Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 26. júl 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/303/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6616214661
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6616214661.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Amy

Odalošovej a sudcov JUDr. Danice Kočičkovej a Mgr. Kataríny Katkovej, v právnej veci žalobcu:
BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692 (pôvodný
žalobca Poštová banka, a. s., IČO: 31 340 890), zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Veronika
Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Bratislava, Martinčekova 13, IČO: 50 361 368, proti žalovanej: W. W.,
narodená XX. XX. XXXX, trvale bytom S. nad Y., Z. XXX/XX, štátna občianka SR, o zaplatenie 1 464,11
Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 12Csp/150/2016
- 107 zo dňa 21. júna 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok v napadnutej časti, ktorou súd prvej inštancie žalobu zamietol a v závislom výroku o trovách
konania p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej nepriznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom rozhodol tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 180,--Eur, úroky vo výške 201,78 Eur, spolu s 5,25 % ročným úrokom z omeškania
zo sumy 180,--Eur od 11.11.2016 do zaplatenia, všetko v pravidelných mesačných splátkach vo výške
20,--Eur, vždy do 30-teho dňa toho ktorého mesiaca, počnúc právoplatnosťou rozsudku s tým, že

nezaplatením jednej splátky sa stane splatný celý dlh (prvý výrok) .
Žalobu v časti zaplatenia úroku z úveru vo výške 973,33 Eur a 25,5 % ročného úroku z úveru zo sumy
1 500,--Eur od 11.11.2016 do zaplatenia zamietol (druhý výrok).
Konanie v časti zaplatenia úroku vo výške 109,--Eur zastavil (tretí výrok).
Žalobcovi priznal od žalovanej náhradu trov konania v pomere 22,2 % (štvrtý výrok).

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal

zaplatenia sumy 1 500,--Eur, úroku vyčísleného ku dňu 10.11.2016 vo výške 1 284,11 Eur, úroku zo
zostatkunesplatnejistinyzosumy1500,--Eurvovýške25,5%ročnezosumy 1500,--Eurod11.11.2016
do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1 500,--Eur od 11.11.2016 do
zaplatenia.

3. V poradí prvý rozsudok nadobudol právoplatnosť v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť
žalobcovi sumu 1 320,--Eur spolu s 5,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1 320,--Eur počnúc

od 11.11.2016 do zaplatenia v pravidelných mesačných splátkach vo výške 59,--Eur, vždy do 30-
teho dňa toho ktorého mesiaca, počnúc právoplatnosťou odvolaním napadnutého rozsudku s tým, že
nezaplatením jednej splátky sa stane splatný celý dlh.4. Žalobca sa domáhal zaplatenia žalovanej sumy z dôvodu, že dňa 12.09.2013 uzatvorila Poštová
banka, a. s ako veriteľ so žalovanou ako dlžníkom Zmluvu o úvere číslo 9717594686. Neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy boli Všeobecné obchodné podmienky (ďalej VOP). Na základe zmluvy poskytol

žalovanej peňažné prostriedky v sume 1 500,--Eur. Žalovaná sa zaviazala v stanovenej lehote vrátiť
žalobcovi istinu a zaplatiť mu úroky, poplatky a iné peňažné plnenia. V zmysle Obchodných podmienok
pre úver žalobcovi vznikol nárok požadovať predčasné splatenie úveru. Žalovaná ani napriek vyhláseniu
predčasnej splatnosti úveru a zaslanej výzve zo strany žalobcu nezaplatila dlžnú pohľadávku, k
vráteniu celej poskytnutej istiny nedošlo, nedošlo ani k zániku dohodnutého záväzku žalovanej, v zmysle

ktorého je povinná naďalej uhrádzať zmluvne dohodnuté úroky. Suma zmluvných úrokov do vyhlásenia
predčasnej splatnosti úveru predstavuje sumu 198,06 Eur a suma úrokov z omeškania do vyhlásenia
predčasnej splatnosti úveru predstavuje sumu 3,72 Eur, spolu 201,78 Eur. Výsledná suma zmluvných
úrokov a úrokov z omeškania po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru do dňa 10.11.2016 predstavuje
1 070,42 Eur. Žalobca uviedol, že žalovaná po podaní žaloby uhradila sumu 109,--Eur dňa 22.03.2017 v
sume 50,--Eur, dňa 03.05.2017 v sume 59,--Eur. Suma úrokov a úrokov z omeškania ku dňu 10.11.2016,

ku dňu poslednej čiastočnej úhrady predstavuje 1 175,11 Eur (1 284,11 - 109 = 1 175,11 Eur). Žalobu
preto v časti zaplatenia úrokov a úrokov z omeškania vyčíslených ku dňu 10.11.2016 vo výške 109,--
Eur zobral späť.

5. Žalovaná uviedla, že si je vedomá svojho dlhu, žalobcu viackrát telefonicky kontaktovala s tým, že má

veľmi nízky príjem, a že nebude vedieť úver splácať. V súčasnosti po odpočítaní zrážok jej vyplácajú
dôchodok 213,30 Eur mesačne, z čoho platí elektrinu 36,--Eur, 82,--Eur za plyn a 74,--Eur za nájom. Keď
jej treba kúpiť lieky, musia jej vypomôcť deti. Manžel je tiež starobný dôchodca, on nakupuje potraviny
a varí.

6. Predmetom konania po nadobudnutí právoplatnosti predchádzajúceho rozhodnutia súdu prvej
inštancie ostala suma 180,--Eur s príslušenstvom, úroky vyčíslené ku dňu 10.11.2016 v sume 1 284,11
Eur, úrok z úveru zo sumy 1 500,--Eur vo výške 25,5 % ročne od 11.11.2016 do zaplatenia a úroky z
omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 180,--Eur od 11.11.2016 do zaplatenia.

7. Okresný súd zistil skutkový stav, nárok posudzoval podľa § 497 Obchodného zákonníka, § 52
ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka, účinný k 12.09.2013, § 9 ods. 1, 2 zákona
č. 129/2010, účinný k 12.09.2013, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Zistil, že žalovanej bol
poskytnutý úver vo výške 1 500,--Eur, ktorý aj jednorázovo čerpala. Uvedená zmluva je upravená v
obchodnom zákonníku a patrí medzi tzv .absolútne obchody. Na druhej strane je tiež nepochybné, že

žalovaná v danom prípade vystupovala ako fyzická osoba, ktorá úverom zabezpečovala svoje potreby,
teda ako spotrebiteľ, kým spoločnosť Poštová banka, a. s. pri poskytovaní úveru vystupoval a v
rámci svojej podnikateľskej činnosti. Ide teda zároveň o spotrebiteľské zmluvy v zmysle § 52 ods.1
Obč. zákonníka a práva a povinnosti v nich upravené nesmú odporovať jednak § 52 a nasl. Obč.
zákonníka upravujúcich všeobecnú úpravu spotrebiteľských zmlúv ako aj iným zákonným ustanoveniam

na ochranu spotrebiteľa. Predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, pretože právny predchodca
žalobcu konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a dlžník - žalovaná nekonala v rámci svojej
obchodnej činnosti. Medzi účastníkmi vznikol vzťah spotrebiteľa a podnikateľa na základe formulárovej
zmluvy, ktorej obsah dlžník - žalovaný ako spotrebiteľ nemohol ovplyvniť. Zmluva o spotrebiteľskom
úvere bola uzavretá dňa 12.09.2013, teda za účinnosti zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov , preto sa na ňu vzťahujú normy spotrebiteľského
práva.

8. Z listinných dôkazov, ktoré do súdneho spisu boli predložené žalobcom vyplýva, že zostatok dlhu na
istine žalovanej z titulu poskytnutého úveru je vo výške 1 500,--Eur. Žalovaná nesplácala úver riadne

a včas, a preto žalobca listom zo dňa 20.03.2014 vyhlásil pohľadávku z úveru za splatnú a žalovanú
vyzval na zaplatenie zostatku dlhu.

9. Žalobca sa v konaní domáha od žalovanej aj zaplatenia úroku z úveru vo výške 1 284,11
Eur vyčísleného ku dňu 10.11.2016 a taktiež zaplatenia úroku z úveru vo výške 25,50 % ročne,

ktorý bol dohodnutý v Zmluve o úvere zo sumy 1 500,--Eur, teda zo zostávajúcej nezaplatenej istiny
počnúc od 10.11.2016 do zaplatenia. Okresný súd uviedol, že dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutého
úveru patria veriteľovi len do splatnosti dlhu. Po splatnosti dlhu nastupuje režim platenia úrokov z
omeškania a povinnosť platiť dohodnuté úroky z úveru dňom splatnosti dlhu zaniká. V zmysle ust. § 565Občianskeho zákonníka, "Ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky
pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Ak teda nastal stav
- predčasné zosplatnenie úveru a súčasne spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u

seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľovi patrili úroky, ktoré by mu patrili výhradne za
stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol spotrebiteľ vystavený
všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľovi by naďalej patrili úroky zo
sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. Popreli by sa tým účinky veriteľom vyvolanej zmeny
spôsobu splatnosti záväzku a veriteľovi by úroky patrili tak, ako keby k zmene ani nedošlo, zatiaľ čo však

spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou
zmenou záväzku. Otázku, dokedy je dlžník povinný platiť úroky z úveru, ak došlo k predčasnej splatnosti
dlhu, Občiansky zákonník výslovne neupravuje. Podľa § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka "Záväzok
platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie
poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho
roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa

hotýkajú."Podľa§503ods.2Obchodnéhozákonníka"Aksaposkytnutépeňažnéprostriedkymajúvrátiť
v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky." Ani zo zákonnej úpravy
Obchodného zákonníka však nevyplýva, že po vyhlásení celého úveru za splatný sa ďalej úročí istina
úveru až do zaplatenia (do vrátenia peňažných prostriedkov prislúchajú úroky len v prípade vrátenia
peňažných prostriedkov pred dobou splatnosti podľa § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka). Úroky zo

splátky sú v prípade plnenia v splátkach splatné v deň splatnosti splátky (§ 503 ods. 2 Obchodného
zákonníka), ak sa však má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré
sa ho týkajú (§ 503 ods. 1 tretia veta Obchodného zákonníka). Ak požičané finančné prostriedky vracia
dlžník formou splátok, úroky z každej splátky sú splatné len spolu so splatnosťou samotnej splátky.
Ak dôjde k vyhláseniu predčasnej splatnosti, dlžník už formou splátok neplní svoj záväzok, ktorý je

splatný ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti. Niet dôvodu, aby ďalej plynula splatnosť úrokov zo
splátok, na ktoré už dlžník nemá nárok. Dohoda o splatení úveru formou splátok zanikla a došlo k
zmene spôsobu splatenia úveru ako dôsledku sankcie zo strany veriteľa. Dlžník v prípade zosplatnenia
úveru už nemá po zosplatnení povinnosť platiť úroky z úveru, stráca však možnosť výhody splátok, je
povinný zaplatiť celý dlh naraz a skôr ako bolo dojednané. Ak by okrem toho bol povinný naďalej platiť

aj po zosplatnení úroky z úveru, došlo by k zhoršeniu postavenia spotrebiteľa dvojnásobným úrokovým
zaťažením spotrebiteľa. Z ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že pokiaľ ide o
omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení už len úroky
z omeškania. Jednorazovým zosplatnením úveru veriteľom vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo
vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým

dňom omeškania spotrebiteľa už ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným
zosplatnením úveru, s ktorým sa spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením
uvedenej sumy (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ak napriek tomu existuje zmluvné dojednanie,
ktoré s protiprávnym stavom spája aj nárok na zmluvné úroky, teda na odplatné nároky patriace len pre
prípad splácania úveru v splátkach, je takéto dojednanie podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka,

resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné. Pre prípad výskytu akýchkoľvek
pochybností ohľadne výkladu problematiky nároku na zmluvné úroky po vyhlásení predčasnej splatnosti
spotrebiteľského úveru zo strany veriteľa poukázal okresný súd tiež na povinnosť vykladať právne normy
v otázke spotrebiteľských zmlúv v prospech spotrebiteľa (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

10. Na základe uvedeného okresný súd priznal žalobcovi právo na zaplatenie dohodnutého zmluvného
úroku z úveru vo výške 25,50 % ročne len do 20.03.2014 (zosplatnenia). Ohľadne poukazovania
žalobcu na dohodu strán sporu v Obchodných podmienkach, okresný súd mal za to, že takáto dohoda
medzi stranami sporu ohľadne platenia úrokov z úveru aj po splatnosti je neprijateľnou podmienkou
spotrebiteľskej zmluvy, a preto neplatnou v zmysle § 52 ods. 2, § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka.

11. Podľa § 145 ods. 2 CSP, keďže žalobca zobral žalobcu v časti zaplatenia sumy 109,--Eur späť
okresný súd konanie v časti zaplatenia sumy 109,--Eur zastavil.

12.Okresnýsúdvporadídruhýmrozsudkompriznalžalobcoviprávonazaplatenienezaplatenejistinyvo

výške 180,--Eur, keďže istina vo výške 1 320,--Eur s príslušenstvom bola žalobcovi právoplatne priznaná
rozsudkom Okresného súdu Lučenec číslo konania 12Csp/150/2016-65 zo dňa 30.03.2017 (1500 - 1320
= 180), vyčíslené úroky do 20.03.2014, t. j. do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti vo výške 201,78 Eur
a príslušné úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka z istiny 180,--Eur od11.11.2016 do zaplatenia. Žalobu v časti vyčísleného úroku z úveru po splatnosti vo výške 973,33 Eur
(1 284,11 - 201,78 priznaná suma - 109,--Eur späťvzatie žaloby) a 25,5 % ročný úrok z úveru zo sumy 1
500,--Eur od 11.11.2016 do zaplatenia zamietol. Okresný súd povolil žalovanej splácať priznanú sumu

180,--Eur spolu s príslušenstvom v pravidelných mesačných splátkach vo výške 20,--Eur, vzhľadom na
jej nízky príjem, keď listinným dôkazom preukázala, že po zrážkach z dôchodku je jej vyplácaná suma
213,30 Eur mesačne, pričom musí si z tohto príjmu uspokojiť aj základné životné potreby súvisiace s
bývaním a živobytím.

13. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1, 2
CSP. Z dôvodu, že žalobca ako aj žalovaná boli v konaní úspešní pomerne, avšak žalobca v prevažne
väčšej miere, trovy konania pomerne rozdelil.

14. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby podal odvolanie žalobca v súlade
s § 355 ods. 1 CSP, v lehote v súlade s § 362 CSP. Navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť,

alternatívne zmeniť tak, že odvolací súd žalobe vyhovie v celom rozsahu. Žalobca ako dôvod odvolania
uviedol § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h) CSP.

15. Odvolateľ poukázal na to, že rozhodnutie je odôvodnené v bode 24. je však nepreskúmateľné
a arbitrárne, pretože nie je zrejmé, z akého právneho predpisu súd vychádzal, keď uzavrel, že po

vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky. Pokiaľ súd
prvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/143/1998, s prijatým záverom
sa nestotožňuje, nakoľko ide o rozhodnutie, ktoré nevyhovuje potrebám súčasného právneho stavu,
keďže po jeho vydaní došlo k vstupu SR do EÚ a následne k implementácii relevantných smerníc
do právneho poriadku, ako aj k vydaniu nových právnych predpisov. Poukázal na § 16 ods. 1

zákona č. 129/2010 Z. z., podľa ktorého spotrebiteľ má právo kedykoľvek počas doby trvania zmluvy
o spotrebiteľskom úvere spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne splatiť pred dohodnutou lehotou
splatnosti,vtakomprípadejespotrebiteľpovinnýuhradiťúrokanákladyvzniknutélenzačasovéobdobie
od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. Výkladom a contrario v prípade, ak dôjde k
vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru veriteľom pre porušenie platobnej disciplíny dlžníka, veriteľ by

mal mať rovnako zachované právo na vrátenie peňažných prostriedkov spolu s dohodnutým úrokom
až do okamihu splatenia úveru. Podľa § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka dlžník je oprávnený vrátiť
poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou zmluve, úroky je povinný platiť len za dobu od
poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov. Toto ustanovenie upravuje obdobie, za ktoré má veriteľ
nárok na zmluvný úrok. Z jazykového výkladu je zrejmé, že veriteľ má nárok na úrok až do splatenia

úveru.

16. Zosplatnenie úveru je len zmenou termínu splatnosti, na ktorú má veriteľ nárok. V prípade,
ak by veriteľ úver nezosplatnil, dlžník by bol povinný platiť zmluvné úroky. Ak teda je dlžník povinný
platiť zmluvné úroky v prípade, ak platí úver v splátkach, odporuje logickému výkladu, aby bol od toho

oslobodený v prípade oprávnenej zmeny termínu splatnosti. Úroky z úveru sú odplatou za poskytnutie
peňažných prostriedkov a dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do
okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úročenie úveru od jeho poskytnutia
až do úplného splatenia bolo úmyslom žalobcu a žalovanému musel byť tento zámer vzhľadom jasný.
Doposiaľ nedošlo k zániku dohodnutého záväzku.

17. V prípade zmluvného úroku zastáva odvolateľ názor, že ide o dohodnuté zmluvné plnenie
akcesorickej povahy. Uvedené znamená, že takéto plnenie je nevyhnutne spojené s istinou
úveru, od ktorej existencie závisí aj samotný zmluvný úrok ako forma odmeny veriteľa. Poukázal na
rôznorodú rozhodovaciu prax súdov v otázke priznania zmluvných úrokov, čo nie je v súlade s princípom

právneho štátu. Poukázal na to, že v prípade nepoctivého dlžníka, by tento zo špekulatívnych dôvodov
mohol bezprostredne po čerpaní úveru pristúpiť k neplateniu dohodnutých splátok, čím by spôsobil
predčasnú splatnosť úveru a vyhol by sa tak plateniu dohodnutých zmluvných úrokov v sadze určenej
trhovými mechanizmami, bol by viazaný iba na platenie výhodnejších úrokov z omeškania a súd by
zároveňtakejtonepoctivostiposkytovalochranu.Nesúhlasístvrdenímsúdu,žesúbežnýmuplatňovaním

úrokov z úveru a úrokov z omeškania dochádza k hrubej nadvláde veriteľa. Keďže oba typy úrokov sú
diametrálne odlišným právnym inštitútom a sledujú iný cieľ. Odvolateľ uviedol, že v prípade omeškania
s plnením peňažného dlhu v súlade s § 517 ods. 2 vzniká veriteľovi právo požadovať úroky z omeškaniaako ďalšej povinnosti popri už existujúcom peňažnom dlhu. Táto povinnosť vzniká zo zákona, avšak
povinnosť platiť úroky z úveru ako odmeny vzniká zo záväzku uvedeného priamo v zmluve.

18. Odvolateľ tiež namietal všeobecne, že na úverové vzťahy, ktoré vznikli pred 1.4.2015 je nevyhnutné
aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže zákonodarca až s účinnosťou 1.4.2015
určil výnimku, že spotrebiteľské úverové vzťahy sa spravujú ustanoveniami Občianskeho zákonníka
(poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/4/2012, podľa ktorého zmluva o úvere
je tzv. absolútnym obchodom, teda sa spravuje Obchodným zákonníkom). V ust. § 879p zákona č.

40/1964 Zb. je zakotvená nepriama retroaktivita len pre ustanovenie § 53 ods. 4 písm. s) a t), § 53 ods. 7
a § 614a. Na ustanovenie § 52 odsek 2 zákona č. 40/1964 Zb., sa vzťahuje zákaz retroaktivity, a teda nie
je možné toto ustanovenie aplikovať na vzťahy, ktoré vznikli pred 1.4.2015. Inštitút ochrany spotrebiteľa
neznamená jeho absolútnu ochranu v tom zmysle, že by sa mohol ex post dovolávať neplatnosti svojich
právnych úkonov, ktoré urobil dobrovoľne, nemožno mu poskytovať takú ochranu, ktorá by viedla k jeho
jednostrannému zvýhodňovaniu. Poukázal na stanovisko podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej

republiky, JUDr. Milana Ľalíka v tomto smere.

19. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu poukázala na to, že jej bol poskytnutý úver napriek tomu, že
veriteľ vedel, že jej príjem je len 215 € ako invalidný dôchodok, že nemôže splácať úver v dohodnutých
splátkach po 56 € mesačne. Zmluvu podpísala, nakoľko jej hrozilo deložovanie. Na život jej ostáva

na mesiac 50 €. Je po operácii rakoviny tenkého čreva, čaká na operáciu srdca. Na lieky musí dávať
mesačne 70 €. Všetko uviedla v žiadosti o pôžičku a predsa dostala pôžičku 1.500 €, pričom veriteľ
prekalkuloval koľko dostane s úrokom a penálmi. Nemôže splácať viac ako 10 € mesačne, nakoľko
nemá ani životné minimum.

20. Žiadne iné vyjadrenia vo veci podané neboli.

21. Krajský súd ako súd odvolací ( § 34 CSP ), preskúmal vec v rozsahu podľa § 379, 380 CSP, bez
nariadenia pojednávania v súlade s § 385 CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v súlade s
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správne.

22. Podľa § 387 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

23. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu viazaný (§ 379 CSP; § 380

CSP), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným
postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k
vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP).

24. Odvolací súd v konaní súdu prvej inštancie nezistil vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok.

25. Odvolanie žalobcu nepoukazuje na žiadne také dôvody, ktoré by podmieňovali zmenu rozhodnutia.
V súdenej veci nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozhodnutia súdu prvej
inštancie, v ktorom súd venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých rozhodných skutočností,
dostatočne zistil skutkový stav a mal spoľahlivé a dostatočné podklady pre rozhodnutie o veci. Dôvody,

pre ktoré tak rozhodol správne rozobral v odôvodnení rozsudku.

26. Predmetom odvolacieho konania je nárok uplatnený žalobcom na úroky po zosplatnení úveru. V
konaní bolo nesporne preukázané, že právny predchodca žalobcu a žalovaná uzavreli dňa 12. 09.
2013 zmluvu o úvere, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 1.500 € na splatenie

predchádzajúcich úverov, výška úveru bola určená súčtom zostatkov úverových účtov. Žalobca v konaní
nenamietal, že zmluva bola uzatvorená medzi veriteľom podnikateľom a fyzickou osobou, ktorá spĺňa
charakteristiku spotrebiteľa v súlade so zákonom. Tiež nenamietal, že predmetný úver bol uzatvorený v
súlade so zákonom 129/2010 Z. z., teda, že ide o spotrebiteľský úver. Ide teda o spotrebiteľskú zmluvu.

27. Na zdôraznenie správnosti dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvej inštancie uvádza odvolací
súd nasledovné skutočnosti:28. K námietke odvolateľa, že súd prvej inštancie riadne svoje rozhodnutie neodôvodnil, odvolací súd
udáva, že v rozhodnutí súd prvej inštancie uviedol dostatočné dôvody, na základe ktorých založil
rozhodnutie, jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom sa vyrovnal so všetkými skutkovými

a právnymi skutočnosťami, neopomenul žiadnu skutkovú a právne významnú otázku. Podľa Európskeho
súdupreľudsképráva,právonaodôvodneniesúdnehorozhodnutia-právonaspravodlivýproceszahŕňa
aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy
posudzované so zreteľom na konkrétny prípad. Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby
súd v rozsudku reagoval na každý argument. Stačí, aby reagoval na skutočnosti, ktoré sú z hľadiska

výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (ÚS SR sp. zn. III. ÚS 209/04,
sp. zn. IV. ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS 380/08, sp. zn. III. ÚS 172/2010, sp. zn. II. ÚS 537/2010).

29. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, aký skutkový súd stav zistil, ktorý odvolateľ

ani nerozporuje, aké ustanovenia právnych predpisov a z akých dôvodov na daný právny vzťah
aplikoval a ako ich vyložil. Súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil rozhodnutie, a to nielen v bode
24. odôvodnenia tak, ako to uvádza odvolateľ v odvolaní, ale s právnym posúdením nároku na
zaplatenie úroku po zosplatnení úveru sa vyporiadal okresný súd v bodoch 24. až 37. odôvodnenia
rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na ustanovenia zákona, z ktorých vychádzal a ako

ich vyložil. Žalobca v odvolaní neuviedol iný konkrétny dôvod, prečo má za to, že rozhodnutie je
nepreskúmateľné. Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie
nespôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia.

30. Odvolateľ v odvolaní poukazuje na rôznorodú rozhodovaciu prax súdov, svoj nárok odvodzuje

s poukazom na ustanovenie § 16 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z., § 503 ods. 3 ObZ.. K uvedenému
odvolací súd udáva, že z hypotézy týchto noriem nevyplýva do kedy je dlžník povinný platiť úroky v
prípade zosplatnenia úveru. Z uvedených ustanovení možno vyvodiť, len to, že upravujú úplne odlišný
vzťah a síce situáciu, keď dlžník vráti poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve,
teda právna norma neupravuje situáciu po zosplatnení úveru veriteľom. Ani ustanovenie § 503 ods. 1

ObZ nerieši otázku za aké obdobie sa platia úroky. Dohodnuté úroky sú cenou za oprávnenie užívať
veriteľovkapitálpočasdohodnutejdoby.Keďžealepozosplatneníúverudlžníkužtotooprávnenienemá,
nemôže byť povinný zaň platiť. Odvolací súd udáva, že splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa
vyvoláva stav, že požičaná suma istiny sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca, a za tento stav
(poskytnutia lehoty na postupné splácanie) patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho

povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru
k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve
úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Iný stav je však príznačný
pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie
požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade

svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu
požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva
na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo
vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na
úrokyzapožičaniepeňažnýchprostriedkovspotrebiteľa.Logickytaknastupujestav,vktorombymalmať

veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok
mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo
zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné
prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili
výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený

krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným
mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej inkasoval úroky zo sumy, ktorú by
mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky
veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku
nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy

pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového
vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa. Podporovať stav, v ktorom veriteľ nie je
nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti,
resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo, nie je na mieste. Jednorazovýmzosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú
o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o
protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym

stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej
sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so
stavom lege artis. V danom protiprávnom stave patria zmluvným stranám sankcie a na tento účel je
kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. vl.
87/1995 Z. z.

31. K tvrdeniu odvolateľa v odvolaní, že dlžník získa výhodnejšie postavenie, odvolací súd udáva, že
veriteľpristúpilkzosplatneniuúveru,t.jvybralsijednuzmožností,ktorémuumožňujezákon,moholvšak
využiť iné zákonné prostriedky, napr. ponechať vzťah bez zmeny, odstúpiť od zmluvy ... Na doplnenie
odvolací súd uvádza, že pri posudzovaní pozície dlžníka, ktorý by mal porušením povinnosti získať
výhodnejšie postavenie oproti dlžníkom, ktorí svoje záväzky plnia riadne, nakoľko sa zbavil povinnosti

plniťzmluvnedohodnutéplnenie(úroky)jepotrebnébraťdoúvahyajnásledoktohtoporušenia,ktorýmje
skoršia ako pôvodne dohodnutá splatnosť celej pohľadávky. Dlžník v tomto prípade síce nemá povinnosť
platiť (zmluvné) úroky, na druhej strane stráca výhodu splátok a je povinný zaplatiť celý dlh naraz a skôr,
ako bolo pôvodne zjednané. Z pozície veriteľa to znamená, že síce stráca nárok na úroky, ale na druhej
strane veriteľ má nárok na zaplatenie celého dlhu naraz bez čakania na jeho úhradu, ako je to v prípade

postupného splácania. Otázka rýchleho vymoženia dlhu je spojená s predzmluvnou aktivitou (zisťovanie
platby schopnosti klienta) a zabezpečením úveru.

32. Pokiaľ odvolateľ poukazuje na rozhodnutia iných súdov odvolací súd udáva, že s prihliadnutím
na Čl. 3 základných princípov CSP do pojmu ustálená rozhodovacia prax treba zahrnúť rozhodnutia

dovolacieho súdu, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora
Európskej únie. Dôležité je poukázať aj na judikatúru, konkrétne rozhodnutie NS SR publikované
ako R 59/98, v zmysle ktorého veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých peňažných
prostriedkov iba do splatnosti dlhu, v danom prípade do dňa predčasnej splatnosti, následne sa dlžník
dostáva do omeškania a je povinný platiť už iba úroky z omeškania. Uvedený názor bol podrobený aj

prieskumu ústavnosti, kde uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 18. 09. 2012 č. k. IV. ÚS 476/2012-14
je založené na výklade záveru, že je ústavne akceptovateľné, že po zosplatnení úveru nastupuje režim
platenia úrokov z omeškania, a nie už úrokov z úveru.

33. Odvolateľ namietal, že predmetný zmluvný vzťah nemožno posudzovať podľa § 52 ods. 2

zák. č. 40/1964 Zb., podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ
sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť
normy obchodného práva, nakoľko účinnosť tohto ustanovenia nastala až 01. 04. 2015, a teda sa
uvedené ustanovenie nemôže vzťahovať na daný zmluvný vzťah a je potrebné aplikovať ustanovenia
obchodného zákonníka. Táto námietka odvolateľa nespôsobuje vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Súd

prvej inštancie posudzoval nárok podľa ustanovení § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. V bode 32.,
33 odôvodnenia rozhodnutia uvádza, že zo zákonnej úpravy Obchodného zákonníka nevyplýva, že po
vyhlásení celého úveru za splatný sa ďalej úročí istina úveru až do zaplatenia (do vrátenia peňažných
prostriedkov prislúchajú úroky len v prípade vrátenia peňažných prostriedkov pred dobou splatnosti
podľa § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka). Úroky zo splátky sú v prípade plnenia v splátkach splatné v

deň splatnosti splátky (§ 503 ods. 2 Obchodného zákonníka), ak sa však má vrátiť zvyšok poskytnutých
peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú (§ 503 ods. 1 tretia veta Obchodného
zákonníka). Ak požičané finančné prostriedky vracia dlžník formou splátok, úroky z každej splátky sú
splatné len spolu so splatnosťou samotnej splátky. Ak dôjde k vyhláseniu predčasnej splatnosti, dlžník
už formou splátok neplní svoj záväzok, ktorý je splatný ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti. Niet

dôvodu, aby ďalej plynula splatnosť úrokov zo splátok, na ktoré už dlžník nemá nárok“.

34. Aplikáciu občianskoprávnej úpravy v otázke spotrebiteľských zmlúv potvrdila rozhodovacia prax
súdov (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 01. 2011, sp. zn. 5 MCdo/20/2009,
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 06. 2013, sp. zn. I ÚS 402/2013).

35. Odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom žalobcu, že na všetky úverové vzťahy, ktoré vznikli
pred 01.04.2015 je nevyhnutné aplikovať len ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže zákonodarca
určil výnimku až s účinnosťou od 01.04.2015 zák. č. 102/2014 Z.z., nakoľko postavenie spotrebiteľa nieje prípustné zhoršiť oproti právnej úprave v Občianskom zákonníku. Novela Občianskeho zákonníka
realizovaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne normatívne stanovila (doplnením ust. § 52 ods.
2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa

vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že aj napriek tomu, že účinnosť tohto
ustanovenia bola posunutá až na 01. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a
jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj dovtedy platné pravidlo prednostného použitia režimu
Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. Povinnosť aplikovať ustanovenie § 52 ods. 2

Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. apríla 2015 aj na právne vzťahy vzniknuté pred 1. aprílom
2015 súdmi Slovenskej republiky rešpektujú.

36. Pokiaľ odvolateľ namietal, že neprimerane sa ochraňuje spotrebiteľ, toto odvolateľ uviedol len vo
všeobecnej rovine, že nie je možné chápať ochranu spotrebiteľa ako obranu jeho ľahkomyseľnosti
a nezodpovednosti, pričom poukázal, že žalovaná uzavrela zmluvu dobrovoľne bez pripomienok a

nátlaku. Uvedené bez ďalšieho nespôsobuje vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie.
Naviac je zrejmé, že žalovanej bol poskytnutý úver na refinancovanie predchádzajúcich úverov,
poskytovateľ úveru vedel, že ide o osobu, ktorá nesplácala predchádzajúce úvery riadne, napriek tomu
jej bol poskytnutý úver, a teda aj veriteľ vstupoval do zmluvného vzťahu vedomí si toho, že poskytuje
úver osobe, ktorá si neplní povinnosti.

37. Žalobca v odvolaní nepoukázal na inú nesprávnosť právneho posúdenia veci. Vzhľadom na vyššie
uvedené odvolací súd po preskúmaní odvolania žalobcu viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a to aj v závislom výroku o trovách konania, keď okresný súd
správne aplikoval ustanovenie § 255, 256 CSP.

38. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu
zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bola

v odvolacom konaní plne úspešná žalovaná, zásadne by teda mala nárok aj na náhradu trov odvolacieho
konania. Pretože však zo spisu odvolací súd nezistil, že by žalovanej v odvolacom konaní nejaké účelne
vynaložené trovy vznikli, odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

39. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,

pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).