Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 4. november 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Co/53/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216437
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Hritzová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216437.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Hritzovej a členov senátu

JUDr. Jána Bzdúška a JUDr. Pavla Lukáča, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864
421,protižalovanému:Slovenskárepublika,vjejmene:MinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,
Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 14C/96/2013-52 zo dňa 17.12.2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 14C/96/2013-52 zo dňa 17.12.2013 p o t v r d z u j e .
Odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh žalobcu, ktorým sa domáhal náhrady škody a

nemajetkovej ujmy zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, ods. 2,
§ 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu pri výkone verejnej moci, § 41 ods. 1, 2 písm. c/, d/, i/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).
Uviedol, že žalobca sa písomne podanou žalobou doručenou dňa 28.09.2012 domáhal od žalovaného
zaplatenia majetkovej škody v sume 125,-- eur a nemajetkovej ujmy v sume 484,97 eura, keď Okresný

súd Levice o návrhu na vydanie poverenia rozhodol po 263 dňoch vo veci vedenej exekútorom v konaní
vedenom pod sp. zn. 16Er/594/2010 a to tak, že zamietol návrh na vydanie poverenia.
Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom právneho zástupcu žalobcu, oboznámením sa s
listinnými dôkazmi, a to: uznesením Krajského súdu v Nitre, odpoveďou žalobcu, spisom Okresného
súdu Levice sp. zn. 16Er/594/2010 a písomnými vyjadreniami žalobcu a žalovaného a zistil nasledovný
skutkový a právny stav:
Zo spisu sp. zn. 16Er/594/2010 Okresného súdu Levice súd prvého stupňa zistil, že dňa 12.05.2010

bola pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým spísaná zápisnica obsahujúca návrh na
vykonanie exekúcie proti povinnej Y. W. na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 01437/10 zo dňa 29.03.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 19.04.2010 a vykonateľnosť dňa 22.04.2010. Exekučný súd výzvou zo dňa 31.08.2010 vyzval
oprávneného na predloženie zmenky, ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného titulu, pričom
oprávnený na predmetnú výzvu reagoval až dňa 22.09.2010. Ešte pred predložením zmluvy o úvere
založil oprávnený do spisu sťažnosť a podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu - prieťahy v

konaní zo dňa 30.08.2010. Exekučný súd uznesením zo dňa 03.11.2010 č. k. 16Er/594/2010-15 žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený,
ktorý následne vzal svoje odvolanie späť v dôsledku čoho exekučný súd uznesením zo dňa 21.07.2011
exekučné konanie zastavil.Žalobca namietal, že exekučný súd sa dopustil nesprávneho postupu tým, že rozhodnutie v danej
veci vydal nie v zákonnej, 15 dňovej lehote, ale po viac ako 263 dňoch. Súd prvého stupňa v tomto
prípade skúmal, či exekučný súd dodržal zákonnú 15-dňovú lehotu, z akého dôvodu táto dodržaná

nebola a či je tu existencia dôvodu na náhradu škody, a či vôbec nejaká škoda vznikla. Podľa §
41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, účinného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia (t.
j. od. 01.06.2010 do 31.05.2011), bolo v čase podania žiadosti o udelenie poverenia (16.07.2010)
možné vydať poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených, ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v uvedenej časti novelizovaný tak, že

exekučným titulom boli vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov.
Podľa žalobcu, rozhodcovský rozsudok je exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného
poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku novelou účinnou od 01.06.2011. Novelizácia predmetného ustanovenia by bola nadbytočná,
ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i/. Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný
titul považoval podľa písmena d/ potvrdzuje aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa

ktorého k novele účinnej od 01.06.2010 o zániku 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe
rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu potreby preskúmavania písomností pre prípad neprípustnosti
exekúcie. Zákon číslo 144/2010 Z. z., ktorý novelizoval Exekučný poriadok, sa vzťahuje aj na konania
začaté pred účinnosťou tohto zákona (komentár k § 44 Exekučného poriadku). K vydávaniu poverení
na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2

písm. d/ Exekučného poriadku. Pre výklad zákona je podstatný úmysel zákonodarcu - Národnej Rady
SR prezentovaný v dôvodovej správe k novele § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku. Podľa
zdôvodnenia žalobcu by súd musel vydávať poverenie na základe rozhodcovského rozsudku v lehote
15 dní s poukazom na § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku aj v súčasnosti, keď rozhodcovské
rozsudky sú uvedené v ustanovení § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, čo je nižšie uvádzanou

judikatúrou vyvrátené. Nárok na náhradu škody si žalobca uplatňoval výlučne podľa § 9 zákona č.
514/2003 Z. z., keď podľa neho príslušný súd svojím postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov
v konaní. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že exekučné konanie bolo vedené v čase účinnosti
Exekučného poriadku, kde v § 44 ods. 2 je uvedené, že 15 dňová lehota na vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/, t. j. ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so
zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Žiadosť o udelenie
poverenia bola súdu doručená 16.07.2010 a súd rozhodol o tejto žiadosti dňa 03.11.2010, t. j. rozhodol
po troch mesiacoch. Je nesporné, že exekučný súd nerozhodol v lehote 15 dní, tak, ako to ustanovuje

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V tomto prípade je potrebné uviesť, že v čase podania žiadostí
na vydanie poverenia (16.07.2010) lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu neexistovala. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, platného v čase
podania žiadosti o udelenie poverenia (16.07.2010) upravovalo povinnosť súdu vydať poverenie v
lehote 15 dní, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na

vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, pričom táto lehota sa netýkala prípadov, ak
bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku). Samotné
znenie zákonného ustanovenia oprávňovalo exekučný súd ex offo skúmať exekučný titul nielen z
formálneho, ale aj z vecného hľadiska. Z tohto údaju jednoznačne vyplýva, že tvrdenie žalobcu, že
exekučný súd rozhodol po zákonom stanovenej lehote, s omeškaním viac ako 263 dní, je nepravdivé

a zavádzajúce. V danej veci je potrebné konštatovať, že iba samotná skutočnosť, že súd rozhodol
v exekučnej veci po troch mesiacoch od podania žiadosti o udelenie poverenia neznamená, že sa
dopustil nesprávneho postupu, keďže v tomto prípade 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatila.
V spise sa nenachádzajú žiadne urgencie na vydanie rozhodnutia, ani sťažnosť na prieťahy v konaní.
Súd poukázal na to, že oprávnený voči uzneseniu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia odvolanie

podal, ale odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. S poukazom na
ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preto nie je možné posudzovať postup exekučného súdu
pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia po 15-dňovej lehote ako nesprávny.
Žalobca v písomnom stanovisku uviedol minimálne niekoľko urgencií vo veci vydania poverenia, ktoré sa
vexekučnýmspisochnenachádzajúanekorešpondujeaniúdajodobeomeškaniauvádzanýmžalobcom

v žalobe (263 dní) s exekučným spisom. Na základe týchto skutočností súd prvého stupňa vyhodnotil
údaje žalobcu ako nesprávne, zavádzajúce, ktoré sú dôkazom toho, že žalobca ako oprávnený nemal
dostatočný prehľad o veci, na základe čoho vyznievajú jeho tvrdenia o údajnej majetkovej škode či
dôvodoch pre nemajetkovú škodu značne nedôveryhodne. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňamal za preukázané, že v danej exekučnej veci vedenej Okresným súdom Levice sp. zn. 16Er/594/2010
nezistilžiadennesprávnyúradnýpostup,zakladajúcinároknanáhradumajetkovejškodyanemajetkovej
ujmy žalobcu.

Súd prvého stupňa vznesenú námietku premlčania zo strany žalobcu neakceptoval, pretože mal za to,
že v danom prípade sa žalobca dozvedel o tom, že súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia dňa
12.11.2010 doručením uznesenia, ktorý deň mohol byť považovaný za deň, kedy sa dozvedel o škode
a od toho dňa začala plynúť trojročná premlčacia lehota, ktorá uplynula dňa 13.11.2013.
Podľa názoru súdu 1. stupňa, žalobca nepredložil žiaden dôkaz o existencii majetkovej škody 125,--

eur, keď síce zdôvodnil z akých položiek táto škoda pozostáva (70,-- eur na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, 40,-- eur na
udržiavanie a správu informačného systému, 15,-- eur na administratívne spracovanie textov urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu
konania na exekučnom súde), avšak žiadny dôkaz v tomto smere súdu nepredložil. Okrem toho súd

poznamenal, že v exekučnom spise sa nenachádza žiadna urgencia, žiadosť, či sťažnosť oprávneného,
z ktorého dôvodu nemohli oprávnenému vzniknúť náklady na administratívne spracovanie textov
urgencií(okremsťažnostizodňa30.08.2010).Ibasamotnétvrdeniežalobcuoexistenciivyššieuvedenej
škody nie je možné považovať za preukázanú existenciu výšky škody. Súd vyčíslenú výšku škody
vynaloženú na správu pohľadávky, ako aj výšku škody na udržiavanie a správu informačného systému

považoval za účelovú, nepreukázanú, pretože žalobca by musel pohľadávku spravovať informačným
systémom aj za situácie, ak by bol exekučný súd rozhodol bezodkladne po doručení žiadosti o udelenie
poverenia. Je však nesporné, že žalobca žiadnym spôsobom žalovanú výšku hmotnej škody súdu
nepreukázal a zároveň nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a konaním žalovaného.
K uplatnenej nemajetkovej ujme súd poznamenal, že táto bola uplatnená neopodstatnene, nakoľko

súd skonštatoval, že k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nedošlo, teda nedošlo
porušeniu základného práva na súdnu ochranu, nedošlo k vnútorným zásahom do spoločnosti, k
ovplyvňovaniu podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušeniu práv žalobcu, strate legitímnych
očakávaní, k strate dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich
konečné vymoženie pohľadávky tak, ako to žalobca sám v podanej žalobe tvrdí, pričom toto svoje

tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal a vykonaným dokazovaním bolo zistené a preukázané, že
k týmto jeho tvrdeniam zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo. Vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti, súd dospel k názoru, že na strane žalovaného, konajúceho cestou exekučného súdu,
nedošloknesprávnemuúradnémupostupu,vovecisaďalejnezaoberalanivýškoumajetkovejškodyani
nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený právny základ a to zodpovednosť žalovaného za uplatňovanú

ujmu. Majetková škoda nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí automaticky len od zistenia
nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci v odôvodnení
konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej
ujmy. Predmetnú žalobu súd vyhodnotil ako účelovú a to aj s poukazom na ďalšie, hromadne podané
totožné návrhy, v ktorých žalobca taktiež neuvádza správne údaje o počte dní omeškania, nepreukazuje

existenciu škody, príčinnú súvislosť a pod. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, súd žalobu
žalobcu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak,
že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si ich neuplatnil a
žiadne trovy mu ani nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnom stanovenej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho

zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedol,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na
základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval

hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho
vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej
skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil
svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má
dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný

ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z.
a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Vytkol mu tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenejnesprávnym úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto
súvislosti poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré
skutočnosti len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz

označil aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov
však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania

právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo
zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd

má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za

prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa §
219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci
a vec aj správne právne posúdil.

Zobsahuspisuodvolacísúdzistil,žepredmetomkonaniajezaplateniesumy125,--eur,ktorejzaplatenia
sa žalobca domáha z dôvodu náhrady škody a sumy 484,97 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. Ako právny základ návrhu na začatie konania žalobca uviedol škodu, ktorá
mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom
konaní vedenom pod. sp. zn. 16Er/594/2010. Nesprávny úradný postup mal vzniknúť v dôsledku toho,

že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 03.11.2010
(konanie sa začalo dňa 12.05.2010) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, t. j.
až po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty, pričom zároveň vykonaním postupu podľa § 44
ods. 2 Exekučného poriadku spôsobom odporujúcim zákonu založil svoju právomoc, čím sa postavil
do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu ako

exekučnému súdu neprináleží.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ

v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného
odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred
súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.
Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvého
stupňa riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutýrozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 odkazuje. Vzhľadom k tomu, že
odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa zaoberal len

námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a na potvrdenie záverov súdu prvého stupňa, k dôvodom
odvolania žalobcu - odňatie možnosti konať pred súdom, odvolací súd dodáva nasledovné:
Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že zákon bližšie
v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, vo

všeobecnosti treba ním rozumieť postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu
procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na
zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
Postupsúdu,ktorýmsaúčastníkovikonaniaodňalamožnosťkonaťpredsúdomzakladáporušeniepráva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj

napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v

primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o
jeho občianskych právach a záväzkoch.
Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému reálny
prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. I. ÚS

62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek
bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).
Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,

ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na

súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia

tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.
Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených

právnymi normami.
Keďže žalobca postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,

pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§
120 ods. 1 OSP).
K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval aj ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto
konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.

citoval v správnom znení - v znení účinnom v čase podania návrhu na vydanie poverenia, pričom toto
ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, preto je táto námietka žalobcu nedôvodná.
Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu, ako uvádzal žalobca v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity.
K argumentu o vyvrátení nároku žalobcu konštrukciou súdu o nedôveryhodnosti údajov žalobcu,

uvedeným v návrhu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa zamietnutie nároku neodôvodnil
nedôveryhodnosťou údajov žalobcu, ktorý podľa jeho vlastného tvrdenia nemal k dispozícii spis
exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré
mali v realite, ale tým, že po vykonaní dokazovania oboznámením s exekučným spisom Okresného
súdu Levice sp. zn. 16Er/594/2010 zistil, že tvrdenie žalobcu, že v tomto konaní došlo k neprávnemu

úradnémupostupusúdu,pretožerozhodnutieožiadostioudeleniepovereniadošlopouplynutízákonom
stanovej doby s omeškaním viac ako 263 dní, je nepravdivé, pretože žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola podaná na Okresnom súde Levice dňa 16.07.2010 a dňa 03.11.2010 Okresný
súd Levice uznesením č. k. 16Er/594/2010-15 žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 25.05.2010, doručenú súdu dňa 16.07.2010 zamietol.
Ktrvaniustavuprávnejneistotyodvolacísúduvádza,žetým,žeexekučnýsúdneporušilžiadnuzákonom

stanovenú lehotu a o žiadosti súdneho exekútora rozhodol v primeranej lehote nemohlo dôjsť z jeho
strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva
na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Ďalej vo vzťahu k námietke , že súdu neprislúcha
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, odvolací súd konštatuje, že súd
prvého stupňa v tomto smere nepolemizoval nad dĺžkou konania. Vo vzťahu k tvrdeným prieťahom

konania súd prvého stupňa uviedol, že neskúmal či došlo k prieťahom v konaní a s týmto názorom sa
odvolací súd stotožňuje. Súd prvého stupňa v súvislosti s nárokom žalobcu na náhradu škody v dôsledku
nesprávneho úradného postupu iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu zákonom stanovenej lehoty
alebo nie, t. j. neposudzoval ani prieťahy v konaní ani vhodnosť dĺžky konania. Posudzoval splnenie
podmienok nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., čo bola podstata návrhu žalobcu.

Keďže exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil
a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si žalobca v tomto konaní
uplatňuje svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania
materiálnej škody žalobcu. Exekučným titulom v danej veci bol nulitný akt, z právneho hľadiska
neexistujúci a nezaväzujúci, priebehom exekúcie na základe takéhoto exekučného titulu žalobcovi

žiadna škoda ani nemohla vzniknúť. Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v
súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej
veci, od ktorej si žalobca svoj nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Z uvedených
dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozsudku.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.