Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. august 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7CoP/56/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214205395
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7214205395.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov

senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Imricha Volkaia v právnej veci starostlivosti súdu o
maloletého E. R. nar. XX.X.XXXX bývajúceho u matky zastúpeného v konaní kolíznym opatrovníkom
Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice dieťaťa rodičov: O. R. nar. X.XX.XXXX bývajúcej v P. na
ul. D. č. X zastúpenej splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Annou Molnárovou bývajúcou v Košiciach na
ul. Janigovej č. 3 a E. R. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v P. na ul. D. č. X adresa na doručovanie P.Š. ul.
U. č. XX zastúpeného JUDr. Annou Lacovou advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach
na ul. Pražskej č. 4 v konaní o určenie dlžného výživného, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného

súdu Košice II zo dňa 9.12.2016 č.k. 41P 24/2014-645 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil dlžné výživné za obdobie od 13.3.2013 do
31.12.2016 v sume 8.045,00 €, ktoré zaviazal otca zaplatiť matke maloletého v lehote do pätnástich dní
od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec a žiadal, aby odvolací súd zrušil
rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Napadnutý rozsudok
považuje za nesprávny, pretože súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby uskutočnil
mu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle
ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Poukázal na to, že súd prvej inštancie nariadil na deň 9.12.2016 pojednávanie. Jeho právna zástupkyňa

podala dňa 6.12.2016 ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní a žiadosť o jeho odročenie z
dôvodu kolízie pojednávaní. Súd jej žiadosť neakceptoval aj napriek zdôvodneniu a poukázaniu na
skutočnosť, že otec mal záujem o účasť svojej právnej zástupkyne na pojednávaní, ktorá ho v danej
veci zastupuje už viac ako štyri roky a nechcel byť na danom pojednávaní zastúpený substitútom.
Dňa 8.12.2016 predložil súdu lekárske potvrdenie o svojej práceneschopnosti a nemožnosti zúčastniť
sa nariadeného pojednávania. Súčasne požiadal o odročenie pojednávania, nakoľko mal záujem sa
pojednávania osobne zúčastniť. Súd o jeho žiadosti nerozhodol. Napriek ospravedlneniu a žiadosti

o odročenie pojednávania nariadené pojednávanie prebehlo bez jeho účasti, ako aj bez účasti jeho
právnej zástupkyne a súd na tomto pojednávaní aj rozhodol. Tento postup súdu považuje za nesprávny
a nezákonný a vyslovil názor, že procesným postupom súdu boli porušené jeho ústavné práva a
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Citoval: “Obsah práva na spravodlivý súdny procesnespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Obsahom tohto práva je irelevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
Ak je toto konanie v rozpore s procesnými predpismi, porušuje ústavno-právne princípy (napr. II.ÚS

85/06). Citoval § 115 ods. 2 O.s.p., aj rozsudky ESĽP Ankerl v. Švajčiarsko, 1996-V, s. 1567, Helle v.
Fínsko,1997-VIII,s.2928apod.,uznesenieNajvyššiehosúduSRz21.júla2010,sp.zn.5Cdo122/2010.
Vytkol súdu prvej inštancie, že dôvody uvedené v prvoinštančnom rozsudku považuje za nezákonné a
formalistické. Konštatoval, že každý procesný postup súdu musí byť vykonaný v súlade so zákonom, čo
v jeho prípade, žiadosti o odročenie pojednávania, nebolo vykonané a z hľadiska formálnosti musí byť

zaistený riadny chod spravodlivosti, najmä rešpektovanie právnej istoty, ktorá je jedným zo základných
prvkov výsadného postavenia práva. Žiadne obmedzenia a výklad zákona nesmie obmedziť prístup
účastníka konania k súdu žiadnym spôsobom alebo v takej miere, že by uvedené právo bolo zasiahnuté
v samej svojej podstate. Vyslovil názor, že súd prvej inštancie postupoval nezákonne a formalisticky,
keď pokračoval v konaní z dôvodu, že konanie považoval len za technický výpočet dlžného výživného
na základe podkladov predložených otcom a matkou a jeho účasť na pojednávaní nepovažoval za

nutnú. Konštatoval, že jeho podanie zo dňa 9.11.2016 o skutočnosti, že mu bola zamestnávateľom
daná výpoveď z pracovného pomeru ku dňu 31.12.2016 posúdil tak, že k tomuto dňu končí pracovný
pomerotcasozamestnávateľomatátoskutočnosťnemávplyvnaurčeniedlžnéhovýživného.Posúdenie
súdu považuje za nesprávne, keďže z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, že mu bola daná výpoveď
z pracovného pomeru a neobsahuje odôvodnenie úvahu súdu, či dlžné výživné vypočítané súdom na

sumu 8.045 € bude otec schopný uhradiť v lehote pätnástich dní od právoplatnosti rozsudku a navyše k
spôsobu zaplatenia dlžného výživného sa nemal možnosť vôbec vyjadriť. Poukázal na to, že rozsudok
Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 7CoP 74/2016 zo dňa 30.6.2016 bol podkladom pre výpočet dlžného
výživného, v celom rozsahu však tento napadol dovolaním dňa 7.10.2016 a z týchto dôvodov napáda
odvolaním aj toto rozhodnutie prvostupňového súdu. Nesprávnosť a nezákonnosť rozsudku Krajského

súdu v Košiciach sp.zn. 7CoP 74/2016 zo dňa 30.6.2016 odôvodňuje nesprávnym právnym posúdením
dokazovania jeho príjmu, keď dospel k záveru, že si nesplnil svoju edičnú povinnosť, nakoľko žiadne
doklady, z ktorých by bolo možné zistiť jeho konkrétne príjmy a vynaložené výdavky nepredložil, okrem
výpisov z daňových priznaní, ktoré však nie je možné považovať v zmysle uvedeného za splnenie
povinnosti vyplývajúcich z ustanovení § 63 ods. 1 Zákona o rodine. Súd prvej inštancie preto nesprávne

prisúdil posudzovanie potencionality príjmu povinného rodiča, teda otca podľa § 85 ods. 1 Zákona o
rodine, pretože jeho povinnosťou bolo vychádzať zo zákonnej domnienky fiktívneho príjmu v zmysle §
63 ods. 1 Zákona o rodine. Odvolací súd dospel k odlišnému právnemu záveru ako súd prvej inštancie,
keď na súdom prvej inštancie zistený skutkový stav nesprávne aplikoval právny predpis. Konštatoval,
že on v priebehu konania bol aktívny a posúdenie veci odvolacím súdom podľa § 63 ods. 1 Zákona

o rodine je v rozpore s celkovým vykonaným dokazovaním. Vždy na výzvu súdu predložil súdom
žiadané listiny, či listiny na preukázanie svojich tvrdení. Z obsahu nevyplýva žiaden záznam o tom, aby
súd vyzval otca k predloženiu nejakého dokladu a že by otec súdom uloženú povinnosť nebol splnil.
Použitie príjmovej fikcie u povinného rodiča súdom pri stanovení výšky vyživovacej povinnosti nemôže
byť zdôvodnené len subjektívnym názorom súdu, že bolo predložené len daňové priznanie, keď ďalšie

skutočnosti zistené v priebehu konania nenasvedčujú tomu, že príjem povinného rodiča je vyšší, než
plynie z jeho daňového základu, nadštandardný životný štandard, luxusné dovolenky, preukázateľne
zakúpené drahé veci a podobne a že otec nepredložil podklady na zhodnotenie svojich príjmov. Ak otec
spolupracoval so súdom a súd nežiadal od neho žiadne iné dôkazy, ak súd počas konania nevyslovil
svoj názor na právne posúdenie veci podľa § 110 O.s.p., ani nehodnotil dokazovanie podľa § 118 O.s.p.,

zmena právnej kvalifikácie odvolacím súdom bez toho, aby sa otec mohol k tejto zmene posúdenia
vyjadriť a zaujať svoje stanovisko, viedla k vydaniu nezákonného rozhodnutia, ktorým boli porušené
práva otca na spravodlivý proces. Nestotožňuje sa s názorom odvolacieho súdu vo vzťahu k prelomeniu
vyšetrovacej zásady a aplikácii § 63 Zákona o rodine. O tom, že tvrdenia otca a ním predložené doklady
nie sú podľa názoru súdu vyčerpávajúce a že ich súd považuje za neúplné, podľa jeho názoru na

to musí byť súdom vopred poučený. Každý iný postup by viedol ku prekvapivým a nepredvídateľným
rozhodnutiam. Použitie príjmovej fikcie je možné len, ak nie sú predložené žiadne informácie, resp.
predložené informácie sú úmyselne manipulované, resp. rodič odmieta so súdom spolupracovať na
zistení a verifikovaní výšky jeho príjmov. Teda len po takto splnených zákonných predpokladov je možné
použiť zákonnú fikciu § 63 Zákona o rodine, čo v danom prípade nebolo splnené. Podľa jeho názoru

poučenie súdom môže absentovať len v prípade, ak povinný rodič neposkytne žiadne informácie o
svojich príjmoch a z toho dôvodu musí byť zrejmé, že súd nebude mať vierohodné dôkazné prostriedky
pre vytvorenie predstavy o príjmoch povinného rodiča. Povinný predložil okrem daňových priznaní,
účtovných závierok, výkazov zisku a strát, aj zápisnicu z valných zhromaždení, z ktorých bolo zrejmé,aký je hospodársky výsledok spoločnosti, v ktorej má tretinovú účasť, že počas posledných štyroch
rokov bol v troch rokov mínusový hospodársky výsledok, ale len jeden rok bol ukončený so ziskom,
ktorý bol ale použitý na krytie strát minulých období. Strata minulých období je vo výške 78.000 €.

On z majetkovej účasti v tejto spoločnosti nemal žiaden príjem, nechcel a ani nemal v úmysle súdu
zamlčať alebo nesprístupniť niektoré údaje, ak by súd pre celkové zhodnotenie výdavkov spoločnosti
mal záujem na predložení ďalších dokladov, bol by tak urobil. Ustanovenie § 63 ods. 1 Zákona o
rodine nešpecifikuje, aké dôkazy má povinný predložiť. Určite ale nie je a nemá byť ani nástrojom
na získanie uceleného prehľadu o podnikateľských aktivitách povinného rodiča a nie je možné ani

súhlasiť s názorom odvolacieho súdu, že predloženie daňového priznania je nepostačujúce, aj keď
otec v daňovom priznaní predložil viac listín, čo odvolací súd v odôvodnení ani len nespomenul a nie
je možné posúdiť, či ich pri celkovom hodnotení vôbec zohľadnil. Ak by právny názor odvolacieho
súdu bol správny, tak by bol povinný rodič, ktorý je podnikateľom, mal bez vyznania súdu vyhotoviť zo
všetkých účtovných dokladov za celé minulé obdobie zo štyroch rokov fotokópie a predložiť ich bez
vyzvania súdu, nakoľko každý iný postup mal hodnotiť ako nesplnenie si edičnej povinnosti čo by viedlo

k záveru, že všetky súdne rozhodnutia sú nezákonné, nakoľko takto aplikovanú edičnú povinnosť si
nesplnil žiaden povinný rodič. Cieľom poučovacej povinnosti súdu je to, aby rodič, ktorý si neosvojil
procedurálne pravidlá vedel, aké má v procese práva a povinnosti, aby mohol pred súdom svoje zámery
vyjadrovať takým spôsobom, že ním vykonané procesné úkony vyvolávajú sledované účinky a aby
mohol splniť svoje procesné povinnosti. Do poučovacej povinnosti patrí taká pomoc, aby účastník mohol

zákonom ustanoveným spôsobom vyjadriť čo v konaní sám chce urobiť (uznesenie Ústavy SR I.ÚS
120/09). Súdy pre objektívne zistenie skutkového stavu vykonajú aj dôkazy účastníkmi nenavrhnuté
alebo neoznačené. Ak by súdu nepostačovali otcom predložené dôkazy o príjmoch, ktoré obsahuje,
mal špecifikovať listiny, ktoré má otec predložiť, aby mohol vyhodnotiť pravdivosť už predložených
dokladov. Ak tak súd nekonal, otec nemohol predpokladať, z akých listín si súd chce vytvoriť názor a

preto odvolací súd, ak chcel vo veci rozhodnúť mal doplniť dokazovanie a na základe postoja otca k
splneniu dôkaznej povinnosti rozhodnúť v súlade so zákonom, teda uplatniť postupom predpokladaný §-
om 63 Zákona o rodine alebo vec zákonným spôsobom komplexne posúdiť. V konaní bolo preukázané,
že mal. E. má pokryté všetky svoje potreby, v ničom nestráda, matka ním manipuluje tým, že cez
kúpu drahých a značkových vecí si ho kupuje. Maloletý nenavštevuje žiadne krúžky, nemá voľnočasové

aktivity, ktoré by mu potrebovala uhradiť. Matkou preukázané výdavky nedosahujú ani výšku 150 €. Pri
stanovení výšky vyživovacej povinnosti povinného rodiča súd musí prihliadať najmä k tomu, aby boli
pokryté všetky nevyhnutné výdavky dieťaťa, ale musí zachovať aj hranicu spotrebovateľnosti výživného
dieťaťom pri rešpektovaní reálnych schopností jeho rodičov, ktorá po rozvode manželstva môže byť aj
reálne rozdielna. Ak matka predložila prehľad výdavkov na syna, ktorý nedosiahol ani 150 € mesačne,

posúdenie súdom, že otec má platiť výživné vo výške 300 € mesačne k rukám matky, je nezákonné.
Ani súd prvej inštancie, ani odvolací súd, sa nezapodievali pravdivosťou tvrdení matky o výške jej
príjmov, ktorá je schopná pri mesačnom príjme v sume 511 € pokryť všetky výdavky, medzi ktoré
patria aj splátka leasingu za auto vo výške 800 € mesačne. Otec pri svojom príjme nie je schopný
platiť výšku súdom určeného mesačného výživného, nakoľko reálne takýmto príjmom nedisponuje.

Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je pre neho nepredvídateľným a prekvapivým, keď bolo vydané
odvolacím súdom po zmene právnej kvalifikácie na základe aplikácie právnej normy, ktorá nie je určitá
a konkrétna a preto ani jej aplikácia nemá byť na úkor povinného rodiča, teda nemôže neurčitosť normy
a jej svojvoľná aplikácia súdom ospravedlniť prekvapivé rozhodnutia. Bez jasnosti a určitosti pravidiel
nie sú naplnené zákonné charakteristiky práva a tak nie sú ani uspokojené požiadavky formálneho

právneho štátu. Každá právna norma preto musí vyjadrovať rešpekt ku všeobecným právnym zásadám
ako je dôvera v právo, právna istota a predvídateľnosť správnych aktov, ktoré tvoria právny poriadok,
resp. sú z neho odvoditeľné (nález ÚS ČR II.ÚS 2048/99 zo dňa 2.11.2009). Európsky súd pre ľudské
práva okrem iného vyslovil záver, že právny predpis nie je možné považovať za právo, pokiaľ nie je
formulované s dostatočnou presnosťou, aby umožnil osobám regulovať svoje chovanie, t.j. aby boli

schopné predvídať následky, ktoré môžu za ich jednania plynúť a to do takej miery, ktorá je primeraná
okolnostiam (Sunday Times proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 26.4.1979, aplication APino.6538/74,
bod 49). Osobitne poukázal na uznesenie súdu prvej inštancie obsiahnuté v zápisnici z pojednávania
vo veci 30.1.2015, keď otec požiadal o odročenie pojednávania, keď v konaní vedenom pred Okresným
súdom Košice II sp.zn. 27P 95/2013 bolo nariadené znalecké dokazovanie znalcom z odboru ekonómia

na zistenie majetkových pomerov otca, ktorý je jedným zo spoločníkov spoločnosti LUNA s.r.o. Košice.
Súd jeho návrhu nevyhovel, jeho návrh považoval za prieťah v konaní. Aj uvedený rozporný postup súdu
potvrdzuje postup otca, ktorý nemal nikdy záujem na zatajovaní žiadnych skutočností a listín potrebných
pre objektívne zistenie jeho zárobkových pomerov súdom. Bol to súd, ktorý nemal záujem na ďalšomzisťovaní skutkového stavu a ďalšom dokazovaní, čo však nemôže byť na jeho ujmu, preto navrhol
odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok podľa § 389 CSP zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na nové
konanie a rozhodnutie.

3. Matka ani kolízny opatrovník sa k odvolaniu otca nevyjadrili.

4. Podľa § 395 ods. 1 CMP, ak § 396 neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní

nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

5. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

7. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

8. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa
§ 65, § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP
a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych

ustanovení Zákona o rodine, správne a zákonne vo veci rozhodol, pričom v odôvodnení sa vysporiadal
s podstatnými okolnosťami prejednávaného prípadu a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožnil.

9. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva, že

konajúci súd sa vysporiadal s námietkami otca uplatnenými v odvolaní, ktoré v prevažnej miere tvorili
jeho obranu už v priebehu konania na súde prvej inštancie a otec ani v priebehu odvolacieho konania
neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie. Súd prvej
inštancie sa vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami týkajúcimi sa predmetu konania a
dostatočne zohľadnil existujúce pomery rodičov. Pokiaľ otec namietal riadne odôvodnenie napadnutého

rozsudku, odvolací súd uvádza, že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m.n. IV. ÚS 115/03, III. ÚS
209/04). Súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal
so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a
právne významné. Podľa názoru odvolacieho súdu predmetné rozhodnutie všetky atribúty spĺňa. Do

práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s
jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol
účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami
(I. ÚS 50/2004). Pokiaľ ide o vecnú povahu námietok otca, odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie
dôsledne posúdil pomery účastníkov. Pokiaľ otec namieta nedostatočné zistenie skutočného stavu

veci, odvolací súd konštatuje, že v priebehu konania na súde prvej inštancie boli nepochybne zistené a
preukázané všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie v merite veci a je výlučne vecou konajúceho
súdu, či vykoná dôkazy označené účastníkmi konania za predpokladu, že skutkový stav potrebný na
rozhodnutie vo veci spoľahlivo zistil inými dôkaznými prostriedkami. V konaniach starostlivosti súdu
o maloleté deti platí vyšetrovacia zásada, z ktorej vyplýva, že súd je povinný zisťovať skutočnosti

potrebné pre rozhodnutie vo veci z úradnej povinnosti, a to aj bez návrhu účastníkov konania a nie je
viazaný návrhmi účastníkov, preto odvolacia námietka otca o nesprávnom postupe konajúceho súdu
pri vykonávaní dokazovania je nedôvodná. Odvolací súd dospel k jednoznačnému záveru, že súd prvej
inštancie dostatočne zistil skutkové okolnosti dôležité pre rozhodnutie.10. Súd prvej inštancie správne vyčíslil dlžné výživné za rozhodné obdobie, čo v podstate otec v
napadnutom odvolaní ani nenamietal, zohľadnil otcom zaplatené výživné, čo potvrdili obaja rodičia a

odvolací súd sa stotožnil aj s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorým zaviazal otca zaplatiť dlžné
výživné v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd poznamenáva, že v zmysle ust.
§ 232 ods. 3 CSP (§ 160 ods. 1 O.s.p.) vyplýva, že určenie dlhšej ako trojdňovej lehoty na plnenie
alebo povolenie splátok umožňuje súdu, aby sám nezávisle na návrhu účastníkov konania zvážil, či
je povolenie takej výhody vhodné so zreteľom na pomery toho, komu sa povinnosť ukladá, na výšku

prisúdeného nároku alebo na iné okolnosti prípadu a zároveň, či neprimerane nezvýhodní povinného
oproti oprávnenému. Zvláštnu pozornosť je potrebné venovať povoleniu výhody povinnému v prípade
výživného pre dieťa, ktoré nie je schopné samé sa živiť a ktoré je okrem iného prednostnou pohľadávkou
so zreteľom na naliehavosť potreby, ktorej výživné slúži. Súd je povinný prihliadnuť na postoj povinného
k plneniu, ako aj na to, prípadne či je možné od oprávneného spravodlivo žiadať strpenie plnenia v
splátkach alebo v dlhšej ako zákonnej lehote, pretože vzhľadom k prejednávanej veci, priznanému

nároku, dĺžke rozhodovania o návrhu nebolo by spravodlivé priznať výhodu splátok, prípadne dlhšiu
lehotu splatnosti, nakoľko otcovi muselo byť zrejmé, že s pribúdajúcim vekom dieťaťa sa zvyšujú jeho
odôvodnené potreby a pri primeranej prezieravosti mohol a mal vytvárať úspory v súvislosti s touto
nepochybnou zmenou pomerov dieťaťa, pričom súdne zvýšenie rozsahu vyživovacej povinnosti mohol
očakávať od začatia konania a je nepochybné, že ani matka maloletého pri uspokojovaní potrieb

dieťaťa nebola zvýhodnená splátkami a musela tieto potreby uspokojovať postupne, tak ako vznikali z
hľadiska účelu, ktorému výživné slúži a je vhodné, aby dlžné výživné bolo zaplatené naraz, čo umožňuje
lepšie využitie peňažných prostriedkov v prospech dieťaťa. S prihliadnutím na vyššie uvedené, nakoľko
predmetom tohto konania je vyčíslenie dlžného výživného a spôsobu jeho zaplatenia, je irelevantné
tvrdenie otca o nesprávnom zistení jeho výšky príjmu v konaní o zvýšení výživného.

11. Vo vzťahu k odvolacej námietke otca, že mu bolo znemožnené zúčastniť sa pojednávania, nakoľko
ospravedlnil vopred svoju neúčasť a žiadal odročiť pojednávania zo zdravotných dôvodov odvolací
súd poukazuje na to, že obsahom spisu je preukázané, že súd prvej inštancie v predmetnej veci po
vrátení veci z odvolacieho súdu vytýčil pojednávanie na deň 11.11.2016. Právna zástupkyňa otca

požiadala o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie termínov pojednávaní. Súd právnej zástupkyni
otca oznámil, že návrhu otca na odročenie pojednávania nevyhovuje, nakoľko predmetom pojednávania
je len technický výpočet dlžného výživného za obdobie od 13.3.2013 do 31.11.2016, ktorého výška
je právoplatne určená sumou 300 eur mesačne a je potrebné zabezpečiť na pojednávaní zástupcu
vzhľadom na predmet konania a skutočnosť, že voči rozsudku Krajského súdu v Košiciach, ktorým

súd zmenil výšku bežného výživného od 13.3.2013 do budúcna zo sumy 5.000 Sk na sumu 300 eur
mesačne, bolo otcom podané dovolanie. Následne deň pred pojednávaním dňa 11.11.2016 otec
požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti. Keďže sa ani právna zástupkyňa , ani
otec nedostavili na pojednávanie dňa 11.11.2016, súd pojednávanie odročil na deň 9.12.2016, na ktoré
sa nedostavili otec ani jeho právna zástupkyňa. Právna zástupkyňa svoju neúčasť na pojednávaní dňa

9.12.2016 ospravedlnila opätovne z dôvodu kolízie termínov pojednávaní a žiadala o jeho odročenie.
Po oznámení súdu, že sudca nevyhovuje návrhu na odročenie pojednávania právnej zástupkyni a vo
veci sa bude konať, opätovne otec požiadal o odročenie pojednávania zo zdravotných dôvodov. Keďže
predmetom pojednávania je len technický (matematický) výpočet dlžného výživného za obdobie od
13.3.2013 do 30.1.12.2016 na základe podkladov predložených otcom i matkou správne súd prvej

inštancie konštatoval, že účasť otca a jeho právnej zástupkyne pri výpočte dlžného výživného nebola
na pojednávaní dňa 9.12.2016 nutná. Oznámenie otca, že ku dňu 31.12.2016 končí jeho pracovný
pomer so zamestnávateľom, nemá vplyv na určenie dlžného výživného. S poukazom na uvedené
skutočnosti, hospodárnosť konania a v záujme zabránenia prieťahov v konaní, súd prvej inštancie o
dlžnom výživnom pojednával a rozhodol. Odvolací súd v súlade s ust. § 183 ods. 2 CSP poukazuje na

to, že od odvolateľa možno okrem dôvodov, ktoré nastali krátko pred pojednávaním a okrem prípadu,
ak advokát súdu preukáže, že strana, ktorú zastupuje, odôvodnene trvá na osobnom zastúpení týmto
advokátom, vždy spravodlivo žiadať, aby sa dal zastúpiť iným advokátom, preto nebol dôvod, aby súd
prvej inštancie ospravedlnenie otca akceptoval, pretože súd prvej inštancie právnej zástupkyni otca
oznámil, že nevyhovuje jej dôvodu na odročenie pojednávania. Týmto postupom súdu teda účastníkovi

konania odňatá možnosť konať pred súdom nebola a odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa v celom rozsahu
stotožnil s jeho odôvodnením.12. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na
náhradu trov odvolacieho konania (ust. § 396 CSP v spojení s ust. § 52 CMP), keďže v konaniach podľa
CMP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak a

zároveň nezistil žiadne okolnosti nasvedčujúce tomu, že by to bolo spravodlivé (§ 55 CMP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).