Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. december 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20CoPr/1/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8714203654
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8714203654.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu
JUDr. Petra Straku a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobkyne F. K., T.. XX.XX.XXXX, H. D. XX,
Y., právne zastúpená JUDr. Mariánom Kollárom, advokátom, Mnoheľova 22, Poprad, proti žalovanému
VIRDE SLOVAKIA s.r.o., so sídlom Záhradná 670, Batizovce, IČO: 36 603 881, právne zastúpený
Steiner&Associatess.r.o.,advokátskoukanceláriou,Moyzesova46,Košice,ozaplatenie7.229,38Eurs

príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 17Cpr/7/2014-365
zo dňa 4.10.2017 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje sa rozsudok a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že cit.:
„I. Žalobu z a m i e t a .

II. P r i z n á v a žalovanému voči žalobkyni náhradu trov konania v plnom rozsahu.
III. Žalobkyňa j e p o v i n n á zaplatiť trovy štátu na účet Okresného súdu Poprad vo výške 450,70
eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“

Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že žalobkyňa sa žalobou domáhala, aby sú zaviazal
žalovaného k zaplateniu sumy 7.229,38 Eur s 9,25 % úrokom z omeškania z jednotlivých súm

špecifikovaných v žalobe z titulu nevyplatenej mzdy za vykonanú prácu nadčas a náhradu za
nevyčerpanú dovolenku. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba
je v plnom rozsahu nedôvodná a žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno, nepreukázala
oprávnenosť základu ani výšky nároku. V konaní žalobkyňa predkladala množstvo dôkazov, ktoré však
oprávnenosť nároku nepreukázali.
K 1. uplatnenému nároku na náhradu mzdy za prácu nadčas žalobkyňa nepreukázala, žeby s žalovaným

ako zamestnávateľom sa dohodla ústne alebo písomne o práci nadčas. Žalovaný poprel, žeby žalobkyni
nariadil výkon práce nadčas. Žalobkyňa síce predložila knihu príchodov a odchodov, v ktorej sa
nachádzali údaje o práci žalobkyne. Nie je zrejmé, prečo príchody a odchody žalobkyne nezapisovala
do knihy príchodov a odchodov ostatných zamestnancov. Žalobkyňa nikdy vo vzťahu k žalovanému
počas trvania pracovného pomeru neuplatnila nárok na náhradu mzdy za práce nadčas. Neuplatnila
nárok ani vo vzťahu k svedkyni Z., ktorá spracovávala mzdy pre žalovaného, hoci práve žalobkyňa jej

predkladala mesačne podklady vo vzťahu k ostatným zamestnancom. Ani vypočutí svedkovia - bývali
zamestnanci žalovaného nepreukázali oprávnenosť nároku žalobkyne, ani svedok I. K.. Svedkovia
síce uvádzali, že žalobkyňa vykonávala prácu v hoteli D. aj mimo riadneho pracovného času, avšak
nevedeli presne špecifikovať čas výkonu práce, v ten ktorý deň. Ani predkladané fotografie zo strany
žalobkyne nepreukazujú oprávnenosť nároku. Podľa názoru súdu nie je zrejmé, prečo žalobkyňa tak
ako iní zamestnanci si priebežne neuplatnila nárok na náhradu mzdy za prácu nadčas.

K procesnej obrane žalovaného týkajúcej sa právnej úpravy v Zákonníku práce upravujúcej maximálny
počet nadčasov treba uviesť, že uvedené nemá vplyv na právne posúdenie veci. Ak by žalobkyňapreukázala oprávnenosť nároku, na uvedené by nemalo vplyv maximálny počet nadčasov určený
Zákonníkom práce. Ani tvrdenie o prevádzkovaní živnosti žalobkyne nemalo by vplyv na právne
posúdenie veci. Žalobkyňa mohla vykonávať prácu nadčas u žalovaného a zároveň spolu s rodinnými

príslušníkmi prevádzkovať živnosť.
K2.uplatnenémunárokunanáhradumzdyzadovolenkužalobkyňataktiežneuniesladôkaznébremeno.
Žalovaný v konaní uznal nárok žalobkyne na náhradu mzdy za dovolenku vo výške 280,90 Eur, túto
sumu žalobkyni uhradil dňa 09.07.2012. Žalobkyňa nepreukázala nárok na náhradu mzdy za dovolenku
v inom rozsahu, preto tento nárok žalobkyni zanikol plnením, žaloba je aj v tejto časti nedôvodná.

O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Poukázala na
to, že predmetný rozsudok považuje za nezákonný, pretože podľa jej názoru sú v danej veci splnené
zákonné podmienky na podanie odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. f) , h) CSP, lebo súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a toto rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie podľa jej názoru
v rozpore s ust. § 149 a nasl. CSP neakceptoval ňou použité prostriedky procesného útoku, ktoré
vychádzali z toho, že sa ústne dohodla so štatutárnym orgánom žalovaného o dodatočnom zaplatení
práce nadčas a práce vykonávanej cez sviatky a dni nepretržitého odpočinku. Poukázala na to, že

ako vyplýva z bodu 3 pracovnej zmluvy, rozsah pracovnej činnosti vedúceho pracovníka v hoteli Š.
H. nebolo možné fyzicky zabezpečiť v riadnom pracovnom čase. Zároveň poukázala na to, že viedla
evidenciu dochádzky pre ostatných zamestnancov, ktorým žalovaný preplácal pravidelne každý mesiac
odpracované nadčasy a vo vzťahu k jej osobe bola vedená evidencia samostatne, čo súdu aj preukázala
predložením kópií tejto evidencie dochádzok. Namietala, že súd v celom rozsahu vychádzal z tvrdení

štatutárneho zástupcu žalovaného v tom, že nemal vedomosť, aby podávala stravu v nočných hodinách,
avšak pripustil, že raz - dvakrát mala otvoriť dvere nejakému hosťovi. Ďalej poukázala na predložené
dôkazy pred súdom prvej inštancie v súvislosti s knihou ubytovaných hostí, mailovej korešpondencie
medzi ňou a štatutárnym zástupcom a predloženú fotodokumentáciu. Konštatovanie prvoinštančného
súdu v bodoch 31. a 32. o nepreukázaní jednotlivých nárokov považuje odvolateľka za absolútne

nedostatočné a neprípustné, čím došlo k rozporu s ust. § 6 CSP k nezabezpečeniu rovného postavenia
obidvoch procesných strán, spočívajúceho v rovnakej miere možnosti uplatňovania prostriedkov
procesného úroku a prostriedkov procesnej obrany. Podľa odvolateľkinho názoru prvoinštančný súd
vydal nezákonný rozsudok, lebo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR porušil povinnosť súdu nezávisle a
nestranne vo veci konať tak, aby bola riadnym spôsobom poskytnutá ochrana jej osobe ako žalobcovi

v medziach zákonov právneho poriadku SR. V ďalšom poukázala na to, že dostatočným spôsobom
preukázala tak z jednotlivých listinných dôkazov, ako aj svedeckých výpovedí, že ako zamestnanec
žalovaného za tejto situácie a v súlade s zmluvou vykonávala pre zamestnávateľa prácu, ktorá vyplývala
z existujúceho pracovného pomeru, avšak táto práca z časového hľadiska presiahla stanovený týždenný
pracovný čas.

3. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej
lehote oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, preskúmal napadnuté
rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP,
bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie rozsudku

(§ 387 CSP) ani na jeho zmenu (§ 388 CSP).

4. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

5. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav

správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).6. V tejto súvislosti je právne významné ust. § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd
uvedie,čohosažalobcadomáhal,akéskutočnostitvrdil,akédôkazyoznačil,aképrostriedkyprocesného

útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a
výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich
vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na
ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

7. V danej veci sa jedná o spor medzi bývalou zamestnankyňou a bývalým zamestnávateľom, kde bývala
zamestnankyňa (žalobkyňa) sa domáha vyplatenia mzdy za nadčasy v bežný pracovný deň, nadčasy
počas víkendu a nadčasy za práce vykonávané v dňoch pracovného pokoja (sviatku) za mesiace apríl
2011 až december 2011, ako aj nárok za nevyčerpanú dovolenku za rok 2011.

8. Druhá hlava Civilného sporového poriadku upravuje spory s ochranou slabšej strany, pričom 3. diel
tejto hlavy upravuje individuálne pracovnoprávne spory v § 316 a nasl., z ktorých je evidentné, že
v štandardnom (všeobecnom) sporovom konaní súd môže podľa § 185 vykonať v podstate len tie
dôkazy, ktoré navrhli strany sporu. Ustanovenie § 319 má k ustanoveniu § 385 špeciálnu povahu a v
individuálnom pracovnoprávnom spore môže súd vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol,

ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd tu má sám dôkaznú iniciatívu, ide o uplatnenie tzv.
vyšetrovacieho princípu, pričom zamestnávateľ je povinný poskytnúť súčinnosť za splnenia podmienky,
žetomožnoodnehospravodlivožiadať.Neposkytnutiesúčinnostimôžebyťsankcionovanéporiadkovou
pokutou podľa § 102. Povaha individuálneho pracovnoprávneho sporu a postavenie zamestnanca
ako objektívne a prirodzene slabšej strany právneho i procesnoprávneho vzťahu ipso facto vylučujú

uplatnenie prísnej koncentrácie konania typickej pre všeobecné sporové konania, avšak len vo vzťahu
k zamestnancovi.

9. So zreteľom na uvedené, ak žalobkyňa poskytla a predložila súdu prvej inštancie knihu príchodov a
odchodov, fotodokumentáciu, tak konštatovanie súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena

a nepreukázaní oprávnenosti základu ani výšky nároku zo strany súdu prvej inštancie je nesprávne a
neudržateľné.

10. V prejednávanom prípade je totiž zrejmé, že žalobkyňa svojou procesnou aktivitou predkladala
dôkazy a ak takúto dôkaznú situáciu žalovaný chcel narušiť, potom mal jednotlivé dôkazy zo strany

žalobkyne procesnou obranou vyvrátiť.

11. Už teraz je zrejmé, že ak žalovaný nepoveril iného zamestnanca, aby vykonával záznamy a viedol
knihu dochádzok pre žalobkyňu a zaznamenával tak jej príchody a odchody a žalobkyňa túto evidenciu
si viedla sama, tak takúto okolnosť nemožno vyhodnotiť v neprospech žalobkyne ako slabšej zmluvnej

strany.

12. Odvolaciemu súdu sa za takejto situácie javí nárok žalobkyne ako vysoko pravdepodobný, a to aj
s poukazom na to, že žalobkyňa bývala v hoteli a v prípade, že boli ubytovaní hostia, tak sa skutočne
jednalo o nepretržitú prevádzku a v podstate žalobkyňa bola k dispozícii vždy, non stop.

13.Zatakejtosituácieodvolacísúdkonštatuje,žezobsahuspisujedanýnárokžalobkynečodozákladu.
Súd prvej inštancie sa však výšky nároku žalobkyne ani nedotkol, a preto odvolací súd rozsudok v
súlade s ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

14. Úlohou súdu prvej inštancie bude vyhodnotiť predloženú knihu príchodov a odchodov (dochádzky)
fotodokumentáciu v naznačenom smere a bude sa zaoberať ďalej výškou uplatneného nároku.

15. Súd prvej inštancie je právnym názorom odvolacieho súdu viazaný (§ 391 ods. 2 CSP.)

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).