Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. február 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9CoPr/6/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8714208158
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8714208158.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a sudkýň

JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalobkyne B.. W.Z. S.K., C..
XX.X.XXXX, S. M. XXX/XX, XXX XX M., právne zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr.
Marcel Mašan, s.r.o., so sídlom Školská 257, 059 91 Veľký Slavkov, IČO: 36585935, proti žalovanému
Gymnázium Poprad, so sídlom Kukučínova 4239/1, 058 01 Poprad, IČO: 0161098, zastúpenému
advokátom JUDr. Stanislavom Lampartom, so sídlom Nám. sv. Mikuláša 29, 064 01 Stará Ľubovňa, o
zaplatenie náhrady mzdy s príslušenstvom, takto o odvolaní žalobkyne aj žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Poprad č.k. 17Cpr/17/2014-426 zo dňa 22.6.2018

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo vyhovujúcom výroku I., časti, ktorou súd prvej inštancie uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.226,78 eura netto s 5,50 % p.a. úrokom z omeškania zo sumy
652,71 eura netto od 1.8.2013 do zaplatenia, zo sumy 652,71 eura netto od 1.9.2013 do zaplatenia, zo
sumy 652,71 eura netto od 1.10.2013 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Mení rozsudok vo vyhovujúcom výroku I., časti, ktorou súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť
žalobkyni úrok z omeškania 6 % p.a. zo sumy 238,80 eura netto od 1.7.2012 do zaplatenia a úrok

z omeškania 5,75 % p.a. zo sumy 29,85 eura od 1.8.2012 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku tak, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 8,75 % p.a. zo sumy 238,80 eura
netto od 1.7.2012 do zaplatenia a zo sumy 29,85 eura netto od 1.8.2012 do zaplatenia, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

Potvrdzuje rozsudok vo výroku II., ktorým súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Žiadna zo strán nemá na náhradu trov prvoinštančného ani odvolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto:
„I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 2.226,78 eur netto s 5,50 %-ným p.
a. úrokom z omeškania zo sumy 652,71 eur netto od 01.08.2013 do zaplatenia, zo sumy
652,71 eur netto od 01.09.2013 do zaplatenia, zo sumy 652,71 eur netto od 01.10.2013 do
zaplatenia, s 6 %-ným p. a. úrokom z omeškania zo sumy 238,80 eur netto od 01.07.2012 do
zaplatenia, s 5,75 %-ným p. a. úrokom z omeškania zo sumy 29,85 eur od 01.08.2012 do zaplatenia,

všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .
III. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov konania p r á v o .“V dôvodoch svojho rozhodnutiu uviedol, že žalobkyňa žalobou, súdu doručenou 7.7.2014, žiadala, aby
súd zaviazal žalovaného zaplatiť jej náhradu mzdy vo výške 14.824,98 eura s úrokom z omeškania vo
výške 8,75 % ročne zo sumy 716,56 eura od 1.11.2012 do zaplatenia, zo sumy 716,56 eura od 1.12.2012

do zaplatenia, zo sumy 716,56 eura od 1.1.2013 do zaplatenia, zo sumy 716,56 eura od 1.2.2013 do
zaplatenia, zo sumy 716,56 eura od 1.3.2013 do zaplatenia, zo sumy 716,56 eura od 1.4.2013 do
zaplatenia, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 716.56 eura od 1.5.2013 do zaplatenia, zo sumy 716.56
eura od 1.6.2013 do zaplatenia, zo sumy 716.56 eura od 1.7.2013 do zaplatenia, zo sumy 716.56 eura
od 1.8.2013 do zaplatenia, zo sumy 716.56 eura od 1.9.2013 do zaplatenia, zo sumy 716.56 eura od

1.10.2013 do zaplatenia, vo výške 8,25 % ročne zo sumy 716,56 eura od 1.11.2013 do zaplatenia, zo
sumy 716,56 eura od 1.12.2013 do zaplatenia, zo sumy 716,56 eura od 1.1.2014 do zaplatenia, zo
sumy 716,56 eura od 1.2.2014 do zaplatenia, zo sumy 716,56 eura od 1.3.2014 do zaplatenia, zo sumy
716,56 eura od 1.4.2014 do zaplatenia, zo sumy 716,56 eura od 1.5.2014 do zaplatenia, vo výške 8,5 %
ročne zo sumy 716,56 eura od 1.6.2014 do zaplatenia, zo sumy 160 eur od 1.10.2012 do zaplatenia, zo
sumy 333,78 eura od 1.8.2012 do zaplatenia a na náhradu trov konania. Nárok odôvodnila tým, že dňa

4.6.2012 žalovaný doručil žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru. V konaní Okresného súdu Poprad
sp. zn. 12Cpr 13/2012 súd určil, že výpoveď daná žalovaným žalobkyni je neplatná. Žalobkyňa v konaní
uplatnila nárok na náhradu mzdy za obdobie od 1.9.2012 do 30.4.2014 za 20 mesiacov, v konaní ďalej
uplatnila nárok na zaplatenie osobného príplatku za obdobie máj až august 2014 vo výške 40 eur, keď
žalovaný bezdôvodne krátil žalobkyni osobný príplatok. Taktiež v konaní uplatnila nárok na náhradu

mzdy za dovolenku za 10 dní dovolenky od 22.5.2012 do 31.5.2012. Žalobou uplatnený nárok žalobkyňa
rozčlenila na 3 nároky, prvým bol nárok na náhradu mzdy za obdobie od 1.9.2012 do 30.4.2014 za
20 mesiacov, druhý nárok bol nárok na doplatok mzdy titulom krátenia osobného príplatku za obdobie
máj až august 2012 a tretí nárok bol nárokom za nevyčerpanú dovolenku za 10 dní od 22.5.2012 do
31.5.2012. Žalobkyňa poukázala na to, že žalovanému oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní,

hľadala si prácu, avšak neúspešne, mala preto za to, že jej žaloba je dôvodnou.
Súd konštatoval, že žalovaný so žalobou nesúhlasil. Žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu mzdy za
obdobie 20 mesiacov jej neprislúcha. Nárok je jej možné priznať maximálne za 9 mesiacov.
O návrhu žalobkyne súd pôvodne rozhodol rozsudkom 13.3.2015, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobkyni sumu 6.449,04 eura s 8,75 % p.a. úrokom z omeškania zo sumy 716,56 eura od 1.11.2012

do zaplatenia, zo sumy 716,56 eura od 1.12.2012 do zaplatenia, zo sumy 716,56 eura od 1.1.2013
do zaplatenia, zo sumy 716,56 eura od 1.2.2013 do zaplatenia, zo sumy 716,56 eura od 1.3.2013 do
zaplatenia, zo sumy 716,56 eura od 1.4.2013 do zaplatenia, s 8,5 % p. a. úrokom z omeškania zo sumy
716,56 eura od 1.5.2013 do zaplatenia, zo sumy 716,56 eura od 1.6.2013 do zaplatenia, zo sumy 716,56
eura od 1.7.2013 do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach vo výške 2.200 eur splatných vždy do

15-teho dňa toho ktorého mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku až do zaplatenia s tým,
že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia; v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol; o trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov konania
právo.Protirozsudkuvzákonnejlehotepodalaodvolaniežalobkyňaižalovaný.Odvolacísúdrozsudkom
potvrdil rozsudok vo výroku, ktorým súd žalobe vyhovel a v časti, ktorým zamietol návrh na zaplatenie

osobného príplatku 160 eur s 8,5 % úrokom z omeškania ročne od 1.10.2012 do zaplatenia a zrušil
rozsudok v prevyšujúcej zamietavej časti a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V priebehu ďalšieho konania súd prvej inštancie pripustil zmenu petitu žalobného návrhu na základe
podaniažalobkynezo6.6.2018tak,žežalovanýjepovinnýzaplatiťžalobkynináhradučistejmzdyvsume

7 711,22 eura spolu s úrokmi z omeškania: 8,75 % p.a. zo sumy 238,80 eura od 1.7.2012 do zaplatenia
za náhradu mzdy za mesiac 05/2012; 8,75 % zo sumy 29,85 eura od 1.8.2012 do zaplatenia za náhradu
mzdy za mesiac 06/2012; 8,50 % p.a. zo sumy 652,71 eura od 1.8.2013 do zaplatenia za náhradu mzdy
za mesiac 06/2013; 8,50 % p.a. zo sumy 652,71 eura od 1.9.2013 do zaplatenia za náhradu mzdy za
mesiac 07/2013; 8,50 % p.a. zo sumy 652,71 eura od 1.10.2013 do zaplatenia za náhradu mzdy za

mesiac 08/2013; 8,50 % p.a. zo sumy 652,71 eura od 1.11.2013 do 12.11.2013 do zaplatenia za náhradu
mzdy za mesiac 09/2013; 8,25 % p.a. zo sumy 652,71 eura od 13.11.2013 do zaplatenia za náhradu
mzdy za mesiac 09/2013; 8,25 % p.a. zo sumy 652,71 eura od 1.12.2013 do zaplatenia za náhradu
mzdy za mesiac 10/2013; 8,25 % p.a. zo sumy 652,71 eura od 1.1.2014 do zaplatenia za náhradu
mzdy za mesiac 11/2013; 8,25 % p.a. zo sumy 652,71 eura od 1.2.2014 do zaplatenia za náhradu mzdy

za mesiac 12/2013; 8,25 % p.a. zo sumy 686,75 eura od 1.3.2014 do zaplatenia za náhradu mzdy
za mesiac 01/2014; 8,25 % p.a. zo sumy 686,75 eura od 1.4.2014 do zaplatenia za náhradu mzdy
za mesiac 02/2014; 8,25 % p.a. zo sumy 686,75 eura od 1.5.2014 do zaplatenia za náhradu mzdy za
mesiac 03/2014; 8,25 % zo sumy 686,75 eura od 1.6.2014 do 10.6.2014 do zaplatenia za náhradumzdy za mesiac 04/2014; 8,15 % p.a. zo sumy 686,75 eura od 11.6.2014 do zaplatenia za náhradu
mzdy za mesiac 04/2014; 8,15 % p.a. zo sumy 126,60 eura od 1.7.2014 do zaplatenia za náhradu mzdy
za obdobie od 1.5.2014 do 6.5.2014.

Z dokazovania vykonaného v priebehu celého konania súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa pracovala
u žalovaného na základe pracovnej zmluvy počnúc dňom 25.8.1998. Dňa 4.6.2012 žalovaný doručil
žalobkyni výpoveď. V konaní Okresného súdu Poprad sp. zn. 12Cpr 13/2012 rozsudkom z 27.6.2013
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 26.3.2014 súd určil, že výpoveď daná žalovaným
žalobkyni zo 4.6.2012 je neplatná. V konaní sp. zn. 12Cpr 13/2012 sa žalobkyňa domáhala určenia,

že výpoveď zo 4.6.2012 je neplatná a pracovný pomer žalobkyne u žalovaného založený pracovnou
zmluvou z 25.8.1998 trvá.
Súd zistil, že podľa čl. 8 bod 4 pracovného poriadku žalovaného účinného od 1.9.2011, ak celkový čas,
za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy presahuje 12 mesiacov, môže súd na
žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť plat za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť,
prípadne náhradu platu zamestnancovi vôbec nepriznať.

Podľa oznámenia o výške a zložení funkčného platu od 1.3.2012 žalobkyňa poberala u žalovaného
funkčný plat, ktorého zložkou bol osobný príplatok vo výške 40 eur mesačne od 1.5.2012. Tento osobný
príplatok bol jej odňatý.
Vo výplatných páskach žalobkyne za obdobie roka 2012 je uvedený nárok na dovolenku vo výške 67
dní za obdobie do augusta 2012, následne bol uvedený nárok na dovolenku vo výške 52 dní.

Z prehľadu čerpania dovolenky, ktoré predložil žalovaný, súd zistil, že žalobkyňa čerpala 52 dní
dovolenky, keď zostatok dovolenky z roku 2011 bol 22 dní. Nárok na čerpanie dovolenky k 31.8.2012
bol 30 dní, spolu nárok 52 dní, ktoré boli aj v roku 2012 vyčerpané.
Podľa správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Poprad zo 14.11.2014 žalobkyni neboli vyplácané
dávky v hmotnej núdzi. Podľa správy Sociálnej poisťovne, pobočka Poprad, za obdobie od 1.9.2012 do

28.2.2013 bola vyplatená žalobkyni dávka v nezamestnanosti spolu vo výške 2.287,50 eura. Žalobkyňa
podľa potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Poprad od 1.9.2012 do 4.5.2014 a od 10.1.2014
bola vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie.
Žalobkyňa súdu predložila viaceré potvrdenia o tom, že sa uchádzala o zamestnanie. Išlo o potvrdenia
z obdobia november 2012, apríl, august, september, november, december 2013, február 2014. Súd zistil

taktiež, že žalobkyňa pozastavila živnosť, ktorú mala od 1.8.2012 do 31.3.2013.
Zo znaleckého posudku č. 3/2018 súd zistil, že znalec vyčíslil náhradu mzdy ktretiemu uplatnenému
nároku za absenciu v máji 2012 na sumu 238,80 eura netto a za deň 1.6.2012 na sumu 29.85 eura
netto. Znalec vyčíslil za obdobie od 1.6.2013 do 31.12.2013 čistú priemernú mzdu žalobkyne 4.568,97
eura, čo predstavuje mesačne 652,71 eura netto a od 1.1.2014 do 30.4.2014 čistý zárobok žalobkyne

2.747 eur netto.
Súd prvej inštancie uviedol, že po rozhodní odvolacieho súdu a úprave žalobného petitu predmetom
konania zostal nárok na náhradu mzdy za obdobie 11 mesiacov od 1.6.2013 do 30.4.2014 vo výške
7.442,57 eura netto s príslušenstvom a nárok na náhradu mzdy za 9 dní, konkrétne za dni 22.5.2012,
23.5.2012, 24.5.2012, 25.5.2012, 28.5.2012, 29.5.2012, 30.5.2012, 31.5.2012, 1.6.2012, za ktoré bola

zo strany žalovaného udelená žalobkyni absencia. Za toto obdobie bol nárok vyčíslený vo výške 268,65
eura netto s príslušenstvom.
Vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy za žiadaných 11 mesiacov súd mal za to, že dôvodným je nárok
v rozsahu 1.958,13 eura netto s príslušenstvom za 3 mesiace od 1.6.2013 do 31.8.2013 a dospel k
záveru o tom, že Zákonník práce nezakazuje možnosť dohody o širšom rozsahu nároku zamestnanca

na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru, keďže pracovný poriadok žalovaného
v článku 8 bod 4. uviedol, že ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada
platu presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa povinnosť náhradu platu za čas
presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, príp. náhradu platu zamestnancovi vôbec nepriznať. Mal za
to, že z tohto pracovného poriadku vyplýva, že žalobkyňa má minimálne nárok na náhradu mzdy za

12 mesiacov a pokiaľ súd právoplatne rozhodol o priznaní nároku za 9 mesiacov prvým rozsudkom,
ktorý bol v rozsahu náhrady mzdy za 9 mesiacov potvrdený, priznal ešte nárok na náhradu mzdy za 3
mesiace od 1.6.2013 do 31.8.2013 vo výške 3 x 652,71 eura netto. Nárok na náhradu mzdy netto priznal
z toho dôvodu, že vychádzal z priemerného zárobku netto, ktorý bol uvedený v znaleckom posudku
predloženého žalobkyňou, pričom žalovaný nenamietal výšku priemerného mesačného zárobku netto,

vyplývajúceho zo znaleckého posudku. Celkovo v spojení s prvým z rozsudkov tak súd prvej inštancie
mal za dôvodný nárok na náhradu mzdy u žalobkyne v rozsahu 12 mesiacov. Pokiaľ žalobkyňa žiadala
náhradu celkovo za 20 mesiacov, mal za to, že tento rozsah bol žalobkyňou žiadaný nedôvodne.
Pokiaľ žalobkyňa predložila viaceré potvrdenia o tom, že si hľadala prácu, bol toho názoru, že vprevažnej miere išlo o potvrdenia pre účely evidencie uchádzačov o zamestnanie, keďže potvrdenia sú
so značným časovým odstupom od skončenia pracovného pomeru u žalovaného. Podľa súdu vzhľadom
na pracovný trh v rokoch 2012 - 2014, žalobkyňa sa mohla zamestnať, pokiaľ aj nie v práci, ktorá by

zodpovedala jej kvalifikácii, minimálne v inom odbore v práci, ktorá by síce nezodpovedala kvalifikácii,
ale zdravotnému stavu žalobkyne. Navyše žalobkyňa v období nezamestnanosti pozastavila živnosť, z
ktorej mohla mať aspoň príležitostný príjem. Pokiaľ žalobkyňa v konaní poukazovala na to, že dôvodom,
pre ktorý sa jej nepodarilo nájsť prácu mal byť vplyv štatutárneho zástupcu žalovaného v školstve, mal
súd prvej inštancie jednak za to, že túto skutočnosť žalobkyňa nepreukázala žiadnym prostriedkom

procesného útoku, naviac súdu nejaví sa logické, aby žalovaný po skončení pracovného pomeru
so žalobkyňou mal záujem na tom, aby sa žalobkyňa nezamestnala v inom školskom zariadení. Pri
zamietnutí návrhu v rozsahu, ktorý by celkovo presahoval 12 mesiacov poukázal súd prvej inštancie na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Cdo/204/2009.
Za dôvodný mal súd nárok na náhradu mzdy za vykázanú absenciu žalobkyne, pokiaľ žalovaný
preukazoval to, že v týchto dňoch došlo u žalobkyne k neospravedlnenému zameškaniu práce, dospel

k názoru, že nie je oprávnený opätovne posudzovať ospravedlnenie zameškania práce žalobkyne, keď
uvedené posudzoval súd v konaní sp. zn. 12Cpr/13/2012 a v rozsudku jeho dôvodoch konštatoval, že
„Žalobkyňa požiadala žalovaného o čerpanie dovolenky dňa 18.05.2012 a tento jej čerpanie dovolenky
schválil pod podmienkou predloženia dokladu, ktorý však bližšie nešpecifikoval a identifikoval ho iba
všeobecne tým, že má súvisieť s jej liečením. Žalobkyňa dodatočne doručila podľa dohody odporučenie

príslušného praktického lekára na absolvovanie klimatickej liečby rovnako ako to urobila aj roku 2011,
teda podmienku predloženia dokladu splnila a dovolenku čerpať mohla. V roku 2011 takéto písomné
odporučenie zamestnávateľ akceptoval. V roku 2012 totožné odporučenie praktického lekára vzhľadom
k jej zdravotnému stavu žalovaný už odmietol uznať. Žalobkyňa absolvovala pobyt pri mori, ktorý je v
súlade s doporučením zdravotníckeho zariadenia posudzovaný ako klimatická liečba. Skutočnosť, že

neospravedlnenú neprítomnosť žalobkyne v práci a porušenie pracovnej disciplíny formou absencie.
Ust. § 112 ods. 1 Zákonníka práce umožňuje zamestnávateľovi odvolať pracovníka z dovolenky, preto sa
javí, že tento má legitímny dôvod vedieť o mieste pobytu dovolenky zamestnanca, a teda predpokladať
možné náklady pri jeho odvolaní na pracovisko. Preto postoj žalobkyne neoznámiť miesto pobytu a
rovnako nepredloženie správy Fakultnej nemocnice neskôr pochybnosť o správnosti rozhodnutia o

určení čerpania dovolenky žalobkyňou mimo času hlavných prázdnin. Táto skutočnosť však nie je
podstatná pre rozhodnutie vo veci samej. Žalobkyňa neprítomnosť v práci v dňoch 22.05.2012 a
23.05.2012 ospravedlnila lekárskym potvrdením a pretože podľa jej presvedčenia v týchto dňoch čerpala
dovolenku a neprítomnosť v danom čase osobitne nepreukazovala. V ďalších dňoch bola neprítomná po
dohode s organizáciou o čerpaní dovolenky. Logicky organizácii doklad o hospitalizácii neprekladala. Z

výpovede svedkov vyplynulo, že základom pre možnosť čerpania dovolenky v určených dňoch bolo jej
prejednanie medzi pracovníkom a štatutárnym zástupcom, jej schválenie a následné vypísanie tlačiva
o čerpaní dovolenky. Podpisom štatutárny zástupca na tlačivo už iba deklaroval čerpanie dovolenky
zamestnancom.“
Odkazujúc na názor vyplývajúci z iného rozhodnutia súdu, priznal preto žalobkyni uplatnenú náhradu

mzdy tak, ako žiadala, a to taktiež ako náhradu mzdy netto, výška ktorej vyplývala zo znaleckého
posudku, ktorú výšku žalovaný nerozporoval.
Pri právnom posúdení vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení Zákonníka práce - § 252i ods. 4, §
79 ods. 1, § 134 ods. 1, § 79 ods. 2, § 84 ods. 2, § 1 ods. 6, § 116 ods. 1, § 1 ods. 4, z ustanovení
Občianskeho zákonníka - § 121 ods. 3, § 517 a z ustanovenia § 10c a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády

Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.
Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 2 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obe strany sporu.
Žalobkyňa podala odvolanie voči výroku I. čo do úroku z omeškania, voči výroku II. a voči výroku III.

Podľa žalobkyne daný je odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h).
Čo sa týka odvolania voči časti vyhovujúceho výroku, podľa žalobkyne súd prvej inštancie nesprávne
rozhodol o úroku z omeškania keď v odôvodnení uviedol, že výška úroku je 8 %, avšak úrok z omeškania
priznal vo výške 5,5, resp. 5,75 až 6 %, čo je v rozpore s odôvodnením rozhodnutia a platnou právnou
úpravou.

Súd prvej inštancie taktiež nesprávne rozhodol pokiaľ nad rámec 12 mesiacov na žiadosť žalovaného
náhradu mzdy nepriznal. Žalobkyňa preukázala, že v období od 1.9.2012 do 28.2.2013 bola
nezamestnaná, evidovaná bola na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Poprade, poberala dávku
v nezamestnanosti v období od 4.10.2012 do 13.10.2012, od 5.2.2013 do 15.2.2013 a od 13.3.2013do 11.4.2013 bola práceneschopná, teda aj keby u žalovaného pracovala, pre prekážky v práci na
strane zamestnanca nebola schopná vykonávať prácu pre žalovaného. Snažila sa nájsť si prácu, avšak
nepodarilo sa jej to, najmä pre vplyv štatutárneho zástupcu žalovaného v školstve. Súd konštatoval a

opísal, kde a u akých možných zamestnávateľov sa žalobkyňa uchádzala o prácu, jeho rozhodnutie je
však nelogické a arbitrárne keď konštatuje, že sa snažila nájsť si zamestnanie, bola riadne evidovaná
ako nezamestnaná, na druhej strane však súd konštatoval, že dôkazné bremeno neuniesla vo vzťahu k
tomu, že sa jej nepodarilo nájsť zamestnanie. Pokiaľ súd prvej inštancie poukazoval na to, že žalobkyňa
pozastavila živnosť, bolo to ešte v roku 2012, teda pred tým, ako s ňou bol neplatne skončený pracovný

pomer. Záver súdu v možnosti zabezpečiť si obživu prostredníctvom tejto živnosti je len domnienkou
súdu bez akýchkoľvek reálnych dôkazov. Taktiež nie je preskúmateľné, prečo žalobkyni priznal čistú
mzdu. Súd sa neriadil zákonom č. 553/2003 Z.z., ktorý je pre súd smerodajný, nakoľko žalobkyňa je
pedagogickou pracovníčkou a spôsob jej odmeňovania je upravený v tomto zákone. Žalobkyňa preto
žiadala, aby bol rozsudok súdu prvej inštancie zmenený tak, že žalobkyni bude priznaná náhrada vo
výške 5.484,44 eura netto spolu s 8,75 % p.a. zo sumy 238,80 eura netto od 1.7.2012 do zaplatenia

za náhradu mzdy za mesiac 05/2012; 8,75 % zo sumy 29,85 eura netto od 1. 8. 2012 do zaplatenia za
náhradu mzdy za mesiac 06/2012; 8,50 % p.a. zo sumy 652,71 eura netto od 1.8.2013 do zaplatenia za
náhradu mzdy za mesiac 06/2013; 8,50 % p.a. zo sumy 652,71 eura netto od 1.9.2013 do zaplatenia za
náhradu mzdy za mesiac 07/2013; 8,50 % p.a, zo sumy 652,71 eura netto od 1.10. 2013 do zaplatenia za
náhradumzdyzamesiac08/2013;8,50%p.a.zosumy652,71euranettood1.11.2013do12.11.2013do

zaplatenia za náhradu mzdy za mesiac 09/2013; 8,25 % p.a. zo sumy 652,71 eura netto od 13.11.2013
do zaplatenia za náhradu mzdy za mesiac 09/2013; 8,25 % p.a. netto zo sumy 652,71 eura netto od
1.12.2013 do zaplatenia za náhradu mzdy za mesiac 10/2013; 8,25 % p.a. zo sumy 652,71 eura netto
od 1.1.2014 do zaplatenia za náhradu mzdy za mesiac 11/2013; 8,25 % p.a. zo sumy 652,71 eura netto
od 1.2.2014 do zaplatenia za náhradu mzdy za mesiac 12/2013; 8,25 % p.a. zo sumy 686,75 eura netto

od 1. 3.2014 do zaplatenia za náhradu mzdy za mesiac 01/2014; 8,25 % p.a. zo sumy 686,75 eura od
1.4.2014 do zaplatenia za náhradu mzdy za mesiac 02/2014; 8,25 %p.a. zo sumy 686,75 eura netto
od 1. 5.2014 do zaplatenia za náhradu mzdy za mesiac 03/2014; 8,25 % zo sumy 686,75 eura netto
od 1.6.2014 do 10. 6. 2014 do zaplatenia za náhradu mzdy za mesiac 04/2014; 8,15 % p.a. zo sumy
686,75 eura od 11.6.2014 do zaplatenia za náhradu mzdy za mesiac 04/2014; 8,15 % p.a. zo sumy

126,60 eura netto od 1.7.2014 do zaplatenia za náhradu mzdy za obdobie od 1.5.2014 do 6.5.2014 a
priznať žalobkyni 100 % náhradu trov konania.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že je jej vecou, či rozsudok prijme alebo nie.
Poukázal na svoje vyjadrenia prezentované v priebehu konania.

4.Vočirozsudkusúduprvejinštanciepodalodvolanieajžalovaný,atoibavočivýrokuI.rozsudku,ktorým
bol zaviazaný na zaplatenie istiny 2.226,78 eura s úrokom z omeškania, a to z dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. h) CSP, keď podľa žalovaného rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. V rozhodujúcom čase v čase výpovede bolo stanovené Zákonníkom práce

§ 79 ods. 2, že maximálny čas náhrady mzdy v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru
je 9 mesiacov. Pokiaľ súd priznal náhradu mzdy v konaní spolu za 12 mesiacov, teda o 3 mesiace
viac, je to viac ako určoval Zákonník práce. Pokiaľ súd poukázal na § 1 ods. 6 Zákonníka práce s
odkazom na to, že v pracovnoprávnych vzťahoch je možné upraviť podmienky zamestnania a pracovné
podmienky zamestnanca výhodnejšie ako to upravuje tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis,

má za to, že zákonodarca mal na mysli úpravu napr. mzdových príplatkov, dĺžky dovolenky a pod. Pod
toto ustanovenie nemôže spadať predĺženie kogentne určenej úpravy dĺžky náhrady mzdy pri neplatnom
skončení pracovného pomeru. Preto pracovný poriadok v čl. 8 ods. 4 je neplatný z dôvodu, že takáto
úprava navýšenia nie je podľa platného práva možná, nakoľko pracovný poriadok nesmie byť v rozpore
s platným právom. Nakoľko pracovný poriadok upravoval vzťahy nad povolený a presne určený rámec,

je táto jeho úprava neplatná. Pokiaľ súd priznal nárok na náhradu mzdy za udelenú absenciu, žalovaný
poukázal na to, že pri udeľovaní absencie - neuznaní dôvodov neprítomnosti žalobkyne v práci boli
splnené všetky zákonné podmienky a absencia bola riadne schválená. O tom, že absencia nebola
dôvodná, nebolo podľa odvolateľa súdom meritórne rozhodnuté, nakoľko táto skutočnosť nebola pred
týmto konaním riadne žalovaná. Poukázanie na odôvodnenie súdu v rozsudku 12Cpr/13/2012 nie je

podľa žalovaného postačujúce. Žalovaný doplnil, že má za to, že pokiaľ súd uzatvoril, že ustanovenie
pracovného poriadku je na mieste a náhradu určil dobou 12 mesiacov a ďalšie navýšenie neuznal, tak
v tomto prípade má za to, že súd riadne zohľadnil všetky špecifiká sporu a náhradu mzdy nad dobu 12
mesiacov dôvodne a spravodlivo nepriznal. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súduprvej inštancie zmenil a žalobu vo výroku I. zamietol, prípadne rozsudok v tejto napadnutej časti zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že námietkami žalovaného sa súd zaoberal
vo svojom rozhodnutí, a to aj Krajský súd v Prešove, ktorý uviedol, že Zákonník práce nezakazuje
dohodnúť pre zamestnanca výhodnejšie podmienky.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP),

vzhľadom na včas podané odvolania oboch strán sporu, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v rozsahu a z dôvodov uplatnených v odvolaniach, vrátane konania mu predchádzajúceho,
v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario). Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku uverejnil na úradnej tabuli, ako aj webovej
stránke Krajského súdu v Prešove dňa 31.1.2019 (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru o čiastočnej
opodstatnenosti odvolania žalobkyne a neopodstatnenosti odvolania žalovaného.

7. Obidve strany sporu konštruovali odvolania na tvrdení o nesprávnosti právneho posúdenia súdom
prvej inštancie, žalobkyňa aj na nesprávnosti zistenia skutkového stavu veci a nepreskúmateľnosti
rozsudku.

8. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nemu vtedy, ak súd nepoužil správny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

9. Nesprávne skutkové zistenia sú také zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke,
a ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dochádza k tomu vtedy, ak súd vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov alebo vyjadrení strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania
najavo alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané alebo vyšli najavo, opomenul.

Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

10. Nepreskúmateľným je také rozhodnutie súdu, právne závery ktorého sú v extrémnom nesúlade so
skutkovými zisteniami, resp. právne závery pri žiadnej z možných interpretácií z dôvodov rozhodnutia
nevyplývajú, alebo sú nedostatočne argumentačne podložené.

11. Oboznámením sa s obsahom spisu, odôvodením napadnutého rozsudku, zisteným skutkovým
stavom, právnym posúdením uplatneného nároku súdom prvej inštancie, odvolací súd konštatuje, s
výnimkou časti rozhodnutia o príslušenstve, postačujúco z vykonaného dokazovania zistený skutkový
stav, potrebný pre rozhodnutie vo veci, ako aj správne právne posúdenie vystihujúce podstatu súdenej

veci. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmý vzťah medzi skutkovými zisteniami, úvahami pri hodnotení
dôkazov a právnym záverom, rešpektujúcim právny názor odvolacieho súdu uvedený v jeho zrušujúcom
uznesení, rozhodnutie je preskúmateľné a presvedčivé.
Odvolacísúdsapreto,svýnimkoučastirozhodnutiaopríslušenstvestotožňujesodôvodnenímrozsudku
vo vzťahu k záveru, ku ktorému dospel, a k odvolacím námietkam strán sporu preto len dodáva:

12. Strany sporu, ako z rozsudku, ale aj z listín zo spisu vyplýva, nerozporovali výšku priemerného
mesačného zárobku, netto. Diametrálne odlišný postoj v odvolaní prezentovali len vo vzťahu k obdobiu
presahujúcemu obdobie 9 mesiacov, za ktoré žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu mzdy. Kým
žalobkyňa mienila, že by mala mať nárok ešte za ďalších 11 mesiacov, t.j. okrem obdobia 9 mesiacov,

vo vzťahu, ku ktorým bolo už právoplatne rozhodnuté, žalovaný mienil, že priznanie náhrady nad 9
mesiacov, čo má vyplývať z § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom období, by bolo
v rozpore s právnou úpravou.

13. K odvolacej argumentácii žalovaného dal v základných kontúrach odpoveď odvolací súd v uznesení

č.k. 19CoPr/4/2015z 29.9.2015, ktorým prvý rozsudok súdu prvej inštancie, rozsudok z 13.3.2015, v
časti zrušil.Podľa § 84 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2012, pracovný poriadok bližšie
konkretizuje v súlade s právnymi predpismi ustanovenia tohto zákona podľa osobitných podmienok
zamestnávateľa.

Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia je pracovný poriadok základnou internou
pracovnoprávnou normou, prostredníctvom ktorej zamestnávateľ nastavuje pravidlá, ktoré nemôžu
byť menej priaznivé ako tie, ktoré sú uvedené v Zákonníku práce. Zákonník práce neurčuje obsah
pracovného poriadku, vychádzajúc z princípu zmluvnosti pracovnoprávnych vzťahov, ale aj potreby
existencie kontrolných mechanizmov v zmysle právnej garancie naplnenia legitímnych očakávaní

účastníkov pracovného vzťahu, má pracovný poriadok normatívny charakter.
Záväznosť pracovného poriadku žalovaného v konaní spochybnená nebola, platnosť nadobudol
1.9.2011, spornou zostala otázka, či nie je v rozpore s právnou úpravou tá jeho časť, konkrétne čl. 8 bod
4, z výkladu a obsahu ktorého vyplýva legitímnosť očakávania zamestnanca, s ktorým zamestnávateľ
neplatne skončil pracovný pomer, zníženie náhrady mzdy až za obdobie presahujúce 12 mesiacov,
pokiaľ zamestnávateľ súd o zníženie požiada.

14. Pracovnoprávny charakter vzťahu nie je pritom obmedzený len na obdobie trvania pracovného
pomeru, ak žalovaný v pracovnom poriadku upravil podmienku zamestnania, ku ktorej bezpochyby patrí
aj odmena za prácu, transformujúca sa pri neplatnosti pracovného pomeru na nárok na náhradu mzdy
výhodnejšie ako to upravuje Zákonník práce, nie je možné uvedené považovať za odchýlenie sa od

zákona, dôsledkom ktorého by mala byť prípadná neplatnosť pracovného poriadku žalovaného v tejto
časti. Naviac, všeobecnou právnou zásadou je zásada, že neplatnosti, tvrdenia neplatnosti, nemôže
sa domáhať ten, kto túto neplatnosť sám spôsobil za situácie, že protistrana vychádza z relevantnosti
právneho úkonu alebo nároku vyplývajúceho z právneho vzťahu.

15. Z uvedeného dôvodu je podľa názoru odvolacieho súdu rozhodnutie súdu prvej inštancie, pokiaľ
uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za ďalšie 3 mesiace presahujúcu už dovtedy
právoplatne priznanú náhradu mzdy za 9 mesiacov, správne.

16. Správne je ale taktiež rozhodnutie súdu prvej inštancie pokiaľ žalobu o náhradu mzdy titulom

neplatného skončenia pracovného pomeru v rozsahu prevyšujúcom 12 mesiacov zamietol. Súd prvej
inštancie v bode 36. odôvodnenia rozsudku detailne vyhodnotil nepreukázanie predpokladov pre
priznanie náhrady nad rozsah 12 mesiacov. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou súdu prvej
inštancie, podľa ktorej potvrdenia o tom, že sa žalobkyňa uchádzala o zamestnanie, z ktorých vyplýva
značný časový odstup od skončenia pracovného pomeru, nesvedčia o tom, že vyvíjala iniciatívu

potrebnú pre získanie zamestnania u iného zamestnávateľa. Pozastavenie živnosti v uvedenom období
taktiež nenasvedčuje záujmu o činnosť, z ktorej by mohol plynúť potrebný príjem. Tvrdenie žalobkyne
v tom zmysle, že nemožnosť nájsť si prácu mala byť ovplyvnená negatívnou činnosťou štatutárneho
zástupcu žalovaného, zostala len v polohe ničím nepreukázaného tvrdenia a v zhode s názorom súdu
prvej inštancie aj vykazujúceho znaky nepravdepodobnosti.

17. Vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy za žalovaným vykázanú absenciu neprítomnosti žalobkyne na
pracovisku žalovaný len stručne v rámci odvolania uviedol nepostačujúcosť dôvodov rozsudku s tým,
že poukázanie na dôvody v rozsudku sp. zn. 12Cpr/13/2012 nie je podľa neho postačujúce.
Vychádzajúc z takto sformulovanej odvolacej argumentácie, bez jej bližšieho zdôvodnenia postačuje

podľa odvolacieho súdu len odkaz na bod 39. rozsudku súdu prvej inštancie, z ktorého práve naopak
vyplýva logické zdôvodnenie toho, prečo bol dôvodný nárok žalobkyne na náhradu mzdy za obdobie od
25.5.2012 do 1.6.2012, s ktorým sa odvolací súd stotožnil taktiež.

18. Žalobkyňa v odvolaní namietla nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie aj vo vzťahu k úrokom

z omeškania v tom zmysle, že úrok „krátil“, v dôvodoch rozsudku vychádzal z výšky úroku 8 %, vo výroku
uviedol nižšiu úrokovú sadzbu.

19. Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na
právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.Podľa § 10c Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ak záväzkový vzťah vznikol pred 1.
februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za
dobu omeškania po 31. januári 2013.

Podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do 1.2.2013,
výška úrokov z omeškania je o osem percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 1.2.2013,
výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

20. Čo sa týka úroku z omeškania z priznaných súm po 652,71 eura, súd prvej inštancie správne v
súlade s citovanou právnou úpravou rozhodol aj o výške úroku z omeškania, t.j. správne priznal úrok z

omeškania vo výške 5,50 % ročne za obdobie meškania s úhradou sumy 652,71 eura netto od 1.8.2013,
s úhradou sumou 652,71 eura netto od 1.9.2013 a zo sumy 652,71 eura netto od 1.10.2013
do zaplatenia, nakoľko v prvý deň meškania bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky
k týmto dňom vo výške 0,50 %. V tejto časti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

21. Čo sa však týka nároku na úrok z omeškania zo sumy 238,80 eura netto od 1.7.2012 do zaplatenia,
a zo sumy 29,85 eura netto od 1.8.2012 do zaplatenia, v tom čase bola základná úroková sadzbe
Európskej centrálnej banky k prvému dňu mesiaca 1,00 %, a keďže k počiatku meškania došlo pred
1.2.2013,výškaúrokovbolao8percentuálnychbodovvyššia,akozákladnásadzbaEurópskejcentrálnej
banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, t.j. spolu 9 %.

22. Žalobkyňa podaním zo 6.6.2018, ktoré bolo žiadosťou o pripustenie zmeny petitu návrhu, ktorej
súd prvej inštancie vyhovel, žiadala úrok z omeškania zo sumy 238,80 eura vo výške 8,75 % ročne od
1.7.2012 do zaplatenia a zo sumy 29,85 eura taktiež vo výške 8,75 % ročne od 1.8.2012 do zaplatenia.
Nakoľko súd je návrhom viazaný v tom zmysle, že ho nemôže prekročiť a súd prvej inštancie o výške

úrokov z omeškania z týchto súm rozhodol nesprávne, odvolací súd v časti vyhovujúceho výroku, ako je
uvedené vo výroku rozsudku, tento podľa § 388 CSP zmenil, okrem zmeny časti vyhovujúceho výroku
rozsudku rozsudok podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
Pri rozhodovaní prihliadal pritom na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS/78/05).

23. O trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a 2 CSP
v spojení s § 255 ods. 2 CSP vychádzajúc z komplexného posúdenia výsledku sporu v zmysle pomeru
úspechu k neúspechu oboch strán vo vzťahu k predmetu konania. Žalobkyňa bola úspešná vo vzťahu k

nároku na náhradu mzdy za obdobie 12 mesiacov aj vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy za žalovaným
vykázanú absenciu, žalovaný bol úspešný vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy presahujúcemu 12
mesiacov aj vo vzťahu k nároku na osobný príplatok, preto rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na
náhradu trov prvoinštančného ani odvolacieho konania právo.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.