Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. máj 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27CoPr/4/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113231474
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3113231474.4

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a členiek
senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne O. W., nar. XX.XX.XXXX,
bytom O., B. 9, zastúpenej H. kanceláriou Y.. J. X., s.r.o., so sídlom O., L. XX, N.: XX XXX XXX, proti
žalovanému T. O., so sídlom O., T. námestie 2, N.: XX XXX XXX, zastúpeného R. L. legal s.r.o., so
sídlom X., Q. XX, N.: XX XXX XXX, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu

mzdy, na odvolanie žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 9. apríla 2019 č. k.
20Cpr/5/2013 - 333, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni nepriznal. Na zistený skutkový
stav súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 255 ods. 1, ods. 2, § 262 ods. 1, ods. 2, § 257 CSP,
s odkazom na ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že rozsudkom súdu prvej inštancie zo
dňa 29.10.2014, č.k. 20Cpr/5/2013-93 tamojší súd žalobu v danej veci zamietol s tým, že o náhrade
trov konania rozhodne samostatným uznesením do 30-tich dní od právoplatnosti rozsudku. Citovaný

rozsudok nadobudol právoplatnosť v znení potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
14.01.2016, č.k. 19CoPr/3/2015-171, dňa 04.03.2016. Dovolanie žalobkyne voči citovanému rozsudku
Krajského súdu v Trenčíne, Najvyšší súd SR svojím uznesením sp.zn. 5
Cdo/23/2017 odmietol a rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania s tým,
že citované uznesenie Najvyššieho súdu SR nadobudlo právoplatnosť dňa 19.10.2014. Súd prvej
inštancie svojím uznesením zo dňa 15.01.2018, č.k. 20Cpr/5/2013-267 rozhodol, že žalovaný má proti

žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Uvedené rozhodnutie odôvodnil tým, že
žalovaný dosiahol v prvostupňovom i druhostupňovom konaní plný úspech. Na odvolanie žalobkyne
voči citovanému uzneseniu o náhrade trov konania, Krajský súd v Trenčíne svojím uznesením zo dňa
26.03.2018, č.k. 19CoPr/1/2018-293 uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, keďže sa súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní o náhrade trov
konania nezaoberal existenciou dôvodov umožňujúcich mu uplatnenie tzv. moderačného práva. Súd

prvej inštancie následne v danej veci konštatoval, že vzhľadom k tomu, že žalobu v celom rozsahu
zamietol a Krajský súd v Trenčíne jeho rozhodnutie potvrdil, žalovaný dosiahol v prvoinštančnom i
odvolacom konaní plný úspech a za danej situácie by mu v zmysle § 255 CSP
patrila plná náhrada účelne vynaložených trov konania, resp. trov právneho zastúpenia. Z doplneného
dokazovania za účelom rozhodnutia o trovách konania v intenciách úloh stanovených rozhodnutím
odvolacieho súdu mal súd prvej inštancie za to, že v danej veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa

spočívajúce najmä v osobných, majetkových a zárobkových pomeroch žalobkyne. Čo sa týka osobného
stavu žalobkyne, táto je rozvedená a hoci súdu nepreukázala sťaženie svojho pracovného uplatnenia zdôvodu zdravotného stavu, má zdravotné problémy, čo preukázala výpisom z jej zdravotných záznamov.
Žalobkyňa preukázala, že od 15.04.2016 je zamestnaná na 2-hodinový denný pracovný čas formou
Dohody o výkone práce ako pomocný administratívny pracovník na podateľni Daňového úradu Trenčín.

Jej priemerný mesačný príjem u tohto zamestnávateľa za obdobie od 01/2018 do 02/2019 predstavuje
sumu 166,29 Eur brutto. V období od 01.12.2013 do 09.06.2017 bola žalobkyňa vedená v evidencii
uchádzačov o zamestnanie na úrade práce. V období od 01.10.2017 do 31.01.2018 bola žalobkyni
poskytovaná pomoc v hmotnej núdzi v sume 21,30 Eur mesačne. Žalobkyňa je vlastníčkou bytu
č.. vchod X-X poschodie zapísaného na LV č. XXXX, k.ú. O. s úžitkovou plochou 45,92 m2. Napriek

tomu, že žalobkyňa súdu prvej inštancie nepreukázala, že uvedený byt kúpila pre ňu jej dcéra, za ktorým
účelom si mala zobrať úver ( súdu prvej inštancie bola predložená úverová zmluva dcéry žalobkyne na
kúpu iného bytu), súd prvej inštancie mal za to, že v prípade, ak by si ho aj žalobkyňa kúpila sama,
nemožno od nej spravodlivo žiadať, aby predala byt, v ktorom trvalo žije bez toho, aby vlastnila ďalšiu
nehnuteľnosťnabývanie,ibazaúčelomúhradynáhradytrovkonania.Predpokladanávýškatrovkonania
v prvoinštančnom a v odvolacom konaní, tak ako si ju vyčíslil žalobca, predstavuje sumu 1 095,38

Eur. Predmetom rozhodovania nie je nárok na náhradu trov dovolacieho konania, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté dovolacím súdom. Pokiaľ ide o námietky žalovaného, že žalobkyňa s
poukazom na zásadu koncentrácie konania porušila povinnosť tvrdenia a v priebehu celého doterajšieho
konania nedala súdu žiaden relevantný dôvod k úvahe nad existenciou dôvodov hodných osobitného
zreteľa a výnimočných okolností zakladajúcich možnosť aplikácie ustanovenia § 257 CSP, napríklad

nikdy nepodala v rámci súdneho konania na všetkých troch stupňoch žiadosť o oslobodenie od súdneho
poplatku, súd prvej inštancie poukázal na zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, v ktorom
konštatuje,ževzmysleustanovenia§257CSPjesúdpovinnýskúmať,čivprejednávanejvecineexistujú
zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, vždy, teda bez ohľadu na to, či to strany požadujú.
Rovnako zo skutočnosti, že Krajský súd v Trenčíne vo svojom zrušujúcom uznesení uložil súdu prvej

inštancie úlohu vyzvať strany sporu na vyjadrenie sa k možnej aplikácii § 257 CSP, príp. na vznesenie
dôkazných návrhov k nemu a až následne posúdiť existenciu okolností na využitie tzv. moderačného
práva, možno vyvodiť, že zásada koncentrácie konania, tak ako ju vníma žalovaný vo svojom vyjadrení,
savtomtoprípadeneuplatňuje.Pokiaľideonámietkužalovanéhoohľadnenepodaniažiadostižalobkyne
o oslobodenie od súdnych poplatkov, súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobkyňa je v konaní o

určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru na všetkých stupňoch konania od súdnych poplatkov
oslobodená, a teda žalobkyňa nemala dôvod žiadať o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Čo
sa týka námietky žalovaného týkajúcej sa okolností konania a postoja strán v konaní, spočívajúcej v
tom, že žalobkyňa musela vedieť, že na prvoinštančnom a odvolacom konaní nemôže byť úspešná,
súd prvej inštancie sa s týmto názorom nestotožnil a mal za to, že z okolností, ktoré viedli žalobkyňu

(po tom, ako tamojší súd právoplatne rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn. 26C/111/2011, že jej
predchádzajúca výpoveď je neplatná a pracovný pomer trvá, bola žalobkyni doručená ďalšia výpoveď,
ktorá naviac nebola ani datovaná) k uplatneniu žaloby nevyplýva, že žalobkyňa mienila podať šikanóznu
žalobu. Na základe výsledkov zisťovania predpokladov na využitie moderačného práva, uvedomujúc si
aj negatívny dopad na stranu úspešného žalovaného, rozhodol súd prvej inštancie o trovách účastníkov

konania tak, že žalovanému náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania nepriznal. Mal za to,
že v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalobkyne, ktoré spočívajú
v jej sociálnych, osobných, majetkových a zárobkových pomeroch, kedy žalobkyňa najmä z dôvodu
dlhodobo dosahujúceho nízkeho príjmu, ktorý je pod hranicou životného minima, nie je schopná uhradiť
náhradu trov konania žalovanému bez toho, aby išlo iba o akési zmierňovanie majetkových rozdielov

medzi nimi, ale súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobkyňa sa nachádza v závažnej
sociálnej a majetkovej situácii, ktorá indikuje potrebu uplatniť toto výnimočné opatrenie. Úspešný
žalovaný vo svojich vyjadreniach netvrdil a súd prvej inštancie ani nezistil, že nepriznanie mu nároku
na náhradu trov konania zasiahne mimoriadne nepriaznivo do jeho majetkovej sféry. Naopak, súd prvej
inštancie mal za to, že v danej veci by priznanie náhrady trov konania žalovanému vzhľadom na zistené

skutočnosti odporovalo dobrým mravom a javilo by sa ako neprimeraná tvrdosť voči žalobkyni.

2. Uznesenie súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalovaný uplatňujúc
odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a písm. h/ CSP. Dôvodil, že súd prvej inštancie
nesprávne právne posúdil aplikáciu inštitútu ustanovenia § 257 CSP a potrebu využitia tohto

inštitútu odôvodnil sociálnymi, osobnými, majetkovými a zárobkovými pomermi žalobkyne bez toho,
aby sa dostatočne vysporiadal s ostatnými predpokladmi pre využitie moderačného práva. Žalovaný
mal za to, že súd prvej inštancie sa pri odôvodňovaní napadnutého uznesenia viac menej obmedzil
na vyvracanie skutočností tvrdených žalovaným v rámci jeho vyjadrenia k možnej aplikácii ust. § 257CSP zo dňa 21.06.2018 bez toho, aby poskytol reálny základ (odôvodnenie) pre potrebu využitia
oslobodenia žalobkyne od povinnosti platenia trov konania. Uviedol, že ust. § 257 CSP kladie dôraz
na výnimočnosť jeho aplikácie, čím zreteľne zdôrazňuje, že akákoľvek zo zistených okolností sa musí

vymykať z bežnej súdnej praxe a kazuistiky ustanovení o náhrade trov konania. Na podporu svojich
tvrdení žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/137/2018, rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCo/17/2019, 5Cdo/67/2010, 3MCdo/46/2012. Žalovaný konštatoval,
že použitie ust. § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo, že zárobková
a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Dôvody sociálno-

ekonomického charakteru, ktoré uvádza súd prvej inštancie v napadnutom uznesení samo o sebe
nemožno považovať za dôvody alebo výnimočnú okolnosť, ktoré by zakladali aplikáciu § 257 CSP.
Na jednej strane súd prvej inštancie poukazuje na zlú majetkovú situáciu žalobkyne, na druhej strane
uvádza,žejevlastníčkoubytu,čímvlastnenegujeschopnosťžalobkynesplácaťtrovykonania.Súdprvej
inštancie nezistil iné dôvody pre aplikáciu § 257 CSP, ktoré by prípadne spočívali v iných okolnostiach
ako v sociálnych a majetkových pomeroch žalobkyne a taktiež ani z obsahu spisu nevyplývajú žiadne

jedinečné osobitosti prejednávaného prípadu, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania
úspešnej strane sporu. Žalovaný poukázal na zohľadnenie nepriaznivej sociálnej a ekonomickej situácie
tým, že umožní žalobkyni trovy konania splácať v splátkach, alebo priznať aspoň čiastočnú náhradu
trov konania. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie žalovaný považoval v rozpore s účelom
a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, vybočujúce z rámca zákonného ustanovenia § 257

CSP. Poukázal na podľa jeho názoru chybné znenie výroku súdu prvej inštancie, ktorý mal správne
znieť stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva, resp. súd stranám nárok na náhradu trov
konania nepriznáva. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný odvolaciemu súdu navrhoval napadnuté
uznesenie zmeniť tak, že žalovanému prizná nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho
konania v celom rozsahu.

3. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

4. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379
a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne

správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 ods. 1 CSP, keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

5. Posúdením obsahu podaného odvolania odvolacie námietky žalovaného odvolací súd vyhodnotil ako

neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom
posúdení veci súdom prvej inštancie. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne odôvodnil
v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

6. Na zdôraznenie správnosti a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného, odvolací súd dodáva
nasledovné:

7. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP . Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to

každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí
zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v

konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti,
pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

8. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrenév hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

9. Uvedené odvolacie námietky žalovaného nie sú dôvodné.

10. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

11. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

12. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
je aj to, že účastník konania, ktorý v konaní spravidla v spore uspel, má zásadne právo na to, aby sa
mu nahradili všetky trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa
chce súd odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť,

inak porušuje základné právo na súdnu ochranu dotknutého účastníka.

13. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.
14. Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich

náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že
tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára
sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za
splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul
z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.

15. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu
v konaní. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy
v prípadoch, keď sú síce naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a
nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov

celkomalebosčastineprizná.Musíísťocelkomvýnimočnýprípad,ktorýmusíbyťvrozhodnutíajnáležite
odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán
sporu. Uplatnenie tohto osobitného kritéria na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do úvahy len
výnimočne, a preto sa musí vykladať prísne reštriktívne. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania
podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať

dobrým mravom. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na
strane niektorej strany sporu. Dôvody hodné osobitného zreteľa sa skúmajú vždy u strany povinnej plne
alebo čiastočne nahradiť trovy konania. Tieto dôvody, inak pomerne jasne vymedzené stabilizovanou
judikatúrou, spôsobujú čiastočný alebo úplný zánik práva na náhradu trov konania u čiastočne alebo
úplne úspešnej strany sporu.

16. V prvom rade pri uplatnení aplikácie § 257 CSP je treba prihliadnuť najmä na okolnosti, či strana,
ktorej sa priznáva náhrad trov konania uviedla skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý jej patril.
K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej
procesnej situácie. Do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a

prihliadnuť i na postoj strán sporu v konaní.

17. Ďalšou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady
charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu
nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s

veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery
oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o
úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom
na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (citované z uznesenia Ústavného súdu
SR z 08. decembra 2011 sp. zn. IIÚS 563/2011-14 a prispôsobené novej právnej úprave).

Je teda potrebné skúmať pomery nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho,
ktorého majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá.18. Judikatúra taktiež konštatovala, že toto ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by
zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého
je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa,

na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie
preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania (s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára
2010, sp. zn. 2MCdo/17/2009). Ustanovenie § 257 CSP je teda zákonné ustanovenie, ktoré z hľadiska
náhrady trov konania predstavuje určitú formu výnimky zo všeobecne platnej zásady zodpovednosti za

výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia
ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam.
Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu
dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie
vždy dopadá na tú stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Predpokladom
jeho použitia je teda existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak

úspešnej strane sporu a existencia výnimočnosti daného prípadu.

19. Za dôvody hodné osobitného zreteľa sa tiež považujú sociálne aspekty. Pôjde o prípady,
keď výrazne vystupuje do popredia, že povinná strana nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov,
ktoré sama nezavinila, prípadne môže ich uhradiť len s veľkými ťažkosťami. Je tiež potrebné prihliadať

aj na komplexné pomery tej strany, ktorej majetková sféra by bola aplikáciou výnimočného ustanovenia
dotknutá. Nie každú okolnosť, ktorá by aj bola príčinou sporu, však možno považovať za dôvod hodný
osobitného zreteľa, pre ktorý by inak úspešnej strane súd náhradu trov konania nepriznal.

20. V danej veci sa podanou žalobou žalobkyňa vo veci samej domáhala, aby súd určil, že skončenie

pracovného pomeru výpoveďou danou žalobkyni žalovaným dňa 28.08.2013 je neplatné a aby bola
žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku.
Okresný súd Trenčín rozsudkom č.k. 20Cpr/5/2013-93 zo dňa 29.10.2014 žalobu zamietol. Citovaný
rozsudok nadobudol právoplatnosť v znení potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
14.01.2016, č.k. 19CoPr/3/2015-171, dňa 04.03.2016. Dovolanie žalobkyne voči citovanému rozsudku

Krajského súdu v Trenčíne, Najvyšší súd SR svojím uznesením sp.zn. 5 Cdo/23/2017 odmietol
a rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Okresný súd Trenčín svojím
uznesením zo dňa 15.01.2018, č.k. 20Cpr/5/2013-267 rozhodol, že žalovaný má proti žalobkyni nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Na odvolanie žalobkyne voči citovanému uzneseniu o náhrade
trov konania, Krajský súd v Trenčíne svojím uznesením zo dňa 26.03.2018, č.k. 19CoPr/1/2018-293

uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej
inštancie následne v danej veci konštatoval, že v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa na strane žalobkyne, v dôsledku čoho žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného aj
odvolacieho konania nepriznal.

21. Žalobkyňa je rozvedená, so zdravotnými problémami a je zamestnaná len na 2-
hodinový pracovný čas formou dohody (priemerný mesačný príjem predstavuje sumu 166,29 Eur brutto).
Vzhľadom na svoje zdravotné znevýhodnenie si dlhšiu dobu nevedela nájsť prácu, bola vedená v
zozname uchádzačov o zamestnanie a v období od 01.10.2017 do 31.01.2018 jej bola poskytovaná
pomoc v hmotnej núdzi. Odvolací súd poukazujúc na zložitú životnú situáciu, v ktorej sa žalobkyňa

nachádza, na charakter sporu, ako i okolnosti, na základe ktorých jej bola poskytovaná v spore právna
pomoc advokátskou kanceláriou, pro bono, bez nároku na odmenu, konštatuje dôvodnosť uplatnenia
inštitútu podľa ust. § 257 CSP. Odvolací súd sa v danom prípade nestotožnil s odvolacími dôvodmi
žalovaného, ktoré uviedol v odvolaní a má za to, že v danej právnej veci sú dôvody hodné osobitného
zreteľa, ktoré odôvodňujú nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalovanému. K námietke

žalovaného, ktorý navrhoval zohľadniť nepriaznivú sociálnu a ekonomickú situáciu žalobkyne tým, že
umožní žalobkyni trovy konania splácať v splátkach, alebo priznať aspoň čiastočnú náhradu trov konania
odvolací súd uvádza, že takéto riešenie by v danom prípade nebolo účelné, nakoľko nie je v možnostiach
žalobkyne tieto trovy uhradiť (vyčíslené žalobcom na sumu 1.095,38 Eur, ktorá suma by bola pre
žalobkyňu priam likvidačná), keďže jej priemerný mesačný príjem predstavuje sumu 166,29 Eur brutto.

Pokiaľ žalovaný poukazuje na skutočnosť, že žalobkyňa vlastní byt odvolací súd poznamenáva, že
predaj, resp. prenájom jediného obydlia ktoré žalobkyňa má len za účelom náhrady trov konania by bolo
v absolútnom rozpore s dobrými mravmi a podobné úvahy by boli celkom zjavne neprimerané.22. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2
CSP ako vecne správne potvrdil.

23. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 255 ods. 1 a § 251 CSP, kedy úspešnej žalobkyni v konaní náhrada trov odvolacieho konania priznaná
nebola, nakoľko táto si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnila a z obsahu spisu jej preukázané,
odôvodnené a účelne vynaložené výdavky nevyplývajú.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).