Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. september 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6To/17/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115010874
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Dubňanský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8115010874.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Dubňanského a sudcov JUDr.
Jaroslava Bugeľa a JUDr. Petra Farkaša na verejnom zasadnutí konanom dňa 28. septembra 2016,
v trestnej veci obž. F.. Z. A. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zákona, o odvolaní
obžalovaného, okresného prokurátora a poškodenej F.. S. I. proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp.
zn. 4T/83/2015 zo dňa 18. februára 2016, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného F.. Z. A., prokurátora a poškodenej
F.. S. I..

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 4T/83/2015 zo dňa 18. februára 2016 bol obžalovaný F.. Z.
A. uznaný za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zákona, ktorého sa dopustil
na tom skutkovom základe, že

11.12.2014 v čase o 16.10 hod. v Prešove, viedol po ulici Mukačevskej v smere od ulice Volgogradskej
osobné motorové vozidlo značky Subaru Forester, EVČ: K.-XXXP., v rozpore s § 4 ods. 1 písm. c/
Zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a to tým, že nevenoval vedeniu vozidla plnú pozornosť a
zrazil chodkyňu F.. S. I., nar. XX.XX.XXXX, ktorá prechádzala v opitosti cez vozovku mimo priechod
pre chodcov z ľavej strany v smere jazdy vozidla, v rozpore s § 53 ods. 3 Zákona č. 8/2009 Z.z. o

cestnej premávke, v dôsledku čoho chodkyňa utrpela reznú ranu v temenno záhlavnej oblasti uprostred,
zlomeninu záhlavnej kosti, krvný výron pod tvrdú a medzi mäkké mozgové pleny v čelovo temennej
oblasti obojstranne, pomliaždenie mozgu v spánkovej a čelovej oblasti vpravo, zakrvácanie pravého
zvukovodu, zlomeninu tela druhého driekového stavca, zlomeninu krížovej kosti obojstranne, zlomeninu
horného ramena ľavej lonovej kosti, reznú ranu na zadnej ploche pravej ruky, kožné odreniny a krvnú
podliatinu nad vonkajším ľavým lakťovým výbežkom s dobou liečenia a práceneschopnosťou 6-7

mesiacov.

Za to mu prvostupňový súd podľa § 157 ods. 1 Tr. zákona v spojení s § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona
uložil peňažný trest vo výške 400 (štyristo) Eur.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad, žeby výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený

súd uložil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 8 (osem) mesiacov.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona bol obžalovanému uložený trest zákazu činnosti viesť motorové
vozidlá všetkých druhov na dobu 1 (jeden) rok.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadok bola poškodená - F.. S. I., nar. X. X.XXXX, trvale bytom S. XX, K., s jej

nárokom na náhradu škody odkázaná na občianske súdne konanie.Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaný, prokurátor a
poškodená F.. S. I..

Obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu v písomných dôvodoch odvolania namieta, že na obvinenie
obžalovaného bol použitý len jediný dôkaz a to znalecký posudok F.. N., ktorý vychádza z nesprávnych
modelových situácii, bez prihliadnutia na výpoveď obžalovaného. Pri výpočtoch vychádza znalec zo
starých vzorcov a publikácii, ktoré sa už v modernom procese znaleckého dokazovania nepoužívajú.
Orgány činné v trestnom konaní nedisponujú žiadnym nezávislým, nestranným a priamym svedkom

nehodovej situácie, ktorý by tvrdenia znalca podporil. Nie je pravdou, ako tvrdí znalec, že poškodená
v čase keď stupovala na vozovku tak sa obžalovaný s vozidlom nachádzal v oblasti križovatky ul.
Volgogradskej. Poškodená bola zachytená vozidlom viac ako 1,4 metra za priechodom pre chodcov a
reakčná vzdialenosť obžalovaného na chodkyňu, ktorá do miesta zrážky vstúpila spoza oproti idúceho
vozidla, ktoré vchádzalo na priechod, bol max. 1 meter, o čom svedčí aj skutočnosť, že na mieste zrážky
nebola žiadna stopa po brzdení a obžalovaný nemal šancu zrážke zabrániť. Má za to, že jedinou príčinou

nehodovej situácie bola zlá technika prechodu cez cestu poškodenej, alkohol kombinovaný s liekmi a
porušenie ust. § 53 ods. 1 z.č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke na strane poškodenej. V prípravnom
konaní žiadali aj o záznam z kamier, s tým, že im bolo oznámené od policajta, že sú nefunkčné, avšak
podľa správy mesta Prešov, ktorú si vyžiadali, v čase nehody boli kamery plne funkčné. Rozoberá
základné zásady trestného konania - § 2 ods. 10 Tr. poriadku teda náležitého zistenia skutkového stavu

a zásadu in dubio pro reo. V danej veci si dal vypracovať nový znalecký posudok F.. H. H., ktorý predložil
ako dôkaz o jeho nevine. Súd nebral do úvahy ani výpoveď znalca S.. H., ktorý uvádzal, že poškodená
sa v čase nehody nachádzala v stave, ktorý jej spôsoboval mierne zníženie ostrosti zraku, odhadu
vzdialenosti,predĺženiereakčnéhočasu,smiernymnegatívnymvplyvommotoriky,smožnýmnáhodným
zapotácaním sa pri strate rovnováhy. K odvolaniu prokurátora uvádza, že nie je pravdou, aby obžalovaný

neoľutoval to čo sa stalo. Domnieva sa, že vzhľadom na použitie liekov s kombináciou s alkoholom
je potrebné vykonať vyšetrenie duševného stavu poškodenej z dôvodu, že jej výpoveď bola použitá
pre rozhodnutie súdu a sú vážne pochybnosti či bola schopná situáciu správne vnímať. Navrhuje aj o
nariadenie odborného vyjadrenia zo strany Žilinskej univerzity, ústavu súdneho inžinierstva. Požiadal
o zrušenie napadnutého rozsudku a o vrátenie veci súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu

znova prejednal.

Prokurátor podal odvolanie len čo do výroku o treste a má za to, že vzhľadom na okolnosti prípadu a
spôsobený následok bol uložený mierny trest. Obžalovanému mal byť ukladaný vyšší peňažný trest,
pričom sa domnieva, že u obžalovaného účel trestu splní len trest odňatia slobody nad dolnou hranicou

trestnej sadzby s podmienečným odkladom. Vo vzťahu k trestu zákazu činnosti dáva do pozornosti,
že obžalovaný sa od roku 2004 dopustil 24 priestupkov na úseku cestnej dopravy, čo svedčí o jeho
nedisciplinovanosti ako vodiča, preto účel trestu v jeho prípade splní len trest zákazu činností na dlhšiu
dobu. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok vo výroku o treste a uložiť obžalovanému trest odňatia slobody
nad dolnou hranicou trestnej sadzby s podmienečným odkladom na primeranú skúšobnú dobu a trest

zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel pri 1/3 trestnej sadzby.

Poškodená F.. S. I. prostredníctvom svojho splnomocnenca podala odvolanie čo do výroku o náhrade
škody. Cituje ust. § 287 ods. 1 Tr. poriadku a zo spisu je nepochybné, že poškodená si uplatnila
náhradu škody riadne a včas a to na základe znaleckého posudku S.. S. H., ktorým znalec stanovil

výšku odškodnenia za bolesť. Súčasne si poškodená uplatňovala aj náklady spojené s vypracovaným
tohto posudku a hmotnú škodu na zničených veciach ako aj trovy právneho zastúpenia. Súdu nebránila
žiadna zákonná prekážka neuložiť obžalovanému povinnosť nahradiť jej uplatnené škodu. Tvrdí, že
požitie alkoholu a jej opitosť nie je v príčinnej súvislosti s nehodou a nemá žiadne zavinenie na tejto
nehode. Obžalovaný ju zrazil na priechode v druhej polovici cesty v smere jeho jazdy. Nie je pravdou, aby

prechádzala cez vozovku mimo priechodu pre chodcov. Navrhla zrušiť napadnutý rozsudok vo výroku
o náhrade škody a tento zmeniť tak, že obžalovanému bude uložená povinnosť nahradiť jej škodu vo
výške 7.828 Eur z titulu bolestného a so zvyškom náhrady škody ju odkázať na konanie vo veciach
občiansko-právnych.

Na základe takto podaných odvolaní krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali
odvolania, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby, ktoréneboli odvolaniami vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a
dospel k záveru, že odvolania nie sú dôvodné.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na vykonané dokazovanie týkajúce sa skutku, ktorý bol okresným
súdom posúdený ako prečin ublíženia na zdraví podľa
§ 157 ods. 1 Tr. zákona. Vo vzťahu k tomuto skutku boli vykonané dôkazy v rozsahu potrebnom
na zistenie a ustálenie skutkového stavu veci a to zákonným spôsobom. Zabezpečené dôkazy boli
prvostupňovýmsúdomvyhodnotenévsúladesozásadouuvedenouv§2ods.12Tr.poriadkuaskutkové

zistenia uvedené v napadnutom rozsudku sú odrazom výsledkov dokazovania, s ktorými sa krajský súd
stotožnil a tieto považuje za správne. Rozsudok okresného súdu obsahuje odôvodnenie, v ktorom je
vyložené, ktoré skutočnosti boli vzaté za dokázané a o ktoré dôkazy sa prvostupňový súd opieral a
akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov. S týmto odôvodnením sa stotožnil aj odvolací súd
a z dôvodu tam uvedených skutočností a okolností v celom rozsahu naň odkazuje.

Keďže v priebehu odvolacieho konanie bol krajskému súdu predložený stranou obhajoby znalecký
posudok F.. H. H., súd na verejnom zasadnutí, po splnení prepísaného procesného postupu, tohto
znalca vypočul. Tento zotrval na záveroch posudku, pričom vychádzal z viacerých zdrojov s tým, že
rýchlosť chodkyne stanovil na 7,5 - 9,2 km/h práve z dôvodu, že poškodená pri niektorom zo svojich
výsluchov uviedla, že sa cez cestu pohybuje vždy zrýchlenou chôdzou. Pri výpočte rýchlosti chodkyne

ale nebral do úvahy to, že bola pod vplyvom alkoholu v strednom stupni opitosti, bral ale do úvahy
jej vek. Pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzal ale len z objednávky danej mu obhajobou t.j.
týkajúcu sa verzie podľa obžalovaného. Poukázal na rozpory medzi jeho závermi a závermi znalca F..
N., avšak obaja znalci dospeli k rovnakému záveru, čo sa týka miesta zrážky, ktoré bolo jednoznačne
za priechodom pre chodov, pričom podľa F.. N. bolo vo vzdialenosti 1,5 m a podľa jeho výpočtu 4,2

m od priechodu pre chodcov, ide pritom o akceptovateľný rozdiel. V záveroch svojho znaleckého
posudku mimo iného uvádza, že v prípade, ak vodič nemá povinnosť predpokladať, že cez vozovku
bude v tesnej blízkosti priechodu pre chodcov prechádzať chodec, pričom rozoberá povinnosti chodca
spočívajúc v tom, že chodec nesmie vstupovať na vozovku, a to ani pri použití priechodu pre chodcov,
ak vzhľadom na rýchlosť a vzdialenosť prichádzajúcich vozidiel nemôže cez vozovku bezpečne prejsť,

potom technickou príčinou predmetnej dopravnej nehody bol nesprávny spôsob používania komunikácie
chodkyňou. V prípade, ak vodič má povinnosť predpokladať, že cez vozovku bude v tesnej blízkosti
priechodu pre chodcov prechádzať za zníženej viditeľnosti chodec v rozpore s pravidlami cestnej
premávky, potom technickou príčinou predmetnej dopravnej nehody bol nesprávny spôsob používania
komunikácie chodkyňou - prvok, ktorý vyvolal kolíziu a okamžitá rýchlosť vozidla obžalovaného, ktorá

bola vyššia ako rýchlosť, z ktorej je vodič za daných podmienok mohol zastaviť pred prechádzajúcou
chodkyňou - prvok, ktorý znemožnil zabrániť dopravnej nehode.

Vo vzťahu k tomuto znaleckému posudku je ale potrebné uviesť, že vychádzal len z jednej z možných
variant vzniku dopravnej nehody, tak ako to uvádzal obžalovaný, ktorý ale v prípravnom konaní využil

svoje právo a odmietol vypovedať, pričom tak učinil až v konaní pred súdom. Súčasne tento znalecký
posudok vychádza z rýchlosti chôdze poškodenej v rozpätí 2,0 - 2,5 m/s, pretože svedkyňa uvádzala,
že cez cestu chodieva vždy zrýchleným krokom, ale nebral pritom do úvahy vplyv alkoholu na jej
chôdzu (1,56 promile), pričom podľa tabuľky uvedenej na strane 22 tohto znaleckého posudku sa opitá
a podnapitá osoba aj pri rýchlej chôdzi pohybuje rýchlosťou len 1,39 -1,78 m/s, teda výrazne nižšou

rýchlosťou, čo by malo za následok iné výstupné údaje, napr. o vzdialenosti v akej sa nachádzalo vozidlo
obžalovanéhovčasevstupupoškodenejnavozovku,čonapokonpripustilajvypočutýznalecavtakomto
prípade by sa údaje mali zhodovať s údajmi znalca F.. N.. V tejto súvislosti je tiež potrebné uviesť, že
poškodená po celý čas tvrdila, že cez cestu prechádzala po priechode pre chodcov a k zrážke s vozidlom
obžalovaného došlo na ňom, čo ale vylúčili obaja znalci. Preto aj jej vyjadrenie o rýchlej chôdzi cez

cestu pod vplyvom alkoholu je nutné brať s rezervou a realistickejšie je vychádzať z odbornej literatúry
venujúcej sa tejto problematike. Nemožno opomenúť ani to, že znalec F.. H. síce na jednej strane bral
do úvahy tú skutočnosť, že k bezstarostnému a nezodpovednému spôsobu prechádzania cez vozovku
poškodenou s najväčšou pravdepodobnosťou výraznou mierou prispela hladina alkoholu v krvi v čase
vznikudopravnejnehody,alenadruhejstarnesatoneodzrkadliloprivýpočterýchlostijejchôdze.Krajský

súd preto považuje výsledky tohto znaleckého posudku za hypotetické a zamerané len jediným smerom
a to určeným obhajobou, bez toho aby sa komplexne vyrovnal so všetkými aspektmi a príčinami vzniku
dopravnej nehody.Vychádzajúc z uvedeného, v zhode ako to uzavrel aj okresný súd, má aj odvolací súd za to, že
obžalovaný dňa 11.12.2014 dostatočne nevenoval pozornosť vedeniu motorového vozidla a nesledoval
situáciu v cestnej premávke, pričom nedal prednosť chodkyni prechádzajúcej cez cestu a zrazil ju, v

dôsledku čoho utrpela zranenia ako sú popísané v skutkovej vete rozsudku. Na základe vykonaného
dokazovania možno uzavrieť, že obžalovaný sa nevenoval riadne vedeniu motorového vozidla a
nesledoval situáciu v cestnej premávke, pretože za iných okolností, by dokázal urobiť také opatrenia,
ktoré by zabránili zrážke s chodkyňou. V tomto ohľade sa aj odvolací súd stotožnil so závermi znalca
F.. N., ktorý aj s prihliadnutím na výpoveď obžalovaného na hlavnom pojednávaní opätovne vypracoval

počítačovú simuláciu zrážky chodkyne s vozidlom a uviedol, že v čase zrážky sa vozidlo Subaru Forester
muselo pohybovať vyššou rýchlosťou ako 30 km/hod. (ustálil ju na hodnotu cca 37 km/h) a miesto zrážky
sa muselo nachádzať bližšie k vyznačenému priechodu pre chodcov ako ho označil obžalovaný v čase
dokumentovania. Súčasne vylúčil priebeh nehodového deja prezentovaný obžalovaným na hlavnom
pojednávaní ako neprijateľný, lebo by mimo iné predstavoval reakčný čas vodiča, ktorý je technicky
neprijateľný, pretože žena na prejdenie vzdialenosti uvádzanú obžalovaným by potrebovala dlhší čas

akočas,zaktorýbysamalanachádzaťvmiestezrážkysvozidlomaakobolnameranýsprihliadnutímna
výpoveď obžalovaného. Tento na hlavnom pojednávaní uviedol, že zastavil pred prvým priechodom pre
chodcov (pri 42 metrovej vzdialenosti medzi priechodmi) kedy znalec konštatoval, že sa nedá technicky
určiť ako dlho tam obžalovaný stál, ale podľa znalca bolo možné určiť, že v čase keď sa obžalovaný
vozidlom pohýnal z prvého priechodu pre chodcov, bola už chodkyňa na vozovke bližšie k ľavému okraju

cesty.

Zároveň je potrebné zdôrazniť, že v úseku cesty, po ktorom prechádzal obžalovaný sa v malých
vzdialenostiach nachádzajú dva priechody pre chodcov a teda je zrejmé, že v ich blízkosti je nevyhnutné
počítať so zvýšeným počtom chodcov a tomu je preto potrebné prispôsobiť aj techniku a rýchlosť jazdy.

Taktiež poškodená prichádzala z ľavej strany zorného uhla vodiča, teda musela prejsť cez celú časť
vozovky určenú pre protiidúce vozidlá, teda obžalovaný mal mať aj dostatok času takúto chodkyňu v
dostatočnompredstihuzaregistrovať.Skutočnosťuvádzanáobžalovanýmotom,žemumalapoškodená
vybehnúťspozaprotiidúcicháutnebolavtrestnomkonaníničímpreukázanáastakouobranouvyrukoval
obžalovaný až v konaní pred súdom, teda po oboznámení sa s výsledkami vykonaného vyšetrovania,

čo do výraznej miery evokuje názor o prispôsobovaní si jeho výpovede s vykonanými dôkazmi vo svoj
prospech.

Podľa dlhodobo ustálenej súdnej praxe v podobných prípadoch všeobecne platí, že ak vodič reaguje
nesprávne na nebezpečnú situáciu, ktorú vyvolal iný účastník cestnej premávky porušením jej pravidiel,

a v dôsledku toho nezabráni dopravnej nehode, hoci pri správnej reakcii bolo možné nehode predísť,
možno ho robiť za nehodu zodpovedným iba potiaľ, pokiaľ mu za voľbu nesprávneho riešenia vzniknutej
situácie možno pričítať zavinenie. Aj keď nehodu takto spoluzaviní nesprávnou reakciou na vzniknutú
situáciu, nemožno spravidla posudzovať jeho konanie ako porušenie dôležitej povinnosti. Okolnosť,
že poškodený spoluzavinil dopravnú nehodu porušením pravidiel cestnej premávky neznamená sama

osebe zánik trestnej zodpovednosti vodiča motorového vozidla, ktorý sa zavinene podieľal na vzniku
dopravnej nehody a jej následkoch na zdraví poškodeného. Táto okolnosť ovplyvňuje len mieru
zavinenia obvineného vodiča, ktorú možno zohľadniť pri kvalifikácii činu a pri úvahách o výmere trestu.

Zo znaleckého posudku a výpovede znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie súdne lekárstvo

S.. S. H. vyplýva, že poškodená utrpela reznú ranu v temeno záhlavnej oblasti uprostred, zlomeninu
záhlavnej kosti, krvný výron pod tvrdú a medzi mäkké mozgové blany, čelovo temennej oblasti
obojstranne,pomliaždeniemozguvspánkovejačelovejoblastivpravo,zakrvácaniepravéhozvukovodu,
zlomeninu tela II. driekového stavca, zlomeninu krížovej kosti obojstranne, zlomeninu horného ramená
ľavej kosti, reznú ranu na zadnej ploche pravej ruky, kožné odreniny a krvnú podliatinu nad vonkajším

ľavým lakťovým výbežkom, pričom uvedené poranenia boli spôsobené tupými a tupo hranatými
predmetmi o užšej i širšej kontaktnej ploche, miestami ostrých okrajov, ktoré pôsobili na uvedené oblasti
strednou až veľkou silou a prudkosťou a mohlo sa tak stať s najväčšou pravdepodobnosťou pri zrazení
menovanej ako chodkyne prechádzajúcej zľava doprava v smere jazdy osobného motorového vozidla,
jehoprednoučasťou,snáslednýmodhodenímjejtelaadopadomnavozovku.Najzávažnejšímzranením

v tomto prípade bola zlomenina tela II. driekového stavca, zlomenina krížovej kosti obojstranne, pričom
ide o poranenie ťažké, ktoré si vyžaduje špecifickú chirurgickú liečbu spojenú s naložením korzetu,
telesné šetrenie, pokoj na lôžku, chôdzu za pomocí barly a k úplnému vyhojeniu spravidla dochádza
za 6-7 mesiacov.Výsledky takto vykonaného dokazovania v danom prípade potom vyznievajú jednoznačne
a tvoria ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých bez

akýchkoľvek pochybností možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutok
tak, ako je uvedený v napadnutom rozsudku. Úplnosť vykonaných dôkazných prostriedkov
vytvorila vo veci nevyhnutný základ na záverečnú myšlienkovú činnosť súdu, ktorá
spočívala v zhodnotení dôkazov v zmysle uvedených zásad vyplývajúcich z § 2
ods. 12 Tr. poriadku a na vytvorenie záverov o tom, či, ako a k akému skutku došlo. Z obsahu
odôvodnenia rozsudku vyplýva, že uvedené hodnotenie dôkazov neodporuje základným princípom
logického myslenia.

Správne a zákonu zodpovedajúce sú preto právne závery súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o výrok o vine

napadnutého rozsudku, a rovnako tak aj pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu konania obžalovaného F.. Z. A.,
keď takéto konanie obžalovaného posúdil ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zákona.
Obžalovaný tým, že ako vodič motorového vozidla inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví,
naplnil po objektívnej aj subjektívnej stránke obligatórne náležitosti uvedeného prečinu.

Pri určení druhu trestu a jeho výmery okresný súd zhodnotil všetky okolnosti prípadu a zároveň prihliadal
aj na osobu obžalovaného. Na základe zistených osobných a majetkových pomeroch obž. F.. Z. A.
je aj odvolací súd toho názoru, že uložený peňažný trest vo výmere 400,- eur možno považovať za
trest primeraný. Obžalovaný doposiaľ súdne trestaný nebol, čo preukazuje vedenie riadneho života
pred spáchaním prejednávaného skutku. Pozitívne charakteristiky, ako aj vyššie uvedené skutočnosti,

dovoľovali vyvodiť správny záver prvostupňového súdu o tom, že u obžalovaného účel trestu možno
dosiahnuť uložením peňažného trestu.

Aj výška uloženého peňažného trestu vo výmere 400,- eur je primeraná a ktorú by mal obžalovaný
pociťovať ako určitú sankciu za svoje nezákonné správanie. Pre prípad, že by výkon tohto trestu chcel

obžalovaný úmyselne zmariť, bol mu ustanovený náhradný trest odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov.
Krajský súd je názoru, že uložený peňažný trest zabezpečí ochranu spoločnosti a zodpovedá zásadám
pre ukladanie trestov, ako z pohľadu individuálnej, tak aj z pohľadu generálnej prevencie.

Zustálenejsúdnejpraxevyplýva,žeúčelomtrestuzákazučinnostijepredovšetkýmzabrániťopakovaniu

trestného činu, a preto je jeho uloženie úplne odôvodnené vtedy, keď páchateľ vyvolá trestným činom
v doprave pochybnosť o svojej spoľahlivosti alebo spôsobilosti viesť motorové vozidlo. Vychádzajúc z
uvedeného preto, uložený trest zákazu činností viesť motorové vozidlá všetkých druhov obžalovanému
nadobujednéhorokasajavíbyťprimeranýmatoajprizohľadneníprokurátoromnamietanéhomnožstva
potrestaní za priestupky na úseku cestnej premávky, pričom obžalovanému podľa evidenčnej karty

vodiča doposiaľ nebol zadržaný vodičský preukaz ani uložený trest zákazu činnosti viesť motorové
vozidlá všetkých druhov.

Vo vzťahu k výroku o náhrade škody je nutné konštatovať, že postupoval prvostupňový súd správne,
ak poškodenú s jej nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie. S ohľadom na

odvolacie námietky splnomocnenca poškodenej je potrebné zdôrazniť, že v danom prípade možno
pričítať určitú mieru spoluúčasti poškodenej na vzniku dopravnej nehody, či už požitím alkoholu ako aj
nedodržaním pravidiel prechádzania cez cestu kolmo a nie šikmo ako to učinila poškodená, čo môže
mať do určitej miery vplyv aj na spoluzodpovednosť za vznik nehodovej udalosti a určenia výšky náhrady
škody u tejto poškodenej, pričom pre rozhodnutie o uplatnenom nároku by bolo potrebné vykonať ďalšie

dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného stíhania a predĺžilo by ho.

Ohľadne návrhov na doplnenie dokazovania vyšetrením duševného stavu poškodenej a vypracovania
odborného vyjadrenia ústavom súdneho inžinierstva krajský súd tieto zamietol majúc za to, že na
vyšetreniaduševnéhostavupoškodenejnieježiadendôvod,tátosvedkyňavypovedalabezpodstatných

nezrovnalosti a preto nie je na mieste pochybovať o jej schopnosti správne vnímať, zapamätať si a
reprodukovať prežité udalosti. Taktiež odvolací súd nemal pochybnosti o správnosti záverov znaleckého
posudku F.. N. a teda ani dôvod dať opätovne preskúmavať nehodový dej ústavu súdneho inžinierstva.Prokurátor sa svojím odvolaním vo vzťahu k výroku o treste domáhal jeho sprísnenia, avšak krajský
súd zhodnotiac všetky skutočnosti prípadu, osobu obžalovaného, okolnosti za akých došlo k vzniku
dopravnej nehody, čiastočnú mieru spoluúčasti poškodenej na jej vzniku, nevidel dôvod na ukladanie

prísnejšieho trestu tak, ako bol vyhlásený súdom prvého stupňa a má za to, že takto uložený trest bude
mať výchovný vplyv na obžalovaného, ktorým sa dosiahne cieľ sledovaný Trestným zákonom.

Odvolací súd ohľadne skutočnosti prezentovaných stranou obhajoby v písomných dôvodoch odvolania
poukazuje na hore rozvedené skutočnosti, na podklade ktorých vyhodnotil nimi dodaný znalecký

posudok F.. H. H., ktorým mal byť spochybnený znalecký posudok F.. N. a na základe akých okolností
dospel k záveru o vine obžalovaného. Taktiež nemá za to, aby orgány činné v trestnom konaní pri
vyšetrovaní tejto trestnej veci pristupovali k zabezpečovaniu dôkazných prostriedkov jednostranne
v neprospech obžalovaného v rozpore so zásadou náležitého zistenia skutkového stavu. Pokiaľ ide
o samotné hodnotenie dôkazov, krajský súd na základe preskúmania odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia súdu prvého stupňa a na základe štúdia predloženého spisového materiálu dospel k záveru,

že okresný súd sa správne, logicky a presvedčivo vysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre
jeho rozhodnutie. Všetky vykonané dôkazy prvostupňový súd náležite, jednotlivo aj vzájomne vyhodnotil
a dospel tak k správnym a úplným skutkovým záverom, ktoré aj podľa názoru odvolacieho súdu plne
zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania.

Krajský súd ešte záverom dodáva, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a
druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí
správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.

To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto

uznesenia.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.