Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. december 2014

Súd: Okresný súd Bratislava IV
Spisová značka: 7Cpr/55/2003

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1403898813
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Redenkovičová

ECLI: ECLI:SK:OSBA4:2014:1403898813.18

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava IV, v právnej veci navrhovateľa : M.. G. C., Y. J. P. Č.. XXX, Y., zastúpený : JUDr.

Ivan Jánošík, advokát, ul. Klincova č. 35, Bratislava, proti odporcovi: Rozhlas a televízia Slovenska,
Mlynská dolina, Bratislava , IČO : 47 232 480, o náhradu mzdy (presahujúcu priznanú náhradu za 12
mesiacov) v sume 10993,44,- eur brutto s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi sumu 45.876,-eur brutto, spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9% ročne, zo sumy 56.799,44,-eur odo dňa 1.5.2010 do zaplatenia, a to všetko do 15 dní odo
dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Súd o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom na začatie konania doručeným Okresnému súdu Bratislava IV dňa 15.10.2003 sa navrhovateľ
domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy.

Tunajší súd rozsudkom č.k. 7Cpr 55/2003 -80 zo dňa 15.02.2006 návrhu vyhovel a určil neplatnosť
predmetnej výpovede, pričom odvolací súd rozsudkom č.k. 6Co 162/2006 - 313 zo dňa 23.09.2008 výrok
rozsudku súdu prvého stupňa o neplatnosti výpovede potvrdil a rozhodnutie sa stalo právoplatným dňa
17.10.2008. Vo výroku o náhrade mzdy bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec vrátená na

ďalšie konanie pre nedostatok dôvodov.

Predmetom konania pred súdom bol ( a je ) nárok navrhovateľa na náhradu mzdy s príslušenstvom
uplatnený navrhovateľom v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru.

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom č.k. 7Cpr 55/2003 - 381 zo dňa 23.11.2009, v spojení s
opravným uznesením č.k. 7Cpr 55/2003 - 421 zo dňa 13.01.2011 určil, že odporca je povinný zaplatiť

navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 40923,32,-eur brutto a náhradu trov konania 8516,77,-eur a
zároveňzaviazalodporcuzaplatiťnaúčetsúdusúdnypoplatokvsume2079,-euraopravnýmuznesením
opravil výrokovú časť a doplnil do nej riadne na pojednávaní dňa 23.11.2009 vyhlásený výrok rozsudku,
ktorým vo zvyšku návrh na náhradu mzdy zamietol.

Podaním zo dňa 29.04.2013 si navrhovateľ uplatnil úroky z omeškania za tri roky spätne odo dňa
01.05.2010 vo výške 9% ročne z uplatnenej náhrady mzdy (a to v prebiehajúcom odvolacom konaní,

podanom prostredníctvom Okresného súdu Bratislava IV, ktoré došlo na Okresný súd Bratislava IV dňa
02.05.2013), odporcovi bolo doručené prostredníctvom odvolacieho súdu dňa 13.09.2013.Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 4CoPr/4/2012-464 zo dňa 29.4.2014, právoplatným dňa
11.08.2014, rozsudok súdu prvého stupňa č.k. 7Cpr 55/2003 - 381 zo dňa 23.11.2009, v spojení s
opravným uznesením č.k. 7Cpr 55/2003 - 421 zo dňa 13.01.2011, zrušil v napadnutej časti a vec vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, že súd prvého stupňa správne určil podľa § 134 ods.
1,2,4 Zákonníka práce priemerný mesačný zárobok navrhovateľa na pracovnoprávne účely vo výške
916,12,-eur. Nepreskúmateľnými zostali výroky napadnutého rozsudku v časti priznanej náhrady mzdy
ako i v časti zamietnutia návrhu vo zvyšku navrhovateľom požadovanej náhrady mzdy. Odvolací súd
poukázal na ust. § 79 ods.1 Zákonníka práce s tým, že náhrada mzdy patrí zamestnancovi v sume

priemerného zárobku odo dňa keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do
času,keďmuzamestnávateľumožnípokračovaťvpráci.Zobsahuspisujezrejmé,žesúdprvéhostupňa
vôbec neskúmal kedy odporca umožnil navrhovateľovi pokračovať v práci a z touto zásadnou otázkou sa
nevysporiadal. Súd si neujasnil, za aké obdobie a v akej výške navrhovateľ žiadal náhradu mzdy priznať.
Odvolací súd zdôraznil, že náhrada mzdy patrí navrhovateľovi do času, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci. Súd prvého stupňa mal rozhodnúť o zmene návrhu a následne o tomto zmenenom

návrhu aj rozhodovať, pričom zaviazal súd prvého stupňa v ďalšom konaní najskôr :
1. ustáliť výšku navrhovateľom požadovanej náhrady mzdy a
2. obdobia, za ktoré ju žiada priznať a
3. buď rozhodnúť o zmene návrhu v zmysle ust. § 95 O.s.p. alebo
4. dokazovaním zistiť, kedy odporca umožnil navrhovateľovi pokračovať v práci.

Až po ustálení predmetu konania bude možné o ňom rozhodnúť. Odvolací súd ďalej dospel k záveru,
že súd prvého stupňa nesprávne vyložiť a následne aj nesprávne aplikoval ust. § 79 ods. 2 ZP,
a teda súd môže na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12
mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať. V danom prípade
súd môže znížiť, resp. nepriznať navrhovateľovi náhradu mzdy jedine za čas presahujúci 12 mesiacov,

teda priznanie náhrady mzdy za 12 mesiacov je obligatórne. V tejto súvislosti odvolací súd zaviazal
súd prvého stupňa k povinnosti vychádzať z premisy, že navrhovateľovi náhrada mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru patrí. Dôkazné bremeno v súvislosti so splnením podmienok pre
možnosť jej zníženia, resp. jej nepriznania za čas presahujúci 12 mesiacov v zmysle ust. § 79 ods.
2 Zákonníka práce znáša zamestnávateľ. Keďže o znížení, resp. nepriznaní tejto náhrady môže súd

rozhodnúť len na základe jeho žiadosti. S poukazom na uvedené zrušujúce rozhodnutie odvolacieho
súdu, a to v napadnutej časti, teda vo vyhovujúcej časti, prevyšujúcej priznanie náhrady mzdy vo výške
10.993,44,-eurbrutto,včastitrovkonaniaavčastiuloženiapovinnostiodporcovizaplatiťsúdnypoplatok,
odvolací súd vec vrátil súdu prvého stupňa, pričom v tomto ďalšom konaní bude potrebné ustáliť predmet
konania,rozhodnúťopripustení,resp.nepripustenízmenypetitunávrhu,jehorozšírenívzmysležiadosti

navrhovateľa doručenej odvolaciemu súdu.

Podľa ust. § 226 O.s.p. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Navrhovateľ s poukazom na rozhodnutie odvolacieho Krajského súdu Bratislava sp. zn.: 6Co
162/06-313 zo dňa 23. 09.2008 poukázal na stav, že odporca vopred neprerokoval výpoveď, ktorú dal
navrhovateľovi, s odborovým orgánom v zmysle ust. § 74 ods. 1 Zákonníka práce, nakoľko v danom
prípade išlo o hromadné prepúšťanie, odporca bol povinný postupovať podľa ust. § 73 Zákonníka
práce v znení účinnom v čase dania výpovede navrhovateľovi. Jednalo sa o povinnosť predložiť

písomnú informáciu o výsledku prerokovania Národnému úradu práce a príslušnému odborovému
orgánu. Nesplnenie tejto povinnosti zamestnávateľa malo za následok, že výpovedná doba skončí
najskôr po uplynutí jedného mesiaca od doručenia písomnej informácie Národnému úradu práce a
príslušnému odborovému orgánu (§ 73 ods. 3 a 6 Zákonníka práce v znení účinnom v čase dania
výpovede navrhovateľovi). Ak zamestnávateľ neprideľuje zamestnancovi prácu ani po právoplatnosti

výroku o neplatnosti výpovede, nevzniká zamestnancovi nárok na náhradu mzdy podľa ust. § 79
Zákonníka práce, ale nárok na náhradu mzdy podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Ak teda vo
veci absentuje moment skončenia pracovného pomeru (aj keď neplatného), navrhovateľ bol a je stále
zamestnancom odporcu a vznikol stav predpokladaný v ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Ide o
postup, ktorý však neumožňuje aplikovať moderačné právo súdu. Podľa existujúcej právnej úpravy

zamestnancovi prináleží náhrada mzdy po celú dobu existencie prekážok na strane zamestnávateľa a to
bez zreteľa na dobu po ktorú prekážka trvá, či bol/nebol navrhovateľ zamestnaný, aké dôvody mu bránili
zamestnať sa a pod. Z dôvodu, že v prejednávanom prípade absentuje moment skončenia pracovného
pomeru (neplatného), navrhovateľ bol a je stále zamestnancom odporcu a vznikol stav predpokladanýust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Navrhovateľ ďalej poukázal aj na šikanózny postup odporcu,
ktorý je rozporný so zásadami pracovnoprávnych vzťahov, princípmi občianskeho spolunažívania či
dobrými mravmi. Odporca vedome a účelovo vybudoval dojem o akomsi "hromadnom prepúšťaní" a bez

vecného základu skončil pracovný pomer so značným počtom zamestnancov. Odporca dokonca vopred
predpokladal, že všetci zamestnanci sa neobrátia na súd a teda, že jeho náklady na uspokojenie nárokov
zamestnancov, ktorí požiadajú o súdnu ochranu bude nižší ako náklady, ktoré by mal v prípade, ak by
postupoval podľa ustanovení Zákonníka práce. Odporca dokonca predpokladal, že aj v súdnom konaní
sa mu podarí nároky zamestnancov, ktorí požiadajú o súdnu ochranu minimalizovať. Je nesporné,

že jedinou pohnútkou, ktorú sledoval odporca je zneužitie pozície zamestnávateľa a minimalizovanie
či oddialenie uspokojenia vyrovnania nárokov navrhovateľov. Odporcovi nevadilo a ani nevadí, že
nerešpektoval právnu úpravu a to len s cieľom vybudovať si predpokladaný majetkový prospech. Na
základe uvedeného navrhol, aby súd vyhovel podanej žalobe tak ako pripustil zmenu žalobného petitu
v plnom rozsahu a aby zaviazal odporcu k náhrade trov konania.

Odporca na pojednávaní dňa 24.11.2014 a dňa 01.12.2014 do zápisnice vzniesol námietku premlčania
uplatneného úroku z omeškania. Odporca sa stotožnil so záverom Krajského súdu a trval na tom, že
sa jedná o náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru, kde Zákonník práce umožňuje
moderačné právo súdu a trval na žiadosti podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, s poukazom na to, že v
predmetnom konaní bolo jednoznačne preukázané, že navrhovateľ od 01.09.2003 do 31.12.2005 mal

pravidelný príjem zo zárobkovej činnosti na VŠMU v Bratislave. V tomto konaní už bola navrhovateľovi
právoplatne priznaná náhrada mzdy za 12 mesiacov, v sume 10.993,44,-eur za obdobie od 01.09.2003
do 31.08.2004, a teraz je podstatné obdobie od 01.09.2004 do 31.10.2008, čo predstavuje 50 mesiacov.
Odporca trval na zohľadnení príjmu, ktorý zarobil navrhovateľ ako odborný asistent na VŠMU Bratislava
v období od 01.09.2004 do 31.12.2005, celkovo za 16 mesiacov, kde rozdiel medzi zárobkom v STV

a zárobkom na VŠMU predstavoval sumu 363,77,-eur. Odporca žiadal súd, aby v období týchto 16
mesiacov priznal náhradu mzdy za obdobie od 01.09.2004 do 31.12.2005 vo výške rozdielu v sume
5.820,32,-eur a následne za obdobie od 01.01.2006 do 31.10.2008, čo je 34 mesiacov, a teda sumu
31.148,08,-eur, a teda za celkové obdobie od 01.09.2004 do 31.10.2008 celkovú sumu vo výške
36.968,40,-eur. Ak by súd rozhodol tak, že zaviaže odporcu na náhradu mzdy za obdobie od 01.09.2004

do 31.10.2008 podľa priemerného mesačného zárobku v čase neplatne skončeného pracovného
pomeru (916,12,-eur), čo by predstavovalo 45.806,-eur, odporca mal za to, že v prejednávanom prípade,
aj vzhľadom k tomu, že navrhovateľ v RTVS pracuje od 01.11.2008 na pozícii majstra zvuku, by
priznaná náhrada mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru vychádzala z výšky priemernej
mzdy, ktorú dosahoval navrhovateľ v čase neplatne skončeného pracovného pomeru. Odporca má

za to, že priznanie náhrady mzdy za celé obdobie by bolo dostatočné a primerané zadosťučinenie
na strane navrhovateľa a zároveň by bol aj dostatočnou sankciou pre odporcu, ktorý nepostupoval
pri rozviazaní pracovného pomeru v súlade so zákonom. K uplatnenému úroku z omeškania po
prvýkrát v tomto konaní písomným podaním zo dňa 29.04.2013, v už prebiehajúcom odvolacom
konaní, podanom prostredníctvom Okresného súdu Bratislava IV, ktoré došlo na Okresný súd Bratislava

IV dňa 02.05.2013, odporca uviedol, že mu bolo doručené prostredníctvom odvolacieho súdu dňa
13.09.2013. Poukázal na § 41 ods. 3 O.s.p. s tým, že navrhovateľ si uplatnil týmto podaním 9%
úrok z omeškania zo sumy 58.173,62,-eur odo dňa 01.05.2010 do zaplatenia. S poukazom na ust. §
100 a nasl. Občianskeho zákonníka vzniesol námietku premlčania a dal do pozornosti uznesenie NS
SR sp.zn. 1Cdo/116/2008 (rozsudok priznávajúci náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného

pomeru má povahu deklaratórneho rozsudku, t.j. iba potvrdzuje už jestvujúce hmotné práva a povinnosti/
priznaním náhrady mzdy sa nekonštituuje žiadny nový právny stav, ale hmotnoprávnemu vzťahu sa
iba procesne dodáva kvalita vykonateľného práva/povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi
náhradu mzdy z neplatného rozviazania skončenia pracovného pomeru a s tým súvisiaca splatnosť tejto
náhrady, teda nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z citovaných ustanovení hmotného práva).

Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať
úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Pri omeškaní s náhradou mzdy
z neplatného rozviazania/skončenia pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená
nar.vl. 87/1995 Z.z. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu (§ 3, § 4 je vykonávacím predpisom k §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce,

či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvodovom meškania na vznik nároku na úrok z omeškania
stačí, že zákonom stanovená lehota plnenia uplynula. Navrhovateľ si uplatnil svoj nárok na úrok z
omeškania z náhrady mzdy u odporcu až 13.09.2013 a odporca sa prvýkrát dostal do omeškania
podľa predpisov Zákonníka práce, a to deň po výplatnom termíne mzdy. Ak sa náhrada mzdy mávyplácať za obdobie od 01.09.2003, má odporca za to, že sa prvýkrát dostal do omeškania s vyplatením
mzdy v 10tom mesiaci 2003, odkedy navrhovateľovi plynula trojročná premlčacia lehota na uplatnenie
si svojho práva, a teda odporca má za to, že jeho nárok na uplatnenie majetkového práva bol dňa

13.09.2013 už premlčaný. Nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru
mohol zamestnanec uplatniť nielen súčasne so žalobou o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru,
ale aj neskôr s rizikom prípadného úspešného namietania premlčania takéhoto nároku žalovaným (R
8/2003). Preto tento hroziaci nepriaznivý dôsledok pre navrhovateľa sa neodporúča neuvážene dlho
vyčkávať s uplatnením tohto peňažného nároku na súde, napríklad až dovtedy, kým bude právoplatne

rozhodnuté o žalobe o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Možnosť uplatnenia tohto
nároku nijako teda neobmedzuje skutočnosť, že v tom čase ešte o žalobe o určenie neplatnosti
rozviazania pracovného pomeru nie je rozhodnuté. Záver NS SR ohľadom premlčania nároku na
náhradu mzdy ako samostatného majetkového práva sa dá analogicky uplatniť aj na premlčateľnosť
inýchsamostatnýchmajetkovýchpráv,akýmjevnašomprípadeúrokzomeškania,tvoriacipríslušenstvo
náhrady mzdy uplatneného žalobcom až dňa 13.09.2013 písomným podaním v odvolacom konaní. Ak

by boli navrhovateľovi priznané úroky z omeškania tak ako to navrhol na pojednávaní, toto rozhodnutie
by podľa názoru odporcu, nemalo oporu v zákone (uznesenie ÚS SR sp.zn. II.ÚS 494/2013 - 9).

V predmetnej veci súd v súlade s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu (ust. § 226
O.s.p. ) vykonal dokazovanie : výsluchom navrhovateľa a právnych zástupcov účastníkov konania,

oboznámením sa s listinnými dôkazmi, ktoré sú súčasťou súdneho spisu a zistil nasledovný skutkový
stav :

O návrhu navrhovateľa na určenie neplatnosti výpovede, ktorú mu dal odporca dňa 26.05.2003 bolo
rozhodnuté tak, že súd prvého stupňa tomto návrhu vyhovel a určil neplatnosť predmetnej výpovede

rozsudkom č.k. 7Cpr 55/2003 -80 zo dňa 15.02.2006, pričom odvolací súd rozsudkom č.k. 6Co 162/2006
- 313 zo dňa 23.09.2008 výrok rozsudku súdu prvého stupňa o neplatnosti výpovede potvrdil a
rozhodnutiesastaloprávoplatnýmdňa17.10.2008.Vovýrokuonáhrademzdybolrozsudoksúduprvého
stupňa zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie pre nedostatok dôvodov.

Podaním v zmysle ust. § 95 O.s.p. zo dňa 29.04.2013 si navrhovateľ uplatnil úroky z omeškania za tri
roky spätne odo dňa 01.05.2010 vo výške 9% ročne z uplatnenej náhrady mzdy (a to v prebiehajúcom
odvolacom konaní, podanom prostredníctvom Okresného súdu Bratislava IV, ktoré došlo na Okresný
súd Bratislava IV dňa 02.05.2013), odporcovi bolo doručené prostredníctvom odvolacieho súdu dňa
13.09.2013.

Dňa 5.11.2014, právny zástupca navrhovateľa doručil súdu písomné podanie (a toto súd doručil
právnemu zástupcovi odporcu ktorým s poukazom na ust. § 95 O.s.p. žiadal, aby súd rozhodol o jeho
návrhu na zmenu petitu návrhu s tým, že z obsahu podania zo dňa 2.11.2014 vyplýva, že navrhol
zaviazať odporcu k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy v sume 58.173,62,-eur brutto spolu

s 9% úrokom z omeškania ročne odo dňa 1.5.2010 do zaplatenia náhrady mzdy a trov konania vrátane
odvolacieho konania, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, pod hrozbou výkonu rozhodnutia,
pričom na
pojednávaní konanom dňa 24.11.2014 právny zástupca navrhovateľa do zápisnice pred súdom uviedol,
že žiada, aby súd pripustil zmenu petitu návrhu tak, že: Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi

47.250,18,-eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 58.173,62,-eur odo dňa
1.5.2010 do zaplatenia náhrady mzdy. Odporca je povinný zaplatiť náhradu trov konania tak ako bude
vyčíslená v písomnom vyhotovení tohto rozsudku, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
Táto sumu má byť náhrada mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov, t.j. do 1.12.2008, to je deň,
kedy umožnil odporca, ako zamestnávateľ, nastúpiť navrhovateľovi do práce.

Podľa ust. § 95 ods. 1 O.s.p. navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie
konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na
pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.

Podľa ust. § 95 ods. 2 O.s.p. súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli
byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade, ak by na
konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. V takom prípade pokračuje súd v konaní o
pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia.Podľa ust. § 95 ods. 3 O.s.p. o zmene návrhu súd rozhodne spravidla na pojednávaní, na ktorom bola
zmena navrhnutá. Ak to nie je možné, súd rozhodne do 15 dní od odročenia pojednávania. O zmene

návrhu mimo pojednávania súd rozhodne do 60 dní od podania návrhu na zmenu návrhu.

Na pojednávaní dňa 24.11.2014 súd uznesením podľa ust. § 95 O.s.p. pripustil navrhovateľom
navrhnutú zmenu petitu návrhu tak, že petit má správne znieť:

"Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 47.250,18,-eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
9% ročne zo sumy 58.173,62,-eur, odo dňa 1.5.2010 do zaplatenia náhrady mzdy. Odporca je povinný
zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania tak ako bude vyčíslená v písomnom vyhotovení tohto
rozsudku, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku."

Súd doplnil dokazovanie aj listinným dôkazom, za príslušný mesiac november 2008, december 2008, z

ktorého je zrejmé, kedy presne odporca, ako zamestnávateľ, umožnil nástup do práce t.j. 01.11.2008.
Súd sa oboznámil aj s doplnenými listinnými dôkazmi : "Zmena pracovných podmienok - podklad
k dohode o zmene pracovnej zmluvy" ( kde je uvedená doba účinnosti 1.11.2008),Výplatná páska
navrhovateľa za mesiac november 2008 (k výplate 27.553,-Sk), Výplatná páska december 2008 (k
výplate 24.959,-Sk) , Dohoda o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 22.10.2008. Z predmetných listinných

dôkazov ( ktoré predložil súdu na pojednávaní odporca) bola preukázaná doba, kedy odporca začal
navrhovateľovi prideľovať prácu s tým, že ide o dátum 1.11.2008 a následne táto skutočnosť nebola
medzi účastníkmi sporná.

Na opätovný návrh navrhovateľa na pripustenie zmeny petitu návrhu prednesenom na pojednávaní

konanom dňa 01.12.2014 (navrhol, aby súd zaviazal odporcu k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi sumu
45.876,-eur brutto, a 9% ročný úrok z omeškania zo sumy 56.799,44,-eur brutto odo dňa 1.5.2010 do
zaplatenia ) súd uznesením podľa ust. § 95 ods. 1, 2 O.s.p. pripustil navrhnutú zmenu žalobné petitu,
a to v časti náhrady mzdy za mesiac november 2008 a časť mesiaca december 2008 ( spolu ide o
sumu 1.374,18,-eur ) : "Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 45.876,-eur spolu s úrokom

z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 56.799,44,-eur odo dňa 1.5.2010 do zaplatenia. Vo zvyšku
zostáva petit návrhu nezmenený."
S poukazom na vyslovený právny názor odvolacieho súdu ( § 226 O.s.p. ) súd poukazuje na skutočnosť,
že navrhovateľ si nesprávne vyložil rozhodnutie odvolacieho súdu č.k. 6Co 162/2006 - 313 tak, že jeho
pracovný pomer doposiaľ neskončil a preto je jeho mzdové nároky potrebné posúdiť podľa ust. § 142

ods. 3 Zákonníka práce ako prekážku na strane odporcu ako zamestnávateľa keď pri rozhodovaní o
náhrade neprichádza do úvahy moderačné právo súdu. Súd preto na túto opätovnú námietku právneho
zástupcu navrhovateľa prednesenú na pojednávaní 24.11.2014 neprihliadol s tým, že súdom už bolo
rozhodnuté, že výpoveď daná odporcom navrhovateľovi je neplatná a uplatnené nároky v tomto konaní
sa odvíjajú práve od neplatného skončenia pracovného pomeru čo bolo aj skonštatované v rozhodnutí

č.k. 6Co 162/2003 - 313 zo dňa 23.09.2008.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že navrhovateľ pracoval vo funkcii : pozícii majster zvuku a to do roku
2003 u odporcu. Táto pozícia majstra zvuku si vyžaduje znalosti v odbore elektroniky, ale aj umeleckého
rozmeru, nakoľko majster zvuku je tvorivý pracovník, vo svete uznávané v zmysle autorského práva a

je treba veľkú dávku talentu, jednak hudobného a jednak všeobecne cítiaceho. V roku 2003 u odporcu
pracovalo cca 25 majstrov zvuku. Uvedená funkcia majstra zvuku, inde ako v masovokomunikačných
prostriedkoch, v takom rozsahu práce ako ju vykonával navrhovateľ nie je nikde inde využiteľná. V istých
modifikáciách to umožňuje rozhlas, divadlo, ale v televízii je zastúpená aj vizuálna zložka. Od roku
2002 navrhovateľ začal pôsobiť aj ako pedagóg na umeleckých vysokých školách, v roku 2013 bol

menovaný prezidentom republiky profesorom (akademická funkcia z hľadiska narábania so zvukom).
Počas obdobia od roku 2002 až 2013 navrhovateľ prešiel všetkými možnými vzdelávacími procesmi
v rámci jeho pedagogického pôsobenia na VŠMU a v Českej republike : Univerzita Tomáše Bati. Z
doplňujúcej výpovede navrhovateľa vyplýva, že bol na nepísanej tzv. "čiernej listine Z. Z." a ani externe
mu nesmela byť prideľovaná práca. K zlomu došlo v októbri roku 2007, na základe toho, že už nemal

kto ísť pracovať pre Slovensku televíziu, v tej dobe a bol zavolaný (skutočnosť vyplýva z listinného
dôkazu : Dohoda o vykonaní práce) a na základe toho bolo ustálené, že s navrhovateľom uzatvoria
dohodu a môže sa vrátiť naspäť. Prišlo k rokovaniam s I.. A. a odvolací Krajský súd v Bratislave rozhodol,
že skončenie pracovného pomeru je neplatné. Ohľadom finančného vysporiadania, každý manažmentpovedal navrhovateľovi, že to posunie na ten ďalší a nebude to riešiť. Navrhovateľ prideľovanú prácu
má stále a patrím medzi troch zvukových majstrov a vykonáva najnáročnejšie zvukové práce a postup
zamestnávateľa považuje za perzekúciu.

Navrhovateľ oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní dňa 1.9.2003.

Súdpoukazujenazhodnétvrdeniaúčastníkovato,žeodporcanerozporujeustálenýpriemernýmesačný
zárobok navrhovateľa na pracovnoprávne účely, stanovený vo výške 916,12,-eur.

Z obsahu dohody suma 58.173,62,-eur brutto bola za 63 kalendárnych mesiacov a polovicu mesiaca
december 2008, teda ak by došlo k ustáleniu, že odporca opätovne zamestnával navrhovateľa od
1.11.2008.

Navrhovateľ poberal zárobok za obdobie od 01.09.2003 do 31.12.2005 ( pracoval ako odborný asistent

na VŠMU 10959,-Sk/mes). Od januára 2006 bol navrhovateľ opätovne bez zamestnania.

Podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Podľaust.§3ods.2Občianskehozákonníka,fyzickéaprávnickéosoby,štátneorgányaorgánymiestnej
samosprávy dbajú o to, aby nedochádzalo k ohrozovaniu a porušovaniu práv z občianskoprávnych
vzťahov a aby sa prípadné rozpory medzi účastníkmi odstránili predovšetkým ich dohodou.

Podľa ust. § 1 ods. 2 Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, ak tento zákon v prvej časti
neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník.

Podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, ak zamestnávateľ dal
zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo

v skúšobnej lehote a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej
zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí a zamestnávateľ je povinný mu poskytnúť náhradu
mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.

Podľaust.§79ods.2Zákonníkaprácevzneníneskoršíchpredpisov, akcelkovýčas,zaktorýbysamala
zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa
jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy
zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec

bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol
alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.

Súd prvého stupňa opätovne poukazuje na vyslovený právny názor odvolacieho súdu ( ktorým je
viazaný, a preto neposudzuje vec podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce ako vec posúdil právny

zástupca navrhovateľa ) s tým, že odvolací súd okrem iného uviedol, že tunajší súd správne určil podľa
ust. § 134 ods. 1,2,4 Zákonníka práce priemerný mesačný zárobok navrhovateľa na pracovnoprávne
účely vo výške 916,12,-eur. Odvolací súd poukázal na ust. § 79 ods.1 Zákonníka práce s tým, že náhrada
mzdy patrí navrhovateľovi ako zamestnancovi odporcu, v sume priemerného zárobku odo dňa keď
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď mu zamestnávateľ umožní

pokračovať v práci.

Zobsahuspisu(predloženýchlistinnýchdôkazovnapojednávaniachdňa24.11.2014adňa01.12.2014 :
"Zmena pracovných podmienok - podklad k dohode o zmene pracovnej zmluvy" ( kde je uvedená doba
účinnosti 1.11.2008), Výplatná páska navrhovateľa za mesiac november 2008 (k výplate 27.553,-Sk),

Výplatná páska december 2008 (k výplate 24.959,-Sk) , Dohoda o zmene pracovnej zmluvy zo dňa
22.10.2008) je zrejmé, že súd skúmal skutočnosť, kedy odporca umožnil navrhovateľovi pokračovať
v práci a s touto zásadnou otázkou sa vysporiadal tak, že bola preukázaná doba, kedy odporca začal
navrhovateľovi prideľovať prácu s tým, že je to dátum 01.11.2008.Súd teda ustálil obdobie a výšku náhrady mzdy, ktorú navrhovateľ žiadal súdom priznať a v tomto
smere v súlade s ust. § 95 O.s.p. uznesením pripustil navrhovateľom navrhnutú zmenu petitu návrhu

na pojednávaní. Táto súdom priznaná suma je náhrada mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov,
t.j. do 01.11.2008 ( t.j. do dňa, kedy umožnil odporca, ako zamestnávateľ, nastúpiť navrhovateľovi ako
zamestnancovi do práce, čo bolo preukázané hore uvedenými listinnými dôkazmi ).

Súd poukazuje na vyslovený záver odvolacieho súdu, ktorý zdôraznil, že náhrada mzdy patrí

navrhovateľovi do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci. Súd prvého stupňa mal
rozhodnúť a aj rozhodol na pojednávaní konanom dňa 24.11.2014 o navrhovateľom navrhnutej zmene
petitu návrhu a teda aj následne o tomto zmenenom návrhu po ustálení predmetu konania o ňom
rozhodol.

Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že súd prvého s poukazom na ust. § 79 ods. 2 Zákonníka

práce , môže na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov
primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať a v danom prípade súd môže
znížiť, resp. nepriznať navrhovateľovi náhradu mzdy jedine za čas presahujúci 12 mesiacov( priznanie
náhrady mzdy za 12 mesiacov je obligatórne).

V súd ( ust. § 226 O.s.p. ) vychádzal z premisy, že navrhovateľovi náhrada mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru patrí a dôkazné bremeno v súvislosti so splnením podmienok pre možnosť jej
zníženia, resp. jej nepriznania za čas presahujúci 12 mesiacov v zmysle ust. § 79 ods. 2 Zákonníka
práce znáša odporca ako zamestnávateľ. V tomto konaní súd vec prejednal s ohľadom na návrh odporcu
na zníženie, resp. nepriznanie tejto náhrady .

S poukazom na uvedené zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu ( a to v napadnutej časti, teda vo
vyhovujúcej časti, prevyšujúcej priznanie náhrady mzdy vo výške 10.993,44,-eur brutto, v časti trov
konania a v časti uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť súdny poplatok ) súd teda ustálil predmet
konania, rozhodol o pripustení zmeny petitu návrhu, jeho rozšírení v zmysle žiadosti navrhovateľa

doručenej odvolaciemu súdu.

Teda je nesporné, že navrhovateľ oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní dňa
1.9.2003, pričom odporca ako zamestnávateľ od 1.11.2008 navrhovateľa zaradil do pracovného pomeru
s dohodnutým druhom práce - funkciou, majster zvuku.

Súd si je vedomý, že v danom prípade je možné využiť moderačné právo zo strany súdu, ale s poukazom
a na ust. § 3 Občianskeho zákonníka ( dobré mravy ) súd má za to, že odporca vo veci konal účelovo
( v obdobných pracovnoprávnych sporoch postupoval voči
svojim zamestnancom v súlade so zákonom, pričom navrhovateľovi ku dňu rozhodnutia súdu nebola

odporcom vyplatená ani obligatórna náhrada za 12 mesiacov už priznaná súdom ), odporca konal
vedome pričom predmetné konanie prebieha už od roku 2003, s dávno súdom vysloveným záverom, že
skončenie pracovného pomeru je neplatné a napriek tomu predmetnú vec neusporiadal.

Súd poukazuje okrem iného aj samotnú doplňujúcu výpoveď navrhovateľa z ktorej okrem iného vyplýva,

že bol na nepísanej tzv. "čiernej listine Z. Z." a ani externe mu nesmela byť prideľovaná práca. K zlomu
došlo v októbri roku 2007, na základe toho, že už nemal kto ísť pracovať pre Slovensku televíziu, v tej
dobe a bol zavolaný (skutočnosť vyplýva z listinného dôkazu : Dohoda o vykonaní práce) a na základe
toho bolo ustálené, že s navrhovateľom uzatvoria dohodu a môže sa vrátiť naspäť. Prišlo k rokovaniam
s I.. A. a následne odvolací Krajský súd v Bratislave rozhodol, že skončenie pracovného pomeru je

neplatné. Ohľadom finančného vysporiadania, každý manažment povedal navrhovateľovi, že to posunie
na ten ďalší a nebude to riešiť. Navrhovateľ prideľovanú prácu má stále a patrím medzi troch zvukových
majstrov a vykonáva najnáročnejšie zvukové práce , vyslovil, že postup zamestnávateľa považuje za
perzekúciu.

Takýto postup odporcu nemôže pre rozpor s dobrými mravmi, požívať súdnu právnu ochranu ( vyjadrenia
bývalého štatutárneho zástupcu odporcu publikované v denníku Sme dňa 4.3.2006, kde na otázku, či za
problém nepovažuje ani sumu, ktorou by STV v prípade prehry na Krajskom súde musela prepusteným
zamestnancom vyplatiť odpovedal, "....v tejto chvíli je to partikulárny problém, pretože prepúšťaním smeušetrili viac ako 200mil Sk....."). teda z uvedeného vyplýva, že takýto postup v danej veci odporca zvolil
zo zištných dôvodov.

Je nesporné, že navrhovateľ mal odo dňa 01.09.2003 do 31.12.2005 pravidelný príjem zo zárobkovej
činnosti na VŠMU v Bratislave ( uvedené v odôvodnení ) a v tomto konaní bola navrhovateľovi
právoplatne priznaná náhrada mzdy za 12 mesiacov, v sume 10.993,44,-eur za obdobie od 01.09.2003
do 31.08.2004. Súd posudzoval obdobie od 01.09.2004 do 31.10.2008, čo predstavuje 50 mesiacov.
Odporca trval na zohľadnení príjmu, ktorý zarobil navrhovateľ ako odborný asistent na VŠMU Bratislava

v období od 01.09.2004 do 31.12.2005, celkovo za 16 mesiacov, kde rozdiel medzi zárobkom v STV
a zárobkom na VŠMU predstavoval sumu 363,77,-eur. Odporca žiadal súd, aby v období týchto 16
mesiacov priznal náhradu mzdy za obdobie od 01.09.2004 do 31.12.2005 vo výške rozdielu v sume
5.820,32,-eur a následne za obdobie od 01.01.2006 do 31.10.2008, čo je 34 mesiacov, a teda sumu
31.148,08,-eur, a teda za celkové obdobie od 01.09.2004 do 31.10.2008 celkovú sumu vo výške
36.968,40,-eur. Ak by súd rozhodol tak, že zaviaže odporcu na náhradu mzdy za obdobie od 01.09.2004

do 31.10.2008 podľa priemerného mesačného zárobku v čase neplatne skončeného pracovného
pomeru (916,12,-eur), čo by predstavovalo 45.806,-eur, odporca mal za to, že v prejednávanom prípade,
aj vzhľadom k tomu, že navrhovateľ v RTVS pracuje od 01.11.2008 na pozícii majstra zvuku, by priznaná
náhrada mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru vychádzala z výšky priemernej mzdy, ktorú
dosahoval navrhovateľ v čase neplatne skončeného pracovného pomeru.

Dôkazné bremeno v tomto prípade ( otázka zníženia resp. nepriznania náhrady mzdy) zaťažuje odporcu,
pričom súd konštatuje , že odporca toto dôkazné bremeno neuniesol a nepredložil súdu žiadne
relevantné doklady, na základe ktorých by vyvrátil amorálnosť svojho konania voči navrhovateľovi ako
zamestnancovi ( navrhovateľ vyslovil, vzhľadom na postup zamestnávateľa v jeho konkrétno prípade,

že má pocit diskriminácie jeho osoby ).

Podľa ust. § 136 O.s.p. súd vzhľadom na skutočnosť, že pre uplynutie času s poukazom na obsah spisu ,
na hospodárnosť konania a samotnú dĺžku konania a v ňom vykonané dôkazy určil podľa náhradu mzdy
za čas presahujúci 12 mesiacov v sume 45.876,-eur brutto za predmetné obdobie (ak možno výšku

nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej
úvahy).

Odporca navrhovateľovi náhradu mzdy navrhovateľovi nezaplatil ani v zákonom ( súdom) stanovenej
výške 10.993,44,-eur brutto ( súd poukazuje na odôvodnenie odvolacieho súdu pričom opak nebol

odporcom preukázaný). Súd s ohľadom na skutočnosti už uvedené v odôvodnení tohto rozsudku má
za to, že zamestnávateľ ( odporca ) je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania, pričom
nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti pričom ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť
aplikované takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi a to
by sa vyplatilo zamestnávateľovi konať protiprávne ( tento názor bol už vyslovený odvolacím súdom

a napriek tomu zamestnávateľ aj pri opätovnom pokuse o mimosúdne vyriešenie sporu nereagoval a
navrhovateľovi nevyplatil ani tú časť náhrady mzdy, ktorá mu bola priznaná súdnym rozhodnutím ). Súd
z uvedených dôvodov neprihliadol na žiadosť odporcu na zníženie náhrady mzdy ( Súd podporne k
uvedenému právnemu záveru ešte poukazuje na súčasné znenie ust. § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce,
kde už zákonodarca na povinnosť prihliadať na zárobky vypustil vzhľadom na to, že by bolo šikanózne,

neprimerane zasahujúce do práv zamestnanca , aj keď súd podľa tohto ustanovenia v tomto prípade
nerozhoduje ) .

Výpočet : brutto mzda 84.872,-Sk mínus náhrada mzdy za dovolenku 12.509,-Sk, delené počtom
odpracovaných hodín 456 = priemerná mzda za jednu hodinu 158,70,-Sk x 8 hod. (pri pracovnom čase

40 hodín týždenne) = priemerný denný zárobok 1.269,50,-Sk x 21.74 (koeficient - priemerný počet
pracovných dní v mesiaci) = priemerný mesačný zárobok 27.599,50,-Sk, t.j. 916,12,-eur.

Posudzované obdobie : od 01.09.2004 do 31.10.2008 (pričom v tomto konaní je celkom posudzovaná
súdom uplatnená náhrada navrhovateľom je od 01.09.2013 do 01.11.2008, pričom ohľadom

obligatórnych 12 mesiacov súd už právoplatne rozhodol ):

za obdobie odo dňa kedy požiadal, aby ho zamestnávateľ zamestnal t.j. od 01.09.2003, po odpočítaní
už súdom priznanej náhrady mzdy vo výške 10.993,44,-eur brutto ( za 12 obligatórnych mesiacov zaobdobie od 01.09.2003 do 31.08.2004), do dňa 01.11.2008, kedy ho odporca opätovne zamestnal, pri
ustálenom priemernom mesačnom zárobku navrhovateľa na pracovnoprávne účely vo výške 916,12,-
eur ( 27599,50,-Sk - ust. § 134 ods. 1, 2 a 4 Zákonníka práce ), celkom v sume 45.876,-eur brutto

( t.j. náhrada mzdy je priznaná do času, kedy zamestnávateľ umožnil navrhovateľovi pokračovať v práci
mínus- už súdom priznaná náhrada za 12 mesiacov v sume 10993,44,-eur ).

Príjem navrhovateľa : odo dňa 01.09.2003 do 31.12.2005 pravidelný príjem zo zárobkovej činnosti na
VŠMU v Bratislave

(bol daný návrh odporcu : za 16 mesiacov priznať náhradu mzdy za obdobie od 01.09.2004 do
31.12.2005 vo výške rozdielu v sume 5.820,32,-eur a následne za obdobie od
01.01.2006 do 31.10.2008, t.j. 34 mesiacov, a celkom sumu 31.148,08,-eur, a za celkové obdobie od
01.09.2004 do 31.10.2008 celkovú sumu vo výške 36.968,40,-eur).

Posudzované obdobie : od 01.09.2004 do 31.10.2008.

Výpočet: 56.869,44,-eur - 10.993,44,-eur = 45.876,-eur.

Podľa ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník

premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľaust.§101Občianskehozákonníkapokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa ust. § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v
omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo
od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať
aj len jednotlivých plnení.

Podľa ust. § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

Úroky z omeškania majú povahu sankcie (sankčné úroky) za omeškanie dlžníka so splnením záväzku.
Nároky navrhovateľa (zamestnanca odporcu ) pri neplatnom skončení pracovného pomeru sú upravené
v ust. § 79 Zákonníka práce, ktorý diferencuje rozdielne nároky zamestnanca pre prípad, ak tento trvá
na ďalšom zamestnávaní a pre prípad, keď zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej
zamestnával.

Bolo nesporne preukázané právoplatnými rozsudkami Okresného súdu Bratislava IV, že odporca ako
zamestnávateľ s navrhovateľom ako zamestnancom neplatne skončil pracovný pomer a navrhovateľ
oznámil písomne odporcovi (zamestnávateľovi), že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, a preto
súd dospel k záveru, že odporca (zamestnávateľ) je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy.

Táto náhrada patrí navrhovateľovi (zamestnancovi) v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci , pričom v tomto prípade pracovný pomer skončil okamžitým skončením pracovného
pomeru zo strany navrhovateľa .

Súd v danom prípade posudzoval aj uplatnený nárok navrhovateľa v návrhu a to nárok na náhradu mzdy
z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru v súlade s ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, a patrí
mu právo požadovať úroky z omeškania v prípade omeškania zamestnávateľa so zaplatením náhrady
mzdy. Úroky z omeškania sa platia popri samotnom dlžnom plnení stanoveným percentom z tej časti
dlhu, z ktorej je dlžník v omeškaní, teda ktorú ešte nezaplatil. Zákonník práce v súčasnom znení (zákon

č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov) vo svojich ustanoveniach neupravuje problematiku
úrokov z omeškania ( ide o diametrálnu odlišnosť v komparácii s predchádzajúcim Zákonníkom
práce (zákonom č. 65/1965 Zb., ktorý obsahoval ustanovenie § 256 ods. 2 explicitne upravujúce
nárok účastníka pracovnoprávnych vzťahov požadovať úroky z omeškania v prípade oneskorenia splnením jeho peňažného nároku - umožňoval účastníkovi pracovnoprávnych vzťahov požadovať úroky
z omeškania v prípade nesplnenia jeho peňažného nároku riadne a včas, pričom ich výška sa určovala
podľa občianskoprávnych predpisov. Súčasný Zákonník práce z roku 2001 neobsahuje ustanovenie

zakotvujúce možnosť účastníka pracovnoprávnych vzťahov požadovať úroky z omeškania v prípade
nesplnenia jeho peňažnej pohľadávky riadne a včas, a preto je potrebné posúdiť otázku úrokov z
omeškania pri náhrade mzdy prostredníctvom interpretácie ustanovenia Zákonníka práce, upravujúceho
vzťah subsidiarity medzi Zákonníkom práce a Občianskym zákonníkom. Kľúčovým je citované ust.
§ 1 Zákonníka práce, v ktorom je stanovené, že sa vzťahujú sa na tieto právne vzťahy všeobecné

ustanovenia Občianskeho zákonníka ( Subsidiarita Občianskeho zákonníka vo vzťahu ku Zákonníku
práce t.j. ust. § 517 ods. 2 Obč.zák.).

Omeškaním teda nastáva zo zákona zmena obsahu právneho vzťahu, a to taká, že povedľa trvajúcej
povinnosti splniť záväzok vznikajú aj nové (ďalšie) práva a povinnosti, bez ohľadu na to, či dlžník
omeškanie zavinil alebo nie. S poukazom na ustálený skutkový stav v predmetnej veci súd dospel

v danom prípade k záveru, že navrhovateľ (zamestnanec) môže požadovať v prípade omeškania
zamestnávateľa s úhradou náhrady mzdy úroky z omeškania z tejto náhrady mzdy podľa citovaného
ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ( stanovisko NS SR v uznesení zo 17. decembra 2009, sp.zn.
1 Cdo 116/2008 : "Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného
rozviazania (skončenia) pracovného pomeru - a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady - nevzniká

až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z citovaných ustanovení (pozn. ustanovenie § 79 Zákonníka
práce) hmotného práva. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s
možnosťoupožadovaťúrokyzomeškaniavovýškeustanovenejpreobčianskoprávnevzťahy).Zákonník
práce z roku 1965 (zákon č. 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov) túto možnosť jednoznačne
vyjadril vo svojom § 256 ods. 2 prvá veta tak, že účastník, ktorého peňažný nárok nebol včas a

riadne uspokojený, môže požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne
vzťahy. Keďže terajší Zákonník práce (zákon č. 311/2001 Z.z.) a ani iný pracovnoprávny predpis
nepodáva úpravu o úroku z omeškania, treba postupovať i v takomto prípade podľa občianskoprávnych
predpisov. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru
platí preto výška úrokov z omeškania určená nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. pre omeškanie s plnením

peňažného dlhu (nariadenie v § 3 a § 4, je vykonávacím predpisom k ust. § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka)." Najvyšší súd SR už vyjadril stanovisko s tvrdením, že zamestnanec môže požadovať v
prípade omeškania zamestnávateľa s úhradou náhrady mzdy úroky z omeškania z tejto náhrady mzdy,
pričom ich výška sa má určiť podľa občianskoprávnych predpisov.

Premlčanie znamená uplynutie času stanoveného v zákone na vykonanie práva, čo má za následok
zánik súdnej vymáhateľnosti premlčaného práva. Premlčaním však pohľadávka nezaniká. Všeobecná
premlčacia doba u pohľadávok v zmysle Občianskeho zákonníka je premlčacia doba trojročná. K
odporcom vznesenej námietke premlčania samotného nároku navrhovateľa na uplatnenie si úrokov z
omeškania, súd uvádza, že právo na úrok z omeškania vzniká za každý deň omeškania a pretože

ide o fakultatívne majetkové sankcie (môže ale aj nemusí si ju navrhovateľ uplatniť), a je teda vecou
navrhovateľa, za aké obdobie omeškania
žalovaného s plnením si právo na zaplatenie úroku uplatní. V tomto prípade si navrhovateľ neuplatnil
právo na zaplatenie úroku z omeškania od nasledujúceho dňa po uplynutí lehoty splatnosti mzdy , ale
až za obdobie omeškania od 01.05.2010 do zaplatenia z priznanej náhrady mzdy. Preto by došlo k

pochybeniu súdu, keby začiatok plynutia premlčacej lehoty práva na zaplatenie úrokov z omeškania sa
počítal odo dňa podania návrhu na začatie konania na súd o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru a náhradu mzdy , nakoľko by sa dospelo k chybnému záveru, že navrhovateľ si uplatnil právo
až po uplynutí premlčacej lehoty.

K navrhovateľom uplatnenému úroku z omeškania po prvýkrát v tomto konaní písomným podaním a
to už v prebiehajúcom odvolacom konaní, podanom prostredníctvom Okresného súdu Bratislava IV,
ktoré došlo na Okresný súd Bratislava IV dňa 02.05.2013 ( odporcovi bolo doručené prostredníctvom
odvolacieho súdu dňa 13.09.2013) vo výške 9% ročne zo sumy 58.173,62,-eur odo dňa 01.05.2010 do
zaplatenia súd má za to, že naopak, premlčacia lehota vzhľadom na uplatnené obdobie (t.j. za 3 roky

od podania návrhu na súd spätne t.j. od 01.05.2010) omeškania začala plynúť až dňom 01.05.2010 a
teda aj keď návrh na začatie konania bol doručený súdu 15.10.2003 a návrh na rozšírenie petitu návrhu
o úroky z omeškania dňa 02.05.2013, bol podaný súdu ešte pred uplynutím premlčacej lehoty a zuvedeného vyplýva, že navrhovateľ si svoje právo na priznanie úrokov z omeškania za obdobie odo dňa
01.05.2010 uplatnil riadne a včas v trojročnej premlčacej lehote.

Úroky z omeškania sú sankčnou platbou, ktorá prináleží veriteľovi za porušenie povinností dlžníka
riadne a včas splatiť svoj peňažný záväzok. Úroky z omeškania sú dennou náhradou škody za stratu
možnosti disponovať dlžnou čiastkou. Nárok na ne vzniká veriteľovi bez ohľadu na to, či bolo alebo
nebolo oneskorenie spôsobené dlžníkom. S poukazom na uvedené súd má za to, že navrhovateľ ako
zamestnanecmáprávopožadovaťvprípadeomeškaniazamestnávateľasúhradounáhradymzdyúroky

z omeškania z tejto náhrady mzdy, a preto podľa cit. ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a ust.
§ 3 nar.vl.č. 87/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov, a preto zaviazal odporcu, ktorý sa dostal s
plnením (vyplatením náhrady mzdy do omeškania) k zaplateniu úrokov z omeškania z tejto náhrady
mzdy a to vo výške 9% ročne zo sumy 56.799,44,-eur odo dňa 1.5.2010 do zaplatenia a to všetko do
15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku

Na záver súd s poukazom na ust. § 3 Občianskeho zákonníka dodáva, že toto ustanovenie
je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon
subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi, a v prípade, ak to tak nie je, môže požadovanú
ochranuodoprieť.Súdmázato,žeideovýnimočnýprípadaakbyajsúdsastotožnilsprávnymnázorom
odporcu, že navrhovateľovi sa premlčal nárok na uplatnenie si úrokov z omeškania, v tomto prípade

vzhľadom na konanie odporcu od roku 2003 ( ktoré nesporne vyplýva z priebehu celého konania ) by súd
túto námietku premlčania uplatneného nároku ( úroku z omeškania za 3 roky spätne od podania návrhu
na súd ) odporcom, súd posúdil iba ako prostriedok umožňujúci poškodiť iného účastníka právneho
vzťahu ( navrhovateľa ) zatiaľ čo dosiahnutie zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo
vedľajšie a išlo by o výraz zneužitia tohto subjektívneho práva na úkor druhého účastníka a teda o výkon

v rozpore s dobrými mravmi ( súd poukazuje na konkrétne skutočnosti napr. samotné konanie odporcu,
ktorý takto postupoval vo viacerých prípadoch ako už súd uviedol v odôvodnení, a ani po právoplatnom
rozhodnutí odvolacieho súdu riadne a včas toto rozhodnutie nerešpektoval a navrhovateľovi priznanú
náhradu nevyplatil, postup zamestnávateľa je možné považovať za perzekúciu osoby navrhovateľa
atď.) .

Podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa ust. § 149 Ods. 1 O.s.p. ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov

konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.

Podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p. v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov
konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách
konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa

nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch pracovných dní plynie od
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

S poukazom na zložitosť prejednávanej veci súd rozhodol, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie, v lehote 15 dní, od doručenia, na Okresnom súde
Bratislava IV. v Bratislave, v 2 vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42
ods.3)uviesť,proti ktorémurozhodnutiusmeruje,vakomrozsahusanapáda,včomsatotorozhodnutie
alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.