Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. apríl 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3Tos/29/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3118011722
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Patrik Príbelský, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3118011722.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Patrika Príbelského a členov senátu
JUDr. Romana Hargaša a JUDr. Dušana Krč-Šeberu v trestnej veci proti odsúdenému B.. G. H., nar.
XX.XX.XXXX, t.č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Dubnica nad Váhom, prejednal sťažnosť
prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín, ktorú podal proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín, sp. zn.
6Pp/246/2018 zo dňa 24.01.2019 a na neverejnom zasadnutí konanom dňa 10. apríla 2019, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa sťažnosť prokurátora z a m i e t a , pretože nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trenčín napadnutým uznesením sp. zn. 6Pp/246/2018 zo dňa 24.01.2019 podľa § 415
ods.1 Trestného poriadku s poukazom na § 66 ods.1, ods.2 Trestného zákona podmienečne prepustil
odsúdeného B.. G. H. z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu
Lučenec zo dňa 08.06.2017, sp. zn. 2T/185/2016.

Zároveň podľa § 68 ods.1 Tr. zákona určil odsúdenému skúšobnú dobu v trvaní 3 roky za súčasného
nariadenia probačného dohľadu vo výmere 3 roky. Podľa § 51 ods.4 písm. a) Tr. zák. uložil tiež
odsúdenému príkaz nepriblížiť sa k B.. G. E., H. E. a K. H. na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov a
nezdržiavať sa v blízkosti ich obydlia.

Toto uznesenie nenadobudlo právoplatnosť, pretože proti nemu v zákonnej lehote podal sťažnosť
prokurátor. Sťažnosť bližšie zdôvodnil tým, že z hodnotenia ÚVTOS vyplýva, že počas doby výkonu
väzby odsúdený ukrýval lieky a isté problémy sa vyskytli i po jeho premiestnení do výkonu trestu, kde
mal na začiatku vzťahové problémy. Ústav tiež vytkol odsúdenému nekritický postoj k spáchanej trestnej
činnosti. Odsúdený získal len jednu odmenu a preto vôbec nie sú naplnené materiálne podmienky na
podmienečné prepustenie.

Navrhol preto, aby krajský súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil a aby
sám rozhodol o zamietnutí žiadosti odsúdeného.

K sťažnosti prokurátora sa vyjadril tak odsúdený prostredníctvom obhajcu. Vo vyjadrení uviedol,
že samotný nekritický postoj k trestnej činnosti nemôže byť dôvodom na zamietnutie žiadosti o

podmienečnéprepustenie,pretožezákontakútopodmienkuneustanovuje.Jehoproblémypočasvýkonu
väzby a pri nástupe do výkonu trestu neboli takej závažnosti, že by mu bol za to uložený disciplinárny
trest. Vo väzbe mal pri sebe dve predpísané tabletky na spanie, ktoré chcel pri najbližšej návšteve lekára
vrátiť, pretože mu spôsobovali problémy. Pri nástupe do výkonu trestu sa na izbe, kde bol zaradený
vyskytla šikana a následne bol na vlastnú žiadosť preložený na inú izbu. Podrobne sa vyjadril k splneniu
materiálnych podmienok na podmienečné prepustenie s tým, že ich spĺňa, udržiava kontakty s rodinou

a má zabezpečené sociálne zázemie.Navrhol preto, aby krajský súd sťažnosť prokurátora zamietol.

Krajskýsúdnaneverejnomzasadnutínazákladepodanejsťažnostipodľa§192ods.1Tr.por.preskúmal

správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,
že sťažnosť prokurátora nie je dôvodná.

Zo spisového materiálu vyplýva, že Okresný súd Trenčín napadnutým uznesením vyhovel návrhu
odsúdeného na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, tak ako je vyššie uvedené.

V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvého stupňa uviedol, že u odsúdeného bola splnená
tak formálna, ako i materiálna požiadavka na podmienečné prepustenie v tom smere, že preukázal
polepšenie a že od neho možno očakávať v budúcnosti vedenie riadneho života. Poukázal na to, že za
nedostatky, ktoré boli v minulosti u odsúdeného zistené počas väzby a v počiatku výkonu trestu, nebol
disciplinárne postihnutý. Závažnosť týchto nedostatkov bola nízka. Odsúdený preukázal polepšenie, bol

disciplinárne odmenený, plní program zaobchádzania, výkon trestu mu bol dostatočným ponaučením,
aby v budúcnosti viedol riadny život a zaradil sa do spoločnosti. Má zabezpečené ubytovanie u svojho
brata, riziko sociálneho zlyhania je nízke a resocializačná prognóza je charakterizovaná ako priaznivá.
Odsúdený je prvýkrát vo výkone trestu a doterajšie pôsobenie týmto druhom trestu je dostatočné. Z
hľadiska naplnenia účelu trestu u osoby, ktorá je vo výkone prvýkrát vstupuje do popredia výchovná

zložka trestu na rozdiel od osoby, ktorá je vo výkone trestu opakovane a do popredia u ktorej vystupuje
represívnazložkatrestu.Súdprvéhostupňasanestotožnilsozáveromhodnoteniariaditeľaústavu,ktorý
odsúdeného neodporučil prepustiť, pretože tento záver bol založený výlučne na závažnosti spáchanej
trestnej činnosti a na nekritickom postoji odsúdeného k spáchanému trestnému činu - popieraniu viny.
Závažnosť spáchaného trestného činu však nemôže byť prekážkou na podmienečné prepustenie, ak

inak odsúdený spĺňa zákonné podmienky. Vzhľadom na popieranie viny poukázal súd prvého stupňa, že
účelom vykonávacieho konania nie je získanie priznania odsúdeného a zákon kritický postoj k spáchanej
trestnej činnosti expressis verbis nevyžaduje. Z uvedených dôvodov mal súd prvého stupňa splnenie
podmienok na podmienečné prepustenie za splnené.

Zo spisového materiálu vyplynulo, že odsúdený začal trest (pomyselne) vykonávať dňom 17.08.2016 a
jeho koniec je určený na 17.02.2020. Lehotu na podmienečné prepustenie splnil 17.12.2018.

Správanie a vystupovanie odsúdeného počas doterajšieho výkonu trestu odňatia slobody je na
požadovanej úrovni. Bola mu udelená jedna disciplinárna odmena. Disciplinárne potrestaný nebol.

Aktívne sa zapája do činností pre všeobecný rozvoj osobnosti. Na začiatku výkonu trestu mal menšie
vzťahové problémy, ktoré však boli vyriešené. Svoju trestnú činnosť nepriznáva, cíti sa byť nevinný. Vo
výkone trestu odňatia slobody je prvýkrát.

Resocializačná prognóza je priaznivá z dôvodu nízkeho rizika sociálneho zlyhania. Z dôvodu závažnosti

spáchania trestnej činnosti a nekritického postoja odsúdeného k nej, riaditeľ ústavu podmienečné
prepustenie neodporúča.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd potom konštatuje, že súd prvého stupňa postupoval
v súlade so zákonom, keď na verejnom zasadnutí žiadosti odsúdeného vyhovel, podmienečne ho

prepustil a stanovil mu príslušnú skúšobnú dobu spolu s probačným dohľadom a príkazom nepriblížiť
sa k poškodeným.

Je pravdou, že odsúdený nemá automaticky na podmienečné prepustenie nárok. Zákon ponecháva
súdu plne na úvahu, či pri zohľadnení a zhodnotení všetkých skutočností návrhu vyhovie alebo nie.

Samozrejme podmienkou je, aby svoje rozhodnutie racionálne a zrozumiteľne zdôvodnil. Zmyslom
podmienečného prepustenia totiž nie je to, aby za dobré chovanie, prípadne za dobrú prácu vo výkone
trestu odňatia slobody bol odsúdený (páchateľ) automaticky prepustený po vykonaní stanovenej doby
trestu, bez zreteľa na účel trestu. Podmienečné prepustenie je na mieste len v tom prípade, ak
vzhľadom k účelu trestu a k ďalším okolnostiam, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený

predpoklad, že odsúdený i na slobode povedie riadny život a že neexistuje pre spoločnosť príliš veľké
riziko jeho recidívy. Pozitívna prognóza budúceho chovania odsúdeného je nutným predpokladom
pre rozhodnutie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. Táto prognóza musí
vyplývať zo zhodnotenia chovania sa odsúdeného počas výkonu trestu a čiastočne i pred jehovýkonom (predchádzajúce odsúdenia). Význam má i zistenie, aké sociálne podmienky sú vytvorené pre
odsúdeného po jeho prípadnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.

Celkovo tak inštitútu podmienečného prepustenia možno uviesť, že sa jedná o inštitút mimoriadny, bez
stanovenia povinnosti súdu odsúdenému vyhovieť. Zároveň však treba podotknúť, že to neznamená,
že by súdy mali možnosť ľubovoľného rozhodovania, alebo že by nemali povinnosť svoje rozhodnutie
riadne zdôvodniť.

Cieľom podmienečného prepustenia je motivovať odsúdeného, aby svojím chovaním a plnením svojich
povinností vo výkone trestu preukázal polepšenie. Ak bol dosiaľ vykonanou časťou trestu už dosiahnutý
účel trestu, je ďalší výkon trestu nepotrebný.

Dôležité je v nadväznosti na už uvedené, správne interpretovať podmienky podmienečného prepustenia
uvedené v § 66 a nasl. Tr. zák., ktoré sú dané kumulatívne.

Prvou podmienkou je vykonanie určitej vyžadovanej časti trestu. Táto je objektívne ľahko zistiteľná.

Druhou podmienkou je preukázanie polepšenia počas doterajšieho výkonu trestu. Splnenie tejto
podmienky možno posudzovať až od momentu začatia výkonu trestu odňatia slobody a posudzuje

sa do momentu rozhodovania o žiadosti o podmienečné prepustenie. Je nutné reflektovať celý
priebeh výkonu trestu až do momentu rozhodovania o žiadosti. Nie je pritom možné abstrahovať od
skutočnosti, že nástup do výkonu trestu odňatia slobody predstavuje výraznú zmenu v doterajšom
spôsobe života odsúdeného a je potrebné, aby na režim výkonu trestu odňatia slobody aklimatizoval,
pričom aklimatizácia, najmä v počiatkoch, logicky môže spôsobovať určité problémy. Nie je možné

preto mechanicky hodnotiť celý výkon trestu bez zohľadnenia plynutia času a zváženia vývoja chovania
sa odsúdeného, najmä ak je trest uložený v dlhšej výmere. Treba zdôrazniť, že Trestný zákon
vyžaduje preukázanie polepšenia v momente rozhodovania o žiadosti odsúdeného. Ak teda správanie
odsúdeného po nástupe do výkonu trestu vykazuje určité problematické rysy, postupom času sa
však stabilizuje, nepredstavuje to vo väčšine prípadov prekážku pre konštatovanie o polepšení sa

odsúdeného.

Špecifickou okolnosťou, ktorá býva zohľadňovaná pri rezultátoch o polepšení sa odsúdeného, je
prítomnosť jeho kritického postoja k spáchaniu trestnej činnosti a prijatie zodpovednosti, resp.
prítomnosť explicitného priznania sa k spáchaniu skutku, za ktorý bol trest uložený, prípadne absencia

takéhoto priznania. Z ustanovenia § 66 Trestného zákona nevyplýva nutnosť predchádzajúceho sa
priznania k spáchanej trestnej činnosti, ako podmienky na podmienečné prepustenie. Takáto podmienka
nevyplýva ani z judikatúry ústavného súdu, ESĽP, ani z odporúčaní prijatých Radou Európy. Je
potrebné poukázať na to, že ani výkon trestu neznemožňuje odsúdenému využívať mimoriadne
opravné prostriedky, ktorými by mohol dosiahnuť revíziu svojho odsúdenia. Ak by súdy pri rozhodovaní

o naplnení podmienok podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody automaticky
vyžadovali priznanie sa odsúdenému, bolo by mu odňaté právo na určité „výhrady“ k odsúdeniu a
tým minimálne aspoň sčasti i na uplatňovanie mimoriadnych opravných prostriedkov. I určité kritické
výhrady k odsúdeniu (považovanie odsúdenia za viac či menej nespravodlivé) nemusia totiž automaticky
znamenať, že odsúdený trest neprijal, aspoň čiastočne si neuvedomil nesprávnosť svojho konania a

v dôsledku toho nemôže preukázať polepšenie. Tiež je možné poukázať na skutočnosť, že priznanie
sa ku spáchaniu trestného činu je inštitútom trestného práva procesného a preukázanie polepšenia
je inštitútom trestného práva hmotného. Účelom konania o podmienečnom prepustení, ako časti
vykonávacieho konania, preto nemôže byť získanie priznania sa odsúdeného. Iste, medzi kritickým
postojom k vlastnej trestnej činnosti (teda i priznaním sa) a polepšením môže byť a v praxi často i je úzka

obsahová súvislosť, oba inštitúty však nemožno vzájomne zamieňať. Súdy konajúce o podmienečnom
prepustení tak musia zvážiť, do akej miery absencia priznania sa, či existencia určitých výhrad k
odsúdeniu, bránia vysloveniu záveru, že odsúdený preukázal polepšenie.

Treťou podmienkou je prognóza očakávania vedenia riadneho života. Už z povahy veci je samozrejmé,

že sa jedná len o odhad, prognózu zo strany súdu smerom do budúcnosti, pričom súd musí pri svojej
úvahe zohľadniť všetky aktuálne informácie, ktoré má k dispozícii pri rozhodovaní o žiadosti. Nie je
teda vyžadované „stopercentné“ presvedčenie, že odsúdený nespácha v budúcnosti trestnú činnosť,
jedná sa vždy len o pravdepodobnostnú úvahu. Za „vedenie riadneho života“ možno považovať určitýminimálny rámec, v ktorom spoločnosť považuje od každého občana, aby sa vyvaroval páchania
trestnej činnosti, či opakovaného páchania priestupkov. Vedenie riadneho života môže byť pritom zo
strany rozhodujúceho súdu „poistené“ uložením probačného dohľadu spolu so stanovením určitých

špecifických povinností, či obmedzení. Tieto povinnosti, či obmedzenia by logicky mali vychádzať z
poznania charakteristík a špecifík osobnosti odsúdeného. Prognóza vedenia riadneho života býva vo
väčšine prípadov konštatovaná na základe zistení, že odsúdený ma zabezpečené sociálne zázemie,
zamestnanie, udržiaval kontakt s rodinou. Zohľadňuje sa samozrejme i trestná minulosť odsúdeného,
závažnosť aktuálneho odsúdenia a tiež počet jeho prípadných podmienečných prepustení v minulosti.

Samotný faktor trestnej minulosti a závažnosť aktuálneho trestného činu odsúdeného je preto dôležitým,
pri prognóze očakávania vedenia riadneho života, táto prognóza však nemôže byť založená výlučne
a len na jeho trestnej minulosti. Ak by totiž záver súdu o nenaplnení podmienky očakávania vedenia
riadneho života bol založený výlučne a primárne len na okolnostiach a dôvodoch, ktoré hrali úlohu pri
ukladaní samotného trestu odňatia slobody (predchádzajúce odsúdenia, závažnosť trestnej činnosti)
mohlo by prísť k porušeniu zásady zákazu ne bis in idem. Ani trestnú minulosť teda nemožno hodnotiť

mechanicky, bez previazanosti na aktuálne správanie a charakteristiky odsúdeného, i keď samozrejme
zhodnotiťjutrebaatovrátaneužprípadnezahladenýchodsúdení.Vprípadepredchádzajúcichodsúdení
je potrebné zohľadniť, aký bol medzi nimi časový odstup a aká bola ich závažnosť (či gradovala atď.).

V danom prípade z písomného hodnotenia i z dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa na verejnom

zasadnutívyplýva,žesprávanieodsúdenéhosapočasaktuálnehovýkonutrestustabilizovalo,jeaktívny,
k plneniu povinností ma príkladný prístup. Jeho resocializačná prognóza je priaznivá z dôvodu nízkeho
rizika sociálneho zlyhania. Vo výkone trestu odňatia slobody je prvýkrát. Odsúdený má zabezpečené
podmienky postpenitenciárnej starostlivosti a to najmä vo vytvorení priaznivého sociálneho zázemia
s ponukou bývania u brata. Bezprostredne po prepustení sa teda môže bezproblémovo zaradiť do

spoločnosti a pokračovať v resocializácii prostredníctvom dostatočného rodinného.

Jediným negatívom, na ktorom riaditeľ ústavu založil svoje negatívne stanovisko k podmienečnému
prepusteniu je skutočnosť, že odsúdený sa k trestnej činnosti nepriznal, k rozsudku je kritický a
využívaním legálnych právnych prostriedkov sa snaží o revíziu svojho procesu (dovolanie, obnova

konania).

Ako však už uviedol správne i súd prvého stupňa, odsúdený dosiaľ plnením svojich povinností vo
výkone trestu preukázal polepšenie, nebol disciplinárne postihnutý, získal disciplinárnu odmenu, jeho
hodnotenie je v konečnom dôsledku pozitívne, riziko sociálneho zlyhania je nízke, resocializačná

prognóza je priaznivá. Má zabezpečené sociálne zázemie. Všetky tieto skutočnosti vo svojom súhrne,
i napriek absencii priznania sa odsúdeného k spáchaniu trestnej činnosti, umožňujú urobiť záver o
polepšení sa odsúdeného a je na nich možné objektívne založiť i prognózu, že v budúcnosti povedie
riadny život. Napokon, predpoklad vedenia riadneho života v budúcnosti súd prvého stupňa podporil i
uložením dohľadu probačného a mediačného úradníka a tiež uložením príkazu odsúdenému, aby sa

vyhýbal kontaktu so všetkými poškodenými a tiež aby sa nezdržiaval v blízkosti ich miesta aktuálneho
bydliska.

Ide o inštitúty a faktory, ktoré vo svojom súhrne môžu efektívne dopomôcť naplneniu prognózy vedenia
riadneho života zo strany odsúdeného.

Sumarizujúc všetky uvedené skutočnosti potom naozaj nezostáva nič iné len konštatovať, že odsúdený
doterajším výkon trestu odňatia slobody preukázal polepšenie a možno od neho dôvodne očakávať, že
v budúcnosti povedie riadny život.

Okresný súd preto postupoval správne, keď žiadosti odsúdeného vyhovel. Vzhľadom na aktuálny
zostatok trestu a charakter trestnej činnosti, sa potom javí dostatočnou i okresným súdom stanovená
skúšobná doba, doba probačného dohľadu i uložené opatrenia. Svoje rozhodnutie pritom okresný súd
náležite a fundovane zdôvodnil.

Krajský súd sa preto stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, že odsúdený aktuálne spĺňa
podmienky na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Z vyššie uvedených dôvodov
preto krajský súd sťažnosť prokurátora nepovažoval za dôvodnú a podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por.
ju zamietol.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.