Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. január 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoPr/4/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114220899
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2114220899.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek

senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Terézie Mecelovej v právnej veci žalobcu: I. Q., nar. XX. C. XXXX,
bytom Q., R. XXXX/XX, zastúpeného advokátom: 1/ JUDr. Juraj Trokan, Trnava, Radlinského 1, 2/ Mgr.
Ing. D. Q., Q., R. XX, proti žalovanej: IKEA Industry Slovakia s. r. o., Malacky, Továrenská 2614/19, IČO:
31 354 572, IKEA Industry Slovakia s. r. o., odštepný závod Trnava, Nitrianska 4, Trnava, zastúpenej:
Advokátska kancelária Mikulášová & Partners s. r. o., Bratislava, Hlavné námestie 5, IČO: 47 256 222, o
náhradu mzdy 212,08 eur s príslušenstvom a o určenie platnosti kolektívnej zmluvy, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 16. februára 2018 č. k. 14Cpr/4/2014-200 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie náhrady mzdy vo výške
212,08 eur s príslušenstvom, ako i o určenie, že Kolektívna zmluva uzatvorená medzi žalovanou
a Závodným výborom odborového zväzu OZ SPARTAN dňa 1. septembra 2010 na obdobie od 1.
septembra 2010 do 31. augusta 2011 bola v období od 1. septembra 2010 do 31. augusta 2011
platná. Žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. Rozhodnutie odôvodnil

ustanovením § 116 ods. 1 ZP (Zákonník práce č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov do
31. augusta 2011), § 217 ods. 1 veta prvá, § 219 ods. 4, § 226, § 228 ods. 1, § 470 ods. 1, 2 CSP
(Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z. v znení neskoršieho právneho predpisu). Vecne
zdôvodnil, že vychádzal z právoplatných rozhodnutí v spore vedenom na súde prvej inštancie pod
sp. zn. 14C/125/2011, v ktorom bol súdom prvej inštancie zamietnutý návrh na určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru, dané žalobcovi zo strany žalovanej na skutkovom základe,
žežalobcasvojouneprítomnosťouvprácivobdobíod18.júla2011do22.júla2011závažnýmspôsobom

porušil pracovnú disciplínu a jeho neprítomnosť v práci v uvedených dňoch bola kvalifikovaná ako
opakovaná neospravedlnená absencia. Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo potvrdené odvolacím
súdom. Žalobca nevyužil zákonnú možnosť dosiahnutia zmeny rozhodnutia odvolacieho súdu podaním
opravnéhoprostriedku.Vovecibologenerálnymprokurátorompodanémimoriadnedovolanie,ktorébolo
odmietnuté Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“), z dôvodu nevyužitia riadnych
opravných prostriedkov, ktoré mali mimoriadnemu dovolaniu predchádzať. Z rovnakého dôvodu bola
odmietnutá aj sťažnosť žalobcu podaná na Ústavnom súde Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie

pretovychádzalzuvedenýchsúdnychrozhodnutí,ktorýmibolaneprítomnosťžalobcuvprácivrozhodnej
dobe posúdená ako neospravedlnená absencia, dosahujúca intenzitu závažného porušenia pracovnej
disciplíny a nie čerpanie dovolenky, za ktorú si v danom súdnom konaní žalobca uplatňoval náhradu
mzdy za vyčerpanú dovolenku. Otázkou posúdenia charakteru neprítomnosti žalobcu v rozhodnej dobesa súdy zaoberali ako otázkou predbežnou pri posudzovaní celkového predmetu konania. Teda otázka
posúdenia neprítomnosti žalobcom na pracovisku bola už právoplatne vyriešená v inom občianskom
súdnom konaní a keďže podľa § 116 ZP zamestnancovi prináleží náhrada mzdy za vyčerpanú

dovolenku, podmienkou vzniku nároku je čerpanie dovolenky zamestnancom, k čomu v posudzovanej
veci nedošlo. Pokiaľ by v danom spore pri riešení prejudiciálnej otázky zaujal súd prvej inštancie
odlišné stanovisko, bol by jeho postup, prípadne z neho vyplývajúci záver, arbitrárny pre jednoznačný
rozpor so zákonom. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi dané z dôvodu jeho
neospravedlnenej absencie v práci v dňoch od 18. júla 2011 do 22. júla 2011, pretože v týchto dňoch

dovolenku nečerpal a preto nemohla mu byť súdom priznaná náhrada mzdy za dovolenku. Poukaz na
fikciu ústne zmenenej kolektívnej zmluvy mal žalobca využiť v konaní, v ktorom sa riešila základná
otázka vzniku jeho nároku. No žalobca nevyužil všetky jemu dostupné možnosti zvrátiť vyššie označené
rozhodnutia súdov. Argumentácia žalobcu poukazujúca na dva iné spory, v ktorých bola vyplatená
náhrada mzdy za dovolenku (E. W. a T. G.), nebola dôvodná, lebo v prípade uvedených osôb bola
situácia odlišná. Konanie o základnom nároku na náhradu mzdy, teda konanie o určenie, či okamžité

skončenie pracovného pomeru im bolo dané pre absenciu v práci v rozhodnej dobe, skončilo určením
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru (odvolací súd neprítomnosť uvedených osôb
v práci, posúdil ako čerpanie dovolenky). Podľa § 137 písm. c/ CSP žalobou možno požadovať,
aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem;
naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného právneho predpisu.

Naliehavosť sa prejaví v tom, že určovací rozsudok bude pre žalobcu podstatným spôsobom užitočný.
Žalobca v zásade nemá naliehavý právny záujem na určení, ak k porušeniu práva už došlo. Súd prvej
inštancie dospel k záveru, že žalobca v prejednávanej veci nepreukázal naliehavý právny záujem na
požadovanom určení, pretože ani prípadné rozhodnutie o platnosti kolektívnej zmluvy by nič nezmenilo
na jeho postavení, ktorému ani po takomto určení by nemohla byť priznaná náhrada mzdy za dovolenku,

ktorú nevyčerpal (pretože právoplatne bolo rozhodnuté, že dovolenku nečerpal). Pre žalobcu by takýto
určovací výrok nebol podstatným spôsobom užitočný. Určovacia žaloba má preventívnu povahu, pričom
žalobca sa domáhal určenia platnosti kolektívnej zmluvy pre roky 2010 až 2011 spätne, navyše v dobe,
keď so žalovanou nie je v žiadnom právnom vzťahu. Platnosť kolektívnej zmluvy pritom dosiaľ nikým
spochybnená nebola, pretože v konaní sp. zn. 14C/125/2011 bolo predmetom posúdenia to, či došlo k

zmene kolektívnej zmluvy v časti týkajúcej sa plánovaného čerpania dovolenky, alebo nie. Žalobca tak
nepreukázal na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Rozhodnutie o náhrade trov konania
súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP. Žalovanej, ktorá mala vo
veci plný úspech, bola priznaná náhrada trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania
malo byť rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, navrhujúc jeho zmenu vyhovením žalobe.
Odvolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci, keďže vec nebola posudzovaná na základe
písomnej kolektívnej zmluvy, na ktorú žalobca poukazoval a za základ svojho posúdenia zvolil inú
kolektívnu zmluvu (uzavretú ústne), ktorej existenciu v tomto konaní žiadna zo strán nepreukázala.

Predmetom sporu bolo vymáhanie nároku na náhradu mzdy za čerpanú dovolenku, nie posudzovanie
neprítomnosti žalobcu na pracovisku. Podobná právna problematika bola riešená v spore sp. zn.
14C/125/2011. Prejudiciálne však nebola riešená existencia písomnej kolektívnej zmluvy. Predbežne
bola určená za platnú ústne uzatvorená kolektívna zmluva. Jednalo sa tak o podobnú, nie však totožnú
právnu problematiku. Žalobca zdôraznil písomnú formu uzatvorenej kolektívnej zmluvy ako prameň

práva, ktorá mala byť jediným zdrojom právneho posúdenia veci. V minulosti boli predmetom úvah
súdov i nesprávne názory, že kolektívne zmluvy možno meniť ústnymi dohodami. NS SR v rozhodnutí
sp. zn. 6Cdo 460/2013 vyhodnotil takéto názory ako nesprávne (rozhodnutie bolo publikované i v
Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 1/2016 ako rozhodnutie č. 4). V spore riešenom NS
SR bolo sporné, či zmena určenia hromadnej dovolenky upravenej kolektívnou zmluvou bola vykonaná

žalovanou v súlade s právnymi predpismi. Od riešenia uvedenej otázky potom záviselo posúdenie, či
skutok uvedený v zrušovacích prejavoch žalovanej treba považovať za neprítomnosť ospravedlniteľnú
alebo či ide o závažné porušenie pracovnej disciplíny. Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ ZoKV (zákon č. 2/1991
Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov) zmluvy sú platné, ak sú uzavreté písomne
a podpísané na tej istej listine oprávneným zástupcom a zamestnávateľmi, prípadne ich zástupcami. Po

podpise sa kolektívna zmluva stala záväzným prameňom práva s rovnakými právnymi následkami ako
zákon. Kolektívna zmluva, prípadne jej zmeny a doplnky, je záväzná pre zmluvné strany a je platná, ak je
uzatvorená písomne. Dohoda účastníkov pritom nemôže vylúčiť písomnú formu zmlúv, kde písomnosť
predpisuje zákon. Žiadna písomná dohoda, ktorá bola základom pre skrátenie dovolenky v rozhodnomobdobí neexistovala, lebo všetky dohody sa uzatvárali len ústne. Žalobca v spore sp. zn. 14C/125/2011
nemal inú možnosť ako podať podnet generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania.
Bolo tak vysoko pravdepodobné, že v napadnutom rozhodnutí sa nachádzali skutočnosti, ktoré boli v

rozpore so zákonom. NS SR mimoriadne dovolanie však odmietol s odôvodnením, že účastník konania
nevyužil všetky dostupné a zákonom dovolené opravné prostriedky. Žalobca namietal aj odmietnutie
sťažnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky. Nebol uvedený jediný právne dovolený dôvod, ktorý
by účastníka konania oprávňoval podať iné opravné prostriedky ako boli vykonané účastníkom, ktorému
zostávalo len podať podnet generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania. Pre

právne posúdenie napadnutých rozhodnutí sp. zn. 14C/125/2011 a 23Co/270/2013 nemajú odmietnutia
mimoriadneho dovolania žiaden praktický význam. Pravdepodobne mohli byť rozhodnutia napadnuté
mimoriadnym dovolaním protizákonné a nebol preukázaný žiadny konkrétny argument umožňujúci
účastníkovi konania podať iné opravné prostriedky ako boli použité. Napadnuté rozhodnutie podľa
názoružalobcuignorujeexistenciurozhodnutiaNSSR,publikovanévZbierkestanovískNSarozhodnutí
súdov SR č. 1/2016 (rozhodnutie č. 4). Podanie určovacej žaloby bolo podmienené doterajšími zážitkami

skonajúcimisúdmi.Určenieplatnostikolektívnejzmluvyakosúčasťrozhodnutiaalebolenakovyriešenie
predbežnej otázky musí byť jediným právnym podkladom pre rozhodnutie o nároku žalobcu na náhradu
mzdy za dovolenku. Týmto sa súd prvej inštancie nezaoberal, resp. neprihliadal na rozhodnutie NS
SR (rozhodnutia v totožných právnych sporoch sp. zn. 19Cpr/4/2014 a 10Cpr/4/2014). Žalovaná sa
v uvedených veciach ani neodvolala. Súd prvej inštancie neposudzoval vec na základe písomnej

kolektívnej zmluvy a tým vec nesprávne právne posúdil.

3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdiť. Pre posúdenie oprávnenosti nároku žalobcu na náhradu mzdy za čerpanú dovolenku, súd
prvej inštancie správne riešil vymedzenú prejudiciálnu otázku, či v rozhodnej dobe žalobca dovolenku

čerpal. Táto prejudiciálna otázka však už bola právoplatne posúdená rozsudkom Okresného súdu
Trnava sp. zn. 14C/125/2011, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.
23Co/270/2013 a nadobudol právoplatnosť 21. júla 2014. Podľa označených súdnych rozhodnutí sa
žalobca v období od 18. júla do 22. júla 2011 dopustil opakovanej neospravedlnenej absencie. V
uvedenom občianskoprávnom konaní medzi rovnakými účastníkmi bola právoplatne vyriešená otázka

ich hmotnoprávneho vzťahu a v posudzovanom spore súd prvej inštancie nemohol uvedenú otázku
posúdiť inak. Žalovaná poukázala na ustálenú judikatúru NS SR sp. zn. 1Cdo 44/2010, 1Cdo 133/2009
a 2MCdo 2/2014. Podľa rozhodnutia NS SR 40/2013 pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní
právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom
má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením. Nie je pritom rozhodujúce

či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. So zreteľom na
právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia, nesmie byť
táto otázka položená a akékoľvek jej nové právne posúdenie v inom konaní tých istých účastníkov je
neprípustné. Pokiaľ by súd prejudiciálny účinok ignoroval a nerešpektoval záväzné súdne rozhodnutie,
konal by v rozpore s Ústavou, v zmysle ktorej môžu štátne orgány konať iba na základe Ústavy, v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Zásada právnej istoty je integrálnou súčasťou
práva na spravodlivý proces. Popretie prejudiciálnej záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia
znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov, ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti. Podľa
rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo 133/2009 účinky právoplatnosti rozhodnutia (jeho nezmeniteľnosť
a záväznosť) sa chápu podstatne širšie než pojem ne bis in idem. Význam právoplatnosti súdneho

rozhodnutia sa neobmedzuje len na rovinu prekážky rei iudicatae, t. j. len na neprípustnosť nového
prejednania už raz rozhodnutej veci. Právoplatnosť má aj pozitívnu stránku spočívajúcu v pôsobení
vecnom, a to v dosahu záväznosti na rozhodnutie o inej veci. To, že nejde o rozhodnutie v tej istej
veci (s identickým predmetom konania) ešte neznamená, že už raz súdom v predošlom občianskom
súdnom konaní, s konečnou platnosťou medzi účastníkmi vyriešenú otázku hmotnoprávneho vzťahu, by

mohol neskôr ďalší súd v inom konaní posudzovať inak ako otázku predbežnú. Ústavný súd Slovenskej
republiky v Náleze sp. zn. II. ÚS 349/09 uviedol, že vzhľadom na zásadu prejudiciality, ako aj zásadu
viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami, všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude
rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v
súvislosti s riešením daného prípadu. Pokiaľ pri riešení prejudiciálnej otázky zaujme odlišné stanovisko,

je takýto postup súdu, resp. z neho vyplývajúci záver, arbitrárny pre jednoznačný rozpor so zákonom.
Podľa § 226 CSP právoplatné súdne rozhodnutie je záväzné a zásadne nezmeniteľné. Podľa Komentára
k CSP formuláciu petitu na určenie, či tu právo je alebo nie je, je potrebné vykonať tak, aby bolo
zrejmé, že súd má určiť aktuálny právny stav (v prítomnom čase). Nie je prípustné určovať práva vminulosti, ak tieto už zanikli. Rozsudok určuje existenciu (neexistenciu) práva ku dňu jeho vyhlásenia
(§ 217 CSP). Z uvedeného vyplýva, že súd nemôže rozhodovať o práve, ktoré už zaniklo a neexistuje
ku dňu vyhlásenia rozsudku. Žalobca nepreukázal ani existenciu naliehavého právneho záujmu, ktorý

je podmienkou uplatnenia určovacej žaloby. Pracovný pomer žalobcu u žalovanej skončil okamžitým
skončením podľa § 68 ods. 1 písm. b/ ZP v rozhodnom znení, z dôvodu opakovanej neospravedlnenej
absencie žalobcu v rozhodnej dobe. Žalobca v odvolaní argumentuje inými rozhodnutiami odvolacieho
súdu, vydanými v spore medzi inými účastníkmi konania, ktoré sú však záväzné práve medzi týmito
sporovými stranami. O prejudiciálnej otázke, a to, že žalobca sa dopustil v rozhodnej dobe opakovanej

neospravedlnenej absencie, bolo právoplatne rozhodnuté, ktoré rozhodnutia sú záväzné inter partes,
medzi sporový stranami (žalobcom a žalovanou).

4. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje

zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté

predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

6. Odvolací súd sa stotožnil s právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil
skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a vecne správne rozhodol. Na zdôraznenie správnosti

rozsudku súdu prvej inštancie a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa s odvolacími námietkami žalobcu,
odvolací súd dopĺňa ďalšie dôvody.

7. V posudzovanej veci súd prvej inštancie svoje zamietavé rozhodnutie založil na právnom názore, že
v právoplatne skončenom konaní vedenom pod sp. zn. 14C/125/2011, v ktorom bol zamietnutý návrh

žalobcu na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, dané žalobcovi zo strany
žalovanej na skutkovom základe, že svojou neprítomnosťou v práci v období od 18. júla 2011 do 22. júla
2011 závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu, čím došlo k vyriešeniu otázky hmotnoprávneho
vzťahu medzi žalobcom a žalovanou. Neprítomnosť žalobcu v zamestnaní v rozhodnom období, bola
právoplatnýmsúdnymrozhodnutímposúdenáakoopakovanáneospravedlniteľnáabsencia,dosahujúca

intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny, a nie čerpanie dovolenky, za ktorú sa žalobca
domáhal náhrady mzdy v danom spore.

8. Podľa ustálenej judikatúry NS SR R 40/2013 pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne
vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú

otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením. V uvedenom rozhodnutí NS SR dospel
k záveru, že pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak v skončenom
konaní účastníkov došlo právoplatným rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa
tento nový nárok (neidentický s predmetom skončeného konania) odvodzuje, je súd v tomto ďalšom
novom občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky týmto vyriešením viazaný.

9. NS SR v uvedenom rozhodnutí konštatoval, že otázkou prejudiciálneho účinku právoplatného
rozhodnutia sa zaoberala nielen judikatúra NS SR (najmä sp. zn. 1Cdo 133/2009), ale aj judikatúra
Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. II. ÚS 349/09, I. ÚS 170/2015.
Vzhľadom na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní, všeobecný

súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní,
ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu.

10. Súd prvej inštancie preto správne konštatoval, že v prejednávanej veci nemohol vychádzať z iného
záveru ohľadom neprítomnosti žalobcu na pracovisku v dňoch 18. júla 2011 až 22. júla 2011, keďže

právoplatným súdnym rozhodnutím v konaní sp. zn. 14C/125/2011, bola táto neprítomnosť žalobcu
na pracovisku kvalifikovaná ako opakovaná absencia a preto nešlo o čerpanie dovolenky žalobcom
v uvedených dňoch. Súd prvej inštancie správne zdôraznil, že z ustanovenia § 116 ZP vyplýva, že
zamestnancovi prináleží náhrada mzdy za vyčerpanú dovolenku, ak zamestnanec dovolenku čerpal,teda nebol prítomný v zamestnaní. V inom súdnom konaní však bolo právoplatne posúdené, že v
rozhodnej dobe žalobca ako zamestnanec nečerpal dovolenku, ale šlo o opakovanú neospravedlniteľnú
absenciu, za ktorú mu tak nebolo možné priznať náhradu mzdy, a to ani podľa kolektívnej zmluvy.

11. Na vyššie uvedené závery potom nemá vplyv posúdenie kolektívnej zmluvy, bez ohľadu na jej formu
(narozdielpísomnejaústnejkolektívnejzmluvypoukazovalžalobcavodvolaní).Bezprávnehovýznamu
tiež bolo, že právny názor o možnosti meniť kolektívne zmluvy ústnymi dohodami bol prekonaný a
judikatúrou ustálený ako nesprávny (porov. R 1/2016). Pokiaľ z rozhodnutia NS SR R 1/2016 vyplývalo

odlišné posúdenie neprítomnosti zamestnanca žalovanej v práci, konkrétne, že sa nejednalo o závažné
porušeniepracovnejdisciplíny,aleočerpaniedovolenky,súdyvdanomsporenemôžuužakopredbežnú
otázku znovu riešiť to, o čom bolo právoplatne rozhodnuté v konaní vedenom pod sp. zn. 14C/125/2011,
hoci na základe odlišného názoru, než aký vyplýval z rozhodnutia R 1/2016.

12. Podľa záverov rozhodnutia R 40/2013 nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní

vec správne alebo nesprávne právne posúdil, ale so zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu
záväznosť i nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia, nesmie byť predbežná otázka znovu položená a
akékoľvek jej nové právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov, je neprípustné.
Iné riešenie by znamenalo, že súd môže porušiť viazanosť uloženú mu zákonom (§ 228 ods. 1 CSP).
Pokiaľ by súd prejudiciálny účinok ignoroval a nevzal za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný

hmotnoprávny vzťah, rozhodujúc v rozpore s prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom, nerešpektoval
by záväzné súdne rozhodnutia a konal tak v rozpore s Ústavou SR, v zmysle ktorej môžu štátne
orgány konať iba na základe Ústavy SR, v jej medziach a v rozsahu i spôsobom, ktorý ustanoví
zákon (čl. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Zásada právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na
spravodlivý proces. Popretie prejudiciálnej záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia znamená

zásah do stability práva a právnych vzťahov, ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti. Aj Európsky súd
pre ľudské práva vo svojej judikatúre venuje ochrane právnej istoty, ako základnému aspektu právneho
štátu, náležitú pozornosť (porov. rozsudky vo veci Brumärescu proti Rumunsku z 28. októbra 1999,
Ryabykh proti Rusku z 24. júla 2013, porov. R 40/2013).

13. Keďže súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté
v osobitnom spore strán konania, nebolo rozhodujúce či súd v právoplatnom skončení konania vec
správne alebo nesprávne posúdil podľa ustanovení kolektívnej zmluvy, ako i zákona č. 2/1991 Zb. o
kolektívnom vyjednaní v znení neskorších predpisov. Právna istota predpokladá rešpektovanie princípu
právnej moci, teda konečnej povahy súdnych rozhodnutí. Podľa tohto princípu žiadna zo strán nemá

právo žiadať preskúmanie právoplatného a vykonateľného rozsudku za účelom, aby sa domohla
nového posúdenia veci a nového rozhodnutia, pričom prieskum sa nesmie stať maskovaným opravným
prostriedkom. Samotná skutočnosť, že môžu existovať dva rôzne výklady v rovnakej záležitosti, nie je
dostatočným dôvodom pre nové rozhodnutie veci (uvedené už odznelo v ustálenej judikatúre Ústavného
súdu Slovenskej republiky).

14. Argumentácia žalobcu v odvolaní o podobnosti, nie totožnosti právnej problematiky nemohla
obstáť, pretože podľa ustálenej judikatúry bolo rozhodujúce, či právoplatným súdnym rozsudkom došlo
k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu strán konania, z ktorého sa tento nový nárok (neidentický s
predmetom skončeného konania) odvodzuje. Poukaz na ustálenú rozhodovaciu prax (R 1/2016) ako i

potrebu dôkladného odôvodnenia odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe podľa § 220 ods. 3 CSP,
nemoholobstáť,pretožepodľaR40/2013nebolorozhodujúce,čisúdvprávoplatnomskončenomkonaní
vec správne (t. j. v súlade s ustálenou súdnou praxou) alebo nesprávne právne posúdil. Rozhodujúce
bolo, že súd nemohol ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v
osobitnomsporeúčastníkov(oneplatnosťokamžitéhoskončeniapracovnéhopomerunatomskutkovom

základe, že neprítomnosť žalobcu v práci v rozhodnej dobe nebola čerpaním dovolenky, ale opakovanou
neospravedlnenou absenciou, dosahujúcou intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny).

15. Odvolacia argumentácia žalobcu k rozhodnutiu NS SR, ktorým bolo mimoriadne dovolanie žalobcu
odmietnuté s odôvodnením, že ho možno podať iba v prípade, ak účastník konania využil všetky

dostupné a zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, k čomu nedošlo, nebola
spôsobilá ovplyvniť závery rozhodnutia v posudzovanom spore. Obdobne sa tak nemohlo stať ani v
dôsledku odvolacej argumentácie žalobcu týkajúcej sa odmietnutia sťažnosti žalobcu ÚS SR (konajúce
orgány odmietli mimoriadne dovolanie a ústavnú sťažnosť z procesných dôvodov).16. Odlišné posúdenie neprítomnosti zamestnancov žalovanej v rozhodnom období v iných dvoch
prípadoch (prejednávaných súdom pod sp. zn. 19CPr/4/2014 a 10CPr/4/2014), sa týkali odlišných strán

sporu (nie žalobcu), u ktorých bolo právoplatným súdnym rozhodnutím určené, že okamžité skončenie
pracovného pomeru bolo neplatné. Teda rozdielne bola posúdená neprítomnosť zamestnancov v práci,
a to ako čerpanie dovolenky, ktoré posúdenie však bolo záväzné práve vo vzťahu k stranám sporu
(vo vzťahu k žalobcovi bola záväzne posúdená neprítomnosť v práci ako neospravedlnená absencia).
Žalobca však nevyužil zákonnú možnosť dosiahnutia zmeny rozhodnutia odvolacieho súdu podaním

dovolania.

17. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj v zamietavej časti výroku, o určenie platnosti kolektívnej
zmluvy, ktorá mala byť jediným zdrojom pre právne posúdenie v danej veci. Súd prvej inštancie dospel
k správnemu záveru, konštatovaním o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu na požadovanom
určení, ktoré určenie malo len preventívny charakter, avšak žalobca sa domáhal plnenia v zmysle

článkov tejto kolektívnej zmluvy. Pritom zásadne platí, že žalobný nárok na plnenie konzumuje (v sebe
zahŕňa) určovací žalobný nárok. Žalobca tak nemal naliehavý právny záujem na požadovanom určení, či
tuprávojealebonieje,akkporušeniuprávauždošloaochranutohtoporušenéhoprávamôžedosiahnuť
žalobou na plnenie. Pre nedostatok naliehavého právneho záujmu spravidla nemožno vyhovieť návrhu
na rozhodnutie súdu určovacím výrokom, ak možno uplatniť nárok na plnenie (Z IV. s. 705).

18. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako
vecne správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania úspešnej žalovanej, ktorej
prislúchala náhrada trov konania voči žalobcovi v konaní neúspešnému. Súd prvej inštancie dôvodne
aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, priznaním nároku na náhradu trov konania žalovanej v rozsahu

100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením
podľa § 262 ods. 2 CSP.

19. Z dôvodu, že žalovaná bola úspešná aj v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262 v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP, vzniklo jej právo i na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol

tak, že žalovaná má nárok voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí podľa § 262 ods. 2 CSP.

20. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa