Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 10. december 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/165/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117204679
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2117204679.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr.

IvetaJankovičováaJUDr.ĽubicaBundzelová,vsporežalobcu:Prvástavebnásporiteľňa,a.s.,sosídlom
Bajkalská 30, Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovaným: 1) Q. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. X, I.,
2) G. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. X, I., o zaplatenie 30.614,26 eura s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 19Csp/41/2017-58 zo dňa 23. marca 2018, v časti
v ktorej súd žalobu zamietol, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu I. inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

II. Žalovaným 1) a 2) s a právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým odsekom výroku žalovaných 1) a 2) zaviazal
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 30.614,26 eura s 5% ročným úrokom z omeškania
od 13.05.2016 do zaplatenia pričom súd povolil žalovaným 1) a 2) splácať dlžnú sumu v mesačných
splátkach vo výške 800 eur splatných vždy k 20. dňu v mesiaci, počnúc mesiacom nasledujúcim po
právoplatnosti tohto rozsudku, pod stratou výhody splátok. Druhým odsekom výroku vo zvyšku žalobu
zamietol a tretím odsekom výroku rozhodol o trovách konania tak, že žalobca má nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%. Súd po citovaní § 497, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka (ďalej len

ObZ), § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) rozsudok vecne odôvodnil tým, že vykonaným
dokazovaním mal súd preukázaný skutkový stav tvrdený žalobcom, ktorý nebol v konaní sporný, preto
uložil žalovaným 1) a 2) povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 30.614,26 eura, ktorá
pozostáva z istiny vo výške 29.489,41 eura, úroku vo výške 6,69 % ročne do 12.05.2016 vo výške 819,85
eura a poplatkov do 12.05.2016 vo výške 305 eur. Súd povolil žalovaným splácať dlh v splátkach tak ako
je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku, keď žalobca súhlasil s takýmto spôsobom splácania dlhu.
Súd nevyhovel žalobe v celom rozsahu čo sa týka nároku na zaplatenie úroku vo výške 6,69% ročne

zo sumy 29.489,41 eura od 13.05.2016 do zaplatenia, t.j. za obdobie po zosplatnení úveru a v tejto
časti žalobu zamietol, keď sa plne stotožňuje s právnym názorom vysloveným v rozhodnutí Krajského
súdu v Prešove sp.zn. 6Co/190/2014 zo dňa 30.06.2015: ,,Splácanie úveru v splátkach teda na strane
veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a
spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho
povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru
k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok

splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je
obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí,
ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej
odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je všakpríznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové
vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto
prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú

sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho
práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník
nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická
podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky
tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu

peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré
právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy
spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na
to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov
spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav,
kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a

veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De
facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu
záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi
by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou
záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej

nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže
sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť
nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by
navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň
by podporoval aj stav v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu

majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú
istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú
právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov. Uvedenou úvahou sa odvolací
súd prirodzene dostáva aj v poradí k ďalšiemu zásadnému záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že
keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného

úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania
spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru.
S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s
vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia,
ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov

podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym
stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na
škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 OZ, resp.
podľa § 53 ods. 1 a 5 OZ robí absolútne neplatnou (pozri ďalej). Povedané inak v protiprávnom stave
patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 OZ

spojení s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému
výkladu neplatnosti dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru,
neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a nar. vlády. Alternatívne
(podľa povahy zmluvnej úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k) OZ.“

2. Nakoľko žalovaní 1) a 2) nezaplatili dlžnú sumu žalobcovi v lehote splatnosti, keď úver bol zosplatnený
ku dňu 12.05.2016, nasledujúcim dňom sa dostali do omeškania s plnením peňažného dlhu a žalobca
má právo na úrok z omeškania, ktorý si uplatnil v súlade s § 369 ods. 1 ObZ, keď výška základnej
úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky ku dňu 13.05.2016 bola 0 %.

3. Žalobca bol v konaní úspešný (neúspech mal len v nepatrnej časti príslušenstva) preto mu súd priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % podľa § 255 ods. 1 a 2 a podľa § 262 ods. 1 a 2 Civilného
sporového poriadku (ďalej len CSP).

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca v časti, v ktorej súd žalobu zamietol z

dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods.
1 písm. d) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).5. Žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil žalovaným 1) a 2) povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 30.614,26 eura, s 6,69 % ročným úrokom za úver zo sumy 29.489,41
eura od 13.05.2016 do zaplatenia s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 30.614,26 eura od

13.05.2016 do zaplatenia, ako aj trovy konania. Z predložených listinných dôkazov mal súd preukázaný
skutkový stav tvrdený žalobcom, ktorý nebol v konaní sporný, preto uložil žalovaným 1) a 2) povinnosť
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 30.614, 26 eura, ktorá pozostáva z istiny vo výške
29.489,41 eura, úroku vo výške 6,69 % ročne do 12.05.2016 vo výške 819,85 eura a poplatkov do
12.05.2016 vo výške 305 eur. Súd povolil žalovaným splácať dlh v splátkach so súhlasom žalobcu.

Súd nevyhovel žalobe v časti uplatneného nároku na zaplatenie úroku vo výške 6,69 % ročne zo sumy
29.489,41 eura od 13.05.2016 do zaplatenia, t.j. za obdobie po zosplatnení a v tejto časti žalobu zamietol
s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co/190/2014 zo dňa 30.06.2015.

6.Inýstavjevšakpríznačnýprepredčasnéamimoriadnezosplatnenieúveru,kdeveriteľovivznikánárok
na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia

úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať
okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá
obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré
už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať
veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov. Ak teda nastal

stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani
na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov
spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav,
kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a
veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil.

7. Pri posúdení právneho vzťahu je podľa názoru žalobcu potrebné aplikovať § 1 zák. č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace
s poskytovaním spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky
poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu

celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na
ochranu spotrebiteľa. Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru (§ 1 ods.2). Zmluvu o
úvere upravuje § 497 ObZ. Žalobca poukazuje na § 502 ods. 1 ObZ, podľa ktorého je dlžník od doby
poskytnutia peňažných prostriedkov povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej

prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Dlžník je teda povinný s vrátením
poskytnutého úveru zaplatiť aj dojednané úroky a to do dňa úplného vrátenia poskytnutých prostriedkov.
Obdobne túto povinnosť možno vyložiť k ustanoveniu § 503 ods. 3 ObZ. Úrok za úver predstavuje teda
odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky a záver súdu prvej inštancie o nepriznaní úroku za úver po
odstúpení sa prieči nielen zákonnej úprave, ale aj samotnej podstate úverového vzťahu. Na tomto mieste

považuje žalobca za nevyhnutné poukázať na rozdiel nazerania právnej teórie na úrok za úver a úrok z
omeškania. Kým úrok za úver, ako je už aj vyššie uvedené, predstavuje odplatu za užívanie istiny, úrok
z omeškania predstavuje zákonnú sankciu, ktorú veriteľ môže požadovať aj keď zmluvou dojednaná
nebola. V nadväznosti na uvedené teda uplatnenie nároku na úrok z omeškania nevylučuje aj uplatnenie
nároku na úrok za úver, existencia týchto právnych inštitútov popri sebe nie je vylúčená. Tento postup

je v súlade aj s § 517 ods. 2 OZ, podľa ktorého ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania. Ustanovenie § 517 OZ nevylučuje
uplatnením úroku z omeškania nárok na dohodnutý úrok až do vrátenia poskytnutých prostriedkov. V
prípade, ak by porušením povinnosti dlžníka, v dôsledku ktorého žalobca od zmluvy odstúpil, zanikol
veriteľovi nárok na zaplatenie úrokov za úver, dlžník by prakticky porušením povinnosti získal pre neho

výhodnejšie postavenie, nakoľko by sa „zbavil“ povinnosti plniť zmluvne dohodnuté plnenie. Podľa
názoru žalobcu je akékoľvek konanie, ktoré porušuje povinnosť a tým spôsobuje výhodu v rozpore s
dobrými mravmi a nemala by mu právna ochrana prináležať. Preto zamietnutie nároku na úrok vo výške
6,69 % ročne po vyhlásení mimoriadnej splatnosti pohľadávky zo zmluvy o úvere č. 2935109502 zo
dňa 09.10.2013 nie je založené na správnom právnom posúdení veci. Iné sankcie ako napr. zmluvné

pokuty a pod. v spotrebiteľských zmluvách súdna prax kvalifikuje ako neprijateľné zmluvné podmienky,
takže v právnej úprave spotrebiteľských zmlúv neexistujú mechanizmy, ktoré by boli prevenciou ale aj
sankciou, pre skupinu spotrebiteľov porušujúcich svoje povinnosti. Žalobca poukazuje aj na samotný
zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý sám predpokladá platenie úrokov za úver aždo samotného splatenia istiny. V zmysle § 13 ods. 3 zák. č. 129/2010 Z. z. ak spotrebiteľ uplatní právo
podľa odseku 1 (odstúpenie od zmluvy), je povinný zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z tejto istiny odo dňa,
keď sa spotrebiteľský úver začal čerpať, až do dňa splatenia istiny. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje

aj na rozsiahlu judikatúru, podľa ktorej boli žalobcom priznané aj úroky, napr. uznesenie Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 7Co/1443/2015 zo dňa 29.09.2017, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
43Cob/239/2015 zo dňa 28.01.2015, uznesenie NS SR sp. zn. 4Obo/143/98, uznesenie Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 41Cob/403/2015 zo dňa 16.12.2015, uznesenie Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 4Cob/5/2016 zo dňa 30.03.2016.

8. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne aby odvolací súd zmenil
rozsudok súdu prvej inštancie a priznal žalobcovi právo aj na zaplatenie úroku za úver vo výške 6,69
%ročne zo sumy 29.489,41 eura od 13.05.2016 do zaplatenia.

9. Žalovaní 1) a 2) sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom, stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),

po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§

219 ods. 3 CSP), dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie
je vecne správny.

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania na súde prvej inštancie, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu

potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa s odôvodnením súdu stotožňuje, k veci
považuje za potrebné dodať iba nasledovné:

12. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia 30.614,26 eura s príslušenstvom (úrokom a úrokom z

omeškania špecifikovaným v žalobe) na základe uzavretej medzi stranami sporu dňa 09.10.2013, na
základe ktorej poskytol žalobca žalovaným medziúver vo výške 30.000 eur. Z dôvodu, že žalovaní
1) a 2) si neplnili svoje povinnosti z uzavretej zmluvy a úver nesplácali, žalobca vyhlásil mimoriadnu
splatnosť zostatku úveru 12.05.2016. Žalovaní 1) a 2) tvrdené skutočnosti počas konania nenamietali,
súd ich preto zaviazal na zaplatenie istiny, úroku do zosplatnenia a úroku z omeškania v zákonnej výške,

prvým odsekom výroku rozsudku, ktorý nebol napadnutý odvolaním žalovaných a preto nadobudol
právoplatnosť a nie je predmetom prieskumu odvolacieho súdu.

13. Žalobca napadol odvolaní druhý odsek výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol
v časti uplatneného úroku 6,69 eura od 13.05.2016 (t.j. po zosplatnení) do zaplatenia. Predmetom

prieskumu odvolacieho súdu bolo preto posúdiť, či bol záver súdu prvej inštancie o nepriznaní časti
úroku správny. Žalobca podal odvolanie z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§365 ods. 1 písm. h) CSP).

14. Dôvod odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
neprávneho právneho posúdenia, je naplnený v prípade, ak na zistený skutkový stav súd neaplikoval
príslušnú právnu normu (t.j. opomenul aplikovať príslušnú právnu normu), aplikoval nesprávnu právnu
normu (t.j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú), obsah právnej normy nesprávne
interpretoval alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval. Pri

posudzovaní veci samej súd prvej inštancie vychádzal z § 497 ObZ, § 369 ods. 1 ObZ a § 517 OZ,
tieto právne normy správne vyložil a podľa názoru odvolacieho súdu aj správne aplikoval. Žalobca v
odvolaní nepoukazuje na žiadne iné ustanovenia zákonov, ktoré by súd nevzal do úvahy, resp. žalovaný
nekonkretizuje, ktoré ustanovenie zákona súd prvej inštancie nesprávne vyložil a nesprávne aplikoval.Nemožno sa stotožniť s právnym názorom žalobcu, že na danú vec bolo možné aplikovať ustanovenia
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pretože to vylučuje § 1 ods. 3 písm. d) citovaného
zákona, podľa ktorého spotrebiteľským úverom nie sú úvery, ktorých účelom je nadobudnutie alebo

zachovanie vlastníckych práv k nehnuteľnosti alebo výstavba nehnuteľnosti. Z bodu III. zmluvy o úvere
uzavretej medzi stranami sporu 09.10.2013 (č.l. 3) vyplýva, že žalovaným 1) a 2) bol úver poskytnutý za
účelom modernizácie a obnovy bytu, rodinného domu, vrátane súvisiacich drobných stavieb alebo na
udržiavacie práce na nich. Ak žalobca poskytuje úvery súvisiace s nadobudnutím alebo rekonštrukciami
nehnuteľností nie je na tieto záväzkové vzťahy možné aplikovať zákon o spotrebiteľských úveroch, čo

ale neznamená, že by nešlo spotrebiteľský vzťah, na ktorý je nevyhnutné aplikovať ustanovenia § 52 a
nasledujúcich Občianskeho zákonníka a zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z.

15. Súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal úrok v súlade s rozhodovacou praxou súdov, pričom
vychádzal z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove 6Co/190/2014 zo dňa 30.06.2015, ktorého podstata
spočíva v tom, že žalobca ako veriteľ by mal mať priznané úroky do doby, do kedy majú žalovaní ako

veritelia právo splácať žalobcovi dlh v splátkach (ako odplatu za poskytovanú službu). Ak však žalobca
vyhlási mimoriadnu splatnosť úveru, žalovaným zaniká ich oprávnenie dlžnú sumu splácať, vznikne im
povinnosť zaplatiť zvyšok dlhu naraz, preto ďalej nevyužívajú službu žalobcu a nie sú oprávnení vracať
dlh v splátkach. Z uvedeného dôvodu súdy dospeli k záveru, že úrok (ako odplata za poskytovanú
službu) patrí veriteľovi do zosplatnenia úveru. Je potrebné súhlasiť s názorom žalobcu vyslovenom v

odvolaní, že rozhodovacia prax súdov nie je rovnaká a z niektorých rozhodnutí vyplýva, že sú žalobcom
priznávané popri úrokoch aj úroky z omeškania. Na to, aby bolo možné definitívne prijať niektorý zo
záverov, je potrebné odpovedať na podstatnú otázku, od kedy nastávajú účinky zosplatnenia úveru (ale
aj napr. odstúpenia od zmluvy), ďalej ktorý kódex sa má aplikovať v prípade dualistickej právnej úpravy
a konečne, či dohoda o povinnosti spotrebiteľa platiť zmluvné úroky po splatnosti pohľadávky až do

konečného vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov bez ohľadu, kedy sa tak stane, predstavuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku. Zložitosť záverov o neprijateľnosti akejkoľvek zmluvnej podmienky
vyplýva okrem iného z potreby vyrovnania sa so všetkými okolnosťami v čl. 4 smernice Rady 93/13
ES o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Článok 4.1., bez toho, aby boli dotknuté
ustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo

služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v
dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.
Okolnosti na tento účel môžu byť v každej veci rozmanité. Ak sa dospeje k stanovisku, že povinnosť
platiť úroky dohodnuté ako cena za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi aj po splatnosti
pohľadávky do konečného vrátenia istiny bez ohľadu, kedy sa tak stane, vyplýva priamo zo zákona, malo

by to význam pre vykonávanie súdnej kontroly takejto zmluvnej podmienky z hľadiska jej odklonu od
dikcie zákona podľa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-415/11 (článok 3 ods. 1 smernice 93/13
sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „značná nerovnováha“ ku škode spotrebiteľa treba posúdiť na
základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v prípade absencie dohody medzi
zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je právne postavenie spotrebiteľa

vyplývajúcezozmluvynevýhodnejšienežprávnepostaveniezakotvenévplatnomvnútroštátnompráve“.
Inými slovami povedané, na zohľadnenie záverov z rozsudku má relevanciu právna otázka, či Slovenská
republika má ustanovenie zákona o povinnosti dlžníka platiť problematické úroky, aby sa dalo posúdiť
vo vzťahoch medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi, či sa zmluvná podmienka o takýchto úrokoch od
takéhoto zákonného ustanovenia odkláňa. Ak sa dospeje k záveru o existencii zákonnej úpravy o

povinnosti dlžníka platiť úroky popri úrokoch z omeškania na neurčitú dobu až do vrátenia istiny, ostáva
sporným, či takáto povinnosť neodporuje princípom únijného práva. Žalobca sa v odvolaní nevyjadruje
k sporným právnym otázkam v danom prípade a podľa názoru odvolacieho súdu na uvedenú spornosť
posudzovania nároku úrokov popri úrokoch z omeškania by mal reagovať Najvyšší súd SR zjednotením
rozdielnych prístupov k rozhodovaniu vo veciach súdmi nižších stupňov.

16. V súlade s vyššie uvedeným bolo možné dospieť k záveru, že vzhľadom k dôvodom a rozsahu
podaného odvolania nebol naplnený dôvod odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci.

17. Dôvod odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, že rozhodnutie súdu prvej inštancie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je potrebné vykladať tak, že v
procesnom postupe súdu sa vyskytlo akékoľvek pochybenie súdu, ktoré nie je subsumovateľné pod
ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutiesúdu. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná poučovacia povinnosť súdu (ak bola
realizovaná v užšom rozsahu ako stanovuje zákon), pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napríklad
vykonanie nezákonne získaného dôkazu, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (§ 193 CSP),

alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu ( § 194
ods. 2 CSP) a pod. Z uvedeného vyplýva, že musí ísť o konkrétnu vadu konania, na ktorú odvolateľ
vyslovenepoukáževodvolaníazároveňmusímaťtátovadazanásledoknesprávnerozhodnutievoveci.
Žalobca v odvolaní nepoukazuje na žiadnu konkrétnu vadu v konaní spôsobenú súdom prvej inštancie,
preto nebolo možné dospieť k záveru, že existuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP.

18. Z uvedených dôvodov odvolací súd vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie s použitím § 387
ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

19.Vodvolacomkonaní úspešnýmžalovanýmvznikolnároknanáhradutrovodvolaciehokonaniapodľa
§ 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP v odvolaní neúspešnému žalobcovi. Žalovaným 1) a 2) však

trovy odvolacieho konania nevznikli, preto žalovaným odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.

20. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).