Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. júl 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/5/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118204245
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8118204245.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov

senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Evy Šofrankovej v spore žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného Advokátskou
kanceláriou JUDr. Peter Kováč, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 01 Bratislava, proti žalovanej: Z. J.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXXX/XX, XXX XX K., o zaplatenie 371,01 eur s prísl., o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 7Csp/71/2018-33 zo dňa 19.09.2018 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žalobného návrhu v prevyšujúcej
časti a vo výroku o trovách konania.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Zrušuje rozsudok v časti o zaplatenie úroku 5,05 % ročne zo sumy 127,17 eur od 18.07.2015 do
19.09.2015 a v tejto časti konanie zastavuje.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 127,17
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z dlžnej sumy od 18.07.2015 do zaplatenia,
všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobný návrh zamietol. Vyslovil, že

žalobca nemá nárok na náhradu trov konania a žalovanej náhradu trov konania nepriznáva.

2. Po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 40 ods. 3; § 43a ods. 1; § 43c ods. 1; § 44 ods. 1, 2; §
46 ods. 2; § 52 ods. 1, 3, 4; § 53 ods. 1, 5; § 544 ods. 1 až 3; § 545 ods. 1 až 3; § 545a Občianskeho
zákonníka; § 1 ods. 1, 2; § 9 ods. 1, 2; § 11 ods. 1 z. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch zistil,
že dňa 13.01.2015 bola medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako dlžníčkou uzatvorená Zmluva
o úvere č. XXXXXXXXXX, kde v bode 5 údajov o požadovanom spotrebiteľskom úvere je uvedené,

že žalobca poskytuje žalovanej úver vo výške 570 eur, ktorý sa zaviazala splácať v počte splátok 42,
po 18,02 eur, ročná úroková sadzba úveru predstavuje 18,07 %, predpokladaná RPMN za úver je vo
výške 26,15 %. V bode 6 Zmluvy - údaje o schválenom spotrebiteľskom úvere je uvedené, že žalobca
poskytuje žalovanej úver vo výške 570 eur, ktorý sa zaväzuje splácať v mesačných splátkach vo výške
18,02 eur v počte 42, predpokladaná RPMN úveru predstavuje 26,12 %. Listom zo dňa 27.08.2015
upozornil žalobca žalovanú, že je v omeškaní so splácaním splátok úveru. Zároveň ju upozornil, že v
prípade, ak do 15 dní odo dňa doručenia tohto oznámenia nezaplatí splatné splátky, stanú sa splatnými

všetky jej záväzky z predmetnej zmluvy. Zosplatnenie úveru bolo žalovanej doručené dňa 02.09.2015.
Z prehľadu splátok a úhrad mal súd za preukázané, že z celkovej dlžnej sumy úveru zaplatila žalovaná
žalobcovi sumu 385,83 eur.3. Prvoinštančný súd skonštatoval, že písomná akceptácia žalovanej vo vzťahu k termínu konečnej
splatnosti úveru chýba, a preto nedošlo k písomnej dohode strán o týchto náležitostiach zmluvy. Termín
konečnej splatnosti úveru sa nenachádza v samotnej Zmluve o úvere, je uvedený v samostatnom

dokumente - oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, keď termín konečnej splatnosti je
dohodnutý na deň 14.07.2018. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že medzi stranami sporu - medzi
žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako dlžníčkou nedošlo k dohode o výške RPMN s poukazom na
bod 5 - údaje o požadovanom spotrebiteľskom úvere, kde je uvedená jej predpokladaná výška 26,15 %,
kdežto v bode 6 - údaje o schválenom spotrebiteľskom úvere je uvedená predpokladaná RPMN 26,12

%. Z uvedených dôvodov úver považoval za bezúročný a bezpoplatkový s poukazom na § 11 ods. 1
písm. b) z. č. 129/2010 Z.z. S konštatovaním, že v Zmluve o úvere absentujú zákonné náležitostí podľa §
9 ods. 2 citovaného zákona, zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi iba rozdiel medzi reálne poskytnutými
finančnými prostriedkami v sume 513 eur a úhradami, ktoré žalobcovi zaplatila v sume 385,83 eur.
Rozdiel vo výške 127,17 eur tak súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi. Zároveň priznal
žalobcovi aj požadovaný úrok z omeškania od 18.09.2015. Žalovanej bolo zosplatnenie úveru doručené

dňa 02.09.2015, lehota 15 dní na plnenie v prospech žalobcu skončila dňom 17.09.2015. Nasledujúci
deň, t.j. od 18.09.2015 sa žalovaná dostala do omeškania s peňažným plnením, preto od uvedeného
dátumu súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj úrok z omeškania.

4. S poukazom na prijatý právny záver súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti daného úveru bol žalobný

návrh žalobcu v prevyšujúcej časti ako nedôvodný zamietnutý. Tiež bola zamietnutá žaloba aj v časti
zmluvnej pokuty vo výške 0,04 % denne v súlade s čl. 8.1 Zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa
13.01.2015. Prvoinštančný súd s poukazom na citáciu čl. 8.1, 8.2 a 8.3 Zmluvy o revolvingovom úvere,
akoaj§53ods.5a§544OZuviedol,žeplatnáprávnaúpravaviažedojednanieobsahujúceneprimerane
vysokézmluvnépokutysabsolútnouneplatnosťou,čoznamená,žeaksútakétoustanoveniaobsiahnuté

v spotrebiteľských zmluvách sú považované za neplatné už od počiatku. Platná právna úprava naopak
dovoľuje zmluvným stranám dojednať si v spotrebiteľských zmluvách zmluvné pokuty za porušenie
jednotlivých povinnosti, avšak výška týchto zmluvných pokút musí byť vždy primeraná. Primeranosť
jednotlivých zmluvných pokút je v súlade judikatúrou, preto je potrebné ju posudzovať najmä s ohľadom
na konkrétne prípady porušenia povinnosti, na ktoré sú zmluvné pokuty naviazané, ako aj s ohľadom na

ďalšieokolnostiprípadu.Akjezmluvnápokutadojednanáformousadzbyzastanovenúčasovújednotku,
nemá to žiaden vplyv na súčasné dojednanie úroku z omeškania, prípadne inej sankcie. Zmluvná
pokuta a úrok z omeškania sú dva rôzne inštitúty, je preto možné ich dojednať a následne uplatniť
popri sebe a to aj napriek tomu, že obe tieto sankcie budú vyjadrené percentuálnou sadzbou a budú
závislé na dobe omeškania dlžníka s plnením zabezpečenia povinností. Zmluvná pokuta je výsledkom

vôle zmluvných strán. Predtlač zmluvnej pokuty špecifikovanej v článku 8, bod 8.1 až 8.4 upravujúcej
zmluvnú pokutu bol podľa názoru súdu jednostranne zo strany veriteľa pripravený vopred bez možnosti
žalovanej ako spotrebiteľky ovplyvniť výšku tejto zmluvnej pokuty. V spotrebiteľskom vzťahu by podľa
názoru prvoinštančného súdu nemala byť nikdy sankcionovaná výlučne len jedna strana. Ak je zmluvná
pokuta dojednaná v spotrebiteľskej zmluve len za účelom zabezpečenia povinnosti spotrebiteľa, súd

prvej inštancie ju považoval za neplatnú. Obdobne by to platilo aj pre prípad dojednania prísnejších
sankcií pre jednu zmluvnú stranu. V samotnej Zmluve o úvere sú upravené sankcie len pre dlžníka
spotrebiteľa, vôbec tam nie je sankcionované konanie prípadného veriteľa. Preto táto zmluvná pokuta
dojednaná v článku 8 bod, 8.1 až 8.4 Zmluvy o úvere bola vyhodnotená ako neplatná. Prihliadal pritom
na samotný charakter spotrebiteľskej zmluvy, keď odkazuje na potrebu zachovania vyváženého vzťahu

medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Žaloba žalobcu bola preto v časti o uplatnenie zmluvnej pokuty
ako nedôvodná zamietnutá.

5. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 2 CSP. Úspech žalobcu v tomto súdnom spore
predstavoval 34,28 %, jeho neúspech 65,72 %. Z tohto dôvodu súd vyslovil, že žalobca nemá nárok na

náhradu trov konania a žalovanej súd náhradu trov konania nepriznal, nakoľko z obsahu spisu jej žiadne
trovy konania nevyplývajú, ani si nárok na ich náhradu neuplatnila.

6. Proti uvedenému rozsudku, a to proti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobný návrh v prevyšujúcej
časti zamietol a výroku o trovách konania, v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca.

Odvolanie odôvodňoval ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Vyslovil svoj nesúhlas so záverom
súdu prvej inštancie, že medzi sporovými stranami nebola platne uzavretá Zmluva o revolvingovom
úvere č. XXXXXXXXXX., lebo medzi návrhom na uzavretie zmluvy a prijatím návrhu je rozdiel v
údaji RPMN. Súd prvej inštancie nezdôvodnil, z akých dôvodov by údaj o RPMN si účastníci zmluvymohli legálne dohodnúť. S poukazom na § 9 ods. 2 z. č. 129/2010 Z.z. uviedol, že RPMN nemôže
byť predmetom konsenzu. Nemohli sa na hodnote RPMN zmluvné strany dohodnúť. RPMN je totiž
vypočítaná na základe údajov platných v čase uzavretia zmluvy, preto pri jej určení sa vychádza z

údajov jestvujúcich v danom čase. Súd prvej inštancie preto nesprávne posúdil otázku vzniku zmluvných
vzťahov. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/831/2016 zo dňa 29.06.2016,
podporujúci jeho názor. RPMN teda nepredstavuje predmet záväzku, je to iba informácia určená
spôsobom, ktorú predpisuje zákon. Preto záver súdu prvej inštancie o nedohode zmluvných strán
na hodnote RPMN je nesprávny. Rovnako odvolateľ namietal rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v

časti zamietnutej uplatnenej zmluvnej pokuty. To, že táto nie je individuálne dohodnutá nespôsobuje
jej neplatnosť. Uvedené vyplýva z § 53 ods. 1 a 2 OZ. Podľa uvedeného ustanovenia individuálne
dohodnutá podmienka nikdy nie je neprijateľná a individuálne nedohodnutá podmienka je neprijateľná
len vtedy, ak spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Poukázal
na nález Ústavného súdu ČR vo veci III.ÚS/3725/13 zo dňa 10.04.2014, ako aj rozhodnutie Súdneho
dvora EÚ vo veci C-34/13. Rovnako poukázal na čl. 1 ods. 2 Smernice 93/13. Podľa odvolateľa zmluvná

pokuta zodpovedá § 53b ods. 1 OZ a jeho vykonávacieho predpisu § 3a Nariadenia vlády č. 87/1995
Z.z. Všetky ustanovenia a obmedzenia zmluvnej pokuty boli dodržané. Súd prvej inštancie rozhodnutie o
zmluvnej pokute odôvodnil skutočnosťami, ktoré sú všeobecné, neurčité a nepreskúmateľné a v rozpore
s § 53b ods. 1 OZ. Žalobca podal odvolanie aj proti výroku o trovách konania ako závislom výroku.
Navrhol preto rozsudok v jeho napadnutej časti zmeniť, žalobe vyhovieť a priznať mu právo na náhradu

trov konania pred súdom prvej inštancie, ako aj pred odvolacím súdom.

7. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná nevyjadrila.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)

vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 CSP., vec
prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia
rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 01.07.2019 a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach,
v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej
inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie
nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd

oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Odvolací súd v odvolacom konaní
posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym
posúdením, a to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné
právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení
rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale

iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní ( viď rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

10. Odvolací súd s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia
v jeho napadnutej časti, preto sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutiaanadoplnenieazdôrazneniasprávnostinapadnutéhorozhodnutia,ajkodvolacímdôvodom
uvádza nasledovné.

11. Keďže odvolateľ namietal v odvolaní nesprávne právne posúdenie veci odvolací súd uvádza, že
nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O

nesprávnej aplikácii právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávny právny záver (viď uznesenie NS SR z 27.07.2011, sp. zn. 7Cdo/7/2010).

12. K odvolacej námietke týkajúcej sa tvrdenia o nesprávnom vyhodnotení súdom prvej inštancie

skutočnosti, že medzi sporovými stranami nebola platne uzavretá Zmluva o revolvingovom úvere
z dôvodu rozdielnych údajov RPMN tak medzi žiadosťou o poskytnutie spotrebiteľského úveru a
oznámením o jeho schválení pre rozdielny údaj v RPMN odvolací súd uvádza, že je potrebnú súhlasiť
s názorom súdu prvej inštancie. Ak odvolateľ tvrdí, že nie je možné údaj o RPMN uviesť rovnakýtak v žiadosti, ako aj o schválenom úvere, odvolací súd uvádza, že technika uzatvárania úverových
zmlúv žalobcom ako poskytovateľom týchto zmlúv má byť taká, aby spotrebiteľ prijal zmenený návrh
dodávateľa, a to hoci týkajúci sa RPMN. Je potrebné však súhlasiť s odvolateľom, že údaj o RPMN

musí vychádzať zo zákona, nemôže byť kreovaný len dohodou strán sporu. Neznamená to však,
aby zmenené údaje bez toho, aby s nimi súhlasil spotrebiteľ, boli pre spotrebiteľa záväzné. Čo sa
týka predpokladov pre výpočet RPMN v zmysle z. č. 129/2010 Z.z. bolo potrebné uvádzať aj všetky
predpoklady použité na výpočet RPMN. Do kategórie týchto predpokladov je nutné zaradiť i matematický
výpočet, na základe ktorého veriteľ dospel k určitej výške RPMN. Spotrebiteľ by inak nemohol preveriť

správnosť takéhoto výpočtu RPMN ako jedného z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, umožňujúci posúdiť výhodnosť úveru, čo nepochybne má zásadný vplyv na jeho rozhodnutie
vstúpiť do úverového vzťahu s veriteľom. Je nemysliteľné od spotrebiteľa očakávať, aby len na základe
údaju o ročnej percentuálnej miere nákladov uvedeného v zmluve mohol posúdiť správnosť tejto
náležitosti zmluvy. Odvolací súd uvádza, že takýto názor bol už opakovane vyslovený vo viacerých
rozhodnutiach tunajšieho krajského súdu.

13. K ďalšej odvolacej námietke týkajúcej sa zamietnutia nároku na zmluvnú pokutu odvolací súd
uvádza, že sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení
jeho rozsudku. Je nutné zdôrazniť, že v zmysle čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13 nekalá zmluvná podmienka
spotrebiteľa nezaväzuje a v tejto súvislosti dokonca nie je potrebné, aby spotrebiteľ túto podmienku

vopred napadol. Cieľ, ktorým je posilnenie ochrany spotrebiteľa totiž nemožno dosiahnuť, pokiaľ by sami
spotrebitelia boli povinní namietať nekalý charakter zmluvnej podmienky. Účinnú ochranu spotrebiteľa
možno zaručiť len vtedy, ak je vnútroštátnemu súdu priznaná možnosť posúdiť ex offo takúto podmienku.
Vnútroštátny súd je povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k
dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Ak takúto podmienku považuje za nekalú,

zdrží sa jej uplatnenia s výnimkou prípadu, keď spotrebiteľ proti tomuto namieta (viď rozsudok Súdneho
dvora EÚ zo 14.06.2009, Pannon GSM C-243/08, 2009 I-04713).

14. Súd má oprávnenosť vysloviť nekalosť zmluvnej podmienky v zmysle ust. § 298 ods. 1 z. č. 160/2015
Z.z. priamo v rozsudku. Tobôž musí takúto zmluvnú podmienku vyhodnotiť pri rozhodovaní o nárokoch

uplatnených v súvislosti s ňou. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie má za to, že zmluvná
podmienka uvedená v čl. 8 bod 8.1 Zmluvy o revolvingovom úvere týkajúca sa omeškania dlžníka a
jeho povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu je nutné považovať za neprimerane vysokú, neplatnú, ktorá
nebola individuálne dohodnutá a navyše predstavovala iba sankciu pre spotrebiteľa a nie žiadnu sankciu
pre dodávateľa. Jednoznačne z toho je možné usúdiť nevyváženosť vzťahu medzi spotrebiteľom a

dodávateľom tak, ako to správne vyhodnotil aj súd prvej inštancie. Správne preto žalobu zamietol aj
čo do uplatnenej zmluvnej pokuty ako nedôvodného nároku. Odvolací súd preto má za to, že takáto
zmluvná podmienka jednak nebola individuálne dojednaná a navyše spôsobuje nerovnováhu v právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, lebo bola koncipovaná tak, aby zaväzovala iba spotrebiteľa,
avšak žiadna zmluvná pokuta nebola dohodnutá pre prípad porušenia zmluvných povinností na strane

dodávateľa. Žalobca preto nemá nárok na zmluvnú pokutu proti žalovanej v prejednávanom prípade.
15. Slovenská republika je v zmysle jej únijných záväzkov, najmä článku 6 Smernice Rady 93/13/EHS,
povinná zabezpečiť spotrebiteľovi vysokú mieru ochrany jeho práv v tom zmysle, aby nekalé podmienky
použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa v zmysle
vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa. Účinnú ochranu v tomto zmysle možno dosiahnuť

len ak má súd právomoc zhodnotiť neprijateľné podmienky z úradnej povinnosti (viď rozhodnutie SD
EÚ vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Grupo Editorial SA). V zmysle § 298 v spojení s § 295 CSP
je súd povinný aj bez návrhu skúmať neprijateľnosť zmluvných podmienok, a to všetkých podmienok
súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou, na tento účel a bez návrhu obstará a zabezpečí dôkaz a vykoná
ho a výslovne uvedie vo výroku znenie zmluvnej podmienky ak dospeje k záveru o jej neprijateľnosti.

Tieto ustanovenia predstavujú v Civilnom sporovom poriadku odôvodnenú výnimku z dispozičného
princípu a z princípu ne ultra petitum. Pritom skúmanie neprijateľných zmluvných podmienok sa týka
nielen samotnej spotrebiteľskej zmluvy, ale aj všetkých zmluvných dokumentov s ňou súvisiacich (napr.
aj Všeobecných obchodných podmienok a pod.).

16. Pri posudzovaní platnosti spotrebiteľskej zmluvy sa všeobecné súdy musia zaoberať celkovou
vyváženosťou práv účastníkov zmluvy a vychádzať z princípov ochrany spotrebiteľa ako jedného
z kľúčových princípov súčasného občianskeho práva. Opačný postup vedie k porušeniu práva naspravodlivý proces zaručenému článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (článok 46 Ústavy
SR) (viď Nález Ústavného súdu ČR z 01.11.2016, sp. zn. I. ÚS/913/2016).

17. Okrajovo je možné ešte dodať, že za neprijateľnú zmluvnú podmienku je potrebné považovať takú
podmienku, ktorá vyvoláva nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, ktorým je slabšia zmluvná strana. Pritom znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa
aj taká podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „racio legis“. Za neprijateľnú je treba považovať
aj zmluvnú podmienku vyvolávajúcu finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktorému v skutočnosti

nebolo poskytnuté a slúži iba záujmom dodávateľa (najčastejšie ide o poplatky v spotrebiteľských
úverových vzťahoch, ktoré nie sú ani určité ani konkrétne a ani adekvátne poskytnutému plneniu). Súd
pritom neprijateľnú zmluvnú podmienku nemodifikuje (porovnaj rozsudok SD vo veci C-618/10).

18. Zákon č. 150/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov,
zakotvil s účinnosťou od 01.04.2004, t.j. dávno pred uzatvorením spornej Zmluvy zo dňa 13.01.2015

do nášho právneho poriadku inštitút spotrebiteľských zmlúv. Zmyslom ochrany spotrebiteľa je ochrana
osôb, ktoré sa zúčastňujú na právnych vzťahoch trhového hospodárstva, avšak nie kvôli dosiahnutiu
zisku. Charakteristickou črtou Európskeho spotrebiteľského práva je ochrana slabšej zmluvnej strany
a stieranie hranice medzi právom súkromným a verejným. Správne preto bolo zistenie súdu prvého
stupňa, že spotrebiteľské zmluvy musia byť vyvážené a nemožno akceptovať, aby spotrebiteľ mal menej

práv ako dodávateľ.

19. Preto i odvolací súd má za to, ako to správne vyhodnotil súd prvého stupňa, že v zmluve dohodnutá
podmienka medzi žalobcom a žalovanou je ohľadom zmluvnej pokuty neprijateľnou podmienkou, ktorej
súd nemôže poskytnúť ochranu. Ako to už bolo uvedené, v zmysle ustanovení CSP súd môže v

rozsudku aj bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľná. Teda aj v
prípade, ak súd vo výroku rozsudku vyslovene neuvedie, že podmienka týkajúca sa zmluvnej pokuty je
neprijateľná, nemôže to zakladať nárok žalobcu na jej priznanie.

20. Aj podľa názoru odvolacieho súdu, keďže zmluvnú pokutu je správne potrebné považovať za

neplatnú v zmysle § 39 OZ a to vzhľadom na nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
čo do jej dojednania a aj jej výška je tiež z toho dôvodu neakceptovateľná.

21. Odvolací súd ešte uvádza, že ak dodávateľ požaduje od spotrebiteľa sankciu za porušenie jeho
zmluvných povinností a požadovaná sankcia je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná. Ustanovenie

§ 53 a nasl. OZ sú vyjadrením snahy, aby dodávateľ v spotrebiteľských zmluvách pristupoval k tvorbe
podmienok aj v súlade s dobrými mravmi.

22.Zmluvnépodmienkydohodnutévspotrebiteľskejzmluvesamôžuodchýliťodpodmienokupravených
v Občianskom zákonníku len v prospech spotrebiteľa. Akákoľvek dohoda v spotrebiteľskej zmluve, ktorá

zhoršuje postavenie spotrebiteľa, alebo ktorou sa spotrebiteľ vopred vzdáva svojich práv, nie je možná.
Spotrebiteľské zmluvy by mali byť vyvážené a nemožno akceptovať, aby spotrebiteľ mal menej práv
ako dodávateľ.

23. Náležitá ochrana spotrebiteľa vyplýva aj v súvislosti s poskytnutím nutnej ochrany spotrebiteľa

vnútroštátnymi predpismi, čo je ukladané judikatúrou Súdneho dvora a koncepciou ochrany spotrebiteľa
v rámci Európskej únie a jej orgánov.
24. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany' (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93. Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III: rozsudok Higginsová a ďalší

proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-1;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd
so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám daných
v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Z rovnakých dôvodov nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými
odvolacími námietkami žalobcu, ktoré nemohli spôsobiť zmenu či už právneho posúdenia veci alebo

zmenu rozhodnutia v napadnutom rozsahu ako takú.
25.Odvolacísúdpretonepovažovalanijednuzodvolacíchnámietokžalobcuzadôvodnú.Aninamietané
nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku čo do zamietavej časti nebolo spôsobilé zmeniť
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým nároky žalobcu zamietol. Z odôvodnenia rozhodnutia súduprvej inštancie čo do zamietavej časti je možné jednoznačne vyvodiť jeho myšlienkové pochody a prijaté
závery zo zisteného skutkového stavu. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou
praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje

rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený
argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo strany sporu na spravodlivý proces (viď napr. rozhodnutia Ústavného súdu II. ÚS/44/03, I.
ÚS/117/05, III. ÚS/191/2013). Rovnako z uznesenia NS SR sp. zn. 4Cdo/163/2015 zo dňa 17.03.2016

vyplýva, že rozsah povinností odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia
a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu. Odvolací súd preto dospel k záveru,
že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy,ktoréaplikovalnaprejednávanýprípadazktorýchvyvodilsvojeprávnezávery,ktoréprimerane
vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu rozhodnutia v

napadnutom rozsahu vytknúť závažné nedostatky. Z rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS/252/04
vyplýva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo strany sporu, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov a rovnako
neznamená ani to, aby strana sporu pred všeobecným súdom musela byť úspešná, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi (viď tiež rozhodnutie Ústavného súdu SR

sp. zn. I. ÚS/50/04).
26. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd konštatuje, že žalobca vo svojom odvolaní
neuviedol žiadnu takú relevantnú okolnosť, ktorá by bola spôsobilá privodiť zmenu alebo zrušenie
rozsudku v jeho napadnutej časti.
27. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách

konania.
28. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej
časti, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti žalobného návrhu zamietnutá a v súvisiacom výroku o
trovách konania ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
29. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení

s § 255 a nasl. CSP tak, že stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nebol
priznaný. V odvolacom konaní bola úspešnou stranou žalovaná, ktorá však v odvolacom konaní bola
nečinná, zo spisu jej nevyplýva vznik žiadnych trov konania a navyše si žiadne trovy odvolacieho
konania neuplatnila. V odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi nemohla byť priznaná náhrada trov
odvolacieho konania. Bolo preto rozhodnuté, že stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania

nepriznáva, a to aj v súlade s čl. 17 Základných princípov CSP, teda aj hospodárnosti konania.
30. Odvolací súd ešte uvádza, že súd prvej inštancie rozhodol o priznaní úroku z omeškania vo výške
5,05 % ročne zo sumy 127,17 eur od 18.07.2015 do 19.09.2015 ultra petitum. Žalobca totiž žiadal priznať
príslušenstvo pohľadávky od 20.09.2015 tak, ako to vyplýva z petitu jeho návrhu. Bolo preto potrebné
v zmysle § 380 ods. 2 CSP prihliadnuť na túto vadu procesných podmienok. Z uvedeného dôvodu

postupom podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP odvolací súd zrušil rozsudok v uvedenom rozsahu a konanie
v uvedenej časti zastavil.
31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).