Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. marec 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/144/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7813211547
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7813211547.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr.
Andrey Galdunovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobcu R. R., K.. XX. XX. XXXX, bytom P., S.
XXXX, právne zastúpený JUDr. Františkom Hadušovským, advokátom so sídlom v Rožňave, Akademika
Hronca 3, proti žalovaným 1/ F. U., K.. XX. XX. XXXX, bytom X., Z. XXX, 2/ K. U., K.. XX. XX. XXXX,
bytom X., Z. XXX, obaja právne zastúpení JUDr. Pavlom Kontrom, advokátom so sídlom v Rožňave,

Čučmianska dlhá 21, o zaplatenie 4.513,14 eur, o odvolaniach žalobcu a žalovaného v 1. rade proti
rozsudku č.k. 9C/12/2014-71 z 27.10.2015 Okresného súdu Rožňava

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v napadnutej časti výroku rozsudku, ktorým súd zaviazal žalovaného v 1. rade
zaplatiť žalobcovi 780,73 eur a žalobu o zaplatenie 2383,01 eur zamietol a v rozsahu zrušenia vracia
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Rožňava rozsudkom č.k. 9C/12/2014-71 z 27.10.2015 zaviazal žalovaného v 1. rade
zaplatiť žalobcovi 780,73 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, žalobu o zaplatenie 2.383,01 eur
zamietol, žalobu voči žalovanej v 2. rade zamietol, konanie o zaplatenie 1.350,- eur zastavil a vyslovil,
že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia 4.513,14 eur z titulu vydania
bezdôvodného obohatenia a náhrady trov konania od žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne

z dôvodu, že požičal žalovanému v 1. rade sumu 15.000,- eur, ktoré finančné prostriedky si zadovážil
prostredníctvom úveru z banky. Pred uzavretím zmluvy o úvere mu žalovaný v 1. rade povedal, že mu
bude uhrádzať úverové splátky ním zaplatené a celý dlh vráti v plnom rozsahu spolu s poplatkami a
úrokmi vyplývajúcimi z úveru v termíne dvoch mesiacov. Žalovaný v 1. rade zaplatil žalobcovi dve splátky
úveru a následne platiť prestal, preto v pôvodne dohodnutej lehote dvoch mesiacov nezaplatil žalobcovi
dlh a náklady úveru. Následne sa účastníci dohodli, že žalovaný v 1. rade zaplatí žalobcovi dlh aj s

poplatkami a úrokmi z úveru na jar 2010 s tým, že konkrétny termín plnenia nebol dohodnutý. Žalovaný
v 1. rade svoj dlh v časti 15.000,- eur splnil v splátkach do 5.9.2011, a to spoločne so žalovanou v 2.
rade, o čom svedčí čestné prehlásenie žalovanej v 2. rade zo dňa 11.10.2010, ktoré žalobca považoval
za pristúpenie k záväzku. Žalobca ďalej uviedol, že dňa 5.9.2011 splatil úver voči peňažnému ústavu a
následne vyzýval žalovaného na zaplatenie nákladov úveru v sume 2.906,- eur, ktorú sumu mu žalovaný
v 1. rade neuhradil. 7.9.2013 písomne vyzval žalovaných v 1. a 2. rade na splnenie dlhu vo výške

4.513,14 eur, ktorú neuhradili.
Súd prvej inštancie zohľadnil aj stanovisko žalovaných v 1. a 2. rade, ktorí so žalobou nesúhlasili.
Žalovaný v 1. rade potvrdil, že si od žalobcu požičal sumu 15.000,- eur, ktorú sumu mu vrátil a nad jej
rámec vrátil ešte sumu 1.350,- eur, na ktorú podľa názoru žalovaného v 1. rade žalobca nemal právny
nárok, avšak žalovaný v 1. rade nepožaduje vrátenie tejto sumy. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že sa
dohodli na úhrade nákladov vzniknutých v súvislosti s čerpaním úveru a povinnosti žalobcu voči banke

ho nemôžu zaťažovať. Žalovaná v 2. rade poukázala na to, že čestné prehlásenie zo dňa 11.10.2010
nemožno považovať za pristúpenie k záväzku, jedná sa iba o potvrdenie osvedčujúce úhradu častipohľadávky a prevzatie finančnej sumy veriteľom. Žalovaná v 2. rade preto vzniesla námietku svojej
pasívnej vecnej legitimácie v spore a navrhla voči nej žalobu zamietnuť.
Súd prvej inštancie citoval ust. § 657 O.z. a § 51 O.z. a uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo

preukázané, že účastníci konania v septembri 2009 uzavreli ústnu zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej
bolo požičanie 15.000,- Eur. Súčasne uzavreli aj ústnu zmluvu v zmysle § 51 Občianskeho zákonníka,
predmetom ktorej bola úhrada nákladov úveru žalovaným v 1. rade žalobcovi vzhľadom na to, že suma
15.000,- Eur pochádzala z úveru čerpaného žalobcom od peňažného ústavu na podnet žalovaného.
Žalovaný v 1. rade vo svojej výpovedi na pojednávaní potvrdil, že on sám požiadal žalobcu, aby čerpal

úver z peňažného ústavu za tým účelom, aby z tohto úveru jemu mohol žalobca poskytnúť finančné
prostriedky. Žalovaný ďalej potvrdil, že prvotná dohoda medzi žalobcom a žalovaným bola taká, že celú
požičanú sumu žalovaný uhradí žalobcovi do dvoch mesiacov s tým, že zaplatí žalobcovi ešte ďalších
1.000,- Eur, pretože si myslel, že táto suma stačí na úhradu úrokov a poplatkov, ktoré vznikli za obdobie
dvoch mesiacov trvania úverového vzťahu medzi žalobcom a peňažným ústavom v súvislosti s čerpaním
úveru. Z tohto vyjadrenia žalovaného vyplýva, že žalovaný uzavrel so žalobcom dohodu o úhrade

nákladov úveru ako aj z toho, že žalovaný potom, ako žalobcovi zaplatil istinu úveru - sumu 15.000,-
Eur, zaplatil mu ďalších 1.350,- Eur, ktoré nežiadal od žalobcu vrátiť, hoci v priebehu konania tvrdil, že
na zaplatenie sumy 1.350,- Eur žalobca nemal právny nárok.
Prvoinštančný súd konštatoval, že žalovaný v dohodnutom dvojmesačnom termíne požičanú sumu
žalobcovi nevrátil, čo bolo dôvodom toho, že náklady úveru sa zvýšili a zvyšovali sa až do splatenia

celého úveru žalobcom, až do 05. 09. 2011. Z prehľadu čerpania a splácania úveru ako aj z
potvrdenia od peňažného ústavu o nákladoch úveru vyplýva, že náklady úveru činili 4.513,74 Eur,
ktorá suma pozostávala z úrokov v sume 3.724,36 Eur, poplatku za správu úveru v sume 61,75 Eur,
spracovateľského poplatku v sume 189,17 Eur, poplatku za predčasné splatenie úveru v sume 537,86
Eur. Istina úveru činila 15.000,- Eur.

Z odôvodnenia ďalej vyplýva, že žalovaný zaplatil žalobcovi okrem istiny úveru v sume 15.000,- Eur aj
ďalších 1.350,- Eur, ohľadom ktorej sumy žalobca žalobu vzal späť a so späťvzatím žaloby žalovaný
súhlasil, preto súd konanie o zaplatenie 1.350,- Eur v zmysle § 96 ods. 1, 2 O.s.p. zastavil. Po späťvzatí
žaloby o sumu 1.350,- Eur, suma neuhradených nákladov úveru činí 3.163,74 Eur.
Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovanými ohľadom celého žalobcom uplatneného

nároku, súd prvej inštancie skúmal dôvodnosť tejto námietky. Žaloba bola podaná dňa 07. 11. 2013 na
súde. V danom prípade nárok uplatnený žalobcom súd právne kvalifikoval ako právo na plnenie zo
zmluvy - dohody uzavretej medzi účastníkmi konania a preto pre daný prípad bolo potrebné vychádzať
z trojročnej premlčacej lehoty v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka.
Súd prvej inštancie citoval ust. § 100 ods. 1, 2 a § 101 O.z. spolu s § 103 a 112 O.z. Dôvodil, že

žalovaná suma pozostáva z úrokov a poplatkov, ktoré boli súčasťou jednotlivých mesačných splátok
úveru, ktoré sa stali zročnými mesačne, preto premlčanie jednotlivých splátok nákladov úveru vo forme
úrokov a poplatkov bolo potrebné posúdiť podľa ust. § 103 Obč. zák. Žaloba bola podaná na súde
dňa 7.11.2013, čím podľa názoru súdu prvej inštancie došlo k zastaveniu plynutia premlčacej lehoty. V
danom prípade premlčacia lehota zaplatených splátok úrokov a poplatkov je trojročná a začala plynúť

ododňanasledujúcehopozaplateníkaždejmesačnejsplátkyúveružalobcomauplynulapotrochrokoch
od zaplatenia danej splátky. Jednotlivé mesačné splátky úrokov a poplatkov zaplatené pred 7.11.2010
sú preto podľa súdu prvej inštancie premlčané. Námietka premlčania vznesená zo strany žalovaných
je teda podľa súdu prvej inštancie čiastočne dôvodná do výšky 2.383,01 eur, ktorá suma pozostáva
zo sumy 189,17 eur zaplatenej dňa 23.9.2009 z titulu spracovateľského poplatku za čerpanie úveru,

sumy 2.164,98 eur zaplatenej z titulu úrokov z úveru za obdobie od 23.9.2009 do 7.11.2010 a sumy
28,86 eur zaplatenej z titulu poplatku za správu úveru za obdobie od 23.9.2009 do 7.11.2010. Súd prvej
inštancie ďalej v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobe čiastočne vyhovel a zaviazal žalovaného
v 1. rade zaplatiť žalobcovi sumu 780,73 eur, pretože dospel k záveru, že žalobcom uplatnený nárok v
časti 2.383,01 eur je premlčaný.

Žalobu vo vzťahu k žalovanej v 2. rade z dôvodu nedostatku jej pasívnej legitimácie v konaní zamietol,
nakoľko dospel k záveru, že z čestného prehlásenia zo dňa 11.10.2010 nevyplýva, že by žalovaná v 2.
rade uzavrela so žalobcom písomnú dohodu, že splní za dlžníka jeho peňažný záväzok, preto súd toto
čestné vyhlásenie žalovanej nepovažoval za pristúpenie k záväzku v zmysle § 533 O.z.
O trovách konania súd prvej inštancie vyslovil, že rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo

veci samej v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p.

2.Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie žalobca a žalovaný v 1. rade v zákonom stanovenej
lehote.3.Žalobca podal podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. ( rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci) odvolanie v časti, v ktorej bola žaloba o zaplatenie 2.383,01 eur

zamietnutá. Poukázal na to, že mu nie je zrejmé, prečo súd uvádza v odôvodnení rozsudku, že žaloba
bola podaná z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, keďže v žalobnom návrhu táto skutočnosť nie
je uvedená. Dôvodil, že od začiatku bola žalovanému známa skutočnosť, že žalobca nemá vlastné
finančné prostriedky a že si bude musieť zobrať úver v banke, s čím vznikajú poplatky a úroky za
požičané finančné prostriedky. Uvedeného si bol žalovaný v 1. rade vedomý a dokonca žalobcovi

našiel banku, ktorá mu tento úver poskytla. Žalobcovi teda bola známa celková výška zaplatených
úrokov a poplatkov až po zaplatení celkového úveru, preto toto právo nemôže byť premlčané. Žalobca
vyjadril názor, že podrobnosti celého úveru nemožno považovať za plnenie v splátkach, nakoľko medzi
účastníkmi nebol dohodnutý splátkový kalendár, ani termín vrátenia úveru a finančné prostriedky boli
v celom rozsahu vrátené žalobcovi 25.8.2011. Žalovaný plnil nie v splátkach, ale po častiach, ktorých
výška a čas neboli vopred dohodnuté. Podľa názoru žalobcu premlčacia lehota začala plynúť dňom

25.8.2011, kedy žalovaný zaplatil istinu úveru. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd
v napadnutej časti rozsudok zrušil, resp. rozsudok zmenil tak, aby uložil žalovanému v 1. rade povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 3.163,74 eur a nahradiť trovy konania.

4.Žalovaný v 1. rade podal odvolanie voči výroku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej ho súd

zaviazal zaplatiť žalobcovi 780,73 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku z dôvodov podľa § 205
ods. 2 písm. f/ O.s.p., pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Dôvodil, že nárok žalobcu spočívajúci v úhrade zaplatených nákladov úveru súd právne
kvalifikoval ako plnenie zo zmluvy, avšak žalobca tento nárok právne kvalifikoval ako plnenie z titulu
bezdôvodného obohatenia a žalovaný v 1. rade je toho názoru, že súd je právnou kvalifikáciou žalobcom

uplatneného nároku viazaný. Zároveň poukázal na to, že súd nijako neodôvodnil a nevysporiadal sa s
posúdením nároku žalobcom v zmysle jeho kvalifikácie, najmä nevysvetlil prečo z neho nevychádzal
a prečo nárok kvalifikoval odlišne, čo podľa názoru žalovaného v 1. rade činí napadnuté rozhodnutie
nepreskúmateľným. V nadväznosti na uvedené žalovaný v 1. rade uviedol, že právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia sa premlčuje v dvojročnej subjektívnej, resp. trojročnej objektívnej lehote a

nie v trojročnej premlčacej lehote, ktorú aplikoval súd prvej inštancie a preto s poukazom na úhradu
poslednej splátky dňa 15.10.2011 a skutočnosť, že k podaniu žaloby došlo dňa 7.11.2013 je podľa
názoru žalovaného v 1. rade nárok žalobcu v celom rozsahu premlčaný. Žalobca ďalej vyjadril názor,
že sa súd prvej inštancie nesprávne vysporiadal aj so splatnosťou dlhu, keď splatnosť jednotlivých
splátok posudzoval po zaplatení každej mesačnej splátky úveru, napriek tomu, že účastníci zhodne

uviedli, že splatnosť dlhu bola dohodnutá v lehote dvoch mesiacov odo dňa poskytnutia pôžičky.
Žalobca ďalej vo svojej výpovedi uvádzal, že potom, ako v uvedenej lehote žalovaný v 1. rade záväzok
nesplnil, bol dohodnutý nový termín splatnosti do jari nasledujúceho roku, čo korešponduje s vyjadrením
žalovaného v 1. rade na pojednávaní 9.10.2015, ktorý uvádzal, že pri osobnom stretnutí sa dohodli,
že do marca alebo apríla 2010 zaplatí istinu úveru + 1.000,- eur. Preto podľa názoru žalovaného v 1.

rade za posledný deň splatnosti pôžičky je potrebné považovať 21.6.2010. Zároveň žalovaný v 1. rade
opakovane poukázal na obranu uplatnenú vo vyjadrení k návrhu zo dňa 4.2.2014, teda že záväzky zo
zmluvy uzavretej medzi žalobcom a bankou nemôžu žalovaných zaťažovať. Zároveň zotrval na obrane
spočívajúcej v konštatovaní, že nárok žalobcu možno považovať za akési úroky z úveru, no na týchto
sa účastníci nedohodli, teda na ich zaplatenie právny nárok nemá. Na základe uvedeného žalovaný v

1. rade navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného v 1. rade
zaplatiť žalobcovi sumu 780,73 eur zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému v 1.
rade prizná náhradu trov odvolacieho konania.

5.K odvolaniu žalobcu sa žalovaný v 1. rade vyjadril písomne tak, že považuje žalobu v celom rozsahu za

nedôvodnú a odkázal na obsah odvolania, ktoré podal voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Odvolacie
námietky žalobcu považoval žalovaný v 1. rade za nedôvodné a opätovne upozornil na fakt, že žalobca
aj v odvolaní uvádza lehotu splatnosti, v ktorej mal byť dlh vrátený: „v termíne dvoch mesiacov spolu
s poplatkami a úrokmi z úveru“. Táto lehota je preto z pohľadu žalovaného v 1. rade rozhodujúca na
posúdenie vznesenej námietky premlčania.

6.Pretože odvolaním nebol napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bola žaloba
voči žalovanej v 2. rade zamietnutá, a v časti, v ktorej konanie o zaplatenie 1.350,- eur bolo zastavené,
v týchto častiach rozhodnutie súdu prvej inštancie nadobudlo právoplatnosť a nebolo predmetomodvolacieho prieskumu. Žalobca odvolaním napadol iba výrok, ktorým v časti, v ktorej bola žaloba o
zaplatenie 2.383,01 eur zamietnutá, a žalovaný v 1. rade napadol odvolaním výrok v časti, v ktorej bol
zaviazaný zaplatiť žalobcovi 780,73 eur, predmetom preskúmavania bolo preto rozhodnutie iba v tejto

časti( t.j. iba konanie o zaplatenie 3.163,74 eur).

7.Žalobca a žalovaný podávali odvolanie v čase účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianského súdneho
poriadku (účinného do 30.6.2016) a odvolací súd vec prejednával a rozhodoval v čase účinnosti zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (účinného od 1.7.2016)

8.Podľa ust. § 470 ods. 1, ods. 2 veta prvá zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej
len CSP) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované.

9.Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach
odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a
námietkami žalobcu a žalovaného uvedenými v odvolaniach ) a § 379 CSP , spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie účastníkov je dôvodné .

10.Žalobca aj žalovaný podané odvolanie odôvodnili tým, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, t.j. podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., účinného v čase podania odvolania
(účinného do 30.6.2016), ktorý dôvod zodpovedá dôvodu upravenému v § 365 ods. 1 písm. h/ CSP

(účinného od 1.7.2016) .

11.K odvolaciemu dôvodu podľa ust.§ 365 ods1 písm h) CSP (ust. § 205 ods.2 písm.f/ O.s.p. účinného
do 30.6.2016) odvolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo

skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav,
ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce
správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

12.Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy
avšak v časti z nich nevyvodil správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.

13.Ako prvé odvolací súd uvádza, že nemožno akceptovať názor žalovaného, že súd je viazaný právnou

kvalifikáciou uvedenou žalobcom v žalobnom návrhu, a teda aj v tomto prípade súd prvej inštancie
správne postupoval pokiaľ skúmal, či skutkové okolnosti uvedené v žalobe, od ktorých odvíja svoj
nárok žalobca, je možné podriadiť pod konkrétne ustanovenia niektorej právnej normy. Správne v tomto
prípade súd prvej inštancie uzavrel, že medzi účastníkmi konania došlo k ústnemu uzatvoreniu zmluvy o
pôžičke tak, ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania, najmä výsluchu účastníkov konania, preto táto

skutočnosť medzi účastníkmi spornou nebola. Z tohto dôvodu nebolo možné nárok žalobcu posudzovať
ako nárok vyplývajúci z titulu bezdôvodného obohatenia, ale správne súd prvej inštancie aplikoval
ustanovenia Občianskeho zákonníka vzťahujúce sa na zmluvu o pôžičke a v nadväznosti na uvedené
dospel aj k správnemu záveru o uzatvorení ďalšej nepomenovanej zmluvy.

14.Za nedôvodnú preto odvolací súd považoval aj nadväzujúcu námietku žalovaného týkajúcu sa dĺžky
premlčacej lehoty, keď žalovaný v 1. rade považoval za potrebné aplikovať premlčaciu lehotu v zmysle
ust. § 107 Obč. zák. (dvojročnú subjektívnu v spojení s trojročnou objektívnou). S poukazom na vyššie
uvedenú právnu kvalifikáciu uplatneného nároku ( keďže súd prvej inštancie správne nárok uplatnený
žalobcom v tomto konaní nepovažoval za bezdôvodné obohatenie), neprichádza do úvahy ani aplikácia

ust. § 107 vo vzťahu k premlčacej lehote, ale správne súd prvej inštancie aplikoval ust. § 101 O.z.

15.Za dôvodnú však odvolací súd považoval námietku vznesenú zo strany žalobcu aj žalovaného v 1.
rade, v zmysle ktorej súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal so splatnosťou dlhu, keď splatnosťjednotlivých splátok úveru voči banke považoval za začiatok plynutia premlčacej lehoty vo vzťahu k
jednotlivým splátkam nákladov úveru vo forme úroku a poplatkov.

16.Odvolací súd v prvom rade uvádza, že v zmysle ust. § 101 O.z. premlčacia doba, ktorá je trojročná,
plynieododňa,keďsaprávomohlovykonaťpoprvýrazstým,žeprávomôžebyťvykonanéprvýraz,keď
vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že začiatok
plynutia premlčacej lehoty je viazaný na splatnosť dlhu žalovaného voči žalobcovi, avšak následne urobil
nesprávny záver o tom, že premlčanie jednotlivých splátok - nákladov úveru vo forme úroku a poplatkov

treba posúdiť podľa ust. § 103 O.z.

17.Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo a nevyplýva
to ani z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, že by plnenie žalovaného v 1. rade vyplývajúce z
ústne uzatvorených dohôd medzi účastníkmi konania bolo dojednané v splátkach, pričom iba v takomto
prípade, teda ak by plnenie dohodnuté medzi účastníkmi konania, t.j. medzi žalobcom a žalovaným v

1. rade bolo dojednané v splátkach, bolo by možné aplikovať ust. § 103 Obč. zák., v zmysle ktorého
by začínala plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Už vôbec z vykonaného
dokazovania nevyplýva, že by splátky dojednané medzi účastníkmi konania, resp. ich splatnosť a výška
boli totožné so splátkami, aké boli dojednané medzi žalobcom a bankou, preto za nesprávny považuje
odvolací súd záver súdu prvej inštancie o premlčaní jednotlivých splátok, resp. čiastok zodpovedajúcich

nákladom za predmetný úver. Keďže súd prvej inštancie správne v danom prípade nárok uplatnený
žalobcom právne kvalifikoval ako právo na plnenie zo zmluvy - dohody uzavretej medzi účastníkmi
konania a správne aplikoval trojročnú premlčaciu lehotu v zmysle § 101 O.z., bolo potrebné, aby sa
dôsledne zaoberal aj skúmaním lehoty splatnosti dlhu žalovaného voči žalobcovi v zmysle uvedenej
zmluvy - ústnej dohody uzavretej medzi účastníkmi konania a na základe takejto medzi účastníkmi

dohodnutej splatnosti potom stanoviť začiatok plynutia premlčacej lehoty . Až následne by bolo možné
vyvodiť závery týkajúce sa toho, či došlo alebo nedošlo k márnemu uplynutiu premlčacej lehoty, resp.
či žaloba bola podaná včas alebo nie.

18.Nie je možné stotožniť splatnosť jednotlivých splátok úveru ako zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom

a bankou (treťou osobou) so splatnosťou dlhu žalovaného v 1. rade voči žalobcovi bez toho, aby to
nevyplynulo z dohody uzatvorenej medzi účastníkmi konania. Bez skúmania a vysporiadania sa s touto
otázkou sa javí záver súdu prvej inštancie o čiastočnej dôvodnosti a čiastočnej nedôvodnosti námietky
premlčania vznesenej zo strany žalovaného v 1. rade ako predčasná.

19.Na základe uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že neboli splnené podmienky pre
potvrdenie ani zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti a preto v súlade s ust. § 389
ods. 1 písm. c/ CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec v rozsahu zrušenia
vrátil na ďalšie konanie.

20.Po zrušení veci bude povinnosťou súdu prvej inštancie opakovane posúdiť okolnosti relevantné pre
rozhodnutie o vznesenej námietke premlčania v zmysle vyššie uvedených úvah, pričom bude potrebné
sa vysporiadať aj s námietkou žalobcu uvedenou v odvolaní (že výška zaplatených úrokov a poplatkov
mu bola známa až po zaplatení celkového úveru) ako aj s námietkou žalovaného v 1. rade (o dojednanej
splatnosti pôžičky ku dňu 21.6.2010) a následne opakovane vo veci rozhodnúť, svoje rozhodnutie

odôvodniť tak, aby rozsudok bol v súlade s príslušnými ustanoveniami CSP.

21.V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách konania odvolacieho konania (§ 396
ods. 3 CSP).22.Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393
ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začkonanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( §
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( § 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c)dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).