Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. december 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Obdo/37/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114226137
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Ličková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:6114226137.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu JUDr. Otto Markech, so sídlom Kpt. Nálepku 336,
Horná Streda, správcu konkurznej podstaty úpadcu Peter Križan, podnikajúci pod obchodným menom
Križan - MÄSKO „v konkurze",, s miestom podnikania Svätoplukova 1339, Bánovce nad Bebravou,
IČO: 34 480 773, proti žalovanému Slovenská pošta, a. s., so sídlom Partizánska cesta 9, Banská
Bystrica, IČO: 36 631 124, právne zastúpený Advokáti Heinrich s. r. o., advokátskou kanceláriou so

sídlom Skautská 12, Nitra, mene ktorej koná konateľ - advokát JUDr. Roman Heinrich, Lombardíniho
22b, Bratislava, o zaplatenie 705 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Banskej Bystrici
pod sp. zn. 64Cb/123/2015, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z
27. septembra 2017, č. k. 41Cob/159/2017-140, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a .
II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 7. februára 2017 č. k.
64Cb/123/2015-106 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 705 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 8,05 % ročne od 5.12.2014 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia. Žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a
žalovaného zaviazal zaplatiť súdny poplatok zo žaloby vo výške 42 eur do troch dní od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.
2. Súd prvej inštancie právne vec odôvodnil aplikáciou ust. § 663, § 720 Obchodného zákonníka (ďalej
aj ako „OBZ“) a § 3 ods. 1, 3, § 7 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov
v znení účinnom k 06.08.2009 a vecne tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia 705
eur s príslušenstvom, titulom nájomného za užívanie nebytových priestorov. Z odôvodnenia rozhodnutia
vyplýva, že žalobca ako správca konkurznej podstaty sa domáhal úhrady nájomného za november

2014 na základe Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 6. augusta 2009, podľa ktorej prenajal
žalovanému nebytový priestor nachádzajúci sa v Stredisku obchodu a služieb v Bánovciach nad
Bebravou na Svätoplukovej ulici, súpisné číslo 1339, presne identifikovaný v žalobe, pričom výška
dohodnutého nájomného predstavovala sumu 1162 eur mesačne a na základe dodatku č. 1 zo dňa 16.
septembra2011bolaplatbazaslužbyspojenésnájmomvymedzenýmvbode4.1.2.zmluvyatonájomné
stanovené na sumu 705 eur vrátane DPH mesačne. Žalobca žalovanému faktúrou č. 20140176 zo dňa

3. novembra 2014 vyfakturoval nájomné za mesiac november 2014 vo výške 705 eur, ktorú žalovaný
neuhradil. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní prihliadol aj na rozhodnutie Krajského súdu Banská
Bystrica, č. k. 43Cob/39/3016 ako súdu odvolacieho zo dňa 18. augusta 2016, ktorý potvrdil rozhodnutie
Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 63Cb/180/2015-84 zo dňa 12. novembra 2015 v skutkovo a
právne totožnej veci, na rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 63Cb/5/2015-59 zo dňa
12. novembra 2015 v skutkovo a právne totožnej veci, v ktorej súd ako prejudiciálnu otázku posudzoval

charakter zmluvy uzatvorenej medzi úpadcom a žalovaným dňa 6. augusta 2009 označenej ako Zmluva
o podnájme nebytových priestorov, v znení dodatku č. 1 zo dňa 30. septembra 2011. Odvolací súdkonštatoval, že v tomto konaní súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil okrem iného aj tým, že po
odstúpení od kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi predávajúcim Peter Križan - MÄSKO so spoločnosťou
CORTE, spol. s r. o., Bánovce nad Bebravou, sa obnovilo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, v ktorých

sa nachádzajú nebytové priestory Petrovi Križanovi - MÄSKO tak, ako to vyplýva z rozsudku Okresného
súdu Bánovce nad Bebravou a Krajského súdu v Trenčíne. Aj keď sporové strany označili zmluvu
uzavretú dňa 6. augusta 2009, ako Zmluvu o podnájme nebytových priestorov, súd prvej inštancie
zmluvu vzhľadom na jej obsah vyhodnotil ako zmluvu o nájme nebytových priestorov, pričom vychádzal
z rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 18. augusta 2016, v ktorom odvolací súd sa stotožnil so

záverom prvoinštančného súdu, ktorý posudzoval zmluvu o podnájme nebytových priestorov podľa jej
obsahu a nie podľa názvu. Súd prvej inštancie v tomto konaní si osvojil záver, že Zmluva o podnájme
nebytových priestorov zo dňa 6. augusta 2009 v znení dodatku č. 1 zo dňa 30. septembra 2011, podľa
jej obsahu, ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, že v čase jej uzatvorenia úpadca ako nájomca bol
vlastníkom predmetných nebytových priestorov a zmluva spĺňa všetky zákonné náležitosti. Žalobcovi
ako prenajímateľovi vznikol záväzok prenechať žalovanému na užívanie v dome nachádzajúcom sa na

Svätoplukovej ulici č. 1139 v Bánovciach nad Bebravou nebytový priestor nachádzajúci sa na prízemí
a pozostávajúci z miestností o celkovej ploche 182 m2. Žalovanému ako nájomcovi vznikla povinnosť
splatiť nájomné a úhradu za služby spojené s nájmom, v dohodnutej výške 705 eur mesačne podľa
článku 4 bod 1.2., článku 4 bod 1.3 zmluvy v znení článku 2 bod 2.2., článku 3 dodatku č. 1. Súd prvej
inštancie považoval nárok žalobcu za dôvodný aj ohľadne uplatneného nároku na zaplatenie úroku z

omeškania v zmysle § 365 ods. 1 a § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, a na základe uvedených
dôvodov žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi, ktorý
mal plný úspech vo veci, náhradu trov konania voči žalovanému priznal v rozsahu 100 % podľa § 255
ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a § 262 ods. 1 CSP.
3. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (ďalej aj ,,odvolací súd“),

po prejednaní veci podľa § 379 až 385 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP
rozsudkom z 27. septembra 2017 č. k. 41Cob/159/2017-140 verejne vyhláseným podľa § 219 ods. 1,
3 CSP, rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a žalobcovi
priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
4. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom rozsahu

skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s § 191 ods. 1 CSP
a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi rozhodnutia
súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožnil. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti prvoinštančného
rozsudku poukazujúc na ust. § 3 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme
nebytových priestorov v znení účinnom k 06.08.2009 konštatoval, že súd prvej inštancie rozhodoval

v tejto veci o nároku žalobcu na zaplatenie služieb spojených s nájmom nebytového priestoru, ktorý
sa nachádzal v Stredisku obchodu a služieb Bánovce nad Bebravou na Svätoplukovej ulici 1339.
Základná prejudiciálna otázka posúdenia nároku žalobcu na úhradu spojenú s nájmom nehnuteľnosti
bolaprávoplatnerozhodnutározhodnutímOkresnéhosúduBánovcenadBebravouč.k.5C/80/2011-333
zo dňa 11. septembra 2014, ktorým okresný súd určil, že vlastníkom prenajatej nehnuteľnosti je žalobca.

Rozhodnutie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v
Trnave č. k. 17Co/1151/2014-480 zo dňa 1. júla 2015 a dovolanie žalovaného voči rozsudku odvolacieho
súdu bolo odmietnuté uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7Cdo/1360/2015-588
zo dňa 25. mája 2016. Žalobca ako vlastník prenajatej nehnuteľnosti je oprávnený predmet svojho
vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním spôsobom, ktorý uzná za

vhodný,môžepredmetsvojhovlastníctvaprenajaťaposkytnúťhodoužívaniainémusubjektuzaodplatu.
Odvolací súd poukázal na vykonané dokazovanie, z ktorého vyplýva, že v čase uzavretia Zmluvy o
podnájme nebytových priestorov zo dňa 6.8.2009 sa žalobca domnieval, že nehnuteľnosť, ktorej sa
zmluva o podnájme nebytových priestorov týkala, je vo vlastníctve spoločnosti CORTE s. r. o. a žalobca
má postavenie nájomcu. Z odôvodnenia rozhodnutia Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k.

5C/80/2011-333 zo dňa 11. septembra 2014 vyplýva, že spoločnosť CORTE s. r. o. fyzicky nehnuteľnosť
nikdy neprebrala, neplatila za žiadne služby spojené s touto nehnuteľnosťou a budovu užíval stále Peter
Križan.Odvolacísúdkonštatoval,žepredmetomsporuvtejtovecijeplatbazaslužbyspojenésužívaním
nehnuteľnosti, pričom od uzavretia Zmluvy o podnájme nebytových priestorov zo dňa 6. augusta 2009
žalovaný tieto platby pravidelne uhrádzal. V dodatku č. 1 k Zmluve o podnájme nebytových priestorov

zo dňa 30. septembra 2011 sa žalovaný tiež zaviazal uhrádzať platbu za poskytované služby, teda
za spotrebovanú vodu a teplo žalobcovi. Zmluva bola uzavretá na dobu určitú, a to do 30. septembra
2016, a aj keď si strany dojednali možnosť ukončenia nájmu na základe výpovede, v konaní nebolo
ukončenie zmluvného vzťahu založeného touto zmluvou preukázané. Preto skutočnosť, že žalovanýdňa 28. augusta 2014 uzavrel Zmluvu o podnájme nebytových priestorov k tej istej nehnuteľnosti so
spoločnosťou JF Konsulting s. r. o., nemá za následok ukončenie jeho zmluvného vzťahu so žalobcom.
Žalovaný bol viazaný Zmluvou o podnájme nebytových priestorov uzavretou dňa 6. augusta 2009 so

žalobcom,malsibyťpretovedomý,ženiejemožnéuzavrieťzmluvuonájmealebopodnájmetohoistého
nebytového priestoru s dvoma rôznymi prenajímateľmi. Pokiaľ žalovaný uzavrel paralelne k zmluvnému
vzťahu so žalobcom k tomu istému nebytovému priestoru aj ďalšiu nájomnú zmluvu, v ktorej sa tiež
zaviazal na platenie služieb spojených s využívaním nebytového priestoru, táto skutočnosť nemôže ísť
na ťarchu žalobcu. Odvolací súd potvrdil názor súdu prvej inštancie keď Zmluvu o podnájme nebytových

priestorovzodňa6.augusta2009uzavretúmedzižalobcomažalovanýmposudzovalpodľajejobsahu,a
nie podľa jej názvu. V tomto kontexte odvolací súd uviedol, že zo znenia Zmluvy o podnájme nebytových
priestorov jednoznačne vyplýva vôľa prenajímateľa poskytnúť do užívania nebytový priestor, obsah tejto
zmluvy je v súlade s ust. § 3 zákona č. 116/1990 Z. z., nakoľko je z nej zrejmý predmet a účel nájmu,
výška a splatnosť nájomného a aj spôsob jeho platenia. Žalobca svoj záväzok z uvedenej zmluvy splnil,
žalovanému umožnil užívať nebytový priestor od uzavretia zmluvy, pričom žalovaný využíval aj služby

spojené s užívaním tohto nebytového priestoru (dodávka tepla a vody). Žalovaný v konaní nepoprel,
že by mu dodávka vody a tepla nebola riadne poskytovaná, nenamietal ani množstvo spotrebovaných
energií a výšku ceny za tieto energie. S poukazom na uvedené dospel k záveru, že žalovaný je povinný
tiežsplniťsvojzáväzokzozmluvyazaspotrebovanéslužbyžalobcoviakoposkytovateľovitýchtoslužieb
riadne zaplatiť.

5. K námietkam žalovaného v odvolaní, že súd prvej inštancie mal s ohľadom na konanie vedené na
Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 26Cbi/63/2011 o vylúčenie majetku zo súpisu konkurznej
podstaty úpadcu CORTE s. r. o. v konkurze, toto konanie prerušiť až do právoplatného skončenia
uvedeného konania, odvolací súd uviedol, že pre rozhodnutie vo veci samej je právne relevantné
rozhodnutie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou potvrdené rozhodnutím odvolacieho súdu, a

napokon aj výsledok dovolacieho konania na Najvyššom súde Slovenskej republiky. Pre rozhodnutie v
tejto veci bolo podstatné zistenie, komu svedčí vlastnícke právo k prenajatej nehnuteľnosti. Výsledok
konania o vylúčenie nehnuteľnosti z konkurznej podstaty nemá podľa názoru odvolacieho súdu vplyv na
rozhodnutie v tejto veci, kde súd posudzuje, či žalovanému vznikla povinnosť uhradiť platby za služby
prijaté v súvislosti s užívaním nebytového priestoru žalobcovi, ktorý bol rozsudkami súdov právoplatne

určený za vlastníka týchto nehnuteľností. V tejto veci nebol teda dôvod na prerušenie tohto konania až
do skončenia konania vedeného pod sp. zn. 26Cbi/63/2011. Pokiaľ žalovaný namieta, že žalobca sa mal
svojho nároku domáhať od spoločnosti CORTE s. r. o. v konkurze, resp. od spoločnosti JF Konsulting
s. r. o., pretože žalovaný sa necíti byť pasívne legitimovaný v tomto spore, odvolací súd poukázal na
to, že v čase vyhlásenia konkurzu prenajatá nehnuteľnosť nepatrila úpadcovi - spoločnosti CORTE s. r.

o., preto aj odkaz na § 67 ods. 1 písm. a) zákona č. 7/2005 je v tomto prípade irelevantný. So zreteľom
na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný je povinný zaplatiť za poskytnuté služby podľa
platnej zmluvy, ktorú mal uzavretú so žalobcom, a nie so spoločnosťou CORTE, s. r. o., právny vzťah
žalovaného k uvedenej spoločnosti sa netýka právneho vzťahu žalovaného so žalobcom, založeného
Zmluvou zo dňa 6. augusta 2009, preto rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2

CSP. Rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 396 ods.
1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

6. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj ,,dovolateľ) dovolanie, ktorého
prípustnosť odôvodnil s poukazom § 420 písm. b/, f / CSP tým, že ten kto v konaní vystupoval ako

strana, nemal procesnú subjektivitu a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, pričom rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky pri ktorej riešení
sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a ktorá v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. (§ 421 ods. 1 písm. a/, b/ CSP.) K aplikácii ustanovenia

§ 422 ods. 1 písm. a/ C. s. p. dovolateľ uviedol, že žalobca s ním vedie aj ďalšie spory, v ktorých ide o
totožný predmet sporu, rozličné sú len obdobia, za ktoré žalobca od neho požaduje peňažné plnenie.
Rozhodnutie o dovolaní tak bude mať priamy vplyv aj na ďalšie spory, ktorých hodnota presahuje sumu
vo výške 23 882,52 eur vrátane príslušenstva. Žalobca podľa názoru dovolateľa účelovo rozdelil jeden
spor na viaceré konania, v dôsledku čoho žiadne z nich nenapĺňa podmienku dosiahnutia výšky sporu

nad desaťnásobok minimálnej mzdy. Navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ako
aj rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie a zaviazal žalobcu na náhradu trov
dovolacieho konania.7. Podaním žalovaného z 11. decembra 2017 (počas plynutia lehoty na podanie dovolania) označeným
ako „spresnenie dovolacích dôvodov“, žalovaný uviedol, že dovolanie a doplnenie dovolania bolo
podávané výlučne z dovolacích dôvodov podľa § 421 ods. 1 CSP, ktoré by mali byť predmetom

prieskumu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako dovolacieho súdu a teda netrvá na prieskume
pôvodne namietaných vád zmätočnosti podľa ustanovenia § 420 CSP.

8. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného navrhol podané dovolanie odmietnuť.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35
CSP), po zistení, že dovolanie podala včas strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP)
preskúmalvecadospelkzáveru,žedovolaniejepotrebnéodmietnuť,pretožesmerujeprotirozhodnutiu,
proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ CSP).

10. Dovolanie je možné považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme
opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie, dovolanie nie je „ďalším
odvolaním“ a dovolací súd nemôže byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci ktorej by bolo možné
preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (porovnaj napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp.
zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012,

7Cdo/92/2012). Úspech každého dovolania je vždy podmienený (primárnym) záverom dovolacieho
súdu, že tento mimoriadny opravný prostriedok je procesne prípustný a až následným (sekundárnym)
záverom dovolacieho súdu, že dovolanie je aj opodstatnené. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k
uvedenému (primárnemu) záveru, platná právna úprava mu nedovoľuje postúpiť v dovolacom konaní
ďalej a pristúpiť k vecnému posúdeniu napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané.

Ak preto dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je procesne neprípustné, musí tento opravný
prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal správnosťou napadnutého rozhodnutia. Na posúdenie
otázkyprípustnostidovolaniajepritomzásadnepríslušnýdovolacísúd(IV.ÚS238/07,IV.ÚS163/08).Ak
by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku dovolateľa pristúpil
k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho (dokonca) prípadne

zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu druhej sporovej strany.

11. Žalovaný v rozhodovanej veci na základe podania z 11. decembra 2017 vyvodzoval prípustnosť
dovolania len z ust. § 421 ods. 1 písm. a/, b/ CSP.

12. Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

13.Prípustnosťdovolaniapodľa§421ods.1CSPjelimitovanájednaknegatívnymvýpočtomrozhodnutí,
proti ktorým nie je dovolanie prípustné (§ 421 ods. 2 CSP), ako aj obmedzením prípustnosti dovolania
na základe ratione valoris tzv. majetkový cenzus. Ide o obmedzenie prípustnosti dovolania vyplývajúce

z ustanovenia § 422 CSP, keď dovolanie nie je prípustné vo veciach, ktorých predmetom je výlučne
peňažné plnenie v určitej výške.
Na posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP bolo zavedené jednotné hodnotiace kritérium
desaťnásobok minimálnej mzdy, bez ohľadu na hmotnoprávny základ sporu, pričom výnimku z
uvedeného predstavujú spory s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy Civilného sporového

poriadku, pri ktorých je bagateľný cenzus znížený na dvojnásobok minimálnej mzdy. Na príslušenstvo
pohľadávky sa pri určení výšky peňažného plnenia neprihliada. Pre určenie výšky minimálnej mzdy je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (422 ods. 2 CSP).

14. V preskúmavanej veci napadol dovolaním žalovaný rozsudok odvolacieho súdu o peňažnom plnení

v celkovej výške 705 eur (na uplatnené príslušenstvo sa neprihliada).Výška minimálnej mzdy ku dňu
podania žaloby na súd prvej inštancie dňa 10. decembra 2014 predstavovala sumu 352 eur. (§ 1 písm.
a/ nariadenia Vlády Slovenskej republiky č. 321/2013 Z. z, ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy
na rok 2014). Na to, aby bola daná prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP v spojenís § 422 ods. 1 CSP, musel by dovolaním napadnutý výrok rozhodnutia odvolacieho súdu o peňažnom
plnení prevyšovať sumu vo výške 3 520 eur, čo však nie je splnené. Tzv. majetkový cenzus predstavuje
obmedzenie prípustnosti dovolania na výšku sumy, ktorá má byť predmetom dovolacieho prieskumu. V

posudzovanom prípade tak ide o bagateľnú vec vylúčenú z meritórneho dovolacieho prieskumu.

15. Len pre úplnosť najvyšší súd v tejto súvislosti poznamenáva, že na tomto závere nemení nič
ani dovolateľom tvrdená skutočnosť, že medzi stranami sporu prebieha viacero súdnych konaní s
totožným skutkovým a právnym základom. Dovolací súd je pri posudzovaní prípustnosti dovolania podľa

§ 421 ods. 1 CSP proti rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení viazaný výrokom napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu a rozsahom podaného dovolania. Pre záver o neprípustnosti dovolania
podľa § 422 ods. 1 CSP je právne bezvýznamné, že súdy nižšej inštancie nevyhoveli návrhu strany
sporu na spojenie viacerých skutkovo a právne totožných vecí na spoločné konanie, ktorých predmet
sporu v súhrne prevyšuje sumu uvedenú v ustanovení § 422 ods. 1 CSP.

16. So zreteľom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že prípustnosť
dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP v posudzovanej veci vylučuje ust. 422 ods. 1 písm. a/
CSP. Najvyšší súd preto dovolanie žalovaného podľa § 447 písm. c/ CSP ako procesne neprípustné
odmietol bez toho, aby sa zaoberal dôvodnosťou podaného dovolania.

17. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP). O výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods.
2 CSP.).

18. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.