Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. jún 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/212/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3818200266
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3818200266.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr.

Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobkyne Y. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX,
zastúpenej JUDr. R. R., advokátkou so sídlom v T. F., W.. E. Q. XX/XX, proti žalovanému T., s.r.o., so
sídlom v F., T. XX, K.: XX XXX XXX, o určenie, že žalovaná nie je záložným veriteľom žalobkyne na
základe záložnej zmluvy č. XXX/XXXX-PTR zo dňa 13.07.2009, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prievidza zo dňa 30. mája 2018, č. k. 12Csp/4/2018-133 takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že žalovaná nie je záložným veriteľom
žalobkyne na základe Záložnej zmluvy č. XXX/XXXX-PTR zo dňa 13.07.2009, ktorej vklad bol povolený
Okresným úradom Prievidza, katastrálnym odborom, pod V XXXX/XXXX, dňa 10.09.2009. Výrokom II.
žalobkyni priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol,
že žalobkyňa sa podanou žalobou zo dňa 18.01.2018 domáhala voči žalovanej určenia, že žalovaná nie
je záložným veriteľom žalobkyne na základe Záložnej zmluvy č. XXX/XXXX-PTR zo dňa 13.07.2009,
ktorej vklad bol povolený Okresným úradom Prievidza, katastrálnym odborom pod V XXXX/XXXX dňa

10.09.2009 a alternatívne, aby súd určil, že záložné právo k nehnuteľnostiam zapísaným: 1. na liste
vlastníctva č. XXX, na liste vlastníctva č. XXX na liste vlastníctva č. XXX, v prospech žalovanej ako
záložného veriteľa na základe Záložnej zmluvy č. XXX/XXXX-PTR zo dňa 13.07.2009 a ktorej vklad
bol povolený Okresným úradom Prievidza, katastrálnym odborom pod V 3302/2009 dňa 10.09.2009,
nevzniklo. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav: Uznesením
Okresného súdu Prievidza č.k. 9Csp/105/2017-56, zo dňa 26.7.2017, súd neodkladným opatrením
uložil žalovanému povinnosť zdržať sa výkonu práv záložného veriteľa a výkonu záložného práva

formou dobrovoľnej dražby na v bode 1 odôvodnenia tohto rozhodnutia uvedených nehnuteľnostiach
zapísaných na LV č. XXX, LV č. XXX a LV č. LV č. XXX v k. ú. N.. Súčasne súd žalobkyni uložil povinnosť,
aby v lehote 30 dní od doručenia tohto rozhodnutia podala žalobu o určenie platnosti záložnej zmluvy č.
XXX/XXXX-PTR zo dňa 13.07.2009. Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 5Co/362/2017-87 zo dňa
06.12. 2017 výrok II. uznesenia tamojšieho súdu č. k. 9Csp/105/2017- 56, zo dňa 26.07.2017 zmenil
tak, že uložil žalobkyni, aby do 30 dní od právoplatnosti tohto uznesenia podala žalobu proti žalovanej
vo veci samej. Rozsudkom Okresného súdu Prievidza č.k. 12Csp/131/2017-127 zo dňa 14.12.2017,

ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť vo výroku I. dňa 3.1.2018, súd zamietol žalobu žalobkyne,
ktorou sa domáhala určenia, že záložná zmluva č. XXX/XXXX-PTR, ktorú uzavrela žalobkyňa ako
záložný dlžník, v zastúpení Mgr. F. A., na základe splnomocnenia so žalovanou ako záložným veriteľom
dňa 13.7.2009, ktorej vklad bol povolený Okresným úradom Prievidza, katastrálnym odborom pod V3302/2009 zo dňa 10.09.2009, je neplatná. Žalobu súd zamietol z dôvodu, že určenie existencie právnej
skutočnosti (aj že právny úkon je neplatný), odporuje vo svojej podstatnej zásade, že súd má určiť
aktuálnyprávnystav.Takétourčenieprávnejskutočnostipodľa§137písm.d/CSPjemožnélenvtedy,ak

to vyplýva z osobitného právneho predpisu. Súd v čase vyhlásenia vyššie uvedeného rozhodnutia nemal
žiadnu vedomosť o existencii takéhoto právneho predpisu. Žalobkyňa ako fyzická osoba uzavrela so
žalovanou ako obchodnou spoločnosťou, podnikajúcou podľa Obchodného zákonníka, dňa 09.07.2008
ÚZ podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, na základe ktorej sa žalovaná v postavení veriteľa
zaviazalaposkytnúťžalobkyniúvervsume10.000Skažalobkyňasazaviazalaveriteľovivyššieuvedenú

sumu vrátiť zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 8.720 Sk, teda spolu sumu 18.720 Sk v 12-tich
mesačných splátkach po 1.560 Sk, počnúc dňom 07.08.2008. Súčasťou ÚZ je aj v nej včlenená dohoda
o udelení splnomocnenia, podľa ktorej žalobkyňa splnomocnila advokáta, Mgr. F. A., aby za účelom
zabezpečenia pohľadávky žalovanej ako veriteľa z ÚZ, uzatvoril v jej mene záložnú zmluvu podľa § 552
OZ k nehnuteľnostiam, ktoré v čase uzatvorenia záložnej zmluvy sú/budú vo vlastníctve splnomocniteľa.
Následne, dňa 13.07.2009, uzavrela žalovaná ako záložný veriteľ so záložcom - žalobkyňou, v zastúpení

advokáta Mgr. F. A., Zmluvu o zriadení záložného práva č. XXX/XXXX-PTR. Predmetom záložnej
zmluvy bolo zriadenie záložného práva v prospech žalovanej k nehnuteľnostiam, ktorých podielovou
spoluvlastníčkou je žalobkyňa a ktoré sú zapísané na LV č. XXX, XXX a XXX pre k.ú. N.. Okresný
úrad T., katastrálny odbor, povolil dňa 10.09.2009 pod V XXXX/XXXX vklad vyššie uvedenej záložnej
zmluvy do katastra nehnuteľností. Právne vec súd prvej inštancie posúdil podľa§ 3 ods. 1, § 22 ods.

2, § 23, § 31 ods. 1, ods. 4, § 37 ods. 1, § 39, § 40 ods. 1, § 46 ods. 1, § 151b ods. 1, § 552
Občianskeho zákonníka; § 31 ods. 1, § 42 ods. 1 až 3 zákona č. 162/1995 Z.z., § 2, § 137, § 159, §
161 ods. 1 a 2, § 230 Civilného sporového poriadku; Vzhľadom na vyslovenie pochybností zo strany
žalovanej, či súd má právomoc žalobu prejednať a následne o nej aj rozhodnúť, súd predovšetkým
skúmal, či má v zmysle § 3 alebo § 4 CSP právomoc vec prejednať a rozhodnúť. V ust. § 137 CSP sa

len demonštratívne uvádza, o akých veciach súdy rozhodujú, teda že rozhodujú aj a najmä o splnení
povinností, nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu, určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny
záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo
o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. V právomoci súdu je teda takisto

prejednať a rozhodnúť aj spor o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem,
pričom naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo
o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Pokiaľ žalovaná tvrdila, že ust. §
2 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. (Správny súdny poriadok) vylučuje pôsobnosť CSP v predmetnom
konaní a že to spôsobuje, že žaloba (aj po jej zmene - súdu však nie je známe, akej) je celkom

zjavne nedôvodná, poukazujúc na ust. § 31 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z., podľa ktorého okresný
úrad preskúma zmluvu z hľadiska toho, či obsahuje podstatné náležitosti zmluvy, či je úkon urobený v
predpísanej forme, či je prevodca oprávnený nakladať s nehnuteľnosťou, či sú prejavy vôle dostatočne
určité a zrozumiteľné, či zmluvná voľnosť alebo právo nakladať s nehnuteľnosťou nie sú obmedzené,
či zmluva neodporuje zákonu, či zákon neobchádza a či sa neprieči dobrým mravom, súd uviedol, že

sa s týmto právnym názorom žalovanej nestotožňuje, pretože, tak, ako to tvrdila právna zástupkyňa
žalobkyne, žalobkyňa sa nedomáha v konaní odstránenia nedostatkov v administratívnom konaní ako
sa možno domnievať z tvrdení žalovanej, ale určenia, že žalovaná nie je záložným veriteľom žalobkyne.
Podľa § 3 CSP v spojení s § 137 CSP je teda v právomoci súdu tento súkromnoprávny spor medzi
stranami prejednať a rozhodnúť. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že neobstojí ani tvrdenie žalobkyne,

že predmetné konanie je potrebné pre litispendenciu, resp. z dôvodu res iudicata zastaviť. V tejto
súvislosti súd uviedol, že rozsudkom č.k. 12Csp/137/2017, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
dňa 3.1. 2018, rozhodol tak, že žalobu žalobkyne o určenie neplatnosti vyššie uvedenej záložnej zmluvy
zamietol. Z vyššie uvedených dôvodov nebolo možné toto konanie pre litispendenciu zastaviť (§ 159
CSP). V danej veci bolo teda možné uvažovať len o prípadnej prekážke veci rozsúdenej (res iudicata)

podľa § 230 CSP. Je síce pravda, že v tomto spore vystupujú tie isté strany ako i v konaní sp. zn.
12Csp/137/2017 a žalobný návrh žalobkyne vychádza z toho istého skutkového stavu veci, žalobkyňa
sa však v tomto konaní domáha úplne iného nároku, než aký si uplatnila už v právoplatne skončenom
konaní, a teda meritórne rozhodnutie vo veci sp. zn. 12Csp/137/2017 netvorí prekážku právoplatne
skončenej veci vo vzťahu k tejto právnej veci. Z obsahu splnomocnenia daného žalobkyňou Mgr. A.,

ktoré bolo inkorporované do ÚZ, vyplýva, že toto splnomocnenie malo byť dané na všetky právne úkony,
ktoré boli potrebné vykonať za účelom uzatvorenia záložnej zmluvy, ktorou sa zabezpečí záväzok voči
veriteľovi na základe ÚZ, pozostávajúci z nesplatenej výšky pohľadávky a jej príslušenstva, vrátane
nákladov preukázateľne vynaložených za účelom jej zabezpečenia a vykonania príslušného zápisu. Ajpodľa právneho názoru súdu, je predmetné plnomocenstvo vzhľadom na jeho obsah a formu neplatné
z viacerých dôvodov, pričom ide o absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu (§ 37 ods. 1 a § 39 OZ).
Plnomocenstvo predovšetkým vôbec neobsahuje špecifikáciu nehnuteľností, ktoré majú byť predmetom

zálohy. Formulácia, že predmetom zabezpečenia záväzku sú nehnuteľnosti, ktoré sú v čase uzatvorenia
záložnej zmluvy vo vlastníctve splnomocniteľa alebo ktoré sú podľa katastrálneho portálu zapísané na
listoch vlastníctva, tvoriacich prílohu zmluvy o úvere, je neurčitá, vágna a nejasná a teda predmet vo
vzťahu k zabezpečeniu zmluvy je neurčitý. Obsahom splnomocnenia by mali byť tie isté náležitosti
označenia nehnuteľností, ako ich vyžaduje zákon pre zmluvu v súlade s ust. § 42 zákona č. 165/1992

Zb.. V predmetnom splnomocnení nehnuteľnosti, vo vzťahu ku ktorým by sa mala uzavrieť záložná
zmluva, nie sú identifikované a tak ani splnomocniteľ a ani splnomocnenec v čase uzavretia ÚZ nemohli
objektívnevedieť,čobymalobyťpredmetomzálohu,čospôsobujenemožnosťuzavretiaplatnejzáložnej
zmluvy. Žalovaná nespochybnila tvrdenia žalobkyne, resp. jej právnej zástupkyne, a síce, že údaje do
predtlačeného formulára ÚZ spisoval zástupca veriteľa, pričom žalobkyňa zmluvu len podpísala a preto
súd uveril tvrdeniu žalobkyne, že táto nemala možnosť prejaviť svoju slobodnú vôľu pri výbere advokáta

s poukazom na § 20 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a že výber splnomocnenca bol v réžii
žalovaného bez ohľadu na vôľu žalobkyne. Navyše, v ÚZ absentuje dátum udelenia splnomocnenia
splnomocnencovi splnomocniteľom. Dohoda o splnomocnení je neplatným právnym úkonom aj pre
rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného podľa § 22 ods. 2 (ďalej aj „OZ“) v spojení s § 39 OZ a
pre nedostatok požadovaných náležitostí platného právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 OZ. Právny

úkon, urobený splnomocneným zástupcom na základe neplatného plnomocenstva, spôsobuje, že aj
zmluva o zriadení záložného práva je absolútne neplatná. Akékoľvek ďalšie úkony záložného veriteľa
sú preto neplatné a sú obmedzením práv žalobkyne. Žalobkyňa nemá vedomosť o realizácii dražby,
nemá vedomosť o tom, aká dražobná spoločnosť má dražbu realizovať, nebol jej doručený posudok
na nehnuteľnosti a vzhľadom na predchádzajúce špekulatívne a šikanózne správanie žalovanej má

dôvodnú obavu o seba, svoje zdravie, a svoj majetok a domáha sa spravodlivej ochrany svojich práv.
Súd mal za to, že je daný naliehavý právny záujem na podaní žaloby o určenie, že žalovaná nie je
záložným veriteľom žalobkyne na základe predmetnej záložnej zmluvy, od ktorej odvodzuje žalovaná
svoje práva, ktoré nikdy nemohla nadobudnúť. Žalobkyňa nemá inú možnosť, ako dosiahnuť zmenu
zápisu na listoch vlastníctva a dosiahnuť nápravu poškodených práv. Žalobkyňa aj napriek nariadenému

neodkladnému opatreniu sa stále nachádza v stave právnej neistoty, pretože právny stav nezodpovedá
stavu skutkovému a jej práva sú permanentne ohrozované. Ust. § 137 CSP len demonštratívne uvádza,
o čom môže. Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobe v celom rozsahu ako dôvodnej vyhovel. O trovách
konania bolo rozhodnuté podľa 262 ods. 1 a 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v celom rozsahu vo veci
úspešná, preto jej súd priznal voči neúspešnej žalobkyni právo na náhradu trov konania v plnej výške,

100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným
uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Uviedol, že v odôvodnení
rozhodnutia súd musí stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a

ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne
posúdil. Zároveň mal súd dbať na to, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo presvedčivé. Odôvodnenie
predmetného rozhodnutia podľa žalovaného tieto zákonom stanovené podmienky nespĺňa. Ďalej
uviedol, že ustanovenie § 137 CSP písm. c/ pripúšťa určovacie žaloby len vo vzťahu k právam a vo
vzťahu k právnym skutočnostiam len v prípade, ak to predpokladá osobitný predpis (napr. dobrovoľná

dražba, uznesenie valného zhromaždenia kapitálovej spoločnosti, skončenie pracovného pomeru). Čo
sa týka obligatórnej podmienky určujúcej žaloby, žalovaný uvádza, že takáto žaloba nevyplýva zo
žiadneho osobitného predpisu. Zmluvy a iné právne úkony, ich existencia, platnosť či neplatnosť sú
právnymi skutočnosťami v zmysle § 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Určenie existencie právnej
skutočnosti (napr. že právny úkon je neplatný) odporuje vo svojej podstate zásade, že súd má určiť

aktuálny právny stav. Pri určení právnej skutočnosti hovorí rozsudok o tom, čo bolo v minulosti , nie však
nevyhnutne o tom, čo je v prítomnosti. Určenie existencie/neexistencie právnej skutočnosti odporuje vo
svojej podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav. Takéto určenie právnej skutočnosti ako
to vyplýva z ustanovenia § 137 písm. d) CSP je možné len vtedy ak to vyplýva z osobitného právneho
predpisu, pričom určenie, že žalovaná nie je záložným veriteľom žalobkyne podľa žalovaného nevyplýva

zo žiadneho osobitné predpisu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Okresného súdu v Žiline, sp.
zn. 17Csp/52/2016 zo dňa 7.6.2017. Žalovaný má za to, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na
určení či tu právo je alebo nie je, ak už k porušeniu práva došlo. Svoju argumentáciu opiera o rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. Cdo/251/2015 zo dňa 16. marca 2016a poukazuje aj na rozhodnutieOkresného súdu Levice sp. zn. 7C/681/2015 zo dňa 24.11.2017. Žalovaný bol toho názoru, že v prípade
ak by súd určil, že žalovaná nie je záložným veriteľom žalobkyne na základe záložnej zmluvy nevyriešilo
by to aj tak s konečnou platnosťou stav právnej neistoty medzi sporovými stranami. Pretože definitívne

vyriešiť danú otázku, či bolo plnené na existujúci alebo neexistujúci záväzok, možno len v konaní o
návrhu na plnenie. Rozhodnutie o určenie, že žalovaná nie je záložným veriteľom žalobkyne na základe
záložnej zmluvy (ak by to bolo vôbec možné) v tomto konaní, by nevytvorilo pevný právny základ pre
vzťah strán a bolo by iba predpokladom ďalšej žaloby na prípadné vydanie bezdôvodného obohatenia,
respektíve v prípade platnosti zmluvy na plnenie zo zmluvy, jednou zo sporových strán. Mal za to že

v prípade ak súd určí, že žalovaná nie je záložným veriteľom žalobkyne na základe záložnej zmluvy,
nezaloží takýto rozsudok s konečnou platnosťou všetky práva a povinnosti medzi sporovými stranami,
až rozsudok na plnenie môže s konečnou platnosťou upraviť pomery medzi sporovými stranami a preto
nie je splnený základný predpoklad určovacej žaloby. Ďalej uviedol, že v ust. § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka je obsiahnutý demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok, medzi ktorými
je spomenutá napr. rozhodcovská zmluva na rozdiel od zmluvy záložnej. Prípustnosť uzatvorenia

záložnej zmluvy v súvislosti so zmluvou spotrebiteľskou vyplýva aj z ust. § 53 ods. 10 Občianskeho
zákonníka. Pre právnu úpravu katastra nehnuteľností je charakteristická zásada intabulácie, zásada
verejnosti, zásada voľnosti, zásada legality atď., v dôsledku čoho podľa žalovaného nemožno mať
pochybnosti o vedomosti žalobcu, že na nehnuteľnosti patriacej do jeho vlastníctva bolo zriadené
záložné právo. Žalovaný mal za to, že je oprávneným záložným veriteľom na základe Zmluvy o zriadení

záložného práva k nehnuteľnostiam, ktorej vklad bol povolený pod č. V XXXX/XXXX. Zároveň poukázal
na skutočnosť, že nadobudnutím vlastníckeho práva nedochádza k zániku záväzkov in rem, t. j. záložnej
zmluvy. Dochádza len k zmene vlastníkov predmetnej nehnuteľnosti, čo však nemení na skutočnosti
zriadenie záložného práva. Nebol tak naplnený žiadny obligatórny predpoklad pre zánik záložného
práva, pretože zabezpečená pohľadávka nezanikla. Žalovaný sa zároveň domnieval, že ide o naplnenie

čl. 5 CSP, teda o zjavné zneužitie práva, ktoré nepožíva právnu ochranu. Poukázal na neodstrániteľnú
prekážku konania, ktorú predstavuje existencia veci rozhodnutej, a nemožno rozhodovať opäť. Jedná
sa o procesne vyjadrenie ústavnoprávnej zásady ne bis in idem. Existencia prekážky právoplatnej
rozhodnutej veci tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex officio. Pre
prekážku právoplatne rozhodnutej veci je potrebné naplnenie dvoch obligatórnych podmienok a tým je

totožnosť osôb a totožnosť predmetu konania. Nie je sporné, že medzi tými istými účastníkmi konania
už bolo právoplatne rozhodnuté a to Rozsudkom Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 12Csp/131/2017 zo
dňa 14.12.2017, v právnej veci medzi žalobkyňou a žalovaným T., s.r.o., o určenie neplatnosti Zmluvy
o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, ktorej vklad bol povolený pod č. V 3302/2009, ktorá
je aj predmetom tohto konania, pričom Okresný súd Prievidza žalobu žalobcu zamietol. Na základe

uvedeného je podľa žalovaného naplnený predpoklad pre prekážku právoplatne rozhodnutej veci medzi
tými istými účastníkmi konania žalobkyňou a žalovaným, s tým istým predmetom konania a to určujúcej
žaloby. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp. rozhodnutie súdu
prvého stupňa zmenil tak, že žalobu žalobcu zamieta v celom rozsahu. Zároveň žalovaný žiadal úhradu

trov konania, ktorý mu vznikli, vrátane trov odvolacieho konania.
3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že sa v celom rozsahu stotožňuje
s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktoré je vecne a právne správne a navyše spravodlivé a poskytuje
spravodlivú ochranu žalobkyni. Napadnuté rozhodnutie podľa žalobkyne spĺňa všetky požiadavky, ktoré
na neho kladie zákon a je naplnením práva na súdnu ochranu. Odvolanie žalovaného podľa žalobkyne

neobsahuje žiadne skutkové tvrdenia, s ktorými by sa súd prvej inštancie už nevysporiadal v konaní.
Žalobkyňa preukázala, že má na požadovanom určení naliehavý právny záujem, s čím sa stotožnil aj
súd. Súd sa tiež vysporiadal s námietkou litispendencie a res iudicata. Žalobkyňa žiadala, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny, vrátane rozhodnutia o trovách
konania a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu 100 %.

4. Žalovaný v písomnej replike k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že sa už dostatočne vyjadril ku všetkým
relevantným skutočnostiam prostredníctvom svojho odvolania zo dňa 13.06.2018, na ktorom trvá v
celom rozsahu. Nakoľko žalobca vo svojom vyjadrení neuvádzal žiadne nové skutočnosti, žalovaný
považuje obsah svojho písomného odvolania za dostačujúci.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, ani to nevyžadoval dôležitý verejný záujem, v spojení § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru,že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdiť.

6. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo prednesov strán vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu,
čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 až 194 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie
použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval.

7. Odvolacie námietky žalovaného vo veci samej boli totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred súdom
prvej inštancie, súd prvej inštancie sa s týmito v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne vyporiadal a
tieto preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní totiž neboli tvrdené
také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Nakoľko odvolací súd
sa s odôvodnením napadnutého rozsudku stotožňuje, v súlade s ustanovením § 387 ods. 2 CSP na

odôvodnenienapadnutéhorozsudkuodkazujeavsúvislostisodvolacímnámietkamižalovanéhouvádza
nasledovné:

8. Podľa § 137 písm. c) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo
je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné

preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

9. Uvedené ustanovenie pripúšťa žalobu smerujúcu k určeniu, či tu právo je, alebo nie je, len za
podmienky, že na takomto určení je naliehavý právny záujem. Právny záujem ako podmienka úspešnosti
žaloby o určenie musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže dosiahnuť

odstránenie právnej neistoty (spornosti) a ochranu práv a oprávnených záujmov práve navrhovaným
určením. Určovacia žaloba je spravidla prípustná v prípade spornosti v právnych vzťahoch evidovaných
katastrom nehnuteľností. Aj podľa názoru odvolacieho súdu, žalobkyňa má na určení neexistencie
záložnéhoprávanaliehavýprávnyzáujem,pretožetakétosúdnerozhodnutiejepodkladomnavykonanie
zmeny zápisu v katastri nehnuteľností. Rozsudok súdu o neexistencii záložného práva je spôsobilou

listinou na zápis v katastri nehnuteľností záznamom bez ďalšieho a túto listinu je povinný kataster
akceptovať.

10. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je dôvodná argumentácia žalovaného, týkajúca sa procesnej
prípustnosti žaloby o určenie právnej skutočnosti (neplatnosti právneho úkonu - záložnej zmluvy) podľa §

137 písm. d/ CSP, pretože v súdenej veci o taký prípad nejde. Odvolací súd dáva do pozornosti rozsudok
Najvyššieho súdu SR publikovaný pod č. 32/2011 a rozsudok Najvyššieho súdu SR publikovaný pod č.
3/2015vZbierkestanovísknajvyššiehosúduarozhodnutísúdovSlovenskejrepubliky,zktorýchvyplýva,
že v prípade, ak má právna otázka, o ktorej má byť rozhodnuté na základe žaloby o určenie, povahu
otázky predbežnej vo vzťahu k inej právnej otázke, nie je daný naliehavý právny záujem na určení tejto

predbežnej otázky, ak je možné priamo žalovať na určenie existencie alebo neexistencie samotného
práva, tak ako to napokon urobila i žalobkyňa v súdenej veci.
11. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie sa správne vysporiadal i s predbežnou otázkou
neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že
v texte zmluvy o úvere uzavretej medzi stranami dňa 09.07.2008 a vyhotovenej formou predtlače, je

okreminéhouvedenýtext,zktoréhovyplýva,žedlžník,t.j.žalobkyňaakosplnomocniteľkasplnomocňuje
advokáta vybraného zo zoznamu advokátov vedeného Slovenskou advokátskou komorou Mgr. F.a
okrem iného aby za účelom zabezpečenia pohľadávky veriteľa uzatvoril v jeho mene záložnú zmluvu k
nehnuteľnostiam, ktoré sú v čase uzatvorenia záložnej zmluvy vo vlastníctve žalobcu. Takto formulované
plnomocenstvo súd prvej inštancie správne posúdil ako neurčité v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka,

a teda neplatné. Splnomocnenie na právny úkon o právach k nehnuteľnostiam, v danom prípade k
záložnej zmluve, by malo i podľa názoru odvolacieho súdu obsahovať totožný predmet ako zmluva,
t.j. obsahom splnomocnenia by mali byť tie isté náležitosti označenia nehnuteľnosti, ako ich vyžaduje
zákon pre zmluvu o zriadení záložného práva, s prihliadnutím i na ustanovenia katastrálneho zákona
(viď napr. i rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžo/58/2010 zo dňa 09.11.2010). Podľa predmetnej

plnej moci žalobkyňa splnomocnila uvedeného advokáta, aby v jeho mene uzatvoril záložnú zmluvu,
k nehnuteľnostiam, ktoré v čase vzniku záložnej zmluvy sú v jeho vlastníctve, alebo ktoré sú
podľa katastrálneho portálu www.katasterportal.sk zapísané na listoch vlastníctva tvoriacich prílohu
zmluvy o úvere, v prospech záložného veriteľa (žalovaného), a teda v podstate ani splnomocnenec,ani splnomocniteľ v čase uzatvárania dohody o splnomocnení nevedeli, či a s akými konkrétnymi
nehnuteľnosťami sa bude nakladať, teda ku ktorým má byť zriadená záložná zmluva. Vzhľadom na
skutočnosť, že žalobkyňa sa s týmto advokátom nestretla a išlo o predtlačenú formulárovú zmluvu,

ktorú žalobkyni predložil žalovaný ako veriteľ, nemožno ani vysloviť, že by žalobkyňa prejavila slobodnú
vôľu pri výbere advokáta, ktorý by hájil jej záujmy, tak, ako to predpokladá zastúpenie na základe
plnomocenstva podľa § 31 a nasl. Občianskeho zákonníka. Záveru súdu prvej inštancie v predbežnej
otázke o neplatnosti plnomocenstva, obsiahnutého v zmluve o úvere zo dňa 09.07.2008 a z toho
vyplývajúcej neplatnosti záložnej zmluvy zo dňa 13.07.2009, niet potom čo vytknúť. Vzhľadom k tomu,

že zmluva o zriadení záložného práva je neplatným právnym úkonom, bola žaloba v celom rozsahu
opodstatnená.

12. K námietke žalovaného o tom, že v predmetnej veci bola daná existencia prekážky právoplatnej
rozhodnutej veci, keďže medzi tými istými účastníkmi konania už bolo právoplatne rozhodnuté, a to
Rozsudkom Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 12Csp/131/2017 zo dňa 14.12.2017, v právnej veci

medzi žalobkyňou a žalovaným T., s.r.o., o určenie neplatnosti Zmluvy o zriadení záložného práva k
nehnuteľnostiam,ktorejvkladbolpovolenýpodč.VXXXX/XXXX,ktorábolaajpredmetomtohtokonania,
pričom Okresný súd Prievidza žalobu žalobcu zamietol, odvolací súd uvádza, že súd v tomto rozhodnutí
dospel k zamietnutiu žaloby v dôsledku toho, že žalobkyňa sa v predmetnej veci domáhala určenia
právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP, a teda nie určenia, či tu právo je alebo nie je podľa

§ 137 písm. c) CSP, pričom v čase rozhodovania súd dospel k záveru, že takáto žaloba o určenie
právnejskutočnostiniejeprípustná,keďdomáhaťsaurčeniaprávnejskutočnostinevyplývazosobitného
predpisu. Naproti tomu je však potrebné odlíšiť konanie o určenie, že žalovaná nie je záložným veriteľom
žalobkyne, keď v tomto konaní sa žalobkyňa domáhala určenia, či tu právo je alebo nie je. Z tohto dôvodu
nejde o totožný predmet konania, a teda ani o prekážku veci rozhodnutej tak ako uviedol aj súd prvej

inštancie.

13. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa §
387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

14. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1CSP v spojení s § 255
ods.1, § 262 ods. 1CSP. V odvolacom konaní bola úspešná žalobkyňa. Odvolací súd preto žalobkyni
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).