Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. júl 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/165/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117220769
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2117220769.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudkýň: JUDr.
Ľubica Spálová a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci žalobcu: M. Z., nar. XX.X.XXXX, adresa
K. XXX, zastúpeného advokátom: Mgr. Ing. Marián Galbavý, so sídlom Trnava, Kapitulská 6, IČO: 51
436 108, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2,
IČO: 00 151 866, o vydanie veci, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k.

40C/22/2017-65 zo dňa 4.4.2018 v časti výroku II. o náhrade trov konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. o náhrade trov konania p o t
v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. rozhodol, že žalovaný je povinný vydať
žalobcovi osobné motorové vozidlo kategórie M1, značky Škoda Octavia, bez evidenčného čísla, rok
výroby 2007, VIN: TMBHS61Z28062349, striebornej metalízy, spolu s dvomi kusmi kľúčov, v mieste
úschovy, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom II. rozhodol, že priznáva žalobcovi nárok
na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 97 ods. 1 zák. č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov, § 21 ods. 9 zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, § 123, § 126 ods.
1 a 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ako aj ust. § 137 písm. a) zák. č.
160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a vecne tým, že žalobca sa podanou
žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť vydať osobné motorové vozidlo kategórie M1,

značky Škoda Octavia, bez evidenčného čísla, rok výroby 2007, VIN: TMBHS61Z28062349, striebornej
metalízy, spolu s dvomi kusmi kľúčov, ktoré bolo zaistené Okresným riaditeľstvom Policajného zboru pri
vykonávaní kontroly originality vozidla na kontrolnej stanici STK, EK a kontroly originality so sídlom v
Trnave, ulica Nitrianska 1, pre podozrenie, že vec súvisí so spáchaním trestného činu alebo priestupku
a jej zaistenie je potrebné na zistenie skutkového stavu veci alebo na rozhodnutie orgánu činného
v trestnom konaní, alebo na rozhodnutie orgánu v konaní o priestupku, pričom vozidlo bolo uložené

do úschovy. V trestnom konaní bolo zistené, že v predmetnom motorovom vozidle boli namontované
viaceré časti, ktoré boli pôvodne súčasťou iných, odcudzených motorových vozidiel. V trestnom konaní
si potom nárok na náhradu škody uplatnila aj Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., ktorá poskytla poistné
plnenie poškodeným, ktorým boli odcudzené príslušné motorové vozidlá. Na základe toho OR PZ
v Trnave žalobcu vyzvalo, aby si nárok na vydanie veci uplatnil v civilnom procese. Na základe
vykonaného dokazovania potom dospel súd prvej inštancie k záveru, že podaná žaloba je dôvodná,

keď mal za nesporne preukázané, že žalobca je výlučným vlastníkom motorového vozidla na základe
kúpnej zmluvy, keď išlo o tzv. kúpu z ruky do ruky, keďže súčasne s odovzdaním a prevzatím predmetukúpy bola dojednaná aj splatnosť kúpnej ceny. Žalobca teda preukázal právny dôvod nadobudnutia
vlastníckeho práva k motorovému vozidlu. Rovnako v konaní nebolo sporné, že motorové vozidlo nie
je vo faktickej moci žalobcu, ale žalovaného. Z listín predložených žalobcom ako aj žalovaným mal

súd dostatočne určito individualizovanú vec, o ktorej vydanie žalobca žiadal tak, aby ju nebolo možné
zameniť s inou vecou. Bolo tiež nesporným, že žalovaný resp. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v
Trnave vydal rozhodnutie o uložení veci do úschovy, ČVS:ORP-909/4-VYS--TT-2015 zo dňa 21.9.2017,
ktoré ku dňu rozhodovania súdu nebolo zrušené. Uvedené uznesenie bolo vydané za situácie, kedy si
žalobca uplatňoval vlastnícke právo k osobnému motorovému vozidlu a Allianz - Slovenská poisťovňa,

a. s. uplatňovala nárok na náhradu škody. Z dôvodu nadobudnutých pochybností o práve na vec,
rozhodlo OR PZ o uložení auta do svojej úschovy spolu s dvomi kľúčmi a výzvou odkázalo žalobcu a
Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s. do civilného procesu. Fakticky si však vlastnícke právo na vec po
uznesení o uložení veci do úschovy zo dňa 21.9.2017 uplatnil len žalobca, pričom tak žalobcovi, ako
ani žalovanému a z vykonanej lustrácie na Okresnom súde Trnava ani súdu nie je známe, že by si
Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s. príp. iná osoba uplatňovala vlastnícke, či iné právo k predmetnému

osobnému motorovému vozidlu.

3. Súd uzavrel, že žalobca vhodne zvolil procesný prostriedok na uplatnenie si práva, a to žalobou o
splnenie povinnosti podľa § 137 písm. a) CSP, pretože rozsudok o určení vlastníckeho práva žalobcu na
základe určovacej žaloby podľa § 137 písm. b) CSP, by len určoval vlastníctvo vozidla, avšak neukladal

by povinnosť vydať ho vlastníkovi. Vyriešenie otázky vlastníctva by teda nemuselo viesť aj k vyriešeniu
spornosti celého právneho vzťahu alebo práva, preto by žalobca naliehavý právny záujem na určovacej
žalobe, že je vlastníkom motorového vozidla nepreukázal, čo by bol dôvod na jej zamietnutie. Súd mal
za to, že z ust. § 21 ods. 9 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore vôbec nevyplýva, že jediný
právny prostriedok, ktorým si oprávnená osoba pre účely vydania zaistenej veci podľa § 21 ods. 1 cit.

zák. môže uplatniť svoje právo, je práve žaloba o určenie vlastníckeho práva, preto nemožno vyvodiť,
že vlastnícke právo si oprávnená osoba musí uplatňovať výlučne žalobou o určenie, že je vlastníkom
zaistenej veci. Žalobca si v danom prípade správne zvolil žalobu o vydanie veci, keď na určovacej
žalobe, že je vlastníkom motorového vozidla, by nemal naliehavý právny záujem, a teda by nemohol byť
v takom konaní úspešný, zároveň nie je zrejmé, voči komu by mala určovacia žaloba v takom prípade

smerovať, keď súdu v čase rozhodovania nebolo preukázané, že by si nárok k vozidlu uplatňoval iný
subjekt. Jezrejmé,žemotorovévozidloniejepotrebnénaďalšietrestnékonanie,neprichádzadoúvahy
jeho prepadnutie, alebo zhabanie, preto súd došiel k záveru, že ak žalobca je vlastníkom osobného
motorového vozidla, ktoré nemá vo svojej dispozícii, pričom toto vozidlo je vo faktickej moci žalovaného,
zadržuje žalovaný predmetné motorové vozidlo neoprávnene, keď nepreukázal, že by si k predmetu

úschovy uplatnil vlastnícke právo aj iný subjekt ako žalobca, preto vzhľadom na to, že predmet vydania
bol v žalobnom návrhu v spojení s listinnými dôkazmi dostatočne identifikovaný, rozhodol súd o uložení
povinnosti žalovanému plniť vydaním hnuteľnej veci žalobcovi v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

4.Rozhodnutieotrováchkonaniasúdodôvodnilspoukazomnaust. §255ods.1CSP ažalobcovi,ktorý

mal vo veci plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. K návrhu žalovaného,
aby z dôvodov hodných osobitného zreteľa nárok žalobcovi na náhradu trov konania nepriznal súd
uviedol, že prihliadol na okolnosti danej veci, ako aj na pomery na obidvoch stranách, tiež prihliadol na
okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku žalobcom a došiel k záveru, že tu dôvody hodné
osobitného zreteľa k nepriznaniu nároku plne úspešnému žalobcovi nie sú naplnené. Poukázal na to,

že ust. § 257 CSP má slúžiť k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil
svoje porušené alebo ohrozené právo, alebo právom chránený záujem, získal náhradu trov, ktoré v
konaní dôvodne vynaložil. Z okolností súvisiacich so stavom pred začatím sporu vyplývalo, že žalobca si
ako jediný subjekt uplatnil nárok na vydanie motorového vozidla voči OR PZ Trnava z titulu vlastníctva,
zatiaľ čo Allianz Slovenská poisťovňa, a.s. si v prípravnom konaní uplatňovala nárok na náhradu škody

voči páchateľovi, teda voči osobe, ktorá bude obžalovaná a súdom odsúdená za spáchanie trestného
činu, v dôsledku ktorého vznikla jej poistencovi poistná udalosť a poisťovňa plnila poistné plnenie pri
likvidácii poistnej udalosti tak, ako jej to vyplýva zo zákona. Predmetom tohto konania nebolo skúmanie
zákonnosti rozhodnutia OR PZ Trnava, ale vydanie veci oprávnenému vlastníkovi po tom, čo zaistené
vozidlo nebolo potrebné na ďalšie trestné konanie a do úvahy neprichádzalo prepadnutie alebo zhabanie

veci v prospech štátu. Súd v rámci zákonom povolenej úvahy tak došiel k záveru, že tu nie sú dôvody
hodné osobitného zreteľa na nepriznanie nároku žalobcovi, keď žalovaný má znášať neúspech v
civilnom spore v podobe náhrady trov konania žalobcu pre svoje pochybnosti, pre ktoré zaistenú vec
nevydal vlastníkovi, a to ani v priebehu súdneho konania, keď nevedel preukázať, ani po uplynutí 60dňovej lehoty v zmysle § 21 ods. 9 zákona o Policajnom zbore, ktorá iná osoba si uplatnila právo na ním
zaistenú a následne do úschovy uloženú vec na súde.

5. Proti tomuto rozsudku výlučne v rozsahu jeho výroku II. o náhrade trov konania, podal odvolanie
žalovaný, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v časti výroku II. zrušil a vec
vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ako odvolacie dôvody uviedol,
že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, t. j. ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

Dôvodil, že žalobca sa podanou žalobou domáhal vydania predmetného motorového vozidla spolu s
dvoma kusmi kľúčov, pričom vo svojej žalobe poukazoval na skutočnosť, že dňa 12.12.2014 kúpil vo
Viedni motorové vozidlo, ktoré bolo dňa 12.2.2015 odovzdané na kontrolnej stanici STK, EK a kontroly
originality v Trnave, za účelom vykonania kontroly originality, pričom vzniklo podozrenie z manipulácie s
VINčíslomosobnéhomotorovéhovozidla,nazákladečohobolovozidlozaistenéOkresnýmriaditeľskom
Policajného zboru v Trnave a uznesením OR PZ v Trnave ČVS: ORP-909/4-VYS-TT-2015 zo dňa

21.9.2017 bolo vozidlo uložené do úschovy, a nakoľko si na vozidlo uplatnila nárok aj Allianz - Slovenská
poisťovňa, a.s. žalobca bol výzvou zo dňa 21.9.2017 vyzvaný, aby si nárok na vydanie veci uplatnil v
civilnomprocesevlehote30dníoddoručeniavýzvy,vopačnomprípadebudemotorovévozidlopredané.
Žalovaný uviedol, že so závermi súdu prvej inštancie (v bodoch 25. a 26. odôvodnenia rozsudku) sa
nestotožňuje, a to najmä z hľadiska rozdielneho dopadu súdneho konania začatého na základe žaloby o

určenie vlastníckeho práva a súdneho konania na základe žaloby o vydanie veci. V tejto právnej veci je
pre žalovaného na ujmu, ak bol prvoinštančným súdom zaviazaný na náhradu trov konania pre žalobcu,
ak orgán v pôsobnosti Ministerstva vnútra SR pri uložení osobného motorového vozidla žalobcu do
úschovy postupoval v súlade so zákonom. Žalovaný sa nestotožňuje s názorom súdu, podľa ktorého
by určovacou žalobou nedošlo k vyriešeniu spornosti celého právneho vzťahu, alebo práva. Poukázal

pritom na znenie ust. § 94 ods. 1 a § 97 zák. č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok, a uviedol, že vyriešením
vlastníckeho práva k osobnému motorovému vozidlu, by bola odstránená pochybnosť o vlastníctve
vozidla, na základe čoho by bolo osobné motorové vozidlo v súlade so zákonom vrátené žalobcovi.
Tým by došlo k vyriešeniu spornosti celého právneho vzťahu, alebo práva, nakoľko v zmysle zákona
by orgánu v pôsobnosti Ministerstva vnútra SR neostávala iná zákonná možnosť, len osobné motorové

vozidlo vydať. Až v tom prípade, ak by ho nevydal, dopustil by sa konania, ktoré by oprávňovalo žalobcu
podať žalobu o vydanie veci. Žalovaný počas konania poukazoval na skutočnosť, že OR PZ Trnava
postupovalo v súlade so zákonom, (zák. č. 171/1993 Z. z. a zák. č. 301/2005 Z. z.), a to tak pri zaistení,
prevzatí, ako aj v prípade, keď zaistenú vec, teda osobné motorové vozidlo nevydalo žalobcovi, nakoľko
vznikli pochybnosti o tom, či patrí žalobcovi. Ak vzniknú dôvodné pochybnosti o práve na vec, nemôže

ich v trestnom konaní odstraňovať orgán činný v trestnom konaní. O spornom práve na vec rozhoduje
výlučne súd v civilnom konaní, pričom úlohou orgánov činných v trestnom konaní je zabrániť nakladaniu
s vecou až do objasnenia práva na ňu. V takom prípade sa vec ponechá aj naďalej v úschove a osoby,
ktorésinaňurobianároksaupozornia,abysihouplatnilivcivilnomprocese.PretopostupORPZTrnava
nemožno označiť ako neoprávnený zásah do vlastníckeho práva žalobcu, resp. ako zadržiavanie veci

v rozpore s platným právom. Až v prípade, ak by súd v civilnom procese právoplatne určil za výlučného
vlastníkamotorovéhovozidlažalobcuaORPZTrnavabynapriektomuodmietlomotorovévozidlovydať,
prichádzala by do úvahy ochrana vlastníckeho práva v zmysle § 126 OZ. Vo vzťahu k žalovanému si súd
otázku vlastníckeho práva nemohol vyriešiť ako predbežnú, nakoľko žalovaný nie je a ani nikdy netvrdil,
že je vlastníkom predmetného motorového vozidla, ani si vlastnícke právo k predmetnému motorovému

vozidlu neuplatňuje. Žalovaný teda nie je a ani nemôže byť subjektom, ktorý by mohol byť v tejto veci
zaviazaný na náhradu trov konania voči žalobcovi, nakoľko vznik týchto trov nespôsobil. Zároveň výrok
rozhodnutia súdu o vydaní osobného motorového vozidla žalobcovi nerieši otázku vlastníckeho práva,
skutočností a dôvodov, pre ktoré bolo osobné motorové vozidlo uložené do úschovy. V prípade, ak by sa
žalobcadomáhalurčeniavlastníckehoprávaurčovacoužalobou,žalovanémubynevzniklináklady,ktoré

budú spojené s úhradou trov konania. Žalovaný v konaní namietal, že ak sa súd nestotožní s tvrdením
žalovaného a uloží mu povinnosť vydať zaistenú vec, žiadal, aby o trovách konania bolo rozhodnuté
v súlade s § 257 CSP a žalobcovi nebola priznaná náhrada trov konania, nakoľko žalovaný nemôže
svojim konaním ovplyvniť skutočnosť, či žalobcovi bude, alebo nebude vydané predmetné zaistené
vozidlo a následný postup žalovaného v konaní súvisiaci s vydaním predmetného vozidla je závislý na

rozhodnutí súdu bez toho, aby žalovaný mohol svojím konaním ovplyvniť výsledok konania. Žalovaný
zastáva názor, že ho nie je možné sankcionovať za bránenie porušenia práva v súvislosti s osobným
motorovým vozidlom žalobcu vo forme náhrady trov konania, nakoľko konanie orgánu v pôsobnosti
žalovaného bolo v súlade, na základe a v medziach určených zákonom.6. Žalobca odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalovaného podal prostredníctvom svojho
právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom

výroku II. potvrdil a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Dôvodil, že pokiaľ
žalovaný nesúhlasil s právnym posúdením súdu prvej inštancie vo vzťahu k vhodnosti zvoleného typu
žaloby, mal možnosť podať odvolanie aj voči výroku vo veci samej, čo však nespravil. Žalovaný v zmysle
podaného odvolania aj naďalej zotrváva na názore prezentovanom v konaní pred súdom prvej inštancie,
podľa ktorého mal žalobca uplatňovať svoj nárok určovacou žalobou. Žalobca sa stotožňuje v otázke

vhodnosti zvoleného typu žaloby s názorom súdu prvej inštancie, prečo neprichádza do úvahy podanie
určovacej žaloby. Pokiaľ by mal žalobca postupovať tak, ako uvádza žalovaný, musel by podať na súde
žalobu o určenie vlastníckeho práva, pričom pasívne legitimovaným subjektom by v tom prípade mal
byť subjekt, ktorý si na osobné motorové vozidlo robí vlastnícky nárok, avšak takýto subjekt neexistuje.
Spoločnosť Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. postupovala v súlade so zákonom, keď svojím podaním
prejavila vôľu uplatniť si nárok na náhradu škody v postavení poistiteľa, ktorý na ňu zo zákona prešiel

poskytnutím poistného plnenia. Z toho však nevyplýva, že by si spol. Allianz - Slovenská poisťovňa
a.s., uplatnila vlastnícke právo k predmetnému osobnému motorovému vozidlu. Spoločnosti Allianz -
Slovenská poisťovňa, a.s. chýba akýkoľvek titul, na základe ktorého by si mohla uplatniť vlastnícke právo
k predmetnému osobnému motorovému vozidlu, nakoľko poskytnutím poistného plnenia neprechádza
na poisťovateľa vlastnícke právo, ale len právo na náhradu škody. Avšak fakticky si vlastnícke právo na

vec po uznesení o uložení veci do úschovy uplatnil len žalobca. Žalobca teda nemal inú možnosť, než
podať voči žalovanému reivindikačnú žalobu. Žaloba na plnenie, pokiaľ jej podanie prichádza do úvahy,
predchádza určovacej žalobe. Neexistuje žiaden subjekt, ktorého by žalobca mohol žalovať o vydanie
veci, alebo určenie vlastníckeho práva tak, ako uvádza žalobca. Pokiaľ by mal žalobca postupovať tak,
ako naznačuje žalovaný, nikdy by sa nedomohol ochrany svojho vlastníckeho práva, pretože žaloba

o určenie vlastníckeho práva by musela byť zamietnutá z dôvodov nedostatku naliehavého právneho
záujmu, resp. z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Žalobca preto zvolil správny procesný
nástroj, pričom boli splnené všetky podmienky potrebné pre úspech v spore. V prejednávanej veci
neprišlo k odstráneniu pochybnosti o tom, kto je vlastníkom veci. Žalovaný voči výroku vo veci samej
odvolanie nepodal. Súd však ako predbežnú otázku posúdil existenciu vlastníckeho práva žalobcu, ktorú

považoval za riadne preukázanú, najmä listinnými dôkazmi. Žalobca sa podanou žalobou domáha voči
žalovanému vydania veci. Posúdenie skutočností, pre ktoré vozidlo bolo uložené do úschovy výrok súdu
ani riešiť nemôže. Otázka vlastníckeho práva bola posúdená ako predbežná otázka a skutočnosti a
dôvody týkajúce sa úschovy vozidla boli súdom zohľadnené v odôvodnení napadnutého rozsudku. Z
neho je zrejmé, že spol. Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. si nikdy na predmetné motorové vozidlo

nerobila vlastnícke nároky. To je práve tá podstatná skutočnosť týkajúca sa úschovy vozidla, ktorá bola
veľmi správne súdom prvej inštancie vyhodnotená v rámci posudzovania možnej aplikácie ust. § 257
CSP. Podľa žalobcu postup žalovaného nebol závislý na rozhodnutí súdu, práve naopak, žalovaný
mal možnosť predmetné osobné motorové vozidlo vydať aj dobrovoľne, nakoľko neexistuje žiaden
iný subjekt, ktorý by mohol a mal žalobca žalovať. Preto neexistuje ani iné možné súdne konanie,

v ktorom by mohlo byť vydané iné rozhodnutie, ktoré žalovaný označuje ako rozhodnutie spôsobilé
ovplyvniť jeho ďalší postup. Zároveň žalovaný osobné motorové vozidlo nevydal ani po predbežnom
právnom posúdení veci po prvom pojednávaní vo veci samej, čakal na rozhodnutie súdu a napokon sa v
merite veci ani neodvolal, čo znamená, že žalovanému napokon pre účely vydania motorového vozidla
postačuje aj rozhodnutie o vydaní veci a nepotrebuje rozhodnutie o určení vlastníckeho práva. Žalobca

za súčasného stavu nemôže znášať riziko nepriznania trov konania v situácii, keď nemá inú možnosť,
než uplatniť si nárok na vydanie veci jedine voči žalovanému, ktorý je ústredným orgánom štátnej správy,
pri ktorom nemôže existovať dôvod hodný osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania.
Vo veci nie sú dané žiadne osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery účastníkov konania, ktoré by
odôvodňovali aplikáciu § 257 CSP. Súd správne prihliadol na okolnosti iniciovania súdneho sporu a

pomery na oboch stranách. Jednou z ťažiskových okolností bolo aj posúdenie dôvodu uloženia vozidla
do úschovy, t. j. nesprávne vyhodnotenie postoja spol. Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. Žalobcovi
nemôžu byť ani na ujmu pochybnosti žalovaného, pre ktoré zaistenú vec nevydal vlastníkovi, pričom
žalovaný ani počas priebehu konania nepreukázal, ktorá iná osoba si uplatnila právo na ním zaistenú a
následnedoúschovyuloženúvec.Žalobcabolnútenývynaložiťfinančnéprostriedkynabráneniesvojich

práv v podobe súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia. Z neskoršieho správania žalovaného
(nepodanie odvolania vo veci) je zrejmé, že žalovaný potom, ako uložil zaistenú vec do úschovy, len
potreboval „nejaké“ rozhodnutie súdu, na základe ktorého by zaistenú vec vydal. V konečnom dôsledku
teda žalovanému absolútne nezáležalo na tom, či mala byť uplatnená reivindikačná alebo určovaciažaloba, keďže sa voči meritu veci neodvolal. Za týchto okolností mohol žalovaný zostať v konaní pasívny,
alebo nárok mohol uznať a znížil by tak trovy právneho zastúpenia minimálne o jeden úkon. Naproti tomu
vynakladal úsilie na presvedčenie súdu, že žalobca mal žalovať iný subjekt a následne navrhol aplikáciu

§ 257 CSP. Doposiaľ však žalovaný neuviedol, aký subjekt mal byť žalovaný. Žalobca tak považuje
rozhodnutiesúduzasprávne.Aplikácia§257CSPsprihliadnutímnavšetkyokolnostipreukázanépočas
konania je absolútne vylúčená a žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu
správne a v súlade so zákonom.

7. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťal (§ 357 písm. m/ CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a

§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania(§385ods.1CSPacontrario)apooboznámenísasobsahomspisovéhomateriáludospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto je potrebné napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdiť.

9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom rozsah podaného odvolania, žalovaným

uplatnenú odvolaciu argumentáciu a odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia bolo posúdiť, či súd
prvej inštancie dospel k správnym skutkovým a právnym záverom odôvodňujúcim priznanie žalobcovi
nárokunanáhradutrovkonaniavplnomrozsahustým,žedôvodnaaplikáciuust.§257CSPniejedaný.

10. Pretože odvolací súd preberá v napadnutej časti súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ

ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku na náhradu trov
konania, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver v tejto časti konania, pričom sa v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP
odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v
relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací

súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej
inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:
11. Podstatou odvolania žalovaného voči výroku rozsudku súdu o priznaní žalobcovi nároku na náhradu
trov konania v celom rozsahu bola skutočnosť, že žalovaný mal za to, že v predmetnej právnej veci bol

daný dôvod na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, v zmysle ktorého, súd výnimočne neprizná náhradu
trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Podľa žalovaného potom dôvody hodné
osobitného zreteľa v danom prípade spočívali v tom, že príslušné OR PZ Trnava postupovalo pri zaistení
a prevzatí veci, ako aj v prípade, keď zaistenú vec nevydalo žalobcovi v súlade so zákonom, nakoľko
v trestnom konaní vznikli pochybnosti o tom, či zaistené motorové vozidlo patrí žalobcovi. Mal za

to, že žalobca mal správne podať nie reivindikačnú ale určovaciu žalobu, na základe čoho by bola
odstránená pochybnosť o vlastníctve predmetného vozidla, vozidlo by bolo následne vrátené žalobcovi.
Ak by žalobca podal správnu žalobu, žalovanému by nikdy nevznikli náklady spojené s úhradou trov
konania.Žalovanýpritomnikdynetvrdil,žejevlastníkompredmetnéhomotorovéhovozidla,anisiknemu
vlastnícke právo neuplatňuje. Žalovaný nemohol v žiadnom prípade ovplyvniť skutočnosť, či žalobcovi

budealebonebudevydanémotorovévozidloanáslednýpostupžalovanéhovkonanísúvisiacisvydaním
predmetného motorového vozidla bol závislý na rozhodnutí súdu bez toho, aby žalovaný mohol ovplyvniť
výsledok konania, preto žalovaného nemožno sankcionovať za bránenie porušenia práva v súvislosti
s osobným motorovým vozidlom žalobcu vo forme náhrady trov konania, nakoľko jeho konanie bolo v
súlade so zákonom.

12. Podľa § 97 ods. 1 veta prvá až tretia zák. č.301/2005 Z. z. Trestného poriadku, ak vec, ktorá bola
podľa § 89 vydaná, podľa § 91 odňatá alebo podľa § 92 prevzatá, na ďalšie konanie nie je potrebná
a ak neprichádza do úvahy jej prepadnutie alebo zhabanie, vec sa vráti tomu, kto ju vydal, komu bolaodňatá alebo u koho bola zaistená podľa osobitného zákona. Ak si na ňu uplatňuje právo iná osoba,
vydá sa vlastníkovi veci alebo jej oprávnenému držiteľovi, ktorého právo na vec je nepochybné. Pri
pochybnostiach sa vec ponechá v úschove podľa § 94 a osoba, ktorá si na vec robí nárok, sa upozorní,

aby ho uplatnila v civilnom procese.

13. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

14. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

15. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 a
2 CSP), ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP).
Zásada úspechu vo veci, ktorá je aj zásadou zodpovednosti za výsledok sporu, charakteristická pre
sporové konanie sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane

trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli, pričom v zásade musí ísť o trovy, ktoré sú preukázané,
odôvodnené, účelne vynaložené a ktoré vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením
práva. Procesný úspech vo veci sa skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného
nároku. V prípade vyhovenia žalobe žalobcu v celom rozsahu, ako to bolo aj v predmetnej právnej veci,
je jednoznačne daný plný úspech vo veci žalobcu.

16. Každá strana znáša trovy spojené s jej účasťou v spore, kým nie je spor skončený (§ 252 CSP).
Ak je rozhodnutím súdu vyslovené, ktorá strana je v práve, nadobudne táto strana nárok na náhradu
trov konania, ktoré na dosiahnutie tohto rozhodnutia vynaložila. Právnym dôvodom tohto nároku je to,
že strany, ktoré viedli spor, konajú „na vlastné nebezpečenstvo“ a nesú tak zodpovednosť za výsledok

sporu. Náhrada trov konania je nerozlučne spojená so sporovým konaním a vyplýva z jeho povahy,
keď strany sporu stoja proti sebe a je namieste, aby strana, ktorá v spore so svojim nárokom zvíťazila,
dostala ňou vynaložené trovy nahradené od protistrany. Úspech vo veci, ktorá je predmetom sporu, je
teda okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov. Porazenej strane vzniká povinnosť nahradiť trovy
konania víťaznej strane.

17. Istou výnimkou v tomto smere je ustanovenie § 257 CSP, podľa ktorého súd výnimočne neprizná
náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Vtedy súd nemusí zaviazať
neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik
trov svojim zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Nakoľko použitie ust. § 257 CSP negatívne

dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, musí aplikácia tohto
ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočný charakter.

18. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne
splnenie dvoch podmienok, a to 1. dôvody hodné osobitného zreteľa a 2. výnimočné okolnosti, ktoré

pojmy však bližšie nešpecifikuje, ich výklad ponecháva na súdnu prax. Ust. § 257 CSP však nemožno
považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť jeho aplikácie, ale ide o ustanovenie,
podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne
prihliadnuť. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania

alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto
konaniaalebotejtoprocesnejsituácie.Súdpriaplikáciitohtoustanoveniaskúmaajdôvody,ktoréžalobcu
viedli k podaniu žaloby, postoj strán v konaní, plnenie si ich procesných povinností. Ust. § 257 CSP
teda slúži na to, aby bolo možné postihnúť situácie, kedy je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil
svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, dostal náhradu trov, ktoré pri

tejto činnosti účelne vynaložil. Ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda na
dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok.

19. Odvolací súd po zohľadnení uvedených východísk dospel k záveru, že v danej veci aplikovať ust. §
257 CSP dôvodné nebolo, pretože neboli dané výnimočné okolnosti veci, ani dôvody hodné osobitného

zreteľa.

20. Z obsahu spisu je zrejmé, že podanou žalobou sa žalobca domáhal od žalovaného vydania veci -
motorového vozidla s kľúčmi, ktorá mu bola zaistená pre podozrenie, že súvisí so spáchaním trestnéhočinu, pričom následne bola vec uložená do úschovy OR PZ v Trnave a žalobca bol vyzvaný, aby si
nárok na vec uplatnil v civilnom procese, nakoľko si nárok na vec uplatnila aj spol. Allianz - Slovenská
poisťovňa, a.s., teda existovala dôvodná pochybnosť o tom, kto je vlastníkom danej veci. Odvolací

súd však rovnako ako súd prvej inštancie má za to, že skutočnosť, že spol. Allianz - Slovenská
poisťovňa, a.s. si v trestnom konaní uplatnila nárok na náhradu škody z dôvodu poskytnutého poistného
plnenia, nezakladal dôvod na postup orgánu činného v trestnom konaní podľa § 97 ods. 1 veta tretia
Trestného poriadku, nakoľko spol. Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. si neuplatňovala vlastnícke právo
k predmetnej veci, ale len svoj regresný nárok v súvislosti s poskytnutým poistným plnením. Žalovaný

pritom neuviedol, kto iný, ďalší si mal v trestnom konaní uplatňovať vlastnícke právo k predmetnej
veci. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, podanie žaloby o určenie vlastnícke práva je možné
len v prípade, ak existuje ďalší subjekt, ktorý tvrdí, že je vlastníkom danej veci. Takýto subjekt však
žalovaným tvrdený nebol, preto žalobca ani nemal proti komu žalobu o určenie vlastníckeho práva podať
a skutočne za týchto okolností prichádzala do úvahy iba žaloba o vydanie veci, a to voči subjektu, ktorý
vec neprávom zadržuje.

21. V zmysle ust. § 97 Trestného poriadku (ďalej len „TP“) sa vec sa vráti tomu, kto ju vydal, komu
bola odňatá alebo u koho bola zaistená podľa osobitných predpisov. V takomto prípade orgán činný v
trestnom konaní alebo súd, ktorý vec vracia, preskúma otázku vlastníckeho práva k veci. Za právo na
vec však nemožno považovať uplatnenie nároku na náhradu škody podľa § 46 ods. 3 TP. Pochybnosti o

práve na vec môžu nastať v prípade, ak si na vec uplatňujú právo napríklad viaceré osoby. K právu inej
osoby na vec môže súd v konaní podľa § 97 ods. 1 TP prihliadať len vtedy, keď právo na vec uplatňuje
iná osoba. Ak to tak nie je, vráti súd vec tomu, kto ju vydal alebo komu bola odňatá bez toho, aby skúmal
otázku, či táto osoba je vlastníkom veci. Rozhodnutím podľa prvej vety § 97 ods. 1 TP sa nerieši otázka
vlastníckeho práva na vec, ktorá je predmetom rozhodnutia. Aj po tomto rozhodnutí má iná osoba právo

domáhať sa vydania veci v konaní o občianskoprávnych veciach (rovnako R 2/1970, alebo
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 31.3.1994 sp. zn. 8Tz 19/93).

22. Je teda zrejmé, že uplatnenie nároku na náhradu škody podľa § 46 ods. 3 TP nemožno považovať
za uplatnenie práva na vec v zmysle § 97 ods. 1 veta druhá TP. Pokiaľ si teda v trestnom konaní reálne

neuplatnila vlastnícke právo (resp. nárok na vydanie predmetnej veci) iná osoba okrem žalobcu, nebol
v danom prípade dôvod na postup orgánov činných v trestnom konaní podľa § 97 ods. 1 veta tretia TP
a tieto mali naopak postupovať v zmysle vety prvej tohto ustanovenia, t. j. vydať vec tomu, komu bola
odňatá,t.j.žalobcovi.Pokiaľtakneurobili,žalobcovinezostávaloničiné,lenpodaťpredmetnúžalobu.Za
týchto okolností nie je vôbec nespravodlivé, aby žalovaný znášal následky svojho nesprávneho postupu,

v podobe uloženia mu povinnosti nahradiť trovy konania žalobcovi spojené s jeho účelným uplatňovaním
a bránením práva. Žalobca v danom prípade nemal voči komu podať žalobu na určenie vlastníckeho
práva, žalovaný ani neuvádzal žiaden, podľa neho do úvahy prichádzajúci pasívne legitimovaný subjekt.
Navyše sa žalovaný ani voči rozsudku súdu ukladajúcemu mu vydať predmetnú vec neodvolal, teda s
rozhodnutím súdu vo veci samej súhlasí. Obrana žalovaného, že jeho orgán iba postupoval v súlade

so zákonom preto neobstojí, pretože postup OR PZ Trnava, ktorým vyzval žalobcu na podanie civilnej
žaloby bol v danom prípade nesprávny, pretože ak si na vec nerobila právo iná osoba (a to nárok spol.
Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. na náhradu škody nie je), bol povinný vec vydať žalobcovi. Pokiaľ by
takto postupoval, nemuselo vôbec dôjsť k civilnému sporu a k vzniku trov žalobcu. Žalobca tiež správne
poukázal na to, že žalovaný mohol svoj postoj zmeniť kedykoľvek v priebehu celého súdneho konania

a tým minimalizovať výšku vzniknutých trov konania, čo však žalovaný neurobil a do samého konca
konania zotrval na svojom stanovisku.

23. Odvolací súd potom nezistil ani iné dôvody hodné osobitného zreteľa, či výnimočné okolnosti
prípadu, ktoré by odôvodňovali nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalobcovi a ktoré by

boli dané špecifickosťou predmetu konania, procesnou situáciou, či sociálnou situáciou niektorej z
procesných strán.

24. S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, súd prvej inštancie na rozhodnutie o nároku žalobcu
na náhradu trov konania proti v konaní neúspešnému žalovanému aplikoval správne ust. § 255 ods.

1 CSP a nárok na náhradu trov konania mu správne priznal v plnom rozsahu, preto odvolací súd v
súlade s ustanovením § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom výroku II. o náhrade trov konania ako vecne správny potvrdil.25. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol
odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému
žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov

odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

26. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).