Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. január 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Obdo/10/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112243740
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hullová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:8112243740.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne: Mestská časť Bratislava - Staré Mesto, so sídlom
Vajanského nábrežie 3, 814 21 Bratislava, IČO: 00 603 147, proti žalovanému: JUDr. H. K., nar. X. V.
XXXX, bytom M., zastúpenému JUDr. Mgr. Radimom Komkom, advokátom, so sídlom Hlavná 27, 080
01 Prešov, o zaplatenie 93,- eur s príslušenstvom, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu
v Prešove č. k. 2Cob/61/2015-235 z 12. novembra 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalovaného o d m i e t a .
II. Žalobkyňa m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd v Prešove (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd prvého stupňa“) rozsudkom č. k.
7Cb/14/2013-213 z 1. júna 2015 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu vo výške 93,-
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne od 9. júla 2011 do zaplatenia v lehote do

3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení rozsudku poukázal na to, že predchádzajúcim rozsudkom č.
k. 7Cb/14/2013-91 zo dňa 2. septembra 2013 žalobu žalobkyne zamietol, pričom na základe odvolania
podaného žalobkyňou Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 2Cob/82/2013-107 zo 17. apríla 2014
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po opätovnom prejednaní veci
a vykonaní dokazovania súd prvej inštancie mal preukázané, že dňa 23. júna 2011 o 11:19 hod. bolo

z Hviezdoslavovho námestia v Bratislave, ktoré je miestnou komunikáciou III. triedy v správe Mestskej
časti Bratislava - Staré Mesto, odstránené osobné motorové vozidlo značky Volkswagen Golf, EČ:
W. (ďalej aj „motorové vozidlo“ alebo „vozidlo“), ktorého prevádzkovateľom je žalovaný. O odstránení
vozidla rozhodol príslušník Mestskej polície Bratislava - Staré Mesto ako splnomocnený zástupca
správcu komunikácie v zmysle poverenia starostu Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto o zabezpečení
odstraňovania vozidiel na území tejto mestskej časti zo dňa 20. októbra 2009. Z rozhodnutia správcu

komunikácie vyplýva, že vozidlo tvorilo prekážku v cestnej premávke, čím vznikol zákonný dôvod na
jeho odstránenie (ust. § 43 ods. 4 písm. a/ zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke) a povinnosť
žalovaného ako prevádzkovateľa motorového vozidla uhradiť takto vzniknuté náklady. Technický odťah
vozidla vykonala spoločnosť Car Towing, a.s., ktorá bola na to oprávnená v zmysle zmluvy o výkone
odťahovacej služby č. 48/2006 zo dňa 23. októbra 2006 v znení dodatku č. 3 zo dňa 13. novembra
2009. Faktúrou č. 2011018 zo dňa 30. júna 2011 spoločnosť Car Towing, a.s. vyfaktúrovala žalobkyni

náklady odťahu motorového vozidla. Dňa 23. júna 2011 v čase o 11:58 hod. si žalovaný prevzal motorové
vozidlo spolu s protokolom o odovzdaní vozidla. Z dokladov predložených žalobkyňou ďalej vyplynulo,
že žalobkyňa dňa 23. júna 2011 zaplatila spoločnosti Car Towing, a.s. sumu vo výške 93,- eur a výzvou
zo dňa 23. júna 2011 vyzvala žalovaného na zaplatenie uvedenej dlžnej sumy, ktorú žalovaný nezaplatil.
Ohľadom stanovenia kalkulácie ceny odťahovej služby žalobkyňa predložila súdu znalecký posudok č.
3/2011, z ktorého vyplýva, že kalkulácia nákladov na odťah jedného motorového vozidla v roku 2010

predstavovala sumu vo výške 105,30 eur. Vzhľadom k tomu, že odťah motorového vozidla bol vykonaný
v roku 2011, súd prvej inštancie dospel k záveru, že ak by žalobkyňa predložila znalecký posudok zarok 2011, náklady by boli ešte vyššie. Na základe predloženého znaleckého posudku súd prvej inštancie
nemal dôvod pochybovať o výške nákladov na odťah motorového vozidla, a teda ani o výške žalobkyňou
uplatnenej pohľadávky, ktorú považoval za preukázanú.

2. Žalovaný sa v spore so žalobkyňou bránil tým, že jeho vozidlo netvorilo prekážku cestnej premávky.
Stálo totiž na mieste, kde nebol zákaz státia, resp. parkovania a zároveň bolo označené preukazom
zdravotne ťažko postihnutej osoby. Uvedenú obranu považoval súd prvej inštancie za nedôvodnú
s poukazom na správu Obvodného oddelenia PZ, Okrskovej stanice Mestskej polície Bratislava -

Staré Mesto zo dňa 7. októbra 2014, z ktorej vyplýva, že pred vjazdom na Rigeleho ulicu v smere
jazdy na Hviezdoslavovo námestie je umiestnené zvislé dopravné značenie IP 24a zóna s dopravným
obmedzením - zóna státia, státie povolené len na vyznačených parkovacích miestach. Vodič vozidla
EČ: W. nerešpektoval toto dopravné značenie a jeho motorové vozidlo tvorilo prekážku pri výjazde
motorových vozidiel z budovy Veľvyslanectva Spolkovej republiky Nemecko (ďalej aj „veľvyslanectvo“).
Vozidlo žalovaného bolo odstránené na základe telefonickej požiadavky ochrany veľvyslanectva, zo

správy ktorého vyplýva, že motorové vozidlo značky Volkswagen Golf, EČ: W., ktoré bolo odtiahnuté dňa
23.júna2011,bránilovovoľnomvýjazdeslužobnýmvozidlámveľvyslanectva,pričomzároveňpoukázalo
aj na fakt, že každé neznáme vozidlo, parkujúce v jeho bezprostrednej blízkosti, predstavuje potenciálne
bezpečnostné riziko pre veľvyslanectvo a jeho zamestnancov. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že pred
veľvyslanectvom sa nachádzal kvetináč, ktorý bránil vo výjazde motorových vozidiel, súd prvej inštancie

s týmto tvrdením nesúhlasil, nakoľko z fotodokumentácie, ktorá je súčasťou súdneho spisu, jednoznačne
vyplýva, že betónové kvetináče ponechávali dostatočný priestor na výjazd motorových vozidiel z
veľvyslanectva, pričom práve vozidlo žalovaného predstavovalo prekážku vo výjazde, čím žalovaný
porušil zákazy obsiahnuté vo všeobecne záväzných právnych predpisoch na úseku bezpečnosti a
plynulosti cestnej premávky.

3. K obrane žalovaného, že jeho vozidlo bolo označené preukazom osoby zdravotne ťažko postihnutej
(ďalej aj „ZŤP“), súd prvej inštancie uviedol, že skutočnosť, že žalovaný je držiteľom preukazu ZŤP
znamená, že je oprávnený užívať parkovacie miesta vyhradené pre držiteľov preukazov ZŤP. Žalovaný
ako vodič má dbať nielen na dopravné značenie umiestnené na miestnych komunikáciách, ale má

mať aj vedomosť o povinnostiach, ktoré mu vyplývajú zo všeobecne záväzných právnych predpisov na
úseku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky tak, ako mu to ukladá zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej
premávke (ďalej aj „zákon o cestnej premávke“). Ustanovenie § 25 ods. 1 písm. u/ zákona o cestnej
premávke jednoznačne uvádza, že vodič nesmie zastaviť a stáť na iných miestach, kde zastavenie
alebo státie môže ohroziť bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky alebo obmedziť jazdu vozidiel,

osobitne na miestach vjazdov alebo výjazdov z pozemkov, vjazdov a výjazdov z objektov určených na
zásobovanie alebo parkovacích miest. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s obranou žalovaného,
že na mieste, kde zaparkoval, nebolo žiadne značenie, resp. dopravná značka, ktorá by bránila státiu,
resp. parkovaniu jeho motorového vozidla. Z predložených dokladov Okrskovej stanice Mestskej polície
Bratislava - Staré Mesto zo dňa 3. októbra 2014 vyplýva, že pred vjazdom na Rigeleho ulicu v smere

jazdy na Hviezdoslavovo námestie bolo umiestnené zvislé dopravné značenie IP 24a zóna s dopravným
obmedzením - zóna státia, státie povolené len na vyznačených parkovacích miestach. Uvedené vyplýva
aj z prílohy č. 1 fotodokumentácie, ktorú predložilo Obvodné oddelenie PZ. Išlo teda o zónu, kde mohli
motorové vozidla stáť len na vyznačených parkovacích miestach.

4. K námietke žalovaného, že mu rozhodnutie o odťahu motorového vozidla nebolo doručené, súd
prvej inštancie uviedol, že rozhodnutie o odstránení vozidla bolo žalovanému doručené dňa 23. júna
2011, kedy bolo vozidlo prevzaté žalovaným spolu s výzvou na úhradu nákladov. V súvislosti s úvahami
žalovaného, či preskúmavanie odťahu motorového vozidla nespadá do právomoci správnych orgánov,
súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 141 ods. 5 písm. b/ zákona o cestnej premávke,

podľa ktorého sa všeobecný predpis o správnom konaní nepoužije na odstránenie prekážky cestnej
premávky. Keďže motorové vozidlo žalovaného vytvorilo preukážku v cestnej premávke, vznikol dôvod
na použitie ustanovenia § 141 ods. 5 písm. b/ zákona o cestnej premávke, pričom vymedzenie cestnej
prekážky obsahuje ustanovenie § 43 zákona o cestnej premávke. S poukazom na uvedené je faktické
odstraňovanie prekážky cestnej premávky vyňaté z verejnoprávnej normy, v dôsledku čoho môže

byť táto činnosť upravená v zmysle súkromnoprávnej normy a je na vlastníkovi komunikácie, akou
formou si upraví prípadné zmluvné vzťahy s iným subjektom. V tejto súvislosti súd prvej inštancie
citoval z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15Co/40/2009 zo dňa 8. júla 2009 a uviedol, ževšeobecný súd má právomoc konať a rozhodovať o nároku žalobkyne, keďže predmetný nárok je vyňatý
z verejnoprávnej normy, a teda nespadá pod právomoc správneho súdnictva.

5. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie považoval nárok žalobkyne za dôvodný v celom
rozsahuapretožalovanémuuložilpovinnosťzaplatiťžalobkynisumuvovýške93,-eur.Zároveňzaviazal
žalovaného na úhradu úrokov z omeškania podľa ust. § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení
s ust. § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31. januára
2013 s poukazom na to, že výzvou zo dňa 23. júna 2011 bol žalovaný vyzvaný na úhradu nákladov na

odstránenie vozidla v lehote do 15 dní od prevzatia výzvy, t. j. do 8. júla 2011, pričom v deň nasledujúci
po uplynutí tejto lehoty, t. j. 9. júla 2011 sa žalovaný dostal do omeškania s peňažným plnením. Od
tohto dátumu preto súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni aj požadovaný úrok z
omeškania.

6. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol žalovaný odvolaním, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove

(ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom č. k. 2Cob/61/2015-235 z 12. novembra 2015 tak, že podľa ust. §
219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“) potvrdil rozsudok Okresného súdu
Prešov č. k. 7Cb/14/2013-213 z 1. júna 2015 vo výroku, ktorým bolo žalobe vo veci samej vyhovené.
O trovách odvolacieho konania nerozhodol s tým, že o nich rozhodne súd prvého stupňa podľa ust. §
224 ods. 4 O. s. p..

7. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že v predmetnej veci rozhodoval už druhýkrát,
keďže predchádzajúci rozsudok súdu prvej inštancie bol zrušený uznesením Krajského súdu v Prešove
č. k. 2Cob/82/2013-107 zo dňa 17. apríla 2014. Konštatoval, že súd prvej inštancie sa v nasledujúcom
priebehu konania, ako aj pri právnom posúdení veci neodchýlil od právneho názoru vyjadreného

odvolacím súdom v uvedenom zrušujúcom rozhodnutí a na základe vykonaného dokazovania dospel k
správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne právne posúdil. Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd
prvej inštancie v napadnutom rozsudku dostatočne a vyčerpávajúco vyjadril ku všetkým dôvodom, na
základe ktorých vydal svoje rozhodnutie, medzi právnymi závermi súdu prvej inštancie a jeho skutkovými
zisteniaminejestvujezjavnýnesúladaodôvodnenienapadnutéhoprvoinštančnéhorozsudkuzodpovedá

aj požiadavkám vyžadovaným judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústavný
súd SR“) a Európskeho súdu pre ľudské práva, pretože v dostatočnej miere uvádza dôvody, na
ktorých sa zakladá. Súd prvej inštancie sa tiež podrobne zaoberal všetkými, pre vec dôležitými,
argumentmi žalovaného a dôvody napadnutého rozhodnutia dávajú úplnú odpoveď na uplatnenú obranu
žalovaného v tomto konaní. Odvolací súd upriamil pozornosť na to, že relevantnou skutočnosťou v

predmetnom spore bolo zistenie, že vozidlo žalovaného tvorilo prekážku vo výjazde pre motorové
vozidlá Veľvyslanectva Spolkovej republiky Nemecko, a teda prekážku v cestnej premávke. Práve na
tomto základe žalobkyňa dňa 23. júna 2011 rozhodla o odstránení motorového vozidla žalovaného
podľa ust. § 43 ods. 1 a 4 písm. a/ a b/ zákona o cestnej premávke, pričom za vykonanie odťahu
vznikli žalobkyni náklady, ktoré bol žalovaný povinný uhradiť. Pre vec nebolo určujúcim to, či sa

na motorovom vozidle nachádzal alebo nenachádzal technický prostriedok na zabránenie odjazdu
motorového vozidla. Súd prvej inštancie zodpovedajúco realizovaným dôkazom skutkovo uzavrel, že
motorové vozidlo žalovaného tvorilo prekážku v cestnej premávke a z tohto dôvodu žalobkyňa rozhodla
o odstránení motorového vozidla žalovaného vykonaním jeho odťahu. Zároveň sa súd prvej inštancie
vysporiadalajsnámietkamižalovaného,žejedržiteľompreukazuZŤP,akoajvzťahomnoriemverejného

a súkromného práva. Dôvody napadnutého rozhodnutia analyzujú aj záver o výške nákladov súvisiacich
sodťahomvozidla,pričomobsahprocesnejiniciatívystránprizhromažďovanírozhodujúcichskutočností
a dôkazov o nich nesvedčí tomu, že by žalovaný relevantným spôsobom dôkazy predložené žalobkyňou
(a vyhodnotené súdom prvej inštancie) o výške skutočných nákladov pred súdom prvej inštancie
spochybnil.

8. K návrhu žalovaného na pripustenie dovolania odvolací súd uviedol, že tomuto návrhu nevyhovel,
pretože mal za to, že v prejednávanej veci nejde o takú otázku zásadného právneho významu v
zmysle ust. § 238 ods. 3 O. s. p., ktorá by už nebola riešená v právnej praxi. V tejto súvislosti
poukázal na svoje predchádzajúce rozhodnutie (uznesenie zo 17. apríla 2014), v ktorom dal odpoveď

na argumenty žalovaného, keď zdôraznil, že rozhodnutie o odstránení vozidla tvoriaceho prekážku
v cestnej premávke bolo realizované správcom komunikácie a len technický výkon bol zabezpečený
zmluvným dojednaním. Nejde preto o totožnú situáciu, aká sa riešila v rozhodnutiach Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/70/2013 (správne má byť uvedené sp. zn. 3Cdo/70/2003 - poznámkadovolacieho súdu) alebo sp. zn. 2MCdo/11/2011. Odvolací súd ako príklad totožného právneho záveru
(okrem súdom prvej inštancie uvádzaného rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15Co/40/2009)
označil rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/150/2012 zo dňa 11. júna 2013 a konštatoval,

že navrhovaná dovolacia otázka, či orgán verejnej správy môže previesť na iný podnikateľský subjekt
po technickej stránke odťah vozidla a následne za tento odťah požadovať náhradu nákladov, a či ide
o vzťah verejnoprávny alebo súkromnoprávny, bola aj v rozhodnutí súdu prvej inštancie v rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie vo veci správne zodpovedaná a odvolací súd sa s ňou stotožňuje. Zdôraznil,
že správca miestnej komunikácie - s poukazom na ust. § 3d ods. 5 písm. c/ zákona č. 135/1961 Zb.

o pozemných komunikáciách - pri odstraňovaní vozidla z komunikácie vystupuje ako orgán verejnej
moci a nemôže právomoci správcu komunikácie zmluvne previesť na iný podnikateľský subjekt. Nič
však nebráni tomu, aby odstránenie vozidla z miestnej komunikácie po technickej stránke vykonal
prostredníctvom inej osoby - ide tu o zmluvný vzťah medzi správcom komunikácie a touto osobou.
V prípade odstránenia vozidla však iba správcovi komunikácie vzniká nárok na náhradu nákladov za
odstránenie vozidla z miestnej komunikácie voči prevádzkovateľovi vozidla. Z tohto dôvodu je preto

správca aktívne legitimovaný na vymáhanie týchto nákladov. Keďže predmetná otázka nebola odlišne
zodpovedaná ani v praxi iných odvolacích súdov Slovenskej republiky, či dovolacieho súdu, dospel
odvolací súd k záveru o nesplnení podmienok na pripustenie dovolania proti svojmu rozsudku.

9. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktoré odôvodnil tým,

že konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, predmetné rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení a javí sa byť aj zmätočné,
pretože súdy nepostupovali v zmysle ust. § 91 O. s. p. a postupom súdu bola žalovanému odňatá
možnosť konať pred súdom. Dovolateľ uviedol, že všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty

musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí súd dbať aj na celkovú presvedčivosť, teda na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre
širšiu právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé. Vyjadril tiež názor, že ak sú právne závery všeobecného súdu v extrémnom nesúlade so
skutkovýmzistenímalebotietopredpokladynevychádzajúzožiadnejinterpretáciesúdnehorozhodnutia,

treba také rozhodnutie považovať za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
aj „Ústava SR“) v spojení s článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
aj „Dohovor“), čo má za následok, že závery, ktorými sa všeobecný súd riadil vo svojom rozhodnutí, sú
zjavne neodôvodnené a arbitrárne.

10. Následne dovolateľ podrobne zrekapituloval doterajší priebeh konania, vrátane svojej argumentácie
v odvolaní a dôvodov napadnutého odvolacieho rozsudku. Poukázal na to, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej aj „Najvyšší súd SR“ alebo „NS SR“) „presne v takýchto istých konaniach, o takom
istom predmete konania“ sp. zn. 2Cdo/108/2001 a sp. zn. 3Cdo/70/2003 vyslovil názor o nemožnosti
prenesenia výkonu verejnej správy na podnikateľský subjekt pri odstraňovaní vozidiel tvoriacich

prekážku v cestnej premávke. Z citovanej judikatúry NS SR vyplýva, že spoločnosť Car Towing, a.s. nie
je oprávnená vykonávať nútený odťah, pretože ide o zásah do súkromného vlastníctva, ktoré je v zmysle
Ústavy SR nedotknuteľné. Výnimky sú možné len v prípade, ak túto činnosť vykoná orgán verejnej moci,
v danom prípade správca komunikácie, ktorým je Mestská časť Bratislava - Staré mesto. Mestská časť
však nesmie výkon verejnej správy preniesť na súkromný podnikateľský subjekt, pretože je to v rozpore

s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR. V súlade s citovanou judikatúrou NS SR rozhodol aj Krajský súd v
Bratislave rozsudkom sp. zn. 2Cob/468/2012, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí
návrhu žalobkyne na zaplatenie 93,- eur z titulu nákladov na nútený odťah motorového vozidla. Podľa
názoru dovolateľa, bolo aj v danej veci nepochybne preukázané, že odťah vozidla nebol vykonaný
správcom komunikácie ako subjektom na to oprávneným v zmysle § 40 ods. 1 a 4 zákona č. 315/1996

Z. z. v spojení s § 3d ods. 5 písm. d/ zákona č. 135/1961 Zb. Uvedené však súd prvej inštancie, ako
aj odvolací súd absolútne neakceptovali, vec po právnej stránke nesprávne vyhodnotili a nezákonne
rozhodli. Dovolateľ ďalej poukázal na rozsudok NS SR vo veci sp. zn. 1Cdo/185/2006, podľa ktorého,
ak bol k určitej právnej otázke vyslovený právny názor v stanovisku Najvyššieho súdu SR, sú všetky
stupne všeobecných súdov, vrátane samotného Najvyššieho súdu SR, povinné pri svojom rozhodovaní

z neho vychádzať, lebo stanovisko je pre ne záväzné. Vyplýva to z postavenia Najvyššieho súdu SR,
ktorý ex lege sleduje a vyhodnocuje právoplatné rozhodnutia súdov v občianskom súdnom konaní a na
ich základe, v záujme jednotného rozhodovania súdov, zaujíma stanoviská k ich rozhodovacej činnosti
vo veciach určitého druhu alebo charakteru a tak predurčuje ich následný postup aj v iných obdobnýchveciach. Napokon dovolateľ poukázal aj na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej diametrálne
odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej
skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV.

ÚS 209/10, PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, II. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov
obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu,
ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek
tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu účelu
princípu právnej istoty a ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06, IV. ÚS

499/2011).

11. Ďalej dovolateľ uviedol, že „Odvolací súd pochybil aj v tom, keď vzhľadom na jeho odlišný právny
názor pri posudzovaní otázky zásadného právneho významu v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p. spočívajúcej
v tom, či odstránenie vozidla tvoriaceho prekážku v cestnej premávke môže byť realizované aj iným
subjektom ako správcom komunikácie, a to aj po stránke technickej. Nerešpektovaním princípu erga

omnes zo strany 1. stupňového a 2. stupňového súdu v prejednávanej veci je potrebné a možné hodnotiť
v zmysle § 237 ako inú vadu konania, ako aj podľa § 237 ods. 1 písm. f/, že účastníkovi konania sa
takýmto postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Tento dovolací dôvod je daný aj z dôvodu
nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu“.

12. S poukazom na vyššie uvedené dovolateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil
rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žiadal odložiť
vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia v zmysle ust. § 243 O. s. p..

13. K dovolaniu žalovaného podala žalobkyňa písomné vyjadrenie prostredníctvom svojho právneho

zástupcu, spoločnosti LEGAL CARTEL s.r.o. Podané dovolanie navrhla zamietnuť s poukazom na jeho
nedôvodnosť a neexistenciu vád konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť.
Odvolací súd sa podľa jej názoru podrobne zaoberal všetkými, pre vec rozhodujúcimi, argumentmi
žalovaného. Konajúci súd nebol povinný zachádzať do všetkých detailov sporu, ktoré uviedol žalovaný a
keďže dostatočne objasnil skutkový a právny základ svojho rozhodnutia, právo účastníka na spravodlivé

súdne konanie bolo v plnom rozsahu realizované. V priebehu dovolacieho konania spoločnosť LEGAL
CARTEL s.r.o. súdu oznámila, že žalobkyňu už v predmetnom spore nezastupuje.

14. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ,,dovolací súd“) ako súd funkčne príslušný na dokončenie
predmetného dovolacieho konania v zmysle ustanovenia § 470 ods. 4 C. s. p., po zistení, že dovolanie

podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (ust. § 424 C. s. p.), zastúpená
v súlade s ust. § 429 ods. 1 C. s. p., najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom.

15.Zobsahuspisuvyplýva,žedovolaniežalovanéhobolopodanédňa4.februára2016.Dňa1.júla2016

nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte aj ,,C. s. p.“), ktorý
v ustanovení § 473 zrušil Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Vzhľadom k tomu,
že dovolanie bolo podané ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, dovolací súd postupoval v
zmysle ust. § 470 ods. 2 C. s. p. (na základe ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní pred
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované) a prípustnosť dovolania posudzoval

v zmysle ust. § 236, § 237 a § 238 O. s. p., teda procesnej právnej úpravy platnej a účinnej v čase,
kedy žalovaný podal dovolanie.

16. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

17. Podľa ustanovenia § 238 ods. 1 O. s. p., dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa odseku 2 vyššie citovaného
ustanovenia, dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa odseku 3 vyššie citovaného ustanovenia,

dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že dovolanie je prípustné,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudkusúdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 O. s. p..

18. V preskúmavanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvej inštancie. Z vyššie citovaného ustanovenia § 238 O. s. p. vyplýva, že prípustnosť
dovolania v preskúmavanej veci nemožno vyvodiť z tohto ustanovenia, keďže odvolací súd vo veci
rozhodol rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a nejde o žiadny z prípadov taxatívne
vymenovaných v ustanovení § 238 O. s. p., len existencia ktorého zakladá prípustnosť dovolania podľa

citovaného ustanovenia.

19. S poukazom na vyššie uvedené by tak dovolanie žalovaného bolo prípustné iba vtedy, ak by konanie,
v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vydané, bolo postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád uvedených v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p.. Citované zákonné ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak je konanie, v

ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané, postihnuté niektorou z vád vymenovaných v písmenách a/
až g/ tohto ustanovenia, t. j. ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v
konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal
procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) nepodal sa návrh na začatie konania hoci podľa zákona bol

potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval
vylúčený sudca alebo súd bol nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

20. Dovolateľ v dovolaní nenamietal žiadnu vadu konania majúcu za následok prípustnosť dovolania
podľa ust. § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. a existenciu takejto vady nezistil z úradnej povinnosti (ex

offo) ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

21. Dovolateľ v dovolaní výslovne namietal vadu konania podľa ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. s
poukazom na to, že postupom súdu sa mu ako účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom.
Túto vadu videl v tom, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je nedostatočné, nekonzistentné,

nepresvedčivé a v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s článkom 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. V tomto smere poukázal na to, že ak sú právne závery všeobecného
súdu v extrémnom nesúlade so skutkovým zistením alebo tieto predpoklady nevychádzajú zo žiadnej
interpretácie súdneho rozhodnutia, treba také rozhodnutie považovať za rozporné s článkom 46 ods. 1
Ústavy SR v spojení s článkom 6 Dohovoru, čo má za následok, že závery, ktorými sa všeobecný súd

riadil vo svojom rozhodnutí, sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne.

22. Podľa ustálenej rozhodovacej súdnej praxe sa pod odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle
ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. rozumie taký nesprávny procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok

priznáva za účelom ochrany jeho subjektívnych práv a právom chránených záujmov. Zo znenia zákona
„ak sa postupom súdu účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom“ vyplýva, že následok v
podobe znemožnenia realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania musí
byť v príčinnej súvislosti s nesprávnym procesným postupom súdu, teda s porušením procesných
predpisov upravujúcich konanie pred súdom. Odňatie možnosti konať pred súdom dávalo ustanovenie

§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. do súvislosti výslovne s faktickou činnosťou súdu, a nie s rozhodnutím
súdu, jeho odôvodnením alebo právnym posúdením veci.

23. Právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na
spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1

Dohovoru (sp. zn. II. ÚS 383/06).

24. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.25. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (sp. zn. I. ÚS 46/05, sp. zn. II. ÚS 76/07).

26. Štruktúru odôvodnenia rozsudku rámcovo upravoval Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 157
ods. 2, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne
vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový

stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

27. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia (výroku)
súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydaní
rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci. Odôvodnenie rozhodnutia by malo
stranám sporu umožniť posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými

úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní.

28. Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (ust. § 211 O. s. p.).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali

sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní (sp. zn. II. ÚS 78/05).

29. Z ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. vyplýva, že ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

30. Právo na spravodlivé súdne konanie (spravodlivý proces) je naplnené tým, že všeobecné súdy
zistia skutkový stav a po použití a výklade relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové

a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,
dôsledkom čoho by bolo popretie zmyslu a podstaty práva na spravodlivé súdne konanie.

31.Popreskúmanívecidovolacísúddospelkzáveru,ževpreskúmavanejveciodôvodnenierozhodnutia
odvolacieho súdu nie je nedostatočné, nekonzistentné, nepreskúmateľné, resp. nie je arbitrárne a

svojvoľné, pretože ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle ust. §
157 ods. 2 O. s. p.. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu sú zrejmé podstatné dôvody, pre ktoré
odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť
žalobkynisumuvovýške93,-€spríslušenstvom.Zodôvodneniarozsudkuodvolaciehosúduvyplýva,že
tento podrobne uviedol skutkový a právny stav, na základe ktorého súd prvej inštancie žalobe vyhovel,

pričom sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovým stavom a právnym posúdením veci súdom prvej
inštancie, vrátane odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie. Konštatoval, že súd prvej inštancie sa
po zrušení jeho predchádzajúceho rozsudku (uznesením odvolacieho súdu č. k. 2Cob/82/2013-107 zo
17. apríla 2014) ani pri právnom posúdení veci neodchýlil od právneho názoru vyjadreného odvolacím
súdom v zrušujúcom rozhodnutí, na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým

zisteniam a vec aj správne právne posúdil. V konaní na súde prvej inštancie bolo jednoznačne
preukázané, že vozidlo žalovaného dňa 23. júna 2011 tvorilo prekážku vo výjazde pre motorové vozidlá
Veľvyslanectva Spolkovej republiky Nemecko, a teda prekážku v cestnej premávke, na základe čoho
podľa rozhodnutia správcu komunikácie bol daný zákonný dôvod na jeho odstránenie (ust. § 43 ods.
4 písm. a/ zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke). Rozhodnutie o odstránení vozidla žalovaného,

tvoriaceho prekážku v cestnej premávke, bolo realizované správcom komunikácie a len technický
výkon bol zabezpečený zmluvným dojednaním. Nejde preto o totožnú situáciu, aká bola riešená v
rozhodnutiach NS SR sp. zn. 3Cdo/70/2013 a sp. zn. 2MCdo/11/2011. Správca miestnej komunikácie
s poukazom na ust. § 3d ods. 5 písm. c/ zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách pri
odstraňovaní vozidla z komunikácie vystupuje ako orgán verejnej moci a nemôže právomoci správcu

komunikácie zmluvne previesť na iný podnikateľský subjekt. Nič mu však nebráni, aby odstránenie
vozidla z miestnej komunikácie po technickej stránke vykonal prostredníctvom inej osoby. Ide tu o
zmluvný vzťah medzi správcom komunikácie a touto osobou. V prípade odstránenia vozidla vzniká iba
správcovi komunikácie nárok na náhradu nákladov za odstránenie vozidla z miestnej komunikácie vočiprevádzkovateľovi vozidla, preto je správca aktívne legitimovaný na vymáhanie týchto nákladov. Keďže
predmetná otázka nebola odlišne zodpovedaná ani v praxi iných odvolacích súdov Slovenskej republiky
(rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15Co/40/2009, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.

zn. 9Co/150/2012), resp. dovolacieho súdu, odvolací súd dospel k záveru o nesplnení podmienok na
pripustenie dovolania proti svojmu rozsudku. Odvolací súd po prejednaní odvolania bez nariadenia
pojednávania dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu
a náležite zistil skutkový stav, po vykonaní dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, na
ktorých založil svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia správnych právnych

predpisov (ust. § 25 ods. 1 písm. u/ zákona č. 8/2009 Z. z., ust. § 3d ods. 5 písm. c/ zákona č. 135/1961
Zb. o pozemných komunikáciách, § 141 ods. 5 písm. b/ a § 43 zákona o cestnej premávke) a tieto
aj správne vyložil a keďže nezistil žiadnu vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Takýto postup umožňovalo odvolaciemu
súdu ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie

správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

32. Podľa názoru dovolacieho súdu, procesný postup odvolacieho súdu, ale aj súdu prvej inštancie
prebiehal v zmysle právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku. Žalovaný mal možnosť zúčastniť

sa na úkonoch súdu prvej inštancie a proti rozsudku súdu prvej inštancie podať odvolanie, čo aj urobil.
Skutočnosť, že dovolateľ (žalovaný) sa nestotožňuje s právnym názorom všeobecného súdu, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia, resp. nepreskúmateľnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu. Procesným postupom súdov oboch inštancií nedošlo k tomu, že by súdy
znemožnili žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by tým došlo

k porušeniu práva žalovaného na spravodlivé súdne konanie. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej
inštancie,akoajodvolaciehosúdusúzrejmépodstatnédôvody,prektorésúdyvyhoveližalobeazároveň
tiež dôvody, pre ktoré nepovažovali obranu žalovaného za dôvodnú. Postupom odvolacieho súdu, ale
ani súdu prvej inštancie žalovanému nebola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ust. § 237
ods. 1 písm. f/ O. s. p., a teda v preskúmavanej veci nie je splnená podmienka prípustnosti dovolania

v zmysle citovaného ustanovenia O. s. p..

33. Pre úplnosť dovolací súd upriamuje pozornosť aj na zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky k výkladu ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (jedná sa o zjednocujúce
stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SR č. 2/2016 zo dňa 3. decembra 2015), z ktorého vyplýva,

že nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s.
p., pričom len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje ani zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa vyššie citovaného ustanovenia. Jedná sa o taký výnimočný prípad, keď ide o také nedostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré neobsahuje ani len zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných

pre rozhodnutie súdu, čo vykazuje znaky až vady „najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém alebo
vady zásadnej, hrubej a podstatnej“, prípadne ak sa zrušením napadnutého rozhodnutia má dosiahnuť
náprava „justičného omylu“. O takýto prípad však v preskúmavanej veci nejde, pretože tak, ako je
už vyššie konštatované, skutkové a právne závery obsiahnuté v odôvodnení rozsudku odvolacieho
súdu (ktoré spolu s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie tvoria jeden celok) nie sú v danom

prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil rozhodnutie podľa predstáv žalovaného.

34. Námietkami, vzťahujúcimi sa k odôvodneniu rozhodnutia odvolacieho súdu, žalovaný zjavne vyjadril

svoj nesúhlas s výsledkom sporu, skutkovým a právnym posúdením veci. To, že súdy nižších inštancií
nepostupovali a nerozhodli podľa predstáv žalovaného, však nepredstavuje vadu konania a dovolací
dôvod podľa ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v minulosti zdôraznil,
že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s
jeho právnymi názormi (sp. zn. IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo

na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi (sp. zn. I. ÚS 50/04, uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 61/2010).35. Dovolateľ ďalej namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu sa javí byť zmätočné, pretože súdy
nepostupovali v zmysle ustanovenia § 91 O. s. p. a postupom súdu bola žalovanému odňatá možnosť
konať pred súdom.

36. Podľa ustanovenia § 91 O. s. p., ak je navrhovateľov alebo odporcov v jednej veci niekoľko, koná
každý z nich sám za seba (odsek 1). Ak však ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok
musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, platia úkony jedného z nich i
pre ostatných. Na zmenu návrhu, na jeho späťvzatie, na uznanie alebo vzdanie sa nároku a na uzavretie

zmieru je však potrebný súhlas všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane (odsek 2).

37. Ustanovenie § 91 O. s. p. upravuje procesné dôsledky tzv. samostatného procesného spoločenstva
alebo tzv. nerozlučného procesného spoločenstva. Z obsahu dovolania nie je dovolaciemu súdu zrejmé,
z akých dôvodov mali súdy postupovať v zmysle ust. § 91 ods. 1 a 2 O. s. p.. Zo žaloby, ako aj ďalšieho
obsahu spisu vyplýva, že na strane navrhovateľa a odporcu nevystupuje niekoľko subjektov, ale iba

jeden navrhovateľ a jeden odporca. Aplikácia ust. § 91 ods. 1 a 2 O. s. p. preto v posudzovanom prípade
neprichádzala do úvahy a naopak, neaplikácia tohto ustanovenia nepredstavuje postup súdu, ktorým by
žalovanému bola odňatá možnosť konať pred súdom.

38. Pre dovolací súd je nezrozumiteľná aj časť dovolania (bod 11 uznesenia dovolacieho súdu), v ktorej

dovolateľ vytýka odvolaciemu súdu bližšie nešpecifikované pochybenie - vzhľadom na jeho odlišný
právny názor pri posudzovaní otázky zásadného právneho významu v zmysle ust. § 238 ods. 3 O. s. p..
K tejto časti dovolania preto dovolací súd nemôže zaujať ani relevantné stanovisko.

39. Dovolateľ ďalej v dovolaní namietal, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a nesprávne
právne posúdenie veci (ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Jedná sa o dôvody, ktorými dovolateľ
môže odôvodniť ním podané dovolanie. Predpokladom toho, aby dovolací súd preskúmal dovolaním
napadnuté rozhodnutie z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu je však jeho zákonná prípustnosť.
ÚstavaSlovenskejrepublikyneupravuje,akédôsledkymajújednotlivéprocesnénesprávnosti,kuktorým

v praxi môže dôjsť v konaní pred súdmi a ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom
konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu do 30. júna 2016 obsahoval
Občiansky súdny poriadok (od 1. júla 2016 Civilný sporový poriadok), ktorý vo svojich ustanoveniach
predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V
nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení potom upravuje aj podmienky,

za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších
stupňov. Osobitný význam Občiansky súdny poriadok pripisuje len najzávažnejším procesným vadám
konania, pretože vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania v zmysle
ust. § 237 ods. 1 O. s. p. a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. a/
O. s. p.. Aj niektorým ďalším procesným vadám konania, nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných

vád v zmysle ust. § 237 ods. 1 O. s. p., pripisuje Občiansky súdny poriadok význam, avšak len v tom
smere, že iné vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle ust. § 241
ods. 2 písm. b/ O. s. p. a vadu spočívajúcu v nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle ust. § 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p. považuje Občiansky súdny poriadok len za relevantné dovolacie dôvody, ktoré
však prípustnosť dovolania nezakladajú.

40. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je síce
prípustnýmdovolacímdôvodom(ktorýmožnouplatniťvtedy,akjedovolanieprípustné),samonesprávne
právne posúdenie veci však prípustnosť dovolania nezakladá. Samotným právnym posúdením veci

nemôže dôjsť k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom lebo právnym posúdením veci sa mu
neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (napr.
uznesenieNSSRsp.zn.2Cdo112/2001,uverejnenévZbierkestanovískNajvyššiehosúduarozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003, uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo 50/2002, uverejnené v
časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003, uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 90/2012 zo dňa 10. októbra

2012, R 54/2012). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p. a ani o znak
(atribút) rozhodnutia, ktorý by bol v ust. § 238 O. s. p. uvedený ako zakladajúci prípustnosť dovolania.41. Teda, pokiaľ v posudzovanom prípade dovolateľ v dovolaní namietal tzv. inú vadu, ktorá podľa jeho
názoru mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. a vadu
spočívajúcu v tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

podľa ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., jedná sa o vady, ktoré Občiansky súdny poriadok považuje len
za relevantné dovolacie dôvody, ktoré však samy osebe prípustnosť dovolania nezakladajú (na rozdiel
od procesných vád taxatívne vymenovaných v ust. § 237 ods. 1 O. s. p.) a preto ich možno uplatniť len
v procesne prípustnom dovolaní (uznesenie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 90/2013).

42. Len pre úplnosť a nad rámec preskúmavanej veci dovolací súd považuje za potrebné vyjadriť sa aj
k rozhodnutiam NS SR, na ktoré poukázal dovolateľ (sp. zn. 3Cdo/70/2003, sp. zn. 2Cdo/108/2001, sp.
zn. 2MCdo 11/2011 a sp. zn. 1Cdo/185/2006).

43. Dovolací súd upriamuje pozornosť predovšetkým na to, že vo vyššie uvedených veciach sa nejedná
o totožné prípady ako v preskúmavanej veci (odvolací súd poukázal na odlišnosť skutkových a právnych

okolností od posudzovaného prípadu v odôvodnení svojho rozhodnutia), pričom vo veciach, v ktorých
rozhodol NS SR (sp. zn. 3Cdo 70/2003, sp. zn. 2MCdo/11/2011) išlo o zmeňujúci rozsudok odvolacieho
súdu, na základe čoho bola ex lege založená prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 238 ods. 1 O. s. p..
Naviac, vo veci sp. zn. 2MCdo/11/2011 bola daná prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku tým,
že veci bolo podané mimoriadne dovolanie zo strany generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Vo

veci vedenej na NS SR pod sp. zn. 1Cdo/185/2006 (týkal sa určenia vlastníckeho práva) odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, avšak v zmysle ust. § 238 ods. 3 O. s. p. pripustil dovolanie na
posúdenie otázky zásadného právneho významu, na základe čoho bola ex lege založená prípustnosť
dovolania, avšak len na zodpovedanie právnej otázky, ohľadom ktorej odvolací súd pripustil dovolanie -
či je správny záver odvolacieho súdu k právnemu problému viazanosti nižších súdov právnymi názormi

vyslovenými Najvyšším súdom Slovenskej republiky v inej veci pod sp. zn. 2Cdo/17/96 - so záverom,
že rozhodnutia dovolacieho súdu sú záväzné len v zmysle kasačnom, a nie v zmysle precedenčnom.
Rovnako vo veci vedenej na NS SR pod sp. zn. 2Cdo/108/2001 odvolací súd potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie, avšak v zmysle ust. § 238 ods. 3 O. s. p. pripustil dovolanie na posúdenie otázky
zásadného právneho významu, na základe čoho bola založená prípustnosť dovolania, avšak len na

zodpovedanie právnej otázky, ohľadom ktorej odvolací súd pripustil dovolanie - či je (ne)správny
výklad žalobcu, že dopravná značka D56a, ktorá bola umiestnená na parkovisku, z ktorého bolo
vozidlo žalovaného odstránené, zakazovala státie motorových vozidiel, s výnimkou vozidiel viditeľne
označených parkovacím lístkom a či odstránenie vozidla žalovaného (ne)bolo v súlade s ust. § 40 ods.
1 písm. a/ zákona č. 315/1996 Z. z. (skutkové a právne okolnosti boli odlišné ako v posudzovanej veci

- poznámka dovolacieho súdu).

44. V preskúmavanej veci rozhodol najskôr Okresný súd Prešov rozsudkom č. k. 7Cb/14/2013-91 z 2.
septembra 2013 tak, že žalobu zamietol, pričom na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Prešove
rozsudkom č. k. 2Cob/82/2013-107 zo 17. apríla 2014 zrušil odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súdu prvej inštancie vytkol nesprávne právne posúdenie veci
(...uviedol, že právny záver súdu prvej inštancie o tom, že odstránenie motorového vozidla z miestnej
komunikácie bolo realizované subjektom, ktorý na to nebol oprávnený, nezodpovedá skutkovým
záverom urobeným súdom prvej inštancie tak, ako je konštatované na strane tretej písomného
vyhotovenia rozhodnutia súdu prvej inštancie). Rozhodnutie odvolacieho súdu č. k. 2Cob/82/2013-107

založilo kasačnú záväznosť vo vyslovenom právnom názore pre súd prvej inštancie. Uvedené vyplýva
aj z ust. § 226 O. s. p., podľa ktorého, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie
konanie a rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

45. Na rozdiel od preskúmavanej veci, vo veciach, v ktorých boli vydané rozhodnutia NS SR označené

dovolateľom, bola ex lege založená prípustnosť dovolania, preto dovolací súd sa následne mohol
zaoberať uplatnenými dovolacími dôvodmi a vec preskúmať aj po právnej stránke. V preskúmavanej
veci nie je daná prípustnosť dovolania, preto dovolací súd sa nemohol zaoberať uplatnenými dovolacími
dôvodmi v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. a uskutočniť prieskum veci čo do jej právneho
posúdenia (viď. body 39, 40, 41 odôvodnenia uznesenia).

46. Na základe vyššie uvedených dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie v preskúmavanej
veci smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je procesne prípustné, preto dovolanie odmietol podľa
ust. § 447 písm. c/ Civilného sporového poriadku.47. Vzhľadom k tomu, že dovolací súd odmietol dovolanie, nerozhodoval už o návrhu žalovaného na
odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia.

48. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky
neodôvodňuje (ust. § 451 ods. 3, veta druhá C. s. p.; ust. § 453 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1 C.
s. p.). O výške náhrady trov konania žalobkyne rozhodne súd prvej inštancie (ust. § 262 ods. 2 C. s. p.).

49. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.