať plnenie, ktoré poškodenému riadne a právom patrí a vyhýbať sa tak plneniu svojej základnej
povinnosti poskytnúť poškodenému plnenie náhrady škody, a to bez akýchkoľvek právnych následkov.
Takýto právny názor zjavne odporuje spravodlivému usporiadaniu občianskoprávnych vzťahov. Je tiež

v rozpore s princípom právnej istoty, nakoľko subjektu občianskoprávnych vzťahov umožňuje konať
protiprávne bez akýchkoľvek právnych následkov. To odporuje legitímnym očakávaniam, že subjekty
občianskoprávnych vzťahov budú konať v súlade s jednotlivými zákonnými ustanoveniami, a pokiaľ nie,
budú niesť za to zodpovedajúce právne následky. Žalovaný sa dostal najneskôr dňom 06. 04. 2010 do
omeškania s plnením náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a dňa 23.

10. 2010 do omeškania s plnením náhrady liečebných nákladov. Z uvedených dôvodov navrhol, aby
odvolací súd v napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalobcovi
priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu a jeho vyjadreniu uviedol, že žalovaný podal proti rozsudku

súdu prvej inštancie v časti úroku z omeškania odvolanie, pretože rozhodnutie v tejto časti považuje
za nesprávne a nesúhlasí so zaviazaním žalovaného na zaplatenie úroku z omeškania. Poukázal na
svoje odvolanie zo dňa 25. 05. 2017. Uviedol, že zákon o PZP predstavuje špeciálnu právnu úpravu,
ktorá má prednosť pred ostatnými právnymi predpismi, ktorých použitie pripúšťa len subsidiárne v § 1
ods. 2. Omeškanie poisťovne rieši výslovne lex specialis (zákon o PZP), preto nie je možné aplikovať

ustanovenie § 517 ods. 2 OZ, ktorého sa domáha žalobca. Tohto ustanovenia by sa žalobca mohol
dovolávať v prípade, ak by si nárok na náhradu škody uplatnil voči osobe zodpovednej za škodu,
rozhodne nie však voči poisťovni. Nakoľko si žalobca nároky uplatnil len voči poisťovni, je potrebné
rešpektovať existujúcu právnu úpravu zák. č. 381/2001 Z. z. v platnom znení v čase dopravnej nehody
a posudzovať povinnosť poisťovne zaplatiť poškodenému úroky z omeškania výlučne s ohľadom na §

11 ods. 7 v spojení s § 11 ods. 5 tohto zákona. Iný zákonný podklad pre zaviazanie poisťovne na úrok z
omeškania neexistuje. Z odvolania žalobcu vyplýva, že tento účelovo upravuje znenie ustanovení zák.
č. 381/2001 Z. z., keď neuvádza celé znenie ustanovenia § 11 ods. 6 a 7 (správne tam mali byť odseky 5
a 6). Žalobca, napriek tomu, že sa odvoláva na celý ods. 6 § 11 zák. č. 381/2001 Z. z., vôbec neuvádza
písm. b) citovaného ustanovenia, ktoré uvádza, že v spomínanej lehote troch mesiacov má poisťovateľ

povinnosť poskytnúť písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť alebo, pre ktoré
znížil poistné plnenie, alebo poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie k tým uplatneným nárokom
na náhradu škody, v ktorých nebol v ustanovenej lehote preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa
poskytnúť poistné plnenie a výška poistného plnenia. Žalobca tiež opomína uviesť jednu podstatnú
okolnosťpreskončenieprešetrovaniapoisťovateľa,ktorávyplývapriamozustanovenia§11ods.5písm.

h) zák. č. 381/2001 Z. z. a tou je, že rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a nárok
na náhradu škody bol preukázaný. Nárok na náhradu škody a rozsah povinnosti poisťovateľa nebol v
tomto prípade v lehote troch mesiacov od oznámenia poškodeného o škodovej udalosti dňa 25. 11. 2009
preukázaný, a tak nemohlo skončiť šetrenie poisťovateľa, a teda nemohla nastať ani splatnosť poistného
plnenia. Žalovaný však v lehote troch mesiacov splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 11 ods.

5 písm. b), keď listom z 23. 12. 2009 zaslal písomné vyrozumenie s vysvetlením dôvodu, prečo nemôže
pristúpiť k likvidácii. Keďže žalovaný neporušil povinnosti, ktoré mu ukladá § 11 ods. 5 písm. a) a b)
zák. č. 381/2001 Z. z., nie je povinný platiť úrok z omeškania. Uvedené priamo vyplýva z ustanovenia
§ 11 ods. 7 zák. č. 381/2001 Z. z. Žalobca uvádza, že pri nárokoch bolestné a SSU tieto uplatnil21. 12. 2009 a tým, že doručil aj lekárske posudky, ktorými sa preukazuje výška nároku na náhradu
za bolesť a SSU, tieto nároky aj preukázal. S uvedeným tvrdením nemôže súhlasiť. Preceňovanie a
nespochybniteľnosť lekárskych posudkov o bolestnom a SSU nie je bezvýhradne na mieste. Žalobca

nesprávne zužuje preukázanie rozsahu povinnosti poisťovateľa plniť len na predloženie lekárskych
posudkov o bolestnom a SSU, s čím nesúhlasil. Bodové hodnotenie obsiahnuté v lekárskych posudkoch
o bolestnom a SSU stanovuje výšku týchto nárokov, avšak predmetom prešetrenia je rozsah povinnosti
plniť, čo zahŕňa aj právny základ nároku, teda najmä rozsah zodpovednosti za škodu poisteného, za
ktorého má poisťovateľ poskytnúť plnenie, rozsah spoluviny poškodeného, prípadne premlčanie nároku.

Uvedené možno analogicky uplatniť aj na nárok na náhradu liečebných nákladov. Je nepochybné, že
skúmanie rozsahu zodpovednosti poisteného a rozsahu spoluviny poškodeného bolo aj predmetom
súdneho konania, a tak nemožno tvrdiť, že rozsah povinnosti žalovaného plniť bol preukázaný po 3
mesiacoch od oznámenia poškodeného o škodovej udalosti alebo po troch mesiacoch od predloženia
dokladov k bolestnému a SSU k 30. 08. 2011. Keďže nebol preukázaný rozsah povinnosti žalovaného
plniť, nebolo ukončené šetrenie, a tak ide o prípad, ktorý má na mysli § 11 ods. 6 zákona o PZP,

kedy splatnosť plnenia nastáva po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody
poisťovateľovi. Pokiaľ ide o trovy konania strán, považuje rozhodnutie súdu, ktorým nepriznal žiadnej zo
strán právo na náhradu trov konania, za vecne správne. V sporovom konaní je potrebné pri rozhodovaní
o trovách zohľadniť pomer úspechu strán vo veci a postupovať podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP. Pokiaľ
sa žalobca domáha aplikácie princípov vyjadrených v § 142 ods. 3 OSP, uviedol, že ide o právnu

úpravu, ktorá bola od 01. 07. 2017 nahradená novým CSP. Pokiaľ sa žalobca domáha prehodnotenia
výroku o náhrade trov konania, je ochotný dokonca pripustiť, že možnosť zohľadnenia konkrétnej
miery spoluzavinenia žalobcu na vzniku škody vyplynula až z výsledkov dokazovania, konkrétne z
výsluchov všetkých svedkov na okolnosti, za ktorých sa stala dopravná nehoda, pri ktorej žalobca utrpel
vážne poškodenie zdravia. Z uvedeného možno vyvodiť, že žalobca fakticky tvrdí, že rozsah povinnosti

žalovaného plniť bol stanovený až rozhodnutím súdu, ktorý stanovil po vykonaní dokazovania spoluvinu
žalobcu,atedažalovanýsanemoholdostaťdoomeškaniasplnením.Zuvedenýchdôvodovnavrhol,aby
odvolací súd vyhovel ich odvolaniu a napadnutý rozsudok zmenil vo výroku I. tak, že žalobu v časti 9%
úroku z omeškania ročne zo sumy 37.047,62 eura od 30. 08. 2011 do 17. 01. 2014, zo sumy 36.248,02
eura od 18. 01. 2014 do 14. 04. 2015 a zo sumy 18.798 eur od 15. 04. 2015 do 27. 09. 2016 zamietne.

V súvislosti so zmenou výroku vo veci samej žiadal rozhodnúť aj o trovách konania štátu.

6. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že žalobca súhlasí s tvrdeniami žalovaného
do tej miery, že zák. č. 381/2001 Z. z. je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku právnym predpisom
špeciálnym. Tento zákon však neupravuje osobitne žiadnu komplexnú oblasť poistenia, ale skutočne len

niektoré práva a povinnosti osôb. Komplexne neupravuje ani oblasť omeškania s plnením jednotlivých
práv a povinností podľa tohto zákona. Omeškanie s plnením jednotlivých záväzkov je kompletne
upravené práve v § 516 a nasl. Občianskeho zákonníka. To znamená, že v prípade omeškania s
plnením jednotlivých záväzkov podľa zák. č. 381/2001 Z. z. je potrebné subsidiárne použiť ustanovenia
Občianskeho zákonníka so zohľadnením prípadných osobitných ustanovení obsiahnutých v zák. č.

381/2001 Z. z. V ustanovení § 11 ods. 8 upravuje povinnosť poisťovateľa zaplatiť poškodenému úroky z
omeškania podľa osobitného predpisu v prípade, ak poisťovateľ nesplní povinnosť podľa odseku 6. Ide
o osobitné ustanovenie, ktoré upravuje povinnosť poisťovateľa platiť úroky z omeškania nielen v prípade
omeškania so samotným plnením náhrady škody, ale v prípade omeškania poisťovateľa s plnením
povinností nepeňažnej povahy podľa § 11 ods. 6 zákona o PZP. V žiadnom prípade však z ustanovenia

§ 11 ods. 8 zákona o PZP nevyplýva, že by mal poisťovateľ povinnosť platiť úroky z omeškania
len v prípade uvedenom v tomto ustanovení, ako to interpretuje žalovaný. Predmetné ustanovenie
je koncipované formou implikácie. Ak sa splní podmienka uvedená v prvej časti ustanovenia, má sa
uplatniť následok uvedený v druhej časti ustanovenia. Implikovaná forma ustanovenia však znamená,
že následok uvedený v druhej časti ustanovenia sa vždy uplatní, ak je splnená podmienka v prvej

časti ustanovenia, avšak zároveň neznamená, že sa uplatní len vtedy, nakoľko sa môže uplatniť aj
v iných prípadoch, ktoré nie sú v danom ustanovení vyjadrené podmienkou. Aj keď ustanovenie §
11 ods. 8 zákona o PZP formuluje povinnosť poisťovateľa platiť úroky z omeškania v tam uvedenom
prípade, neznamená to, že ide o jediný prípad, kedy je poisťovateľ povinný platiť úroky z omeškania.
Takýto záver neumožňuje logická interpretácia predmetného ustanovenia v rámci pravidiel formálnej

logiky. V danom prípade existovali pochybnosti o tom, kto viedol motorové vozidlo, ktorého prevádzkou
bola spôsobená žalobcovi škoda, len pri primárnych úkonoch vyšetrovacích orgánov na samotnom
mieste dopravnej nehody. Hneď potom však bolo na základe výsluchov svedkov, lekárskych správ a
znaleckého posudku jednoznačne stanovené, že motorové vozidlo neviedol žalobca, ale E.. Dňa 04. 01.2010 bola voči nemu podaná obžaloba, teda o osobe vodiča motorového vozidla už najneskôr v tom
čase neexistovali žiadne pochybnosti. Žalobca požadoval od žalovaného plnenie nárokov na náhradu
škody predovšetkým z titulu objektívnej zodpovednosti za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky

motorového vozidla v zmysle § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka, pri ktorej nie je potrebné skúmať
subjektívny prvok zavinenia zo strany vodiča motorového vozidla. Podstatným v tomto smere vo vzťahu
k žalovanému bola aj skutočnosť, že motorové vozidlo neviedol samotný žalobca, ale iná osoba, čo
bolo nepochybne zrejmé už z uznesenia o začatí trestného stíhania. Uviedol, že zmyslom povinného
zmluvného poistenia je zabezpečiť poškodenému prevádzkou motorového vozidla nahradenie škody, a

to v čo najkratšom čase. Je preto možné akceptovať, aby poisťovňa zodpovedná za svoje nesprávne
posúdenie povinnosti poskytnúť poistené plnenie prenášala odkladom splatnosti tejto povinnosti na
poškodeného, ale sama musí znášať následky nesprávneho posúdenia svojej povinnosti poskytnúť
poistné plnenia. Okrem toho, v danom prípade omeškanie žalovaného s plnením nebolo z jeho strany
problematické posúdenie spoluzavinenia žalobcu, ale nesprávne vyhodnotenie a nerešpektovanie
predložených lekárskych posudkov. Preto sú tieto argumenty ohľadne spoluzavinenia žalobcu zo strany

žalovaného vo vzťahu k posúdeniu omeškania irelevantné.

7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po preskúmaní napadnutého rozsudku a konania,
ktoré mu predchádzalo, bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní podľa § 385 ods. 1
CSP dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku je potrebné

podľa § 388 CSP zmeniť a v napadnutom zamietajúcom výroku týkajúcom sa úrokov z omeškania podľa
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

8. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 9% úrok
z omeškania ročne zo sumy 37.047,62 eura od 30. 08. 2011 do 17. 01. 2014, zo sumy 36.248,02 eura od

18. 01. 2014 do 14. 04. 2015, zo sumy 18.798 eur od 15. 04. 2015 do 27. 09. 2016, a to všetko do troch
dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. V časti o zaplatenie 58.504,62 eura súd konanie zastavil a vo
zvyšku návrh zamietol. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Nitra trovy štátu v
sume 463,41 eura do 15. dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, vo zvyšku budú trovy štátu hradené z
rozpočtových prostriedkov Okresného súdu Nitra. Rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu

trov konania. V dôsledku odvolania žalovaného bol predmetom odvolania vyhovujúci výrok napadnutého
rozsudku a v dôsledku odvolania žalobcu zamietajúci výrok napadnutého rozsudku, avšak len ohľadom
zamietnutia žaloby v časti priznania úroku z omeškania. V ostatnom zamietajúcom výroku je rozsudok
súdu prvej inštancie z dôvodu absencie odvolania už právoplatný. Predmetom posúdenia odvolacieho
súdu bol potom len nárok na úrok z omeškania zo súm priznaných alebo vyplatených žalobcom titulom

bolestného, sťaženia spoločenského uplatnenia a liečebných nákladov.

9. Podľa § 11 ods. 5 zák. č. 381/2001 Z. z. účinného v čase dopravnej nehody poisťovateľ je povinný
bez zbytočného odkladu začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť
poistné plnenie a do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti:

a) skončiť prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a
oznámiťpoškodenémuvýškupoistnéhoplnenia,akbolrozsahpovinnostipoisťovateľaposkytnúťpoistné
plnenie a nárok na náhradu škody preukázaný,
b) poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť alebo, pre ktoré

znížil poistné plnenie, alebo poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie k tým uplatneným nárokom
na náhradu škody, v ktorých nebol v ustanovenej lehote preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa
poskytnúť poistné plnenie a výška poistného plnenia; písomné vysvetlenie sa považuje za doručené
dňom, keď ho poškodený prevzal, odmietol prevziať, alebo dňom, keď ho pošta vrátila ako nedoručené.

10. Podľa § 11 ods. 6 zák. č. 381/2001 Z. z. účinného v čase dopravnej nehody poisťovateľ je
povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu
povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu
o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie
poistného plnenia.

11. Podľa § 11 ods. 7 zák. č. 381/2001 Z. z. účinného v čase dopravnej nehody, ak poisťovateľ nesplní
povinnosť podľa odseku 5, je povinný zaplatiť poškodenému úroky z omeškania podľa osobitného
predpisu.12. Povinnosť poisťovateľa zakotvená v odseku 5 bola prevzatá zo smernice Európskej únie č. 2000/26/
EÚ a týka sa vymedzenia časového úseku, v rámci ktorého by sa mal nárok poškodeného na náhradu

škody uspokojiť. Poisťovateľ je totiž povinný v lehote troch mesiacov buď ukončiť prešetrovanie poistnej
udalosti a poskytnúť poistné plnenie v lehote 15 dní, ako to predvída odsek 5, alebo v tej istej lehote musí
nárok odôvodnene odmietnuť, resp. musí odôvodniť, z akého dôvodu mu bola vyplatená len časť škody.
Zakotvenie tejto povinnosti do zákona bolo potrebné z toho dôvodu, aby vyšetrovanie poistnej udalosti
nebolo zo strany poisťovateľov zbytočne predlžované. V prípade, že poisťovateľ nesplní povinnosť

zakotvenú v tomto odseku včas, poškodený má právo požiadať o poskytnutie náhradného poistného
plnenia podľa § 24a zákona. Náhradné poistné plnenie poskytne poistný garančný fond, ktorý spravuje
SKP. Dôsledkom nesplnenia tejto povinnosti je tiež povinnosť poisťovateľa zaplatiť úroky z omeškania
podľa odseku 7.

13. Otázkou predpokladov vzniku nároku na zaplatenie úrokov z omeškania v obdobnej veci, teda

z nárokov na bolestné a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia sa zaoberal aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 22. 11. 2018 sp. zn. 3Cdo/145/2017, v ktorom uviedol, že
peňažná sankcia v podobe úrokov z omeškania upravená v § 11 ods. 8 (v čase dopravnej nehody v §
11 ods. 7) zák. č. 381/2001 Z. z. je viazaná na nesplnenie nepeňažnej povinnosti vyjadrenej v § 11 ods.
6 písm. a) alebo b) (v čase dopravnej nehody v § ods. 5 písm. a) alebo b)) zák. č. 381/2001 Z. z.,

účelom ktorej je ochrana poškodeného, aby poisťovňa pod následkom tejto sankcie nezostala nečinná,
aby bola nútená oznámiť v lehote 3 mesiacov poškodenému spôsob vybavenia jeho poistnej udalosti. V
tomto rozhodnutí tiež uviedol, že skutočnosť, že poisťovňa neodôvodnila odmietnutie poistného plnenia
podľa predstáv poškodeného, nemožno vykladať spôsobom, že by si túto povinnosť nesplnila vôbec a
následne prijať záver, že nesplnením tejto povinnosti sa dostala v zmysle § 11 ods. 8 (v čase dopravnej

nehody v § 11 ods. 7) zák. č. 381/2001 Z. z. do omeškania. Dovolací súd sa stotožnil so záverom
odvolacieho súdu v tomto rozhodnutí, ktorý uviedol, že povinnosť zaplatiť úroky z omeškania vzniká
až doručením právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody a žalovaný by sa do omeškania
mohol dostať až v prípade neplnenia si povinnosti, ktorá je mu bola uložená právoplatným rozhodnutím.

14. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že dopravná nehoda sa stala dňa 25. 08.
2008 a žaloba bola na súde podaná dňa 22. 04. 2010. Žalobca si u žalovaného uplatnil nárok na bolestné
a sťaženie spoločenského uplatnenia jeho podaním zo dňa 16. 12. 2009 (č. l. 37), pričom žalovaný v
odvolaníuviedol,žepooznámeníškodovejudalostiprávnymzástupcomžalobcuadoloženímniektorých
dokladov mu listom zo dňa 23. 12. 2009 zaslal písomné vyrozumenie s vysvetlením dôvodu, prečo

nemôžu pristúpiť k likvidácii, čo žalobca nespochybnil. Žaloba bola rozšírená o liečebné náklady dňa 07.
10. 2010 (č. l. 63), pričom žalobca si tento nárok u žalovaného uplatnil podaním zo dňa 05. 05. 2010 (č.
l. 65). Žalovaný sa k tejto časti uplatneného nároku vyjadril v podaní zo dňa 18. 05. 2010 (č. l. 83).

15. Odvolací súd, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie ohľadom

uplatnených nárokov, oznámení žalovaného o výsledkoch šetrení, ako aj o jednotlivých plneniach
žalovaného, ktoré sú podrobne uvedené v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a z ktorých
odvolací súd vychádzal, dospel k záveru, že žalovaný vždy bez zbytočného odkladu začal prešetrovanie
potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a v lehote stanovenej zákonom,
teda do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti, resp. o uplatnení ďalších

nárokov zo škodovej udalosti oznámil žalobcovi výšku poistného plnenia, a pokiaľ nejaké plnenie
odmietol poskytnúť alebo poistné plnenie znížil, splnil si povinnosť a poškodenému písomne oznámil
dôvody, pre ktoré odmietol poskytnúť plnenie, prípadne ho znížil. Ak žalobca v priebehu konania nejaký
z nárokov preukázal, žalovaný pristúpil k plneniu, čo potvrdzujú opakované čiastkové späťvzatia žaloby
žalobcom po plnení žalovaným. Z tohto dôvodu by podľa názoru odvolacieho súdu vznikol žalobcovi

nároknaúrokyzomeškaniaažvprípade,akbysi žalovanýnesplnilpovinnosťuloženúmuprávoplatným
rozhodnutím zaplatiť žalobcovi súdom priznanú náhradu škody. O takýto prípad v danej veci nejde,
pretože plnenia požadované žalobcom mu už boli žalovaným zaplatené, v časti vzal žalobu späť
a konanie je právoplatne zastavené a v časti bol jeho nárok zamietnutý, pričom aj v tejto časti je
rozhodnutie súdu prvej inštancie už právoplatné. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru,

že žalobcovi nárok na úroky z omeškania, tak ako žiadal priznať v odvolacom konaní nevznikol, preto
rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku týkajúcom sa úroku z omeškania
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil a v napadnutom vyhovujúcom výroku podľa §
388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietol.16. Keďže odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, opätovne rozhodoval aj o
výrokoch, ktoré sú od rozhodnutia vo veci samej závislé, teda o výroku o trovách štátu, ako aj o trovách

konania. Pri rozhodovaní o trovách konania odvolací súd vychádzal z toho, že predmetom konania
boli nároky na zaplatenie bolestného, sťaženia spoločenského uplatnenia vrátane zvýšenia sťaženia
spoločenského uplatnenia a úroky z omeškania, pri nároku na bolestné a sťaženie spoločenského
uplatnenia išlo o nároky, ktoré záviseli od znaleckého dokazovania, nárok na zvýšenie sťaženia
spoločenského uplatnenia závisel od úvahy súdu a u nároku na liečebné náklady a úroky z omeškania

ide o nároky, u ktorých je možné stanoviť úspech v konaní. Nároky uplatnené žalobcom tiež boli
nárokmi, podmienenými skončením trestného konania, pričom z konania vyplýva, že žalovaný po
ustálení zodpovednosti E. O. žalobcovi hneď plnil a plnil tiež po zdokladovaní ďalších nárokov žalobcu
aj v priebehu konania, čo bolo už konštatované aj pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania. Obe strany
mali teda v konaní úspech len čiastočný, preto odvolací súd podľa § 255 ods. 2 CSP o trovách konania
rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Takýto výrok tiež zohľadňuje

spravodlivé usporiadanie vzťahov strán, zohľadniac predmet konania, postoj strán v konaní a okolnosti
danej veci.

17. Aj keď terajší procesný predpis nemá ustanovenia o trovách štátu, pretože v zásade pred
vykonanímdôkazunavrhnutýmniektoroustranousúduložístrane,ktorádôkaznavrhla,zložiťpreddavok

na vykonanie tohto dôkazu, keďže v tomto konaní, ktoré začalo ešte za účinnosti predchádzajúceho
procesného predpisu, trovy štátu vznikli, bolo povinnosťou súdu o nich rozhodnúť. Odvolací súd o
trovách štátu rozhodol podľa čl. 4 v spojení s ustanovením § 255 CSP a vychádzal z toho, že súd uhradil
náklady na znalecké dokazovanie v celkovej sume 1.201,60 eura (185,40 eura - č. l. 274, 730,80 eura
- č. l. 261, 159,36 eura - č. l. 262, 151,25 eura - č. l. 297). Keďže rovnako ako u trov konania vychádzal

z čiastočného úspechu oboch strán, potom mal žalovaný uhradiť 50% trov štátu v sume 613,41 eura.
Vzhľadom na úhradu zálohy v sume 150 eur, súd zaviazal žalovaného na doplatok v sume 463,41
eura (613,41 - 150), pričom zvyšné trovy štátu budú, vzhľadom na oslobodenie žalobcu od platenia trov
konania, hradené z rozpočtových prostriedkov súdu.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od

doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).