Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. február 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/391/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214210376
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2214210376.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr. Terézie Mecelovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej vo veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpenej splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1/ U. I., nar. XX. S. XXXX,
trvalo bytom A. I., ul. Z. P. XXX/XX, 2/ Z. I., nar. XX. F. XXXX, trvalo bytom C., ul. C. XXX/XX, o zaplatenie
8.123,36 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda
zo 4. júla 2017 č. k. 5C/415/2014-153, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom I. žalobu zamietol; II. žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť
žalovaným 1/ a 2/ trovy konania v plnej výške, s tým, že III. o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku v samostatnom uznesení. Právne svoje rozhodnutie vo
veci samej odôvodnil ust. § 45, § 49a, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1 až 4 a ods. 9, § 524, § 526, § 565 O.
z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov); § 19 O. s. p. (Občianskeho
súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); 92 ods. 8 zákona č. 483/2001

Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoB“).
Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu 26.5.2014 domáhala od žalovaných zaplatenia
pohľadávky 8.123,36 eur, úroku z omeškania 8,25% ročne z dlžnej sumy od 21.6.2010 až do zaplatenia
na tom základe, že medzi právnou predchodkyňou žalobkyne (Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava) a
žalovaným 1/ bola dňa 7.1.2005 uzavretá zmluva o úvere pod č. 178840656, kde žalovaná 2/ sa zaručila
za úver v prípade neplnenia splátok žalovaným 1/ riadne a včas. Zo zmluvy o splátkovom úvere zistil,
že žalovanému 1/ bol poskytnutý úver jednorazovo bezhotovostne vo výške 300.000 Sk (9.958,18 eur),

ktorý mal zaplatiť formou pravidelných mesačných splátok po 4.370 Sk (145 eur), v trvaní zmluvy od
20.2.2005 do 20.1.2015 s úrokovou sadzbou 11,80% (ročne). Súčasťou zmluvy sa stali aj obchodné
podmienky, pohľadávka bola zabezpečená ručením žalovanou 2/. V dôsledku neplatenia úveru riadne
a včas malo dôjsť k predčasnému ukončeniu zmluvy. Žalobkyňa svoju aktívnu legitimáciu na podanie
žaloby zdokladovala zmluvou o postúpení pohľadávok, ktorú uzavrela s postupcom - spoločnosťou
Slovenská sporiteľňa, a.s. dňa 4.11.2009. Postupca 20.11.2009 adresoval žalovaným oznámenie o
postúpení pohľadávky na žalobkyňu s tým, aby do budúcna poskytli plnenie postupníkovi, ktorá zásielka

sa vrátila neprevzatá, keď na uvedenej adrese boli adresáti neznámi. V prípade žalovaného 1/ adresa
bola nezmenená od uzavretia zmluvy, u žalovanej 2/ došlo k zmene trvalého bydliska. Po vykonaní
dokazovania prišiel súd prvej inštancie k záveru, z predložených dokladov nebolo možné zistiť, že by
zo strany postupcu, banky, bol žalovaný vyzvaný na úhradu dlžných súm v stanovenej dobe a akodôsledok neplnenia po obdržaní výzvy by dôvodne vyhlásil mimoriadnu splatnosť dlhu. Dňa 4.11.2009
uzavrela žalobkyňa s postupcom zmluvu o postúpení pohľadávok, podľa ktorej postupca postúpil
pohľadávky špecifikované v prílohe č. 1 k zmluve. Podľa čl. XIII bod 13.1 zmluva nadobudla platnosť jej

podpísaním oboma zmluvnými, pričom žalobkyňa nepreukázala, či postupca splnil svoju oznamovaciu
povinnosť, v prípade žalovanej 2/, okrem tvrdenia o fikcii doručenia v zmysle všeobecných obchodných
podmienok, ktoré vypracoval postupca a ktoré žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť dlžník. Na základe
takto zisteného skutkového stavu z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti podľa
§ 191 CSP súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalobkyňa hoci na to bola povinná podľa § 132 ods.

1 CSP, nepredložila súdu žiaden dôkaz, z ktorého by vyplynulo, či, kedy, akou formou a s akým
obsahom boli žalovaní vyzvaní na splnenie svojich záväzkov. V tejto súvislosti mal súd za to, že
nebolo jeho povinnosťou v tomto smere nahrádzať dôkaznú aktivitu žalobkyne výzvou na odstránenie
nedostatkov podania. Nepredloženie uvedených listín/výziev, upomienok a podaní, nie je vadou, ktorá
by bránila prejednaniu žaloby, ale má za následok neunesenie dôkazného bremena, nedokázanie
hmotnoprávnych skutočností, o ktoré žalobkyňa opiera svoje uplatňované nároky, v ktorom smere

poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 179/2012. Žalobkyňa
si pritom musela byť vedomá, že tieto skutočnosti musí dokázať, ak chce opodstatniť svoju aktívnu
legitimáciu postupníka pohľadávky, o to viac, že postupcom bola banka. V tomto smere súd poukázal
na obdobné rozhodnutia odvolacieho súdu vo veciach, kde ako žalobkyňa i splnomocnený zástupca
sú totožné subjekty (26Co/249/2015-60, 11Co/24/2016-89, 11Co/122/2016-96). Vzhľadom na takto

vykonané dokazovanie na preukázanie aktívnej legitimácie žalobkyne v tomto konaní nepreukázala
žalobkyňasplneniepodmienokvzmysle§526O.z.(oznámeniepostupcu),hocitakmohlaakopostupník
urobiť kedykoľvek a v prípade nedostatku tohto dôkazu mohla nahradiť preukázaním týchto skutočností
aj počas prebiehajúceho konania voči dlžníkovi (uznesenie NS SR sp. zn. 4MObdo 3/2012). Súd prvej
inštancie konštatoval, že v prejednávanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobkyni ako

tvrdenémupostupníkovisažiadnuztýchtoskutočnostídokázaťnepodariloatakýtodôkazneposkytlaani
počas konania. Nedokázala tak, že by bola žalovaná upovedomená o postúpení pôvodným veriteľom,
pričom pred postúpením pohľadávky nebolo, v prípade ani jedného zo žalovaných, preukázané splnenie
podmienok pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti pohľadávky pred jej postúpením. Tým žalobkyňa
nepreukázala svoje postavenie veriteľa uplatnenej pohľadávky, teda svoju aktívnu legitimáciu. Následne

sa súd prvej inštancie nezaoberal meritom veci. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil
ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP, vecne úspechom žalovaných v konaní, z ktorého dôvodu im priznal náhradu
trov konania v plnej výške.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie iba žalobkyňa s návrhom na

jeho zmenu vyhovením žalobe, alternatívne navrhla jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Poukázala

na zrejmé nesprávnosti v časti označenia žalobkyne a neúplnosť označenia žalovaného 1/ v záhlaví
napadnutého rozsudku. Zrejmá nesprávnosť v časti označenia žalobkyne spočívala v uvedení formy
podnikania žalobkyne a.s., namiesto správneho s.r.o. a u žalovaného 1/ absentoval úplný dátum
narodenia, keď bol uvedený narodený 1977, namiesto správneho nar. 20.7.1977, ktoré pochybenie
navrhla opraviť v zmysle § 224 CSP. Vytkla súdu prvej inštancie, že z odôvodneného rozhodnutia nie

sú zrejmé úvahy, ktoré viedli súd k zamietnutiu žaloby. Citovala ust. § 220 ods. 2 CSP, majúc za to, že
súd prvej inštancie neuviedol v odôvodnení, aké skutočnosti tvrdila v konaní žalobkyňa, aké prostriedky
procesného útoku použila, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil.
V tejto súvislosti poukázala najmä na svoje vyjadrenie z 30.6.2017, ktoré bolo súdom v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia úplne odignorované. Súd taktiež v odôvodnení rozhodnutia síce uviedol, že

vykonal dokazovania aj vypočutím žalovanej 2/, avšak vôbec nekonkretizoval, čo žalovaná 2/ k veci
uviedla. Žalobkyňa zastáva názor, že súd v odôvodnení rozhodnutia okrem citovania rôznych zákonných
ustanovení poukázal v podstate len na to, že žalobkyňa nepreukázala, že by žalovaní boli vyzvaní na
splnenie svojich záväzkov. Žalobkyňa z uvedeného len dedukuje, že súd zamietol z dôvodu, že mal
za to, že ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB upravuje podmienky, ktorých splnenie je potrebné pre platné

postúpenie pohľadávky banky na inú osobu, pričom nemal splnenie týchto podmienok v konaní za
preukázané, t. j. že nemal za preukázané, že by žalovaní boli vyzvaní na úhradu omeškaných splátok
úveru v čase pred postúpením pohľadávky. Žalobkyňa však na tomto mieste zdôrazňuje, že takýto
záver je len jeho dedukciou, nakoľko z odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplýva, na základe akýchskutočností súd žalobu zamietol, v dôsledku čoho má napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné a
nerešpektujúce skutkový stav veci, čím odňal žalobkyni možnosť konať pred súdom a porušil práva
žalobkyne na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s porušením práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Poukázala v tejto súvislosti na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1ObdoV/10/2012 z 30.5.2013,
tiež na jeho uznesenie sp. zn. 4Cdo 90/2013 z 22.8.2013. V súvislosti s konštatovaním súdu, že nebolo
preukázané,žebyžalovaníbolivyzvanínaúhradusvojichzáväzkov,žalobkyňapoukázalanajejpodanie
z 30.6.2017 a skutočnosť, že v konaní opakovane tvrdila, že žalovaný 1/ bol zo strany spoločnosti

Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava pred postúpením pohľadávky vyzvaný na úhradu omeškaných
splátok a v čase uskutočnenia tejto výzvy bol žalovaný 1/ ako dlžník v omeškaní nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní. Ohľadom omeškania žalovaného 1/ žalobkyňa v konaní uviedla, že žalovaný 1/ za
celú dobu trvania zmluvného vzťahu uhradil z poskytnutého úveru sumu v celkovej výške 2.839,97 eur
v období od 7.1.2005 do 31.7.2008 (z toho 31.7.2008 uhradil sumu 5.000 Sk). Od 31.7.2008 žalovaný
1/ neuhradil svoj záväzok ani len čiastočne, je tak v sústavnom omeškaní so splácaním úveru odo

dňa 1.8.2008, pričom bol zo strany postupcu viacerými podaniami vyzvaný na splnenie omeškaných
splátok.Kpostúpeniupohľadávkyzostranypostupcunažalobkyňudošlonazákladezmluvyopostúpení
pohľadávok zo 4.11.2009. Ako vyplýva z uvedeného, žalobkyňa v konaní tvrdila, že žalovaný 1/ bol
pred postúpením pohľadávky zo strany postupcu vyzvaný na úhradu omeškaných splátok, pričom
bol v nepretržitom omeškaní so splácaním úveru najneskôr od 1.8.2008, t. j. po dobu dlhšiu ako 90

kalendárnych dní. Citovala § 150 ods. 1 a § 151 ods. 1 CSP s tým, že keďže skutkové tvrdenia žalobkyne
neboli žalovaným 1/ popreté, v zmysle § 151 ods. 1 CSP ich bolo potrebné považovať za tzv. nesporné
skutkové tvrdenia, na základe čoho bolo potrebné uzavrieť, že je nesporným skutkovým tvrdením
(ktoré nie je potrebné preukázať ďalšími listinnými, prípadne inými dôkazmi), že žalovaný 1/ bol v čase
postúpenia pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi

nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň bol postupcom vyzvaný na úhradu omeškaných
splátok. Na základe uvedeného považovala žalobkyňa za nesporné, že v súdenom prípade bolo v
konaní preukázané, že postupca neporušil ust. § 92 ods. 8 ZoB a teda nedošlo k porušeniu bankového
tajomstva. V súvislosti s aktívnou legitimáciou v konaní žalobkyňa v ďalšom poukázala na skutočnosť,
že v konaní predložila relevantné oznámenie postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky, ktoré bez

ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka (žalobkyne) na vymáhanie postúpenej pohľadávky
a súd má povinnosť z týchto oznámení vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal
existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník (v súdenom prípade žalovaný 1/) sa v takom prípade
nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ani jej prípadnej neexistencie.
Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu z 11.6.2003 sp. zn. 4Obo 210/01. Vzhľadom na uvedené bola

žalobkyňa názoru, že predložené oznámenia o postúpení pohľadávky bez ďalšieho založili jej aktívnu
legitimáciu na vymáhanie pohľadávky a súd bol povinný z týchto oznámení vychádzať bez toho, aby ako
prejudiciálnu otázku skúmal existenciu, resp. platnosť zmluvy o postúpení. Ďalej poukázala na bod 19.16
Všeobecných obchodných podmienok (ďalej aj „VOP“), v ktorom klient výslovne súhlasí s tým, že banka
je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky. Citovala ustanovenie § 89 ods. 1 ZoB a

uzavrela, že toto ustanovenie pripúšťa úpravu vzťahu medzi bankou a klientom odchylne od ustanovení
ZoB, pričom ust. § 92 ods. 8 ZoB nevylučuje odchylnú úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany
si dohodli otázku postúpenia odchylne od predmetného zákona, a to v bode 19.16 VOP. Na podporu
svojich tvrdení poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/2/2016 z 2.5.2017,
ďalej jeho uznesenie sp. zn. 10Co/76/2016 zo 7.12.2016, uznesenie sp. zn. 9Co/145/2015 z 5.10.2016

s tým, že obdobný názor bol vyslovený aj v uzneseniach Krajského súdu v Prešove 11Co/206/2015
z 5.10.2016 a jeho rozsudku sp. zn. 11Co/11/2015 z 25.8.2016. Ďalej dôvodila, že ust. § 92 ods. 8
ZoB podľa jej názoru nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky.
Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je
úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok,

ale iba o podmienkach, za splnenie ktorých dochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa
dôvodovej správy bolo hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva
a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené
v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávok. Uvedené
podľa nej vyplýva aj z ustanovenia § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a

o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov, v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, v zmysle ktorého veriteľ môže postúpiť pohľadávku
len ak to pripúšťa osobitný predpis. Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky z veriteľa na tretiu osobu,
postupuje sa podľa osobitného predpisu (podľa poznámky 7 ide o § 524 O. z.). Ak by teda zákonodarcamienil v ust. § 92 ods. 8 ZoB upraviť podmienky, ktorých splnenie je potrebné na platné postúpenie
pohľadávky veriteľa, tak by to zároveň premietol do poznámky pod čiarou k ust. § 4 ods. 6 ZoSÚ a
to jednoznačným odkazom na ust. § 92 ods. 8 ZoB. Zákonodarca však pri postupovaní pohľadávok

neodkazuje na ust. § 92 ods. 8 ZoB, ale na ust. § 524 O. z.. Norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 ZoB
nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalovanému 1/,
ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú NBS podľa § 50 ods. 1 ZoB. Poukázala na názor
Doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M., publikovaný v časopise Súkromné právo č. 1/2015. Tiež na
uznesenia Krajského súdu v Prešove z 2.5.2017 sp. zn. 9Co/20/2016, z 2.5.2017 sp. zn. 5Co/122/2016,

zo dňa 2.5.2017 sp. zn. 9Co/15/2016 a zo dňa 2.5.2017 sp. zn. 5Co/398/2015. Z uvedeného podľa nej
vyplýva, že splnenie podmienok v zmysle § 92 ods. 8 ZoB nie je podmienkou pre platné postúpenie
pohľadávky, čo znamená, že ak banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na
plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 O. z.. S nedoručením
takejto výzvy teda nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok,
ale len sankcie vyplývajúcej zo ZoB, konkrétne zodpovednosť banky v zmysle ust. § 50 ods. 1 ZoB.

Vzhľadom k uvedenému má žalobca za to, že ust. § 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať s aktívnou
legitimáciou žalobkyne ako postupníka pohľadávky. Žalovaný 1/ ku dňu postúpenia pohľadávky bol
v omeškaní po dobu 1172 dní (v nepretržitom omeškaní bol žalovaný 1/ od 1.8.2008), teda súčet
všetkých omeškaní žalovaného 1/ so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke
presiahol jeden rok. Vzhľadom na dikciu ust. § 92 ods. 8 ZoB s poukazom na to, že omeškanie

žalovaného 1/ trvalo nepochybne viac ako rok, zastávala žalobkyňa názor, že postupca by konal v súlade
s ust. § 92 ods. 8 ZoB (a teda by neporušil bankové tajomstvo) aj v takom prípade, ak by písomnú
výzvu žalovaným nezasielal. Poukázala na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo 16.3.2016 sp. zn.
12Co/223/2015, rozhodnutie KS Prešov z 2.5.2017 sp. zn. 19Co/2/2016. Žalobkyňa bola názoru, že na
základe uvedeného jej vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok úveru spolu s príslušným úrokom z

omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia. Pokiaľ
ide o otázku aktívnej legitimácie žalobkyne, predmetnú skutočnosť žalobkyňa preukázala predloženými
oznámeniamiopostúpenípohľadávkyzostranypostupcu,akoajzmluvouopostúpenípohľadávokspolu
s príslušnou časťou prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok. Splnenie podmienok v zmysle ust. §
92 ods. 8 ZoB potrebných pre prelomenie bankového tajomstva bolo v konaní preukázané nespornými

skutkovými tvrdeniami, ako aj predloženými listinnými dôkazmi. Preukázanie splnenia týchto podmienok
navyše podľa názoru žalobkyne v konaní nebolo potrebné, keďže žalobkyňa preukázala, že zmluvné
strany si vzájomné práva a povinnosti upravili v súdenom prípade odchylne od ust. § 92 ods. 8 ZoB.

3. Žalovaní sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrili, odvolací návrh nepodali.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP, účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený
zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“),
keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky

úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní,
že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom

prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v
medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP),
súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vecne správny.

5. Podľa § 92 ods. 8 veta prvá ZoB ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej

banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta.Zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov upravuje vzťahy súvisiace
s podnikaním bánk na území Slovenskej republiky s cieľom bezpečného fungovania bankového systému
(§ 1). V ustanovení § 2 ods. 1 tento zákon definuje banku ako právnickú osobu so sídlom na území

Slovenskej republiky založenú ako akciovú spoločnosť, ktorá má bankové povolenie (je osobitnou
úverovou inštitúciou). Ustanovenie § 92 ods. 8 tohto zákona preto obsahuje osobitnú úpravu postúpenia
pohľadávky, písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, avšak predmetom
postúpenia môže byť peňažný záväzok klienta voči banke, s ktorým je nepretržite v omeškaní po dobu
dlhšiuako90kalendárnychdní,pričomsatiežvyžadujeexistenciapísomnejvýzvynaúhradupeňažného

záväzku adresovaná klientovi.
Špeciálna úprava postúpenia pohľadávky vychádza z osobitného postavenia bánk, ktoré disponujú
bankovým povolením. Keďže cieľom zákona je právna úprava pri zabezpečení fungovania celkového
bankového systému, bolo žiaduce stanoviť pevné pravidlá pri postupovaní pohľadávok bánk na iné
subjekty, ktoré nie sú bankami, aby nedošlo k obchádzaniu zákona o bankách (napr. s postúpením
nesplatných pohľadávok bánk súvisí ich ďalšia správa, pritom poskytovanie úveru bánk a ich správa je

špecifickou osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou).
Ustanovením § 92 ods. 8 ZoB zákonodarca sledoval sprísnenie postúpenia cesie bankovej pohľadávky
zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné podmienky, aby
v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednal finančnú
službu (toto právo banka nemá, ak klient uhradil omeškaný peňažný záväzok ešte pred postúpením

pohľadávky, s výnimkou, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti peňažného
záväzku presiahol jeden rok). Zákonom stanovené podmienky postúpenia, akými sú postúpenie iba
splatnej pohľadávky, písomná výzva, aspoň 90-dňová lehota trvania omeškania, umožňujúce postúpiť
bankovú pohľadávku, nepodporujú záver, že by hlavným cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky
bola ochrana bankového tajomstva. Striktné podmienky postúpenia pohľadávky vo svojom súhrne

opodstatňujú záver o zákaze postúpenia bankovej pohľadávky, so súčasným stanovením výnimiek z
tohto zákazu a neumožňujú odklon od pravidiel cesie bankovej pohľadávky v neprospech spotrebiteľa.
Bolo by v rozpore s účelom ZoB a viedlo by k neúnosnému právnemu stavu, ak by banky postupovali
„živý“ úver na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle ZoB pod dohľad Národnej banky
Slovenska.

Odvolací súd sa preto nestotožnil s námietkou žalobkyne v odvolaní, že ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB
nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobkyne ako postupníka pohľadávky, keďže jeho účelom bola
podľa názoru žalobkyne úprava výnimiek z bankového tajomstva. Nedodržaním zákonných podmienok
postúpenia bankovej pohľadávky v spotrebiteľských veciach, sa takéto postúpenie dostáva do rozporu
s dikciou zákona s priamym dopadom na platnosť právneho úkonu. Akceptujúc odvolaciu argumentáciu

žalobkyne, spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou by sa ocitli v zmluvnom vzťahu s
iným nebankovým subjektom. Uvedené by bolo v rozpore s požiadavkou náležitej odbornej starostlivosti,
ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách. Banka
nepochybne má právo postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu. Pre takýto postup banky je
ale nevyhnutné, aby postupovala v súlade so zákonom, vrátane ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB (porov.

rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/177/2014).
Ak neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta ZoB pri postúpení bankovej pohľadávky
na nebankový subjekt, ide o postúpenie v rozpore so zákonom (porov. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ďalej len „NS SR“ sp. zn. 1Cdo 147/2017). Preto odvolacia námietka poukazujúca
na možnosť odlišného dojednania podmienok postúpenia pohľadávky banky nebola dôvodná.

Súd prvej inštancie sa dôvodne zaoberal aplikáciou ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB na daný prípad,
keďže spôsobilým predmetom postúpenia môže byť, v prípade bankovej pohľadávky, iba pohľadávka
alebo jej časť, ktorá je splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy, napriek ktorej
bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú
zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase

postúpenia pohľadávky (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/119/2013). Súd
prvej inštancie preto správne konštatoval, že nepreukázanie zákonom stanovených predpokladov cesie
bankovejpohľadávkypodľa§92ods.8ZoB,malozanásledoknepreukázanievecnejaktívnejlegitimácie
žalobkyne (postupníka). Podľa platného právneho poriadku nie je daná viazanosť už vydanými skoršími
rozhodnutiami súdu prvej a druhej inštancie, pričom výkladom predmetného ustanovenia ZoB sa už

zaoberal NS SR v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo 147/2017 s vyššie uvedeným záverom.
Postúpenie pohľadávky bánk právna úprava výslovne viaže na záväzky, s ktorými je klient banky v
omeškaní, ktoré nastáva po splatnosti dlhu. Preto východiskovým predpokladom postúpenia je splatnosť
pohľadávky banky voči klientovi. Banka môže postúpiť iba pohľadávku zodpovedajúcu peňažnémuzáväzku, s ktorou je klient v omeškaní (§ 92 ods. 8 ZoB), inak by boli postupované „živé“ úvery na
nebankové subjekty, hoci poskytovanie a správa bankového úveru podliehajú osobitnej úprave ZoB.
Spôsobilým predmetom postúpenia môže byť, v prípade bankovej pohľadávky, iba pohľadávka alebo

jej časť, ktorá je splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy, napriek ktorej bol klient
banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými
predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase postúpenia
pohľadávky (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/119/2013).
Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobkyňa nepreukázala prvú podmienku kogentne

stanovenú v § 92 ods. 8 ZoB, a to písomnú výzvu banky dlžníkovi, ktorá je prvoradým predpokladom
pre cesiu bankovej pohľadávky alebo jej časti na inú osobu. Žalobkyňa takýto dôkaz v konaní
nepredložila, pričom v odvolaní uviedla, že žalovaný 1/ bol zo strany postupcu viacerými podaniami
vyzvaný na splnenie omeškaných splátok, tieto podania však nepredložila. Na pojednávaní dňa
19.5.2017, ktorého sa zúčastnil zástupca splnomocnenkyne žalobkyne i žalovaná 2/, žalobkyňa
prostredníctvom splnomocnenkyne uviedla, že nedisponuje dokladmi o doručovaní upomienok pred

vyhlásením predčasnej splatnosti pohľadávky (žalobkyňou dňa 16.11.2013 - podľa tvrdenia žalobkyne
v žalobe i v jej podaní z 29.10.2014), keďže ich nenašla v evidencii postupcu, hoci upomienky podľa
poplatkov boli vydané, nevedia ich však dokladovať.
S poukazom na vyššie uvedené, už vzhľadom na tvrdenia samotnej žalobkyne, nedošlo z jej strany k
preukázaniu existencie kvalifikovanej písomnej výzvy podľa § 92 ods. 8 ZoB a preto nemohlo k tomu

dôjsť ani na základe nesporných skutkových tvrdení (ako sa toho žalobkyňa dovolávala v odvolaní).
K námietke žalobkyne, že ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB upravuje výnimky z bankového tajomstva a nie
je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky, je potrebné uviesť, že cieľom dotknutého ustanovenia
bolo sprísnenie pravidiel pre postúpenie pohľadávok bánk zo spotrebiteľských úverov, napriek zaradeniu
tohto ustanovenia do štrnástej časti právneho predpisu s názvom bankové tajomstvo, pričom podmienky

platného postúpenia pohľadávky banky a podmienky možnosti prelomenia bankového tajomstva, sa
vzájomne nevylučujú, naopak prekrývajú sa (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1Cdo 147/2017).
Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo 210/01, podľa záverov
ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu

legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky, je dôvodné poukázať na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 147/2017, ktorý označil uvedené rozhodnutie
za staršieho dáta, ktorého závery v súčasnosti nie je možné aplikovať v oblasti spotrebiteľského
práva, keďže spočíva na diametrálne odlišných až protichodných princípoch ako právo obchodné.
Uvedené rozhodnutie primárne rozoberá i predmetnú notifikačnú povinnosť a nevylučuje možnosť

súdneho prieskumu platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Ak by bola postúpená pohľadávka v
rozpore so zákonom, nemožno uvedené konvalidovať ani včasným a riadnym oznámením o postúpení
pohľadávky, ako ani odchýlnou úpravou (od ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB) vzájomných práv a povinností
zmluvných strán (veriteľa a dlžníka). Argument žalobkyne poukazujúci na oznámenie postupcu o
postúpení pohľadávky bol potom bez právneho významu, vo vzťahu k požiadavke splnenia zákonom

stanovených predpokladov pre postúpenie bankovej pohľadávky, ktoré mali byť v zmysle § 92 ods. 8
ZoB naplnené už pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky. Následkom postúpenia pohľadávky,
ohľadom ktorej neboli splnené špeciálne podmienky pre postúpenie bankovej pohľadávky na nebankový
subjekt (postúpenie v rozpore s § 92 ods. 8 ZoB), bol by neplatný právny úkon v zmysle § 39 O.z. (porov.
uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo 147/2017).

V spore niesla žalobkyňa dôkazné bremeno preukázania naplnenia zákonom stanovených podmienok
pre postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods. 8 ZoB, ktoré však neuniesla a v dôsledku toho bola žaloba
súdom prvej inštancie dôvodne zamietnutá, pre nedostatok vecnej aktívnej legitimácie žalobkyne v
konaní.
Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov prvoinštančného konania, aplikujúc ustanovenie §
255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého vznikol žalovaným nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu,
voči žalobkyni v konaní neúspešnej, náhrada trov konania bola preto žalovaným 1/ a 2/ voči žalobkyni
správne priznaná v plnom rozsahu.
O návrhu na opravu zrejmých nesprávností v označení žalobkyne a žalovaného 1/ v úvodnej časti

(záhlaví) napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie rozhodne súd prvej inštancie podľa § 224 CSP.

6. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré
vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Z dôvodu, že žalovaní 1/ a 2/ boli plne úspešní v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262 ods.
1, § 255 ods. 1 CSP im síce vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak vzhľadom k
tomu, že im v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli, náhrada trov

odvolacieho konania žalovaným 1/, 2/ nebola priznaná (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo 14/2018).

7. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)