Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. apríl 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/226/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814214988
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3814214988.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a sudkýň

Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, zastúpeného: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o, so
sídlom Bratislava, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, proti žalovaným: 1/ I.. A. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom
R. F., M. XXX/XX, 2/ U. F., nar. XX.XX.XXXX,bytom R. F., M. XXX/XX, 3/ mal. P. F., nar. XX.XX.XXXX,
bytom R. F., M. XXX/XX, zastúpená opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Prievidza, so
sídlom Prievidza, Šumperská 1, žalovaní 1/ až 3/ zastúpení: JUDr. Miroslav Ivanovič, advokát so sídlom
Bratislava, Grosslingova 45, o odporovateľnosť právneho úkonu, o odvolaní žalovaných 1/,2/, 3/ proti

rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 7C/119/2014 -653 zo dňa 04. októbra 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným 1/, 2/ a 3/ v
rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že darovacia zmluva zo dňa 06.02.2014, ktorou
boli prevedené tam špecifikované nehnuteľnosti v k.ú. Dolné Vestenice, zapísané v súčasnosti na LV č.
XXXX z D. F., nar. XX.XX.XXXX a P. F., nar. XX.XX.XXXX na žalovaných 1/ až 3/ a ktorou bolo zriadené

vecné bremeno v prospech D. F., nar. XX.XX.XXXX a P. F., nar. XX.XX.XXXX, spočívajúce v doživotnom
užívaní tam špecifikovaných nehnuteľností a v doživotnej starostlivosti žalovaných 1/ až 3/ o D. F.,
nar. XX.XX.XXXX a P. F., nar. XX.XX.XXXX, ktorej vklad bol povolený Okresným úradom Prievidza,
katastrálny odbor pod č. V XXXX/XX, je voči žalobcovi neúčinná. O trovách konania rozhodol tak, že
žalobcovi priznal nárok na ich náhradu voči žalovaným 1/,2/ a 3/ v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie popísal skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z vykonaného

dokazovania vo veci a následne vec právne posúdil podľa § 42a ods. 1,2, § 42b ods. 1,2,4, § 116, §
151n ods. 1, § 151o ods. 1, § 628 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 32 zmenkového zákona, a vyslovil
záver, že žaloba je dôvodná.

3. V súvislosti s pripustením zmeny žaloby na pojednávaní dňa 04.09.2018, žalovaní 1/ až 3/ namietali,
že v časti, v ktorej sa žalobca domáha, aby súd určil, že zriadenie vecného bremena v darovacej zmluve
zodňa06.02.2014,jeprávneneúčinnýmúkonom,žalobupodalpouplynutítrojročnejprekluzívnejlehoty.

Súd prvej inštancie uviedol, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu, zriadené v prospech dlžníka
(zmenkového ručiteľa) spojené s jeho osobou nepredstavuje takú hodnotu, z ktorej by veriteľ mohol
pri exekúcii požadovať uspokojenie svojej vymáhateľnej pohľadávky. Právnemu úkonu, ktorým bolo
zriadené vecné bremeno, už z tohto dôvodu (spôsobom uvedeným v ustanovení § 42a Obč. zák.), nieje možné samostatne odporovať. Z výsluchu svedka D. F. vyplýva, že z dôvodu, aby s manželkou P. F.
nezostali na ulici, na darovaných nehnuteľnostiach bolo zriadené vecné bremeno. Po uzavretí darovacej
zmluvy darcovia (D. F. s manželkou) nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom prevodu vlastníckeho práva,

i naďalej užívajú. Na základe uvedených zistení je možné dospieť k záveru, že darovacia zmluva so
zriadením vecného bremena zo dňa 6.2.2014 je jediným právnym úkonom. V prípade, že je v zmysle
ustanovenia § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka voči veriteľovi právne neúčinným právny úkon o
prevode (z titulu darovania) nehnuteľností, vzťahuje sa tento právny následok na všetky neoddeliteľné
časti tohto právneho úkonu, teda aj na prípadné zriadenie vecného bremena k nehnuteľnostiam, ktoré

sú predmetom prevodu vlastníckeho práva (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky
č. k. 21Cdo 76/2011). K uplatneniu nároku po uplynutí trojročnej prekluzívnej lehoty potom v danej
veci nemohlo dôjsť, pretože právny následok neúčinnosti predmetného právneho úkonu sa vzťahuje
na všetky jeho neoddeliteľné časti (t. j. i o zriadení vecného bremena), bez ohľadu na to, či v priebehu
konania by súd (ne)pripustil zmenu žaloby.

4. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že účelom inštitútu odporovateľnosti je zabrániť nepoctivým úkonom
dlžníka, ktorými zmenšuje svoj majetok (veci, práva, pohľadávky) na úkor veriteľa. Odporovateľnosť
postihuje právne úkony dlžníka, ktorými sa zbavil majetku, aby zmaril uspokojenie nároku veriteľa. Pod
dlžníkom veriteľa je však potrebné v zmysle § 42a Občianskeho zákonníka rozumieť nielen osobu,
ktorá je zaviazaná splniť veriteľovi vlastný dlh, ale aj ručiteľa a ďalšie osoby, ktoré sú z dôvodu

akcesorickej a subsidiárnej povinnosti zákonom zaviazané uspokojiť pohľadávku veriteľa (porovnaj Rc
52/2000, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky č. k. 31Cdo 870/1999). Podľa ustanovenia
§ 32 ods. 1 zmenkového zákona, zmenkový ručiteľ je zaviazaný ako ten, za koho sa zaručil. Osoba,
ktorá prevzala zmenkové ručenie za vystaviteľa vlastnej zmenky, je priamym dlžníkom a súčasne
samostatným dlžníkom (nie akcesorickým) zo zmenky (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej

republiky č. k. 29Co 1004/2008). V konaní nebolo sporné, že D. F. a P. F. prevzali zmenkové ručenie
za vystaviteľa vlastnej zmenky, a to Prvú metropolitnú, s.r.o., ul. Kladnianska č. 20, Bratislava, IČO:
35 961 341. Žaloba smeruje voči žalovaným 1/,2/,3/, na ktorých D. F. a P. F. previedli darovacou
zmluvou so zriadením vecného bremena zo dňa 06.02.2014 vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Zákon
uvádza tri kategórie osôb, ktorých právne postavenie sa líši spôsobom preukazovania ich vedomosti

o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa a dôkazným bremenom. Medzi tieto osoby patria: a/ druhá
strana právneho úkonu dlžníka, ide o akúkoľvek tretiu osobu, s ktorou dlžník dojednal odporovateľný
právny úkon v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, b/ osoby blízke dlžníkovi, c/ tretie osoby, najmä dedičia
alebo právni nástupcovia osôb uvedených v písm. a/ a b/ (§ 42b ods. 3 Obč. zák.). Zmluvnými stranami
darovacej zmluvy so zriadením vecného bremena zo dňa 06.02.2014 sú rodičia a deti, teda osoby blízke

dlžníkovi podľa § 116 Občianskeho zákonníka. Z ustanovenia § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že odporovateľným je taký právny úkon dlžníka, ktorý urobil (v posledných troch rokoch)
v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, pričom bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno v tomto smere nesie veriteľ (žalobca). Preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť
veriteľa však nie je podmienkou odporovateľnosti v prípade, ak dlžník realizoval právny úkon s osobami

jemu blízkymi alebo v prospech týchto osôb. V takomto prípade sa existencia ukracujúceho úmyslu
dlžníka predpokladá ex lege a skutočný úmysel dlžníka pre procesný úspech žalujúceho veriteľa, nie
je podstatný. Rozhodujúcou skutočnosťou je ukrátenie veriteľa, teda objektívny stav, ktorý svoje právne
následky neodvodzuje od subjektívneho motívu (ukracujúceho úmyslu) dlžníka. V takomto prípade,
zákon u blízkych osôb dlžníka konštruuje vyvrátiteľnú domnienku, že úmysel dlžníka ukrátiť jeho veriteľa

poznali. Je preto na týchto osobách (ak chcú účinne zabrániť podanej odporovacej žalobe), aby v konaní
tvrdili a preukázali, že úmysel dlžníka v čase uskutočnenia ukracujúceho právneho úkonu nemohli
poznať ani pri vynaložení náležitej starostlivosti (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 5Obdo 4/2016). Skutočné ukrátenie veriteľa je základnou hmotnoprávnou podmienkou
odporovateľnosti. Právne úkony dlžníka pritom ukracujú uspokojenie pohľadávky veriteľa vtedy, ak

vedú k zmenšeniu majetku dlžníka a ak v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku má súčasne
za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, hoci
nebyť týchto úkonov, by sa aspoň čiastočne uspokojil (porovnaj Rc 64/2002). Z čl. I., čl. VI. ods. 5
darovacej zmluvy so zriadením vecného bremena zo dňa 06.02.2014 vyplýva, že je bezodplatným
právnym úkonom a má povahu odporovateľného právneho úkonu, ktorý spôsobil zmenšenie majetku

dlžníkov (zmenkových ručiteľov). Žalovaní 1/ až 3/ v konaní poukázali na rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 271/2005 zo dňa 05.10.2005 a súd prvej inštancie z neho
vychádzal s tým, že ide o vec, ktorá už bola v judikatúre súdov riešená a od ktorých záverov nemal
dôvod odkloniť sa. Z uvedeného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že jepotrebné rozlišovať medzi subjektívnou podmienkou odporovateľnosti právneho úkonu, vyplývajúcou z
ustanovenia § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorou je úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa a ktorá musí
byť daná v čase uskutočnenia právneho úkonu, a požiadavkou vymedzujúcou aktívnu legitimáciu na

podanie odporovacej žaloby, ktorou je ukrátenie veriteľa uspokojiť svoju vymáhateľnú pohľadávku (§
42a ods. 1 Obč. zák.). Pre posúdenie aktívnej legitimácie žalobcu v konaní o odporovacej žalobe, t. j.
pre posúdenie, či žalobca je nositeľom práva odporovateľnosti, je rozhodujúci stav v čase rozhodovania
súdu. Ak by v čase rozhodovania súdu pohľadávka veriteľa ešte nebola alebo už nebola vymáhateľná,
nebola by daná jeho aktívna legitimácia na podanie odporovacej žaloby. Rovnako tak, by táto aktívna

legitimácia nebola daná ani v prípade, ak by právny úkon dlžníka urobený v úmysle ukrátiť veriteľa,
neukracoval v čase rozhodovania súdu uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, pretože by tu bol
dostatok iného majetku, umožňujúceho uspokojenie veriteľa. Otázka, či dlžníkov právny úkon ukracuje
uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, je otázkou právnou. Jej posúdenie vyžaduje zistenie
majetku dlžníka z hľadiska jeho spôsobilosti dosiahnuť z neho uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky
veriteľa, a to podľa stavu v čase rozhodovania súdu. Ak by uvedená právna otázka, vymedzujúca aktívnu

legitimáciu žalobcu, mala byť posudzovaná podľa stavu majetku dlžníka v čase urobenia právneho
úkonu,nebolbyzabezpečenýaniúčelinštitútu odporovateľnosti,t.j.občiansko-právnaochranaveriteľa.
V čase uskutočnenia právneho úkonu dlžníka, urobeného v úmysle ukrátiť veriteľa, veriteľ totiž ešte
nemusí mať vymáhateľnú pohľadávku a nemusí mať ani vedomosť o právnom úkone dlžníka, o ktorom
sa obvykle dozvie až následne. Nemusí mať teda reálnu možnosť, domáhať sa už v čase urobenia

odporovateľného právneho úkonu uspokojenia svojej pohľadávky z ostatného majetku dlžníka. I vo veci,
vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom v obdobnej veci pod sp.zn. 11C 323/2012, bolo
uvedené, že darovacou zmluvou v spojení so zriadením vecného bremena došlo ku kvalifikovanému
zmenšeniu majetku a zostávajúci majetok, ktorý odporkyňa v 1. rade vlastní ku dňu rozhodnutia (vo
veci samej), by nepostačoval na úhradu pohľadávky navrhovateľov v 1. a 2. rade. Krajský súd Trenčín

ako súd odvolací rozsudok súdu prvej inštancie v tejto veci potvrdil a Najvyšší súd SR uznesením č. k.
7Cdo 50/2017 zo dňa 23.8.2017, dovolanie proti uvedeným rozhodnutiam odmietol. Podľa I. N. (s. 432
Občianskehozákonníka,I.zväzok,dátumvydaniaoktóber2014)kzáveruotom,čijemožnéprávnyúkon
dlžníka hodnotiť ako odporovateľný, možno dospieť okrem iného až po zodpovedaní otázky, či môže byť
vymáhateľná pohľadávka veriteľa uspokojená z aktuálneho majetku (t. j. majetku v čase rozhodnutia)

dlžníka, a to aj napriek tomu, že dlžník urobil odporovateľný právny úkon. Podľa rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky č. k. 4Cdo 32/2003 a Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS
271/2005 pre zistenie, či dlžníkov (zmenkových ručiteľov) predmetný právny úkon ukracuje uspokojenie
žalobcovej pohľadávky, sa vyžaduje zistenie ich majetku (z hľadiska jeho spôsobilosti dosiahnuť z
neho uspokojenie pohľadávky), podľa stavu v čase rozhodovania súdu vo veci samej. Vymáhateľnou

je taká pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa
ktoréhomožnovykonaťexekúciu(Rc12/2003).Právnyúkondlžníkajeprisplnenípodmienokuvedených
v ustanovení § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka odporovateľný nielen vtedy, ak bola pohľadávka
vymáhateľná už v čase, keď bol urobený, ale aj v prípade, ak bol urobený skôr, než sa veriteľova
pohľadávka voči dlžníkovi stala vymáhateľnou (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky

č. k. 30Cdo 1662/2004.

5. V rozhodovanej veci platobný rozkaz Okresného súdu Bratislava V č. k. 4Zm 249/2014-15 zo dňa
08.09.2014, v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č. k. 1CbZm 540/2014-65 zo dňa
29.06.2015 a rozsudkom Krajského súdu Bratislava č. k. 4CoZm 120/2015-104 zo dňa 29.09.2016,

nadobudol voči zmenkovým ručiteľom právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 14.11.2016. Platobný rozkaz
Okresného súdu Trenčín č. k. 36CbZm 10/2017-36 zo dňa 28.08.2017, nadobudol voči zmenkovým
ručiteľom právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 27.09.2017. V čase rozhodnutia súdu prvej inštancie v
tomto konaní je teda pohľadávka žalobcu o zaplatenie 20 000,- eur s úrokom 6% ročne zo sumy 20.000,-
eur od 03.07.2014 do zaplatenia a o zaplatenie sumy 182 733,36.- eur s úrokom 6% ročne zo sumy

182.733,36.- eur od 03.07.2014 do zaplatenia, vymáhateľná. Úrok z dlžnej sumy 20 000,- eur ročne
predstavuje 1.200,- eur a úrok z dlžnej sumy 182 733,36.- eur ročne predstavuje 10 964,- eur. Ku
dňu rozhodnutia vo veci samej D. F. (zmenkový ručiteľ) je podielovým spoluvlastníkom v 1/3 parcely č.
483 orná pôda o výmere 10196 m2, k. ú. Partizánske, zapísanej na LV č. 4495, výlučným vlastníkom
parcely č. 4797 orná pôda o výmere 699 m2, k. ú. Skačany, zapísanej na LV č. 3341, a P. F. (zmenkový

ručiteľ) je podielovou spoluvlastníčkou v 1/6 parcely č. 836 zastavaná plocha a nádvorie o výmere
392 m2, parcely č. 837 záhrada o výmere 322 m2, rodinného domu súp. č. XXX, postavenom na
pozemku parcela č. XXX, zapísaných na LV č. XXX, k. ú. Dolné Vestenice. D. F. je tiež na Okresnom
dopravnominšpektorátePrievidzaevidovanýakovlastníkadržiteľosobnéhomotorovéhovozidlaznačkyVolkswagen (dátum stavu od 09.05.2005) s prívesom (dátum stavu od 07.04.2010). V konaní bolo
potrebné zodpovedať otázku, či vymáhateľná pohľadávka veriteľa môže byť (v čase rozhodnutia súdu
vo veci samej) uspokojená z majetku dlžníkov (zmenkových ručiteľov). V čase rozhodnutia súdu vo veci

samej pohľadávka žalobcu spolu s príslušenstvom predstavuje celkovo 254 488,67 eur. Na pojednávaní
dňa06.10.2017žalovaní1/až3/ uviedli,žedlžníci(zmenkovíručitelia)vlastniamajetokrádovovobjeme
250 000,- eur pozostávajúci: z podielov na nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXXX, k. ú. U., LV č.
XXXX, k. ú. P., LV č. XXX, k. ú. R. F., z motorového vozidla s prívesom, z úspor 20 000,- eur, z príjmov
z titulu výkonu práce (u D. F. z pracovného pomeru, u P. F. ako samostatne zárobkovo činnej osoby)

vo výške 3 000,- eur. Medzi stranami nebolo sporné, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, k. ú.
Partizánske, LV č. XXXX, k. ú. Skačany, LV č. XXX, k. ú. Dolné Vestenice, sú už zaťažené exekučným
záložným právom, zriadeným v prospech žalobcu. Žalovaní v 1, 2 a 3 rade v priebehu konania predložili
listinný dôkaz (z realitného inzertného portálu) s tým, že ním preukazujú aktuálnu všeobecnú hodnotu
spoluvlastníckeho podielu D. F. na parc. č. 483 orná pôda o výmere 10196 m2 (1/3 je 3398,66 m2), k. ú.
Partizánske,naparc.č.4797ornápôdaovýmere699m2,k.ú.Skačanysumou81.953,20.-eur(3398,66

m2 plus 699 m2 krát 20 eur/m2). Žalobca, prostredníctvom právneho zástupcu na pojednávaní uviedol,
že hodnotu nehnuteľností (vo vlastníctve, resp. spoluvlastníctve zmenkových ručiteľov) nerozporuje,
namietal však, že by aj s ostatným ich majetkom predstavoval hodnotu 250 000,- eur. Súd prvej inštancie
poukázal na to, že po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku, dôkazná iniciatíva súdu je
obmedzená (§ 185 ods. 2) a v zásade vykonáva dokazovanie len v zmysle návrhu strán sporu. Žalobca

nemal vedomosť o tom, či dlžníci (zmenkoví ručitelia) majú úspory 20.000,- eur, ďalej aké sú ich príjmy z
výkonu práce (trpel informačným deficitom: porovnaj s. 572 Veľké Komentáre Števček, Ficová, Baricová,
Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., Civilný sporový poriadok). Vzhľadom na okolnosti prípadu,
súd v uznesení o odročení pojednávania zo dňa 06.10.2017 žalovaným 1/ až 3/ uložil, aby v určenej
lehote predložili dôkazy o tom, aký majetok v súčasnej dobe vlastnia dlžníci (zmenkoví ručitelia) a v akej

hodnote (pojednávanie zo dňa 06.10.2017 pritom sami navrhli za týmto účelom odročiť). Na pojednávaní
dňa04.09.2018právnyzástupcažalovanýchv1,2a3radeuviedol,žepožadovanédôkazynepredkladá,
lebo jeho klienti si v zmysle uznesenia súdu svoju povinnosť nesplnili. Z výsluchu svedka D. F. vyplýva,
že v čase uzavretia predmetného právneho úkonu (nie v čase rozhodnutia súdu) s manželkou mali k
dispozícii úspory v sume okolo 20 000,- eur, čo však z výpovede P. F. nevyplýva, pričom na pojednávaní

dňa 06.10.2017 žalovaný 1/ sa vôbec nevedel vyjadriť k súčasnému stavu úspor zmenkových ručiteľov.
Žalobca svoj informačný deficit o úsporách dlžníkov (zmenkových ručiteľov) preklenul tým, že žalovaní
1/ až 3/ v určenej lehote dôkazy o výške úspor nesplnili. Pokiaľ sa tak stalo (hoci súčasne navrhli tento
dôkaz vykonať), súd dôkaznú situáciu vyhodnotil v ich neprospech. Za potrebné v tejto súvislosti súd
považuje uviesť to, že ak by zmenkoví ručitelia mali úspory, tak by v exekučnom konaní EX 451/2017

nepoukazovalinasvojuplatobnú neschopnosť,alebyznichaspoňčasťvymáhanejpohľadávkyuhradili.
Podľa prednesu právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 04.09.2018, súdny exekútor na
ich účtoch nezistil žiadne finančné prostriedky. Súd prvej inštancie z dokazovania zistil, že hodnota
nehnuteľností zmenkových dlžníkov spolu s motorovým vozidlom je 82 603,20 eur (81 953,20 eur plus
650,- eur). Rozdiel medzi vymáhateľnou pohľadávkou 254 488,67 eur a sumou 82 603,20 eur je 171

885,47 eur. Už bolo uvedené, že Silvia Valterová (zmenkový ručiteľ) je podielovou spoluvlastníčkou v
1/6 parcely č. 836 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 392 m2, parcely č. 837 záhrada o výmere
322 m2, rodinného domu súp. č. 283, postavenom na pozemku parcela č. XXX, zapísaných na LV č.
XXX, k. ú. Dolné Vestenice (1/6 z výmery 392 m2 je 65,33 m2 a z výmery 322 m2 je 53,66 m2). Strany
sporunenavrhlivkonanínariadiťznaleckédokazovaniealebovyžiadaťodbornévyjadrenieovšeobecnej

hodnote (abeznávrhuzvlastnejiniciatívysúdtentodôkaznemoholvykonať)nehnuteľností,zapísaných
na LV č. 148, k. ú. Dolné Vestenice, a ani prívesu k motorovému vozidlu. Je však možné s najväčšou
pravdepodobnosťouhraničiacousistotouvyvodiť,ževšeobecnáhodnotaspoluvlastníckehopodieluP.F.
na nehnuteľnostiach, zapísaných na LV č. XXX, k. ú. Dolné Vestenice, a tiež všeobecná hodnota prívesu
k vozidlu nemôže byť vo výške 171 885,47 eur. Žalovaní 1/ až 3/ netvrdili, že by išlo o nadštandardný

objekt s pozemkami o celkovej hodnote 1 331 312,80 eur (171 885,47 eur krát 6 spoluvlastníckych
podielov). V čase rozhodnutia súdu prvej inštancie potom vymáhateľná pohľadávka žalobcu nemôže
byť v celosti uspokojená z aktuálneho majetku dlžníkov (zmenkových ručiteľov).

6. Žalovaní 1/ až 3/ namietali existenciu úmyslu dlžníkov (zmenkových ručiteľov) ukrátiť veriteľa

v čase uzavretia predmetného právneho úkonu. K účinnému vyvráteniu zákonnej domnienky (že
existencia ukracujúceho úmyslu dlžníka, ak realizoval právny úkon s osobami jemu blízkymi, sa ex lege
predpokladá) je nevyhnutné jednak tvrdenie žalovaných, že úmysel dlžníkov (zmenkových ručiteľov)
nemohli poznať, ale najmä preukázanie konkrétnych úkonov vynaloženia náležitej starostlivosti (takárelevantná činnosť, aby ukracujúci úmysel z výsledkov tejto činnosti rozpoznali alebo sa o ňom
dozvedeli). Dlžník urobí právny úkon v úmysle ukrátiť veriteľa vtedy, ak: a/ vedel, že svojím právnym
úkonom môže znemožniť alebo sťažiť, a to aspoň čiastočne uspokojenie pohľadávky veriteľa zo

svojho majetku, a ak takýto následok chcel spôsobiť (priamy úmysel) alebo b/ ak bol s takýmto
následkom uzrozumený pre prípad, že ku nemu dôjde (nepriamy úmysel). Úmysel dlžníka vyjadruje jeho
vnútorný psychických stav k právnemu úkonu. Predmetom dokazovania môžu pritom byť len skutočnosti
vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa jeho vnútorné zámery prejavujú navonok. Ak je osoba
dlžníkovi blízka, v prospech ktorej bol urobený odporovací právny úkon, maloletá a vzhľadom na jej

vek od nej nemožno požadovať rozpoznanie úmyslu ukrátiť veriteľa, tak z hľadiska splnenia „náležitej
starostlivosti“ treba hodnotiť činnosť opatrovníka, ktorý bol maloletej osobe na urobenie predmetného
právneho úkonu ustanovený súdom. Z tohto hľadiska je rozhodujúca skutočnosť, že opatrovník koná
ako zástupca za osobu dlžníkovi blízku, ktorá nemá z dôvodu nedostatku veku spôsobilosť na právny
úkon, ktorému sa odporuje. Zo zastúpenia totiž aj opatrovníkovi vyplýva povinnosť vynaloženia „náležitej
starostlivosti“ pri urobení odporovaného právneho úkonu za túto osobu dlžníkovi blízku v rovnakom

obsahu, ako keby táto osoba konala sama (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky č.
k. 30Cdo 1706/2006). Okresný súd Prievidza rozsudkom č. k. 8P 9/2014-21 zo dňa 04.04.2014 schválil
za maloletú žalovanú 3/ predmetný právny úkon, ktorý za ňu urobila opatrovníčka V. F.. Napriek tomu,
že v prejednávanom prípade sa existencia úmyslu dlžníka ex lege predpokladá, súd prvej inštancie
poukázal na to, že z výsledkov dokazovania vyplýva, že pohľadávka pôvodného veriteľa z titulu uzavretej

zmluvy o financovaní č. 4001198301 zo dňa 7.6.2012, bola pôvodne splatná dňa 25.05.2013 a po
predĺžení doby splatnosti dňa 31.05.2014, t. j. pol roka po tom, ako zmenkoví ručitelia v postavení
zákonných zástupcov podali návrh o ustanovenie kolízneho opatrovníka maloletej žalovanej 3/ pre
účely uzavretia predmetného právneho úkonu a necelé štyri mesiace po podpísaní tohto právneho
úkonu. D. F.r a P. F. vedeli, kedy je pohľadávka pôvodného veriteľa splatná, že s ním uzavreli zmluvu

oprávňujúcu na vyplňovacie právo k blankozmenke, že ako zmenkoví ručitelia podpísali dňa 07.06.2012
vlastnú zmenku. D. F. bol spoločníkom a jedným z konateľov U. metropolitná, s.r.o.. Z jeho svedeckej
výpovede, okrem iného vyplýva, že náklady na splatenie úveru mala pokryť stavba realizovaná v lokalite
Tatry. D. F. a P. F., ako zmenkoví ručitelia dlžníka Prvá metropolitná, s.r.o. boli uzrozumení, že môžu
znemožniť alebo sťažiť, a to aspoň čiastočne uspokojenie pohľadávky veriteľa zo svojho majetku, ak

uzavrú predmetný právny úkon (nepriamy úmysel) a ak sa stane reálnym, že Prvá metropolitná, s.r.o.
alebo oni, ako zmenkoví ručitelia si nesplnia povinnosť voči veriteľovi (k čomu napokon aj došlo). D.
F. v súvislosti so zabezpečovaním technickej oblasti stavieb a projektov, prichádzal do kontaktu aj s
veriteľmi a poskytoval druhému konateľovi (vyplýva to z výpovede A. B.) potrebné informácie, a to i
o dofinancovaní dodávateľov. Vedel, že stavba v lokalite Tatry mala pokrývať i náklady na splatenie

úveru z titulu uzavretej zmluvy o financovaní č. 4001198301. Mohol sa teda zaujímať o finančnú situáciu
spoločnosti, navyše bol i jej spoločníkom. Ak pohľadávka veriteľa z uvedenej zmluvy mala byť uhradená
z príjmov z realizovanej stavby v Tatrách, tak z toho tiež vyplýva, že sa mohol zaujímať o príjmy
a výdavky spoločnosti a predvídať, že pohľadávka veriteľa 200 000,- eur nemusí byť riadne a včas
Prvou metropolitnou, s.r.o. uhradená, a že pre tento prípad so P. F., ako zmenkoví ručitelia musia mať

až do splatenia pohľadávky k dispozícii takýto obnos peňazí, alebo majetok, resp. majetkové práva v
uvedenej hodnote, a nezmenšovať ich. Navyše výsledok hospodárenia pred zdanením v spoločnosti
predstavoval mínus 386 545,32 eur, strata v tejto výške sa musela vytvárať dlhšie časové obdobie.
Spoločnosťzdôvodu,ženebolaschopnáúversplatiťdo25.05.2013,žiadalaopredĺženiedobysplatnosti
do 31.05.2014. V rozhodnom období dlžníci (zmenkoví ručitelia) vedeli o veriteľovej pohľadávke a

mali úmysel (nepriamy) odporovaným právnym úkonom ukrátiť uspokojenie jeho pohľadávky. Súd prvej
inštancie ďalej posudzoval, či žalovaní 1/ až 3/ vzhľadom na okolnosti prípadu, vykonali s prihliadnutím k
obsahu právneho úkonu v čase jeho uzavretia dostatočnú činnosť (aktivitu), aby na základe jej výsledkov
mohli poznať úmysel zmenkových ručiteľov, ukrátiť veriteľa. Vedomosť druhej strany o úmysle dlžníka
(ukrátiť veriteľa je psychickým stavom a sama o sebe nemôže byť predmetom dokazovania. Predmetom

dokazovania môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné zámery
subjektu prejavujú navonok. Žalovaný 1/ vedel, že stavba rodinného domu ul. M.. XXX/XX, R. F.
bola financovaná aj z peňazí, ktoré na tieto účely ako dar poskytla stará matka F. L., ktorá pritom
chcela, aby postupom času nehnuteľnosť bola prevedená do jeho a žalovaných 2/,3/ vlastníctva. Pred
uzavretím darovacej zmluvy so zriadením vecného bremena zo dňa 06.02.2014, sa rodičia v domácnosti

o podnikateľskej činnosti spoločnosti Prvá metropolitná, s.r.o. nevyjadrovali a ani o tom, či sú a
ktorému subjektu dlžní finančné prostriedky. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie
uviedol, že žalovaný 1/ nevedel o úmysle dlžníkov (zmenkových ručiteľov) ukrátiť veriteľa. Súd následne
posudzoval otázku, akú teda aktivitu mal žalovaný 1/ vyvinúť, aby sa mohol dozvedieť o úmysle dlžníkov(zmenkových ručiteľov). Žalovaný 1/ prichádzal do sídla Prvej metropolitnej, s.r.o., v ktorej pôsobil D. F.,
pričom v tejto súvislosti mal pocit, že spoločnosti sa darí. A. B. poznal, s D. F. spolu realizovali stavby.
P. F. pôsobila ako samostatne zárobkovo činná osoba. Pred uzavretím predmetného právneho úkonu

ho ani nenapadlo, aby urobil aktivity zamerané na to, aby sa presvedčil, či prípadne tento právny úkon
neukracuje veriteľa rodičov, aké sú ich majetkové pomery, vzťahy medzi nimi a deťmi boli totiž na dobrej
úrovni. Ak žalovaný 1/ vedel, že otec pôsobil v Prvej metropolitnej, s.r.o. a ktorá realizovala stavebnú
činnosť, musel vedieť, že sú s tým spojené finančné náklady, a ak aj mal pocit, že spoločnosti sa darí,
mohlo následne (i bezprostredne) nastať obdobie neúspechov. Žalovaný 1/ však D. F. (ani P. F.) v tejto

súvislosti pred uzavretím predmetného právneho úkonu nepoložil žiadnu otázku. Aktívny prístup (vo
forme otázok zameraných na overenie si stavu, či sa spoločnosti ďalej darí, či sa medzičasom nedostala
do problémov, prípadne či jej tieto do budúcnosti nehrozia, a ak áno, či a aký to môže mať dopad na jeho
(D. F.) alebo aj P. F., situáciu (finančnú, majetkovú), by bolo možné považovať za náležitú starostlivosť.
Ak by žalovaný 1/ otázky s uvedeným obsahom položil a D. F. a P. F. by ho pritom ubezpečili, že je všetko
v poriadku, spoločnosť je v dobrej finančnej kondícii a v súvislosti s jej činnosťou nemajú ani oni záväzky,

bolo by možné dospieť k záveru, že pri vynaložení takejto starostlivosti (ktorú vzhľadom na okolnosti
prípadu je možné považovať za náležitú) sa nemohol dozvedieť, resp. poznať ich úmysel ako dlžníkov
ukrátiť veriteľa. Pasívny postoj žalovaného 1/ a tiež jeho odkaz na dobré vzájomné vzťahy v rodine a
vytvorenú dôveru, nemôžu obstáť z hľadiska posúdenia požiadavky vynaloženia náležitej starostlivosti z
jehostrany.Súdprvejinštanciezdôraznil,žeposúdenieotázky,čiosobablízkadlžníkoviuniesladôkazné

bremeno, ktoré ju v spore zaťažovalo, spočíva v každom jednotlivom civilnom sporovom konaní na
posúdení individuálnych, a v iných prípadoch sa spravidla už nevyskytujúcich skutkových okolností.
V prejednávanej veci však nie je možné prijať záver, že vzhľadom na vek žalovaného 1/ (študent
vysokej školy), nízke znalosti z oblasti práva a súčasne za zistenia, že mal vedomosť o skutočnostiach
uvedených v bode 141 rozsudku, že by nemusel vyvinúť žiadnu starostlivosť (náležitú), aby sa tak mohol

dozvedieť o úmysle zmenkových ručiteľov a že teda, by nebolo potrebné zisťovať, overovať si, či jeho
dovtedajšie poznanie je nezmenené, a to i vzhľadom na to, že pokiaľ ide o otázku bývania, fakticky sa
nič nezmenilo, rodičia darované nehnuteľnosti ďalej užívajú. Prijatie uvedeného záveru bez ďalšieho a
len na základe jeho veku, nízkeho právneho povedomia, by inštitút odporovateľnosti stratil na význame.
Tento význam by stratil aj v prípade, ak by blízka osoba nemusela vynaložiť žiadnu náležitú starostlivosť

smerujúcu na rozpoznanie úmyslu. Žalovaný 2/ rovnako vedel, že stavba rodinného domu ul. M. č.
XXX/XX, R. F. bola financovaná aj z peňazí, ktoré rodičom poskytla stará matka Valéria L. a ktorá
pre prípad ich rozvodu chcela, aby vlastníctvo k rodinnému domu bolo evidované ako ich (žalovaných
1/ až 3/) vlastníctvo. Pred uzavretím predmetného právneho úkonu zo dňa 06.02.2014 sa rodičia o
podnikateľskej činnosti Prvej metropolitnej, s.r.o. nevyjadrovali a ani o tom, či sú a ktorému subjektu dlžní

finančné prostriedky. Žalovaný v 2 rade nevedel, ani sa nedozvedel o úmysle dlžníkov (zmenkových
ručiteľov)ukrátiťveriteľa.Súdprvejinštanciepotom posudzovalotázku,akútedaaktivitumalžalovaný2/
vyvinúť, aby sa mohol dozvedieť o úmysle dlžníkov (zmenkových ručiteľov). Žalovaný 2/ v čase uzavretia
darovacej zmluvy so zriadením vecného bremena študoval na strednej škole, mal vedomosť, že matka
pôsobila ako samostatne zárobkovo činná osoba a otec ako konateľ a spoločník Prvej metropolitnej,

s.r.o.. Do jej sídla sa dostavil, mal vedomosť o tom, že realizovala stavbu Tatry v lokalite Tatry, a tiež v
Trenčíne. Pred uzavretím predmetného právneho úkonu ho ani nenapadlo, aby urobil aktivity zamerané
na to, aby sa presvedčil, či prípadne tento právny úkon neukracuje veriteľa rodičov, aké sú ich majetkové
pomery, vzťahy medzi nimi a deťmi boli totiž na dobrej úrovni. Ak žalovaný 2/ vedel, že otec pôsobil
v Prvej metropolitnej, s.r.o. a ktorá realizovala stavebnú činnosť, musel vedieť, že s takouto činnosťou

súvisí i finančná otázka (zdroje financovania, atď.). Pred uzavretím predmetného právneho úkonu, v
tejto súvislosti mu však nepoložil žiadnu otázku. Aktívny prístup (s poukazom na okolnosti prípadu) vo
forme otázok zameraných na prosperitu spoločnosti, či sa prípadne nedostala do problémov, či jej tieto
do budúcnosti nehrozia, a ak áno, či a aký to môže mať vplyv na jeho (D. F.) alebo aj P. F. situáciu
(finančnú, majetkovú), by až bolo možné považovať za náležitú starostlivosť. Ak by žalovaný 2/ otázky

s uvedeným obsahom položil a D. F. a P. F. by ho pritom ubezpečili, že je všetko v poriadku, spoločnosť
je v dobrej finančnej kondícii a v súvislosti s jej činnosťou nemajú ani oni záväzky, bolo by možné
dospieť k záveru, že pri vynaložení takejto starostlivosti (ktorú vzhľadom na okolnosti prípadu je možné
považovať za náležitú) sa nemohol dozvedieť, resp. poznať ich úmysel ako dlžníkov ukrátiť veriteľa.
Pasívny postoj žalovaného 2/ a tiež jeho odkaz na dobré vzájomné vzťahy v rodine a vytvorenú dôveru,

nemôžu obstáť z hľadiska posúdenia požiadavky vynaloženia náležitej starostlivosti z jeho strany. Ani
v prípade žalovaného 2/ nie je možné prijať záver, že vzhľadom na jeho vek (študent strednej školy),
nízke znalosti práva a súčasne za zistenia, že mal vedomosť o skutočnostiach uvedených v bode 147.,
že by nemusel vyvinúť žiadnu starostlivosť (náležitú), aby sa tak mohol dozvedieť o úmysle zmenkovýchručiteľovažeteda,bynebolopotrebnézisťovať,overovaťsi,čijehodovtedajšiepoznaniejenezmenené,
a to i vzhľadom na to, že pokiaľ ide o otázku bývania, fakticky sa nič nezmenilo, rodičia darované
nehnuteľnosti ďalej užívajú. Prijatie uvedeného záveru bez ďalšieho a len na základe jeho veku, nízkeho

právnehopovedomia,byinštitútodporovateľnostistratilnavýzname.Tentovýznambystratilajvprípade,
ak by blízka osoba nemusela vynaložiť žiadnu náležitú starostlivosť smerujúcu na rozpoznanie úmyslu.
Za mal. žalovanú 3/ pri uzavretí predmetného právneho úkonu konala V. F.. Dostavil sa za ňou D. F. s
tým, že s manželkou chcú previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na žalovaných 1/ až 3/ a ktorý
na jej otázku, z akého dôvodu sa tak rozhodli, reagoval odpoveďou, že F. L. im pri stavbe finančne

pomohla a že určité obdobie mali s manželkou nezhody. Na základe uvedených skutočností súd prvej
inšzancievyvodil,žeV.F.akoopatrovníčkažalovanej3/nevedela,anisanedozvedelaoúmysledlžníkov
(zmenkových ručiteľov) ukrátiť veriteľa. Súd prvej inštancie následne posudzoval otázku, akú aktivitu
mala opatrovníčka vyvinúť, aby sa mohla dozvedieť o úmysle dlžníkov (zmenkových ručiteľov). Výklad
(minimálne naznačovaný V. F.), že na preukázanie opaku zákonnej prezumpcie (§ 42a ods. 2 Obč.
zák.) postačuje len jednoduché tvrdenie, že takúto vedomosť nemala, by svojím spôsobom popieral

samotný účel a podstatu § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka. V. F., v súvislosti s uzavretím Darovacej
zmluvy so zriadením vecného bremena nezisťovala, aká je finančná situácia rodičov žalovaných1/ až
3/, či majú finančné problémy, či sú ručiteľmi. Vedela, že D. F. bol zamestnaný, chodil po stavbách,
nezaujímala sa ale bližšie o jeho finančnú situáciu, ani o situáciu P. F. či prípadne v tejto oblasti nemajú
problémy (záväzky), či tieto v budúcnosti nehrozia, a ak áno, či a aký to môže mať dopad na ich

situáciu (finančnú, majetkovú). Ak by otázky s uvedeným obsahom položila a syn s manželkou by ju
pritom ubezpečili, že je všetko v poriadku, že nemajú záväzky, by bolo možné dospieť k záveru, že pri
vynaložení takejto starostlivosti (ktorú vzhľadom na okolnosti prípadu je možné považovať za náležitú)
sa nemohla dozvedieť o ich úmysle, resp. poznať ich úmysel ako dlžníkov ukrátiť veriteľa. V prípade
otázoksuvedenýmobsahom(aktívnyprístup)samohlaodjednéhoalebodruhéhodlžníka(zmenkového

ručiteľa)dozvedieť,žeD.F.jekonateľomaspoločníkomPrvejmetropolitnej,s.r.o.apokračovaťvďalšom
presvedčovaní sa, či nedochádza k ukracovaniu veriteľa. Pasívny postoj V. F. nemôže obstáť z hľadiska
posúdenia požiadavky vynaloženia náležitej starostlivosti z jej strany.

7. Žalovaní 1/ až 3/ taktiež poukazovali na to, že žalobca prihlásil svoju pohľadávku do konkurzného

konania úpadcu Prvá metropolitná, s.r.o., kde môže byť uspokojený. Podľa § 47 ods. 3 zák. č. 191/1950
Zb., uplatnenie nároku proti niektorej osobe zmenečne zaviazanej neprekáža majiteľovi, aby sa domáhal
svojich nárokov proti ostatným, hoci nasledujú za tým, proti komu bol najprv nárok uplatnený.Žalobca
má proti dlžníkom (zmenkovým ručiteľom) vymáhateľnú pohľadávku, ktorú ku dňu rozhodnutia vo
veci samej neuhradili. V prípade, ak v exekučnom konaní budú postihnuté nehnuteľnosti, ktoré sú

predmetom darovacej zmluvy so zriadením vecného bremena zo dňa 06.02.2014, žalovaní 1/ až 3/ si
môžu uplatňovať regresný nárok voči úpadcovi, resp. správcovi konkurznej podstaty, na ktorého prešlo
oprávnenie v jeho mene konať.

8. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie žalobe vyhovel v celom rozsahu. O trovách

konania rozhodol podľa § 255 ods. 1,2,§ 262 ods. 1,2 CSP.

9. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalovaní 1/,2/ a 3/ a žiadali, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne. Namietali odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1
písm. d/, e/, f/, g/ a h/ CSP. Uviedli, že medzi predpoklady úspešného odporovania právneho úkonu

dlžníka patrí aj preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, a žalovaným musel byť údajný úmysel
dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy, teda že o ňom vedeli alebo museli vedieť.
Prevodvlastníckehoprávaknehnuteľnostiamzvlastníkovnaichdetijevpraxibežnýasledujúsaníminé
ciele, ako ukrátenie veriteľa pôvodného vlastníka nehnuteľností. Úmysel dlžníkov ukrátiť svojho veriteľa
nemožno jednoznačne vyvodiť z tvrdenia žalobcu, že minimálne jeden z nich bol v danom čase jediným

konateľomaspoločníkomhlavnéhodlžníka.Akbysiajdlžnícibolivedomízáväzkuvočižalobcovi,včase
prevodu vlastníckeho práva darovacou zmluvou pohľadávka nebola splatná, teda vymáhateľná, pričom
predpokladali, že dňom splatnosti dlhu si povinnosť zaplatiť dlžnú sumu splní hlavný dlžník. Úmysel
avalistov ukrátiť veriteľa žalovaní vylučujú, nakoľko hlavný dlžník má dostatočný majetok, ktorým by
splatný dlh mohol splatiť. V konaní preukázali, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli v dobe urobenia

podporovaného právneho úkonu aj pri vyvinutí náležitej starostlivosti rozpoznať. Bremeno tvrdenia a
dôkazné bremeno o tom, že dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie pohľadávky nesie veriteľ.
Žalobca ale žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal, že dlžníci už nevlastnia žiaden iný majetok,
z ktorého by bolo možné uspokojiť jeho pohľadávku. Skutočnosť, že majetok je zaťažený prednostnýmzáložnýmprávomvprospechtretíchosôbneznamená,žetentomajetokneexistujeaniejemožnézneho
uspokojiť aj ďalšieho veriteľa, keďže majetok dlžníka ďaleko prevyšuje jeho záväzky. Okrem toho avalisti
vlastnia ešte iný majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť veriteľa. Žalobca tak neuviedol žiadne

skutkové okolnosti o tom, že darovacia zmluva ukracuje uspokojenie jeho pohľadávky a nepreukázal túto
domnienku žiadnym konkrétnym dôkazom. Nestačí, že sa majetok zmenšil, musí sa preukázať, že sa
zmenšil do takej miery, že to ohrozilo aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku. V tejto súvislosti
poukázali na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 271/2005 zo dňa 05.10.2005. Pretože hlavný
dlžník a avalisti majú aj iný majetok, z ktorého je možné uspokojiť pohľadávku veriteľa, je vylúčené, aby

vymožiteľnosť pohľadávky bola ohrozená takým bežným dispozičným úkonom akým je darovanie časti
majetku. Na predmetných nehnuteľnostiach je zriadené vecné bremeno - právo doživotného užívania
nehnuteľnosti v prospech avalistov čo významnou mierou znižuje pravdepodobnosť prípadného prevodu
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Ak by v čase uzavretia darovacej zmluvy žalovaní mali v úmysle
previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na tretiu osobu, nesúhlasili by so zriadením vecného
bremena na predmetných nehnuteľnostiach.

10. Žalobca sa k odvolaniu žalovaných 1/ až 3/ písomne nevyjadril.

11. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného

odvolania a jeho dôvodov. Procesný postup odvolacieho súdu vyplynul z intertemporálnej úpravy v
§ 470 ods. 1 CSP, ktorým došlo k rekodifikácii predchádzajúceho procesného predpisu - zákona č.
99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) s účinnosťou od 1. júla 2016. V zmysle
uvedenej úpravy platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

12. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalovaných
1/,2/ a 3/ nariaďovať pojednávanie.

13. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, a preto

je potrebné tento potvrdiť podľa § 387 ods. 1,2 CSP.

14. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o
konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

15. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

16. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

17. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Žalovaní 1/,2/ a 3/ v odvolaní deklarovali odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, e/, f/,
g/ a h/ CSP, teda že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností;
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam;
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Z hľadiska obsahu odvolania (§ 120 ods. 4 CSP), s prihliadnutím
na skutočnosť, že žalovaní v odvolaní nešpecifikovali žiadnu procesnú vadu, ktorá by mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci; nešpecifikovali žiadne dôkazy, ktorých vykonanie navrhli a
súd prvej inštancie ich nevykonal a neuviedli, aké konkrétne novoty (§ 366 CSP) sú v danom konaní

prípustné, je zrejmé, že s rozsudkom súdu prvej inštancie nesúhlasia z dôvodu nesprávne zisteného
skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie ( § 365 ods. 1 písm.
f/ a h/ CSP).19. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci
spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie,
je nesprávne. Musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého súd prvej inštancie vec posúdil po

právnej stránke a ktoré je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého
zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie
nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a

to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska
závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia

dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 a nasl. CSP (predtým
§ 132 a nasl. O.s.p.)

20. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

21. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe o odporovateľnosť právneho úkonu - darovacej zmluvy so

zriadením vecného bremena, uzavretej dňa 06.02.2014 medzi D. F. a P. F. (dlžníci, resp. avalisti) a ich
deťmi žalovanými 1/,2/3/.

22. Na základe preskúmania správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že
súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu

veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec
správne právne posúdil. Súd prvej inštancie sa riadne a podrobne vysporiadal so všetkými podstatnými
skutkovými tvrdeniami a argumentami strán, v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec
právne posúdil. Prijaté právne závery náležite vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa

riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a
zmyslu.Odvolacísúdsapretovcelomrozsahustotožňuje stýmitoskutkovýmizávermi,akoajsprávnym
posúdením veci a podľa 387 ods. 2 CSP na ne v plnom rozsahu poukazuje.

23. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd udáva nasledovné:

24. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania správne vychádzal z toho, že v konaní
ide o odporovateľnosť právneho úkonu, uzavretého medzi dlžníkmi žalobcu (veriteľa) D. F. a P. F. a
im blízkymi osobami (deťmi, žalovanými 1/,2/,3/) podľa § 42a ods. 1,2 Občianskeho zákonníka. Medzi

základné predpoklady odporovateľnosti právneho úkonu dlžníka v zmysle § 42a ods. 2 Občianskeho
zákonníka patri: existencia právneho úkonu, platnosť odporovateľného právneho úkonu, vymáhateľnosť
pohľadávky veriteľa, ukrátenie veriteľa a úmysel ukrátiť veriteľa, ktorými predpokladmi sa súd prvej
inštancie v napadnutom rozsudku riadne zaoberal. Medzi stranami v konaní nebola sporná existencia
právneho úkonu ( darovacia zmluva so zriadením vecného bremena zo dňa 06.02.2014) ani jej platnosť.

Spornou v konaní bola vymáhateľnosť pohľadávky veriteľa, ukrátenie veriteľa daným právnym úkonom
a úmysel dlžníkov (D. Z. a P. Z.) ukrátiť veriteľa, resp. otázka, či mohli žalovaní 1/ až 3/ ako blízke
osoby rozpoznať úmysel dlžníkov ukrátiť veriteľa pri vynaložení pri náležitej starostlivost, ktoré okolnosti
namietali žalovaní i v odvolaní.

25. Pokiaľ žalovaní v odvolaní namietajú, že v čase uzavretia právneho úkonu - darovacej zmluvy
nebolapohľadávkasplatná,tedavymáhateľná,odvolacísúdpodotýka,ženaúspechodporovacejžaloby
stačí, že pohľadávka je vymáhateľná v čase vynesenia rozsudku (viď Rc 27/ 2000). Skutočnosť, že
pohľadávka žalobcu voči dlžníkom D. U. a P. Z. bola ku dňu vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštanciesplatná, bola zistená dokazovaním, vykonaným súdom prvej inštancie a nebola medzi stranami sporná.
P. prvej inštancie tiež zistil, že v čase rozhodnutia súdu vo veci samej splatná pohľadávka žalobcu spolu
s príslušenstvom predstavovala celkovo sumu 254 488,67 eur, ktorú skutočnosť žalovaní 1/ až 3/ v

odvolaní nerozporovali. Zákonný predpoklad existencie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa teda i podľa
názoru odvolacieho súdu naplnený bol.

26. Žalovaní ďalej v odvolaní namietajú, že hlavný dlžník (spoločnosť Prvá metropolitná, s.r.o. ) má
dostatočný majetok, ktorým by splatný dlh mohol splatiť.

27. Z vykonaného dokazovania bolo zistené, že dňa 07.06.2012 bola medzi právnym predchodcom
žalobcu (VOLKSBANK Slovensko, a.s.) a Prvou metropolitnou, s.r.o. uzavretá zmluva o financovaní č.
4001198301, predmetom ktorej bol záväzok banky ako veriteľa poskytnúť klientovi ako dlžníkovi úver vo
výške 200.000,- eur, a to formou kontokorentu. V bode 2.5 zmluvy sa klient zaviazal kontokorent splatiť
dňa 25.5.2013 (konečný deň splatnosti kontokorentu). Pohľadávky banky podľa tejto zmluvy museli byť

až do ich úplného splatenia zabezpečené blankozmenkou, vystavenou klientom na rad veriteľa spolu so
zmluvou oprávňujúcou veriteľa na vyplňovacie právo k blankozmenke, avalovanej D. F. a P. F.. V rovnaký
deň, teda 07.06.2012 bola medzi VOLKSBANK Slovensko, a.s., a Prvou metropolitnou, s.r.o., D. F. a
P. F. uzavretá zmluva oprávňujúca na vyplňovacie právo k blankozmenke č. 4001198301. Dodatkom zo
dňa 23.05.2013 sa Prvá metropolitná, s.r.o. a veriteľ dohodli na konečnom dni platnosti finančného

rámca na deň 31.5.2014. Z vlastnej zmenky zo dňa 07.06.2012 vyplýva, že v mene vystaviteľa, a to
Prvej metropolitnej, s.r.o. ju podpísal A. B., ako konateľ a ako zmenkový ručitelia (avalisti): D. F. a P.
F., pričom vystaviteľ ju vydáva banke ako prvému majiteľovi. V zmenke je uvedený dátum splatnosti:
02.07.2014 a suma 202.733,36.- eur.

28. Z uvedeného vyplýva, že D. F. a P. Z., ktorí odporovaným právnym úkonom previedli nehnuteľnosti
na žalovaných 1/ až 3/ vo vzťahu k žalobcovi, vystupujú ako osoby, ktoré prevzali zmenkové ručenie
za vystaviteľa vlastnej zmenky - spoločnosť Prvá metropolitná, s.r.o., ktorý zmenku vystavil za účelom
zabezpečenia jeho záväzku zo zmluvy o financovaní č. 4001198301 zo dňa 07.06.2012. Ako správne
uviedol súd prvej inštancie osoba, ktorá prevzala zmenkové ručenie za vystaviteľa vlastnej zmenky,

je priamym dlžníkom a súčasne samostatným dlžníkom ( nie akcesorickým) zo zmenky. Odvolací súd
dopĺňa, že zmenkové ručenie pripomína do istej miery bežné ručenie, ale má množstvo odlišných prvkov,
ktoré z neho robia špecifický právny inštitút. Podstata zmenkového ručenia spočíva v tom, že avalista
nezaisťuje povinnosť určitého dlžníka, ale garantuje zaplatenie zmenky ako takej. Z uvedeného vyplýva,
že záväzok avalistu je akcesorický vo vzťahu k zmenke ako listine, nie k dlžníkovi zo zmenky. Avalista

nie je zaviazaný sekundárne za osobu, za ktorú sa zaručil, ale vystupuje samostatne. Jeho záväzok
zo zmenky materiálne nezávisí od záväzku dlžníka ( porovnaj Z. Kovařík: Zákon směnečný a šekový
- komentář, C.H. BECK, 1997, str. 97-98 a Z. Kovařík: Směnka a šek v České republice, C.H.BECK,
1994, str. 163-166).

29. Vzhľadom na tento právny záver je odvolacia námietka žalovaných 1/ až 3/ o dostatku majetku
spoločnosti Prvá metropolitná, s.r.o., z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku veriteľa, irelevantná
a súd prvej inštancie správne postupoval, keď sa touto otázkou v konaní nezaoberal a skúmal len, či
avalisti D. F. a P. Z. majú alebo nemajú - napriek uskutočneniu odporovaného právneho úkonu - dostatok
majetku, z ktorého by bolo možné pohľadávku veriteľa uspokojiť.

30. Žalovaní 1/ až 3/ v odvolaní tiež namietajú, že žalobca v konaní nepreukázal, že by avalisti
nedisponovali iným majetkom, z ktorého by mohla byť uspokojená jeho pohľadávka.

31. Dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednávacou zásadou, čo znamená, že strany

sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje
tvrdenia dôkazmi. V sporovom konaní súd podľa CSP zásadne nevykonáva dokazovanie bez návrhu,
s výnimkou prípadov podľa § 185 ods. 2 a 3 CSP. Strana sporu musí uviesť skutkové tvrdenia
jasne, úplne a zrozumiteľne (povinnosť tvrdenia). Povinnosť tvrdenia je úzko spojená s dôkazným
bremenom. Neunesenie dôkazného bremena znamená neúspešnosť strany v spore. Samotná

skutočnosť, či strana sporu vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na
jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia.
Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi sporovými stranami v spore závisí na tom,
ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti sporových strán. Obvykle platí, že žalobca je v zásadepovinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho ohrozené alebo porušené právo, resp.
právom chránený záujem. Žalovaný je povinný (za predpokladu, že chce byť úspešný v spore) tvrdiť a
preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje

aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže
dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena tej-ktorej strany sporu
treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci
charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu
neexistenciuurčitejprávnejskutočnosti(negatívnuskutočnosť),vdôsledkučohodochádzakpreneseniu

dôkazného bremena na žalovaného aj napriek tomu, že ide o tvrdenie žalobcu.

32. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaní 1/ až 3/ v rámci procesnej obrany uviedli, že D. F. a P. Z. vlastnia
majetok rádovo v objeme 250 000,- eur pozostávajúci: z podielov na nehnuteľnostiach zapísaných na LV
č. XXXX, k. ú. Partizánske, LV č. XXXX, k. ú. Skačany, LV č. XXX, k. ú. Dolné Vestenice, z motorového
vozidla s prívesom, z úspor 20 000,- eur, z príjmov z titulu výkonu práce (u D. F. z pracovného pomeru,

u P. F. ako samostatne zárobkovo činnej osoby) vo výške 3 000,- eur. V priebehu konania predložili
listinný dôkaz preukazujúci aktuálnu všeobecnú hodnotu spoluvlastníckeho podielu D. F. na parc. č. 483
orná pôda o výmere 10196 m2 (1/3 je 3398,66 m2), k. ú. Partizánske, na parc. č. 4797 orná pôda o
výmere 699 m2, k. ú. P. sumou 81.953,20.- eur (3398,66 m2 plus 699 m2 krát 20 eur/m2). Žalobca
hodnotu nehnuteľností nerozporoval, namietal však, že by aj s ostatným ich majetkom predstavoval

hodnotu zhruba 250 000,- eur (teda tvrdil negatívnu skutočnosť). Vzhľadom na to, i s poukazom na
vyjadrenie žalobcu, že nemá a nemôže mať vedomosť o výške úspor a príjmov avalistov, súd prvej
inštancie správne, rešpektujúc vyššie popísanú negatívnu dôkaznú teóriu, v dôsledku ktorej došlo k
presunudôkaznéhobremenavuvedenomsmerenažalovaných,uložilžalovanýmvuzneseníoodročení
pojednávania zo dňa 06.10.2017, aby v určenej lehote predložili dôkazy o tom, aký majetok v súčasnej

dobe vlastnia zmenkoví ručitelia a v akej hodnote. Presunu dôkazného bremena si pritom žalovaní
boli zrejme vedomí, keď pojednávanie zo dňa 06.10.2017 sami navrhli za týmto účelom odročiť. Na
pojednávaní dňa 04.09.2018 právny zástupca žalovaných uviedol, že požadované dôkazy nepredkladá,
lebo jeho klienti si v zmysle uznesenia súdu svoju povinnosť nesplnili. Žalovaní 1/ až 3/ potom neuniesli
(prenesené) dôkazné bremeno v uvedenom smere a záveru súdu prvej inštancie o tom, že v konaní

nebolo zistené, že by v čase rozhodnutia súdu vymáhateľná pohľadávka žalobcu mohla byť v celosti
uspokojenázaktuálnehomajetkuzmenkovýchručiteľov,nietčovytknúť.Odvolacianámietkažalovaných
1/ až 3/ je i v tejto časti nedôvodná.

33. Žalovaní ďalej namietajú, že v konaní nebol zistený úmysel avalistov ukrátiť veriteľa a tento ani

nemohli v čase uzatvorenia právneho úkonu pri vyvinutí náležitej starostlivosti rozpoznať. Úmyslom
ukrátiť veriteľa sa rozumie priamy úmysel, teda vedomie dlžníka, že svojim právnym úkonom
ukracuje veriteľovu pohľadávku a jeho vôľa tak urobiť. Preukázanie úmyslu dlžníka nie je podmienkou
odporovateľnosti právneho úkonu len vtedy, ak druhou stranou úkonu sú osoby blízke dlžníkovi, tak ako
je tomu v súdenej veci. Úmysel ukrátiť veriteľa sa totiž v zmysle § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka

predpokladá pri právnych úkonoch, ktorými boli veritelia dlžníka ukrátení a ku ktorým došlo medzi
dlžníkom a blízkymi osobami, alebo ktoré dlžník urobil v prospech týchto osôb. Táto vyvrátiteľná právna
domnienka uľahčuje právnu pozíciu veriteľa, hoci aj tu existuje zákonná výnimka. Uvedené neplatí,
ak druhá strana (blízka osoba) dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti nemohla
rozpoznať. Je potom nedôvodná námietka žalovaných 1/ až 3/, že žalobca nepreukázal úmysel dlžníkov

odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa, pretože v súdenej veci sa tento úmysel dlžníkov ex
lege predpokladá (okrem súdom prvej inštancie uvádzaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn.
3Cdo/224/2007 z 10.06.2018 viď i napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/109/2007 zo
dňa 27.05.2008). Je potom na osobách blízkych dlžníkovi (tu žalovaní 1/ až 3/), aby preukázali, že
taký úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli ani pri vynaložení náležitej starostlivosti poznať. Súd prvej

inštancie v tomto smere vykonal rozsiahle dokazovanie, v napadnutom rozsudku sa vysporiadal so
zistenými skutkovými okolnosťami a vo vzťahu ku každému zo žalovaných 1/ až 3/ jednotlivo podrobne
vysvetlil, na základe čoho dospel k záveru, že v čase urobenia odporovaného právneho úkonu síce
úmysel dlžníkov ukrátiť veriteľa nepoznali, avšak pri vynaložení náležitej starostlivosti mohli tento úmysel
poznať. Žalovaní 1/ až 3/ v odvolaní neuviedli žiadne ďalšie skutkové či právne okolnosti, spôsobilé

zmeniť závery súdu prvej inštancie v tomto smere, s ktorými by sa súd prvej inštancie už nezaoberal, a
preto odvolací súd vyhodnotil i tieto odvolacie námietky ako nedôvodné.34. Záverom je nutné uviesť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie plne rešpektuje i rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 271/2005 zo dňa 05.10.2005, ktorého aplikácie sa žalovaní domáhajú,
pričom v odvolaní ani neuviedli, v akom smere sa podľa ich názoru súd prvej inštancie od záverov

ústavného súdu (na ktoré súd prvej inštancie dokonca poukazuje vo svojom rozhodnutí), odklonil.

35. Pokiaľ ide o námietku žalovaných 1/ až 3/, že na predmetných nehnuteľnostiach je zriadené vecné
bremeno - právo doživotného užívania nehnuteľnosti v prospech avalistov čo významnou mierou znižuje
pravdepodobnosť prípadného prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, odvolací súd podotýka,

že vo vzťahu k predmetu konania je otázka pravdepodobnosti prípadného prevodu vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam žalovanými na ďalšie osoby, irelevantná.

36. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny podľa § § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil.

37. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255
ods. 1 CSP tak, že priznal nárok na ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný v
celom rozsahu.

38. O výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 v nadväznosti na § 251

CSP súd prvej inštancie.

39. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v

lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).