Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. september 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/341/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221404
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madaraszová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4412221404.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a
členiek senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Sidónie Sládečkovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a

nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 11.
septembra 2013 č. k. 9C/202/2012-56, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 1.451,30 eura ako náhrady škody a sumy 290,26 eura ako nemajetkovej ujmy
podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu

vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom
pod sp. zn. 13Er/643/2011. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 17 ods. 1,
2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 9 ods. 1, 2,
zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom
do 31.12.2012, § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci v znení účinnom v čase vydania poverenia a podania návrhu , ako i ust. § 41 ods. 1,
§ 41 ods. 2 písm. c), d), § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov. Vychádzal zo zisteného skutkového stavu, ktorým mal
za preukázané, že dňa 8.4.2011 sa u súdneho exekútora začalo exekučné konanie na základe návrhu
oprávneného POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova 25, Bratislava proti povinnej J. E. pre vymoženie sumy
391euraspríslušenstvompriznanejrozsudkomstálehorozhodcovskéhosúduzodňa25.1.2011spisová
značka SR 13563/10, pričom dňa 16.05.2011 bola Okresnému súdu v Nových Zámkoch (exekučný

súd) doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie
predmetnej exekúcie. Exekučný súd uznesením zo dňa 18.05.2011 žiadosť o udelenie poverenia
zamietol, proti ktorému uzneseniu odvolanie podané nebolo a dňa 23.06.2011 nadobudlo právoplatnosť.
Uznesením zo dňa 11.8.2011 bolo exekučné konanie zastavené, pričom ani proti tomuto rozhodnutiu
odvolanie podané nebolo a nadobudlo právoplatnosť dňa 20.9.2011. Vzhľadom na to, že v predmetnej
veci exekučný súd rozhodol 2 dni po podaní návrhu ( 16.5.2011 ) a to dňa 18.5.2011 zamietnutím

návrhu na vydanie exekúcie, súd prvého stupňa dospel k záveru, že hmotnoprávne podmienky pre
zodpovednosť štátu uvedené v ustanovení § 9 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z.z. splnené neboli a súd
prvého stupňa preto návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. V tomto smere súd prvého stupňapoznamenal, že navrhovateľ v exekučnom konaní nepodal opravný prostriedok ani proti rozhodnutiu
o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia, ani proti rozhodnutiu o zastavení exekučného konania. O
trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a odporcovi, ktorý bol v konaní

úspešný, náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli a ani si ich neuplatnil.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch uviedol, že súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a

postupom súdu účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého
stupňa založil svoje rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust.
§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej
skutočnosti a teda po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom
rozhodovaní bol viazaný ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím
zák. č. 412/2012 Z.z.. Svojím rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity,

čo je neprípustné. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a
posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý
súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť

odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že
súdu nepatrí polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou
je aplikovať platné právo a jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite,
ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast

ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj
právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej
kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti
súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s

výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.
Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201 a § 204 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a viazaný
skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP), prejednal vec podľa § 214 ods. 2

OSP bez nariadenia pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej
v ust. § 156 ods. 3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je
vo výroku vecne správne a odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Preto v zmysle § 219 ods. 1 OSP
napadnutý rozsudok potvrdil.
Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy

1.451,30 eura z titulu náhrady škody a sumy 290,26 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom na tomto
súde pod sp. zn. 13Er/643/2011, ktorý videl v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej 15-dňovej
lehote, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo až dňa 21.06.2011 s omeškaním viac ako 74 dní.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len "zák. č. 514/2003 Z.z."), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o

ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade,
ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj

nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak (§ 17 ods.1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z.)
Zákon č. 514/2003 Z.z. je osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody,
ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom
vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.
Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci

orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým
predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním,
ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno
na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej
zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci,
má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola

škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem "nesprávny úradný
postup", vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa

dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/
Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočnéprieťahyvkonaní,akoajinýnezákonnýzásahdoprávaprávomchránenýchzáujmovfyzických
a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je

závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným
z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli
k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej
zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti,
a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa správne najskôr zaoberal existenciu predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere v potrebnom
rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.
Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 13Er/643/2011 odvolací
súd zistil, exekučnému súdu bola dňa 16.05.2011 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa

Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti
povinnej J. E., o vymoženie sumy 391 eura s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým
bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 25.01.2011 sp. zn. SR 13563/10. Exekučný súd
uznesením zo dňa 18.05.2011 č. k. 13Er/643/2011-8 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Predmetné rozhodnutia nadobudlo právoplatnosť dňa 23.06.2011.

Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,
keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej
lehotyastakýmčasovýmoneskorením(viacako74dní),ktoréjepotrebnésohľadomnaprávnuzložitosť
veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.
Pre posúdenie toho, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom

ustanovenej lehote, je znenie ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od 1.6.2010 do
31.05.2011 teda v čase začatia exekučného konania (ďalej len "Exekučný poriadok").
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení od 1. 6. 2010 do 31.05.2011) súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo

exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa názoru odvolacieho súdu, navrhovateľ nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k

nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., čím nebol naplnený
základný predpoklad pre zodpovednosť odporcu za navrhovateľom požadovanú náhradu škody a
nemajetkovú ujmu. Z obsahu exekučného spisu vedeného v danej veci nad všetky pochybnosti vyplýva,
že súd exekučný súd o žiadosti oprávneného na vydanie poverenia rozhodol v zákonnej 15 dňovejlehote, pretože ako je už vyššie konštatované exekučnému súdu bola dňa 16.05.2011 doručená
žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom
exekučný súd uznesením zo dňa 18.05.2011 č. k. 13Er/643/2011-8 zamietol žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23.06.2011. Z
uvedeného je teda možné prijať záver, že o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia rozhodol
exekučný súd za 2 dni, preto nie je možné súhlasiť s tvrdeniami navrhovateľa uvedenými v návrhu na
začatie konania, že uvedenú povinnosť si splnil exekučný súd až po 74 dňoch.
Navrhovateľ ďalej nesprávny úradný postup súdu prvého stupňa videl aj v tom, že v exekučnom konaní

sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou,
ktorá mu v rámci zverenia právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. V tejto súvislosti uviedol,
že exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského
rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v
rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.
Vo vzťahu k týmto argumentom navrhovateľa odvolací súd uvádza, že rozhodnutie, ktoré nie je

exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna
prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie
uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomoc na jeho vydanie a či z
hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke

formálnejakoajmateriálnej. Vnadväznostinauvedenéodvolacísúdpoukazujeajnaustálenújudikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3 Cdo 164/1996
publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže
byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude
exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v

každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Súdna prax je jednotná aj v tom, že pokiaľ oprávnený
v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný
súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
(resp. v tomto prípade platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011). Rovnako tak je exekučný súd povinný v spotrebiteľskej veci

skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky . Súd v exekučnom konaní nepreskúmaval vecnú
správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to
z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je
v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn. 6
Cdo 1/2012).

K dôvodom odvolania navrhovateľa v odvolaní odvolací súd ďalej uvádza, že odňatím možnosti konať
pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia
jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a
právom chránených záujmov. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len "ústava") zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Základné právo priznané podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho podstata spočíva v
prvom rade v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, a tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu
poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že

základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej
kvalite, t.j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita
ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46
ods. 1 ústavy. Ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS
50/97, I. ÚS 54/97). V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom

ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý
proces, ktorého základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS
71/97, III. ÚS 46/04). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý
proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na

spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi.
Z obsahu súdneho spisu však nevyplýva, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci v prípade
navrhovateľa nerešpektoval niektoré z týchto práv. Namietané pochybenia súdu prvého stupňavyjadrené v ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a) a c) OSP nie sú v dôvodoch odvolania konkretizované
vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu. Taktiež navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k
namietanémuodňatiumožnostikonaťpredsúdomvodvolanípresnenepopísalaodvolacísúdanižiaden

takýto dôvod nezistil.
Knámietkenavrhovateľa,žesúduneprislúchapolemizovaťovhodnostilimitáciedĺžkykonanízákonnými
lehotami (ďalší dôvod odvolania), odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v tomto smere
nepolemizoval nad dĺžkou konania. Vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným prieťahom konania súd prvého
stupňa uviedol, že neskúmal či došlo k prieťahom v konaní a s týmto názorom sa odvolací súd

stotožňuje. Súd prvého stupňa v súvislosti s nárokom navrhovateľa na náhradu škody v dôsledku
nesprávneho úradného postupu iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu zákonom stanovenej lehoty
alebo nie, t.j. neposudzoval ani prieťahy v konaní ani vhodnosť dĺžky konania. Posudzoval splnenie
podmienok nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., čo bola podstata návrhu navrhovateľa.
Odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom namietanému trvaniu stavu právnej neistoty uvádza, že tým,
že exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v

lehote 15 dní a proti tomuto uzneseniu zo strany navrhovateľa odvolanie nebolo podané, nemohlo
dôjsť z jeho strany k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho
exekútora v lehote 15 dní, odvolací súd dospel k záveru, že súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie
poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu,

od ktorého si navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje svoj nárok, preto nebolo potrebné v konaní už
ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody navrhovateľky. Okrem toho
bolo potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že návrh na vykonanie exekúcie nemal byť ani podaný, pretože
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor so zákonom bola zamietnutá a o
tejto skutočnosti navrhovateľka vedela z rozhodovacej činnosti súdov, ako aj Najvyššieho súdu SR a

Ústavného súdu SR.
S ohľadom na to, že v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn.
13Er/643/2011 súd uznesením zo dňa 18.05.2011 č. k. 13Er/643/2011-8 zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
23.06.2011 , odvolací súd ešte dodáva, že pokiaľ navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným

titulom, nemohol sa v rámci exekúcie vôbec domôcť ani nároku od povinnej vyplývajúcemu mu z
úverovej zmluvy, a preto s rozhodcovským rozsudkom ako nulitným aktom v exekučnom konaní sa ani
nemôže spájať vznik akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.