Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. jún 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/226/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111224780
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8111224780.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci v právnej veci žalobcu: F. U., nar. X.X.XXXX, bytom T. XX, F., proti
žalovaným: 1/ Ing. U. D., nar. XX.X.XXXX, bytom F., F. X. X, 2/ U. C., nar. X.XX.XXXX, bytom F., F. X. X,
3/ H. W. O., nar. XX.X.XXXX, bytom F., F. X. X, 4/ Ing. Y. W., nar. X.XX.XXXX, bytom F., X. X, 5/ Ing. P. W.,
nar. XX.X.XXXX, bytom F., F. XX, zastúpených PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol.
s r.o., so sídlom v Prešove, Masarykova 13, IČO: 36492086, o náhradu za obmedzovanie vlastníckeho

práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 12C 209/2011-138 z 26.6.2012
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec sa v r a c i a prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov (ďalej len ,,prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že „je nesporné, že obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu k parcele č.
1509 spočíva v zriadení vecného bremena v prospech vlastníkov bytov nachádzajúcich sa v bytovom
dome súp. č. XXXX umiestneného na parc. č. 1509.

Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom vyplývajúcim z
vecného bremena, ktoré sa vzťahuje na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob

zmeny vlastníctva a teda jeho vznik nemožno posudzovať samostatne u každého nového vlastníka
zaťaženého pozemku.

Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová a nemá charakter
opakujúceho sa plnenia, čo vyplýva aj zo spôsobu jej výpočtu upraveného vo vyhlášky č. 492/2004 Z.
z., v zmysle ktorého sa výpočet všeobecnej hodnoty vecného bremena vykoná tak, že práva spojené s

nehnuteľnosťou sa odhadnú zistením výhody, ktorú tieto práva prinášajú oprávnenému v období jedného
roka a hodnota tejto výhody sa násobí pri právach časovo neobmedzených 20 - timi a pri právach časovo
obmedzenými počtom rokov, počas ktorých má právo ešte trvať, najviac však 20-timi.

Aj z uvedenej právnej úpravy výpočtu náhrady za vecné bremeno vyplýva nelogickosť tvrdenia žalobcu,
v zmysle ktorého by pri každej zmene vlastníctva mal nový vlastník zaťaženého pozemku nový nárok

na finančnú náhradu za už vzniknuté bremeno.

Za takéhoto stavu by potom pri opakovanej zmene vlastníka zaťaženého pozemku pri časovo
neobmedzenom vecnom bremene napríklad v priebehu 10 rokov jeho trvania by osoba oprávnená
z vecného bremena bola povinná vždy v prospech nového vlastníka zaťaženého pozemku vyplatiť
finančnú náhradu za jeho zriadenie vo výške jeho všeobecnej hodnoty v zmysle zák. č. 492/2004 Z.

z., teda vo výške hodnoty výhody vynásobenej počtom 20 rokov, čím by nesporne na strane vlastníka
zaťaženého pozemku dochádzalo k neoprávnenej finančnej výhode.Z uvedeného vyplýva tak, ako už bolo vyslovené v rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa
27.6.2011podsp.zn.18Co10/2010,18Co11/2011vobdobnejprávnejveci nároknazaplateniefinančnej

náhrady za vznik vecného bremena má iba ten, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku v čase vzniku
vecného bremena, teda v účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z., t. j. k 1.9.1993. Ďalší vlastník zaťaženej
nehnuteľnosti, v danom prípade žalobca už nadobudol pozemok s vecným bremenom a keďže vecné
bremená prechádzajú na nového nadobúdateľa spolu s vlastníctvom prevádzanej veci, nie je preto
možné, aby ako ďalší nadobúdateľ už zaťaženého pozemku existujúcim vecným bremenom sa mohol

úspešne domáhať finančnej náhrady.

Bolo preto vecou pôvodnej vlastníčky, v danom prípade P. U., či si nárok na túto finančnú náhradu uplatní
alebo nie, keďže rozhodnutie Okresného súdu v Prešove pod sp. zn. 12C4/1996 je iba deklaratórne,
pretože sa nim len osvedčilo vlastnícke právo P. U. titulom dedenia a to dňom X.X.XXXX smrťou
poručiteľky F. Q..

Keďže žalobca sa stal vlastníkom sporeného pozemku v roku 2007 spolu s prevodom vlastníckeho
práva na neho prešlo aj obmedzenie spočítajúce v trpení zákonom zriadeného vecného bremena k
predmetnému pozemku upravujúceho pomery existujúcej stavby - bytového domu k pozemku v jeho
vlastníctve.Náhradanazaplatenieodplatyzaužívanievecnéhobremenavzniklaibapôvodnejvlastníčke

P. U. a nie samotnému žalobcovi.

Tento záver vyslovil aj Krajský súd v rozsudku 3Co165/2008 zo dňa 22.4.2009, Ústavný súd Slovenskej
republiky v uznesení sp. zn. 3ÚS 13/2010 zo dňa 20.1.2010 ako aj 2ÚS506/2011 zo dňa 3.11.2011.

Na základe uvedeného súd dospel k záveru , že žalobcovi nepatrí opakovaná finančná náhrada za
obmedzenie vlastníckeho práva zriadením vecného bremena ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. a
žalobu v plnom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.“

Žalobca v podanom odvolaní uviedol, že má právo na náhradu za obmedzenie užívania svojho majetku.

Nie je povinný trpieť užívanie svojho majetku bezplatne. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

K podanému odvolaniu sa vyjadrili žalovaní v 1. až 5. rade navrhujúc napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdiť.

Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal vec a dospel k záveru, že rozsudok je
potrebné zrušiť.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva

ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú.
F. zapísaných na LV č. XXXXX, okrem iného aj parcely KN C č. 1509 - zastavaná plocha a nádvorie o

výmere 215 m2. Na tejto nehnuteľnosti sa nachádza bytový dom súp. č. XXXX zapísaný na LV č. XXXX,
ktorého spoluvlastníkmi sú žalovaní v 1. až 5. rade.

Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu v tom, že niet zákonnej prekážky
považovať primeranú náhradu za vecné bremeno za jednorazovú.

Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom, že vlastníkovi trpiaceho pozemku nepatrí náhrada len preto,
že sa ním stal po vzniku vecného bremena.

Odvolací súd je toho názoru, že každý vlastník trpiaceho priľahlého pozemku k bytovke má právo

na náhradu za to, že musí trpieť vecné bremeno. Nestotožňuje sa preto s právnym názorom
prvostupňového súdu, že nárok na zaplatenie odmeny za užívanie vecného bremena vznikol iba
pôvodnej vlastníčke pozemku P. U. a že toto právo už nemá žalobca ako vlastník. Pri preexponovaní
situácie, by sa ochrana vlastníctva poskytovala pri názore prvostupňového súdu iba osobe, ktorá bolavlastníkom v trvaní jedného dňa po zriadení záložného práva. Odvolací súd odvodzuje svoj právny
názor z podstaty vecného bremena ako práva vecného a nie záväzkového. Právo na náhradu za vecné
bremeno nie je právom na vydanie bezdôvodného obohatenia, a teda z protiprávneho stavu, ale právom

zo zákonom konštituovaného právneho stavu (vecné bremeno zriadené zákonom).

Odvolací súd je toho názoru, že žalobca má právo na náhradu za trpenie vecného bremena a toto
právo zapadá do obsahu jeho vlastníckeho práva.

Vecné bremeno žalovaných v 1. až 5. rade v danom prípade nepochybne vzniklo na základe osobitného
zákona (zákona č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov), žalobca sa teda mohol
od žalovaných domáhať vyplatenia náhrady za vecné bremeno. Zmenou vlastníckeho práva k pozemku
nárok na vyplatenie náhrady za zákonné vecné bremeno novému vlastníkovi nezanikol (porov. rozsudok
Krajského súdu v Prešove vo veci 20Co 1/2011).

Za tohto stavu bolo dôvodné konštatovať, že prvostupňový súd vec vo vzťahu k aktívnej legitimácii
žalobcu nesprávne právne posúdil a pre nesprávne právne posúdenie veci nedostatočne zistil skutkový
stav na účely premlčania (čl. 103).

Odvolací súd nie je zástancom kasačných rozhodnutí v prípadoch tzv. nevyhnutného dvojinštančného

posúdenia nároku a nemyslí si ani, že princíp dvojinštančnosti je ústavným princípom, keďže v ústave
o dvojinštančnosti niet zmienky (porov. nález Ústavního soudu ČR sp. zn. I. ÚS 777/07, ze dne 31.
07. 2008).

No zdá sa, že judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v otázke tzv. zmeňujúcich rozsudkov je

konštantná. Z odôvodnenia rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo 302/2008 z 30. júla 2009:

„Ak odvolací súd dospel k iným právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom
prvého stupňa, mal správne rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho

súdneho konania, odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Tým, že odvolací
súd tak nepostupoval, znemožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv, lebo im odoprel možnosť
prieskumu správnosti nových, prípadne z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z
hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom, však rozhodujúcich skutkových zistení.“

Vo vzťahu k zisťovaniu skutkového stavu je výstižným „české“ rozhodnutie (C. H. Beck č. C 201/2001),
citované takmer vo všetkých „slovenských“ komentároch k Občianskemu súdnemu poriadku:

„Je- li ke správnému rozhodnutí o věci samé zapotřebí podstatných (pro rozhodnutí zásadně
významných) skutkových zjištení, která neučinil soud prvního stupně, popřípadě která tento soud učinil,

ale vzhledem k nesprávnému právnímu názoru, který zaujal, na nich své rozhodnutí nezaložil, nejsou
podmínky ani pro potvrzení, ani pro změnu rozhodnutí soudu prvního stupně; odvolací soud proto
rozhodnutí zruší a věc vrátí soudu prvního stupně k dalšímu řízení.“

Zároveň takýto postup, podľa NS SR (napr. rozhodnutie sp. zn. 3Cdo 40/2009 z 5. novembra 2009), je

zodpovedajúci princípu dvojinštančnosti:

„Pri viazanosti súdu prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu zostáva dvojinštančnosť
zachovaná, nakoľko účastník má po opätovnom rozhodnutí súdu prvého stupňa (po zrušení a vrátení
jeho predchádzajúceho rozhodnutia) možnosť znovu ho napadnúť riadnym opravným prostriedkom

na inštančne vyššom súde. Skutočnosť, že súd prvého stupňa je po zrušení a vrátení svojho
predchádzajúceho rozhodnutia viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, je daná priamo zákonom
(§ 226 O.s.p.), preto nemôže zakladať vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (R. Urban;
www.otvorenepravo.sk).

V zmysle tejto judikatúry by mal prvostupňový súd vo vyššie naznačených intenciách posúdiť nárok
žalobcu ako aktívne legitimovaného na náhradu za užívanie pozemku v nadväznosti na vznesenú
námietku premlčania.Odvolací súd sa v zásade stotožňuje s argumentáciou prvostupňového súdu vo vzťahu k aplikácii § 109
O.s.p. Berúc však do úvahy fakt, že ide o dovolacie konanie vo veci tunajšieho súdu sp. zn. 20Co 1/2011
a v zmysle zásady hospodárnosti má predsa len význam rozhodnutie v dovolacom konaní z dôvodu

vyrovnania sa s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke jednorazovosti náhrady za zriadenie
zákonného vecného bremena, najmä ak ide o obdobný skutkový stav a rovnaké vecné bremeno.

Zuvedenýchdôvodovodvolacísúdzrušilrozsudokvzmysleust.§221ods.1písm. h)O.s.p. a vecvrátil
na ďalšie konanie. Prvostupňový súd rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.