Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 26. júl 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/209/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116221136
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6116221136.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Amy Odalošovej a sudcov JUDr. Danice Kočičkovej a Mgr. Kataríny Katkovej v právnej veci žalobcu:
BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692,
právne zast. Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s. r. o., so sídlom Martinčekova
13, 821 01 Bratislava, IČO: 50 361 368, za ktorú koná JUDr. Veronika Kubriková, PhD., advokátk
a konateľ, korešpondenčná adresa: Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, proti žalovanému: Y. Z.,
nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom P. XXXX/XX, XXX XX X. X., štátny občan SR, o zaplatenie sumy
992,26 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k.

15Csp/129/2016-67 zo dňa 15. marca 2018, takto

r o z h o d o l :

I.Rozsudokokresnéhosúduč.k.15Csp/129/2016-67zodňa15.marca2018vnapadnutejčasti,ktorouv
prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol a v závislom výroku o náhrade trov konania, ktorým žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia v rozsahu 100 % od žalovaného p
o t v r d z u j e.

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 992,26 Eur, úroky

vo výške 1 082,55 Eur (vyčíslené ku dňu 08. 11. 2016), úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo
sumy 992,26 Eur odo dňa 09. 11. 2016 do zaplatenia, poplatky vo výške 47,14 Eur, a to všetko v lehote
do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (prvý výrok). V prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol
(druhý výrok).
Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia v rozsahu 100 % od
žalovaného (tretí výrok).

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že pôvodný žalobca Poštová banka, a. s.
(IČO: 31 340 890) sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 992,26 Eur,
úroky vo výške 1 082,55 Eur (vyčíslené ku dňu 08. 11. 2016), úroky zo zostatku nesplatenej istiny, t. j.
zo sumy 992,26 Eur vo výške 25,50 % ročne zo sumy 992,26 Eur odo dňa nasledujúceho po dni 08. 11.
2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 992,26 Eur odo dňa 09. 11. 2016
do zaplatenia, poplatky vo výške 47,14 Eur, a to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti súdneho
rozhodnutia. Zároveň žiadal priznať trovy konania titulom. Žalobný nárok opieral o uzavretú zmluvu o

úvere č. 8249198713 zo dňa 13. 02. 2013, a to medzi veriteľom Poštová banka, a. s. a žalovaným v
postavení dlžníka.3. Okresný súd zistil skutkový stav, nesporne zistil, že dňa 13. 02. 2013 bola medzi právnym
predchodcom žalobcu - veriteľom Poštová banka, a. s. a žalovaným v postavení dlžníka uzavretá zmluva
o úvere č. 8249198713, súčasťou ktorej sú všeobecné obchodné podmienky a obchodné podmienky

pre úver. Na základe tejto zmluvy žalobca poskytol žalovanému úver, ktorý sa zaviazal vrátiť v splátkach
s lehotou dohodnutej splatnosti. V dobe od uzavretia zmluvy po vyhlásenie predčasnej splatnosti
úveru žalovaný splatil svoj záväzok len čiastočne. Právnemu predchodcovi žalobcu - Poštová banka,
a. s. vznikol nárok požadovať od žalovaného ako dlžníka predčasné splatenie istiny úveru vrátane
príslušenstva.Celýúvervrátanepríslušenstvasastalpredčasnesplatnýmkudňu02.12.2013.Žalovaný

dlh nezaplatil. Právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver vo výške 1000,- Eur. Z písomného
vyhotovenia zmluvy vyplýva, že žalovaný sa zaviazal splatiť úver v 72-tich mesačných splátkach po
30,62 Eur ku 13. dňu v mesiaci, počnúc dňom prvej platby do 13. 03. 2013, dátum konečnej splatnosti
do 13. 02. 2019. Dohodnutá bola RPMN na 28,70 %, úroková sadzba 25,50 %, celková výška nákladov
na 891,20 Eur.

4. Súd prvej inštancie posudzoval nárok podľa § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2,
§ 2 písm. d), § 9 ods. 1 veta prvá zákona, č. ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. a uzavrel, že úver bol
poskytnutý žalovanému ako fyzickej osobe - spotrebiteľovi na osobnú potrebu, preto úverová zmluva je
zmluvou spotrebiteľskou. Zmluva o úvere je upravená v § 497 Obchodného zákonníka, podľa ktorého
zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné

prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Zmluva obsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Z dôvodu neplnenia
zmluvných podmienok zo strany žalovaného právny predchodca žalobcu výzvou zo dňa 02. 12. 2013
oznámil žalovanej strane uplatnenie práva podľa § 506 Obchodného zákonníka, a to zosplatnenie úveru.
Zároveň vyzval žalovaného na uhradenie vzniknutého dlhu v celom rozsahu v lehote 10 dní od doručenia

uvedenej výzvy, ktorú prevzal dňa 16. 12. 2013.

5. V súvislosti s uplatneným kapitalizovaným úrokom zo strany žalobcu, okresný súd uviedol, že tento
bol vyčíslený podľa predloženého aktualizovaného stavu úveru do 02. 12. 2013, t.j. do vyhlásenia
predčasnej splatnosti úveru. Preto priznal žalobcovi dlžnú sumu istiny vo výške 992,26 Eur, ako aj

vyčíslený kapitalizovaný úrok vo výške 1082,55 Eur a nárok na zaplatení zákonného úroku z omeškania
vo výške 5,25 % p. a. zo sumy 992,26 Eur od 09. 11. 2016 do zaplatenia (prvý výrok rozsudku).

6. Žalobcovi súd prvej inštancie nepriznal nárok na uplatnené úroky zo zostatku nesplatenej istiny,
t. j. zo sumy 992,26 Eur vo výške 25,50 % ročne odo dňa nasledujúceho po dni 08. 11. 2016 do

zaplatenia, nakoľko istina úveru sa po vyhlásení predčasnej splatnosti ďalej zmluvným úrokom neúročí,
a preto okresný súd v tejto časti žalobu žalobcu zamietol. Žalobca po vyhlásení predčasnej splatnosti
úveru a jeho zosplatnení má nárok len na zaplatení prislúchajúceho úroku z omeškania. Istina je
suma poskytnutých finančných prostriedkov veriteľom vo forme úveru podľa § 503 ods. 1 veta prvá
Obchodného zákonníka. Zmluvné úroky sú vždy splatné spolu so záväzkom vrátiť finančné prostriedky,

t.j.spolusistinouadobasplatnostiúrokovsatakzhodujesdobousplatnostiúveru.Celkovásumaúrokov
musí byť zaplatená najneskôr do splatnosti dlžného zostatku úveru. Žalobcovi neprináležia zmluvné
úroky po splatnosti úverovej istiny z úveru. Po dni vyhlásenia celého úveru za splatný sa ďalej istina
úveru zmluvne neúročí. Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania, vychádzajúc
z podstaty zmluvného úroku, ktorý je odplatou za používanie finančných prostriedkov, ktoré sa poskytujú

dlžníkovi do doby splatnosti. Teda žalobcovi patria iba úroky z omeškania, keďže od splatnosti je dlžník
naďalej v omeškaní (§ 369 ods. 1 Obchodného zákonníka). Z tohto dôvodu preto okresný súd v časti
nárok žalobcu zamietol, a to čo do úrokov zo zostatku nesplatenej istiny, t. j. zo sumy 992,26 Eur vo
výške 25,50 % ročne odo dňa nasledujúceho po dni 08. 11. 2016 do zaplatenia.

7. Nakoľko žalobca v konaní preukázal dôvodnosť svojho nároku, okresný súd v prevažnej časti žalobe
žalobcu vyhovel a rozhodol prvým výrokom rozsudku tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 992,26 Eur, úroky vo výške 1 082,55 Eur (vyčíslené ku dňu 08. 11. 2016), úrok z
omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 992,26 Eur odo dňa 09. 11. 2016 do zaplatenia, poplatky vo
výške 47,14 Eur, a to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Druhým výrokom rozsudku rozhodol tak, že žalobu v prevyšujúcej časti zamietol (čo do nepriznania
úrokov zo zostatku nesplatenej istiny, t. j. zo sumy 992,26 Eur vo výške 25,50 % ročne zo sumy
992,26 Eur odo dňa nasledujúceho po dni 08. 11. 2016 do zaplatenia), nakoľko istina úveru sa po jeho
zosplatnení ďalej neúročí.Tretím výrokom rozsudku vyslovil, že žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania a trov právneho
zastúpenia v súlade s § 255 ods. 1 CSP v rozsahu 100 % od žalovaného, vychádzajúc z pomeru jeho
úspechu v spore, keďže žalobca bol neúspešný iba čo do príslušenstva priznanej sumy.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej žalobu zamietol podal v súlade s § 355 ods. 1
CSP, v lehote v súlade s § 362 ods. 1 CSP odvolanie žalobca, a to do časti, v ktorej súd v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol navrhol rozhodnutie zrušiť.

9. Odvolanie žalobca podal podľa § 365 ods. 1 a), b), e), f), g), h) CSP. Má za to, že napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože nie je zrejmé, z akého právneho predpisu súd
vychádzal, keď uzavrel, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalobca nemá nárok na dohodnuté
zmluvné. Pokiaľ ide o uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/143/1998 z jeho záverom sa
nemožno stotožniť, ide o rozhodnutie, ktoré nevyhovuje potrebám súčasného právneho štátu, keďže po
jehovydanídošlokvstupuSRdoEÚ.Poukázalna§16ods.1zákonač.129/2010Z.z,ktoréhovýkladom

a contrario v prípad, ak dôjde k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru veriteľom pre porušenie platobnej
disciplíny dlžníka, veriteľ by mal mať rovnako zachované právo na vrátenie peňažných prostriedkov
spolu s dohodnutým úrokom až do okamihu splatenia úveru. V prípade zmluvného úroku ide o
dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej povahy, ktoré je spojené s istinou úveru, od ktorej existencie
závisí aj samotný zmluvný úrok ako forma odmeny veriteľa za poskytnutie úveru. Z jazykového výkladu

§ 503 ods. 3 Obchodného zákonníka vyplýva, že úroky je povinný dlžník platiť za dobu od poskytnutia
do vrátenia peňažných prostriedkov, je zrejmé, že veriteľ má nárok na úrok až do splatenia úveru.
Zosplatnenie úveru je len zmena termínu splatnosti. V prípade, ak by veriteľ úver nezosplatnil, dlžník by
bol povinný platiť zmluvné úroky. Ak teda je dlžník povinný platiť zmluvné úroky v prípade, ak platí úver v
splátkach odporuje logickému výkladu, aby bol od toho oslobodený v prípade oprávnenej zmeny termínu

splatnosti. Úroky z úveru sú odplatou a dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia
peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia. Na povinnosť platiť úroky z úveru nemá vplyv ani zosplatnenie
úveru. Žalovaný doposiaľ nevrátil úver, na základe čoho je žalobca naďalej oprávnený aj na zaplatenie
úroku. Ad absurdum by bolo, ak by nepoctivý dlžník bol viazaný iba na platenie výhodnejších úrokov
z omeškania v právnymi predpismi regulovanej výške a súd by zároveň takejto nepoctivosti poskytol

ochranu. Žalobca nesúhlasí s tvrdením súdu, že súbežným uplatňovaním úrokov z úveru a úrokov
z omeškania dochádza k hrubej nadvláde veriteľa, keďže oba typy úrokov sú diametrálne odlišným
právnym inštitútom sledujúcimi iný cieľ. Zosplatnením úveru nedochádza k zániku zmluvného vzťahu,
ale dochádza k zmene obsahu záväzku.

10. Odvolateľ namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je pre nedostatok dôvodov
nepreskúmateľné. Poukázal na zákona č. 102/2014 Z. z., na to, že na všetky úverové vzťahy,
ktoré vznikli pred 01. 04. 2015 je nevyhnutné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže
zákonodarca až s účinnosťou od 01. 04. 2015 určil výnimku, že spotrebiteľské úverové vzťahy sa
spravujú ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky

23Cdo 1201/2009, inštitút ochrany spotrebiteľa neznamená jeho absolútnu ochranu v tom zmysle,
že by sa mohol ex post dovolávať neplatnosti svojich právnych úkonov, ktoré urobil dobrovoľne.
Ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho
ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Žalovaný uzavrel zmluvu dobrovoľne a bez pripomienok. Poukázal
na stanovisko podpredsedu Ústavného súdu SR JUDr. Milana Lalíka poukazujúce na pripustenie

ochrany spotrebiteľa do takej miery, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie.

11. Žiadne iné vyjadrenia vo veci podané neboli.

12. Krajský súd ako súd odvolací ( § 34 CSP ), preskúmal vec v rozsahu podľa § 379, 380 CSP, bez

nariadenia pojednávania v súlade s § 385 CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v súlade s
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správne.

13. Podľa § 387 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

14. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu viazaný (§ 379 CSP; § 380
CSP), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesnýmpostupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k
vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP).

15. Odvolací súd v konaní súdu prvej inštancie nezistil vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok.

16. Odvolanie žalobcu nepoukazuje na žiadne také dôvody, ktoré by podmieňovali zmenu rozhodnutia.
V súdenej veci nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozhodnutia súdu prvej
inštancie, v ktorom súd venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých rozhodných skutočností,

dostatočne zistil skutkový stav a mal spoľahlivé a dostatočné podklady pre rozhodnutie o veci. Dôvody,
pre ktoré tak rozhodol správne rozobral v odôvodnení rozsudku.

17. Predmetom odvolacieho konania je nárok uplatnený žalobcom na úroky po zosplatnení úveru. V
konaní bolo nesporne preukázané, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzavreli dňa 13. 02. 2013
zmluvu o úvere, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 1.000 €. Žalobca v konaní

nenamietal, že zmluva bola uzatvorená medzi veriteľom podnikateľom a fyzickou osobou, ktorá spĺňa
charakteristiku spotrebiteľa v súlade so zákonom. Tiež nenamietal, že predmetný úver bol uzatvorený v
súlade so zákonom 129/2010 Z. z., teda, že ide o spotrebiteľský úver. Ide teda o spotrebiteľskú zmluvu.

18. Na zdôraznenie správnosti dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvej inštancie uvádza odvolací

súd nasledovné skutočnosti.

19. K námietke odvolateľa, že súd prvej inštancie riadne svoje rozhodnutie neodôvodnil, odvolací súd
udáva, že v rozhodnutí súd prvej inštancie uviedol dostatočné dôvody, na základe ktorých založil
rozhodnutie, jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom sa vyrovnal so všetkými skutkovými

a právnymi skutočnosťami, neopomenul žiadnu skutkovú a právne významnú otázku. Podľa Európskeho
súdupreľudsképráva,právonaodôvodneniesúdnehorozhodnutia-právonaspravodlivýproceszahŕňa
aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy
posudzované so zreteľom na konkrétny prípad. Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby
súd v rozsudku reagoval na každý argument. Stačí, aby reagoval na skutočnosti, ktoré sú z hľadiska

výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (ÚS SR sp. zn. III. ÚS 209/04,
sp. zn. IV. ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS 380/08, sp. zn. III. ÚS 172/2010, sp. zn. II. ÚS 537/2010).

20. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, aký skutkový súd stav zistil, ktorý odvolateľ ani
nerozporuje, aké ustanovenia právnych predpisov a z akých dôvodov na daný právny vzťah aplikoval a
ako ich vyložil. Súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil rozhodnutie a s právnym posúdením nároku
na zaplatenie úroku po zosplatnení úveru sa vyporiadal okresný súd v bode 10., 11. odôvodnenia
rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na ustanovenia zákona, z ktorých vychádzal a ako

ich vyložil. Žalobca v odvolaní neuviedol iný konkrétny dôvod, prečo má za to, že rozhodnutie je
nepreskúmateľné. Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie
nespôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia.

21. Odvolateľ v odvolaní poukazuje na rôznorodú rozhodovaciu prax súdov, svoj nárok odvodzuje s

poukazom na ustanovenie § 16 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z., § 503 ods. 3 ObZ.. K uvedenému odvolací
súd udáva, že z hypotézy týchto noriem nevyplýva do kedy je dlžník povinný platiť úroky v prípade
zosplatnenia úveru. Z uvedených ustanovení možno vyvodiť, len to, že upravujú úplne odlišný vzťah
a síce situáciu, keď dlžník vráti poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve, teda
právna norma neupravuje situáciu po zosplatnení úveru veriteľom. Ani ustanovenie § 503 ods. 1 ObZ

nerieši otázku za aké obdobie sa platia úroky. Dohodnuté úroky sú cenou za oprávnenie užívať
veriteľovkapitálpočasdohodnutejdoby.Keďžealepozosplatneníúverudlžníkužtotooprávnenienemá,
nemôže byť povinný zaň platiť. Odvolací súd udáva, že splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa
vyvoláva stav, že požičaná suma istiny sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca, a za tento stav
(poskytnutia lehoty na postupné splácanie) patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho

povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru
k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve
úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Iný stav je však príznačný
pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vráteniepožičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade
svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu
požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva

na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo
vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na
úrokyzapožičaniepeňažnýchprostriedkovspotrebiteľa.Logickytaknastupujestav,vktorombymalmať
veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok
mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo

zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné
prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili
výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený
krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným
mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej inkasoval úroky zo sumy, ktorú by
mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky

veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku
nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy
pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového
vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa, inak by bol podporovaný stav, v ktorom veriteľ
nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej

nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Jednorazovým
zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú
o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o
protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym
stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej

sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so
stavom lege artis. V danom protiprávnom stave patria zmluvným stranám sankcie a na tento účel je
kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. vl.
87/1995 Z. z.

22. K tvrdeniu odvolateľa v odvolaní, že dlžník získa výhodnejšie postavenie, odvolací súd udáva, že
veriteľpristúpilkzosplatneniuúveru,t.jvybralsijednuzmožností,ktorémuumožňujezákon,moholvšak
využiť iné zákonné prostriedky, napr. ponechať vzťah bez zmeny, odstúpiť od zmluvy ... Na doplnenie
odvolací súd uvádza, že pri posudzovaní pozície dlžníka, ktorý by mal porušením povinnosti získať
výhodnejšie postavenie oproti dlžníkom, ktorí svoje záväzky plnia riadne, nakoľko sa zbavil povinnosti

plniťzmluvnedohodnutéplnenie(úroky)jepotrebnébraťdoúvahyajnásledoktohtoporušenia,ktorýmje
skoršia ako pôvodne dohodnutá splatnosť celej pohľadávky. Dlžník v tomto prípade síce nemá povinnosť
platiť (zmluvné) úroky, na druhej strane stráca výhodu splátok a je povinný zaplatiť celý dlh naraz a skôr,
ako bolo pôvodne zjednané. Z pozície veriteľa to znamená, že síce stráca nárok na úroky, ale na druhej
strane veriteľ má nárok na zaplatenie celého dlhu naraz bez čakania na jeho úhradu, ako je to v prípade

postupného splácania. Otázka rýchleho vymoženia dlhu je spojená s predzmluvnou aktivitou (zisťovanie
platby schopnosti klienta) a zabezpečením úveru.

23. Pokiaľ odvolateľ poukazuje na rozhodnutia iných súdov odvolací súd udáva, že s prihliadnutím
na Čl. 3 základných princípov CSP do pojmu ustálená rozhodovacia prax treba zahrnúť rozhodnutia

dovolacieho súdu, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora
Európskej únie. Dôležité je poukázať aj na judikatúru, konkrétne rozhodnutie NS SR publikované
ako R 59/98, v zmysle ktorého veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých peňažných
prostriedkov iba do splatnosti dlhu, v danom prípade do dňa predčasnej splatnosti, následne sa dlžník
dostáva do omeškania a je povinný platiť už iba úroky z omeškania. Uvedený názor bol podrobený aj

prieskumu ústavnosti, kde uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 18. 09. 2012 č. k. IV. ÚS 476/2012-14
je založené na výklade záveru, že je ústavne akceptovateľné, že po zosplatnení úveru nastupuje režim
platenia úrokov z omeškania, a nie už úrokov z úveru.

24. Odvolateľ namietal, že predmetný zmluvný vzťah nemožno posudzovať podľa § 52 ods. 2

zák. č. 40/1964 Zb., podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ
sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť
normy obchodného práva, nakoľko účinnosť tohto ustanovenia nastala až 01. 04. 2015, a teda sa
uvedené ustanovenie nemôže vzťahovať na daný zmluvný vzťah a je potrebné aplikovať ustanoveniaobchodného zákonníka. Táto námietka nespôsobuje vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Súd prvej
inštancie posudzoval nárok podľa ustanovení § 497 a nasl., § 503 ods.1, 506 Obchodného zákonníka.

25. Aplikáciu občianskoprávnej úpravy v otázke spotrebiteľských zmlúv potvrdila rozhodovacia prax
súdov (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 01. 2011, sp. zn. 5 MCdo/20/2009,
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 06. 2013, sp. zn. I ÚS 402/2013).

26. Odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom žalobcu, že na všetky úverové vzťahy, ktoré vznikli

pred 01.04.2015 je nevyhnutné aplikovať len ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže zákonodarca
určil výnimku až s účinnosťou od 01.04.2015 zák. č. 102/2014 Z.z., nakoľko postavenie spotrebiteľa nie
je prípustné zhoršiť oproti právnej úprave v Občianskom zákonníku. Novela Občianskeho zákonníka
realizovaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne normatívne stanovila (doplnením ust. § 52 ods.
2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy

obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že aj napriek tomu, že účinnosť tohto
ustanovenia bola posunutá až na 01. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a
jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj dovtedy platné pravidlo prednostného použitia režimu
Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. Povinnosť aplikovať ustanovenie § 52 ods. 2
Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. apríla 2015 aj na právne vzťahy vzniknuté pred 1. aprílom

2015 súdmi Slovenskej republiky rešpektujú.

27. Pokiaľ odvolateľ namietal, že neprimerane sa ochraňuje spotrebiteľ, toto odvolateľ uviedol len vo
všeobecnej rovine, že nie je možné chápať ochranu spotrebiteľa ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a
nezodpovednosti, pričom poukázal, že žalovaný uzavrel zmluvu dobrovoľne bez pripomienok a nátlaku.

Uvedené bez ďalšieho nespôsobuje vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie.

28. Žalobca v odvolaní nepoukázal na inú nesprávnosť právneho posúdenia veci. Vzhľadom na vyššie
uvedené odvolací súd po preskúmaní odvolania žalobcu viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a to aj v závislom výroku o trovách konania, keď okresný súd

správne aplikoval ustanovenie § 255, 256 CSP.

29. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu

zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bola
v odvolacom konaní plne úspešná žalovaná, zásadne by teda mala nárok aj na náhradu trov odvolacieho
konania. Pretože však zo spisu odvolací súd nezistil, že by žalovanému v odvolacom konaní nejaké
účelne vynaložené trovy vznikli, odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).