Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. jún 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/389/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114216561
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6114216561.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobkyne I. J., nar. XX. XX. XXXX,
bytom P. XX, XXX XX J. J., právne zastúpenej JUDr. Ing. Bernardom Pekárom, PhD., advokátom,
Advokátska kancelária so sídlom Kukučínova 24, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému Allianz -
Slovenská poisťovňa, a. s., so sídlom Dostojevského rad 4, 815 74 Bratislava, IČO: 00 151 700, v spore
o zaplatenie 101.220,85 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Banská Bystrica č. k. 14C/129/2014-126 zo dňa 28. 06. 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu

prevyšujúcu 44.211,44 EUR s príslušenstvom (časť výroku I.) a vo výroku o náhrade trov konania (výrok
IV.); p o t v r d z u j e .

II. Vo zvyšku z o s t á v a rozsudok okresného súdu nedotknutý.

III. Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 56.922,15
EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 39.845,50 EUR od 27. 02. 2014 do

zaplatenia v lehote 3 dni odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol.

2. Okresný súd rozhodoval o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala od žalovaného zaplatenia
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Žalovaný pred začatím konania uhradil žalobkyni sumu
53.228,15 EUR z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla v súvislosti s dopravnou nehodou, ktorú utrpela žalobkyňa dňa 07. 11. 2011.
Žalobkyňa v konaní žiadala 50 % navýšenie bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia

s odôvodnením, že jej bola priznaná invalidita, má veľmi slabú hybnosť chrbtice, má postihnutú
ľavú stranu tela, v dôsledku čoho je obmedzená v spoločenskom, pracovnom, športovom, kultúrnom
živote, ako aj v zabezpečovaní základných ľudských potrieb. Žalovaný v tomto konaní považoval ním
poskytnuté odškodnenie žalobkyni za primerané a plne odrážajúce jej obmedzenie v spoločenskom
živote a žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Medzi stranami bolo teda nesporné, že žalobkyňa
má právo na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia voči žalovanému z povinného zmluvného
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, sporným však bol v

konaní rozsah zvýšenia tejto náhrady v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť
a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej v texte „zákon č. 437/2004 Z. z.“).3. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania v zmysle žalobného návrhu aplikujúc ustanovenie
§ 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. považoval žalobu za čiastočne dôvodnú, v rozsahu 30 %, a to z
nasledovných dôvodov:

4. Okresný súd konštatoval, že zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 5
ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. prichádza do úvahy v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je
uznanie invalidity, k čomu v danom prípade došlo, a to v rozsahu 60 % na strane žalobkyne. Otázny
bol preto rozsah tohto zvýšenia s ohľadom na existenciu ďalších skutkových okolností vyplývajúcich

z invalidity, ktoré obmedzujú alebo úplne vylučujú žalobkyňu z možnosti uplatniť sa v živote a v
spoločnosti (§ 4 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z.). V tejto súvislosti poukázal i na rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5Cdo/117/2000. Konkrétne vychádzal zo znaleckého posudku znalca C.. C.. Ním
konštatované následky úrazu, ktoré žalobkyňu obmedzujú prípadne vylučujú z tohto uplatnenia vrátane
rodinného života, (poškodenie hybnosti ľavej hornej končatiny, psychické zmeny, poruchy zraku, bolesti
v krížoch a podlamovanie ľavého kolena), skutočnosť, že žalobkyňa už nedokáže pracovať v pôvodnom

zamestnaní, ani športovať ako predtým, nemôže dlhšie čítať, prípadne sledovať televíziu či pracovať
s počítačom, už boli zohľadnené v priznanom bodovom hodnotení a jeho dvojnásobnom zvýšení. Aj
keď má žalobkyňa zlú jemnú motoriku ľavej ruky, čo jej vadí pri obliekaní, vie sa obliecť sama, rovnako
dokáže chodiť bez pomoci iného človeka, vie sa sama najesť, je teda relatívne sebestačná a mobilná,
nepotrebuje asistenciu k bežným denným úkonom. Žalobkyňou tvrdené zapojenie do kultúrnych,

športových, či iných aktivít pred poškodením zdravia bolo relatívne bežné, nebolo v mimoriadnom
rozsahu a nepodarilo sa jej v mimoriadnom rozsahu. Podstatnou skutočnosťou pre rozhodnutie, podľa
okresného súdu je to, že sa žalobkyni nepodarilo doteraz pracovne uplatniť, hoci nemá 100 %-tné
obmedzenie pracovnej spôsobilosti a existuje slabý predpoklad (vzhľadom na následky úrazu), že bude
ešte pracovne aktívna. Práve pre uvedené vylúčenie z pracovného uplatnenia priznal okresný súd

žalobkyni podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia v rozsahu 30 %, ktoré určil pri zohľadnení poklesu pracovnej schopnosti žalobkyne (60
%) a zákonom daného rozsahu (50 %) pre toto zvýšenie. Na základe uvedeného predstavuje v
zmysle rozhodnutia okresného súdu náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 110.150,30
EUR, zahŕňajúcu sumu 84.731,- EUR, predstavovanú súčinom základného počtu bodov zvýšeného na

dvojnásobok, t. j. 5390 bodov a hodnoty 15,72 EUR za jeden bod (platnej v roku 2012, v ktorom vznikol
nárok na náhradu), po zaokrúhlení v zmysle § 5 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z., a jej 30 % navýšenie
v sume 25.419,30 EUR.

5. Okresný súd v zmysle § 444 Občianskeho zákonníka uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni

náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 56.922,15 EUR (po odpočítaní sumy poukázanej
žalovaným 53.228,15 EUR od sumy 110.150,30 EUR) spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 %
ročne od 27. 02. 2014 (deň nasledujúci po dni oznámenia o odmietnutí splniť nárok žalobkyne z 26.
02. 2014) do zaplatenia (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z. z. účinného do 31. 01. 2013 s poukazom na § 10c tohto nariadenia), ale len zo sumy

39.845,50 EUR, keďže zvyšných 17.076,65 EUR zodpovedá 30 %, v ktorých priznané plnenie záviselo
od rozhodnutia súdu, a teda žalovaný sa nemohol dostať s touto sumou pred rozhodnutím súdu do
omeškania.

6. Zároveň súd konanie v časti, v ktorej zobrala žalobkyňa žalobu späť (27.352,80 EUR s úrokom z

omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 27.352,80 EUR od 27. 02. 2014 do zaplatenia), zastavil
podľa § 145 ods. 2 CSP a vo zvyšnom rozsahu žalobu zamietol.

7. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP.

8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to podľa § 365 ods. 1 písm. d),
f) a h) CSP, v rozsahu, v ktorom súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu prevyšujúcu
44.211,44 EUR s príslušenstvom ( t.j. čo do sumy 12.710,71 EUR ). Namietal výpočet odškodnenia
sťaženia spoločenského uplatnenia a má za to, že správna výška základného odškodnenia predstavuje
sumu 56.921,89 EUR. Podľa neho mal okresný súd počet bodov, a to 5390 vynásobiť sumou 15,72 EUR,

čím by dospel k sume 84.730,80 EUR + 30 % zvýšenie v sume 25.419,24 EUR, mínus už odškodnené
53.228,15 EUR, teda správna výška základného odškodnenia by mala predstavovať 56.921,89 EUR,
a nie sumu 56.922,15 EUR. Zároveň žalovaný namietal, že už pred začatím sporu uznal oprávnenosť
nároku žalobkyne, a to v rozsahu 2990 bodov (2640 x 15,72 EUR a 350 bodov x 15,72 EUR) a 15 %navýšenie, čo predstavovalo sumu 53.228,15 EUR. Nakoľko 15 % zvýšenie základného odškodnenia
považuje žalovaný za primerané, rozhodnutie súdu prvej inštancie napadol v časti, v ktorej súd priznal
žalobkynisumuprevyšujúcuodškodnenievovýške44.211,44EUR,nakoľkovynásobilpočetbodov5390

x 15,72 EUR + 15 % zvýšenie v sume 12.709,51 EUR a po odpočítaní už odškodnených 53.228,15 EUR,
predstavuje odškodnenie len sumu 44.211,44 EUR. Primeranosť odškodnenia vo výške 15 % vzhliada v
tom, že žalobkyňa bola uznaná invalidnou len v rozsahu 60 %, ide o tzv. čiastočnú invaliditu, žalobkyňa
nie je úplne vyradené zo spoločenského, rodinného a kultúrneho života, v seba obslužných úkonoch
je plne sebestačná a napriek objektívne existujúcim obmedzeniam, ktoré preukázateľne limitujú život

žalobkyne, má žalovaný za to, že 15 % zvýšenie v dostatočnej miere odškodňuje obmedzenia žalobkyne
v spoločenskom, kultúrnom a rodinnom živote. Za podstatnú okolnosť, pre ktorú podľa jeho názoru
neboli splnené dôvody pre zvýšenie odškodnenia nad ním akceptované 15 % zvýšenie, predstavuje
skutočnosť, že súd prvej inštancie v priebehu konania neuskutočnil výsluch žalobkyne, ktorá mala byť
vypočutákokolnostiamaktvrdeniamuvedenýmvžalobe.Vtejtosúvislostipoukázalnielennapovinnosť
tvrdenia, ale aj dôkaznú povinnosť na strane žalobkyne pri rozhodovaní o uplatnených nárokoch, preto

okresný súd nedôvodne vychádzal len z tvrdení uvedených v žalobe, výsluchu právneho zástupcu
žalobkyne a listinných dôkazov. Skutkový stav zistený na základe takýchto nepriamych dôkazov nemôže
byť považovaný za dostatočne objektívny a prebiehajúce konanie trpí procesnou vadou, ktorá má
podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

9. Žalovaný ďalej napadol rozhodnutie okresného súdu a aj v časti priznaného príslušenstva. Podľa
jeho názoru mal súd konanie v časti uplatneného úroku z omeškania zastaviť z dôvodu čiastočného
späťvzatia žaloby, ku ktorému došlo na pojednávaní dňa 07. 06. 2017. Z úkonov žalobcu na pojednávaní
je možné vyvodiť len to, že v časti úrokov z omeškania zobral žalobu späť a trval len na zaplatení
sumy 73.868,05 EUR, a pokiaľ súd priznal žalobkyni úroky z omeškania, tak priznal odškodnenie nad

rámec uplatneného nároku a žalobu mal v časti úroku zastaviť. Okrem už uvedených dôvodov namietal
aj správnosť súdom ustálenej sumy základného odškodnenia v sume 39.845,50 EUR, so zaplatením
ktorého sa žalobca mal dostať do omeškania.

10. Na záver žalovaný napadol rozhodnutie okresného súdu aj v súvisiacich trovách konania. Navrhol,

aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu v časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala
odškodnenia prevyšujúceho sumu 44.211,44 EUR (t. j. čo do sumy 12.710,71 EUR), zamietne a v časti, v
ktorej sa žalobkyňa domáhala zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 39.845,50
EUR od 27. 02. 2014 do zaplatenia, konanie zastaví.

11. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že považuje rozhodnutie súdu
prvej inštancie za vecne správne a navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie potvrdil.

12. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v
texte aj „CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon

aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety ods. 2 §-u 470 CSP
však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované.

13. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného viazaný rozsahom a

dôvodmi odvolania v zmysle § 379 CSP a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade § 385 ods.
1 CSP (a contrario) rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu, teda vo výroku, ktorým okresný
súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu nad 44.211,44 EUR (t. j. čo do sumy 12.710,71
EUR), teda v časti výroku I. a vo výroku o náhrade trov konania (výrok IV.) podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil v celom rozsahu ako vecne správny.

14. Vo zvyšku, teda vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
44.244,44 EUR s príslušenstvom, t. j. spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy
39.845,50 EUR od 27. 02. 2014 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (časť
výroku I.) a vo výroku, ktorým súd zastavil konanie v časti sumy 27.352,80 EUR s príslušenstvom

(výrok II.) a vo výroku, ktorým súd vo zvyšnom rozsahu žalobu zamietol (výrok III.), nebolo rozhodnutie
okresného súdu napadnuté odvolaním žalovaného, preto v tomto rozsahu zostáva v zmysle § 367 ods.
2 CSP nedotknuté.15. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

16. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

17. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie
vo veci samej a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie.
Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci,
vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie
rozhodnutia okresného súdu je stručné, jasné, avšak dostatočné, preto sa odvolací súd obmedzil
iba na konštatovanie správnosti rozhodnutia v napadnutom rozsahu (§ 387 ods. 2 CSP), a to jeho

odôvodnenia na strane 4 a 5. Na zdôraznenie správnosti tohto rozhodnutia vzhľadom na odvolacie
námietky žalovaného uvádza odvolací súd nasledovné:

18. Predmetom konania bolo zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia súdom v zmysle § 5 ods. 5
zákona č. 437/2004 Z. z.. Nárok na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia medzi stranami nebol

sporný, žalovaný však považoval za primerané zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle §
5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. v rozsahu 15 %, a nie 30 %, ako o tomto zvýšení rozhodol okresný súd.

19. Okresný súd pri rozhodovaní o vyššie uvedenom nároku vychádzal z toho, že k úrazu žalobkyne
došlo v dôsledku dopravnej nehody dňa 07. 11. 2011 a od uvedenej doby až do rozhodnutia okresného

súdu sa žalobkyni nepodarilo pracovne uplatniť napriek tomu, že nemá 100 % obmedzenie pracovnej
spôsobilosti, avšak s prihliadnutím na celkové následky úrazu, ktorý utrpela pri dopravnej nehode,
je veľmi malý predpoklad, že bude ešte pracovne aktívna. Nemožno totiž neprihliadať na znalecký
posudok vypracovaný v konaní, ako aj lekárske posudky predložené žalobkyňou, ktoré preukazujú u
žalobkyne nie len poškodenie hybnosti ľavej hornej končatiny ale aj psychické zmeny, poruchy zraku,

bolesti v krížoch a podlamovanie ľavého kolena resp. skutočnosť, že žalobkyňa už nedokáže pracovať v
pôvodnom zamestnaní, ale ani športovať ako predtým, nemôže dlhšie čítať a ani pracovať s počítačom.
Tieto skutočnosti ju s prihliadnutím na priznanú invaliditu vyraďujú z možnosti zamestnať sa. Naviac
žalobkyňa má zlú jemnú motoriku ľavej ruky, čo jej vadí pri obliekaní, a napriek tomu, že sa vie obliecť
sama, dokáže chodiť bez pomoci iného človeka a vie sa sama najesť, teda je relatívne sebestačná a

mobilná, je zrejmé, že s takýmito zdravotnými obtiažami je len veľmi malý predpoklad zapojenia sa do
pracovného pomeru, či inak sa pracovne uplatniť. Žalobkyňa má postihnutú ľavú stranu tela, najviac
ľavú ruku a nohu, je obmedzená aj v zabezpečovaní základných ľudských potrieb, ako je napr. pokrájať
si jedlo, ošúpať zemiaky, zaviazať bez pomoci šnúrky na topánke, pri platbe v predajni prevziať drobné
a pod.. Bolo preukázané, že žalobkyni robí problém práca na počítači, s telefónom, šoférovanie u nej

nie je možné a napriek tomu, že je evidovaná na úrade práce, prácu si stále hľadá, nebola jej ponúknutá
práca, ktorú by bola schopná vykonávať. Pred úrazom vykonávala fyzickú prácu v závode vo E.j a
uvedený úraz poznačil aj jej osobný, rodinný, kultúrny, či športový život. Uvedené skutočnosti vyplývajú
z listinných dôkazov a to, že žalobkyňa nebola v konaní vypočutá žiadnym spôsobom dôkaznú silu
listín preukazujúcich vyššie uvedené skutočnosti nemožno spochybniť. Súd vychádzal zo znaleckého

posudku C.. S. C. zo dňa XX. XX. XXXX ale aj lekárskeho posudku vydaného C.. C. T. a posudku C..
E. C..

20. Žalovaný v odvolaní konkrétnymi dôvodmi nespochybnil závery okresného súdu o tom, že žalobkyni
neprináleží 30 % navýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, konštatuje len, že navýšenie v rozsahu

15 % je primerané, a to napriek objektívne existujúcim obmedzeniam, ktoré preukázateľne limitujú
život žalobkyne. Okresný súd však dôvodne prihliadal nielen na skutočnosť, že žalobkyni bola priznaná
invalidita v rozsahu 60 %, teda invalidita čiastočná, avšak na celkové okolnosti súvisiace so zdravotným
stavom žalobkyne po úraze a jej možnostiam najmä uplatniť sa v pracovnom živote. I keď žalobkyňa nie
je úplne vyradená zo spoločenského, rodinného, či kultúrneho života a v sebaobslužných úkonoch je

sebestačná, nemožno neprihliadať na závery znaleckého posudku C.. S. C., podľa ktorého u žalobkyne
ide len o XX - ročnú ženu, ktorá pri dopravnej nehode utrpela polytraumu s ťažkými trvalými následkami.
Ide najmä o závažné reziduálne poškodenie mozgu s následnými trvalými poškodeniami hybnosti, ale
aj mentálneho defektu, čo bráni žalobkyni zapojiť sa do normálneho života. C.. S. C. po vyšetrenížalobkyne diagnostikoval záver, že u nej ide o stav po komočne - kontúznom viacložiskovom poškodení
mozgu s disociovanou ľavostrannou hemiparézou a hemihypestézou, centrálnym poškodením vízu.
Zároveň konštatoval organický poúrazový depresívny psychosyndróm s kognitívnym deficitom v liečbe

psychiatrom. Je teda zrejmé, že nielen zo zdravotných dôvodov v súvislosti s poškodením chrbtice,
zlomenina rebier, zlomenine hrudnej kosti, zlomenine pravej kľúčnej kosti s operačným riešením, či
pohmoždením pľúc, oboch kolien a panvy ako aj tržno - hmoždných poraneniach tváre a zlomenine
ľavej vretennej kosti s dislokáciou a operačným riešením, a zlomenine záprstných kostí vľavo, ide
aj o poškodenie mozgu s organickým poúrazovým depresívnym psychosyndrómom a s kognitívnym

deficitom v liečbe psychiatrom, keď u žalobkyne bola diagnostikovaná i poúrazová bolesť hlavy. Je teda
zrejmé, že z vyššie uvedenými obmedzeniami žalobkyne je veľmi malý predpoklad, aby žalobkyňa našla
vhodnú prácu a uplatnila sa nielen v pracovnom ale i osobnom živote tak ako predtým, v dôsledku
čoho sa odvolací súd stotožňuje s právnym záverom okresného súdu o zvýšení náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. v rozsahu 30 %, ktoré navýšenie
zodpovedá obmedzeniam žalobkyne v osobnom, rodinnom, kultúrnom a spoločenskom živote, najmä

ju vážne diskvalifikujú v ďalšom pracovnom uplatnení, ak vzhľadom na dosiahnuté vzdelanie doposiaľ
pracovala fyzicky ako zamestnanec automobilky.

21. I keď článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte
„Dohovor“) zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť

dôkazov alebo spôsob, v ktorých majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené
vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava Slovenskej republiky neupravuje prípustnosť
dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy, tak isto význam
dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu,
ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe

obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým
spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 52/03).

22. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd vykonal dokazovanie
v dostatočnom rozsahu, preto výsluch žalobkyne v prejednávanej veci vzhľadom na všetky v konaní

vykonané dôkazy nebol nevyhnutný pre posúdenie rozsahu nároku žalobkyne. V žiadnom prípade v
konaní súd nevychádzal len z tzv. „nepriamych dôkazov“, ako na to poukázal žalovaný v odvolaní,
naopak okresný súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, pričom Občiansky súdny poriadok platný
a účinný do 30. 06. 2016, ale ani súčasný Civilný sporový poriadok nehovorí o tom, ktorý z dôkazov má
väčšiu či menšiu dôkaznú silu, naopak okresný súd vyhodnotil dôkazy podľa svojej úvahy a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo vyšlo počas
konania najavo, pričom bol zároveň zachovaný i účel článku 15 CSP, podľa ktorého „dôkazy a tvrdenia
strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Žiaden
dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.“ Z uvedeného teda vyplýva, že samotný výsluch žalobkyne,
ktorý súd nevykonal, nie je takou procesnou vadou, ktorá by akýmkoľvek spôsobom spochybnila vecnú

správnosť napadnutého rozhodnutia a uvedená námietka žalovaného neobstojí.

23. Ďalšou odvolacou námietkou bol nesprávny výpočet základného odškodnenia žalobkyne, ktorý po
prepočte žalovaného v porovnaní s prepočtom súdu predstavoval rozdiel 26 centov. Uvedený rozdiel
spočíva v tom, že okresný súd výsledok súčinu počtu bodov 5390 x 15,72 EUR zaokrúhlil na celé euro,

v dôsledku čoho došlo k rozdielu o 26 centov. K samotnému výpočtu základného odškodnenia, ktoré v
odvolaní uvádzal žalovaný, je nevyhnutné uviesť, že počet bodov, z ktorého súd vychádzal, a to počet
bodov 5390 medzi stranami sporu nebol sporný, zároveň nebola sporná ani výška hodnoty bodu - 15,70
EUR medzi stranami sporu nebola spornou. § 5 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z. výslovne konštatuje,
že výška náhrady za bolesť, ale aj výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje 2 %

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým
úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu
podľa ods. 1, za jeden bod a výsledná suma sa zaokrúhli na najbližšie celé euro smerom nahor. V
zmysle § 5 ods. 4 tohto zákona Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky ustanoví výšku náhrady
za bolesť a výšku náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia určenú podľa ods. 2 §-u 5 opatrením

vyhláseným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky uverejnením oznámenia o jeho vydaní najneskôr
do 31. mája príslušného kalendárneho roka. Výška bodu 15,72 EUR nebola v konaní sporná, pričom súd
správne výslednú sumu zaokrúhlil na najbližšie celé euro smerom nahor (§ 5 ods. 2 tohto zákona). Jeteda zrejmé, že okresný súd postupoval pri výpočte základného odškodnenia s tým, že uvedené navýšil
o 30 % správne.
24. Žalovaný nesprávne vyložil zmysel úkonu žalobkyne vo vzťahu k späťvzatiu žaloby prostredníctvom

jej právneho zástupcu na pojednávaní dňa 07.06.2017. Zo žiadneho vyjadrenia právneho zástupcu
žalobkyne na pojednávaní dňa 07. 06. 2017 nevyplýva, že by žalobkyňa prostredníctvom svojho
právneho zástupcu vzala späť žalobu týkajúcu sa príslušenstva, čiže úrokov z omeškania zo sumy, ktorá
jej má byť priznaná. Právny zástupca žalobkyne nevzal späť žalobu v časti úrokov z omeškania z celej
požadovanej sumy, ale len zo sumy 27.352,80 EUR. V zostávajúcej časti úrokov z omeškania zo sumy

73.868,05 EUR tak, ako žalobkyňa žalobou uplatňovala, v tomto rozsahu nedošlo k späťvzatiu, preto
nie je dôvodný ani návrh žalovaného, aby v tomto rozsahu odvolací súd konanie zastavil, odhliadnuc od
toho, že o uvedenom späťvzatí, ak by k nemu došlo, rozhoduje súd prvej inštancie, a nie súd odvolací.
Ide o mylný výklad a chápanie vyjadrenia sa resp. výpovede právneho zástupcu žalobkyne podaný
žalovaným, ktoré nemá oporu v celkovom obsahu vyjadrení právneho zástupcu žalobkyne. Právny
zástupca žalobkyne výslovne vyjadril, že berie žalobu späť len v časti sumy 27.352,80 EUR s úrokom

z omeškania a vo zvyšnom rozsahu, teda v rozsahu sumy 73.868,05 EUR s príslušenstvom sa naďalej
domáhal zaplatenia tejto sumy zo strany žalovaného. I pokiaľ v záverečnom návrhu právny zástupca
žalobkyne uviedol, že žiada priznať sumu 73.868,05 EUR, zo žiadneho jeho vyjadrenia nevyplýva, že by
vzal žalobu späť aj pokiaľ ide o úrok z omeškania z tejto sumy, preto nebol dôvod, aby o tomto späťvzatí
súd akýmkoľvek spôsobom rozhodol. Okresný súd preto nerozhodol nad rámec uplatneného nároku

žalobkyňou a nebol dôvod žalobu v časti úroku zastaviť.

25. Keďže ani jedna z odvolacích námietok žalovaného nespochybnila vecnú správnosť napadnutého
rozhodnutia, odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu vrátane závislého výroku
o náhrade trov konania potvrdil.

26. Na záver odvolací súd dopĺňa, že Civilný sporový poriadok ukladá stranám sporu povinnosť označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie
dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu,

a nie strán sporu. Treba dodať, že aj podľa judikatúry Ústavného súdu nepatrí do obsahu základného
práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa článku
6 ods. 1 Dohovoru právo strán sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov resp. toho,
aby súdy preberali, alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá

strana sporu (viď aj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 3/97, II ÚS 251/03).

27. Okresný súd postupoval vecne správne i pri rozhodovaní o náhrade trov konania, ak postupoval
v zmysle § 255 ods. 2 CSP, ktorú skutočnosť odvolací súd poznamenáva napriek tomu, že odvolaním
nebol výrok o náhrade trov konania napadnutý konkrétnymi odvolacími dôvodmi, avšak ide o výrok

závislý.

28. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu nevznikol nárok na ich náhradu. Úspešnou

bola v odvolacom konaní v celom rozsahu žalobkyňa, ktorej vznikol nárok na náhradu trov konania voči
žalovanému v rozsahu 100 % s tým, že o výške týchto trov rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd
prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

29. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).