Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. marec 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/372/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2309219187
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2309219187.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členov

senátu JUDr. Márie Klepancovej a JUDr. Evy Behranovej, v právnej veci žalobkyne: B. E., narodená
XX.XX.XXXX, bytom K., K. XXXX/X, zastúpená advokátom JUDr. Dušanom Kubánim, Teplická
2251/121, Piešťany, proti žalovanej: Oľga Sádovská-Lahôdkarská výrobňa „LEON" so sídlom Sereď,
Pekárska 3065/3A, IČO: 41219759, zastúpená advokátkou PhDr. JUDr. Jaroslavou Balážiovou, Trnava,
Dolné Bašty 2, o zaplatenie 507,73 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej vo veci samej a
žalobkyne čo do trov konania proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 16C/193/2009-528 zo dňa
18. júna 2014 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti určenia skončenia pracovného
pomeru žalobkyne u žalovanej p o t v r d z u j e .

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti nároku žalobkyne na zaplatenie 843,49
eura m e n í tak, že žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni 713,20 eura s 9% ročným úrokom
z omeškania z uvedenej sumy od 16.10.2009 do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku a vo zvyšku v tejto časti žalobu žalobkyne z a m i e t a .

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti uloženej povinnosti žalovanej zaplatiť
žalobkyni sumu 322,35 eura s príslušenstvom z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom určil, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej skončil
dňom 06.10.2009 okamžitým rozviazaním pracovného pomeru zo strany žalobkyne podľa § 69 ods. 1
písm.b)Zákonníkapráce.Žalovanejuložilpovinnosťzaplatiťžalobkynisumu1.165,84euras9%ročným
úrokom z omeškania zo sumy 1.165,84 eura od 16.10.2009 do zaplatenia. Žalovanej uložil povinnosť

zaplatiť žalobkyni trovy konania a trovy právneho zastúpenia v sume 1.308,48 eura do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 118 ods.
1, 2, § 119 ods. 2, § 69 ods. 1 písm. b), § 69 ods. 4, § 77 Zákonníka práce a rozhodnutie o trovách
konaniapodľa§142ods.1,§149ods.1OSP.Vecnesvojerozhodnutieodôvodnilzáverom,žežalobkyňa
pracovala u žalovanej od 03.11.2008 v zaradení kuchárka na výrobu studených jedál. Pre nevyplatenie
mzdyzamesiacjúlaaugust2009žalobkyňalistomdoručenýmžalovanejdňa06.10.2009sňouokamžite
skončilapracovnýpomerprenevyplateniemzdy.Žalovanálistomzodňa14.10.2009žalobkynioznámila,

že toto skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a pracovný pomer medzi účastníkmi
trvá naďalej. Žalobkyňa si uplatnila nároky zo skončenia pracovného pomeru spolu v sume 1.165,84
eura. Súd mal v konaní preukázané, že ani opätovným výsluchom svedkov sa nepodaril žalovanej
preukázať výplatu mzdy žalobkyni za mesiace júl a august 2009 v stanovenom výplatnom termíne atak bola žaloba podaná dôvodne. Z vykonaného dokazovania, vyhodnotenia dôkazov jednotlivo i vo
vzájomnej súvislostiach mal súd za preukázané, že výpoveďou ani jednej pracovníčky žalovanej sa
nepreukázalo, že žalobkyni bola vyplatená mzda za mesiac júl a august 2009, pričom výpovede svedkov,

ktorí boli v blízkom pomere k žalovanej, (V. K., L., N.), súd považoval za účelové a preto na tieto
výpovede neprihliadol. Súd mal za preukázané, že pracovný pomer medzi účastníkmi skončil okamžitým
skončením zo strany žalobkyne dňom 06.10.2009, pretože žalovaná hodnoverným spôsobom a ani
výpoveďami svedkov nepreukázala vyplatenie mzdy žalobkyni za mesiac júl 2009. Keďže žalovaná
nepodala voči žalobkyni v zákonom stanovenej lehote žalobu o neplatnosť skončenia pracovného

pomeru z konkrétneho výpovedného dôvodu, pracovný pomer medzi účastníkmi skončil obligatórne
zo zákona. Žalobkyňa si v pôvodne podanej žalobe uplatňuje náhradu mzdy za vykonanú prácu za
mesiac júl 2009, po výpočtoch sumu 140,70 eura, za mesiac august 2009 po výpočte sumu 140,70 eura,
náhradu mzdy za 2 mesiace výpovednej lehoty vo výške 477,67 eura, náhradu stravného za obdobie od
03.11.2008 do 06.10.2009 vo výške 745,15 eura, náhradu za nevyčerpanú dovolenku vo výške 84,42
eura a redukovanú náhradu príjmu spojenú z PN v sume 22,52 eura, teda v celkovej výške 1.411,16 eura

so 6% úrokom z omeškania od 16.10.2009 do zaplatenia a trovy konania a právneho zastúpenia. Súd
pri výpočte náhrady mzdových nárokov vychádzal z upraveného petitu a priznal žalobkyni plnenie vo
výške 1.164,48 eura, pričom prihliadol na späť vzatie časti žaloby. Keďže žalovaná sa dostala s plnením
pohľadávky do omeškania, súd priznal žalobkyni úrok z omeškania vo výške 9 % ročne od 16.10.2009,
kedy sa dostala s plnením pohľadávky do omeškania a výšku úroku určil podľa príslušných ustanovení

nariadenia vlády SR č. 85/2005 Z. z., v spojení s príslušnou percentuálnou sadzbou NBS platnou v čase
vzniku omeškania. Žalobkyňa bola v spore úspešná, súd prvého stupňa jej preto priznal náhradu trov
konania a právneho zastúpenia advokátky podľa § 142 ods. 1, OSP v spojitosti s ustanovením § 149
ods. 1, OSP, vo výške 1.308,48 eura za úkony právnej služby tak, ako boli presne vyšpecifikované v
písomnompodaníprávnehozástupcuzodňa20.06.2014,výškutýchtotrovpovažovalsúdzaprimeranú

a účtovanú v súlade zo zákonom. Čo sa týka trov právneho zastúpenia predchádzajúceho právneho
zástupca, súd túto náhradu nepriznal, pretože náhrady týchto trov hoci bola podľa vyjadrenia právneho
zástupcu vyplatená, nebola žalobkyňou riadne uplatnená a preto súd uvedenú náhradu nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obe procesné strany, žalovaná čo do veci samej a žalobkyňa

čo do trov konania.

Žalovaná v svojom odvolaní poukázala na vadu konania pred súdom prvého stupňa. Zásadne s
rozhodnutím súdu prvého stupňa nesúhlasila, pretože žalobkyni bola čistá mzda za
odpracované dni, čerpanú dovolenku a tri dni náhrady mzdy za práceneschopnosť za mesiac júl 2009

vyplatené dňa 24.08.2009 v kancelárii žalovanej v sume 236,09 eura (čistá mzda 229,22 eura a
náhrada mzdy počas PN od 29.07. do 31.07.2009 v sume 6,87 eura). Mzda za mesiac august 2009
bola žalobkyni vyplatená dňa 16.09.2009 na pracovisku a to v sume 73,36 eura netto, náhrada mzdy
počas trvania PN 35,26 eura. V mesiaci september jej bola poštovou poukážkou zo dňa 19.10.2009
zaslaná suma 173,68 eura za 11 odpracovaných dní a náhrada mzdy za 6 dní PN v sume 21,98 eura.

Čo sa týka zostávajúcich šesť dní dovolenky, tieto boli žalobkyni započítané na jej absenciu v práci
v mesiaci január 2010, kedy žalobkyňa nenastúpila do práce, čo viedlo k okamžitému skončeniu jej
pracovného pomeru ku dňu 25.01.2010. Poukázala na to, že po zrušení veci odvolacím súdom bolo
svedeckými výpoveďami preukázané, že žalobkyni bola vyplatená mzda za oba mesiace, no svedecké
výpovede súd bezdôvodne určil za neobjektívne. V mesiacoch 7-8/2009 bola pokazená jediná tlačiareň

na pracovisku, ktorou sa tlačili výplatné pásky, preto nikto zo zamestnancov pri prevzatí mzdy tieto
neobdržal, avšak všetci boli informovaní zamestnávateľkou o spôsobe výpočtu svojej mzdy a nikto -
okrem žalobkyne ju neobvinil z nevyplatenia mzdy za uvedené mesiace. Svedkyňa H. na pojednávaní
dňa 10.07.2013 potvrdila, že mzdu jej vyplácala žalovaná 2x za prítomnosti dcéry žalovanej, 2x dostala
výplatu tak, že nepodpísala originál výplatnej pásky ale len lístok, koľko za mesiac zarobila. Tvrdila, že

stravovanie zamestnancov zabezpečené bolo, a to na patričnej úrovni. Svedkyňa Z. Q. na pojednávaní
dňa 29.10.2012 uviedla, že v mesiacoch 7-8/2009 vypomáhala žalovanej v kancelárii a bola osobne
pri vyplácaní mzdy žalobkyni, keď za mesiac júl jej bola vyplatená mzda vo výške 236,09 eura a za
mesiac august v sume 108,62 eura a to dňa 16.09.2009 (15.09.2009 bol sviatok). V kancelárii bola
prítomná i dcéra majiteľky N. K. a pán N. N.. Svedkyňa B. S. nemala bližšie informácie o vyplácaní

mzdy pre žalobkyňu, avšak pracovala s ňou na zmenách a žalobkyňa sa nikdy nesťažovala na problémy
s vyplatením svojej mzdy. Svedkyňa N. K. na pojednávaní dňa 10.07.2013 upresnila svoju pôvodnú
výpoveď zo dňa 23.06.2010 na základe dohľadania príslušných dokladov zo svojej evidencie z mesiacov
7-8/2009. Bola prítomná, keď žalobkyňa dostala mzdu za mesiace 7-8/2009 vyplatenú, na pojednávanípredložila rukou spracované podklady (evidencia v pracovnom zošite N. K. - predložená k nahliadnutiu
súdu na pojednávaní dňa 10.07.2013), na základe ktorých bola mzda vypočítaná a každému osobne
bol ústne komunikovaný spôsob jej výpočtu pri odovzdávaní a prevzatí čistej mzdy, ktorá žalobkyni

a každému zamestnancovi prináležala. Svedkyňa tiež uviedla, že mzda sa pracovníkom vyplácala za
prítomnosti matky, pána N. a pani Q.. Svedok N. N. potvrdil, že bol osobne prítomný pri tom, keď
žalobkyni bola vyplatená mzda za mesiac 7-8/2009. Svedkovia K. a N. tiež potvrdili, že výplatné pásky
za toto obdobie im boli dodané dodatočne pre nefunkčnú tlačiareň. Svedkyňa B. N. potvrdila, že v
mesiacoch 7-8/2009 pracovala na pracovisku žalovanej, mzda bola riadne vyplatená, pričom žalobkyňa

po návrate z kancelárie nenaznačovala, že by jej mzda nebola odovzdaná. V mesiacoch 7-8/2009
žalobkyni a ostatným zamestnancom bola mzda vyplatená. Považuje za nespravodlivé, diskriminujúce,
neobjektívne a účelové hodnotenie svedeckých výpovedí a listinných dôkazov predkladaných žalovanou
len preto, že ide o zamestnancov, prípadne blízkych príbuzných, v tom čase vykonávajúcich prácu v
rodinnej firme. Žalovaná potvrdila, že firma mala rodinný charakter, vo firme manuálne pracovala ona,
jej dospievajúce deti, pán N. spolu s piatimi až siedmimi zamestnancami. Všetci potvrdili serióznosť

žalovanej, jej dôslednosť pri kontrole plnenia pracovných úloh, ako aj spravodlivosť a objektívnosť pri
odmeňovaní, všetci okrem žalobkyne. Žalovaná ďalej poukázala aj na samotné správanie žalobkyne
v letných a jesenných mesiacoch roku 2009. V zmysle § 69 ods. 3 Zákonníka
práce môže dôjsť k okamžitému skončeniu pracovného pomeru iba v lehote jedného mesiaca odo dňa,
keď sa zamestnanec o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel. Žalobkyňa sa

na pracovisku na nezaplatenie mzdy v mesiacoch 7-8/2009 ani september 2009 nikdy nesťažovala,
okamžite skončila pracovný pomer z tohto dôvodu svojim jednostranným úkonom až 06.10.2009, t.j. v
lehote viac ako dva mesiace od nezaplatenia mzdy za mesiac júl 2009. Žalovaná akceptuje, že pracovný
vzťah medzi účastníkmi skončil jednostranným právnym úkonom ku dňu 06.10.2009, aj keď naďalej
zotrváva na svojom presvedčení, že neplatne, z dôvodu nenaplnenia zákonných predpokladov, kedy

zamestnanec týmto spôsobom môže pracovný pomer skončiť. Žalovaná na jednostranný právny úkon
žalobkyne reagovala listom zo dňa 14.10.2009 a oznámila, že trvá na nástupe žalobkyne do práce a po
obdržaní tohto listu účastníčky konkludentne uzavreli dohodu o pracovnom pomere na ďalšie obdobie,
kedy žalovaná žalobkyňu naďalej evidovala ako svoju zamestnankyňu, odvádzala za ňu predpísané
poistné a žalobkyňa žalovanú ako svojho zamestnávateľa do 31.12.2009 pravidelne informovala o

pokračovaní svojej práceneschopnosti a v liste zo dňa 12.02.2010 o príjmoch fyzickej osoby zo závislej
činnosti a o preddavkoch na daň za rok 2009 zaúčtovala žalobkyni aj mzdy za mesiac júl a august
2009, tento účtovný doklad žalobkyňa nikdy nereklamovala ani nepožiadala o jeho opravu vo vzťahu
k mesiacom 7-8/2009 a preto jej tento pracovný pomer potom skončil ku dňu 25.01.2010 okamžite
jednostranným právnym úkonom zamestnávateľa. Preto žiadala zamietnuť žalobu v časti náhrady mzdy

v sume priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov, pretože pracovný pomer
okamžite neskončila žalobkyňa ale žalovaná.

Poukázala na to, že v zmysle § 152 ods. 1, 2 Zákonníka práce zabezpečovala zamestnávateľom
stravovanie poskytovaním jedného teplého jedla vrátane vhodného nápoja vo vlastnom stravovacom

zariadení. Žalovaná je podľa živnostenského listu č. ŽO 220-21191 oprávnená spracovávať a predávať
na priamu konzumáciu tepelne rýchlo upravované mäsové výrobky, obvyklé prílohy k mäsovým
výrobkom, ako aj bezmäsité jedlá. V roku 2008 zabezpečovala stravovanie prostredníctvom Q. Z.,
pokiaľ zamestnanci o takéto poskytovanie stravy mali záujem. V roku 2009 sa na pracovisku žalovanej
v jej vlastnej prevádzke a z vlastných zdrojov na základe jedálneho lístka pripravovalo plnohodnotné

teplé jedlo, ktoré zamestnanci podľa potreby a záujmu mali možnosť konzumovať, bez obmedzenia
mali možnosť pripraviť si raňajky, prípadne olovrant. Strava zamestnancom bola zabezpečovaná
zamestnávateľom vo vlastnej prevádzke, teda v kuchyni k tomu určenou a poverenou zamestnankyňou
a následne sa strava konzumovala v jedálenskej časti bufetu. Preto nárok žalobkyne v sume 745,15 eura
ako náhradu stravného za obdobie od 03.11.2008 do 06.09.2009 nepovažuje za dôvodný. Žalobkyňa

sa nikdy na neexistenciu teplej stravy, jej kvalitu nesťažovala a nikdy sa nedomáhala vydania stravných
lístkov. Z opatrnosti tiež poukázala na to, že vyčíslenie hodnoty stravných lístkov nemá zákonnú oporu,
pretože v čase od 01.01.2009 do 01.04.2009 minimálna hodnota stravného lístku predstavovala 2,48
eura,od01.04.2009doroku20112,70eura.Žalobkyňaod01.01.do01.04.2009odpracovala53dníaod
01.04.2009 do 31.12.2009 72 dní. Preto pri povinnosti zamestnávateľa uhradiť 55% hodnoty stravných

lístkov by jej prináležala suma 179,21 eura a nie čiastka 745,15 eura. Tiež nesúhlasila s prisúdeným 9%
ročným úrokom z omeškania, keďže žalovaná žalobkyni nie je nič dlžná. Je presvedčená, že dôvodom
podania žaloby bola tá skutočnosť, že žalobkyňa sa dňa 29.07.2009 pri krájaní papriky porezala, keďže
stroj obsluhovala jednou rukou (počas krájania totiž telefonovala tak, že si telefón pridržiavala ľavýmplecom). Pritom sama žalobkyňa žalovanú požiadala, aby to na pracovisku neriešili a svojej ošetrujúcej
lekárke uviedla, že sa porezala doma. Navrhla rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušiť
a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a žalobu

zamietnuť.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa a to len v časti trov konania a trov právneho zastúpenia
podala odvolanie žalobkyňa s poukazom na to, že súd prvého stupňa nesprávne rozhodol o trovách
konania žalobkyne a trovách jej právneho zastúpenia. Súd prvého stupňa nepriznal žalobkyni trovy

právneho zastúpenia uplatnené advokátkou JUDr. Dagmar Hornákovou, pôvodnej právnej zástupkyne,
ktorá svojim prípisom zo dňa 29.09.2010 vyúčtovala trovy právnej služby a uplatnila si v tomto súdnom
konaní trovy právneho zastúpenia vo výške 3.176,70 eura spolu so súdnym poplatkom 169,- eur -
(súdny poplatok za odvolanie žalobkyne proti prvostupňovému rozsudku). Tieto trovy súdneho konania
a právneho zastúpenia žiadala žalobkyňa priznať opakovane v závere svojho prípisu zo dňa 19.06.2014.
Preto žalobkyňa žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil

a priznal žalobkyni aj trovy konania a trovy právneho zastúpenia pôvodne uplatnené jej právnou
zástupkyňou JUDr. Dagmar Horňákovou.

Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovanej písomne vyjadrila. Navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny potvrdiť, keďže nepovažovala za správny názor, že by výsluchmi svedkov bolo preukázané

vyplatenie mzdy za sporné obdobie. Svedkyňa N. K. je dcérou žalovanej, teda je v príbuzenskom
vzťahu s ňou, N. N., ktorý bol tichý spoločník žalovanej alebo tiež rozporným svedeckými výpoveďami
stálych zamestnancov žalovanej, ako napríklad N. L., ktorý najskôr na súdnom pojednávaní 03.05.2010
vypovedal, že v roku 2009 každý kalendárny mesiac podpisoval výplatné pásky, avšak na súdnom
pojednávaní 10.07.2013 už vypovedal, že v roku 2009 v mesiaci júl a august dokladom o prevzatí

mzdy za uvedené obdobie už nepodpisoval. Rozpornosť svojich svedeckých výpovedí zdôvodnil tým,
že pravdepodobne bol v tom čase rozospatý. Žalovaná nepodala na príslušný súd žalobu o neplatnosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru, z toho dôvodu je okamžité skončenie pracovného pomeru
platné. Čo sa týka poskytovania stravy, žalobkyňa nemá, resp. nemala na prevádzke zamestnanca ani
oprávnenie k vareniu a príprave teplej stravy v podobe hlavného jedla. Tieto skutočnosti boli potvrdené

aj kontrolou Inšpektorátom práce Trnava, ktorý svojim prípisom zo dňa 25.01.2010 tieto skutočnosti
potvrdil. Žalovaná nepreukázala odovzdanie mzdy žalobkyni za mesiace júl a august 2009, keď v iných
prípadoch odovzdávala svojim pracovníkom finančné prostriedky - mzdy oproti podpisu na papierikoch,
v prípade žalobkyne však takto nepostupovala, nevyhotovila náhradný písomný doklad, ako na to
poukázal už odvolací súd. Preto mimo nepriznaných trov prvostupňového konania navrhla rozsudok

súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 zákona č.99/1963 Zb. v znení neskorších
predpisov - Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len „OSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané
oprávnenou osobou, podal ho účastník konania (§ 201 OSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 204

OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, (§ 202 OSP), preskúmal
rozsudok súdu prvého stupňa ako i konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo (§ 212 ods. 1 OSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1
OSP), prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že je
potrebné rozhodnúť spôsobom uvedeným vo výrokovej časti. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie

vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z.).

Predmetom tohto konania je určovací výrok o skončení pracovného pomeru a úhradu sumy 1.165,84
eura s príslušenstvom titulom náhrady mzdy a ostatných platieb zo strany žalovanej. Súd prvého stupňa
žalobkyni tieto nároky priznal, s čím nesúhlasí žalovaná, žalobkyňa nesúhlasí s rozhodnutím o trovách

konania účastníkov a preto predmetom prieskumnej činnosti odvolacieho súdu sú všetky tri výroky
rozsudku súdu prvého stupňa.

Súd prvého stupňa určil, že pracovný pomer účastníkov skončil dňom 06.10.2009 okamžitým
rozviazaním pracovného pomeru zo strany žalobkyne podľa § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

Jedným z dôvodov, pre ktorý môže zamestnanec skončiť pracovný pomer okamžite je ten, ak mu
zamestnávateľ nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú pohotovosť,
náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť do 15 dní po uplynutíich splatnosti (§ 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v účinnom znení v čase doručenia okamžitého
skončenia pracovného pomeru žalobkyňou žalovanému).

Právo na mzdu za vykonanú prácu je základným právom zamestnanca a platiť zamestnancovi za
vykonanú prácu mzdu patrí medzi základné povinnosti zamestnávateľa (§ 35 ods. 1 písm. a) zákona č.
311/2001 Z.z. v znení do 31.08.2011 - v znení v čase vzniku nároku - Zákonník práce). Ak zamestnávateľ
za vykonanú prácu mzdu v dohodnutej výške v deň jej splatnosti, resp. do 15 dní od jej splatnosti
nevyplatí, na strane zamestnanca je daný dôvod oprávňujúci ho zrušiť okamžite pracovný pomer podľa

§ 54 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Dôvody, pre ktoré zamestnávateľ nevyplatil zamestnancovi mzdu
alebo jej časť, môžu byť pri posudzovaní opodstatnenosti postupu zamestnanca podľa § 54 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce zohľadnené, avšak len za podmienky, že toto porušenie povinnosti zamestnávateľa
nie je v rozpore s článkom III. základných zásad Zákonníka práce, teda musí byť v súlade s pravidlami
slušnosti a občianskeho spolužitia a nesmie byť na škodu druhého účastníka.

Neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou okamžitým skončením, skončením v skúšobnej
dobealebodohodoumôžezamestnanecakoajzamestnávateľuplatniťnasúdenajneskôrvlehotedvoch
mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť (§ 77 Zákonníka práce). Žalobkyňa doručila svoj
výpovedný prejav z pracovného pomeru žalovanej dňa 06.10.2009, žalovaná však neplatnosť skončenia
pracovného pomeru okamžitým skončením neuplatnila na súde v dvojmesačnej prekluzívnej lehote,

preto jej nárok na stanovenie a na určenie neplatnosti tohto prejavu zamestnankyne - žalobkyne zanikol
zo zákona.

V prejednávanom prípade odvolací súd dospel k záveru, že došlo k skončeniu pracovného pomeru
dňom 06.10.2009 okamžitým rozviazaním pracovného pomeru zo strany žalobkyne, keďže žalovaná

poukazuje na to, že ona skončila predmetný pracovný pomer na základe okamžitého skončenia jej
pracovného pomeru ku dňu 25.01.2010. Preto bolo v danom prípade potrebné v súlade s ustanovením
§ 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, § 80 písm. c) OSP určiť v spore medzi účastníkmi kedy a akým
spôsobom medzi nimi pracovný pomer skončil.

Pritom odvolací súd nezistil žiadne dôvody k tomu, aby skončenie pracovného pomeru uskutočnené
žalobkyňou v dôsledku nevyplatenia mzdy bolo neplatné. Žalobkyňa postupovala pri skončení
pracovného pomeru v súlade s ustanovením § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, jej prejav bol určitý,
zrozumiteľný, bol podložený hmotno-právnou normou i skutkovým stavom zisteným v priebehu tohto
konania, t.j. tým, že žalovaná nevyplatila žalobkyni mzdu za sporné mesiace, preto žalobkyňa pristúpila

k skončeniu tohto pracovného pomeru okamžite.

Súd prvého stupňa konštatoval, že pracovný pomer medzi účastníkmi skončil okamžitým zrušením zo
stranyžalobkynedňom06.10.2009,pretožežalovanáhodnovernýmspôsobomanivýpoveďamisvedkov
nepreukázala vyplatenie mzdy za mesiac júl, august 2009 a keďže žalovaná nepodala v zákonom

stanovenej lehote žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru z konkrétneho výpovedného
dôvodu, pracovný pomer medzi účastníkmi skončil obligatórne zo zákona.

Súd prvého stupňa o tomto nároku žalobkyne vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vec posúdil
správne aj po právnej stránke a preto bolo dôvodné rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti ako vecne

správny potvrdiť(§ 219 ods. 1,2 OSP).

Žalobkyňa si ďalej v žalobe uplatnila voči žalovanej náhradu doposiaľ nevyplatenej mzdy za mesiac júl
v sume 140,70 eura, rovnakú mzdu za mesiace august 2009 v sume 140,70 eura a ďalej náhradu mzdy
za výpovednú dobu dvoch mesiacov v sume 477,67 eura.

Súd prvého stupňa tieto nároky žalobkyne považoval za dôvodné a preto jej ich priznal, s čím sa
stotožňuje aj odvolací súd.

Žalobkyňa sa v konaní domáha náhrady mzdy za mesiace júl a august 2009. V konaní odvolací

súd v súlade so záverom súdu prvého stupňa považuje za preukázané, že žalobkyňa za tieto
mesiace nedostala mzdu, ktoré skutočnosti vyplynuli z dokazovania vykonaného pred súdom prvého
stupňa, keďže ako súd prvého stupňa uviedol vo svojom rozhodnutí, vykonaným dokazovaním sa
nepodarilo žalovanej preukázať, že mzdu za mesiac júl a august 2009 žalobkyni vyplatila, výpovedesvedkov potvrdzujúce prítomnosť pri vyplácaní mzdy a s ňou spojených náhrad v prospech žalobkyne
boli prevažne výpoveďami príbuzných či inak zainteresovaných osôb a preto ich bolo dôvodné
vyhodnotiť ako nehodnoverné, pričom žalovaná predovšetkým nepreukázala dôkaz o tom, že by

žalobkyňa túto mzdu prevzala, keďže ani v jednom prípade nevyhotovila písomné potvrdenie o prevzatí
mzdy za príslušný mesiac žalobkyňou. Podporne odvolací súd poukazuje i na to, že pokiaľ bola
žalovaná presvedčená o nedôvodnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalobkyne
založeného práve na týchto argumentoch, súc vedomá si ich nedôvodnosti nepostupovala v zmysle
§ 77 Zákonníka práce, teda nepodala v dvojmesačnej prekluzívnej lehote na súd žalobu o určenie

neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru založeného na neexistencii týchto dôvodov.
Preto je potrebné mať za to, že žalobkyni uplatnené nároky, t.j. mzda za mesiace júl a august 2009 patrí.

Súd prvého stupňa zistil priemerný zárobok na pracovné účely v súlade s ustanovením § 134
Zákonníka práce. Súdom prvého stupňa zistený priemerný mesačný zárobok pre výpočet náhrady mzdy
predstavuje sumu 238,- eur brutto. Takto zistenú výšku zárobku žiaden z účastníkov nerozporoval

(žalobkyňa v žalobe strana 3 uvádza priemerný mesačný zárobok 238,67 eura brutto), výpočet
priemerného mesačného zárobku žalobkyne je v súlade s platnou právnou úpravou, preto odvolací súd
z tohto zárobku pri výpočte nárokov žalobkyne i vychádzal.

Za mesiac júl podľa špecifikácie žalobkyňa požaduje mzdu za 10 pracovných dní, preto jej prináleží

mzda v sume 140,70 eura, za mesiac august požaduje mzdu za 10 pracovných dní opäť v sume 140,70
eura.

Mesiac júl 2009 mal 23 pracovných dní, priemerný mesačný zárobok potom predstavuje 10,35 eura, za
10 dní patrí žalobkyni mzda 103,50 eura. V mesiaci august 2009 bolo 21 pracovných dní, priemerný

denný zárobok potom prestavuje 11,33 eura a pri počte odpracovaných dní 6(nie 10, ako tvrdí žalobkyňa,
pretože ostatné dni bola PN) sa jedná o sumu 67,98 eura, spolu za mesiace júl a august patrí žalobkyni
mzda 171,48 eura (§ 118 ods. 2 Zákonníka práce).

Žalobkyňa si za tieto mesiace uplatnila mzdu v sume 281,40 eura, preto nad prisúdenú sumu 171,48

eura odvolací súd jej žalobu zamietol.

Žalobkyňa si súčasne uplatnila v zmysle § 69 ods. 4 Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z.z. v znení
do 31.08.2011 - v znení v čase vzniku nároku), mzdu za výpovednú dobu dvoch mesiacov.

Pretože v konaní bolo preukázané, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca
bolo platné, žalovaná jeho dôvodnosť v zmysle § 77 Zákonníka práce na súde v lehote dvoch mesiacov
nepoprela, preto pracovný pomer medzi účastníkmi takto skončil. Žalobkyňa má preto nárok na náhradu
mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov v zmysle § 69 ods. 4 Zákonníka práce a to v sume zisteného
priemerného mesačného zárobku 238,- eur brutto x 2t.j. 476,- eur.

Žalobkyňa si za tieto mesiace uplatnila náhradu mzdy v sume 477,67 eura (2x 238,67 eura), preto nad
prisúdenú sumu 476 eura odvolací súd jej žalobu zamietol.

Žalobkyňa si ďalej v zmysle § 116 ods. 3 Zákonníka práce uplatnila náhradu mzdy v sume priemerného

zárobku za nevyčerpanú dovolenku, ktorú si nemohla vyčerpať a to v rozsahu 6 dní v sume 84,42 eura.
Odvolací súd dospel k záveru, že i tento nárok žalobkyne je v súlade so zákonom, pretože v zmysle
§ 116 ods. 3 Zákonníka práce si žalobkyňa nemohla túto dovolenku vyčerpať v dôsledku skončenia
pracovného pomeru, preto jej náhrada mzdy za tieto dni dovolenky právom patrí. Vychádzajúc potom
z priemerného zárobku žalobkyne 238,- eur pri zohľadnení koeficienta 21,73 pracovných dní mesiaca

potom denný zárobok žalobkyne predstavuje 10,95 eura a pri vynásobení šiestimi dňami dovolenky jej
potom prináleží 65,72 eura.

Preto odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyni je dôvodné priznať sumu 65,72 eura za nevyčerpanú
dovolenku a pokiaľ si žalobkyňa za dovolenku uplatnila sumu 84,42 eura, odvolací súd vo zvyšku žalobu

žalobkyne ako nedôvodnú zamietol.

Žalobkyni patria spolu nároky - mzda za mesiac júl 103,50 eura, mzda za mesiac august 67,98 eura,
mzda za 2 mesiace výpovednej doby 476 eura a náhrada mzdy za 6 dní dovolenky 65,72 eura, spolu713,20 eura a pokiaľ si žalobkyňa uplatnila náhradu vo vyššej sume, v tejto časti bola jej žaloba ako
nedôvodná zamietnutá.

Čo sa týka ďalšieho nároku žalobkyne uplatneného v žalobe a to redukovanej náhrady príjmu spojenej
s práceneschopnosťou za prvé tri dni PN za mesiace júl a september 2009 v sume 22,52 eura, pričom
žalovaná sa v konaní bránila tým, že voči žalobkyni si túto povinnosť splnila a náhradu požadovaných
súm jej vyplatila, ktorou argumentáciou sa súd prvého stupňa nezaoberal, účastníkov konania k
vyplateným sumám zo strany žalovanej o tomto spornom nároku nevypočul a preto zostal skutkový stav

ako aj právny stav veci v tejto súvislosti neobjasnený, súdom prvého stupňa neustálený a nebolo možné
o tomto nároku v odvolacom konaní s konečnou platnosťou rozhodnúť. Preto odvolací súd rozsudok
súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Obdobne bolo potrebné zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti uplatnenej náhrady
titulom stravného podľa upraveného petitu v sume 299,83 eura (č.l. 35 spisu).

Medzi účastníkmi sa stal sporný jednak základ, ale i výška tejto náhrady. V prvom rade súd prvého
stupňa nevykonal žiadne dokazovanie na zistenie, či počet dní a rozsah náhrady je v súlade s platnou
právnou úpravou, keďže žalovaná namieta nielen základ, ale i výšku tohto nároku.

Čo sa týka roku 2008, súd prvého stupňa sa nevysporiadal s argumentáciou žalovanej, že v tomto roku
bola strava zamestnancom dovážaná od pána Z., ktorý túto skutočnosť súčasne pri svojom výsluchu
svedka potvrdil(výsluch svedka č.l. 268 spisu) a o dodávke jedla sa v spise nachádzajú listinné dôkazy
(porovnaj prílohy v obálke č.l. 84 spisu).

Čo sa týka poskytovania jedla žalovanou za rok 2009, tu treba uviesť, že v súlade so živnostenským
oprávnením mala žalovaná oprávnenie na výrobu hotových jedál a polotovarov v rozsahu voľnej živnosti,
rovnako mala oprávnenie na výrobu a dodávku jedál v rozsahu voľnej živnosti. Preto treba zvážiť, či
žalovaná mala oprávnenie na podávanie takto pripravenej stravy svojim zamestnancom.

Súd prvého stupňa mal preto vykonať dokazovanie na zistenie, či žalovaná tieto jedlá v roku 2009
zamestnancom bezplatne podávala, či sa uskutočňovalo stravovanie na prevádzke žalovanej, či sa ho
zúčastňovala aj žalobkyňa a či rozsah takto dodávaného jedla zodpovedal relevantnej právnej úprave
(§ 109, 110, 152 a nasledovné Zákonníka práce).

Podľa § 219 ods. 1, 2 odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací
súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 220 OSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie ( § 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).

Podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti určenia skončenia pracovného
pomeru medzi účastníkmi s okamžitým rozviazaním zo strany žalobkyne ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 220 OSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil v časti priznaných náhrad za

mzdu za mesiace júl a august 2009, za dva mesiace výpovednej doby a doplatok dovolenky 6 dní,
spolu v sume 758,53 eura a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť túto sumu žalobkyni spolu s 9% ročným
úrokom z omeškania od 16.10.2009 do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a
vo zvyšku žalobu žalobkyne v tejto časti ako nedôvodnú zamietol.

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti uplatnenej náhrady stravného v sume 299,83 eura
a redukovanej náhrady príjmu spojenej s PN v sume 22,52 eura zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pretože súd prvého stupňa musí predovšetkým k uvedeným
nárokom podrobne vypočuť účastníkov konania, posúdiť existenciu a dôvodnosť týchto nárokov, zistiť,či medzičasom žalovaná tieto nároky žalobkyne čo i len čiastočne neuspokojila, zistiť, aká výška nároku
žalobkyni titulom jednotlivých nárokov v súlade s platnou úpravou i patrí a následne vo veci o týchto
nárokoch opätovne rozhodne.

Žalobkyňa podala odvolanie voči rozsudku súdu prvého stupňa v časti prisúdenej náhrady trov konania
a trov právneho zastúpenia s poukazom na to, že súd prvého stupňa jej priznal plnú náhradu trov tohto
konania podľa § 142 ods. 1 OSP a to za úkony právnej služby, avšak nepriznal jej trovy právneho
zastúpenia predchádzajúcej právnej zástupkyne argumentujúc, že tieto neboli riadne uplatnené.

Keďže uvedené tvrdenie nekorešponduje s obsahom spisu, pretože trovy právneho zastúpenia JUDr.
DagmarHorňákovejžalobkyňapredrozhodnutímsúduprvéhostupňariadnevyčíslila,budepovinnosťou
súdu prvého stupňa sa opätovne s ich náhradou zaoberať a vo svojom rozhodnutí opätovne o trovách
konania účastníkov s prihliadnutím na ich pomer úspechu v konaní rozhodnúť.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa i o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3
OSP).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.