Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa

Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Bratislava

Rozhodutie vydal sudca JUDr. Zuzana Posluchová

Oblasť právnej úpravy – Občianske právoOstatné

Forma rozhodnutia – Rozsudok

Povaha rozhodnutia – Potvrdzujúce

Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)

Rozhodnutie

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/207/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208224838
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1208224838.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov
senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v sporovej veci žalobcu: O.. P. P., nar.
XX.XX.XXXX, E.Á. XX, Q., zastúpený advokátskou kanceláriou JUDr. Gabriel Almáši, s.r.o., Šumavská
3, Bratislava, IČO : 36 856 592 proti žalovanému : SLOVNAFT MONTÁŽE A OPRAVY a.s., Vlčie hrdlo,
Bratislava, IČO: 31 356 915, zastúpený advokátskou kanceláriou RUŽIČKA AND PARTNERS s. r. o.,
Vysoká 2/B, Bratislava, IČO : 36 863 360 o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 17C/280/2008-519 zo dňa 29.
mája 2018 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach potvrdzuje.
Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 20 632,68
€ do troch dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšnej časti žalobu zamietol; určil, že nemožno
od žalovaného ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať aby žalobcu ako zamestnanca naďalej
zamestnával; priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v pomere 100 % a priznal
žalovanému v časti o vzájomnú žalobu voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v pomere 100 %.
1.1. V prejednávanej veci bolo právoplatne rozhodnuté o neplatnosti skončenia pracovného pomeru
žalobcu, preto mu v zmysle ustanovenie § 79 a nasledovných Zákonníka práce vznikol nárok na
náhradu mzdy. Náhrada mzdy prislúcha zamestnancovi od doby, kedy zamestnávateľovi oznámil, že
trvá na ďalšom zamestnávaní a to až do doby keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, alebo
ak dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. Z výnimočných dôvodov súd môže náhradu mzdy
presahujúcu 12 mesiacov priberanie znížiť, prípadne ju zamestnancovi vôbec nepriznať. Strany sporu
na pojednávaní konanom dňa 08.02.2018 odsúhlasili výšku priemernej mesačnej mzdy 1.719,39 €
netto určenej na účely náhrady mzdy z dôvodu neplatnosti skončenia pracovného pomeru, s ktorou
výškou sa súd stotožnil.
1.2. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil vzhľadom na skutočnosť, že žaloba bola podaná dňa
04.12.2008, od uvedenej doby bol Zákonník práce č. 311/2001Z.z. novelizovaný viacerými zákonmi, a
posudzoval nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru podľa doterajších predpisov t.j. podľa
právneho predpisu účinného ku dňu výpovede (ďalej len " Zákonník práce"). Vychádzal zo zistenia, že
žalobca sa domáha priznania náhrady mzdy za obdobie od 01.11.2008, napriek tomu, že podľa § 79
ods. 1 Zákonníka práce mu vznikol nárok na náhradu mzdy odo dňa, kedy oznámil zamestnávateľovi,
že trvá na ďalšom zamestnávaní. Keďže žalobca bol v konaní zastúpený advokátom a súd nemôže
strane sporu prisúdiť viac, než čoho sa domáha, súd priznal žalobcovi nárok na náhradu mzdy odo
dňa 01.11.2008, kedy malo dôjsť ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 28.07.2008.
Žalobca sa domáhal priznať náhradu mzdy do dňa rozhodnutia súdu o jeho nároku. Žalovaný žiadal,

aby súd využil moderačné oprávnenie a priznal žalobcovi náhradu mzdy iba za obdobie 12 mesiacov.
Žalobca bol v čase neplatného skončenia pracovného pomeru už dva roky v dôchodkovom veku. Po
doručení výpovede sa prihlásil do Sociálnej poisťovne na poberanie starobného dôchodku a tento
mu bol za uvedené dva roky vyplatený spätne jednorázovou sumou 609.390,-Sk /20.238,-€/, zároveň
mu bol priznaný starobný dôchodok vo výške 800,- € mesačne. Žalovaný po daní výpovede zo dňa
28.07.2008 vyplatil žalobcovi odstupné a odchodné v celkovej výške 7.737,10 € a hoci sa sám žalobca
domáhal určenia neplatnosti výpovede túto sumu žalovanému do dnešného dňa nevrátil. Od roku
2008 je žalobca doposiaľ na starobnom dôchodku, po skončení pracovného pomeru u žalovaného sa
nesnažil opätovne sa zapojiť do pracovného pomeru, pretože bol v dôchodkovom veku a na dôchodku
je doposiaľ. Súd prvej inštancie konštatoval, že výkon práva uplatniť si náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru spôsobom, ktorý priamo vyplýva zo zákona, pri rešpektovaní zákonom
predpokladaného postupu, nemôže v žiadnom prípade byť zneužitím práva. Avšak na druhej strane,
kedy nad priznanú náhradu mzdy za dvanásť mesiacov, nastupuje už len jej sociálna funkcia, je potrebné
uzavrieť, že žalobca bol v ďalšom období sociálne zabezpečený práve starobným dôchodkom ako aj
odstupným a odchodným, ktoré mu boli vyplatené zamestnávateľom, ktorú sumu mu žalobca doposiaľ
nevrátil a ktorú sumu od neho žalovaný ani nevymáha. Priznaná suma náhrady mzdy za 12 mesiacov
vo výške 20.632,68 € (1.719,39€ x 12) predstavuje podľa názoru súdu dostatočnú satisfakciu a sociálnu
ochranu pre žalobcu a zároveň je i dostatočnou sankciou pre žalovaného za jeho nezákonný postup,
ktorý zvolil pri skončení pracovného pomeru. Ďalšia priznaná náhrada by tak už sociálnu funkciu neplnila,
preto súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
1.3. V súvislosti so vzájomnou žalobou žalovaného, ktorou sa domáhal, aby súd určil, že nemožno od
zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby naďalej žalobcu zamestnával súd prvej inštancie uzavrel,
že bez potreby zaoberať sa prípadnými ďalšími dôvodmi prihliadol na fakt, že žalobca pred neplatným
skončením pracovného pomeru už dva roky pracoval u zamestnávateľa po dosiahnutí dôchodkového
veku, po doručení výpovede nastúpil do starobného dôchodku, prácu si nehľadal a doposiaľ je jeho
jediným zdrojom príjmu starobný dôchodok, pričom medzičasom dosiahol vek 73 rokov v dôsledku čoho
považuje súd za spravodlivé určiť, že nemožno od žalovaného žiadať, aby žalobcu naďalej zamestnával.
Žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd určil, že jeho pracovný pomer u žalovaného trvá preto
zamietol a vyhovel vzájomnej žalobe žalovaného.
1.4. O trovách konania žalobcu rozhodol súd podľa § 251 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a
priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v pomere 100 %. Žalobca bol úspešný
v merite veci o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. V časti o náhrade mzdy bolo na úvahe súdu,
či využije moderačné oprávnenie, teda rozhodnutie v tejto časti záviselo od úvahy súdu. V dôvodovej
práve k ustanoveniu § 255 C.s.p. sa uvádza, že v sporovom konaní je kritérium procesného úspechu
prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania, čomu zodpovedná aj systematické začlenenie
tohto ustanovenia. Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade,
ak súd priznal nárok úspešnej strane, nie však v požadovanej výške. Ide o prípady, i keď výška nároku
závisí od úvahy súdu. Podľa § 251 C.s.p. v spojení s § 255 C.s.p. súd priznal žalovanému voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v pomere 100 % v časti o vzájomnej žalobe, keďže bol plne úspešný.
2. Rozsudok odvolaním v jeho zamietajúcej časti, v časti vzájomnej žaloby a v časti vzájomnej žaloby
ktorou priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v pomere 100 % napadol
žalobca. Dôvodil, že súd prvej inštancie sa k výške náhrady mzdy vyjadril takmer výlučne len, v odseku
12 odôvodnenia napadnutého rozsudku poukazujúc na ustálenú judikatúru. S ohľadom na prezentované
právne názory zo strany súdu sa javí ako najpravdepodobnejšie, že súd vychádzal z judikatúry, ktorá sa
vzťahovala na staršie znenie normatívneho textu ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce konkrétne
znenie účinné do 31.08.2007. Súd bol však povinný vychádzal zo znenia Zákonníka práce účinného
v čase, kedy vznikol nárok na náhradu mzdy. Súd v odseku 8 odôvodnenia správne poukazuje na
prechodné a záverečné ustanovenia § 252d Zákonníka práce . Súd svoje správne právne úvahy pretavil
aj do posudzovania predmetu konania podľa správneho znenia ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka
práce , čo je zrejmé z citácie uvedeného ustanovenia na strane 5 rozsudku. Nie je mu však zrejmé, prečo
súd v odseku 12 odôvodnenia prihliadal na „subjektívne a objektívne okolnosti na strane zamestnanca,“
keď si musel byť vedomý, že na tieto okolnosti sa neprihliada z dôvodu zmeny Zákonníka práce.
2.1. Žalobca poukázal na Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011 sp. zn. 6 Cdo 157/2010
v ktorom je podrobné zdôvodnenie, akým spôsobom by súdy nižších inštancií mali postupovať pri
posudzovaní nárokov na náhradu mzdy. Právny názor prezentovaný v uznesení NS SR sa stal
rešpektovaným interpretačným pravidlom, ktoré si osvojili aj súdy nižších stupňov. Napríklad Krajský súd
v Bratislave v rozsudku zo dňa 27.05.2015 sp. zn. 4Co/179/2012; Krajský súd v Prešove v rozsudku zo
dňa 25.03.2015 sp. zn. 2CoPr/5/2014; NS SR v uznesení zo dňa 14.09.2011 sp. zn. 6 Cdo 157/2010

nadviazal rozsudkom zo dňa 31.05.2017 sp. zn. 6 Cdo/100/2016, v ktorom sa v plnej miere stotožnil
so svojím skorším uznesením a zároveň jeho podstatnú časť odcitoval. Predmetný prípad nemožno
posudzovať podľa „socialistickej šablóny,“ tak ako to učinil súd prvej inštancie. Z toho dôvodu považuje
odôvodnenie napadnutého rozsudku vo vzťahu k posudzovaniu výšky náhrady mzdy za nesprávne,
arbitrárne a nepreskúmateľné, keďže súd prvej inštancie vec najmä nesprávne právne posúdil.
2.2. V konaní bolo preukázané, že žalobca poberal príjem z dôchodku vo výške 800,-€ mesačne, teda
nižšiu sumu ako bola jeho mzda od žalovaného. Preto nie je možné na tento príjem prihliadnuť ako
okolnosť odôvodňujúcu zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy. Navyše, v konaní bolo preukázané,
že žalobca poberá starobný dôchodok už od 09.07.2006, teda približne od dvoch rokov pred tým,
ako s ním žalovaný neplatne skončil pracovný pomer. Príjem zo starobného dôchodku teda pre
žalobcu nepredstavoval kompenzáciu absentujúceho príjmu od žalovaného, pretože približne dva roky
(2006-2008) súbežne poberal mzdu od žalovaného a zároveň mal nárok aj na starobný dôchodok.
Aj v prípade, že by odvolací súd zastával názor, že preukázateľné dosahovanie porovnateľného
alebo vyššieho príjmu u iného zamestnávateľa, prípadne aj z podnikateľskej činnosti, alebo existencia
konkrétnej možnosti zapojenia sa do práce za takých podmienok sa kvalifikuje ako výnimočný dôvod
pre zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy, uvádza, že žalovaný, ako nositeľ dôkazného bremena,
nepreukázal (a ani objektívne nemohol preukázať), že žalobca v rozhodnom čase vykonával prácu za
porovnateľných alebo výhodnejších podmienok alebo, že aspoň existovala taká konkrétna možnosť.
2.3. Čo sa týka posudzovania dobrých mravov v kontexte predmetnej veci podal žalobca výklad pojmov
„dobré mravy“ a „zneužitie práva“ a zastal názor, že nemožno v konaní žalobcu identifikovať žiadne
porušenie dobrých mravov.
2.4. Súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 29.05.2018 na základe ústneho podania
žalovaného pripustil vzájomný návrh žalovaného, avšak na taký postup neboli splnené procesné
podmienky. Vzájomná žaloba žalovaného musela spĺňať náležitosti žaloby podľa § 132 a nasl. C.s.p.
a všeobecné náležitosti podania podľa § 127 C.s.p., ktoré splnené neboli. Odhliadnuc od uvedeného,
považuje za neprípustné, aby súd rozhodoval o vzájomnej žalobe žalovaného v tomto štádiu konania.
2.5. Ak zamestnávateľ so zamestnancom neplatne skončil pracovný pomer a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na lom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá
aj naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy v prípade, že mu neprideľuje prácu
podľa pracovnej zmluvy. Výnimku predstavuje ustanovenie obsiahnuté v § 79 ods. 1 Zákonníka práce,
podľa ktorého pracovný pomer netrvá, ale sa končí, a to vtedy, ak súd rozhodne, že nemožno od
zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. V tomto prípade sa
pracovný pomer končí dňom právoplatnosti rozhodnutia súdu (o skončení pracovného pomeru nemožno
rozhodnúť spätne, napríklad ku dňu nadobudnutia účinnosti výpovede). (H.. T., H.: Zákonník práce.
Komentár. Praha, C. H. Beck 2010, s. 349.) Posúdiť možnosť uplatnenia výnimky je oprávnený len súd.
Zamestnávateľ by v takomto prípade mal preukázať, v čom spočíva ospravedlniteľný dôvod, na základe
ktorého by súd mal rozhodnúť, že pracovný pomer netrvá. Z jazykového aj teleologického výkladu
ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že v prípade neplatného skončenia pracovného
pomeru sa oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní spája s
dvoma právnymi účinkami. Buď pracovný pomer trvá naďalej alebo sa skončí, ak vo výnimočnom
prípade súd rozhodne, že nie je možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Z uvedeného vyplýva časová väzba rozhodovania súdu o „skončení pracovného
pomeru“ na dôvody dané v období oznámenia zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. S tým je
spojená povinnosť zamestnávateľa, ktorý chce odvrátiť, aby pracovný pomer naďalej trval, poukázať na
dôvody vylučujúce uplatnenie automatického právneho následku v podobe ďalšieho trvania pracovného
pomeru bez zbytočného odkladu po oznámení zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. V
predmetnej právnej veci však súd rozhodol o tom, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať
aby žalobcu naďalej zamestnával, po približne desiatich rokoch od oznámenia žalobcu, že trvá na
ďalšom zamestnávaní a rozhodol tak v štádiu konania v ktorom sa posudzovala už len výška náhrady
mzdy. Podľa nášho názoru, súd v tomto smere nesprávne interpretoval a teda nesprávne právne posúdil
ustanovenie § 79 ods. 1 Zákonníka práce, pretože účelom tohto ustanovenia nie je umožniť súdu
kedykoľvek rozhodnúť o skončení pracovného pomeru s poukazom na dôvody dané v akomkoľvek čase
a teda nahradiť riadne skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Zastávame názor,
že žalovaný sa mohol domáhať skončenia pracovného pomeru len bez zbytočného odkladu po tom,
ako mu bolo oznámené zo strany žalobcu, že trvá na ďalšom zamestnávam a len s poukazom na
výnimočné dôvody, ktoré by boli dané práve v období uvedeného oznámenia. Ak aj napriek uvedenému
súd o vzájomnej žalobe rozhodoval, v kontexte výroku V. napadnutého rozsudku žalobca nerozumie na

náhradu akých trov konania má žalovaný nárok, keďže vzájomnú žalobu podával len ústne a nespisoval
žiadne písomné podanie. Preto žalovanému ani žiadne trovy konania v tejto súvislosti nevznikli.
2.6. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo alternatívne, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej
časti zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie v celom rozsahu, t.j. uloží žalovanému povinnosť uhradiť
žalobcovi, z titulu náhrady mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru so žalobcom
výpoveďou zo dňa 29.07.2008, sumu vo výške 176.986,18 €, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku a zároveň prizná žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.
3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že súd prvej inštancie vo veci
aplikoval princíp dobrých mravov, ako to prikazuje článok 2 Zákonníka práce a popri tom zohľadnil aj
všetky okolnosti veci. Práve zohľadnenie všetkých okolností veci zaručuje, že princíp dobrých mravov
bude aplikovaný správne. Žalobcov výklad, že § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý podľa žalobcu
neumožňuje, aby zamestnávateľ požadoval, aby súd určil pracovný pomer za skončený, kedykoľvek
počas takéhoto súdneho konania, ale musí to urobiť ihneď po tom, ako mu je zamestnancom oznámené,
že zamestnanec trvá na ďalšom zamestnávaní, je absurdný. Uvedená otázka súvisí s výškou náhrady
mzdy, ktorú má zamestnávateľ zaplatiť zamestnancovi po neplatnom skončení pracovného pomeru,
o ktorej rozhoduje súd. Práve rozhodnutie o tejto otázke je nevyhnutné pre určenie hornej hranice
náhrady mzdy. Preto takýto návrh môže byť v takomto konaní podaný dovtedy, kým o výške náhrady
mzdy súd nerozhodol. Nejde v tomto prípade o žalobu, ako sa mylne domnieva žalobca, ale o žiadosť
zamestnávateľa o limitáciu výšky náhrady mzdy. Žalobcove odvolanie je v podstate iba citáciou rôznych
súdnych rozhodnutí o tom, že súdy majú aplikovať princíp dobrých mravov. Žalobca takto svojím
odvolaním a judikátmi v ňom citovanými iba potvrdzuje správnosť napadnutého rozsudku, keďže aj v
tomto konaní súd prvej inštancie aplikoval princíp dobrých mravov.
4. Žalobca v replike uviedol, že odvolanie je tvorené s poukazom na zákonnú úpravu a na názory
najvyšších súdnych autorít, ale aj názory súdov nižšej inštancie. Aj bez štúdia judikatúry, len na základe
porovnania normatívneho textu predmetného ustanovenia v priebehu času možno vysloviť záver, že súd
nesmie prihliadať na to, kde sa zamestnanec po neplatnom skončení zamestnal, prečo sa nezamestnal
a aká bola jeho životná situácia, pretože zákonná opora v tomto smere je obsolentná. Súd v zmysle
judikatúry prihliada pri určovaní výšky náhrady mzdy len na kritérium dobrých mravov, pričom dôkazné
bremeno vo vzťahu k preukázaniu skutočnosti, že nie je daný nárok zamestnanca na náhradu mzdy
v plnej výške, spočíva na žalovanom zamestnávateľovi, ktorý ho neuniesol. Súd predmetný prípad
vôbec neposúdil len s ohľadom na kritérium dobrých mravov, ale prihliadol na okolnosti, na ktoré v
zmysle zákona v spojení s ustálenou judikatúrou prihliadať nemal už od pádu socializmu. Súd nemal
vyhovieť vzájomnej žalobe žalovaného už len z procesných dôvodov, keďže žalovaný pri podávaní
žaloby nedodržal zákonom stanovenú formu podania v zmysle § 125 ods. 1 C.s.p..
5. Žalovaný v duplike uviedol, že napadnutý rozsudok je správny a zákonný a odvolanie žalobcu zjavne
neopodstatnené, preto nie je potreba obsiahlych právnych analýz a vedeckých traktátov. Žalobca tvrdí,
že súd pri rozhodovaní o výške náhrady mzdy má prihliadať iba na kritérium dobrých mravov a nemá
vec posudzovať podľa iných kritérií. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie posúdil vec podľa kritérií,
ktorých posúdenie predvída § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.08.2007, tvrdenie
ktoré však nie je pravdivé ani opodstatnené. Súd prvej inštancie po posúdení všetkých okolností vec
posúdil z pohľadu dobrých mravov a popri tom aplikoval satisfakčnú aj sociálnu funkciu náhrady mzdy.
Prihliadol na to, že žalobca po skončení pracovného pomeru prejavil záujem trvalo zotrvať na dôchodku,
na dôchodku dodnes aj zotrval a preto sa nikde nezamestnal, že žalobca prevzal od žalovaného riadne
vyplatené odstupné a odchodné vo výške 233.088,- Sk a že žalobca sa skončením tohto pracovného
pomeru nedostal do nepriaznivej životnej situácie a ani sa jeho situácie nezhoršila. Navrhuje, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a súčasne priznal žalovanému náhradu
trov odvolacieho konania.
6. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle §379 a § 380 ods.
1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený
podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno
priznať úspech, pretože súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny
záver a vo veci pri posúdení možnosti náhradu mzdy v dôsledku neplatne skončeného pracovného
pomeru primerane znížiť správne aplikoval nielen princíp dobrých mravov, ako to prikazuje čl. 2
Zákonníka práce, ale správne aplikoval satisfakčnú aj sociálnu funkciu náhrady mzdy. Zdôraznil, že
výkon práva uplatniť si náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru spôsobom, ktorý
priamo vyplýva zo zákona, pri rešpektovaní zákonom predpokladaného postupu, nemôže v žiadnom
prípade byť zneužitím práva. Avšak na druhej strane, kedy nad priznanú náhradu mzdy za dvanásť

mesiacov, nastupuje už len jej sociálna funkcia, je potrebné uzavrieť, že žalobca bol v ďalšom období
sociálne zabezpečený práve starobným dôchodkom ako aj odstupným a odchodným, ktoré mu boli
vyplatené zamestnávateľom, ktorú sumu mu žalobca doposiaľ nevrátil a ktorú sumu od neho žalovaný
ani nevymáha. Priznaná suma náhrady mzdy za 12 mesiacov vo výške 20.632,68 € (1.719,39€ x 12)
predstavuje podľa názoru súdu dostatočnú satisfakciu a sociálnu ochranu pre žalobcu a zároveň je i
dostatočnou sankciou pre žalovaného za jeho nezákonný postup, ktorý zvolil pri skončení pracovného
pomeru. Ďalšia priznaná náhrada by tak už sociálnu funkciu neplnila, preto vo zvyšnej časti žalobu
zamietol.
7. Žalobca vytkol súdu prvej inštancie, že vychádzal z judikatúry, ktorá sa vzťahovala na staršie znenie
normatívneho textu ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce, konkrétne znenie účinné do 31.08.2007.
Napriek tomu, že súd prvej inštancie v bode 12. napadnutého rozsudku odkazuje v teoretickej rovine na
predchádzajúcu právnu úpravu, t.j. ako jedno z možných kritérií pri znížení náhrady mzdy presahujúcej
12 mesiacov uvádza „snahu o zapojenie sa do pracovného pomeru“ z následného zhodnotenia
skutkového stavu a právneho posúdenia nemožno súhlasiť s obranou žalobcu, že súd interpretoval
ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce spôsobom, akým ho interpretovala pôvodná judikatúra
predpokladajúca všeobecnú pracovnú povinnosť, ktorou je povinnosť zapojiť sa do práce. Uvedenému
záveru nasvedčuje následná úvaha súdu prvej inštancie prezentovaná v podstatnej časti bodu 12.
napadnutého rozsudku. Z tejto časti vyplýva, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní prihliadol
na to, že žalobca po skončení pracovného pomeru prejavil záujem natrvalo zostať na dôchodku, na
ktorom zotrval doposiaľ a preto sa nikde nezamestnal. Ak teda zakomponoval do úvah smerujúcich
k posúdeniu zníženia náhrady mzdy „nezapojenie sa do pracovného pomeru“, tak tomu je v kontexte
starobného dôchodku a dávky poberajúcej z tohto statusu, a nie v dôsledku nesprávnej interpretácie
vychádzajúcej z predpokladu povinnosti zamestnanca zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa v
zmysle „socialistickej šablóny“. Súd prvej inštancie tak posúdil všetky podstatné okolnosti veci a po
ich posúdení túto vec zhodnotil z pohľadu, ktorý plne zodpovedá ustálenej súdnej praxe (Uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. septembra 2011 sp. zn. 6 Cdo 157/2010) v zmysle ktorej
súd môže nad zákonom stanovený rozsah náhradu mzdy primerane znížiť alebo nepriznať len ak sú
na to výnimočné dôvody, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce by bol v rozpore s dobrými
mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie bol pri posúdení možnosti náhradu mzdy
primerane znížiť vedený aj úvahou, že žalobca bol v čase neplatného skončenia pracovného pomeru
už dva roky v dôchodkovom veku. Po neplatnom skončení pracovného pomeru mu bol vyplatený
spätne starobný dôchodok jednorázovou sumou 609.390,- Sk ( 20.238,- €), ktorý poberá vo výške
800,- € mesačne doposiaľ. Naviac, žalovaný vyplatil žalobcovi odstupné a odchodné v celkovej výške
7.737,10 €, sumu ktorú žalobca prevzal a žalovanému nevrátil. Tieto okolnosti súd prvej inštancie
s prihliadnutím na satisfakčnú a sociálnu funkciu náhrady mzdy zohľadnil, úvahu o dopade týchto
skutočností v zdôvodnení svojho rozsudku rozviedol, s prijatým záverom ktorým možno bezvýhradne
súhlasiť.
8. Za nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie označil žalobca v odvolaní skutočnosť, že
žalovaný pri podávaní žaloby nedodržal zákonom stanovenú formu podania v zmysle § 125 ods. 1 C.s.p.
a vzájomný návrh žalovaného súd prvej inštancie pripustil na pojednávanie, hoci podanie možno urobiť
písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe, ale ústne do zápisnice urobiť podanie
zákon už nepripúšťa.
8.1. Podľa či. 48 ods. 2 Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
8.2. Podľa či. 2 ods. 3 Ústavy SR každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno
nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
8.3. Podľa či. 3 ods. 1 C.s.p. každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade
s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon,
s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom
na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.
8.4. Podľa čl. 3 ods. 2 C.s.p. nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu
a zmyslu podľa odseku 1.
8.5. Podľa čl. 16 ods. 1 C.s.p. súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi
predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi tohto zákona.
8.6. Odvolací súd pri posudzovaní tejto námietky vychádzal zo zásady ústavne konformného výkladu,
z ktorého vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu

prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý
zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb
alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne
normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv
a slobôd.
8.7. Ustanovenia § 125 os. 1 C.s.p. síce explicitne neuvádza, že podanie možno urobiť ústne
do zápisnice, tak ako tomu bolo v prechádzajúcej úprave, avšak nevylučuje, aby mohli strany
na pojednávaní formulovať súdu svoje úkony, ktoré by inak mohli realizovať aj cestou podania do
zápisnice o pojednávaní, v rámci svojich prednesov, ktorých obsahom je samotný úkon strany (Veľké
komentára Civilného sporového poriadku, C.. D.. E. Š., H.. a kol., 2016, C.H.BECK, str. 447). Civilný
sporový poriadok je programovo budovaný na koncepte silného sudcu, ktorému má procesné právo byť
nástrojom na dosiahnutie rýchleho a spravodlivého rozhodnutia dodržaním tzv. rovnosti zbraní. Súdom
prvej inštancie zvolená aplikácia a výklad § 123 a § 125 ods. 1 C.s.p. za situácie, že obe strany sporu
boli prítomné na pojednávaní dňa 29.05.2018, na pojednávaní ktorom vydal uznesenie ktorým pripustil
vzájomný návrh žalovaného neodoprel žiadnej zo strán realizáciu ich ústavou garantovaných práv, ani
nezbavil žalobcu možnosti vecného vyhodnotenia tejto procesnej obrany spolu s možnosťou predkladať
dôkazy a konal v súlade s princípom hospodárnosti v zmysle čl. 17 C.s.p., v dôsledku čoho je námietka
žalobcu v tomto smere neopodstatnená.
9. Podľa žalobcu § 79 ods. 1 Zákonníka práce neumožňuje, aby zamestnávateľ požadoval, aby súd
určil pracovný pomer za skončený, kedykoľvek počas takéhoto konania, ale musí to urobiť ihneď po
tom, ako mu je zamestnancom oznámené, že zamestnanec trvá na ďalšom zamestnávaní. Je nutné v
plnom rozsahu prijať obranu žalovaného, že uvedená otázka súvisí s výškou náhrady mzdy, ktorú má
zamestnávateľ zaplatiť zamestnancovi po neplatnom skončení pracovného pomeru, o ktorej rozhoduje
súd a práve rozhodnutie o tejto otázke je nevyhnutné pre určenie hornej hranice náhrady mzdy. Keďže
nejde o žalobu, ale o limitáciu výšky náhrady mzdy zamestnávateľa môže byť takýto návrh v konaní o
náhrade mzdy uplatnený dovtedy, kým o výške náhrady mzdy súd nerozhodol. V danej veci súd prvej
inštancie zdôraznil, že na žiadosť zamestnávateľa možno náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov
primerane znížiť, či nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z
neplatného skončenia pracovného pomeru zaručeného § 79 ods. 1 Zákonníka práce by bol v rozpore s
dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takéto predpoklady v konaní na strane žalobcu zistené
boli. Žalobca pred neplatným skončením pracovného pomeru už dva roky pracoval u zamestnávateľa
po dosiahnutí dôchodkového veku, po doručení neplatnej výpovede nastúpil do starobného dôchodku,
jeho zdrojom príjmu je starobný dôchodok, dosiahol vek 73 rokov a preto súd prvej inštancie správne
daný návrh zo strany žalovaného ako zamestnávateľa akceptoval, v dôsledku čoho považuje odvolací
súd za správne, keď súd určil, že nemožno od žalovaného spravodlivo žiadať, aby žalobcu naďalej
zamestnával.
10. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach
podľa § 387 ods.1,2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil vrátene výroku o náhrade trov konania a výroku
o náhrade trov konania v časti vzájomnej žaloby o ktorých súd prvej inštancie správne rozhodol s
poukazom na ustanovenie § 255 C.s.p. vzhľadom na úspech strán sporu v časti podanej žaloby ako aj
v časti vzájomnej žaloby.
10.1. Neobstojí v tomto smere námietka žalobcu, že žalovanému žiadne trovy konania v súvislosti zo
vzájomnou žalobou nevznikli, keďže vzájomnú žalobu podával len ústne a nespisoval žiadne písomné
podanie. V danom prípade bolo v zmysle § 262 ods. 1 C.s.p. rozhodnuté len o nároku na náhradu
trov konania v časti vzájomnej žaloby. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 C.s.p. o ich výške rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník. Až v tomto štádiu konania bude súdny úradník skúmať, či trovy konania v
súvislosti s podaním vzájomnej žaloby, účasťou právneho zástupcu na pojednávaní a podobne vznikli,
či boli účelné, lebo súdny úradník môže v rámci náhrady priznať len tie výdavky, ktoré sa v zmysle §251
C.s.p. považujú za trovy konania, teda musí ísť o stranou preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené
výdavky, ktoré vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
11. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobcu nevyhovel a napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie potvrdil, mal žalovaný v odvolacom konaní plný úspech a vznikol mu nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p.
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

12. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.