Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. január 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/181/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114203179
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 01. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3114203179.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr.
Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobkyne B. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom J., J. XXXX/
XX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. G. G., advokát, spol. s r. o., so sídlom J. L., Y. XXX/X,
proti žalovanému E. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom V., E. XXX/X, zastúpenému advokátom JUDr. H. Y.,
so sídlom J., E. XXX, o zaplatenie 15.453,12 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku

Okresného súdu Trenčín zo dňa 19.apríla 2018, č. k. 11C/28/2014-112 takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu o zaplatenie 15.453,12 Eur s
príslušenstvom. Výrokom II. rozhodol, že žalovanému sa proti žalobkyni priznáva náhrada trov konania
v rozsahu 100. O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným znesením. V odôvodnení

svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala, aby
súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej sumu 15.453,12 Eur spolu s 5,5 % ročným úrokom
z omeškania od 06.09.2013 do zaplatenie a všetky trovy konania. Z vykonaného dokazovania súd
prvej inštancie zistil nasledovný skutková stav: Dňa 27.10.2009 uzatvorila žalobkyňa ako dlžníčka a
žalovaný ako veriteľ Zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obch. zák. Úver bol vo výške 12 400,- Eur.
Zmluvné strany sa dohodli, že výška ročného úroku za poskytnutie úveru na základe tejto zmluvy

je 35,832%, t. j. 2,986 % mesačne. Žalobkyňa sa Zmluvou zaviazala splácať veriteľovi úver spolu s
dohodnutým úrokom za poskytnutie úveru formou pravidelných mesačných splátok úveru, pričom v
jednotlivých mesačných splátkach boli zahrnuté zmluvne dohodnuté úroky a splátka istiny. Žalobkyňa
sa zaviazala splácať žalovanému každý kalendárny mesiac splátku úveru vo výške 380,- Eur, a to v
lehotách uvedených v splátkovom kalendári, ktorý tvoril neoddeliteľnú súčasť tejto Zmluvy. Dňa 27.10.
2009 uzatvoril žalovaný ako záložný veriteľ a žalobkyňa ako záložca Zmluvu o zriadení záložného
práva k nehnuteľnostiam podľa § 151b a nasl. Obč. zák. Oznámením žalovaného zo dňa 04.06.2010

vyhlásil žalovaný predčasnú splatnosť istiny úveru ako aj celého príslušenstva úveru poskytnutého na
základe Zmluvy o úvere zo dňa 27.10.2009. Zároveň vyzval žalobkyňu na zaplatenie zostatku úveru vo
výške 12.390,26 Eur, zostatku príslušenstva úveru vo výške 16.385,67 Eur, administratívnych nákladov
vo výške 60,- Eur a zmluvnej pokuty vo výške 0,18% denne vo výške 341,29 Eur. V oznámení uviedol,
že odpúšťa žalobkyni 50% dohodnutého príslušenstva úveru. Preto vyzval žalobkyňu na zaplatenie
29.177,22 Eur, a to po odpočítaní 50% príslušenstva úveru. Dňa 14.01.2013 sa uskutočnila

dobrovoľná dražba nehnuteľností žalobkyne, ktoré boli predmetom zálohu podľa Zmluvy o zriadení
záložného práva zo dňa 27.10.2009, a to za účelom uspokojenia pohľadávok Y. a. s., Bratislava.
Právne vec súd prvej inštancie posúdil podľa § 39, § 43, § 52 ods.1, § 52 ods. 3, § 451 ods.1,2, §456, § 457 § 657, § 658 ods.1, § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie uviedol, že
v konaní nebolo sporné, že žalobkyňa kontaktovala žalovaného, aby jej poskytol finančné prostriedky
so zabezpečením formou záložného práva na jej nehnuteľnosť, za účelom vyrovnania dlhu zo zmluvy

o úvere predovšetkým v spoločnosti Z., s.r.o. v sume 9.000 Eur a sporné strany sa dohodli na
poskytnutí sumy 12.400,- Eur. Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že účastníci konania uzavreli
dňa 27.10.2009 písomnú zmluvu označenú ako zmluva o úvere na základe ktorej žalovaný poskytol
žalobkyni sumu 12.400,- Eur, za dojednaný zmluvný úrok 2,986% mesačne, 35,832% ročne, ktorú mala
vrátiť v splátkach po 380,- Eur mesačne (posledná splátka vo výške 321,61 Eur) v lehote do 27.10.2019.

Na zabezpečenie pohľadávky zriadila žalobkyňa v prospech žalovaného Zmluvou o zriadení záložného
práva k nehnuteľnostiam záložné právo k nehnuteľnostiam v jej výlučnom vlastníctve, zapísaným na
LV č. XXXX v k.ú. J.. Z okolností uzatvorenia predmetnej zmluvy vyplynulo, že vzťah medzi účastníkmi
z tejto zmluvy nebol vzťahom spotrebiteľským, nevzťahujú sa naň ustanovenia zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch ani ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa a
žalobkyňa tak nepožívajú ochranu prináležiacu spotrebiteľom. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno

v tom smere, že žalovaný mal v čase uzatvorenia zmluvy o úvere postavenie dodávateľa, teda konal
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a poskytoval úver nebankovým
spôsobom. Úroky dohodnuté pri peňažnej pôžičke predstavujú odmenu za užívanie požičanej istiny.
Občiansky zákonník a ani iné právne predpisy výslovne neustanovujú, do akej výšky možno pri peňažnej
pôžičke dohodnúť úroky. Z tejto skutočnosti však nemožno vyvodzovať, že by výška úrokov bola

závislá len od dohody účastníkov zmluvy pôžičke a teda nepodliehala žiadnemu obmedzeniu. Toto
obmedzenie vyplýva z ust. § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka. Neprimerane vysoké úroky dohodnuté
pri peňažnej pôžičke sa všeobecne považujú za odporujúce dobrým mravom; spravidla ide o takú
výšku úrokov, ktorá v čase ich dojednania podstatne presahuje úrokovú mieru obvyklú pri poskytovaní
pôžičiek peňažnými ústavmi. Súd však v danom prípade prihliadal na okolnosti, za akých bola zmluva

o pôžičke uzatváraná. Žalobkyňa mala viacero nesplácaných úverov a preto jej žiadna banka nebola
ochotná dať úver. Nielen súdu z jeho úradnej činnosti, ale aj všeobecne je známe, že nebankové
spoločnosti sa stávajú zmluvnými partnermi osôb, ktoré nepochodia so žiadosťami o poskytnutie úveru v
bankách, lebo vstupné hodnotiace parametre ich bonity ako podstatné skutočnosti určujúce mieru rizika
návratnosti poskytovaných úverov sú natoľko nepostačujúce, že banky im úver neposkytnú. Taktiež

je súdu známe, že nebankové spoločnosti nepodnikajú s takou štruktúrou produktov ako banky, teda
nemajú možnosť kompenzovať dôsledky neúspešnosti jedného produktu úspešnosťou iného. Známe je
aj to, že nebankové spoločnosti zdroje pre poskytovanie úverov získavajú na finančnom trhu za odplatu,
preto poskytujú úvery za vyššie úroky ako banky. Súdna prax nie je jednotná v posudzovaní miery
toho, kedy dohodnutá úroková sadzba prekračuje hranicu zodpovedajúcu dobrým mravom. Najvyšší

súd SR vo veci 1MCdo 1/2009 mal za úroky nezodpovedajúce dobrým mravom úroky vo výške 60%.
Pre porovnanie v ČR je v rozpore s dobrými mravmi 4-násobok maximálneho úroku, akú poskytujú
banky ( KS v Ostrave vo veci 161Cm 944/2010 uviedol, že ide o pretrvávajúcu judikatúru NS ČR).
Žalovaný poskytoval finančné prostriedky z vlastných súkromných zdrojov, ich návratnosť si nemohol
kompenzovať takými produktmi ako banky a preto súd posudzoval primeranosť výšky dojednaných

úrokov v porovnaní s tým, za aké úroky poskytovali úvery v danom čase nebankové spoločnosti,
pretože žalovaný mal v tomto zmluvnom vzťahu obdobné postavenie. Súd za účelom hodnotenia
primeranosti ročných úrokov 35,832% vychádzal z § 1 nariadenia vlády č. 238/2008 Z.z., ktorým sa
do účinnosti zák. č. 129/2010 Z.z. ( do 11.6.2010) stanovovala maximálna výška odplaty za poskytnutie
spotrebiteľského úveru, vypočítaná zo súhrnných údajov o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch

veriteľmi za 2.štvrťrok 2009, platné pre zmluvy o úvere uzatvorené od 16.08.2009 do 15.11.2009, teda
v čase vzniku zmluvného vzťahu medzi stranami. Pri úvere od 5 do 10 rokov u spotrebiteľského úveru
so zabezpečením alebo leasing vo výške viac ako 6.500,- Eur bola akceptovateľná maximálna výška
odplaty 26,86% a nesmela prevýšiť 46,38%. V danom prípade bola uzatvorená zmluva o pôžičke dňa
27.10.2009 s dobou splatnosti 10 rok s úrokom 35,832%, čo prevyšuje nariadením vlády akceptovateľnú

hranicu o 8,978%. Pokiaľ takáto maximálna odplata bola akceptovateľná u spotrebiteľov, súd nedospel k
záveru, že úrok 35,832% na dobu 1 roka je neprimeraný a preto nemôže byť rozporný s dobrými mravmi.
V tomto konaní je zrejmé, že žalobkyňa začala považovala pôžičku za neplatnú až keď mala vrátiť celú
istinu a žalovaný si uplatnil záložné právo na jej nehnuteľnosť. Žalobkyňa mala viacero úverov a v snahe
zbaviť sa úveru u spol. Z., s.r.o. vo výške 9.000,- Eur s úrokom 3% mesačne akceptovala rovnaký

úrok 2,986% mesačne aj u žalovaného. Žalobkyňa pôsobila ako obchodná zástupkyňa nebankovej
spoločnosti dojednávala s klientami poskytovanie úverov. Musela preto pojmy ako istina a úrok (odmena
za prenechané peňažné prostriedky), splátkový kalendár poznať a rozumieť im. Súčasťou predmetnej
zmluvy bol prehľadný splátkový kalendár z ktorého bolo zrejmé akú finančnú sumu má žalovanémuvrátiť. V konaní nebolo ani preukázané, že by žalobkyňu ktokoľvek nútil uzatvoriť predmetnú zmluvu o
požičaní peňažných prostriedkov výlučne so žalovaným ani že by bola v čase uzatvárania tejto pôžičky
v nejakej tiesni. Žalovaný ako fyzická osoba nemal možnosť si bonitu žalobkyne preveriť, nakoľko nie

je bankou/ nebankovou spoločnosťou s licenciou, musel sa spoľahnúť len na jej vyjadrenia a doklady.
Nemožnosť dojednať zmluvu za iných podmienok nemal súd v konaní preukázanú. Za týchto okolností
možno konštatovať nedostatok primeranej obozretnosti žalobkyne pri uzatváraní zmluvy o pôžičke /
úvere. Spoliehanie sa na to, že sa v prípade platobnej neschopnosti sa dlžník dovolá súdnej ochrany,
postavenia spotrebiteľa a zbaví sa nevýhodných dlhov, nemôže podľa názoru súdu požívať právnu

ochranu. Z uvedených dôvodov súd žalobu zamietol. Súd úspešnému žalovanému priznal plnú náhradu
trov konania.
2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Žalobkyňa je toho názoru, že
žalovaný uzatvoril vyššie uvedené zmluvy v rozpore s dobrými mravmi, pretože nemal oprávnenie na
vykonávanie tejto činnosti v predmete podnikania, keďže uzatvoril zmluvu o úvere ako fyzická osoba
bez uvedenia identifikačného čísla a uplatňoval si pritom odplatu v rámci RPMN vo výške 42,14 %, ktorá

bola neprimerane vysoká. Keďže zmluva o zriadení záložného práva je k zmluve o úvere akcesorickým
plnením, tak neplatnosťou zmluvy o úvere sa stáva neplatná aj zmluva o zriadení záložného práva
k nehnuteľnostiam. Táto miera nákladov obsahuje aj náklady spojené s poskytnutím úverov alebo
pôžičiek. Podľa § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. sa neuvádza, že subjekt uzatvárajúci zmluvu o
úveru môže zahrnúť do zmluvy o úvere aj RPMN a podľa názoru žalobkyne túto RPMN môžu zahŕňať

do zmlúv len banky a splátkové spoločnosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom v danom
prípade ide o zmluvu o úvere uzatvorenú podľa zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v
platnom znení. Pokiaľ si žalovaný uplatňuje RPMN v zmluve o úvere musel by byť podnikateľom
tak ako to uvádza ustanovenie § 499 zákona č. 513/1991 Zb. , ktorý znie „Za dojednanie záväzku
veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru

je predmetom podnikania veriteľa.“ Keďže žalovaný uzatvoril zmluvu o úvere ako fyzická osoba a
uplatňoval si pritom odplatu ako RPMN, je táto zmluva o úvere a zmluva o zriadení záložného práva
k nehnuteľnostiam neplatná, pretože odporuje zákonu podľa § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákona v súvislosti s § 267 ods. 1zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka a ustanovenie § 499
zákonač.513/1991Zb.jekogentnýmustanovením.Ďalejmázato,žežalovanýdojednalúrokvzmluveo

úvere zo dňa 27.10.2009 v rozpore s dobrými mravmi, keďže výška ročného úroku za poskytnutie úveru
je vo výške 35,832 % zo sumy 12 400,- Eur na obdobie od 27.10.2009 do 27.10.2019. Podľa tabuľky
vychádzajúcej z webovej stránky Národnej banky Slovenska, priemerné úrokové miery vykazované
domácimi úverovými inštitúciami podľa harmonizovanej metodiky, ktorá je v súlade s Nariadením (EC)
No 63/2002 ECB bola za rok 2009 v mesiaci október, spotrebiteľské a ostané úvery nad 5 rokov, vo

výške úrokov 14,9175 % z čoho vyplýva, že úrok vo výške 35,832 % dojednaný žalovaným v zmluve o
úverezodňa27.10.2009jeneprimeranevysoký,priečisadobrýmmravomavytváranerovnépostavenie
účastníkov a podmienky na neodôvodnené vysoké obohatenie veriteľa, pričom za desať rokov by
žalobca vrátil žalovanému sumu o viac ako dva krát väčšiu ako si požičal, teda úrok by predstavoval
200 %. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v

právnym styku (poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práv, rešpektovanie
rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súd SR sp.
zn. 3 Cdo 137/2006 ktorý uviedol, že za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1
OZ teba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich
mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 3 Cdo 49/96 a nález Ústavného súdu SR z 28.02.1995 sp. zn. PL. ÚS 10/95. Pokiaľ
ide o primeranosť výšky úrokov zo zmluvy o úvere, uviedla, že problematika dobrých mravov úzko
súvisí s doktrínou o neprípustnom, resp. neprimeranom znevýhodnení založenom právnym úkonom, tak
typickou práve v prípade tradičnej „úžery“ Táto doktrína nadobudla v modernom práve váhu a význam a
slúži určitým obmedzujúcim spôsobom k naplneniu zásady zmluvnej spravodlivosti. Predovšetkým treba

porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou z praxe peňažných ústavov a ako bolo uvedené
vyššie priemerné výška úrokov za rok 2009 v mesiaci október bola 14,9175 %. Podľa Ministerstva
spravodlivosti SR je „úžera“ považovaná nad 30% alebo dvojnásobok priemernej úrokovej miery z
bankových spotrebiteľských úverov, čo vyplýva aj z daného prípadu. Zmluva o úvere zo dňa 27.10. 2009
bola uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a teda s poukazom na § 262 ods. 2 zákona č.

513/1991 Zb. sa zmluvné strany dohodli, že sa bude spravovať OBZ. Žalobkyňa je však toho názoru, že
v čase uzavretia tejto zmluvy sa na jej účastníkov vzťahoval aj zákon č. 258/2001 Z. z., keďže úverová
zmluva odporuje § 3 ods. 1 citovaného zákona, že veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba,
ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovanéhospotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Žalovaný predložil zmluvu o úvere, ako by
podnikateľky subjekt, hoci podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z.z. neuviedol svoje IČO
pričom v zmysle § 4 ods. 3, pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere

platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať
alebo b) dodaný tovar, alebo poskytnutá služba. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje
náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov. Hoci toto zákonné ustanovenie bolo obídené, žalobkyňa je toho názoru, že uvedená
zmluva odporuje zákonu č. 129/2010 Z.z. a preto je absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle

§ 39 OZ, ktorý stanovuje, že neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje
zákonu alebo ho obchádza. Žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil podľa §
388 CSP, žalobnému návrhu v celom rozsahu vyhovel a žalovaného zaviazal zaplatiť náhradu všetkých
trov konania a právneho zastupovania pred súdom prvej inštancie, ako aj pred odvolacím súdom v
rozsahu 100 %.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že odvolanie žalobkyne považuje
za absolútne nedôvodné a žiada, aby odvolací súd odvolanie žalobkyne ako nedôvodné zamietol.
Dôvodil tým, že žalobkyňa v podanom odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti, neprodukuje a
nepredkladá žiadne nové dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd prvej inštancie sa s tvrdeniami
žalobkyne uvedenými v žalobe a v priebehu konania riadne vyporiadal vo vyčerpávajúcom odôvodnení

rozsudku. Z podanej žaloby nevyplývajú skutočnosti v tom smere, že by právne úkony - Zmluva o
úvere a Zmluva o zriadení záložného práva trpeli takými vadami, ktoré by boli spôsobilé privodiť
ich absolútnu neplatnosť. Právne úkony medzi žalobkyňou a žalovaným, bez ohľadu na ich formu,
sú určité a zrozumiteľné, uzatvorené slobodne a vážne a obsahujú práva a povinnosti účastníkov
týchto právnych úkonov, ktoré by mali byť dodržiavané a rešpektované. Účastníci zmluvy o úvere

ako osoby neznalé práva uzatvorili predmetné právne úkony v takej forme, v akej sú uzatvorené,
avšak ani táto skutočnosť nemôže mať vplyv na plnenie vzájomných povinností vyplývajúcich z týchto
právnych úkonov, najmú potom, čo si žalovaný svoju základnú povinnosť, a to poskytnúť žalobkyni
finančné prostriedky za dohodnutý úrok na dohodnutú dobu splnil, avšak práve žalobkyňa si svoje
povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere neplnila. Čo sa týka dohodnutého úroku za poskytnutie

finančných prostriedkov, v tomto smere je potrebné rozlišovať neprimeranosť a neplatnosť, výška úrokov
môže byť neprimeraná ale nie je nezákonná, resp. spôsobilá privodiť absolútnu neplatnosť právneho
úkonu. Žalobkyňa podľa názoru žalovaného ničím nepodložila, v čom by mali byť zmluva o úvere a
zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko všetky
jej argumenty vyplývajú z ničím nepodložených argumentov. Žalovaný pri uzatváraní zmlúv vychádzal

výlučne zo samotného návrhu zo strany žalobkyne a pri maximálnej miere ochrany k oprávneným
záujmom žalobkyne a pri uzatváraní práv dbal vo vysokej miere na jej práva. Žalobkyňa si musela
byť v danom prípade vedomá toho, že poskytnutie úveru fyzickou osobou za podstatne výhodnejších
podmienok na druhej strane prináša so sebou prísnejšie dojednanie zmluvných podmienok. Poukázal
na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32 Cdo/922/2007 zo dňa 24.05.2007. Uviedol,

že v danom prípade nejde o žiadnu spotrebiteľskú zmluvu, ide o zmluvu uzatvorenú medzi dvoma
fyzickými osobami, na ktorú sa vzťahujú príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o dobrých
mravoch. Aj keď zmluva nesie názov „Zmluva o úvere“, je nepochybné, že bola uzatvorená medzi dvoma
fyzickými osobami a pri poskytnutí finančných prostriedkov možno dohodnúť úrok za poskytnutie úveru,
pričom označenie a forma zmluvy je pritom právne irelevantná, a preto podľa žalovaného neobstojí

tvrdenie žalobkyne o tom, že žalovaný nemá právo na úrok za poskytnutie finančných prostriedkov z
dôvodu, že nie je podnikateľom. Žalobkyňa nepreukázala tvrdenie, že by išlo o spotrebiteľskú zmluvu
podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, nakoľko žalovaný ako veriteľ nekonal v rámci
podnikateľskej činnosti, ale finančné prostriedky požičal žalobkyni ako fyzická osoba. Poukázal na
rozsudok Okresného súdu Trenčín zo dňa 05. decembra 2016, č. k. 13C/104/2014-92 a rozsudok

Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 4Co/104/2017-124 zo dňa 27 marca 2018. Mal za to, že údaj o RPMN
je len informatívny, ktorý pre dlžníka uľahčil spôsob porovnania viacerých ponúk úverov alebo pôžičiek
a žalovaný uvedením tohto údaja do zmluvy o úvere len chcel žalobkyni poskytnúť informáciu o tomto
ukazovateli, keďže nejde o žiadnu podstatnú náležitosť zmluvy o úvere. Účastníci zmluvy o úvere
sa dohodli o jej podstatných náležitostiach, a to o výške úveru, úroku za poskytnutie úveru, lehote

splatnosti a následne pristúpili k podpisu zmluvy o úvere. Žalovaný si teda neuplatňuje RPMN, len ju
v zmluve uviedol ako informáciu. Právne postavenie účastníkov zmluvy o úvere je na úrovni dvoch
rovnocenných subjektoch, bez toho, aby bolo možné z hľadiska obsahu a podmienok tohto právnehoúkonu subsumovať pod režim spotrebiteľského práva. Vzhľadom na uvedené žalovaný žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385
ods. 1 zákona CSP, keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ani to nevyžadoval
dôležitý verejný záujem v spojení § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP z nasledovných dôvodov:

5. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom závere, že vzťah medzi účastníkmi zo zmluvy
o úvere uzatvorenej dňa 27.10.2009 nebol vzťahom spotrebiteľským a nevzťahujú sa naň ustanovenia
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ani ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníkaoochranespotrebiteľa,pričomžalobkyňaneuniesladôkaznébremenootom,žežalovanýmal
postavenie dodávateľa. Porovnaním zistil, že uzatvorená zmluva zo dňa 27.10.2009 s úrokom 35,832

%, prevyšuje nariadením vlády č. 238/2008 Z. z. akceptovateľnú hranicu o 8,9 % pri spotrebiteľských
zmluvách. Pokiaľ takáto maximálna odplata bola akceptovateľná u spotrebiteľov, súd prvej inštancie
tak nemohol dospieť k záveru, že úrok 35,832 % na dobu 1 roka je neprimeraný a preto nemôže byť
rozporný s dobrými mravmi.

6. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s
odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho
správnosti a k odvolacím námietkam žalobkyne uvádza nasledovné:

7. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na

právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

8. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

9. Z uvedených ustanovení je zrejmé, že Občiansky zákonník už v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy
zo dňa 27.10.2009 medzi žalobkyňou a žalovaným obsahoval definíciu spotrebiteľskej zmluvy, ako
zmluvy, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Je nepochybné, že žalobkyňa by spĺňala definíciu
spotrebiteľky podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru odvolacieho súdu však žalovaný
nemá postavenie dodávateľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Pri výklade ustanovenia § 52

ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorá obsahuje definíciu dodávateľa, je potrebné vychádzať zo zmyslu
a účelu úpravy ochrany spotrebiteľa a vykladať toto ustanovenie eurokonformne v súlade s čl. 2 písm.
c) Smernice Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
V predmetnej veci je zrejmé, že žalovaný je fyzická osoba, ktorá ako veriteľ poskytla úver inej fyzickej
osobe. V konaní žalobkyňa nepreukázala, že by žalovaný poskytoval úver bežne v rámci predmetu

svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Z predmetnej zmluvy nevyplýva, že by žalovaný
mal postavenie podnikateľa, pričom táto skutočnosť je tiež zrejmá zo samotného označenia zmluvných
strán, ktoré sú označené ako fyzické osoby svojim rodným číslom. Uvedené sa týka aj zmluvy o zriadení
záložného práva uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 27. októbra 2009. Odvolací súd tak
v zhode s názorom súdu prvej inštancie ustálil, že v predmetnom vzťahu nejde o vzťah dodávateľa so

spotrebiteľom, a teda nemožno ani aplikovať príslušné ustanovenia na ochranu spotrebiteľa, vrátane
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch na ktorý žalobkyňa v podanom odvolaní odkazuje.

10.Anitáskutočnosť,žežalovanýakofyzickáosobavzmluvezodňa27.10.2009označenejako„Zmluva
o úvere“ zahrnul aj údaj o RPMN neznamená, že v danom prípade žalovaný vystupoval ako podnikateľ,

a už vôbec zahrnutie tohto údaju, ktorý ako vyplýva z kontextu zmluvy má informatívny charakter,
nespôsobuje neplatnosť predmetnej zmluvy a ani zmluvy o zriadení záložného práva, ako uvádza
vo svojom odvolaní žalobkyňa. Predmetná zmluva bola uzatvorená podľa § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka, pričom zmluva o úvere má podľa Obchodného zákonníka povahu absolútneho obchodu bez
ohľadu na povahu zmluvných strán, ktoré môžu mať aj postavenie fyzických osôb, pričom však nemusí

isť o vzťah spotrebiteľský. Fyzická osoba ako veriteľ preto môže uzatvoriť s dlžníkom zmluvu o úvere
podľa uvedeného ustanovenia Obchodného zákonníka a nemusí mať postavenie podnikateľa.11. Predmetná zmluva o úvere uzatvorená podľa Obchodného zákonníka je odplatnou zmluvou, pri
ktorej sa zmluvné strany dohodnú na odplate vrátane úrokov. Pokiaľ teda ide o dohodnutý úrok v
zmluve zo dňa 27.10.2009 vo výške 35,832 %, odvolací súd uvádza, že žiadne platné ustanovenie

Obchodného zákonníka neupravuje, do akej výšky možno priznať úroky pri úvere medzi fyzickými
osobami. Z uvedeného vyplýva, že pri zmluve o úvere možno dojednať úroky, keď výšku úrokov zákon
žiadnym spôsobom nelimituje, avšak súd v konaní bol povinný skúmať aj to, či v danom prípade úroky
neboli dojednané v neprimeranej výške, keď takéto dojednanie je v rozpore s dobrými mravmi. Dobré
mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku

(poctivosť, nezneužívanie výkonu práva, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti
účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať
vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu s prihliadnutím na všetky
rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia a vôle toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva.
12. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne pri posudzovaní primeranosti ročných
úrokov 35,832% vychádzal tiež z § 1 nariadenia vlády č. 238/2008 Z.z., keď výšku úrokov porovnal s

prípustnou odplatou pre spotrebiteľské úvery, keď je zrejmé, že pokiaľ je takáto výška prípustná aj pre
spotrebiteľské úvery, pri zmluve o úvere medzi fyzickými osobami nepôjde o dojednanie o výške úrokov
v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie porovnaním predmetného úveru so spotrebiteľským
úverom a s maximálnou prípustnou odplatou pre spotrebiteľské úvery v rozhodnom období zistil, že
uzatvorená zmluva zo dňa 27.10.2009 s úrokom 35,832 % prevyšuje nariadením vlády č. 238/2008 Z.

z. akceptovateľnú hranicu o 8,9 % pri spotrebiteľských zmluvách, pričom táto nepresahuje maximálnu
výšku odplaty, ktorá bola pre spotrebiteľské úvery vo výške 46,38 %. Odvolací súd preto dospel k záveru,
že dohodnutá úroková miera medzi stranami v tejto výške nie je v rozpore s dobrými mravmi.

13. Ďalšie odvolacie námietky žalobkyne boli totožné s tvrdeniami, ktoré uplatnila pred súdom prvej

inštancie, a s ktorými sa súd prvej inštancie podrobne zaoberal. Súd prvej inštancie vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej
súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia strán sporu mal za preukázané, a ktoré nie,
uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne
predpisy, ktoré i správne vyložil.

14. Keďže má odvolací súd za to, že záver súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby bol vecne správny,
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

15. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súdu podľa 396 ods. 1CSP v spojení s § 255 ods.

1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).