Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. august 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/66/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217612
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Matyóová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217612.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Matyóovej a členov senátu

Mgr. Adriany Némethovej a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 16.12.2013, č. k. 14C/93/2013-48, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 4 odsek 1 písmeno a/ bod 1., § 9 odsek 1, odsek 2, § 15 odsek
1, § 16 odsek 1, § 17 odsek 1, odsek 2, odsek 3, § 19 odsek 1, odsek 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ustanovenia § 41 odsek 1, odsek
2 písmeno c/, d/, i/ § 44 odsek 1, odsek 2 zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnostiaozmeneadoplneníďalšíchzákonov(ďalejlen„Exekučnýporiadok“).Navrhovateľsapodaným

návrhom domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu, ktorým bol Okresný súd Levice vo veci vymáhania pohľadávky oprávneného,
ktorým bol žalobca, proti povinnej U. G. o zaplatenie 309 eur s príslušenstvom. Zo spisu Okresného súdu
Levice, sp. zn. 7Er/999/2011 mal preukázané, že v tomto exekučnom konaní oprávnený dňa 21.07.2011
spísal pred súdnym exekútorom JUDr. G. W. zápisnicu, ktorá obsahuje návrh na vykonanie exekúcie
proti povinnej U. G., na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
sp. zn. SR 22477/09 zo dňa 12.01.2010, pričom súdny exekútor doručil dňa 09.09.2011 Okresnému

súdu Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, spolu so zápisnicou obsahujúcou
návrh na vykonanie exekúcie, plnomocenstvom, zmluvou o úvere, rozsudkom Stáleho rozhodcovského
súdu, ako i výpisom z obchodného registra oprávneného. Uznesením Okresného súdu Levice zo
dňa 04.11.2011 bola žiadosť súdneho exekútora zamietnutá, právoplatnosť nadobudlo 01.12.2011.
Následne exekučný súd uznesením zo dňa 23.01.2012 exekučné konanie zastavil. Mal preukázané, že
navrhovateľ podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku odporcovi dňa 25.09.2012. Navrhovateľ
sa domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu

exekučného súdu. Uviedol, že nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku žalobcu, ktoré bolo
priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia
majetku navrhovateľa rozhodujúcim, t. j., ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetokby sa nezmenšil. V danej veci súd preto skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené
neboli. Poukázal na skutočnosť, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, je

kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy
s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu a taktiež súdne konanie o náhrade
škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je kompetentný preskúmavať len Ústavný súd SR na podklade
ústavnej sťažnosti. Ďalej uviedol, že navrhovateľ namietal nesprávny úradný postup exekučného súdu
z dôvodu, že rozhodnutie vydal v danej veci nie v zákonnej, 15 dňovej lehote, ale po viac ako 247

dňoch, preto súd skúmal, či exekučný súd dodržal 15 dňovú lehotu, z akého dôvodu táto dodržaná
nebola, a či je tu existencia dôvodu na náhradu škody, a či vôbec nejaká škoda vznikla. Dôvodil, že v
zmysle § 41 odsek 2 písmeno d/ Exekučného poriadku, účinného v čase podania žiadosti o udelenie
poverenia (t. j. od 01.06.2011), bolo možné vydať poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v
uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom boli vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských

súdov. K vydávaniu poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a
dochádza podľa § 41 odsek 2 písmeno d/ Exekučného poriadku. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že
exekučné konanie bolo vedené v čase účinnosti Exekučného poriadku, kde v § 44 odsek 2 je uvedené,
že 15 dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §
41 odsek 2 písmeno c/ a d/, t.j., ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Dospel preto k záveru,

že v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie lehota na vydanie poverenia
v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala. Žiadosť o udelenie poverenia
bola súdu doručená 09.09.2011 a súd o nej rozhodol 04.11.2011, t. j. rozhodol po mesiaci od doručenia
žiadosti, z čoho jednoznačne vyplýva, že tvrdenie navrhovateľa, že exekučný súd rozhodol po zákonom
stanovenej lehote, s omeškaním viac ako 247 dní, je nepravdivé a zavádzajúce. Konštatoval, že iba

samotná skutočnosť, že súd rozhodol po mesiaci od doručenia žiadosti neznamená, že sa dopustil
nesprávneho postupu, keďže v tomto prípade 15 dňová lehota na vydanie poverenia neplatila. Poukázal
na skutočnosť, že v spise sa nenachádzajú žiadne urgencie na vydanie rozhodnutia, ani sťažnosť na
prieťahy v konaní a taktiež poukázal na to, že oprávnený voči uzneseniu o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia odvolanie nepodal. Preto nie je možné posudzovať postup exekučného súdu pri rozhodovaní

o žiadosti o udelenie poverenia po 15 dňovej lehote ako nesprávny.
Konštatoval preto, že v danej exekučnej veci nezistil žiadny nesprávny úradný postup, zakladajúci nárok
na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľa.
Námietku odporcu k zmätočnosti žaloby navrhovateľa súd vyhodnotil ako účelovú, keď dospel k záveru,
že žaloba spĺňa náležitosti v zmysle § 43 OSP a zákona č. 514/2003 Z. z.. Ďalej mal preukázané, že

žiadosťopredbežnéprerokovanienárokubolaodporcovidoručená25.09.2012,malvšakzato,ževčase
podania žaloby súdu šesťmesačná zákonná lehota ešte neuplynula, avšak v čase jeho rozhodovania
táto už uplynula a bolo zrejmé, že odporca návrhu navrhovateľa v rámci predbežného prerokovania
nevyhovel. Preto žalobu za predčasne podanú nepovažoval a vo veci rozhodol.
K námietke odporcu na premlčanie nároku uviedol, že nárok navrhovateľa, ak by bol dôvodný, nie je

premlčaný, pretože exekučné konanie bolo začaté v roku 2011 a žalobca sa predbežného prerokovania
domáhal v roku 2012, keďže podľa § 19 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody
sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. V danom prípade sa žalobca
dozvedel o tom, že súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia dňa 16.11.2011 doručením uznesenia,
ktorý deň by mohol byť považovaný za deň, kedy sa dozvedel o škode a od tohto dňa začala plynúť

trojročnápremlčacialehota,ktoráuplynienajneskôrdňa17.11.2014.Ztohodôvodunámietkupremlčania
vznesenú žalovaným, neakceptoval.
Keďže súd dospel k názoru, že na strane odporcu, konajúceho cestou exekučného súdu, nedošlo
k nesprávnemu úradnému postupu, vo veci sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej škody ani
nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený právny základ, a to zodpovednosť odporcu za uplatňovanú

ujmu.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si ich neuplatnil
a žiadne trovy mu ani nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnutédôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“

novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto

neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 odsek 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č.
412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Tvrdil, že súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Namietal, že nemal k dispozícii súdny spis
exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov,
ktoré mal v realite. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej
neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona

nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie
totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu ale len súdu exekučného. Ďalej
poukázal na to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a
je jeho povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym

aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne
neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež
Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel

požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale
ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto
opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie
poverenia zákonnými možnosťami. Záverom uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania
dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo

o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania, ktoré mu
predchádzali. Odvolanie navrhovateľa prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156
odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého
stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
125 eur z titulu majetkovej škody a sumy 455,47 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu vdôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod
sp. zn. 7Er/999/2011. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15 dňovej

lehote, v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, pretože k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia došlo až po
uplynutí zákonom stanovenej doby, s omeškaním viac ako 247 dní a vykonaním úradného postupu bez
splnenia zákonných podmienok, keď exekučný súd vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na
zaplatenie dlhu v časti istiny, čím vytvoril stav zakladajúci reálnu vymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva

založením prekážky veci rozhodnutej.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu

príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Levice sp. zn. 7Er/999/2011 vyplýva, že exekučnému súdu bola dňa
09.09.2011 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. G. W. o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej U. G., o vymoženie 309 eur s

príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zo dňa 12.01.2010, sp. zn. SR 22477/09. Exekučný súd uznesením zo dňa 04.11.2011, č. k.
7Er/999/2011-10, žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, zamietol.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 01.12.2011. Exekučné konanie bolo zastavené uznesením
exekučného súdu zo dňa 23.01.2012, č. k. 7Er/999/2011-21, ktoré nadobudlo právoplatnosť 17.02.2012.

Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,
keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo až po uplynutí zákonnej 15
dňovej lehoty s časovým oneskorením viac ako 247 dní, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť
veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.
Podľa § 44 odsek 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2011 (teda v čase začatia

exekučného konania), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh
na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do
15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava.

Odvolací súd preto tak, ako i súd prvého stupňa, poukazuje na skutočnosť, že z vyššie citovaného
ustanovenia vyplýva, že 15 dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora, sa pre exekučný súd
vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ by však bol úmysel zákonodarcu,
aby bola 15dňová lehota i na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť o udelenie poverenia, bol by to
explicitne zakotvil spôsobom, ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku (§ 44 odsek

8, § 50 odsek 2). Zo strany exekučného súdu tak nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie
v zákonom stanovenej lehote, pretože po doručení žiadosti o udelenie poverenia (09.09.2011), po
náležitom preskúmaní, následne vo veci rozhodol (04.11.2011). Hoci exekučný súd rozhodol po 56
dňoch od doručenia žiadosti o udelenie poverenia (nie 247 dní, ako uvádzal navrhovateľ), s ohľadom
na okolnosti danej veci, nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy.

Správne preto súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, t.
j. po preskúmaní podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nezistil naplnenie ani
jednej z nich.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu
konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa pojednávania (16.12.2013)
právny zástupca navrhovateľa zúčastnil. K ďalším námietkam navrhovateľa, že rozhodnutie nebolovydané v zákonom ustanovenej lehote odvolací súd poukazuje už na vyššie uvedené zistené skutočnosti
súdom prvého stupňa, z ktorých jednoznačne vyplýva skutočnosť, že exekučný súd rozhodol o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia v lehote 56 dní, preto odvolací súd

konštatuje, že k rozhodnutiu došlo v primeranej lehote a teda k stavu právnej neistoty namietaného
navrhovateľom ani nemohlo dôjsť. Keďže navyše predmetné exekučné konanie bolo následne
právoplatne zastavené z dôvodu, že navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohlo
dôjsť ku vzniku akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie. Čo sa týka
námietok navrhovateľa k aplikácii právnej úpravy § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. odvolací súd

udáva, že v tomto prípade nemôže ísť o nesprávnosť rozhodnutia, keďže súd prvého stupňa citoval aj
právny predpis (§ 9 odsek 1, odsek 2 zákona č. 514/2013 Z. z.) v znení účinnom do 01.01.2013, ktorý
správne na prejednávanú vec aplikoval.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142
odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania
nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.