Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. február 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/148/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114227325
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:5114227325.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu : A. M., bývajúci X., občan SR, zastúpený Mgr.
Branislavom Samcom, advokátom v Žiline, Sad SNP 8, proti žalovanej : UniCredit Bank Czech Republic
and Slovakia a.s., so sídlom Želatevská 1525/1, 140 92 Praha 4 - Michle, Česká republika, IČO : 649 48
242, vykonávajúca činnosť v Slovenskej republike prostredníctvom : UniCredit Bank Czech Republic and
Slovakia a.s., pobočka zahraničnej banky, Šancová 1/A, 813 33 Bratislava, IČO : 47 251 336, zastúpený

HMG LEGAL s.r.o., Štefanovičova 12, Bratislava, v menej ktorej koná Mgr. Ján Gajan, advokát, o obnovu
konania sp. zn. 6 C 208/2012, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 40 C 32/2014, o dovolaní
žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 21. mája 2015 sp. zn. 6 Co 174/2015, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a .
Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“ - alebo „okresný súd“) uznesením z 24. novembra
2014 č. k. 40 C 32/2014-57 povolil obnovu konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.
6 C 208/2012. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že rozsudkom č. k. 6 C
208/2012-62 zo dňa 6.12.2013 Okresný súd Žilina vyhovel návrhu žalobcu a uložil žalovanej povinnosť
zaplatiťžalobcovisumu736,96€spolu s riadnym úrokom vo výške 17,88 % z istiny vo výške 677,74
€ od 10.9.2010 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 9 % z istiny vo výške 677,74 € od

10.9.2010 do zaplatenia a súčasne uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške
44 € titulom súdneho poplatku za návrh na začatie konania a vo výške 141,80 € titulom trov právneho
zastúpenia k rukám jeho právneho zástupcu. Z pripojeného spisového materiálu vo veci vedenej pod
sp. zn. 6 C 208/2012 bolo súčasne zistené, že uznesením č. k. 6 C 208/2012-48 zo dňa 19.10.2012,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 19.1.2014, súd rozhodol, že písomnosti určené T. M. sa budú v
predmetnom konaní doručovať uložením v súdnom spise. Písomnosti doručované uložením v súdnom

spise sa považujú za doručené po uplynutí siedmich dní od ich vyhotovenia. Z obsahu spisu vyplýva,
že pokiaľ súd rozhodol v zmysle § 48 ods. 4 O.s.p. o doručovaní písomností T. M. uložením v spise,
urobil tak pri splnení podmienok uvedených v citovanom ustanovení. Na základe predmetného
uznesenia doručoval T. M. ukladaním v súdnom spise aj rozsudok vo veci samej č. k. 6 C 208/2012-62
zo dňa 6.12.2013, ktorý následne nadobudol právoplatnosť dňa 4.3.2014. T. M. dňa 23.6.2014 požiadal
o dodatočné zaslanie návrhu a rozsudku vo veci sp. zn. 6 C 208/2012 a predmetný rozsudok prevzal

(bez vplyvu na jeho právoplatnosť) dňa 15.7.2014 pri osobnej návšteve súdu a teda mal za to, že k
uvedenému dátumu sa s ním objektívne mohol oboznámiť. Na základe uvedeného je zrejmé, že návrh
na obnovu konania je podaný včas (tu pre úplnosť súd podotýka, že aj v prípade uplynutia subjektívnej
trojmesačnej lehoty v zmysle § 230 ods. 1 O.s.p., o ktorý prípad však v prejednávanej veci podľa názoru
súdu nejde, by návrh na obnovu konania v tomto prípade bol prípustný v zmysle § 230 ods. 2 písm. d/
O.s.p., pretože tu súd pristúpil práve k aplikácii ustanovenia § 228 ods. 1 písm. e/ O.s.p., ako to ďalej

vyplýva z textu odôvodnenia tohto uznesenia), je podaný oprávnenou osobou (žalobca bol účastníkom
konania sp. zn. 6 C 208/2012) a súčasne nejde o žiaden z prípadov, v ktorých je obnova neprípustná (§229 O.s.p.). Posúdil návrh žalobcu na obnovu konania a túto povolil s poukazom na ustanovenie
§ 228 ods. 1 písm. e/ O.s.p., t. j. z dôvodu, že právoplatný rozsudok vo veci samej č. k. 6 C
208/2012-62 zo dňa 6.12.2013 je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev

alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev. V prejednávanej veci ide o zmluvu spotrebiteľskú.
Nemožno totiž opomenúť existenciu zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Uvedený zákon
je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom lex specialis. Pri posudzovaní konkrétneho prípadu
je nutné považovať daný záväzkový vzťah za vzťah občianskoprávny, na ktorý je potrebné aplikovať
ustanoveniazákonač.258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúverochaustanoveniaObčianskehozákonníka.

K samotnému posúdeniu rozporu právoplatného rozsudku Okresného súdu Žilina vo veci samej č. k. 6 C
208/2012-62 zo dňa 6.12.2013 s rozhodnutím Súdneho dvora uviedol, že v predmetnom rozsudku sa
súd vôbec nezaoberal posúdením neprijateľnosti zmluvných podmienok v zmluve o spotrebiteľskom
úvere (napr. dojednanie riadnych úrokov odkazom na pohyblivú úrokovú sadzbu spôsobom uvedeným v
čl.VIIbod6.obchodnýchpodmienok,čidojednaniabodu2.zmluvnýchustanoveníkukreditnejmaxkarte
o tom, že predmetný záväzkový vzťah sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka), čo je však

najpodstatnejšie, nevyhodnotil ani spôsob uzavretia spotrebiteľskej úverovej zmluvy ako takej vo vzťahu
k ustanoveniu § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch - predmetné ustanovenie
totiž vyžaduje písomnú formu takejto zmluvy (inak je neplatná), pritom na zmluve na č. l. 23 spisového
materiálu 6 C 208/2012 sa nenachádza podpis jednej zo zmluvných strán (podpísal ju len dlžník, nie
veriteľ), taktiež nie je zrejmé, kedy bolo Rudolfovi Škvarekovi doručené potvrdenie o uzatvorení zmluvy

a takisto nie je zrejmý ani dátum akceptácie. Z týchto dôvodov v zmysle cieľov zadaných právom
Európskych spoločenstiev a vyššie citovanej právnej úpravy majúcej tieto ciele transponovať a následne
garantovať rozhodol tak, že povolil obnovu konania na základe návrhu žalovanej - spotrebiteľa.
2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej uznesením z 21. mája 2015 č. k.
6 Co 174/2015-97 uznesenie Okresného súdu Žilina č. k. 40 C 32/2014-57 zo dňa 24. novembra 2014

zmenil tak, že návrh na povolenie obnovy konania zamietol. Uložil žalobcovi nahradiť žalovanej trovy
konaniapozostávajúceztrovprávnehozastúpeniavovýške214,58€dotrochdníodprávoplatnostitohto
uznesenia. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že ustanovenie § 228 ods. 1 písm.
e/ O.s.p. bolo do slovenského právneho poriadku zaradené zákonom č. 384/2008 Z.z. Dôvodová správa
normu odôvodňuje odkazom na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev z 18. júla 2007

(Štátnapomoc-ESUO-Hutníckypriemysel)voveciC119/2005(Ministerodell'Industria,delCommercio
e dell'Artigianato v. Lucchini SpA, predtým Lucchini Siderurgica SpA). Ten je však veľmi špecifický a týka
salenprípadu,akvnútroštátnysúdzasiahnedokompetencieorgánuEurópskejúnie.RozsudokLucchini
tak neumožňuje napadnúť rozhodnutie pre rozpor s akýmkoľvek rozhodnutím. Dôvodová správa potrebu
novelizácie okrem prípadu Lucchini neodôvodnila nijako inak. Z toho možno vyvodiť, že cieľom novely

bolo umožniť obnovu konania len v prípadoch analogických s vecou Lucchini. Z pohľadu účelu by sa
teda aj § 228 ods. 1 písm. e/ O.s.p. mal vykladať reštriktívne. Zo systematických súvislostí celého § 228
ods. 1 O.s.p. jednoznačne vyplýva, že dôvodom na obnovu konania sú len také dôkazy, skutočnosti,
rozhodnutia, trestné činy či rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré majú priamy vecný i
personálny súvis s napadnutým rozhodnutím. Niet preto rozumného argumentu, prečo by sa práve

písmeno e/ tohto zákonného ustanovenia malo od tohto systému odkláňať a umožňovať obnovu konania
aj z dôvodov, ktoré nemajú ani s účastníkmi a ani s predmetom sporu nič spoločné. Ani písmeno a/
tohto ustanovenia nehovorí o tom, že sa má týkať len rozhodnutí, ktoré s vecou vecne i personálne
súvisia. Ustálená judikatúra však zaujala jasný a presvedčivý názor, že takýto súvis musí existovať.
Niet racionálneho dôvodu, prečo by sa rovnaké zmýšľanie ako pri písmene a/ nemalo použiť aj pri

písmene e/ ustanovenia § 228 ods. 1 O.s.p. Odvolací súd považuje za nevyhnuté uviesť, že súd prvej
inštancie nesprávne hľadal pri posudzovaní návrhu na povolenie obnovy konania rozpor napadnutého
rozhodnutia s rozhodnutiami, ktoré nesúvisia s pôvodným konaním vecne ani personálne a navyše
sa snažil prehodnocovať postup okresného súdu pri aplikácii vnútroštátnych spotrebiteľských
noriem. Takýto prípadný nedostatok nemožno odstraňovať prostredníctvom inštitútu obnovy konania,

ale na základe iných opravných prostriedkov zakotvených v Občianskom súdnom poriadku. Iná situácia
by bola, samozrejme, ak by sa konkrétne rozhodnutie Súdneho dvora EÚ týkalo spôsobu vyhodnotenia
konkrétnej otázky riešenej v pôvodnom konaní. Touto otázkou sa však rozhodnutia, na ktoré odkázal
okresný súd vôbec nezaoberajú. Preto rozhodnutie vydané v základnom konaní s nimi ani nemôže byť
v rozpore. Rozpor vyjadrený v § 228 ods. 1 písm. e/ O.s.p. nemožno chápať abstraktne, ale musí sa

prejaviť v konkrétnom posúdení, t. j. ak je konkrétne posúdenie vnútroštátnym súdom v rozpore s
konkrétnym posúdením Súdnym dvorom EÚ, či iného orgánu EÚ. Ďalším problémom, pred ktorým
súd prvej inštancie stál, bol časový aspekt. Súd prvej inštancie argumentoval rozhodnutiami Súdneho
dvora EÚ vydanými ešte pred právoplatným skončením pôvodného konania. Žalobca obnovy konaniasa teda nimi mohol brániť už v pôvodnom konaní. Ak tak neurobil, nebolo možné sa obnovou konania
vôbec zaoberať. Pri povoľovaní obnovy konania totiž platí zásada, že pokiaľ účastník zo svojej viny
neuplatnil určitú skutočnosť v pôvodnom konaní, je vylúčený z ďalšieho jej uplatňovania aj s dôkazmi,

ktoré majú túto skutočnosť preukázať. Obnova konania preto v tomto prípade nemala byť povolená. Nič
na tom nemôže zmeniť ani fakt, že navrhovateľ obnovy je spotrebiteľ. Aj ochrana spotrebiteľa musí mať
svoje medze a nemožno ju poňať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Podstata úvah
okresnéhosúdu,nazákladektorých vo veci povolil obnovu konania spočívala v nesprávnom postupe
súdu prvej inštancie v základnom konaní, predovšetkým v súvislosti s aplikáciou spotrebiteľských

pravidiel majúcich základ aj v starších rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ. V zmysle vyššie uvedeného
výkladu mal krajský súd za to, že dôvody pre povolenie obnovy konania neboli v posudzovanej veci
splnené. Žalobca založil svoje podanie na chybnom postupe okresného súdu, nekonštatoval zistenie
žiadnych nových skutočností, resp. dôkazov, ani neoznačil rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, ktoré by
malo konkrétnu väzbu k posudzovanej veci; skôr sa javí, že podaný opravný prostriedok spĺňa kritériá
iných opravných prostriedkov - odvolania, či dovolania, ktorých podstata však stojí na iných princípoch

ako je inštitút obnovy konania. Postup súdu prvej inštancie smeroval k novému prehodnoteniu
rozhodnutia vydaného v základnom konaní a to na základe skutočností, ktoré bolo možné použiť už
skôr, preto nebolo možné návrhu žalobcu vyhovieť.
3. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Namietal, že odvolací súd
nesprávne posúdil dôvody, na základe ktorých Okresný súd Žilina obnovu konania povolil. Má za to, že

tieto dôvody na obnovu konania nepochybne sú. Namietal, že rozhodnutie Okresného súdu Žilina sp.
zn. 6 C 208/2012 zo dňa 6.12.2013 je nepreskúmateľné a týmto rozhodnutím mu bola odňatá možnosť
práva konať pred súdom. Mal za to, že rozhodnutie Okresného súdu Žilina sp. zn. 6 C 208/2012 zo
dňa 6.12.2013 trpí vadami, pre ktoré je dôvodné rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec na nové prejednanie
rozhodnutia v súlade s právne záväzným názorom Najvyššieho súdu SR. V doplnenom dovolaní žalobca

uviedol, že prípustnosť dovolania odôvodňuje ustanovením § 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p. a dôvodnosť
ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., teda že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. Namietal, že odvolací súd nesprávne vykladá európske právo. Rozhodnutie
odvolacieho súdu považuje za objektívne nespravodlivé. Žalobca bol v pôvodnom konaní v pozícii
spotrebiteľa, teda slabšou procesnou stranou. Práve slabšej procesnej strane poskytuje najmä Európsky

súdny dvor vo svojej judikatúre vyššiu mieru ochrany. Vnútroštátny súd má prihliadať na túto skutočnosť
a v rámci vyššej miery ochrany spotrebiteľa má ex offo aj skúmať neprijateľnosť zmluvných podmienok.
Žalobca sa v zmysle tejto judikatúry domáhal obnovy konania, čo Okresný súd Žilina ako súd prvej
inštancie povolil a toto riadne, dostatočne a rozume odôvodnil. Navrhol zrušiť rozhodnutie odvolacieho
súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

4. Žalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhla dovolanie žalobcu zamietnuť a priznať jej
trovy dovolacieho konania.
5. Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“),
ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov,

ktoré v konaní nastali dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení,
že dovolanie podala včas strana sporu, zastúpená v súlade so zákonom, bez nariadenia dovolacieho
pojednávania, preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.
7. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané 28. augusta 2015 osobne, t. j. pred 1. júlom 2016, za

účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„O.s.p.“), dovolací súd postupoval v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 470 ods. 2 CSP a
procesnú prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle ustanovenia § 236, § 237 a § 239 O.s.p.
8. Podľa § 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak
odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa.

9. Dovolací súd je podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom dovolania i uplatnenými
dovolacími dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v
§ 237 O.s.p. a tiež inými vadami len vtedy, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto
opravného prostriedku.

10. Zákonné ustanovenie § 237 ods. 1 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku
alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo
závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatéhokonania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia
možnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom).

11. Existencia niektorej z vyššie uvedených vád nebola dovolacím súdom v konaní zistená ani
dovolateľom namietaná.
12. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je dovolaním namietaná,
je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných

ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Existencia ani tejto vady nebola
dovolateľom namietaná, ani nevyšla v dovolacom konaní najavo.
13. Dovolateľ namietal, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V ďalšom sa dovolací súd zameral na posúdenie danosti
tohto dovolacieho dôvodu.
14. Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je omyl súdu pri

aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak
súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale
nesprávne ho vyložil.
15. Predmetom konania v danej veci bol návrh na obnovu konania. Sporným bol dôvod prípustnosti
obnovy konania uvedený v ustanovení § 228 ods. 1 písm. e/ O.s.p.

16. Podľa § 228 ods. 1 písm. e/ O.s.p. právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na
obnovu konania ak je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného
orgánu Európskych spoločenstiev.
17. V danej veci žalobca napadol návrhom na obnovu konania právoplatný rozsudok z dôvodu, že súd
neposudzoval daný prípad podľa spotrebiteľského práva, a ktoré je rozporné s rozhodnutiami Súdneho

dvora Európskej únie v zmysle rozhodnutí, uznesenie Súdneho dvora C-76/2010 POHOTOVOSŤ/
Korčkovská, rozsudok Súdneho dvora vo veci C-228/92 Roquette Fréres, rozsudok vo veci C-137/94
Richardson, rozsudok z 21.11.2002 v prípade C-473/00 Cofidis SA, rozsudok z 27.6.2000 v spojených
prípadoch C-240 až C-244/98 Océano Grupo Editorial SA, ako aj na smernicu Rady 93/13/EHS, Chartu
základných práv Európskej únie a Zmluvu o fungovaní Európskej únie. Súd prvej inštancie posúdil návrh

žalobcu na obnovu konania a túto povolil s poukazom na § 228 ods. 1 písm. e/ O.s.p. z dôvodu, že
právoplatný rozsudok vo veci samej sp. zn. 6 C 208/2012 zo dňa 6.12.2013 je v rozpore s rozhodnutím
Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev. Odvolací
súd bol toho názoru, že ustanovenia § 228 ods. 1 písm. e/ O.s.p. by sa malo vykladať reštriktívne. Opiera
sa o konštantnú judikatúru, ktorá zaujala jasný a presvedčivý názor, že použitie tohto ustanovenia je

možné len pri veciach, ktoré s ňou vecne i personálne súvisia. Uvádza, že zo systematických súvislostí
celého § 228 ods. 1 O.s.p. jednoznačne vyplýva, že dôvodom na obnovu konania sú len také dôkazy,
skutočnosti,rozhodnutia,trestnéčiny,čirozsudokEurópskehosúdupreľudsképráva,ktorémajúpriamy,
vecný i personálny súvis s napadnutým rozhodnutím. Niet preto rozumného argumentu, prečo by sa
práve písmeno e/ tohto zákonného ustanovenia malo od tohto systému odkláňať a umožňovať obnovu

konania aj z dôvodov, ktoré nemajú ani s účastníkmi ani s predmetom sporu nič spoločné. Rozpor
vyjadrený v § 228 ods. 1 písm. e/ O.s.p. nemožno chápať abstraktne, ale musí sa prejaviť v konkrétnom
posúdení, t. j. ak je konkrétne posúdenie vnútroštátnym súdom v rozpore s konkrétnym posúdením
Súdnym dvorom EÚ, či iného orgánu EÚ. Poukázal na časový aspekt, keď okresný súd argumentoval
rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ vydanými ešte pred právoplatným skončením pôvodného konania.

Žalobca sa teda nimi mohol brániť už v pôvodnom konaní.
18. V preskúmavanej veci sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožňuje so záverom odvolacieho
súdu a len pre úplnosť upriamuje pozornosť na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.
ÚS 345/2017 zo 16. mája 2017, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že zásadný vplyv na
posudzovanie návrhu na obnovu konania uplatneného podľa § 228 ods. 1 písm. e/ O.s.p. má aj rozsudok

Súdneho dvora C-234/04 zo 16. marca 2006 vo veci Rosmarie Capférer proti Schlang & Schick GmbH,
v ktorom Súdny dvor uviedol, že úniové právo neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby preskúmaval
a rušil právoplatné rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ak sa aj ukáže, že je v rozpore s právom
Európskeho spoločenstva. Týmto rozhodnutím Súdny dvor zdôraznil dôležitosť zásady res iudicata
(jedinouvýnimkou,keďSúdnydvorzakotvilpovinnosťprelomiťtútozásadu, jesituácia,keďvnútroštátny

súd rozhodne vec, ktorá nepatrí do jeho kompetencie ale do kompetencie orgánov Európskej únie).
Obnova konania nemá byť nariadená pre rozpor pôvodného rozhodnutia s akýmkoľvek rozhodnutím
Súdneho dvora. Rozhodnutie Súdneho dvora zakladá dôvod prípustnosti obnovy konania len vtedy, keď
sa týka rovnakej veci ako obnovou napadnuté rozhodnutie alebo ak odlišne, hoci vo veci inej rieši otázku,majúcu na spôsob právneho posúdenia veci v pôvodnom konaní dosah. Návrhom na obnovu konania
sa nemožno domáhať nápravy prípadnej nesprávnosti procesnej povahy. Aj keby sa súd pri vydaní
platobného rozkazu prijateľnosťou dohodnutej zmluvnej podmienky vôbec nezaoberal, alebo keby sa

ňou zaoberal, ale s nesprávnym záverom, nemôže ísť o rozpor s európskou judikatúrou.
19. So zreteľom na vyššie uvedené, keď dovolateľ napadol dovolaním vecne správne uznesenie
odvolacieho súdu, v konaní neboli zistené vady uvedené v § 237 O.s.p. a konanie nie je postihnuté ani
inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.), Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie ako nedôvodné zamietol (§ 448 CSP).

20. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§
451 ods. 3 veta druhá CSP).
21. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.