Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 16. február 2018

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 14Cpr/4/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114220899
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Tomašovičová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2018:2114220899.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava v konaní vedenom pred sudkyňou Mgr. Andreou Tomašovičovou v právnej veci

žalobcu: I. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XX, Q., zastúpený: Mgr. Ing. Juraj Trokan, advokát,
Vajanského 10, Trnava, proti žalovanému: IKEA Industry Slovakia s.r.o., Továrenská 2614/19, Malacky,
IČO: 31 354 572, odštepný závod Trnava, Nitrianska 4, Trnava, zastúpený: JUDr. Jana Mikulášová,
advokátka, Hlavné námestie 5, Bratislava, o zaplatenie náhrady mzdy v sume 212,08 eur s
príslušenstvom a o určenie platnosti kolektívnej zmluvy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu o zaplatenie náhrady mzdy v sume 212,08 eur s príslušenstvom zamieta.

II. Súd žalobu o určenie, že Kolektívna zmluva uzatvorená medzi žalovaným a Závodným výborom
odborového zväzu OZ SPARTAN dňa 1.9.2010 na obdobie od 1.9.2010 do 31.8.2011 bola v období od
1.9.2010 do 31.8.2011 platná, zamieta.

III. Žalovaný má nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 7.8.2014, doručenou súdu dňa 7.8.2014, domáhal vydania rozhodnutia,
ktorým by súd určil, že Kolektívna zmluva uzatvorená medzi žalovaným a Závodným výborom
odborového zväzu OZ SPARTAN dňa 1.9.2010 na obdobie od 1.9.2010 do 31.8.2011 bola v období od

1.9.2010 do 31.8.2011 platná, zároveň sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu
212,08 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 10.8.2011 do zaplatenia, z titulu
náhrady mzdy za dovolenku.

2. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že je od 20.11.2006 zamestnancom žalovaného, na základe
Pracovnej zmluvy číslo 1181/06-1. Žalovaný žalobcovi do dnešného dňa nevyplatil náhradu mzdy za 5
dní dovolenky, ktorú čerpal v dňoch 18.7.2011 až 22.7.2011 v zmysle Čl. 9 ods. 4 Kolektívnej zmluvy

uzatvorenej medzi žalovaným a Závodným výborom odborového zväzu OZ SPARTAN dňa 1.9.2010.
Za obdobie čerpania dovolenky patrí žalobcovi náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Pri
výpočte náhrady mzdy žalobca vychádzal zo svojho priemerného zárobku podľa výplatnej pásky v sume
5,6557 eur za hodinu a denného fondu pracovného času v rozsahu 7,5 hodiny. Celková náhrada mzdy
teda predstavuje 212,08 eur za 5 dní dovolenky. Žalovaný pôvodne vyhodnotil čerpanie dovolenky
žalobcom v dňoch 18.7.2011 až 22.7.2011 ako neospravedlnenú absenciu v práci, čoho dôsledkom
bolo aj okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu zo strany žalovaného, i keď v uvedených

dňoch žalobca čerpal dovolenku podľa kolektívnej zmluvy. Náhrada mzdy mu do dnešného dňa nebola
vyplatená. Nakoľko náhrada mzdy za júl 2011 bola splatná vo výplatnom termíne mzdy za júl 2011,
teda 10.8.2011, domáhal sa popri zaplatení náhrady mzdy zaplatenia aj úrokov z omeškania od tohto
dátumu, keď bol toho názoru, že sa žalovaný práve dňom 10.8.2011 dostal do omeškania. Žalobcapoukázal aj na ďalšie dva samostatné spory vedené na Okresnom súde Trnava, vyplývajúce z tej istej
kolektívnej zmluvy, s tým istým žalovaným, za tú istú dobu, a to spor Q. G. vedený pred Okresným súdom
Trnava sp. zn. 10Cpr/4/2014, ktorý bol právoplatne ukončený v prospech žalobcu, a spor L. W. vedený

pred Okresným súdom Trnava sp. zn. 19Cpr/4/2014, ktorý bol uzatvorený zmierom, kde žalovaný v
celom rozsahu uznal nárok žalobcu. Všetci traja žiadali náhradu mzdy za dovolenku na základe tej istej
kolektívnej zmluvy, ani žalobca nežiada túto náhradu na základe právoplatných súdnych rozhodnutí, ale
na základe tejto jedinej platnej kolektívnej zmluvy, keď aj ostatným dvom zamestnancom bola náhrada
mzdy vyplatená na základe kolektívnej zmluvy a nie na základe právoplatných rozhodnutí súdu, nakoľko

tieto rozhodnutia obsahovali len výrok, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo neplatné a
nezaväzovali žalovaného k náhrade mzdy za dovolenku. Právoplatné rozhodnutie súdu, ktoré existuje
medzi stranami sporu, vychádzalo z nejakej fikcie ústne dohodnutej kolektívnej zmluvy, i keď zákon
o kolektívnom vyjednávaní jednoznačne stanovuje, že kolektívna zmluva musí byť písomná a preto
nemožno akceptovať právny názor súdu, podľa ktorého kolektívna zmluva mohla byť zmenená aj ústne.
Žalobca teda žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu náhradu mzdy za dovolenku, ktorú

čerpal a ktorá mu bola určená písomnou kolektívnou zmluvou, ktorú mal v tom čase uzavretú žalovaný
so svojou odborovou organizáciou.
Ďalším predmetom sporu je platnosť kolektívnej zmluvy, o platnosti alebo neplatnosti ktorej doposiaľ
rozhodnuté nebolo, a to vzhľadom k tomu, že konaním žalovaného bola spochybnená platnosť
ustanovení vtedy platnej kolektívnej zmluvy. Žalobca sa preto domáhal určenia platnosti kolektívnej

zmluvy v období 1.9.2010 až 31.8.2011, keď naliehavý právny záujem na určení platnosti kolektívnej
zmluvy odôvodnil svojim záujmom na vyplatení náhrady mzdy za čerpanie dovolenky podľa tejto
kolektívnej zmluvy, nakoľko len vyslovenie platnosti kolektívnej zmluvy môže odstrániť aktuálny stav
objektívnej právnej neistoty a odstrániť následky porušenia práva. Platnosť predmetnej kolektívnej
zmluvy je podstatná pre určenie toho, či žalobca čerpal dovolenku v súlade s touto zmluvou ako aj z toho

dôvodu, že v iných konaniach pri posudzovaní nárokov žalobcu z neplatného skončenia pracovného
pomeru súdy z tejto zmluvy nevychádzali, ale vychádzali zo znenia kolektívnej zmluvy, ktoré malo byť
podľa názoru konajúcich súdov zmenené ústnymi dohodami, i keď takéto ústne zmeny kolektívnej
zmluvy právny poriadok SR nepripúšťa.

3. Žalovaný poukázal na to, že právoplatným Rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k.
14C/125/2011-143 zo dňa 22.3.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21.7.2014 v spojení s
Rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 23Co/270/2013-252 zo dňa 2.6.2014, ktoré rozsudky boli
vydané v konaní vedenom medzi rovnakými stranami sporu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru, už bolo rozhodnuté, že neprítomnosť žalobcu na pracovisku v dňoch od 18.7.2011

do 22.7.2011 bola opakovaná neospravedlnená absencia, ktorá je závažným porušením pracovnej
disciplíny, v dôsledku čoho žalovaný dňa 9.8.2011 platne skončil so žalobcom pracovný pomer formou
okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 Zákonníka práce. Žalobca v čase
podania predmetnej žaloby vedel, že jeho neprítomnosť v práci v dňoch od 18.7.2011 do 22.7.2011
bola právoplatnými rozsudkami súdov posúdená ako opakovaná neospravedlnená absencia, za ktorú

mu neprináleží náhrada mzdy. Žalobca sa pokúšal právny stav založený právoplatnými rozsudkami
Okresného súdu Trnava a Krajského súdu v Trnave zvrátiť mimoriadnym opravným prostriedkom,
avšak bezúspešne, keď Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením sp.zn. 8 MCdo 8/2015 zo
dňa 28.10.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 5.1.2016, rozhodol o odmietnutí mimoriadneho
dovolaniaGenerálnehoprokurátoraSlovenskejrepublikyprotiRozsudkuKrajskéhosúduvTrnavesp.zn.

23Co/270/2013 v právnej veci žalobcu. Odmietnutím mimoriadneho dovolania Generálneho prokurátora
Slovenskej republiky, boli vyčerpané všetky riadne a mimoriadne opravné prostriedky žalobcu proti
rozsudkom Okresného súdu Trnava a Krajského súdu v Trnave, ktorými bolo právoplatne rozhodnuté, že
žalobca sa v dňoch od 18.7.2011 do 22.7.2011 dopustil opakovanej neospravedlnenej absencie v práci,
a preto súd nemôže v tej istej veci na základe novej žaloby žalobcu zo dňa 7.8.2014 rozhodovať znova,

nakoľko je tu daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Týmito právoplatnými rozhodnutiami súdov,
bola vyriešená základná otázka, ktorá je východiskom nároku na náhradu mzdy žalobcu za dovolenku,
teda otázka, či žalobca v období od 18.7.2011 do 22.7.2011 čerpal dovolenku. Obidva konajúce súdy,
súd prvej inštancie ako aj súd odvolací, pritom kvalifikovali neprítomnosť žalobcu v práci v dňoch
od 18.7.2011 do 22.7.2011 ako opakovanú neospravedlnenú absenciu, ktorá je závažným porušením

pracovnej disciplíny, a preto ju súd v predmetnom konaní už nemôže posúdiť inak. Právoplatný rozsudok
Okresného súdu Trnava v spojení s právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Trnave, sú pre sporové
strany záväzné a nezmeniteľné. Súd však zároveň v tomto konaní nemôže prihliadať ani na rozhodnutia
v ďalšom spore medzi žalovaným a ďalšími stranami (. W., Q. G.), nakoľko v tom prejednávanom sporebolo vydané diametrálne odlišné rozhodnutie krajského súdu, keď v prípade týchto osôb bola vyslovená
neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a teda vychádzajúc z tohto rozhodnutia, boli
nároky týchto osôb v postavení žalobcov, oprávnené.

Pokiaľ sa jedná o kolektívnu zmluvu, určenie platnosti kolektívnej zmluvy za obdobie od 1.9.2010 do
3.8.2011 nie je možné, pretože podľa § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku, súd môže určovacou
žalobou rozhodnúť, či tu právo je alebo nie je, len pokiaľ je k tomu daný osobitný alebo naliehavý
právny záujem žalobcu, ktorý v danom prípade nie je daný, pretože medzi žalobcom a žalovaným nie
je žiadny právny vzťah, pracovný pomer žalobcu u žalovaného bol skončený okamžitým skončením

pracovného pomeru dňa 9.8.2011. Určovacia žaloba má preventívnu povahu a preto nie je možné, aby
súd v roku 2018 spätne rozhodoval určovacou žalobou o platnosti Kolektívnej zmluvy z roku 2010/2011.
Súd nemôže rozhodovať o práve, ktoré už zaniklo a ku dňu vyhlásenia rozsudku neexistuje. Formuláciu
petitu na určenie, či tu právo je alebo nie je, je potrebné vykonať tak, aby bolo zrejmé, že súd má
určiť aktuálny právny stav v prítomnom čase. Nie je prípustné určovať práva v minulosti, ak tieto už
zanikli, pretože platí, že rozsudok určuje existenciu alebo neexistenciu práva ku dňu jeho vyhlásenia.

Zo strany žalobcu tak nebol preukázaný naliehavý právny záujem, ktorý je podstatnou náležitosťou v
prípade určovacej žaloby.

4. Z Rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 14C 125/2011-143 zo dňa 22.3.2013 súd zistil, že v
právnej veci žalobcu I. Q. proti žalovanému Swedwood Slovakia s.r.o. Bratislava (v súčasnej dobe

spoločnosť vystupujúca pod obchodným menom IKEA Industry Slovakia s.r.o Malacky) o určenie
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, bol návrh žalobcu vo veci samej zamietnutý
a konanie o určenie, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá a o zaplatenie náhrady mzdy za
obdobie od 11.8.2012 do 31.12.2012 bolo zastavené. Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva,
že žalobca sa domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru ktoré mu bolo doručené

žalovaným dňa 9.8.2011 je neplatné, pretože jeho neprítomnosťou na pracovisku v dňoch 18.7.2011
až 22.7.2011 nemohlo prísť k porušeniu pracovnej disciplíny, nakoľko jeho neprítomnosť bola z dôvodu
čerpania dovolenky v súlade s platnou kolektívnou zmluvou. Predmetná žaloba bola zamietnutá z
dôvodu, že súd videl v skutočnosti, keď žalobca v rozpore s oznámenou zmenou termínu čerpania
celozávodnej dovolenky, ktorá bola v termíne od 25.7.2011 do 31.7.2011, prestal vykonávať prácu už

v období od 18.7.2011 do 22.7.2011 bez toho, aby žalovanému oznámil prípadnú prekážku v práci,
pričom žalovaného nepožiadal ani o poskytnutie pracovného voľna a nečerpal ani dovolenku, závažné
porušenie pracovnej disciplíny, čo bolo dôvodom pre skončenie pracovného pomeru. V konaní, v ktorom
bol tento rozsudok vyhlásený, sa súd zaoberal tým, či žalobca v období od 18.7.2011 do 22.7.2011
čerpal riadne dovolenku, alebo išlo z jeho strany o opakovanú absenciu, pričom dospel súd k záveru, že

neprítomnosť žalobcu v práci v týchto dňoch je potrebné posudzovať ako opakovanú neospravedlnenú
absenciu. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 21.7.2014 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu
v Trnave č.k. 23Co/270/2013-252 zo dňa 2.6.2014, ktorým bol rozsudok okresného súdu potvrdený,
keď odvolací súd bol toho názoru, že aj keby nedošlo k zmene termínu dovolenky písomne priamo v
kolektívnej zmluve, neznamená to, že nemal žalobca požiadať o dovolenku. Žalobca však požiadal o

dovolenku len v termíne od 25.7.2011 do 29.7.2011, ale v týždni od 18.7.2011 do 22.7.2011 nechodil do
práce aj keď nepožiadal o dovolenku, nebol práceneschopný, nemal žiadnu inú prekážku v práci ktorá
by mu bránila vykonávať si úlohy, čím porušil svoje základné povinnosti zamestnanca vyplývajúce zo
zákonníka práce, čo viedlo k platnému skončeniu pracovného pomeru.

5. ZUzneseniaNajvyššiehosúduSRsp.zn.8MCdo8/2015zodňa28.10.2015,ktorýmbolomimoriadne
dovolanie odmietnuté vyplýva, že na základe podnetu žalobcu napadol Generálny prokurátor Slovenskej
republiky mimoriadnym dovolaním Rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 23Co/270/2013-252 zo dňa
2.6.2014, ktorým potvrdil Rozsudok súdu prvého stupňa č.k. 14C 125/2011-143 zo dňa 22.3.2013.
Najvyšší súd SR dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je v danom prípade procesne neprípustné,

pretože v predmetnom konaní podnecovateľ mimoriadneho dovolania, teda žalobca, nevyužil dostupný
opravný prostriedok, keď poukázal aj na stanovisko prijaté Ústavným súdom Slovenskej republiky, v
zmysle ktorého, je prípustnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku v
civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako
aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne

využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.

6. Z Uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 373/2017-16 zo dňa15.6.2017,
vo veci sťažnosti žalobcu ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl.46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8 MCdo 8/2015 z 28. októbra 2015 vyplýva, že sťažnosť žalobcu bola odmietnutá ako

zjavne neopodstatnená. V odôvodnení uznesenia ústavný súd okrem iného uvádza, že k problematike
posudzovania mimoriadneho dovolania ústavný súd vydal uznesením sp. zn. PLz. 3/2015 z 18. marca
2015 zjednocujúce stanovisko, v ktorého výrokovej časti sa uvádza: „Rešpektujúc princíp právnej
istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho

opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť
v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,
ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol
účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“ Nosný dôvod odmietnutia mimoriadneho
dovolania generálneho prokurátora teda vychádza z toho, že sťažovateľ predtým, ako v jeho veci
generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie, sám mohol (a mal) podať mimoriadny opravný

prostriedok (dovolanie) podľa § 236 a nasl. OSP, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý
podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Keďže tak sťažovateľ neurobil a dovolanie nepodal, ani
podľa názoru ústavného súdu nebola naplnená dikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie je možné
dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ (§ 243e ods. 1 in fine OSP).

7. Súd vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, oboznámením sa s Rozsudkom Okresného súdu
Trnava č.k. 14C/125/2011-143 zo dňa 22.3.2013 právoplatným dňa 21.7.2014, s Rozsudkom Krajského
súdu v Trnave č.k. 23Co/270/2013-252 zo dňa 2.6.2014 právoplatným dňa 21.7.2014, s Uznesením
Najvyššie súdu SR sp. zn. 8MCdo 8/2015 zo dňa 28.10.2015, s Uznesením Ústavného súdu Slovenskej
republiky II.ÚS 373/2017-16 zo dňa 15.6.2017, a zistil nasledovný skutkový stav veci:

8. Po vykonanom dokazovaní mal súd výsluchom strán a listinnými dôkazmi preukázané, že žalobca
bol u žalovaného zamestnaný na základe Pracovnej zmluvy číslo 1181/06-1 zo dňa 16.11.2006
s nástupom do práce od 20.11.2006. V dňoch 18.7.2011 až 31.7.2011 žalobca nebol prítomný v
práci, pričom žalovanému nahlásil čerpanie dovolenky od 25.7.2011 do 29.7.2011 v trvaní 5 dní.

Žalovaný posúdil neprítomnosť žalobcu v práci v dňoch 18.7.2011 až 22.7.2011 ako opakovanú a
neospravedlnenú absenciu, čím došlo z jeho strany k závažnému porušeniu pracovnej disciplínu, preto
mu žalovaný dal okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 9.8.2011. Žalobca sa domáhal na súde určenia neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava sp. zn.

14C 125/2011, v ktorom bol rozsudkom zo dňa 22.3.2013 návrh žalobcu zamietnutý. Na základe
odvolania rozhodoval o dôvodnosti návrhu žalobcu aj Krajský súd v Trnave, ktorý svojim Rozsudkom
č.k. 23Co/270/2013-252 zo dňa 2.6.2014 rozsudok okresného súdu potvrdil, ktorý potom nadobudol
právoplatnosť dňa 21.7.2014. Oba rozsudky v predmetnej veci, tak rozsudok okresného súdu ako
aj rozsudok krajského súdu, posúdili neprítomnosť žalobcu v práci v dňoch 18.7.2011 až 22.7.2011

ako neospravedlnenú absenciu a nie ako čerpanie dovolenky tak, ako to žalobca tvrdil. Na podnet
žalobcu, podal generálny prokurátor mimoriadne dovolanie proti Rozsudku Krajského súdu v Trnave
sp.zn. 23Co/270/2013 zo dňa 2.6.2014, ktoré Najvyšší súd SR Uznesením sp. zn. 8 MCdo 8/2015 zo
dňa 28.10.2015 odmietol ako procesne neprípustné, pretože v danom konaní žalobca nevyužil dostupný
opravný prostriedok, čím by vyčerpal všetky zákonom dovolené opravné prostriedky, ktoré mal ako

účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených
záujmov. Rovnakým spôsobom odôvodnil aj Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie, ktorým
odmietol sťažnosť žalobcu ako zjavne neopodstatnenú, keď obdobne ako najvyšší súd vyjadril názor,
že žalobca ešte predtým, ako podal generálny prokurátor v jeho veci mimoriadne dovolanie, mohol sám
(a mal) podať dovolanie podľa § 236 a nasl. OSP, ktorý opravný prostriedok mal k dispozícii a ktorý bol

potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci, teda vo veci sp. zn. 14C 125/2011.

9. Predmetom v danej veci je posúdenie nároku žalobcu na vyplatenie náhrady mzdy vo výške 212,08
eur za dovolenku čerpanú v dňoch 18.7.2011 až 22.7.2011, ako aj určenie platnosti Kolektívnej zmluvy
uzatvorenej medzi žalovaným a Závodným výborom odborového zväzu OZ SPARTAN dňa 1.9.2010 v

období od 1.9.2010 do 31.8.2011.

10. Podľa § 470 ods. 1 a 2 veta prvá Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované.

11. Podľa § 116 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom v čase dania okamžitého skončenia práce,
zamestnancovi patrí za vyčerpanú dovolenku náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku.

12. Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

13. Podľa § 219 ods. 4 CSP, len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný.

14. Podľa § 226 CSP, právoplatnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia, ktorá spôsobuje záväznosť a
zásadnú nezmeniteľnosť rozhodnutia.

15. Podľa 228 ods.1 CSP, výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali

právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak.

16. Po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že nárok žalobcu na vyplatenie náhrady mzdy
nie je dôvodný a preto mu nie je možné vyhovieť. Súd pri svojej úvahe vychádzal z právoplatných
rozhodnutí v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 14C 125/2011, v ktorom bol súdom

prvej inštancie zamietnutý návrh na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
dané žalobcovi zo strany žalovaného na tom skutkovom základe, že žalobca svojou neprítomnosťou
v práci v termíne od 18.7.2011 do 22.7.2011 závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu a
neprítomnosť žalobcu v práci v týchto dňoch bola kvalifikovaná ako opakovaná neospravedlnená
absencia žalobcu. Predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo odvolacím súdom potvrdené.

Žalobcanevyužilzákonnúmožnosťdosiahnutiazmenyrozhodnutiaodvolaciehosúdupodanímriadneho
opravného prostriedku, ktorým by mohol docieliť prípadné zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu
a následne aj zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď takýto opravný prostriedok v zákonnej
lehote nepodal. Vo veci bolo až generálnym prokurátorom podané mimoriadne dovolanie, ktoré však
bolo Najvyšším súdom SR odmietnuté práve z dôvodu nevyužitia riadnych opravných prostriedkov zo

strany žalobcu, ktoré mali podaniu mimoriadneho dovolania predchádzať. Z rovnakého dôvodu bola
odmietnutá aj sťažnosť podaná žalobcom na Ústavnom súde SR proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu
SR. Za daného stavu, súdu teda v predmetnom konaní nezostalo iné, len vychádzať z právoplatných
rozhodnutí súdu vydaných v konaní sp. zn. 14C 125/2011, ktorými bolo ustálené, že neprítomnosť
žalobcu v práci v dňoch od 18.7.2011 do 22.7.2011 bola opakovaná a neospravedlnená absencia

žalobcu, dosahujúca intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny a nie čerpanie dovolenky.
Pri ustálení takéhoto záveru o absencii žalobcu, vychádzal súd v konaní vedenom pod sp. zn. 14C
125/2011 z dokazovania vykonanom za účelom zistenia skutkového stavu veci, ktoré dokazovanie
prešlo aj revíziou odvolacieho súdu. Rozhodnutie súdu v tomto konaní je právoplatné a preto s
poukazom na ustanovenie § 219 ods. 4 CSP, je súd takýmto rozhodnutím viazaný. Na tom nič nemení

ani skutočnosť, že posúdenie neprítomnosti žalobcu na pracovisku v dňoch 18.7.2011 až 22.7.2011,
ktoré bolo vyhodnotené ako jeho neospravedlnená absencia, nebolo rozhodnuté výrokom súdu, keď
otázkou posúdenia charakteru neprítomnosti žalobcu na pracovisku sa súd zaoberal ako otázkou
predbežnou pri posudzovaní celkového predmetu konania 14C 125/2011, v ktorom dospel k záveru, že
táto neprítomnosť nebola z dôvodu riadneho čerpania dovolenky, v dôsledku čoho bola žaloba o určenie

neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zamietnutá. Ak teda už bola otázka posúdenia
neprítomnosti žalobcu na pracovisku právoplatne vyriešená v občianskoprávnom konaní, je súd v inom
konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením. Ako
vyplýva z ustanovenia § 116 Zákonníka práce, zamestnancovi prináleží náhrada mzdy za vyčerpanú
dovolenku. Základnou podmienkou vzniku tohto nároku je, aby zamestnanec čerpal dovolenku. Otázku,

či žalobca v uvedených dňoch čerpal dovolenku alebo nie, má už súd vyriešenú v inom, právoplatne
skončenom konaní, preto sa riešením tejto otázky nemohol opakovane zaoberať, ale mohol už len
vychádzať z takéhoto skoršieho posúdenia, ktorým je súd viazaný, aj keď nejde o rozhodnutie v tej istej
veci s identickým predmetom konania, ale ide o rozhodnutie týkajúce sa vzťahu rovnakých strán sporu.
Konajúci súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané

v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu,
pretože pokiaľ by pri riešení prejudiciálnej otázky zaujal odlišné stanovisko, bol by takýto jeho postup,
prípadne z neho vyplývajúci záver, arbitrárny pre jednoznačný rozpor so zákonom. Ak bolo v inom
konaní (právoplatne skončenom) posúdené, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovidôvodne dané z dôvodu jeho neospravedlnenej absencie v práci v dňoch 18.7.2011 až 22.7.2011,
pretože v týchto dňoch dovolenku nečerpal, nemohol mu súd v tomto konaní priznať náhradu mzdy
za dovolenku, ktorú podľa právoplatného rozhodnutia súdu nečerpal. Súd je toho názoru, že v tomto

konaní je už neúčinné poukazovať zo strany žalobcu na fikciu ústne zmenenej kolektívnej zmluvy, keď
túto možnosť mal využiť v konaní, v ktorom sa riešila základná otázka vzniku jeho nároku uplatnenom
v predmetnom konaní, pričom však zo spisového materiálu, a nakoniec aj z rozhodnutí Najvyššieho
súdu SR a Ústavného súdu SR vyplynulo, že žalobca nevyužil všetky jemu dostupné možnosti zvrátiť
rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu v konaní sp. zn. 14C 125/2011.

Pokiaľ ide o poukazovanie žalobcu na ďalšie dva spory vedené na tunajšom súde, v ktorých žalovaný
vyplatil žalobcom L. W. a Q. G. náhradu mzdy za dovolenku, súd tu upriamuje pozornosť na to,
že v prípade týchto osôb bola situácia iná, keď konanie o základe nároku na náhradu mzdy, teda
konanie o určení, či okamžité skončenie pracovného pomeru ktoré im bolo dané pre absenciu v
práci v dňoch 18.7.2011 až 22.7.2011 skončilo právoplatným rozhodnutím súdu, vo výroku ktorého
bolo určené, že okamžité skončenie pracovného pomeru im bolo dané neplatne. V tomto konaní

(vedenom pod sp. zn. 27Cpr 1/2011 o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
dané L. W.i a Q. G., ktorí tu boli v procesnom postavení žalobcov) rovnako bola pôvodne žaloba
zamietnutá s odôvodnením, že neprítomnosť žalobcov na pracovisku v dňoch 18.7.2011 až 22.7.2011
bola považovaná za neospravedlnenú absenciu a až Krajský súd v Trnave toto rozhodnutie zmenil a
určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcom W. a G. bolo neplatné, keď odvolací

súd neprítomnosť žalobcov v práci posúdil ako čerpanie dovolenky.
Z dôvodov uvedených vyššie, súd vo výroku I. nárok žalobcu na náhradu mzdy za dovolenku ako
nedôvodný zamietol, keď bol toho názoru, že mu takýto nárok ani nevznikol.

17. Podľa § 137 písm. c) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu

právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

18. Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je, alebo nie je vtedy, ak je tvrdené právo
neisté alebo ohrozené za predpokladu, že vyhovujúcim určovacím rozsudkom možno túto neistotu alebo

ohrozenie odstrániť. Naliehavosť sa prejaví v tom, že určovací rozsudok bude pre žalobcu podstatným
spôsobom užitočný. Žalobca v zásade nemá naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo
nie je, ak už k porušeniu práva došlo. Doktrína preventívneho charakteru určovacej žaloby vychádza
preto z toho, že žalobca má naliehavý právny záujem vtedy, ak k porušeniu jeho práva zatiaľ nedošlo,
avšak jeho právo je neisté alebo ohrozené.

19. V konaní o ďalšej časti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal určenia platnosti kolektívnej zmluvy
dospel súd k záveru, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na tomto určení, keď bol súd
toho názoru, že ani prípadné rozhodnutie o platnosti kolektívnej zmluvy by nič nezmenilo na postavení
žalobcu, ktorému by ani po takomto určení nemohla byť priznaná náhrada mzdy za dovolenku, ktorú

nevyčerpal, keď už bolo právoplatne súdom rozhodnuté, že v dobe, za ktorú žalobca žiada vyplatiť
náhradu mzdy, dovolenku nečerpal. Pre žalobcu by teda ani takýto určovací rozsudok nebol podstatným
spôsobom užitočný. Žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení v neposlednom rade aj z toho
dôvodu, že určovacia žaloba má preventívnu povahu, pričom žalobca sa domáha určenia platnosti
kolektívnej zmluvy platnej pre roky 2010 až 2011 spätne, navyše v dobe, keď už so žalovaným nie je v

žiadnom právnom vzťahu. Súd ďalej poukazuje aj na to, že platnosť kolektívnej zmluvy doposiaľ nikým
spochybnená nebola, keď v konaní 14C 125/2011, bolo predmetom posúdenia len to, či došlo k zmene
kolektívnej zmluvy v časti týkajúcej sa plánovaného čerpania dovolenky, alebo nie. Súd výrokom II.
rozhodol aj o zamietnutí nároku na určenie platnosti kolektívnej zmluvy keď bolo toho názoru, že žalobca
nepreukázal na takomto určení naliehavý právny záujem.

20. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

21. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

22.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.23. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku,
a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. O
výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré

vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom
súde Trnava (§ 355 ods. 1 CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,

ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať

návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).